Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31S/93/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej (sudkyne - spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: D - Energy, s.r.o., Somolického 1874/62, 039 01 Turčianske Teplice, IČO: 43834087, právne zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom V. XX, XXX XX O., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102177787/2019 zo dňa 16.09.2019, takto

rozhodol:

Krajský sud v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správny orgán prvého stupňa - Daňový úrad Žilina, pobočka Martin rozhodnutím Číslo: 100694846/2019 zo dňa 20.03.2019 podľa a o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 90.288,50 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017. Nadmerný odpočet uplatnený daňovým priznaním doručeným 25.01.2008 predstavoval sumu 4.030,32 Eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 86.258,18 Eur, rozdiel dane v sume 90.288,50 Eur. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty, ktorá bola ukončená dňa 21.02.2019 doručením protokolu č. 100462978/2019 zo dňa 18.02.2019. Správca dane zistil, že si žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítal daň z dodávateľských faktúr za dodávku tovaru - nafty od dodávateľa ČS-KA Mazorník, s.r.o., Somolického 1874/62, 039 01 Turčianske Teplice, IČO: 45 905 991, DIČ: 2023134014, IČ DPH: SK2023134014 (ďalej len „ČS-KA Mazorník, s.r.o.“) z faktúr č. 4174607 (základ dane, ďalej len „ZD“ 30,51 Eur + 20% DPH 6,10 Eur), č. 4174603 (ZD 127.080,22 Eur + DPH 25.416,04 Eur), č. 4174631 (ZD 217.030,25 Eur + DPH 43.406,05 Eur), č. 4174632 (ZD 107.301,57 Eur + DPH 21.460,31 Eur). Správca dane po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, čím neboli naplnené hmotnoprávne podmienky uvedené v a a zákona o DPH, a preto daň bola uplatnená na odpočítanie neoprávnené. Žalobca k preukázaniu zdaniteľných obchodov s dodávateľmi predložil faktúry, ku ktorým boli priložené prílohy s označením - dodacie listy. K zdaniteľným obchodom boli tiež predložené dodávateľské faktúry vystavené spoločnosťou Belvis, s.r.o., Dunajská 8, 811 08 Bratislava, IČO: 36 021 679, DIČ: 2020067005, IČ DPH: SK2020067005 (ďalej len „Belvis, s.r.o.“) pre odberateľa ČS-KA Mazorník, s.r.o.

spolu s prílohami označenými ako dodací list a stáčací lístok, príjemka, Účtovný denník a Inventarizácia pohľadávok a záväzkov. K zdaniteľným obchodom bola tiež predložená Kúpna zmluva uzatvorená dňa 14.11.2017 medzi Belvis, s.r.o. ako predávajúcim a ČS-KA Mazorník, s.r.o. ako kupujúcim a Povolenie vydané pre Belvis, s.r.o. príslušným colný úradom. K dodávkam uvedeným na faktúrach od dodávateľa ČS-KA Mazorník, s.r.o. sa žalobca vyjadril tak, že išlo o nákup a následný predaj motorovej nafty na základe objednávky spoločnosti Benzinol Slovakia s.r.o., následne išla požiadavka na ČS-KA Mazorník, s.r.o.. Dodávku tovaru zabezpečoval Benzinol Slovakia alebo išla priamo od ich dodávateľa Belvis, s.r.o.. V prípade prepravy zo strany Benzinol Slovakia s.r.o. sa nakládka uskutočnila vo Zvolene za prítomnosti zamestnancov skladu ČS- KA Mazorník, s.r.o., potvrdením výdaja tovaru je stáčací lístok. Žalobca v tom čase nezamestnával žiadnych zamestnancov, ani si na výkon prác neobjednával živnostníkov, nemal žiaden majetok, ani si ho neprenajímal. Účtovníčkou bola zamestnankyňa ČS-KA Mazorník, dodacie listy vystavené ČS- KA Mazorník, s.r.o. neobsahovali potvrdenia o prevzatí tovaru žalobcom, lebo boli súčasťou dodávky Benzinol Slovakia, s.r.o. ktorý prevzatie tovaru potvrdil na dodacom liste. Účelom obchodov medzi D- Energy, s.r.o. a ČS-KA Mazorník, s.r.o. bola obnova činnosti žalobcu, ktorý disponoval oprávnením a distribúciou motorovej nafty s ohľadom na pripravovanú novelu . Správca dane ďalej poukázal na skutočnosti zistené dožiadaním: Z výpisu účtov Belvis, s.r.o. vyplýva, že naň prichádzali kreditné transakcie zo spoločnosti ČS-KA Mazorník, s.r.o. a realizované boli dve transakcie na spoločnosť Petrolog Trade Kft.. Spoločnosť Belvis, s.r.o. za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2017 nadobúdateľom tovaru z členských štátov EÚ. Z kontrolného výkazu vyplynulo, že v IV. štvrťroku 2017 vykázala Belvis, s.r.o. tuzemské dodania len pre spoločnosť ČS-KA Mazorník, pričom hodnota každej jednotlivej faktúry je cca 30.000,00 Eur a uplatnila si odpočítanie DPH z dokladov z elektronickej registračnej pokladne v celkovej výške 3.372.300,60 Eur. Predvolanie na výsluch konateľovi Belvis, s.r.o. O. R. bolo vrátené s poznámkou adresát neznámy. Podľa daňového priznania Belvis, s.r.o. v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2017 deklaroval daňovú povinnosť s rozdielom 743,60 Eur. Bývalý konateľ Belvis, s.r.o. L. Z. počas výsluchu uviedol, že hlavným predmetom podnikateľskej činnosti tejto spoločnosti bol v roku 2017 nákup a predaj pohonných hmôt. Spoločnosť nezamestnávala žiadnych zamestnancov ani si neobjednávala živnostníkov, adresa sídla bola len virtuálna, ekonomická činnosť sa vykonala cez mobilné siete. Žiadne priestory vo vlastníctve ani v prenájme spoločnosť nemala, tovar nakupovala pre neznámeho odberateľa. Z odberateľov si pamätal len ČS-KA Mazorník, s.r.o., mená osôb, s ktorými komunikoval, si nepamätal, dodávateľov si nepamätal ani ako sa realizovala nakládka a vykládka tovaru. Prepravu vôbec neriešil, tovar nakupoval s prepravou. Podrobnosti o preverovaných faktúrach a ich úhradách nemal, všetky doklady odovzdal novému konateľovi vrátane účtovníctva, o čom bol vyhotovený preberací protokol. Belvis nemala licenciu na nákup motorovej nafty, pretože nakupovala od slovenského dodávateľa. Belvis, s.r.o. bola od 30.01.2018 predaná bezodplatne, konateľa O. R. osobne nepoznal. Požadovaný preberací protokol L. Z. správcovi dane nezaslal. Správca dane z výpisu z účtu spoločnosti Belvis, s.r.o. získal číslo účtu Petrolog Trade Kft., na ktorý boli realizované debetné transakcie, pričom podľa vyjadrenia U. U., a.s. majiteľom a disponentom preverovaného účtu bol U. O.; dátum narodenia a adresu banka neposkytla. Príslušný colný úrad potvrdil, že Belvis, s.r.o. mala do 01.04.2018 povolenie na distribúciu minerálneho oleja a bola evidovaná ako distribútor pohonných látok. Colný úrad preveril u dodávateľov oznámených Belvis, s.r.o. predaj PHM za rok 2017, pričom tieto spoločnosti nepotvrdili žiaden predaj benzínu alebo nafty spoločnosti Belvis, s.r.o.. Ing. R. o spolupráci so spoločnosťou Belvis, s.r.o. uviedol, že pred každou dodávkou bola vystavená objednávka zaslaná e-mailom, tovar bol dodaný na miesto určenia podľa dispozície spoločnosti ČS-KA Mazorník, ktorá mala dlhodobo vodiča na PN, tovar bol vyfakturovaný a riadne zaplatený. Spolupráca vznikla na základe telefonickej ponuky, ktorú akceptovali, zaslali návrh zmluvy a tá sa vrátila podpísaná. Dodávateľa pravidelne monitorovali, tento nemal žiadne záznamy na Finstat, k osobným stretnutiam nikdy nedošlo, úhrady boli vykonané bankovým prevodom. Správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že v prípade odberateľských faktúr vyhotovených daňovým subjektom Belvis, s.r.o. pre odberateľa ČS-KA Mazorník, s.r.o. nebolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení a vznik daňovej povinnosti podľa zákona o DPH. V uvedených prípadoch bol dodávateľ povinný odviesť daň v súlade s ust. zákona o DPH. Správca dane dospel k záveru, že žalobca neodstránil pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných obchodov od deklarovaného dodávateľa ako aj následne ďalšieho zisteného subdodávateľa v reťazci a vznik daňovej povinnosti podľa zákona o DPH. V danom

prípade nie je preukázaná reálnosť plnení vykonaných dodávateľom resp. subdodávateľom uvedeným na faktúrach. Žalobca porušil ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane zo zdaniteľného obchodu, pri ktorom nepreukázal (bolo spochybnené), že tieto zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na preverovaných faktúrach a že vznikla tomuto dodávateľovi daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH dňom dodania tovaru.

