Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6CoPr-8-2020.pdf
PDF · 220.12 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: Základná organizácia OZ KOVO KIA Žilina, so sídlom Dom odborov, Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 30804078058, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Lawyers, s.r.o., so sídlom Dunajská 6, 811 08 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Kia Slovakia s. r. o., so sídlom Sv. Jána Nepomuckého 1282/1, 013 01 Teplička nad Váhom, IČO: 35 876 832, zastúpeného JUDr. Pavlom Rakom, advokátom, so sídlom Palisády 29/A, 811 06 Bratislava, IČO: 30 793 360, o zaplatenie sumy 13.656,16 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/18/2019-530 zo dňa 12.08.2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/18/2019-530 zo dňa 12.08.2020 potvrdzuje.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.656,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 11.09.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 01.10.2019 domáhal, aby súd rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.656,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 11.09.2019. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 31.03.2015 uzavreli žalobca a žalovaný Kolektívnu zmluvu na roky 2015-2019, účinnú do 31.03.2019. Dňa 31.10.2017 bol medzi žalobcom a žalovaným uzavretý Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015-2019, ktorým sa táto kolektívna zmluva po dohode zmluvných strán zmenila tak, že žalobca a žalovaný ju doplnili o Dohodu o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení (ďalej aj „Dohoda“ alebo „Dohoda o uvoľnení“), ktorá sa v rámci úplného znenia Kolektívnej zmluvy na roky 2015-2019 vykazuje ako Príloha č. 7 ku kolektívnej zmluve. Platnosť danej dohody vyplývajúcej z Dodatku č. 5 bola v rámci časti G upravená tak, že „skonči dňom 30.11.2020, ak aspoň jedna zo zmluvných strán písomne oznámi druhej zmluvnej strane vôľu, aby táto Dohoda k uvedenému dňu skončila. Ak žiadna zo zmluvných strán neoznámi druhej zmluvnej strane vôľu skončiť túto Dohodu ku dňu 30. novembra 2020, platnosť tejto Dohody sa automaticky (bez potreby uzavretia dodatku alebo inej dohody) predĺži o štyri roky. Tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na skončení tejto Dohody alebo vypovedať túto Dohodu podľa podmienok uvedených v tejto Dohode.“. Ďalej v bode G ods. 8 bolo uvedené, že „zmluvné strany sú oprávnené skončiť trvanie tejto Dohody výpoveďou, aj bez udania dôvodu. Výpovedná lehota je najmenej 3 mesiace. Výpovedná lehota začína plynúť
prvým dňom kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená druhej zmluvnej strane. Výpovedná lehota skončí posledným dňom posledného mesiaca výpovednej lehoty. Výpoveď musí byť vyhotovená v písomnej forme“. Prílohou č. 2 k Dohode o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení bolo určené materiálne a organizačné zabezpečenie činnosti odborovej organizácie ako aj metodika jej výpočtu (bod B) výškou príspevku na každého uvoľneného zamestnanca vypočítanej na základe priemernej hrubej mzdy KMS k 31.12. kalendárneho roka, násobená koeficientom 2,56. Takto stanovená čiastka zahŕňa všetky mesačné náklady ZO OZ KOVO na uvoľneného zamestnanca ako aj náklady na odvody a dane, tvorbu sociálneho fondu a príspevok na stravu a dopravu uvoľneného zamestnanca z miesta sídla ZO OZ KOVO do areálu KMS (bod B 1 Prílohy č. 2 k Dohode). Výška príspevku na prevádzku sídla ZO OZ KOVO bola dohodnutá ako pokrytie mesačných nákladov nevyhnutných na prevádzku sídla, ktoré zahŕňajú najmä položku nájom kancelárie, parkovacieho miesta, poplatkov za internet, telefón a iných poplatkov v mesačnom úhrne 700,00 eur a poskytnutie jednorazových nákladov nevyhnutných najmä na technické zariadenie sídla ZO OZ KOVO v ročnej úhrnnej čiastke 1.600,00 eur (body B 2 písm. a/ a b/ Prílohy č. 2 k Dohode tvoriacej súčasť Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve). Začiatkom roku 2019 žalovaný informoval žalobcu o tom, že priemerná mzda u odporcu za rok 2018 bola vo výške 1.687,00 eur. Dňa 18.04.2019 bola žalobcovi doručená od žalovaného výpoveď Dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení zo dňa 18.04.2019 podľa časti G bod 8 tejto Dohody, s tým, že trvanie Dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení skončí dňom 31.07.2019. Žalobca si žalobou uplatňuje súčet príspevkov pre troch uvoľnených zamestnancov a príspevok na refundáciu prenájmu sídla podľa uzavretej Dohody splatných ku dňu 10.09.2019, ktorú sumu mu žalovaný neuhradil. Podľa názoru žalobcu výpoveď Dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení daná žalovaným dňa 18.04.2019 je neplatná. Kolektívna zmluva na roky 2015-2019 bola Dodatkom č. 7 predĺžená do 31.03.2020 a jej súčasť zakomponovaná Dodatkom č. 5, Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení v dôsledku vlastného režimu času platnosti, ktorý je stanovený až do 30.11.2020 s možnosťou automatického predĺženia o štyri roky, tiež platila v čase uskutočnenia jej výpovede zo strany žalovaného. Podstatnou pre nemožnosť výpovede Dohody je jej implementácia v rámci Kolektívnej zmluvy, pričom vypovedaním Dohody, hoci sa o takejto možnosti účastníci dohodli v jej časti G bod 8., by sa jednalo o jednostrannú zmenu Kolektívnej zmluvy, v rozpore s § 4 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. V prípade uzatvárania kolektívnych zmlúv existuje osobitné delegačné ustanovenie § 231 ods. 4 Zákonníka práce, ktoré výslovne deleguje úpravu pri postupe pri uzatváraní kolektívnych zmlúv na osobitný predpis, ktorým je predovšetkým § 8 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ktorého odsek 5 umožňuje zmluvným stranám dohodnúť si možnosť zmeny kolektívnej zmluvy a rozsah tejto zmeny a to, že pri samotnej zmene kolektívnej zmluvy sa postupuje rovnako ako pri uzavieraní kolektívnej zmluvy t. j. v zmysle celého § 8 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, z ktorého jasne vyplýva, že uzavretie zmeny kolektívnej zmluvy musí byť výsledkom kolektívneho vyjednávania s presne stanoveným postupom. Ako na špecifický problém možno poukázať aj na to, že ustanovenie § 582 Občianskeho zákonníka o výpovedi, v prípade, (ak by bol použiteľný § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka), umožňuje použiť výpoveď iba pri dojednaní zmluvy na dobu neurčitú. Dojednanie výpovede v zmluve na dobu určitú sa odchyľuje od ustanovení zákona, z ktorých povahy vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Ustanovenie o práve výpovede bolo neplatne dojednané nielen pre rozpor s účelom a zmyslom právnej úpravy kolektívnych zmlúv, ale aj pre špecifický nedostatok, ktorým je práve legislatívna absencia možnosti „meniť“ kolektívnu zmluvu uplatnením výpovede voči jej súčasti. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že uzavretá Dohoda o uvoľnení má samostatný právny osud bez ohľadu na kolektívnu zmluvu. Po formálnej a obsahovej stránke predstavuje Dohoda o uvoľnení samostatnú dvojstrannú dohodu s uvedením strán dohody a uceleného jednoznačne určeného obsahu dohody, samostatne podpísaného zmluvnými stranami. Z časového hradiska má Dohoda o uvoľnení samostatne dojednanú dobu trvania, takisto odchylne od trvania kolektívnej zmluvy. Z formálneho, obsahového aj časového hradiska predstavuje Dohoda o uvoľnení samostatný dvojstranný právny úkon zmluvných strán, oddelený od zvyšku a od právneho režimu kolektívnej zmluvy. Podľa názoru žalovaného výpoveď Dohody o uvoľnení ja platná aj v prípade, ak by táto Dohoda bola posudzovaná ako súčasť kolektívnej zmluvy. K tvrdeniam žalobcu o neplatnosti výpovede ako spôsobu zmeny kolektívnej zmluvy pre rozpor s § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní žalovaný uviedol, že žalobca celú svoju argumentáciu o neplatnosti výpovede vystaval na chybnej
a podstatnej zámene dvoch rozdielnych právnych inštitútov. Výpoveď ako jednostranný právny úkon, ktorý je po právno-teoretickej stránke jedným zo spôsobov zániku záväzku, žalobca v žalobe označil ako "spôsob zmeny kolektívnej zmluvy". Zmena záväzku je však odlišným právnym inštitútom - spravidla dvojstranným právnym úkonom, ktorým nedochádza k zániku záväzkov, ale k ich modifikácii podľa aktuálnej vôle zmluvných strán, resp. v dôsledku zmeny vonkajších okolností, na ktoré zmluvné strany reagujú zmenou záväzku. Z obsahu právneho úkonu (z dikcie ustanovenia G bod 8. Dohody o uvoľnení) je jednoznačné, že zmluvné strany pri dojednávaní obojstranného práva výpovede Dohody o uvoľnení nesmerovali svoj prejav vôle k prípadnej budúcej zmene tejto Dohody, ale k možnosti jej jednostranného ukončenia ktoroukoľvek zmluvnou stranou. Časť G bod 3. Dohody o uvoľnení rieši spôsob, resp. postup zmeny Dohody o uvoľnení, pričom zmluvné strany už pri uzatváraní Dohody o uvoľnení rozlíšili medzi zmenou Dohody o uvoľnení (časť G bod 3.) a ukončením Dohody o uvoľnení (časť G bod 8.). S možnosťou výpovede súhlasil aj sám žalobca a svojím prejavom vôle umožnil zaradenie ustanovenia G bod 8. do Dohody o uvoľnení. Ak teda teraz tvrdí, že takéto ustanovenie je neplatné, dovoláva sa neplatnosti, ktorú sám spôsobil. Postup, kedy žalobca napáda platnosť ustanovenia Dohody o uvoľnení, ktorú sám podpísal, považuje žalovaný za postup odporujúci § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z pomerne jednoznačného zaradenia a znenia ustanovení G bod 3. a G bod 8. Dohody o uvoľnení je nepochybné, že výpoveď ako forma obchádzania § 8 zákona č. 2/1991 Zb. argumentačne nijako neobstojí, keďže žalobcom citované ustanovenie sa na ustanovenie o výpovedi Dohody o uvoľnení ako ani na samotnú výpoveď vôbec nevzťahuje. Z faktu vypovedateľnosti dohôd uzatváraných v rámci kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch v iných krajinách vyplýva, že to je známy inštitút a bežný právny inštitút. Z absencie výslovnej právnej úpravy však žalobca nesprávne odvodil "nevypovedateľnosť" zmlúv. V právnom prostredí SR však aj pri absencii výslovnej právnej úpravy je možné vypovedateľnosť odvodiť z právnej teórie a zaradiť sa tak k ostatným právnym poriadkom, ktoré výpoveď výslovne upravujú a umožňujú. Absencia právnej úpravy nie je prekážkou zmluvnej voľnosti sociálnych partnerov pri úprave parciálnej oblasti ich vzájomnej spolupráce, ako napr. uvoľňovanie funkcionárov odborovej organizácie. K neplatnosti výpovede pre nemožnosť dohodnúť právo vypovedať zmluvu na dobu určitú žalovaný poukázal na ust. § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré neobsahuje výslovný zákaz dojednania výpovede ako spôsobu skončenia zmluvného vzťahu niektorou zo zmluvných strán. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka je úpravou pre prípady, že zmluvné strany neupravili v zmluve inštitút výpovede ako možnosť skončenia zmluvného vzťahu. Pre tento prípad, ak je predmetom zmluvy záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, Občiansky zákonník výslovne upravuje prípustnosť skončenia zmluvného vzťahu výpoveďou. Možnosť vypovedateľnosti dohôd je potom daná odkazom Zákonníka práce na všeobecné ustanovenie Občianskeho zákonníka v § 853 a tým analogickú použiteľnosť ustanovení o výpovedi v Občianskom zákonníku. 4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 31.03.2015 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená Kolektívna zmluva na roky 2015 až 2019 (platnosť od 01.04.2015 do 31.03.2019). V jej záverečných ustanoveniach sa nachádza dojednanie týkajúce sa zmeny príloh kolektívnej zmluvy, podľa ktorého možno uskutočniť túto zmenu jedine po vzájomnej dohode výlučne písomnou formou. Zmena kolektívnej zmluvy môže byť uskutočnená okrem iného v prípade záväzkov, ktoré sa na základe dohody zmluvných strán budú vyjednávať počas platnosti kolektívnej zmluvy dodatkami pre jednotlivé roky. Dňa 31.10.2017 bol medzi žalobcom a žalovaným uzatvorený Dodatok č. 5 ku kolektívnej zmluve, účinný od 01.11.2017. Súčasťou tohto dodatku je sporná Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení. V jeho bode A. Základné ustanovenia je vymedzený predmet, kde sa zmluvné strany dohodli na uvoľnení troch členov ZO OZ KOVO na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa, pričom sú v ňom uvedené podrobnosti ohľadom účinnosti - od akého dátumu u jednotlivých zamestnancov k uvoľneniu dochádza. Uvoľnenie na výkon funkcie zahŕňa uvoľnenie podľa ust. § 136 ods. 1, 3 a § 240 ods. 2 Zákonníka práce. Táto dohoda tiež zahŕňa dohodu o poskytnutí času odborovej organizácii na jej činnosť podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce a jej súčasťou je aj dohoda zmluvných strán o plnení nároku žalobcu podľa § 240 ods.5 Zákonníka práce. V časti G. Záverečné ustanovenia, je v bode 7. vymedzené skončenie platnosti tejto dohody dňa 30.11.2020, ale za podmienky, ak aspoň jedna zo zmluvných strán písomne oznámi druhej zmluvnej strane vôľu, aby táto dohoda k uvedenému dňu skončila. Ak neoznámi túto vôľu, platnosť tejto dohody sa automaticky predĺži o štyri roky. Ďalej v bode 8. si zmluvné strany dohodli oprávnenie skončiť trvanie tejto dohody výpoveďou, aj bez udania dôvodu. Výpovedná doba je najmenej tri mesiace a začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď
doručená druhej zmluvnej strane a skončí posledným dňom posledného mesiaca výpovednej lehoty. Výpoveď musí byť vyhotovená v písomnej forme. Príloha č. 2 Dohody o uvoľnení obsahuje materiálne a organizačné zabezpečenie činnosti odborovej organizácie a dotýka sa poskytnutia nenávratného príspevku na materiálne a organizačné zabezpečenie činnosti odborovej organizácie a v bode B. je obsiahnutá metodika výpočtu nenávratného príspevku pre každého uvoľneného zamestnanca, teda priemerná hrubá mzda u zamestnávateľa k 31.12. kalendárneho roka s tým, že sa to násobí koeficientom 2,56. V bode 2. dojednali strany výšku príspevku na prevádzku sídla ZO OZ KOVO, a to podľa písm. a) mesačné náklady nevyhnutné na prevádzku sídla, ktoré zahŕňajú najmä položku nájom kancelárie, parkovacieho miesta a poplatkov za internet, telefón, iných poplatkov, v mesačnom úhrne 700,00 eur, b) jednorazové náklady nevyhnutné najmä na technické zariadenie sídla ZO OZ KOVO v ročnej úhrnnej čiastke 1.600,00 eur. V bode C. sú dojednané podrobnosti týkajúce sa poskytnutia príspevku
- platobné podmienky, konkrétne príspevok na uvoľnených zamestnancov poukáže zamestnávateľ na účet odborového orgánu v mesačných intervaloch najneskôr do 10. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, súčasťou tejto platby je aj dohodnutá čiastka v zmysle časti B bod 2 a), teda aj mesačné náklady za nájom. V závere dodatku č. 5 je uvedené, že ostatné ustanovenia predmetnej kolektívnej zmluvy sa nemenia. Na základe Dodatku č. 7 ku kolektívnej zmluve na roky 2015 až 2019 bola zmenená platnosť kolektívnej zmluvy až do 31.03.2020. Súd mal ďalej preukázané, že priemerná mzda za rok 2018 u žalovaného je vo výške 1.687,00 eur. Žalovaný doručil žalobcovi dňa 18.04.2019 výpoveď dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení podľa časti G. bodu 8. Dohody o uvoľnení. Táto dohoda o uvoľnení mala skončiť z dôvodu podanej výpovede dňa 31.07.2019, ako vyplýva z obsahu tejto výpovede. Všetky vyššie uvedené skutočnosti súdu známe na základe vykonaného dokazovania nie sú medzi stranami sporné. 5. Spornou v danom prípade zostala otázka, či dojednanie výpovede Dohody o uvoľnení v rámci Dodatku č. 5 kolektívnej zmluvy je platným dojednaním a v nadväznosti na to, či výpoveď Dohody o uvoľnení daná žalovaným je platným právnym úkonom. Jedná sa o prejudiciálne otázky vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu v tomto spore voči žalovanému - zaplatenie nenávratného príspevku na uvoľnených zamestnancov a príspevku na prevádzku sídla žalobcu za mesiac august 2019. 6. Uzavretú Dohoda o uvoľnení, ktorá je obsiahnutá v Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve, považoval okresný súd za súčasť kolektívnej zmluvy. Účastníci totiž výslovne uviedli na strane č. 1 Dodatku č. 5 úvodný text: „Kolektívna zmluva na roky 2015-2019 uzavretá dňa 31. marca 2015 sa po dohode zmluvných strán mení Dodatkom č. 5 nasledovne:“... (ďalej pokračuje samotné znenie Dohody o uvoľnení). Gramatickým výkladom tak možno dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že voľou účastníkov Dohody o uvoľnení bolo zakomponovať ju do kolektívnej zmluvy. V tejto otázke nie sú pochybnosti aj s prihliadnutím k výraznej úprave tejto strany, osobitne k veľkosti písma a riadkovaniu, ako aj ku skutočnosti, že úvodná strana tohto dodatku obsahuje okrem údaja o zmene kolektívnej zmluvy Dodatkom č. 5 obsahuje už len presnú špecifikáciu kolektívnej zmluvy obdobím platnosti a zmluvnými stranami. Súd ďalej skúmal, či Dodatok č. 5 obsahujúci dohodu o uvoľnení bol predmetom kolektívneho vyjednávania, resp. či bol dojednaný postupom kolektívneho vyjednávania. Právna úprava tohto inštitútu je obsiahnutá v zákone č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. V posudzovanom prípade zmluvné strany v určitým a zrozumiteľným spôsobom uzavretím Dodatku č. 5 obsahujúceho Dohodu o uvoľnení vyjadrili vôľu byť viazaní Dohodou o uvoľnení ako súčasťou kolektívnej zmluvy so všetkými následkami z toho vyplývajúcimi, osobitne uvedomujúc si záväznosť ustanovení kolektívnej zmluvy pre zmluvné strany, resp. vymáhateľnosť nárokov súdnou cestou. Je otázne, aký iný dôvod pre začlenenie tejto dohody do kolektívnej zmluvy by zmluvné strany mohli zvažovať, na základe akého dôvodu zmluvné strany neponechali dohodu v samostatnej forme bez jej začlenenia do kolektívnej zmluvy. Tvrdenie žalovaného, že ide len o pripojenie Dohody o uvoľnení ku kolektívnej zmluve, ktoré nespôsobuje zmenu jej právneho charakteru ako samostatnej dohody, nie je opodstatnené, keďže ide o písomnú formu dodatku ku kolektívnej zmluve, ktorý je podpísaný oprávnenými zástupcami zmluvných strán na tej istej listine v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v ktorom sú stanovené podmienky platnosti kolektívnej zmluvy a teda nemožno hovoriť len o akomsi mechanickom pripojení. Právnu relevanciu nemá ani tvrdenie žalovaného o tom, že časovo predchádzajúca dohoda o uvoľnení nebola predmetom kolektívneho vyjednávania a bola pripojená ku kolektívnej zmluve ako príloha č. 7 z edukatívneho dôvodu a z dôvodu transparentnosti vzťahov medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou, keďže kolektívna zmluva je dostupná zamestnancom. Zmluvné strany v rámci zmluvnej autonómne zvolili pre novú dohodu o uvoľnení formu dodatku ku kolektívnej zmluve a zároveň nová Dohoda o uvoľnení bola uzavretá postupom kolektívneho vyjednávania v súlade s ust. § 8 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní a tiež ust. bodu 1.4. časti I. Záverečné ustanovenia kolektívnej zmluvy. Z predloženej mailovej a písomnej komunikácie