2. Na základe odvolania žalobcu rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím Číslo: 102177787/2019 zo dňa 16.09.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi dôvodmi obsiahnutými v rozhodnutí správcu dane, na ktoré v podrobnostiach poukazoval. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie tovaru, pri ktorom podľa § 19 ods. l zákona o DPH vznikla daňová povinnosť, a preto následne odberateľovi uvedenom na faktúrach (žalobcovi) nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca napriek tomu, že správca dane mu umožnil splniť si svoju dôkaznú povinnosť, nevyvrátil dôvodné a preukázané pochybnosti správcu dane o reálnom dodaní tovaru dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach a vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa ČS-KA Mazorník, s.r.o.. Žalovaný zdôraznil, že nebol preukázaný pôvod tovaru, pričom žalobca a jeho dodávateľ sú personálne prepojené. Vo vzťahu k preverovaným faktúram za dodávku tovaru - nafty od dodávateľa ČS-KA Mazorník, s.r.o. a jeho subdodávateľa Belvis, s.r.o. (ďalej ako „dodávateľ“ resp. „subdodávateľ“) žalovaný poukázal na skutkové zistenia a právne posúdenie správcom dane. K odvolacej námietke, že konateľovi Belvis, s.r.o. O. R. malo byť zaslané opakované predvolanie alebo mal byť využitý inštitút predvedenia podľa § 20 ods. 2 Daňového poriadku, žalovaný uviedol, že tento je bezdomovec a dôkazy spochybňujúce reálnosť dodania motorovej nafty deklarovaným subdodávateľom Belvis, s.r.o. bolo za zdaňovacie obdobie, keď bol jeho konateľom L. Z., pričom tohto aj vypočul v konaní. Predvedenie aktuálneho konateľa bez známeho trvalého bydliska nie je reálne, jeho nekontaktnosť vyplynula aj z údajov v informačnom systéme finančnej správy. Pokiaľ žalobca namietal, že konanie štatutára Belvis, s.r.o. nedokáže ovplyvniť bývalý konateľ ani žalobca, a preto mu to nemôže byť kladené na ťarchu, žalovaný uviedol, že je nepravdepodobné a neštandardné, aby konateľ, ktorý ústne deklaroval, že odovzdal všetky doklady spoločnosti Belvis novému konateľovi, nepoznal a nemal vedomosť ani informácie o novom konateľovi, resp. mal byť obozretný a dôslednejšie si ho preveriť. Žalovaný súhlasil, že žalobca nenesie zodpovednosť za iné daňové subjekty, avšak obchodných partnerov si vyberá sám a má postupovať s maximálnou opatrnosťou. K námietke žalobcu, že z vykonaného dokazovania, vrátane výsluchu svedkov vyplýva dodanie tovaru, žalovaný mal za to, že samotné dodanie motorovej nafty bolo ústne potvrdené predvolanými osobami, avšak L. Z. si žiadne bližšie okolnosti obchodovania nepamätal a nepredložil listinný dôkaz, ktorý by ho potvrdil. Pokiaľ žalobca namietal, že Slovnaft a.s. a OMV Slovensko s.r.o. nepotvrdili žiadny predaj PHM spoločnosti Belvis, s.r.o. za rok 2017, avšak to neznamená, že Belvis, s.r.o. nakupoval motorovú naftu od osôb, ktoré povolenie na predaj nemali, žalovaný poukázal, že na základe údajov deklarovaných v podanom kontrolnom výkaze za IV. štvrťrok 2017 bola motorová nafta nakupovaná len v hotovosti prostredníctvom elektronickej registračnej pokladne (ďalej len „ERP“), čo by vzhľadom na množstvo nakupovanej motorovej nafty a iné zistené okolnosti bolo nereálne a protizákonné. Správca dane zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu. Podľa názoru žalovaného žalobca nepredložil relevantný dôkaz o preprave tovaru ani o osobe, ktorá vystupovala pri uzatváraní obchodov. Konateľ žalobcu v preverovanom zdaňovacom období bol súčasne aj splnomocneným zástupcom dodávateľa spoločnosti ČS-KA Mazorník, s.r.o., a preto mal mať vedomosť o obchodoch realizovaných medzi spoločnosťami ČS-KA Mazorník, s.r.o. a Belvis, s.r.o.; v predmetnom išlo o personálne prepojené osoby. Žalovaný dal do pozornosti, že správca dane upozornil daňový subjekt na jeho právo (45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby boli v protokole uvedené jeho vyjadrenia k ním. Žalobca nenamietal postup správcu dane, neoznačil ich za nezákonné a nevzniesol žiadne námietky k spôsobu ich zistenia. Uvedené námietky preto žalovaný považoval za účelové a neopodstatnené.

Ďalej žalovaný poukázal na to, že správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli tovar alebo služba dodané, nie je povinný dokázať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predmetnej faktúre, pokiaľ si uplatňuje odpočítanie DPH. V daňovom konaní pri dôkaznej povinnosti platí zásada prejednávacia a nie vyhľadávacia. Len formálne doloženie uskutočneného obchodného prípadu bez preukázania skutočného dodania tovaru alebo vykonania fakturovaných služieb je pre daňové účely nepostačujúce. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícií. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na ustálenú judikatúru súdov, že je nepostačujúce, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Z vykonaného dokazovania správcom dane počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vyplýva, že predmetný tovar nedodal dodávateľ uvedený na faktúrach t. j. spoločnosti ČS KA Mazorník s.r.o. K námietke žalobcu, že správca dane nesprávne aplikoval zákon, pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, pretože on disponoval existenciou materiálneho plnenia o dodaní tovaru od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok za súčinnosti správcu dane nielen u seba, ale aj u svojho dodávateľa. Odvolací orgán má za to, že pokiaľ by daňový subjekt vykonával svoje podnikateľské činnosti s potrebnou starostlivosťou, dôslednosťou a zodpovednosťou, riadne si overil u dodávateľov predpoklady pre dodanie tovaru, mohol daňový subjekt disponovať informáciami o osobách, ktoré dodávali tovar, ako aj o ich vzťahu k dodávateľovi. Tým, že si potrebné informácie nezabezpečil, sám sa vystavil riziku, že dôkazné bremeno neunesie. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací orgán vyjadrenia odvolávajúceho týkajúce sa prenášania neprimeraného dôkazného bremena na odvolávajúceho sa za neopodstatnené. Správca dane v dokazovaní akceptoval doklady a dôkazy predložené odvolávajúcim a aj jeho vyjadrenia. Predložené doklady preveroval v nadväznosti na dodávateľov a hodnotil ich vo vzájomnej súvislosti. V súvislosti s námietkou, ktorou je poukazované, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a zmätočné, pretože nie je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti správca dane zistil vlastnou činnosťou, a ktoré prostredníctvom dožiadania, keďže správca dane nemôže aplikovať zistenia iných miestne príslušných správcov dane, žalovaný uviedol, že všetky preverovania správcom dane boli vykonané v súlade s Daňovým poriadkom prostredníctvom nástrojov, ktoré tento procesný predpis správcovi dane umožňuje; správca dane upozornil žalobcu na jeho právo ust. v § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, že má možnosť vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby boli v protokole uvedené jeho vyjadrenia k ním. Toto právo žalobca počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania neuplatnil. Za neopodstatnenú námietku považoval žalovaný aj námietku, že žalobca predložil k výkonu daňovej kontroly všetky doklady týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom ako formálnej podmienky pre odpočítanie dane, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny základ. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa daňový subjekt tovar alebo služby v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom ich tento získal, pokiaľ' skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o tom, že predmetný tovar bol dodaný spoločnosťou, ktorá je uvedená na faktúre. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie je zaplatenia nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Obchodné transakcie na všetkých stupňoch reťazca neboli preukázané a správca dane na túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní prihliadal. K poukazovaniu na rozsudky SD EÚ v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), žalovaný uviedol, že daňovým subjektom citované rozsudky vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Avšak v prejednávanej veci neboli splnené vecné podmienky, daňový subjekt

nepreukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov. Žalovaný nepovažoval v danej veci za aplikovateľné rozhodnutie SD EÚ v spojených veciach č. C-80/11 a C-142/11, keďže správca dane netvrdil' že plnenia boli poznačené podvodom, ale zistil, že plnenia podľa predložených faktúr neboli dodané osobou uvedenou na faktúrach. Nakoľko v prípade pohonných hmôt ide o špecifický tovar, ktorý bol nakúpený a predaný t. j. nejde o vykonané dielo ako v prípade rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 15.03.20l1, nie je možné uvedený rozsudok aplikovať na predmetný prípad. Žalovaný uviedol, že pochybnosti, ktoré vyhodnocoval správca dane, vznikli z evidencií, ktoré viedol žalobca. Dodávateľ žalobcu tieto faktúry vôbec neevidoval, nevystavil a obchody na nich uvedené neuskutočnil. Správca dane od žalobcu požadoval štandardné dôkazy, ktoré si mal odvolávajúci sa zabezpečiť na základe svojich vedomostí, kúpnej zmluvy, obchodných pravidiel, poctivého obchodného styku, opatrnosti v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch. To, že v súčasnosti dodávateľ nepodáva daňové priznanie a je fakticky nezastihnuteľný, nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav daňovému subjektu spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného odpočtu dane (rozsudok KS TT ).

3. Podaním zo dňa 19.11.2019 žalobca včas podanou všeobecnou správnou žalobou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správcu dane i žalovaného, a tieto zrušiť. Na odôvodnenie predloženej správnej žaloby uviedol nasledovné žalobné body: 1a) Zo strany správcu dane došlo k porušeniu ustanovení o konaní tým, že nedostatočne zistil skutkový stav. 1b) Správca dane nevykonal výsluch podstatných svedkov, a to najmä odberateľov žalobcu a konateľa subdodávateľa Belvis, s.r.o. O. R., čím uprel žalobcovi právo klásť svedkom otázky v zmysle § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Žalobca tiež namietal, že správca dane nevykonal dokazovanie preverením a verifikáciou zdaniteľných plnení medzi žalobcom a jeho odberateľmi. 1c) Správca dane ani žalovaný nedoručovali žalobcovi dokumenty elektronickými prostriedkami, teda v rozpore s Daňovým poriadkom. 2) Vo výrokovej časti rozhodnutia žalovaného a správcu dane absentujú zákonom stanovené obligatórne náležitosti, a to rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní ako aj uvedenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Výrok napadnutého rozhodnutia je zmätočný , nezrozumiteľný a poznačený vadou nezákonnosti. 3) Záver správcu dane a žalovaného, ktorým bola spochybnená reálnosť uskutočnenia obchodu, podľa žalobcu nemá skutkový základ, zákonnú oporu a nevychádza z obsahu administratívneho spisu, je zmätočný, zvádzajúci a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia skutkového stavu. Žalobca považoval za preukázané dodanie tovaru osobou uvedenou na faktúre, pričom žalovaný nekonštatoval jeho účasť na podvode či zneužití práva. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva neprípustná neobjektivita, svojvôľa a zaujatosť správnych orgánov, čo malo vplyv na dokazovanie aj jeho vyhodnotenie 4) Podľa názoru žalobcu žalovaný a správca dane nepriznali žalobcovi odpočítanie dane na základe zistení týkajúcich sa subdodávateľskej spoločnosti Belvis, ktorá bola v čase preverovania nekontaktná, preto vypočul L. Z., ktorý bol konateľov v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov. Tento svojou výpoveďou potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre ČS - KA Mazorník s.r.o., ako aj úhradu predmetných faktúr, avšak doklady odovzdal novému konateľovi. 5) Správca dane nevyužil inštitút predvedenia svedka O. R., ktorého sa nepodarilo predvolať, lebo na adrese trvalého pobytu je neznámy, čím porušil ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku. 6) Konanie nového štatutárneho orgánu Belvis s.r.o. nemôže ovplyvniť ani žalobca ani bývalý konateľ. Výpoveďou L. Z. považoval žalobca za vierohodnú, potvrdenú ďalšími dôkazmi (bezhotovostné úhrady, kontrolné výkazy za IV. štvrťrok), ktorými je potvrdené aj plnenie si daňových povinností spoločnosti Belvis s.r.o. Žalobca poukázal na to, že tvrdenia konateľa žalobcu N.. O. R. nie sú v žiadnom rozpore s tvrdeniami konateľa spoločnosti Belvis s.r.o. L. Z., ktorý potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi spoločnosťami Belvis s.r.o. a ČS - KA Mazorník s.r.o. Ak aj Belvis s.r.o. uviedla ako svojich dodávateľov spoločností Slovnaft a.s. a OMW Slovensko s.r.o., ktoré nepotvrdili žiadny predaj PHM spoločnosti Belvis, nepreukazuje to, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov medzi Belvis s.r.o. a ČS - KA Mazorník s.r.o. 7) Z kontextu napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu vyplýva, že skutočnosti, o ktoré sa žalovaný a správca dane opiera pri odôvodnení svojich záverov ohľadom nepriznania práva na odpočítanie dane, sa týkajú najmä možného protiprávneho konania zo strany spoločnosti Belvis s.r.o. ako subdodávateľa žalobcu, pričom vykonaným dokazovaním nebolo spochybnené uskutočnenie dodania tovaru medzi žalovaným a jeho dodávateľom ani jeho následný predaj.

8) Žalobca mal za to, že splnil podmienky uplatnenia nároku na odpočítanie dane, čo preukázal nielen po stránke formálnej, ale aj materiálnej. Podľa žalobcu neboli správne a objektívne vyhodnotené samotných realizácie dodávok tovaru, vynaloženie dostatočnej odbornej starostlivosti pri realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení ani konečné splnenie všetkých podmienok na uplatnenie odpočítania dane. 9) Žalobca namietajúc nesprávne právne posúdenie rozsiahlo poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ESD“), pričom uviedol, že:

- pokiaľ vnútroštátna právna úprava (zákon o DPH) podmieňuje pre vznik nároku na odpočet splnenie ďalších podmienok nad rámec definovaný šiestou smernicou a judikatúrou ESD, je možné považovať vnútroštátnu úpravu za takú, ktorá bráni žalobcovi (v rozpore so šiestou smernicou a judikatúrou ESD) priznaniu nároku na odpočet, čo je v zásadnom rozpore so zásadami neutrality a proporcionality.

- ani „nekontaktnosť dodávateľa" nemôže byť automaticky základom na prijatie záveru o neexistencii hospodárskej činnosti dodávateľa v čase kedy došlo k predmetným zdaniteľným plneniam, aj s ohľadom na značný časový odstup (medzi zdaniteľným obchodom a daňovou kontrolou), kedy sa správca dane pokúša dodávateľa kontaktovať.

- na postavenie daňového subjektu ako „zdaniteľnej osoby", nemôže mať vplyv (vo vzťahu k priznaniu nároku na odpočet) prípadné nepodanie daňového priznania, alebo iné nesplnenie si povinností na strane dodávateľa daňového subjektu.

- ani absencia právomoci právne disponovať s tovarom na strane dodávateľa ako poskytovateľa tovaru nemôže vylúčiť dodanie tovaru.

- pri rozložení dôkazného bremena je úlohou daňového orgánu, aby preukázal nezrovnalosti, príp. podvod, ktorého sa mal dopustiť dodávateľ tovaru. Podľa názoru žalobcu konal v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou, ale žalovaný porušil zásadu neutrality a proporcionality. 10) Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ako aj správca dane vo svojom rozhodnutí, použili nesprávny výklad pojmu „dodanie tovaru“, nakoľko opomenuli a nezohľadnili pri svojom rozhodovaní, že pri obchodných vzťahoch, na ktoré sa vzťahuje režim , bol žalovaný a správca dane povinný prihliadnuť aj na ustanovenia . Na základe uvedeného žalovaný napadnuté rozhodnutie zaťažil vadou nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 08.08.2018. 11) Žalobca, ktorý postupoval v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou, má za to, že si svojich dodávateľov preveril všetkými jemu dostupnými prostriedkami napr. aj v zozname platiteľov, u ktorých nastali dôvody pre zrušenie registrácie na DPH, pričom dodávateľ/subdodávateľ žalobcu sa v uvedenom zozname nenachádzal, a teda ani žalovaný zo svojej činnosti nemal v čase uskutočňovania predmetných zdaniteľných obchodov podozrenie, resp. pochybnosti o činnosti dodávateľa. Ďalej žalobca v tejto súvislosti uvádza, že dodávatelia žalobcu predložili žalobcovi aj povolenie colného úradu, ktoré oprávňoval dodávateľov distribuovať pohonné látky. Žalobca podotýka, že pri registrácii a vydaní povolenia na distribúciu pohonných látok colný úrad postupoval podľa ustanovenia o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení účinnom do 31.12.2017. Žalovaný v čase deklarovaných zdaniteľných obchodov pravdepodobne nemal pochybnosti o činnosti žalobcových dodávateľov, žalobca pri uisťovaní sa o spoľahlivosti svojho dodávateľa (dodávateľov) vychádzal aj z informácií poskytovaných žalovaným (najmä na webovom sídle žalovaného) a keď ani samotný žalovaný zo svojej činnosti nemal pochybnosti o uvedených dodávateľoch, ako ich mohol mať žalobca. Uvedenú skutočnosť žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezohľadňuje. 12) Ku skutočnosti o pochybnostiach týkajúcich sa dodávateľa žalobcu poukázal aj na rozhodovaciu prax ESD, ktorý v rozhodnutiach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) konštatuje, že je neprijateľné aby vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustil nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. 13) S poukazom na rozhodnutia súdnej praxe žalobca uvádzal, že prípadné nesplnenie si povinností na strane dodávateľa, alebo subdodávateľa, konanie, resp. nekonanie dodávateľov žalobcu nemôžu mať za následok odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Pokiaľ bola zistená reálna (materiálna) stránka dodania tovaru, ktorá bola predmetom uskutočneného dodania, z ktorého bola odpočítaná daň, táto skutočnosť nemôže byť na škodu daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje

odpočet dane. Taktiež dôkazná núdza na úrovni priamych dodávateľov, resp. subdodávateľov, nemôže byť interpretovaná na ťarchu žalobcu. Žalobca sa pri obchodovaní so svojimi dodávateľmi správal obozretne a prijal všetky záruky, ktoré možno od neho rozumne očakávať pri zachovaní odbornej starostlivosti. V tejto veci žalobca odkazuje na rozsudok ESD C-255/02 Halifax, ako aj na rozsudok ESD C-440/04 Recolta recycling SPRL. 14) V súvislosti so zisteniami týkajúcimi sa dodávateľských spoločností žalobca uvádza, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované doklady a dôkazy. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok NR SR sp. zn. a rozsudky ESD v spojených veciach Optigen Ltd (C - 354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C 353/03), Bond House Systems Ltd (C

- 484/04), a najmä Kittel (C - 439/04) s tým, že žalovaný nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena, pričom zdôraznil, že podozrivé, podvodné konanie alebo iné konanie dodávateľa nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu daňového subjektu, pričom v prípade akéhokoľvek konania, alebo nekonania dodávateľa, odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za takéto konanie alebo nekonanie (keďže tento stav v žiadnom prípade nezavinil), preto daňovému subjektu nemôže v takomto prípade správca dane neuznať uplatnenie práva na odpočítanie dane. Právo na odpočet dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a nemôže byť obmedzené, keďže zabezpečuje neutralitu dane a konečné zdanenie len pridanej hodnoty. Ako to vyplýva z rozsudkov Súdneho dvora ES, právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola, alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu. Ďalej žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 15.03.2011 známe aj ako rozhodnutie vo veci Iron Club a zároveň aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28.01.2015, ktoré vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu Iron Club upresnil presun dôkazného bremena na správcu dane. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Ak je plnenie preukázané prijatou faktúrou ako daňovým dokladom od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. 15) Ďalej žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia spočívajúcu v nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia pre absenciu vyhodnotenia dôkazov, ktoré sú v prospech žalobcu.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 3.3.2020 obsiahol totožné skutkové a právne dôvody, aké obsiahol v žalobou napadnutom rozhodnutí (v podrobnostiach tak, ako je uvedené v bode 2. tohto rozsudku). V súvislosti so žalobnou námietkou, že správne orgány doručovali písomnosti žalobcovi v rozpore s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku, žalovaný uviedol, že podľa § 30 ods. 1 Daňového poriadku správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia ak písomnosť nie je možné doručiť podľa odseku 1, správca dane doručuje písomnosť prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb, iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis, verejnej vyhlášky. Podľa názoru žalovaného je na správcovi dane, aký spôsob doručenia písomnosti daňovému subjektu zvolí. Všetky druhy a spôsoby doručovania zabezpečujú doručenie úradných písomnosti od správcu dane a odvolacieho orgánu daňovému subjektu. Tvrdenie žalobcu, že správne orgány boli povinné písomnosti mu doručiť elektronicky je teda irelevantné. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný nedostatočne odôvodnil, prečo žalobcovi nepriznáva právo na odpočítanie dane a akými právnymi úvahami sa pri nepriznaní nároku na odpočítanie dane žalovaný riadil. Žalovaný ako odvolací orgán vo svojom rozhodnutí jednoznačne s poukazom na príslušné ustanovenia zákona o DPH uviedol dôvody, prečo sa neuznáva právo na odpočítanie dane z faktúr predložených od dodávateľa ČS - KA Mazorník s.r.o. K rozsudkom NS SR, na ktoré sa žalobca poukazuje, žalovaný uvádza, že je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov. Pokiaľ sú tvrdenia žalobcu len všeobecné, žalovaný orgán na ne neprihliada. Uvedené sa týka aj ďalších judikátov a rozsudkov ESD, ktoré žalobca len vo všeobecnej rovine popisuje. Navyše v prípadoch, ktoré riešil Európsky súdny dvor boli počas daňových kontrol riadne predložené faktúry, zmluvy ako aj ďalšie dôkazy podporujúce tvrdenia daňových subjektov, čo je dôležitou a rozhodujúcou odlišnosťou od skutkového stavu v predmetnej veci.

5. Žalobca v súdom stanovenej lehote repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal.

6. Z administratívneho spisu vyplynulo, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie december 2017. Daňová kontrola začala dňa 05.03.2018 na základe oznámenia o

daňovej kontrole č. 100483129/2018 zo dňa 05.03.2018, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 09.03.2018. Na základe zistení pri daňovej kontrole bol vypracovaný Protokol č. 100462978/2019 zo dňa 18.02.2019, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v tomto protokole doručený žalobcovi dňa 21.02.2019. Daňová kontrola bola ukončená 21.02.2019 a dňa 09.07.2019 začalo vyrubovacie konanie. Žalobca nepodal vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly. Následne správca dane dňa 20.03.2019 vydal prvostupňové rozhodnutie.

7. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správcu dane i žalovaného, ako aj postupy, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí, pričom vychádzal zo zohľadnenia viazanosti správnosti súdu rozsahom a dôvodmi žaloby podľa (ďalej len „“). Správny súd skonštatoval, že žaloba nie je dôvodná, napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane a postupy, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí, sú v súlade so zákonom, v nadväznosti na čo podľa žalobu zamietol. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa a pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu nariadenia pojednávania podľa až e) na termíne verejného vyhlásenia rozsudku určeného na deň 30.03.2022 správny súd verejne vo veci vyhlásil rozsudok.

8. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom ku dňu 31.12.2017 (ďalej len „zákon o DPH“) dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky. 5a) Čl. 219 ods. 1 až 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú.v. EÚ C 326, 26.10.2012). Čl. 12 ods. 12.1 Protokolu o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (Ú.v. EÚ C 83, 30.3.2010). o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov.

Podľa § 8 ods. 2 zákona o DPH, dodaním tovaru je aj prevod vlastníckeho práva k hmotnému majetku za náhradu alebo protihodnotu na základe rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

Podľa § 8 ods. 3 zákona o DPH, ak platiteľ dodá tovar na svoju osobnú spotrebu, dodá tovar na osobnú spotrebu svojich zamestnancov, dodá tovar bezodplatne alebo dodá tovar na ďalší iný účel ako na podnikanie a ak pri kúpe alebo vytvorení tohto tovaru vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítateľná, považuje sa takéto dodanie tovaru za dodanie tovaru za protihodnotu. Bezodplatné dodanie tovaru na obchodné účely, ak jeho hodnota nepresiahne 17 eur bez dane za jeden kus, a bezodplatné dodanie obchodných vzoriek sa nepovažuje za dodanie tovaru za protihodnotu.