zmluvných strán vyplynula vôľa zmluvných strán zakomponovať Dohodu o uvoľnení do kolektívnej zmluvy, a to postupom podľa § 8 ods. 1, 2, 3 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Pri posudzovaní tejto otázky okresný súd vychádzal z celého kontextu komunikácie a rokovaní zástupcov zmluvných strán predchádzajúcich uzavretiu Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve. Žalobca listom zo dňa 24.08.2017 vyzval žalovaného na riešenie problému skončenia platnosti pôvodnej dohody o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne ku dňu 25.09.2017 a na zorganizovanie stretnutia zástupcov zmluvných strán k tejto otázke v čo najkratšom termíne. Následne žalovaný listom zo dňa 12.09.2017 navrhol predĺženie platnosti súčasnej dohody o uvoľnení. Nadväzne na to žalobca zaslal žalovanému list zo dňa 18.09.2017, do ktorého pripojil návrh Dohody o uvoľnení, návrh Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve obsahujúci Dohodu o uvoľnení a návrh dohody o poskytnutí príspevku. Momentom predloženia návrhu Dodatku č. 5 kolektívnej zmluvy podľa názoru súdu prvej inštancie bolo iniciované kolektívne vyjednávanie zo strany žalobcu v súlade s ust. § 8 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Žalovaný mailom zo dňa 04.10.2017 poslaným žalobcovi oznámil zloženie vyjednávacieho tímu a tiež poznámku o upresnení času mítingu. Na to dňa 05.10.2017 reagoval žalobca odpoveďou na uvedené oznámenie, v ktorom oznamuje zloženie svojho vyjednávacieho tímu. Mailom zo dňa 09.10.2017 žalovaný žalobcovi zaslal stanovisko k odpovedi žalobcu na oznámenie o zložení vyjednávacieho tímu a zároveň v prílohe protinávrh dohody o uvoľnení zamestnancov na výkon funkcie v odborovom orgáne. Týmto došlo k realizácii ustanovenia § 8 ods.2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (odpoveď na písomný návrh na uzavretie dodatku ku kolektívnej zmluve, vrátane vyjadrenia sa k neprijatým častiam). Mailom zo dňa 10.10.2017 adresovaným žalovanému žalobca reagoval na protinávrh dohody, vyjadril sa k obsahu protinávrhu dohody o uvoľnení od žalovaného, vrátane podpísaného originálu listiny. Nasleduje list žalovaného zo dňa 17.10.2017 adresovaný žalobcovi, kde je v prílohe obsiahnutý návrh Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve. V tomto liste zároveň žalovaný potvrdzuje, že sa rokovalo o Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve, hoci tento v danom čase neobsahoval predmetnú Dohodu o uvoľnení (týkal sa problematiky sociálneho fondu), ale je zrejmé, že spoločne sa vyjednávalo o Dodatku č. 5, aj o Dohode o uvoľnení v súvislosti s blížiacim sa termínom skončenia platnosti pôvodnej dohody o uvoľnení. Ďalej žalobca adresoval žalovanému tri listy zo dňa 18.10.2017 s rôznym obsahom, jeden z nich sa dotýka návrhu znenia Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve, ďalší sa týka samotného uvoľňovania s poukazom na ust. § 240 ods. 3 Zákonníka práce a tretí list sa týka ustanovenia § 240 ods. 5 Zákonníka práce. Následne žalovaný reagoval mailom zo dňa 23.10.2017 adresovaným žalobcovi, v ktorom je obsiahnuté podrobné stanovisko žalovaného k návrhu Dohody o uvoľnení, vrátane zápisu z rokovania o Dohode o uvoľnení medzi zástupcami zmluvných strán zo dňa 10.10.2017. Týmto bola naplnená zákonná podmienka v zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní týkajúca sa spoločného rokovania zmluvných strán k dohode o uvoľnení. V prílohe tohto zápisu je pripojená Dohoda o uvoľnení, hoci v danom momente súčasťou Dodatku č. 5 ešte nebola. Mailom zo dňa 23.10.2017 žalovaný oznámil žalobcovi stanovisko k návrhu Dohody o uvoľnení zo strany žalovaného, ktorý mail obsahuje aj originál tejto listiny s podpisom. Následne dňa 25.10.2017 žalobca predložil žalovanému upravený návrh znenia Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve, ktorý obsahuje Dohodu o uvoľnení. Mail žalovaného zo dňa 31.10.2017 adresovaný žalobcovi obsahuje Dodatok č. 5 ku kolektívnej zmluve obsahujúci Dohodu o uvoľnení, ako aj samotnú Dohodu o uvoľnení. Postup kolektívneho vyjednávania pri uzavieraní Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve teda začal listom žalobcu zo dňa 18.09.2017 a vyvíjal sa kontinuálne v nadväznosti na stanoviská zmluvných strán a rokovanie zástupcov zmluvných strán až do momentu uzavretia Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve dňa 31.10.2017. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade bola splnená zákonná požiadavka v zmysle § 8 ods. 1, 2, 3 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. 7. V predmetnej dohode v bode A. Základné ustanovenia je obsiahnutá dohoda zmluvných strán na uvoľnení troch členov ZO OZ KOVO na výkon funkcie v odborovom orgáne, pričom je stanovená účinnosť uvoľnenia pre jednotlivých zamestnancov a zároveň je špecifikované, čo z hľadiska uvoľnenia zamestnancov je zahrnuté v dohode - sú uvedené označenia jednotlivých zákonných ustanovení upravujúcich inštitút dlhodobého uvoľnenia zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne podľa § 136 ods. 1, 3 a § 240 ods. 2 Zákonníka práce. Predovšetkým § 136 ods. 3 Zákonníka práce upravuje, že podmienky dlhodobého uvoľnenia zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa budú dojednané v kolektívnej zmluve. Následne súd prvej inštancie prezentoval názor, že inou formou tieto podmienky nemožno dojednať. Dojednanie týchto podmienok formou samostatnej dohody mimo rámec kolektívnej zmluvy by totiž bolo v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením. Uzavretie Dohody o uvoľnení ako súčasti Dodatku č. 5 kolektívnej zmluvy je plne v súlade s týmto ustanovením, pričom argumentácia žalovaného o samostatnej dohode o uvoľnení v tomto ohľade vyznieva nepresvedčivo. Predmetom kolektívnej zmluvy je výhodnejšia
úprava pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, ako je ustanovená v právnych predpisoch. Dlhodobé uvoľnenie troch zamestnancov na výkon funkcie v odborovom orgáne pri kompenzovaní nákladov na uvoľnených zamestnancov vo forme nenávratného príspevku, (ktorý zahŕňa aj refundáciu nákladov v zmysle § 240 ods. 5 Zákonníka práce), predstavuje nepochybne výhodné zabezpečenie podmienok činnosti zástupcu zamestnancov u zamestnávateľa na základe dohody medzi zmluvnými stranami. Zo znenia Dohody o uvoľnení vyplýva, že ide o celý komplex súvisiacich otázok odvíjajúcich sa od dlhodobého uvoľnenia troch členov odborovej organizácie na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u žalovaného podľa ust. § 136 ods. 3 Zákonníka práce až po záväzok žalovaného uhradiť nenávratný príspevok ako kompenzáciu nákladov na uvoľneného zamestnanca, či refundáciu nákladov odborovej organizácie za prenájom priestorov a ich vybavenie mimo priestorov žalovaného
- na adrese sídla žalobcu Dom odborov, Antona Bernoláka 51 010 01 Žilina. Relevantným kritériom pre posudzovanie výhodnosti dohody pre žalobcu je podľa názoru konajúceho súdu otázka výšky kompenzácie za dlhodobo uvoľneného zamestnanca, ktorá sa odvíja od výšky priemernej mzdy u žalovaného za predchádzajúci kalendárny rok, ktorá je násobená koeficientom 2,56, pričom v prípade zákonnej úpravy nie je reálny predpoklad, že náhrada mzdy u členov odborového orgánu by mohla dosiahnuť takúto výšku. Taktiež výška nenávratného príspevku ako refundácia nákladov na prenájom priestorov na prevádzku sídla žalobcu 700,00 eur mesačne je výhodné dojednanie pre žalobcu oproti zákonnej úprave v zmysle § 240 ods. 5 Zákonníka práce, osobitne s prihliadnutím k polohe sídla žalobcu v centre mesta Žilina a dostupnosti pre všetkých zamestnancov žalovaného z okolitých regiónov. Súhrnom týchto ako aj viacerých iných kritérií bol súd prvej inštancie toho názoru, že komplexne sa jedná o výhodnejšiu úpravu pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, ako je ustanovená v právnych predpisoch. 8. Vo vzťahu k otázke (ne)platnosti dojednanej výpovede spornej Dohody o uvoľnení okresný súd uviedol, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní je neplatnou len tá časť kolektívnej zmluvy, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V tomto prípade dospel súd k záveru o neplatnosti ustanovenia o dojednaní výpovede v Dohode o uvoľnení, ktorá je obsiahnutá v Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve, preto len toto ustanovenie dohody o uvoľnení je neplatné, ostatné ustanovenia zostávajú v platnosti. Ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka, (podľa ktorého neplatný je celý právny úkon pre neplatnosť jeho časti, ak z povahy právneho úkonu, jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, vyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu), u kolektívnej zmluvy nemožno použiť okrem iného aj s prihliadnutím na požiadavku stability kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Naviac z hľadiska samotnej Dohody o uvoľnení ustanovenie o dojednaní výpovede možno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, nakoľko bola dojednaná doba trvania zmluvy. Vyjadrenie žalovaného, že bez dojednania výpovede by takúto dohodu neuzavrel, je účelové a nepodložené. Žalovaný toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Prvoinštančný súd považoval dojednanie o výpovedi obsiahnuté v časti G. bod 8. Dohody o uvoľnení za neplatné dojednanie pre rozpor so zákonom, konkrétne s ust. § 4 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, keďže jednostranný postup žalovaného s cieľom zúženia výhodnejšieho ustanovenia Dohody o uvoľnení obsiahnutej v Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve nie je podľa zákona prípustný. Možnosť dojednania výpovede kolektívnej zmluvy nevyplýva zo Zákonníka práce, ani z iného pracovnoprávneho predpisu. Zmyslom je stabilita kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Ustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. umožňuje dohodnúť zmenu kolektívnej zmluvy za podmienky dodržania rovnakého postupu ako pri uzavieraní kolektívnej zmluvy, t. j. ako výsledok kolektívneho vyjednávania. Pokiaľ zmluvné strany dojednali v dohode o uvoľnení - Dodatku č. 5 kolektívnej zmluvy možnosť vypovedať kolektívnu zmluvu, t. j. ukončiť ju predčasne pred uplynutím doby platnosti na základe jednostranného právneho úkonu zmluvnej strany, toto dojednanie nie je výhodnejšie pre žalobcu ako zákonná úprava, nakoľko je v rozpore s požiadavkou stability kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, nezaručuje pre žalobcu platnosť dojednaní kolektívnej zmluvy počas celej doby jej platnosti. Táto naopak umožňuje dojednania, ku ktorým zmluvné strany dospeli kolektívnym vyjednávaním jednostranným spôsobom zrušiť, v ktoromkoľvek okamihu, (hoci aj v krátkom období po nadobudnutí platnosti kolektívnej zmluvy). Tým by bol úplne popretý zmysel kolektívneho vyjednávania a išlo by len o márne a zbytočné úsilie zmluvných strán bez naplnenia účelu pre obe zmluvné strany, predovšetkým však pre zástupcu zamestnancov. Nie je vylúčené, že v určitých čiastkových otázkach Dohody o uvoľnení pri zmene pomerov by v praxi pre žalobcu mohla byť pôvodná dohodnutá úprava menej výhodná. To ale neznamená, že u žalobcu je tým daný dôvod prísť o celý komplex výhodných dojednaní ohľadom dlhodobého uvoľnenia troch zamestnancov a na to nadväzujúcich otázok vytvorenia materiálnych podmienok pre činnosť zástupcu zamestnancov. Je zrejmé, že v prípade predčasného ukončenia kolektívnej zmluvy výpoveďou ktorejkoľvek zmluvnej strany by nebola žiadna istota ďalšej
dohody zmluvných strán v tejto oblasti a v takom prípade by bola zaručená len zákonná úprava. Z hľadiska dôvodu výpovede kolektívnej zmluvy žalovaným okresný súd konštatoval, že tento dôvod žalovaný vo výpovedi neuviedol, ani ho neuviedol v priebehu tohto sporu. Je ale zrejmé a vyplýva to z logiky veci, že predmetné dojednania, ktoré sú súčasťou kolektívnej zmluvy v rámci Dodatku č. 5 sú pre žalovaného v porovnaní so zákonnou úpravou nevyhovujúce a preto nechce byť nimi ďalej viazaný. Na druhej strane z postoja žalobcu v spore vyplýva, že trvá na dodržiavaní a plnení kolektívnej zmluvy v tejto časti, tieto dojednania sú pre neho dôležité a zásadné. Pritom na základe dojednania výpovede ktorejkoľvek zmluvnej strany by bol žalobca nútený koniec platnosti tejto Dohody o uvoľnení na základe kedykoľvek prejavenej vôle žalovaného akceptovať a podrobiť sa zákonnej úprave. Práve v tom spočíva nevýhodnosť dojednania výpovede pre obe zmluvné strany z pohľadu žalobcu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti dojednania výpovede Dohody o uvoľnení. Pokiaľ teda žalovaný podľa neplatného ustanovenia Dohody o uvoľnení o výpovedi predmetnú Dohodu vypovedal, táto výpoveď je neplatná a nemôže mať za následok skončenie trvania Dohody o uvoľnení a táto Dohoda trvá v nadväznosti na dojednané trvanie kolektívnej zmluvy. Použitie ust. § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka týkajúce sa výpovede ako formy zániku záväzkov v občianskoprávnych vzťahoch je možné len v prípade možnosti použitia ust. § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, (podľa ktorého účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť), keďže podľa označeného ustanovenia o výpovedi vypovedať možno len zmluvu na dobu neurčitú. V prípade kolektívnej zmluvy ide o zmluvu na dobu určitú. Odlišný postup zmluvných strán v zmysle dojednania výpovede aj pri zmluve na dobu určitú by mohol byť dôvodný v prípade výhodnejšieho ustanovenia pre žalobcu, toto však v spore nebolo, vykonaným dokazovaním zistené, keďže bola dojednaná možnosť výpovede pre obe zmluvné strany. Z povahy kolektívnej zmluvy, resp. z účelu a zmyslu právnej úpravy uzatvárania kolektívnych zmlúv vyplýva požiadavka na stabilitu kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, záruku dodržiavania dojednaných záväzkov zmluvnými stranami, osobitne dodržiavania záväzkov zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancov, resp. ich zástupcom počas celého obdobia platnosti kolektívnej zmluvy a akékoľvek odchýlky v zmysle dojednania výpovede kolektívnej zmluvy nepochybne tomuto odporujú. 9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zamietol návrh na vykonanie dôkazu zo strany žalovaného, a to výsluch svedka O. R., zamestnanca žalovaného, ktorý sa zúčastňoval ako zástupca žalovaného na rokovaniach o uzavretí Dohody o uvoľnení, a to pre porušenie sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP, keď mal za to, že tento dôkaz nenavrhol žalovaný vykonať včas. Postup uzatvárania Dohody o uvoľnení formou Dodatku č. 5 kolektívnej zmluvy bol naviac súdu podrobne zdokumentovaný mailovou, resp. písomnou komunikáciou zmluvných strán predloženou žalobcom, ktorá zo strany žalovaného nebola namietaná a preto interpretácia vykonaného postupu zo strany zúčastneného zamestnanca žalovaného na uzatváraní tejto dohody sa javila ako nadbytočná. 10. Na základe vyššie uvedených úvah okresný súd dospel k záveru o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na úhradu dohodnutých plnení (nenávratný príspevok) za mesiac august 2019 v celkovej výške 13.656,16 eur, ktorý pozostáva z dvoch častí - 1/ príspevok pre každého uvoľnených zamestnancov (traja dlhodobo uvoľnení zamestnanci x priemerná hrubá mzda u žalovaného k 31.12. predchádzajúceho kalendárneho roka x koeficient 2,56 podľa metodiky výpočtu) v celkovej výške 12.956,16 eur podľa časti B. 1. prílohy č. 2 Dohody o uvoľnení a 2/ príspevok na prevádzku sídla žalobcu vo výške 700,00 eur podľa časti B. 2. a) prílohy č. 2 Dohody o uvoľnení. V zmysle časti C 1. prílohy Dohody je príspevok splatný mesačne pozadu do 10. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, čiže príspevok za august 2019 je splatný do 10.09.2019. Zároveň súd spolu s istinou priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy 13.656,16 eur od 11.09.2019 do zaplatenia, keďže žalovaný sa neuhradením sumy nenávratného príspevku za mesiac august 2019 v dojednanej lehote splatnosti, t. j. do 10.09.2019, dostal dňom nasledujúcim do omeškania s plnením tohto svojho peňažného dlhu voči žalobcovi. 11. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý bol v spore plne úspešný, nárok na ich náhradu voči neúspešnému žalovanému.
12. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne; alternatívne sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Odvolateľ prezentoval názor, že dojednanie o možnosti vypovedať spornú Dohodu o uvoľnení je platné a preto výpoveď Dohody o uvoľnení daná žalovaným je platný právny úkon. Z uvedeného
dôvodu žalobca nemá nárok na zaplatenie nenávratného príspevku na uvoľnených zamestnancov a príspevku na prevádzku sídla žalobcu za mesiac august 2019, keďže v tom čase už Dohoda o uvoľnení netrvala. Neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, s ktorým by dojednanie o možnosti vypovedať dohodu o uvoľnení bolo v rozpore a neexistuje ani žiadny racionálny dôvod, pre ktorý by takéto dojednanie malo byť nedovolené a judikované ako neplatné. Závery napadnutého rozhodnutia nedôvodne prelamujú zásadu zmluvnej autonómie ako aj zásadu záväznosti zmlúv, na ktoré sa žalovaný odôvodnene a legitímne v súlade s ústavnými princípmi pri uzavieraní dohody o uvoľnení spoliehal, a v neposlednom rade nedôvodne interpretujú toto dojednanie, jeho neplatnosť, ako aj následky tejto neplatnosti, v prospech žalobcu, ktorý nie je v tomto zmluvnom vzťahu slabšou stranou a ktorý po opakovanom pripomienkovaní návrhu dohody o uvoľnení ju aj slobodne, vážne a určito uzavrel, a to vrátane možnosti jej vypovedania. Počas celého konania pred súdom prvej inštancie žalovaný poukazoval na to, že Dohoda o uvoľnení nebola uzavretá v procese kolektívneho vyjednávania, nebolo vôľou zmluvných strán uzavrieť ju ako súčasť kolektívnej zmluvy a táto sa jej súčasťou ani nestala. Dohoda o uvoľnení je zreteľne uzavieraná a po celý čas jej pripomienkovania bola uzavieraná s odkazom na Zákonník práce, a nie na zákon o kolektívnom vyjednávaní. V mene zamestnávateľa (žalovaného) uzavrel dohodu o uvoľnení pán I. Z., riaditeľ ľudských zdrojov, ktorý nebol štatutárnym orgánom a ani nebol poverený na kolektívne vyjednávanie a podpísanie kolektívnej zmluvy v čase rokovania a podpísania dohody o uvoľnení. Žalovaný poveril pána I. Z. na uzavretie Dohody o uvoľnení dňa 31.10.2017, a teda v deň jej podpisu. Poverenie uzavierať kolektívnu zmluvu za žalovaného mu bolo udelené zo strany žalovaného