Podľa § 8 ods. 4 zákona o DPH, za dodanie tovaru sa považuje aj premiestnenie tovaru, ktorý je vo vlastníctve zdaniteľnej osoby, z tuzemska do iného členského štátu, ak je tento tovar odoslaný alebo prepravený ňou alebo na jej účet do iného členského štátu na účely jej podnikania. Takéto premiestnenie sa považuje za dodanie tovaru za protihodnotu okrem premiestnenia tovaru a) na účel jeho inštalácie alebo montáže zdaniteľnou osobou alebo na jej účet v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, b) na účel zásielkového predaja tohto tovaru zdaniteľnou osobou v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, c) na účel dodania tovaru na palubách lietadiel, lodí alebo vlakov počas osobnej dopravy na území Európskej únie,

d) určeného na vývoz tovaru do tretích štátov, e) určeného na dodanie tovaru do iného členského štátu touto zdaniteľnou osobou, ak dodanie tohto tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, bude oslobodené od dane, f) na účel ocenenia tovaru alebo na účel prepracovania, spracovania, opravy alebo iných podobných činností fyzicky vykonaných na tomto tovare pre túto zdaniteľnú osobu v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava, za predpokladu, že sa tejto osobe tovar po skončení operácií vráti do tuzemska, g) na dočasné použitie tohto tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, na účel dodania služieb touto zdaniteľnou osobou, h) na dočasné použitie na obdobie nepresahujúce 24 mesiacov na území iného členského štátu, v ktorom by sa dovoz toho istého tovaru z územia tretieho štátu považoval za prepustený do režimu dočasné použitie s úplným oslobodením od dovozného cla, i) na účel dodania plynu prostredníctvom sústavy zemného plynu, ktorá sa nachádza na území Európskej únie, alebo siete, ktorá je k takejto sústave pripojená, dodania elektriny a dodania tepla alebo chladu prostredníctvom teplárenských sietí alebo chladiarenských sietí podľa § 13 ods. 1 písm. e) a f).

Podľa § 8 ods. 5 zákona o DPH, okamihom, keď sa prestane plniť niektorá z podmienok podľa odseku 4 písm. a) až i), považuje sa takéto premiestnenie tovaru za dodanie tovaru za protihodnotu.

Podľa § 8 ods. 6 zákona o DPH, ak zdaniteľná osoba na základe komisionárskej zmluvy alebo inej obdobnej zmluvy, podľa ktorej koná vo svojom mene na účet inej osoby (ďalej len "komisionárska zmluva"), obstará kúpu tovaru alebo predaj tovaru, platí, že táto zdaniteľná osoba tovar kúpila a predala.

Podľa § 8 ods. 7 zákona o DPH, za dodanie tovaru sa považuje aj odovzdanie hnuteľného hmotného majetku platiteľom dane na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte nájomcu považuje prevzatie predmetu nájmu za nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, ktoré je predmetom dane.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (t.j. ku dňu 20.09.2019) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 12 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu.

Podľa § 12 ods. 2 Daňového poriadku, ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich so správou daní a) svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká, b) osoba, ktorá má listiny a iné veci potrebné v súvislosti so správou daní, okrem osoby, ktorej práva a povinnosti sú týmito úkonmi súvisiacimi so správou daní dotknuté, patrí jej náhrada hotových výdavkov spojená s ich predložením; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnila, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od predloženia, inak tento nárok zaniká, c) zástupca ustanovený správcom dane, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na úkonoch súvisiacich so správou daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká.

Podľa § 12 ods. 4 Daňového poriadku, ak správca dane uhradil náklady podľa odseku 2, ktoré vznikli v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, môže správca dane rozhodnutím uložiť povinnosť daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť. Náhrada nákladov je splatná do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 2) Napríklad o účtovníctve v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy1) neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; 33)ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.20aa).

1) o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej núdze a o doplnení o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých o dani z poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 20aa) o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov. 33) v znení neskorších predpisov. v znení neskorších predpisov. v znení neskorších predpisov. v znení neskorších predpisov.

Podľa § 32 Daňového poriadku (Doručovanie elektronickými prostriedkami), ods.: (1) Na písomnosti správcu dane doručované elektronickými prostriedkami (ďalej len "elektronický dokument") sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitného predpisu. 29) (2) Elektronický dokument musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu.20aa) (3) Správca dane doručuje elektronický dokument osobe podľa § 14 a daňovému subjektu, ktorý má sprístupnené služby na podávanie podaní elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5. (4) Elektronický dokument sa doručuje do elektronickej osobnej schránky osoby uvedenej v odseku 3. (5) Elektronický dokument zaslaný do elektronickej osobnej schránky je doručený okamihom, keď osoba uvedená v odseku 3 s prístupom do elektronickej osobnej schránky prijme uvedený dokument.

(6) Ak osoba uvedená v odseku 3 neprijme elektronický dokument do 15 dní odo dňa jeho zaslania do elektronickej osobnej schránky, považuje sa tento elektronický dokument za doručený posledným dňom tejto lehoty, aj keď sa osoba uvedená v odseku 3 o doručení nedozvedela. (7) Elektronické doručovanie sa považuje za doručenie do vlastných rúk. (8) Doručovanie elektronickými prostriedkami sa vzťahuje aj na finančné riaditeľstvo. 20aa) o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov. 29) v znení neskorších predpisov.

Podľa § 165b ods. 3 Daňového poriadku, podľa § 14 sa postupuje od 1. januára 2014 a podľa § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o e-Governmente, orgán verejnej moci je povinný uplatňovať výkon verejnej moci elektronicky podľa tohto zákona, pričom túto povinnosť nemá, - ak ide o úkony v konaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb: ktorých osobitný predpis výslovne ustanovuje, že ich orgán verejnej moci vykonáva výlučne v listinnej podobe

- ktoré osobitný predpis ukladá alebo umožňuje vykonať ústne, konkludentným prejavom vôle alebo predložením veci, ktorá nemá listinnú podobu alebo elektronickú podobu, alebo ktoré spočívajú vo výkone činnosti, akou je ústne pojednávanie, miestne zisťovanie, výkon kontroly alebo dohľadu na mieste, obhliadka, nazeranie do spisov, predvedenie a iné obdobné úkony, ktoré sa vykonávajú mimo úradnej budovy, v ktorej sídli orgán verejnej moci.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o e-Governmente, elektronické podanie a elektronický úradný dokument sa doručuje elektronicky, pričom miestom na elektronické doručovanie je elektronická schránka, ktorá je aktivovaná. Elektronické doručovanie elektronického podania a elektronického úradného dokumentu sa vykoná spôsobom podľa tohto zákona, ak osobitné predpisy pri spôsobe doručovania elektronickými prostriedkami neustanovujú inak; ustanovenie prvej vety tým nie je dotknuté. Podľa § 29 ods. 3 zákona o e-Governmente, doručením do vlastných rúk sa na účely elektronického doručovania rozumie doručenie, pri ktorom sa vyžaduje potvrdenie doručenia zo strany adresáta alebo osoby, ktorej je podľa osobitných predpisov možné doručovať namiesto adresáta (ďalej len „prijímateľ“), formou elektronickej doručenky odoslanej odosielateľovi.

9. Správna žaloba v tejto veci je všeobecnou správnou žalobou podľa a nasl. , dôvodnosť resp. nedôvodnosť ktorej posudzuje správny súd pri vyhodnocovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane a im predchádzajúcich postupov týchto orgánov, výlučne vo väzbe na žalobné body vymedzené žalobcom vo včas podanej správnej žalobe. Pri takto ustálenom obsahu a rozsahu prieskumu zákonnosti správneho súdu boli žalobné body vyhodnotené správnym súdom s nasledovnými závermi: 10. Žalobca namieta, že správca dane porušil ust. Daňového poriadku tým, že nedostatočne zistil skutkový stav (žalobný bod 1a), ktorú námietku ďalej konkretizoval v tom smere, že správca dane nepreveril následné obchody a nevykonal výsluch odberateľov žalobcu (žalobný bod 1b), ako aj, že nevykonal výsluch aktuálneho konateľa spoločnosti Belvis s.r.o., pričom nevyužil inštitút predvedenia, keď sa mu predvolanie vrátilo s poznámkou „adresát neznámy“ (žalobný bod 5). Žalobca ďalej namieta, že bol ukrátený na svojom procesnom práve klásť svedkom otázky, pretože správca dane nevykonal výsluch podstatných svedkov, a to najmä odberateľov žalobcu (žalobný bod 1b) konkrétne BENZINOL SLOVAKIA s.r.o. a konateľa subdodávateľa Belvis s.r.o., ktorým nemohol klásť otázky. Správny súd konštatuje nedôvodnosť týchto námietok. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, žalovaného ako aj z obsahu administratívneho spisu je dohľadateľné, že správca dane vykonal dôkaz výsluchom svedka L. Z., bývalého konateľa Belvis s.r.o., pričom na výsluch sa za žalobcu nikto nedostavil, aj keď bol o ňom riadne upovedomený. Ďalší potencionálny „svedok“, ktorého účasť sa snažil dožiadaný správca dane zabezpečiť - O. R., aktuálny konateľ Belvis, s.r.o. sa k dožiadanému správcovi dane nedostavil, na adrese trvalého pobytu je neznámy. Správny súd dodáva, že záver správcu dane o nereálnosti predvedenia uvedenej osoby na výsluch sa javí ako vysoko pravdepodobný. Už len na základe vyššie uvedeného správny súd konštatuje, že žalobca nemohol byť ukrátený na svojom procesnom práve klásť svedkom otázky.

Čo sa týka námietky, že správca dane žalobcu nevykonal dokazovanie preverením a verifikáciou zdaniteľných plnení medzi žalobcom a jeho odberateľmi, resp. nevykonal výsluch odberateľov, správny súd uvádza, že ani ďalší predaj dodaného tovaru odberateľom žalobcu uvedenú podmienku vzniku práva na odpočet DPH - dodanie osobou uvedenou na faktúre, v predmetnej veci nepreukazuje. Opätovne správny súd konštatuje, že nebolo sporné, že dodanie bolo uskutočnené a následne dodaný tovar predaný, avšak ani preukázanie predaja dodaného tovaru odberateľom žalobcu uvedenú podmienku vzniku práva na odpočet DPH, v predmetnej veci nepreukazujú, a preto výsluch odberateľov nebol pri daňovej kontrole potrebný. Z administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré správny súd hodnotí ako úplné, tvoriace pevný základ pre rozhodnutie vo veci. V zmysle prejednacej je na zvážení správcu dane, ktorý dôkaz vykoná. Správny súd tiež podotýka, že žalobca bol priebežne upovedomovaný o úkonoch správcu dane, o priebehu konania aj výsledkoch dokazovania, bol vyzvaný na oboznámenie sa s protokolom o výsledku kontroly. Žalobca mal právo nahliadnuť do spisu a oboznámiť sa so všetkými podkladmi rozhodnutia, a právo vzniesť námietky či vlastné skutkové tvrdenia, resp. navrhnúť dôkazy (doplnenie dokazovania) vo vzťahu ku skutočnostiam rozhodným pre výsledok konania vo veci žalobcu. Toto právo žalobca nevyužil. 11. Podľa názoru správneho súdu za nedôvodnú je potrebné považovať aj námietku žalobcu voči spôsobu doručovania rozhodnutí ako aj iných procesných úkonov v listinnej podobe (žalobný bod 1c). Doručovanie písomností zo strany žalovaného a správcu dane k daňovým subjektom je všeobecne upravené v § 30 a nasl. vrátane § 35 Daňového poriadku, pričom na elektronické doručovanie sa vzťahuje osobitná úprava v § 32 a § 33 Daňového poriadku. Na základe prechodného ustanovenia § 165b ods. 3 Daňového poriadku pre správcov dane platila výnimka z elektronického doručovania vlastných písomností, a to do oznámenia Finančného riaditeľstva (FR) SR. Až v roku 2021 FR SR oznámilo, že od 1.1.2022 spúšťa obojsmernú komunikáciu aj pre daňové úrady v oblasti správy daní. Správny súd preto konštatuje, že ak žalovaný ako aj správca dane doručovali písomnosti žalobcovi v listinnej podobe, postupovali v súlade s Daňovým poriadkom. Na okraj správny súd dodáva, že zákon o e-Governmente stanovuje len podmienky, kedy je možné považovať elektronické doručovanie za neúčinné (§ 33), avšak doručovanie v listinnej podobe sa za účinné považuje vždy.

12. Aj vznesená námietka žalobcu, ktorá bola obsahom žalobného bodu 2, je nedôvodná. Žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správcu dane spočívajúcu v absencii výroku o náhrade nákladov správy daní a neuvedenia ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo vo výroku rozhodnutia. Je potrebné uviesť, že rozhodnutie správcu dane (§ 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku) musí obsahovať výrok o náhrade nákladov správy daní, len ak sú splnené zákonné podmienky, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 12 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku. V prejednávanej veci nebola žalobcom tvrdená niektorá zo skutkových okolností predpokladaných zákonodarcom v citovanom ustanovení § 12 ods. 2, 4 Daňového poriadku, napríklad potreba rozhodnúť o nároku na svedočné resp. potreba rozhodnúť o náhrade hotových výdavkov spojených s predložením listín resp. iných vecí správcovi dane atď. Napokon ani nebolo preukázané, že by takéto nároky boli v konaní vznesené v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. Nebolo ani tvrdené a ani z obsahu administratívneho spisu nie je zrejmé, že by správca dane uhradil náklady podľa § 12 ods. 2 Daňového poriadku, ktoré by mali vzniknúť v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, ktoré by mohli odôvodniť uloženie povinnosti daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdí, že výrok rozhodnutia správcu dane neobsahuje označenie právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, správny súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Ustanovenie § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku predpisuje povinnosť správcu dane uviesť vo výroku rozhodnutia ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa „rozhodovalo“. Z citovaného ustanovenia § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku je zrejmé, že právny predpis upravujúci rámec rozhodovania správcu dane bol správcom dane vo výroku prvostupňového rozhodnutia označený, a to ustanovenie § 68 ods. 5. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá správcovi dane oprávnenie v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubiť daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podstata výroku rozhodnutia správcu dane spočívala práve vo vyrubení rozdielu dane daňovému subjektu. Preto odkaz správcu dane na uvedené zákonné ustanovenie bol na mieste a bol postačujúci. Pokiaľ ide o ďalšie ustanovenie hmotnoprávneho charakteru napr. ustanovenie § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH atď., porušenia ktorých sa žalobca dopustil, tieto sa vo výroku neuvádzajú a je potrebné ich uviesť v odôvodnení rozhodnutia. V prejednávanej veci nejde ani o rozhodnutie vo veciach správneho trestania, v ktorých výrok rozhodnutia správneho orgánu v súlade

so zásadami ukladania trestov musí obsahovať odkaz na zákonné ustanovenie definujúce povinnosti účastníka konania, ktoré boli porušené a viedli k uloženiu sankcie. Pokiaľ ide o ustanovenie § 69 ods. 5 zákona o DPH, podľa ktorého vznikla v prejednávanej veci žalobcovi daňová povinnosť, je uvedené ustanovenie označené v odôvodnení rozhodnutia a ani ono ako ustanovenie hmotnoprávnej povahy nemá miesto vo výroku rozhodnutia. Výrok napadnutého rozhodnutia je jasný, čo sa týka výšky vyrubeného rozdielu dane, zdaňovacieho obdobia ako aj lehoty na jeho zaplatenie, nie je teda zmätočný, je zákonný a aj zrozumiteľný.

13. Aj námietky, ktoré boli obsahom žalobného bodu 3) a 7), že žalobca preukázal reálnosť obchodov s dodávateľom dôkazmi vykonanými v administratívnom konaní, považuje správny súd za nedôvodné. V prvom rade správny súd poukazuje na to, že vzhľadom na prepojenie daňových subjektov - žalobcu a jeho dodávateľa ČS - KA Mazorník, s.r.o. cez osobu Ing. R., bolo povinnosťou žalobcu preukázať a správcu dane skúmať dodanie plnenia aj na predchádzajúcom stupni dodávateľského reťazca, teda od spoločnosti Belvis, s.r.o. Vo vzťahu k dôkazom, ktoré podľa mienky žalobca majú preukázať dodanie zdaniteľného plnenia od spoločnosti ČS - KA Mazorník, s.r.o. (faktúry, zmluvy, výpovede konateľa žalobcu , konateľa Belvis, s.r.o.) dospel správny súd k záveru, že túto skutočnosť tieto dôkazy nepreukazujú. Správca dane mal na základe vykonaného dokazovania (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) oprávnené pochybnosti, že spoločnosť Belvis, s.r.o. nemohla dodať zdaniteľné plnenie, o čom svedčia tieto správcom dane zistené skutkové okolnosti:

- Aktuálny konateľ Belvis, s.r.o. je nekontaktný (bezdomovec), sídlo spoločnosti bolo len virtuálne. Belvis, s.r.o. nemala skladové priestory.