až dňa 21.11.2017, t. j. v čase trvania Dohody o uvoľnení. Vedomosť žalobcu v čase uzavierania dohody o uvoľnení o neexistencii oprávnenia pána I. Z. na uzavieranie kolektívnej zmluvy alebo jej dodatkov preukazuje, že strany nemali vôľu uzavrieť dohodu o uvoľnení ako súčasť kolektívnej zmluvy. Ďalej odvolateľ uviedol, že samotné mechanické pripojenie dokumentu nepostačuje na to, aby sa takýto dokument stal súčasťou kolektívnej zmluvy, keďže na to, aby sa dokument stal súčasťou kolektívnej zmluvy, musí byť dodržaný proces kolektívneho vyjednávania upravený v ustanoveniach § 8 zákona o kolektívnom vyjednávaní. S procesom kolektívneho vyjednávania sú spojené ostatné a nadväzujúce inštitúty zákona o kolektívnom vyjednávaní, napríklad spor o uzavretie kolektívnej zmluvy, respektíve možnosť štrajku v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy. Bez splnenia formálneho procesu kolektívneho vyjednávania nebolo možné, aby sa dohoda o uvoľnení stala súčasťou kolektívnej zmluvy, a to ani vyhotovením Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve. Aj niektoré vyjadrenia samotného žalobcu, na ktoré jednotlivo odvolateľ poukázal, podporujú tézu, že žalobca nepovažoval rokovanie o Dohode o uvoľnení za kolektívne vyjednávanie. Odvolateľ sa nestotožnil so záverom súdu o nevýhodnosti dojednania možnosti vypovedať uzavretú Dohodu (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Ak súd prvej inštancie mal záujem posudzovať jednotlivú výhodnosť dojednania o možnosti vypovedať dohodu o uvoľnení, bolo potrebné porovnať toto dojednanie s jeho zákonným ekvivalentom. Uvedené posúdenie však nie je možné, keďže zákonná úprava výpovede dohody na dobu určitú neexistuje a je výlučne na vôli zmluvných strán (§ 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka), či si výpoveď ako aj jej podmienky dohodnú. Rovnako je tomu aj pri dohode o dobe určitej, právna úprava neupravuje dobu, na ktorú si zmluvné strany majú alebo môžu dojednať dobu trvania, toto dojednanie závisí výlučne na ich zmluvnej voľnosti a zmluvnej slobode. Dohoda o uvoľnení navyše obsahovala aj pre žalobcu nevýhodné dojednania, s ktorými súhlasil, napr. počet hodín uvoľnenia a pracovného voľna (menší rozsah voľna v porovnaní so zákonnou úpravou, fixná čiastka na príspevok na priestory či spôsob výkonu kontroly zo strany žalovaného. Ak by sa niektoré z dojednaní stali z pohľadu žalobcu nevýhodnými v čase trvania dohody (napr. by sa dramaticky zvýšil počet zamestnancov, zvýšili by sa náklady na priestory), pre všetky tieto prípady mal žalobca v zmysle dohodnutej možnosti vypovedať dohodu o uvoľnení. Žalovaný prezentoval aj svoj záver tom, že výpoveď Dohody o uvoľnení, pre prípad jej použitia, nie je zmenou kolektívnej zmluvy a ustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. sa na daný prípad neaplikuje. Výklad odôvodnenia súdu prvej inštancie by ad absurdum znamenal, že aj uplynutie obdobia, na ktorú je kolektívna zmluva alebo jej jednotlivé záväzky uzavreté, predstavuje zmenu kolektívnej zmluvy a preto nemožno vopred dohodnúť obdobie jej trvania, keďže bez procesu kolektívneho vyjednávania by trvanie nezaniklo. Ako nový dôkaz v rámci odvolacieho konania odvolateľ predložil Vyjadrenie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity prostredníctvom JUDr. Mgr. I. Z., PhD., v zmysle ktorého bez ohľadu na to, či sa dohoda o uvoľnení stala alebo nestala súčasťou kolektívnej zmluvy, dojednanie o výpovedi je prípustné. Predmetom dohody sú záväzky zamestnávateľa a odborovej organizácie (dvoch rovnocenných subjektov, pričom predmetom dohody nie sú nároky zamestnancov), pričom dojednaniu výpovede takejto dohody nebráni žiadna kogentná úprava Zákonníka práce ani zákona o kolektívnom vyjednávaní a takisto jej nebráni východisková úprava zákona o kolektívnom
vyjednávaní týkajúca sa doby trvania a účinnosti kolektívnej zmluvy. Aj napriek tomu, že žalovaný má za to, že dohoda o uvoľnení nie je súčasťou kolektívnej zmluvy, dal opätovne ako pred prvoinštančným súdom do pozornosti, že samotný § 6 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ktorý upravuje dobu trvania kolektívnych zmlúv, predpokladá odchýlne dojednania strán o dobe účinnosti jednotlivých záväzkov kolektívnej zmluvy, a teda, že nezakazuje dojednanie si možnosti výpovede ako jednou z foriem alebo inštitútov, ktorým je možné určiť dobu záväzku. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa v rozpore so samotným gramatickým znením ust. § 6 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní vyžaduje, aby doba účinnosti bola dojednaná s konkrétnym dátumom alebo iným časovým údajom, čo však zákon nevyžaduje, ale len stanovuje, že doba môže byť dojednaná odchýlne, pričom nezakazuje možnosť výpovede ani iné formy skončenia a neobsahuje úplnú úpravu možností skončenia trvania. Ako v priebehu prvoinštančného konania, aj v rámci podaného odvolania bol žalovaný toho názoru, že je možné vypovedať aj dohodu, v tomto prípade Dohodu o uvoľnení, uzavretú na dobu určitú. Žalovaný ďalej poukázal aj na to, že ak by aj Dohoda o uvoľnení bola posúdená ako súčasť kolektívnej zmluvy, ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka sa jednoznačne aplikuje, keďže je obsiahnuté vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka (s prihliadnutím na § 1 ods. 4 Zákonníka práce). Občiansky zákonník, ako všeobecný predpis súkromného práva, upravuje otázku, ktorú predmetný § 4 ods. 2 písm. a) zákona o kolektívnom vyjednávaní neupravuje, a to konkrétne otázku, aký má vplyv neplatnosť jednej časti zmluvy na zvyšnú časť zmluvy, a ktoré okolnosti je potrebné v tej súvislosti skúmať. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí o oddeliteľnosti dohody o výpovedi bližšie nerozoberá, z akého dôvodu má samotné dojednanie doby trvania zmluvy vplyv na oddeliteľnosť, bez toho, aby bola preskúmaná vôľa účastníkov alebo povaha Dohody o uvoľnení. Nestotožnil sa ani so záverom prezentovaným okresným súdom v odôvodnení svojho rozhodnutia o nepodloženom a nezdôvodnenom vyjadrení žalovaného v tom zmysle, že by Dohodu o uvoľnení bez dojednania možnosti výpovede neuzavrel. Obsahom dohody o uvoľnení bolo okrem iného aj opakované a mesačné plnenie žalovaného v prospech žalobcu, to znamená, že žalovaný sa zaviazal, že 37 mesiacov bude žalobcovi poskytovať peňažné plnenie v značnej výške. Vzhľadom na tak dlhý záväzok mal žalovaný eminentný záujem na tom, aby mal možnosť dohodu o uvoľnení skončiť aj predčasne. Ak by žalovaný vedel o riziku neplatnosti dojednania o možnosti vypovedať dohodu o uvoľnení , nič mu nebránilo ju uzavrieť na dobu neurčitú (alebo na dobu určitú napr. na 6 mesiacov) a vyhol by sa tak akýmkoľvek právnym komplikáciám. Žalovaný dobu trvania dohody o uvoľnení na viac ako 3 roky navrhol a uzavrel len a výlučne s tým predpokladom, že ju bude môcť skončiť predčasne; dojednanie o možnosti vypovedať dohodu je preto závislé od dojednania o dobe jej trvania. Počas rokovania o návrhu dohody o uvoľnení obe strany pripomienkovali jej znenie opakovane, dojednanie o možnosti výpovede dohody bola vždy súčasťou návrhu a žalobca ju v žiadnom kole pripomienkovania nespochybnil, naopak, z niektorých vyjadrení žalobcu v priebehu pripomienkovania Dohody je zrejmé, že si bol v plnej miere vedomý možnosti výpovede podľa dohody a s takouto možnosťou súhlasil. Ak súd judikoval neplatnosť dojednania o možnosti vypovedať dohodu o uvoľnení a zároveň mal záujem udržať platnosť zvyšku dohody o uvoľnení, možnosťou by bolo judikovať neplatnosť všetkých ustanovení dohody o uvoľnení, ktoré sa týkajú doby trvania, to znamená, okrem dojednania možnosti vypovedať dohodu o uvoľnení aj dojednanie o dobe trvania na dobu určitú, ktoré sú od seba navzájom závislé a žalovaný by za žiadnych okolností neuzavrel dohodu o uvoľnení bez toho, aby nemal možnosť skončiť jej trvanie. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedka O. R. žalovaný uviedol, že rešpektuje sudcovskú koncentráciu konania, navrhnutý dôkazný prostriedok však bol reakciou na vyjadrenie žalobcu doručené dňa 13.07.2020 a do toho času žalovaný nepovažoval za potrebné uvedený dôkazný prostriedok navrhovať. Potreba výsluchu svedka totiž vznikla a vyplynula až z dôvodu vyjadrenia žalobcu, aby žalovaný mohol relevantne vyvrátiť jeho tvrdenia a argumenty v otázkach priebehu rokovania o dohode o uvoľnení, o Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluvy ako aj o relevantnosti predmetného ustanovenia o výpovedi dohody o uvoľnení z pohľadu jeho oddeliteľnosti od ostatnej časti dohody o uvoľnení. Výsluch svedka by objasnil aj obsah zápisu datovaného dňa 19.10.2017 z rokovania o znení Dohody zo dňa 10.10.2017, ktorý bol žalobcovi doručený emailom zo dňa 23.10.2017, ktorý žalobca počas celého konania nevyvrátil ani nenamietal a v ktorom je jednoznačne vyjadrená vedomosť, súhlas a vôľa žalobcu, aby súčasťou dohody o uvoľnení bola aj možnosť jej výpovede. Zároveň svedok mal potvrdiť aj vyjadrenie pána E. B., že vo vzťahu k rokovaniu o Dohode o uvoľnení sa nejednalo o kolektívne vyjednávanie, čo bolo zachytené v predmetnom zápise. Predmetom výsluchu svedka malo byť aj objasnenie vôle žalovaného uzavrieť dohodu o uvoľnení bez možnosti jej výpovede, a teda neoddeliteľnosti tohto ustanovenia od zvyšku dohody o uvoľnení.
14. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 15. Uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho opravnom prostriedku. Zdôraznil, že prelomenie zásady zmluvnej autonómie je podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku založené na požiadavke stability kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, zakotvenej v § 8 ods. 5 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Z toho vyplýva zákaz jednostranného postupu žalovaného s cieľom zúženia výhodnejšieho ustanovenia Dohody o uvoľnení obsiahnutej v Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve, pričom možnosť dojednania výpovede kolektívnej zmluvy nevyplýva ani zo Zákonníka práce a ani z iného pracovnoprávneho predpisu. V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti právne úvahy a závery súdu prvej inštancie obsiahnuté primárne v bodoch 20. a 22. odôvodnenia jeho rozhodnutia týkajúce sa zásady zmluvnej autonómie účastníkov zmluvného vzťahu, (ne)možnosti dojednania výpovede časti kolektívnej zmluvy, či následkov neplatnosti časti Dohody na jej zvyšnú časť. K námietkam žalovaného týkajúcim sa formálneho vyhotovenia Dohody o uvoľnení rozdielne od iných dodatkov uzatváraných ku kolektívnej zmluve ako aj k uvedeniu ustanovení Zákonníka práce pri dojednávaní jej dodatku žalobca uviedol, že podobnosť v otázke formy úpravy textu nie je požiadavkou na odlíšenie bežnej dohody od dodatku ku kolektívnej zmluve. Zmienka žalovaného o ustanoveniach zákonov je tiež právne bezvýznamná, keďže právne úkony sa posudzujú podľa svojho obsahu. Navyše Dohoda o uvoľnení sa uzatvára podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý predstavuje osobitné ustanovenie vo vzťahu k úprave kolektívnych zmlúv v zákone č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ktorý obsahuje len úpravu uzatvárania kolektívnej zmluvy aj jej zmien, a nie obsahové náležitosti kolektívnych zmlúv. Odvolaciu argumentáciu žalovaného vo vzťahu k osobe, ktorá podpisovala uzatvorený Dodatok č. 5 žalobca označil za neprípustnú novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP. Naviac žalovaný dňa 04.10.2017 písomne oznámil žalobcovi zloženie vyjednávacieho tímu. V tomto oznámení bol JUDr. I. Z., personálny riaditeľ uvedený ako v poradí prvý člen vyjednávacieho tímu za žalovaného a v Stanovisku KMS k Odpovedi na Oznámenie o zložení vyjednávacieho tímu zo dňa 09.10.2017, bol riaditeľ JUDr. I. Z., MBA, PhD. uvedený ako vedúci trojčlenného vyjednávacieho tímu. Tým mohla u žalobcu vzniknúť predstava. že pôjde o osobu, ktorá je alebo bude písomne poverená na právne úkony v kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch za žalovaného, čo sa nedopatrením zo strany žalovaného stalo až dňa 21.11.2017. Žalobca nemal o tomto časovom posune vedomosť a ani sa o ňom nemal ako dozvedieť, pretože žalovaný mu túto skutočnosť v čase podpisu Dodatku č. 5 dňa 31.10.2017 zamlčal. Jedná sa o prekročenie oprávnenia JUDr. I. Z., MBA, PhD., ktoré sa týka predmetu činnosti žalovaného a zároveň ide o prekročenie, o ktorom žalobca vzhľadom na okolnosti prípadu nemohol vedieť, keďže dôveroval oznámeniam žalovaného zo dňa 04.10.2017 a 09.10.2017 a v zmysle § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka (použitého subsidiárne podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ako súčasť všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka) vznikli z uvedeného úkonu práva a povinnosti žalovanému. Pokiaľ žalovaný poukázal na tvrdenie žalobcu zo dňa 10.10.2017 o tom, že rokovanie o Dohode o uvoľnení nepovažuje za kolektívne vyjednávanie, je potrebné uviesť, že toto tvrdenie žalobcu súviselo s tým, že v práve dňa 10.10.2017 sa počas rokovania v rámci kolektívneho vyjednávania nerokovalo o Dohode o uvoľnení ako o súčasti kolektívnej zmluvy vo forme Dodatku č. 5, hoci dňa 18.09.2017 a 25.10.2017 a tiež dňa 31.10.2017 sa o nej kolektívne vyjednávalo ako o súčasti návrhu Dodatku č. 5 ku kolektívnej zmluve. Žalovaný v tomto medziobdobí svojvoľne zmenil obsah návrhu Dodatku č. 5, takže nejaký čas trvalo, kým žalobca opäť v rámci toho istého kolektívneho vyjednávania predložil návrh Dodatku č. 5 s obsahom zodpovedajúcim uvoľneniu zamestnancov v zmysle § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Tvrdenie žalovaného, že rokovanie o Dohode o uvoľnení začaté 18.09.2017 sa skončilo 26.09.2017 uzavretím Dodatku č. 5 k pôvodnej dohode o uvoľnení z roku 2013 úplne postráda oporu v skutkových zisteniach alebo v dôkazoch predložených žalobcom. V liste žalovaného zo dňa 25.09.2017 s názvom „Odpoveď KMS 1 k listu ZO OZ KOVO KIA - Návrh Dohody o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa“ je totiž uvedené, že žalobca navrhol vyriešiť predĺženie platnosti dohody o uvoľnení z roku 2013 až do 31.10.2017, namiesto 25.09.2017 a poskytnúť dostatočný priestor na uzavretie novej dohody o uvoľnení. Vôľou strán bolo, aby Dohoda o uvoľnení bola súčasťou kolektívnej zmluvy. I keď žalovaný počas istého časového úseku kolektívneho vyjednávania prejavil záujem rokovať aj o inom obsahu Dodatku č. 5, ku dňu 31.10.2017 však prejavil vôľu vrátiť sa k vyjednávaniu o pôvodnom obsahu návrhu Dodatku č. 5 zo dňa 18.09.2017. Žalovaný ďalej vo svojom opravnom prostriedku tvrdil, že pri porovnávaní výhodnosti zmluvného dojednania oproti zákonnému ustanoveniu je potrebné mať zákonný ekvivalent voči zmluvnému dojednaniu, čo v prípade dojednania výpovede na dobu určitú nie je možné. V danej súvislosti žalobca zdôraznil, že v danom
prípade je podmienkou výhodnosti práve porovnanie úpravy v kolektívnej zmluve a Zákonníku práce alebo inom pracovnoprávnom predpise. Keďže žiaden z týchto predpisov vôbec nezakotvuje ex lege právo vypovedať kolektívnu zmluvu, je zrejmé, že dojednanie strán sporu v Dohode o práve vypovedať výhodnejšiu úpravu než je v zákone, je menej výhodnejšie ako zákonná úprava, ktorá vôbec dlhodobé uvoľnenie neumožňuje. V konkrétnostiach sa žalobca vyjadroval aj k jednotlivým zmenám, ktoré sporná Dohoda o uvoľnení v porovnaní so zákonnou úpravou prináša, v súvislosti s polemikou protistrany o ich (ne)výhodnejšej úprave. Argumentácia žalovaného, že aj v prípade dojednania odlišnej doby platnosti jednotlivých záväzkov by došlo k neplatnosti dojednaní, nezohľadňuje ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v zmysle ktorého účinnosť kolektívnej zmluvy sa začína prvým dňom obdobia, na ktoré sa zmluva uzavrela a končí sa uplynutím tohto obdobia, pokiaľ doba účinnosti niektorých záväzkov nie je v kolektívnej zmluve dojednaná odchylne. Vyjadrenie Trnavskej univerzity predložené žalovaným žalobca označil za neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Naviac k obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že prof. Z. v roku 2014 považovala za vylúčené, aby bolo možné dojednať výpoveď kolektívnej zmluvy, tvrdiac, v oblasti kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov že bolo možné dojednať výpoveď iba pri nepomenovaných kontraktoch uzavretých podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Zároveň prof. Z. nepodala žiadne vysvetlenie, prečo sa odklonila od svojho jednoznačného právneho názoru z roku 2014, ktorý podporoval právnu pozíciu žalobcu. Žalobca sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že doba účinnosti sa stanovuje dojednaním možnosti výpovede ako jednej z foriem alebo inštitútov, ktorým je možné určiť dobu záväzku. Doba účinnosti záväzku musí vymedzená aspoň určiteľne, t. j. aby ju bolo možné určiť, čo pri umožnení vypovedať zmluvu nie je možné. Podľa názoru žalobcu nie je potrebné pri neplatnosti časti kolektívnej zmluvy pre rozpor so všeobecne záväzným právnym predpisom skúmať jej oddeliteľnosť od ostatného jej obsahu, pretože táto oddeliteľnosť je daná samotnou sankciou neplatnosti časti kolektívnej zmluvy v ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní bez toho, aby bolo potrebné osobitne skúmať, či nemožno danú neplatnú časť kolektívnej zmluvy oddeliť od ostatného obsahu. Neoddeliteľnosť časti zmluvy od jej ostatného obsahu musí preukázať ten, kto sa jej dovoláva, pretože platí zásada v prospech platnosti zmluvy. Žalovaný pritom nijako nepreukázal neoddeliteľnosť dojednania strán o možnosti vypovedať Dohodu o uvoľnení od jej ostatného obsahu. Vo vzťahu k tomu, že konajúci súd zamietol návrh žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom svedka žalobca uviedol, že nie je jasné, prečo by mal Ing. O. R. objasňovať vôľu žalovaného nebyť viazaný Dohodou o uvoľnení, ak by nedošlo k dojednaniu možnosti ju vypovedať, keď táto vôľa nijako neovplyvňuje neplatnosť dojednania o výpovedi a pre neplatnosť tohto dojednania nemá ako ovplyvňovať platnosť ostatného obsahu Dohody o uvoľnení.
16. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach produkovaných v štádiu prvoinštančného konania a podaného odvolaní, ktoré doplnil len reakciou na tvrdenia žalobcu, v obsahovej rovine zhodnou s jeho už skôr prezentovaným právnym názorom v zásadných prejudiciálnych otázkach prejednávaného sporu.
17. Rovnako tak aj žalobca v obsiahlej odvolacej duplike doručenej súdu dňa 14.12.2020 zotrval na svojich záveroch reagujúc na contra úvahy a názory odvolateľa v rovnakom znení, ako už argumentoval v rámci prvoinštančného konania tiež vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.
18. Súdu bolo doručené aj ďalšie vyjadrenie odvolateľa, ktorý opakovane produkoval svoje tvrdenia vo vzťahu k princípu výhodnosti uzatváranej Dohody o uvoľnení, absencii oprávnenia zástupcu žalobcu podpísať Dodatok č. 5 ku kolektívnej zmluve, vedomosti žalobcu o neplatnosti dojednania v čase podpisu Dohody, posudzovaní výhodnosti Dohody ako celku, k otázke výpovede záväzku ako zmene záväzku, odchýlnemu dojednaniu účinnosti niektorých záväzkov, k zásahu do autonómie vôle z dôvodu stability vzťahov ako aj k otázke neoddeliteľnosti neplatného dojednania od zvyšku Dohody o uvoľnení.
19. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.
20. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po vrátení veci dovolacím súdom opätovne preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
21. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
22. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku 08.09.2020, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
23. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.z n. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
24. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca a žalovaný dňa 31.03.2015 uzatvorili Kolektívnu zmluvu na roky 2015 - 2019, ktorej účinnosť bola dojednaná od 01.04.2015 do 31.03.2019. Dodatkom č. 7 k predmetnej kolektívnej zmluve sa zmluvné strany dohodli na predĺžení trvania kolektívnej zmluvy o ďalší rok, t. j. do 31.03.2020.