- Bývalý konateľ L. Z. sa v podrobnostiach nevedel vyjadriť k okolnostiam daných obchodných prípadov (s kým komunikoval, či mali uzavretú zmluvu, ani ohľadne prepravy - nákladky, výkladky tovaru, kto mu dodával tovar) ani k následnému bezodplatnému predaju spoločnosti; protokol o odovzdaní daňových dokladov novému konateľovi nepredložil, tohto predtým nepoznal.

- Vo IV. štvrťroku 2017 spoločnosť Belvis, s.r.o. vykazovala v daňovom priznaní na DPH na výstupe a v kontrolnom výkaze len spoločnosť ČS - KA Mazorník, s.r.o., celkovo si uplatnila odpočítanie DPH z dokladov z ERP vo výške 3,372.300,60 €, z toho DPH 562.050,10 €; doklady z ERP neboli predložené. Pri dodržaní o obmedzení platieb v hotovosti (do 5.000 €) by nakupovala naftu v množstve cca 6.092 litrov; pri následnom predaji ČS - KA Mazorník, s.r.o. dodávala množstvo 33.000 litrov, teda by naftu musela niekde skladovať.

- Belvis, s.r.o. uviedla ako svojich dodávateľov spoločnosti Slovnaft a.s. a OMW Slovensko s.r.o., ktoré predaj tejto spoločnosti nepotvrdili.

- Motorová nafta bola prepravovaná priamo z daňového skladu ČS - KA Mazorník, s.r.o. ku konečnému spotrebiteľovi, žalobca si nikdy tovar neprevzal podľa Kúpnej zmluvy z 26.10.2017 uzavretej s ČS - KA Mazorník, s.r.o. (tovar sa mal odovzdať stočením do automobilových cisterien kupujúceho).

- Žalobca nemal v preverovanom období zamestnancov, ani nevlastnil, resp. si neprenajímal žiadne priestory. Pre zhrnutie je potrebné uviesť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o skutočnosti, že dodaný tovar bol dodaný platiteľom - osobu uvedenou na faktúre - spoločnosťou ČS-KA Mazorník, s.r.o. V predmetom prípade nebol preukázaný pôvod tovaru a spoločnosť Belvis, s.r.o. ako subdodávateľ na podklade vyššie uvedeného musela byť vyhodnotená ako nedôveryhodná. Nie je preto ani dôvodná námietka žalobcu, že žalovaný zamietol nárok žalobcu na odpočet DPH pre nemožnosť preverenia samotného dodávateľa.

14. V správnom konaní teda muselo byť preukázané nielen to, že došlo k materiálnemu plneniu, ale i tá skutočnosť, že materiálne plnenie dodal dodávateľ uvedený na faktúre, pričom musí ísť o reálne plnenie podľa faktúr. Za takto zadefinovaného skutkového stavu potom vyplýva, že tento skutkový stav nemôže byť preukázaný osamotene len listinnými dôkazmi, a to faktúrami, dodacími listami, stáčacími lístkami, atď., ktoré sú len formálnou podmienkou pre uznanie odpočtu dane. Reálne plnenie dodávateľom uvedeným na faktúrach musí byť preukázané aj ďalšími dôkazmi, ktoré vo svojom súhrne bez akýchkoľvek pochybností preukazujú dodanie reálneho plnenia dodávateľom. Tieto dôkazy sú v každom jednotlivom prípade rôzne. V prejednávanej veci vo vzťahu k preverovaným faktúram bez ďalšieho nie je takýmto dôkazom ani kúpna zmluva medzi žalobcom ako kupujúcim a jeho dodávateľom ako predávajúcim, pretože tieto nepreukazujú dodanie konkrétneho tovaru tak, ako je uvedený na sporných faktúrach. Zmluvy sú len dôkazom o existencii zmluvného záväzku, právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, nie však dôkazom o tom, že zmluvné strany reálne aj plnili povinnosti, ku ktorým sa k označenej zmluve zaviazali.

15. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že právne relevantným je preukázanie existencie daňovej povinnosti u dodávateľa daňového subjektu a tiež to, že tento si voči daňovému subjektu daň uplatnil, teda podmienky sa viažu na dodávateľa žalobcu. Skutočnosť, že plnenie, z ktorého si daňový subjekt uplatnil nárok na odpočet DPH, je plnením totožným s tým, ktorý je uvedený vo faktúre, že deklarované plnenie poskytol skutočne vyhotoviteľ faktúry, je v prípade pochybností spravidla potrebné doložiť takými dôkazmi, ktoré pochádzajú z prostredia mimo dispozičnej sféry platiteľov zúčastnených na obchode, a ktoré v čo najväčšej možnej miere objektivizujú skutočnosti deklarované dotknutými platiteľmi. Je potrebné si uvedomiť, že platiteľ dane pri uplatňovaní svojho nároku na odpočítanie DPH jednoznačne deklaruje voči správcovi dane, že konkrétny tovar, služby (s iným tovarom/službami nezameniteľný) bol skutočne poskytnutý a tovar, resp. služby mu boli skutočne dodané od konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, tzn. že je preukázaná existencia obojsmerného účtovného, daňového a právneho vzťahu medzi poskytovateľom a nadobúdateľom zdaniteľného plnenia tak, ako to predpokladá zákon o DPH. Samotná existencia tovaru totiž nie je spôsobilá preukázať naplnenie zákonných podmienok pre priznanie odpočtu DPH. Predmetom preverovania práva na odpočítanie DPH uplatneného žalobcom nie je existencia tovaru, ale náležitosti zdaniteľného obchodu zachytené v došlej faktúre (rovnako rozsudok NS SR č.k. zo dňa 24.1.2017). Celkovo teda vo vzťahu k námietkam, že žalobcom predložené dôkazy sú spôsobilé preukázať existenciu zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa (subdodávateľa) pre žalobcu, správny súd konštatuje, že tieto dôkazy túto skutočnosť spoľahlivo nepreukázali. Naopak správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o dodaní dodávok od tohto dodávateľa žalobcovi na základe predložených faktúr, tieto sú podložené vykonaným rozsiahlym dokazovaním a majú aj oporu v dôkazoch, ktoré sú obsahom administratívneho spisu. Správca dane ako aj žalovaní svoj postup a konečné (skutkové) závery vyjadrili jasne a konkrétne, na podklade riadne a objektívne zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky -17 zo dňa 16.12.2009, podľa ktorého daňový subjekt má v konaní dve základné povinností: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa . Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť ( vtedy účinného zákona o správe daní a poplatkoch) a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatnenia zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. V danom prípade teda správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, a preto sa dôkazné bremeno presunulo na daňový subjekt, ktorý mal inými dôkazmi vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných dôkazov predložených správcovi dane, na základe čoho správny súd vyhodnocuje aj námietky, ktoré boli obsahom žalobného bodu 14), ako nedôvodné. V danom prípade žalobca žiadne takéto dôkazy nepredložil a ani iným spôsobom sa mu nepodarilo preukázať reálne dodanie zdaniteľného plnenia jeho dodávateľom (subdodávateľom), a preto neuniesol dôkazné bremeno v zmysle Daňového poriadku. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ustanovenia v nadväznosti na citované ustanovenie , zákona o DPH. Správny súd považuje právne posúdenie veci zo strany správcu dane a žalovaného za správne a v zmysle uvedeného nemožno preto vyhovieť ani námietke žalobcu o splnení podmienok na uplatnenie odpočítania DPH (žalobný bod 8).

16. Na základe vyššie uvedeného o priebehu a výsledkoch dokazovania a o dôkazoch predložených žalobcom nemožno dať žalobcovi za pravdu, že v prípade obchodov s uvedenými dodávateľom, resp. subdodávateľom postupoval v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou (žalobné body 11 a 13). Je potrebné si uvedomiť, že žalobca je subjektom, ktorý právo na odpočet uplatňuje, a preto je pri výkone podnikateľskej činnosti povinný pamätať a dbať na to, aby pri výbere svojich obchodných partnerov, s ktorými vstupuje do obchodnoprávnych vzťahov a s ktorými v obchodnoprávnych vzťahoch zotrváva,

zachoval potrebnú mieru ostražitosti a opatrnosti a znížil tak podnikateľské riziko v danom prípade v zmysle úpravy podľa zahŕňajúce i stav nepreukázania zákonných podmienok vzniku práva na odpočet DPH. Daňový subjekt v tejto súvislosti má vykonať nielen šetrenie v úrovni preverenia dodávateľa v bežne dostupných verejných registroch ako je Obchodný register a podobne, ale aj ďalšie úkony tak, ako to správne vyargumentoval správca dane pre pomery tejto konkrétnej veci. Žalobca mal prijať primerané opatrenia na zabezpečenie svojej schopnosti spoľahlivo preukázať pred správcom dane uplatnené právo na odpočet DPH z dodávok deklarovaných ako dodávky od tohto dodávateľa jeho dôsledným preverením alebo sa sám zodpovedne po zistení potrebných skutočností mohol v nadväznosti na to rozhodnúť, či bude v obchodných vzťahoch s týmto subjektom pokračovať alebo nie. Prostredníctvom úkonov, v rámci ktorých by si žalobca ako daňový subjekt dôsledne preveril svojho obchodného partnera, mohol minimalizovať situáciu, ktorá na jeho strane v predmetnom administratívnom konaní vznikla a v rámci ktorej nebol schopný preukázať podmienky vzniku uplatneného práva na odpočet DPH. Na tomto mieste odôvodnenia poukazuje správny súd na závery napríklad podľa rozsudku NS SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ale i uznesenie ÚS SR sp. zn. -89.

17. Rovnako nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že žalovaný zamietol nárok žalobcu na odpočet DPH (len) pre nemožnosť preverenia subdodávateľa žalobcu, resp. pre jeho prípadné protiprávne konania (žalobné body 4, 7 a 13). Skutočnosť (aktuálnej) nekontaktnosti subdodávateľa daňového subjektu nebola jedinou okolnosťou, ktorou spochybnil správca dane reálnosť zdaniteľných plnení. Dôvodné pochybnosti správcu dane v prejednávanej veci boli založené komplexom už vyššie uvedených zistení. To, že plnenie bolo reálne dodané a zaplatené samo o sebe má veľmi nízku dôkaznú hodnotu vo vzťahu k relevantnej okolnosti dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane teda nespochybnil reálne dodanie tovaru a služieb, avšak bolo spochybnené dodanie dodávateľom uvedeným na faktúrach v dôsledku spochybnenia dodávky subdodávateľa (keďže dodávateľ a žalobca sú prepojené osoby). Správny súd konštatuje, že výpoveď konateľa žalobcu (a súčasne splnomocnenca dodávateľa) a konateľa subdodávateľa ani v spojení s ostatnými dôkazmi produkovanými žalobcom po ich náležitom vyhodnotení správcom dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, nepreukazujú práve tú kľúčovú skutočnosť, že dodanie tovarov žalobcovi bolo uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach.

18. Pokiaľ žalobca poukazuje na nesprávny výklad pojmu „dodanie tovaru“ s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 8.8.2018 (žalobný bod 10), vzhľadom na nekonkrétnosť tejto námietky správny súd považuje túto za nedôvodnú. Správny súd konštatuje, že z obsahu odôvodnení rozhodnutia správcu dane ako ani žalovaného nevyplýva, že správne orgány skúmali, či v prejednávanej veci došlo k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník, t. j. nezamerali sa pri zisťovaní rozhodných skutočností a v rámci vykonaného dokazovania na skúmanie prevodu vlastníckeho práva v zmysle občianskoprávnych či obchodnoprávnych predpisov, ale na skúmanie, či v prejednávanej veci došlo ku skutočnému dodaniu tovaru, o čom svedčí celý obsah odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane, na ktoré žalovaný v podrobnostiach odkazuje.

19. Žalobca ďalej v žalobe rozsiahlo poukazoval na judikatúru ESD (žalobné body 9 a 12), napr. rozsudok v spojených veciach Optigen Ltd. a spol. č. C-354/03, C-353/03, C-484/03 a ďalej rozhodnutia vo veciach C-277/14, C-255/02 Halifax, C-440/04 Recolta Recycling SPRL, C-285/11, C-80/11, C-142/11 atď.) a rozhodnutia NS SR (najmä vo veciach a ) dôvodiac, že právo na odpočet DPH môže byť zamietnuté len vtedy, ak správca dane preukáže že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (žalobný bod 12). Podľa žalobcu žalovaný ako aj správca dane sa preto mali a museli vysporiadať so subjektívnou stránkou t. j. zavinením, čo v danej veci neučinili. Žalobca namietal, že žalovaný ani správca dane žalobcovi nepreukázali zneužitie práva ani daňový podvod a ich dokazovanie a argumentácia ani nesmerovala týmto smerom. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že závery vyššie označených rozsudkov ESD a NS SR nie sú aplikovateľné na prejednávaný prípad žalobcu práve z dôvodu, že správca dane resp. žalovaný nezamietli žalobcovi právo na odpočet DPH dôvodiac zneužitím práva resp. podvodným konaním. Nebolo preto povinnosťou správcu dane ani žalovaného zisťovať, či žalobca mal vedomosť o účasti na podvodnom konaní a v tomto smere viesť dokazovanie. Na tomto mieste považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že závery ESD a NS SR sú aplikovateľné len na prípady, kedy je preukázané dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre - t. j. materiálna stránka dodania tovaru (popri

formálnej stránke), teda sú inak splnené všetky zákonné požiadavky na odpočet DPH, ale došlo k vade spočívajúcej v podvode resp. zneužití práva. V prejednávanej veci žalobcom však neboli splnené vnútroštátne podmienky pre odpočet DPH a teda nebolo preukázané dodanie tovaru práve dodávateľom uvedeným na faktúre. Aplikovať závery označenej judikatúry ESD a NS SR teda nemožno z dvoch dôvodov: a. Nebolo preukázané dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre v dôsledku spochybnenia dodávky subdodávateľa. b. Správca dane ani žalovaný svoje rozhodnutie nezaložili na účasti/vedomosti žalobcu na/o podvode resp. zneužití práva žalobcom, čo však má relevanciu skúmať len vtedy, ak inak daňovému subjektu nárok na odpočet svedčí.

20. Námietku neexistencie rozporov medzi dôkazmi - výpoveďami Ing. O. R. (ako konateľa žalobcu a splnomocnenca subdodávateľa ČS - KA Mazorník, s.r.o.) a konateľa Belvis, s.r.o. (žalobný bod 6) vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Správny súd z obsahu odôvodnenia rozhodnutia správcu dane a žalovaného mal preukázané, že správne orgány vzali pri hodnotení dôkazov do úvahy všetky žalobcom predložené dôkazy (zmluvy, faktúry, výpisy z účtov, dodacie listy, stáčacie lístky, objednávky, povolenia vydané colným úradom atď.) pričom tieto hodnotili vo vzájomných súvislostiach s ďalšími správcom dane zabezpečenými dôkazmi (plynúcimi z podkladov predložených dožiadaným správcom dane, ako aj z výsluchov konateľov žalobcu a Belvis, s.r.o.) v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, prihliadajúc na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Správny súd zdôrazňuje, že je povinnosťou správcu dane interpretovať skutkové zistenia vo vzájomných súvislostiach plynúce zo všetkých vykonaných dôkazov, a nie izolovane „vyberať“ z vykonaných dôkazov skutočnosti, ktoré by mohli svedčiť v prospech žalobcu a len na týchto izolovaných skutočnostiach založiť závery svojho rozhodnutia. Na základe uvedeného možno konštatovať, že je nedôvodná aj námietka nezákonnosti rozhodnutia spočívajúcej v nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia pre absenciu vyhodnotenia dôkazov, ktoré sú v prospech žalobcu (žalobný bod 15). Správny súd zdôrazňuje, že je povinnosťou správcu dane interpretovať skutkové zistenia plynúce z vykonaných dôkazov vo vzájomných súvislostiach

21. Vzhľadom na skutočnosť, že správny súd všetky námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné s poukazom na citované ustanovenie žalobu žalobcu zamietol.

22. Podľa : Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Podľa : Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

23. Žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, a preto je účastníkom v tomto konaní úspešným v celom rozsahu žalovaný. V nadväznosti na úpravu a contrario žalobcovi správny súd náhradu trov konania nepriznal. Náhrada trov konania nebola priznaná ani žalovanému na základe skonštatovania nepreukázania podmienky výnimočnosti situácie s poukazom na úpravu . 24. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.