25. Dňa 31.10.2017 bol medzi žalobcom a žalovaným dojednaný Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 - 2019, kedy bola kolektívna zmluva doplnená o Dohodu o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení (úplné znenie tohto Dodatku je prílohou č. 7 kolektívnej zmluvy). Platnosť tejto Dohody si zmluvné strany dohodli, že táto skončí dňa 30. novembra 2020, ak aspoň jedna zo zmluvných strán oznámi druhej zmluvnej strane vôľu, aby táto Dohoda k uvedenému dňu skončila. Ak žiadna zo zmluvných strán písomne neoznámi druhej zmluvnej strane vôľu skončiť túto Dohodu ku dňu 30. novembra 2020, platnosť tejto Dohody sa automaticky (bez potreby uzavretia dodatku alebo inej dohody) predĺži o štyri roky. Tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na skončení Dohody alebo vypovedať túto dohodu podľa podmienok uvedených v tejto dohode (časť G. bod 7.). Zároveň sa zmluvné strany dohodli, že sú oprávnené skončiť
trvanie tejto Dohody výpoveďou, aj bez udania dôvodu. Výpovedná lehota je najmenej 3 mesiace. Začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená druhej zmluvnej strane. Výpovedná lehota skončí posledným dňom posledného mesiaca výpovednej lehoty. Výpoveď musí byť vyhotovená v písomnej forme (časť G. bod 8. dohody). Táto Dohoda nadobudla platnosť dňom jej podpisu oboma zmluvnými stranami s účinnosťou od 01. novembra 2017 (bod 9. časti G. predmetnej dohody).
26. Dňa 18.04.2019 dal žalovaný žalobcovi výpoveď Dohody o uvoľnení s tým, že v zmysle bodu 8. časti G. predmetnej Dohody platnosť Dohody končí dňa 31.07.2019. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že účastníci dohody sa dohodli na jej predĺžení platnosti do 30.11.2020.
27. Zároveň z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že pôvodná Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení zo dňa 29.05.2013 nebola súčasťou kolektívnej zmluvy. Ďalej ZO OZ KOVO KIA oznámil žalovanému dňa 25.08.2017 koniec platnosti Dohody o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa a zároveň žiadal, aby žalovaný zorganizoval stretnutie zástupcov obidvoch zmluvných strán s úmyslom dohodnúť sa na nových podmienkach pôsobenia zamestnancov v Kia Motors Slovakia. Žalovaný v reakcii na tento list oznámil žalobcovi, že má i naďalej záujem pokračovať v poskytovaní dlhodobého a krátkodobého uvoľnenia svojich pracovníkov pre výkon vo výbore ZO OZ KOVO ako doteraz a navrhol predĺžiť platnosť súčasnej dohody. Následne dňa 18.09.2017 žalobca predložil žalovanému návrh Dohody o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa, zároveň koncipovaný ako Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 - 2019, keď prílohou č. 7 ku kolektívnej zmluve je Dohoda o uvoľnení na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa zo dňa 26.09.2017 uzatvorená podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce. Úvodné prejednanie bolo stanovené na deň 27.09.2017. Nadväzne na to žalobca oznámil žalovanému zloženie vyjednávacieho tímu dňa 04.10.2017 (Ing. I. Z. - personálny riaditeľ, E. U. - vedúci oddelenia zamestnaneckých vzťahov, E. A. - vedúci oddelenia ľudských zdrojov). Zároveň vyzval žalobcu o oznámenie vyjednávacieho tímu za odbory, na ktoré žalobca reagoval tak, že oznámil, že členom vyjednávacieho tímu bude E. B. - predseda VZO a traja iní členovia VZO podľa aktuálnej potreby. Hoci vo vzťahu k dodatku ku kolektívnej zmluve, ktorej obsahom bola Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení a dohodovací proces vo vzťahu k nej sa uskutočnil v priebehu niekoľkých dní, kedy odborová organizácia predložila zamestnávateľovi návrh dodatku kolektívnej zmluvy a po vzájomnom rokovaní a korešpondencii dospeli k podpisu tohto dodatku, možno konštatovať, že ak ani jedna zmluvná strana nezaujala negatívne stanovisko k žiadnej časti predloženého návrhu dodatku kolektívnej zmluvy, možno odôvodnene predpokladať, že s jeho obsahom súhlasí a tento súhlas vyjadrila podpisom návrhu Dodatku kolektívnej zmluvy.
28. Z ust. § 231 ods. 1 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ uvoľní zamestnanca dlhodobo na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa za podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve. Súčasne zákon o kolektívnom vyjednávaní ani v jednom zo svojich ustanovení neumožňuje jednostranne vypovedať kolektívnu zmluvu, umožňuje iba zmenu v kolektívnej zmluve v § 8 ods. 5, pričom pri dojednaní zmeny sa musí postupovať rovnako, ako pri vyjednávaní o samotnej kolektívnej zmluve. Pôvodná kolektívna zmluva môže byť nahradená novou kolektívnou zmluvou.
29. Aj keď v danom prípade zmluvné strany v Dodatku č. 5 slobodne a vážne zhodne prejavili vôľu ukončiť trvanie tejto Dohody, ktorá je súčasťou Dodatku č. 5 výpoveďou aj bez udania dôvodu, v tomto spore bolo nutné zaoberať sa vyriešením predbežnej otázky, či tak urobili v súlade s platnou právnou úpravou, ktorá sa na jednotlivé dojednania, práva a povinnosti obsiahnuté v Dohode a na jej režim vzťahujú. Z obsahu spisového materiálu a celého kontraktačného procesu vyplýva, že zmluvné strany mali vôľu uzavrieť Dohodu ako súčasť kolektívnej zmluvy a pri koncipovaní jej obsahu postupovali v zmysle jednotlivých ustanovení Zákonníka práce, na ktoré v podrobnostiach poukázali. Vo väzbe na uvedené je preto potrebné i dojednanie o možnosti výpovede Dohody podriadiť pod pracovnoprávnu úpravu a režim pracovnoprávnych predpisov. Práve a iba Zákonník práce vymedzuje legislatívny právny rámec pre činnosť zástupcov zamestnancov, ktorá má smerovať k zabezpečeniu spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok, zakotvuje obsahovo širšie pojatý dualizmus v zastupovaní práv a oprávnených záujmov zamestnancov, ktorí predstavujú odborové orgány a zamestnanecké rady
alebo zamestnanecký dôverník a zástupcovia pre oblasť ochrany práce. V prípade, že zamestnávateľ neumožní uplatňovanie týchto práv, garantuje dotknutému subjektu predložiť na príslušný súd žalobu na plnenie. Právny priestor priamej a nepriamej účasti zamestnancov na riadení v určujúcej miere vymedzuje najmä Zákonník práce a tiež zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní.
30. V kontexte uvedeného bolo preto potrebné skúmať platnosť dojednania obsiahnutého v časti G. bod 8. o možnosti vypovedať Dohodu len a iba z hľadiska príslušných ustanovení vyplývajúcich zo Zákonníka práce, prípadne zo zákona o kolektívnom vyjednávaní. Ani jeden z týchto právnych predpisov však takúto možnosť ukončenia vzájomných vzťahov upravených v dohode nepripúšťa.
31. Vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že zmluvné strany kolektívnej zmluvy si môžu vymieniť možnosť zmeny kolektívnej zmluvy počas obdobia jej platnosti a účinnosti a dohodnúť aj rozsah tejto zmeny. Za zmenu kolektívnej zmluvy sa považuje aj doplnenie tejto kolektívnej zmluvy. Ak si zmluvné strany zmenu a prípadný rozsah zmeny kolektívnej zmluvy (t. j. ktoré záväzky môžu byť predmetom zmeny) počas doby jej platnosti dohodnú, zákon o kolektívnom vyjednávaní stanovuje, že sa pri dojednávaní tejto zmeny postupuje rovnako, ako pri vyjednávaní kolektívnej zmluvy. Procesný postup pri uzatváraní dodatku k platnej a účinnej kolektívnej zmluvy je obdobný ako pri uzatváraní novej kolektívnej zmluvy. Ak si zmluvné strany vymienili nevyhnutnosť písomného vyhotovenia zmien s odkazom na § 8 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktorý predpokladá obdobný postup pri dohodovaní dodatku v kolektívnej zmluve, ako je pri kolektívnom vyjednávaní kolektívnej zmluvy samotnej, je akákoľvek zmena neplatná a jej obsah nezaväzuje zmluvné strany kolektívnej zmluvy. Písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne. Ustanovenie § 8 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní a potreba si dohodnúť akúkoľvek prípadnú zmenu kolektívnej zmluvy vychádza z predpokladu ochrany verejnoprávneho záujmu v podobe sociálneho a spoločenského zmieru, ktorého právnou garanciou je práve existencia platne uzatvorenej kolektívnej zmluvy. Rovnako sa tým posilňuje aj princíp právnej istoty a stability v pracovnoprávnych vzťahoch, kde majú obe zmluvné strany garantované určité práva a povinnosti (istoty), ktoré upravujú v najširšom zmysle realizáciu základných ľudských práv a slobôd na pracovisku.
32. Otázku, či možno aj dokument, ktorý nebol predmetom žiadneho dohodovacieho konania medzi zmluvnými stranami, považovať za dodatok kolektívnej zmluvy, keďže sa žiadne kolektívne vyjednávanie neuskutočnilo, alebo či zákon o kolektívnom vyjednávaní považuje uskutočnenie minimálne jedného kola kolektívneho vyjednávania za nevyhnutnú súčasť naplnenia účelu kolektívneho vyjednávania ako procesného predpokladu uzatvorenia kolektívnej zmluvy a požaduje ho, hoci formálne uskutočnenie (aj keď na ňom príde už k samotnému podpísaniu kolektívnej zmluvy), je potrebné zodpovedať pozitívne. Vychádzajúc z účelu existencie kolektívnej zmluvy ako prameňa práva a zohľadnenia § 231 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý predurčuje „výhodnejšiu“ úpravu pracovných podmienok zamestnancov v obsahu kolektívnej zmluvy, je dôvodné prikloniť sa k záveru, že v uvedenom prípade pôjde o platné uzatvorenie dodatku ku kolektívnej zmluve napriek absencii dohodovacieho procesu, ktorý predpokladá § 8 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní. Vôľou zmluvných strán bolo takýto proces kolektívneho vyjednávania založiť (hoci v prvotnej fáze to takto neprezentovali), ale chceli si dôsledne nanovo upraviť Dohodu o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení. Rigidné trvanie na formálnom uskutočnení dohodovacieho procesu najmä v okamihu, ak sám zákon o kolektívnom vyjednávaní nekladie na jeho uskutočňovanie žiadne kritériá (napr. dobu trvania, miesto či čas uskutočnenia), by podľa názoru odvolacieho súdu bol v rozpore so záujmom zamestnancov, ktorí zastupujú v odborovej organizácii svojich zamestnancov pri realizácii ich základného ľudského práva na zlepšenie ich pracovných a mzdových podmienok. Finálnou fázou procesu kolektívneho vyjednávania je obvykle podpis dohodnutého obsahu z kolektívnej zmluvy či jeho dodatku tak, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade.
33. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že kolektívnu zmluvu treba považovať za dvojstranný právny úkon, ktorého obsah vychádza z autonómneho postavenia zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej voľnosti a že predmetom jej úpravy je spravidla výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonom alebo pred iným pracovnoprávnym predpisom (ak to zákon alebo iný pracovnoprávny predpisu výslovne nezakazuje, alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť). Kolektívna zmluva sa stáva platnou dňom podpisu zmluvných strán na tej istej listine a účinná je prvým dňom obdobia, na ktoré sa uzatvára a končí uplynutím tohto obdobia, pokiaľ doba účinnosti niektorých záväzkov nie je v kolektívnej zmluve dojednaná odchýlne. Treba zdôrazniť, že zákon
o kolektívnom vyjednávaní (zákon č. 2/1991 Zb.) stavia podnikovú kolektívnu zmluvu i kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa na úroveň prameňa práva, čo znamená, že po podpise sa kolektívna zmluva stáva záväzným právnym predpisom s rovnakými právnymi následkami (účinkami) ako zákon. Kolektívna zmluva je teda pre zmluvné strany záväzná (§ 5 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb.). Kolektívna zmluva je normatívnou zmluvou, to znamená, že obsah jej normatívnej časti je prameňom pracovného práva. To, čo je súčasťou kolektívnej zmluvy, tvorí jej normatívnu časť, ktorá je z hľadiska súdnej vymáhateľnosti na rovnakej úrovni, ako by tieto nároky zakotvoval samotný zákon, t. j. nároky, ktoré z nej vzniknú jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru a možno ich vymáhať súdnou cestou. Naviac, kolektívnu zmluvu ako záväzný právny predpis, resp. jej ustanovenia, je možné meniť alebo zrušiť len zákonom stanoveným postupom.
34. Žiada sa dodať, že žiadne ustanovenie všeobecnej časti Občianskeho zákonníka výslovne nezakazuje dojednávanie výpovedí pri zmluvných kontraktoch aj u zmlúv, ktoré nie sú osobitne upravené. Ak by si aj zmluvné strany vzájomnou dohodou vymienili možnosť výpovede nepomenovaného kontraktu uzatvoreného v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka, nešlo by o zmluvné dojednanie, ktoré by odporovalo obsahu a účelu Občianskeho zákonníka. Aj preto možno v takomto prípade vyvodiť záver, že ak si sociálni partneri v rámci sociálneho dialógu dohodnú možnosť výpovede priamo v danej dohode, nemožno uvedený postup považovať za nezákonný a priečiaci sa obsahu a účelu zákona napriek tomu, že pôjde o dohodu uzatvorenú na dobu určitú. Tento postup však neplatí pre kolektívnu zmluvu.
35. Výpoveď spôsobuje zánik záväzku, pričom tento musí byť dojednaný na dobu neurčitú. Teória občianskeho práva uvádza, že výpoveď možno podať len v prípade, ak predmet záväzku tvorí: a) nepretržitá činnosť, napríklad nejaké konanie (užívanie bytu a podobne); b) opakovaná činnosť; c) zdržanie sa určitej činnosti; d) strpenie určitej činnosti. Účastníci zmluvy sa môžu pri jej uzatváraní dohodnúť aj na podmienkach, za akých sa bude realizovať jej výpoveď. Ak sa nedohodnú, smerodajné sú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré pri konkrétnych typoch zmlúv výpovede upravujú. Dĺžka výpovednej doby je vecou zmluvných strán, okrem prípadov, ak sa na nej účastníci nedohodnú. V tomto prípade platí, že zmluvu (dohodu) je možné vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka, pričom záväzok zaniká uplynutím výpovednej doby a právne účinky nastávajú ex nunc. (citované z publikácie Kolektívna zmluva, autora JUDr. Mareka Švec, PhD., Vydavateľ: Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v SR, Bratislava 2016).
36. V kontexte uvedeného možno uzavrieť, že dojednanie možnosti vypovedať Dodatok č. 5, čo by Dohodu o dlhodobom uvoľnení zamestnancov na výkon funkcie v odborovom orgáne, ktorá tvorí súčasť Kolektívnej zmluvy na roky 2015 - 2019, by v konečnom dôsledku zúžilo rozsah zákonom a zmluvou garantovaných práv na výkon funkcie v odborovom orgáne. Uvedené koreluje záveru súdu prvej inštancie o tom, že takúto Dohodu ako súčasť kolektívnej zmluvy nemožno vypovedať, nakoľko by sa tým narušila právna istota zamestnancov, ktorých odborová organizácia v pracovnoprávnych vzťahoch vo vzťahu k zamestnávateľovi zastupuje a na druhej strane by sa znefunkčnila činnosť odborovej organizácie ako takej.
37. Bolo by preto v rozpore s vyššie označenou právnou úpravou pripustiť možnosť jednostranného vypovedania Dohody o dlhodobom uvoľnení zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne, a to aj napriek tomu, že takáto možnosť výpovede bola dohodnutá v prospech oboch zmluvných strán. Už na prvý pohľad je totiž zrejmé, že možnosť výpovede je výhodná iba z hľadiska zamestnávateľa, ktorý prostredníctvom nej dosiahne znefunkčnenie odborového orgánu na pracovisku ako takého. Je totiž iba málo pravdepodobné, že by Dohodu o dlhodobom uvoľnení vypovedal člen odborového orgánu, ktorý práve prostredníctvom takejto Dohody vykonáva funkciu, má garantované podmienky dlhodobého uvoľnenia a jeho materiálneho zabezpečenia. Dojednanie takejto Dohody je preto nielen nevyvážené, ale odporuje aj filozofii pracovnoprávnych predpisov upravujúcich postavenie podmienky výkonu funkcie v odborovom orgáne. Práve prostredníctvom takejto Dohody sa totiž člen odborového orgánu vopred vzdáva svojho práva na nerušený výkon funkcie počas obdobia dlhodobého uvoľnenia vymedzeného v zmluve a Zákonníkom práce garantovaného práva na to, aby počas výkonu funkcie jeho pracovný pomer spočíval v prípade, ak druhá zmluvná strana právo vypovedania Dohody využije.
38. Pre vyriešenie predbežnej otázky v tomto spore bolo relevantné to, že žalobca a žalovaný inkorporovali predmetnú Dohodu o dlhodobom uvoľnení a poskytnutí času na činnosť
odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení do kolektívnej zmluvy formou jej Dodatku. Ako už bolo konštatované vyššie, práve preto ich dojednanie obsiahnuté v časti G. bod 8. o možnosti vypovedať Dohodu, nemôže byť platné.
39. V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvej inštancie správne ustálil, že Dodatok č. 5, ktorého súčasťou je Dohoda o dlhodobom uvoľnení a poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení, sa stal súčasťou Kolektívnej zmluvy na roky 2015 - 2019 (predĺžený do roku 2020) so všetkými z toho vyplývajúcimi následkami a podriadil ho okrem Zákonníka práce aj pod príslušné ustanovenia zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v platnom znení.
40. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného krajský súd poukazuje opätovne zdôrazňuje, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1 druhá veta CSP. Obidve sporové strany boli v tomto konaní riadnym spôsobom poučené o ich procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich z ich postavenia v konaní, vrátane poučenia o uplatňovaní prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany sporových strán podľa § 154 CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto pravidlo je legis generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní alebo nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov. Dôsledné použitie koncentračnej zásady je namieste predovšetkým v prípadoch zastúpenia sporových strán advokátmi, ktorí sú ako vysokokvalifikovaní odborníci v oblasti práva povinní v duchu procesnej ekonómie prezentovať tvrdenia a dôkazy včas, v lehotách určených zákonom a súdom a vždy vtedy, keď ich objektívne majú k dispozícii. Nerešpektovaním týchto zásad sa tak žalobca či žalovaný vystavujú riziku neúspechu v spore. K oprávneniu sudcu vychádzať v jednotlivom prípade z ustanovenia § 153 CSP odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 530/2018.
41. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že prvoinštančný súd správne uzavrel, že postup uzatvárania Dohody o uvoľnení formou Dodatku č. 5 kolektívnej zmluvy mu bol podrobne zdokumentovaný mailovou, resp. písomnou komunikáciou zmluvných strán predloženou žalobcom, ktorá zo strany žalovaného nebola namietaná. Preto interpretácia tohto kontraktačného postupu zo strany svedka - zamestnanca žalovaného O. R., ktorý sa zúčastňoval na rokovaniach o uzavretí predmetnej Dohody o uvoľnení ako zástupca žalovaného, (ktorý dôkaz zároveň žalovaný nenavrhol konajúcemu súdu vykonať včas), nemohla nič zmeniť na jeho záveroch.
42. Súčasne v posudzovanom prípade nebolo možné v odvolacom konaní pripustiť ďalšie nové skutkové tvrdenia žalovaného o tom, že Ing. I. Z. - riaditeľ ľudských zdrojov, nebol štatutárnym orgánom a ani nebol poverený na kolektívne vyjednávanie a podpísanie kolektívnej zmluvy v čase rokovania a podpísania Dohody o uvoľnení a žalovaný ho poveril na uzavretie tejto Dohody dňa 31.10.2017, a teda v deň jej podpisu. Tento prostriedok procesnej obrany totiž žalovaný v štádiu konania pred súdom prvej inštancie vôbec neprodukoval.
43. Z ust. § 149 CSP, totiž vyplýva, že prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
44. Pre odvolanie podľa Civilného sporového poriadku je typický systém neúplnej apelácie, ktorý vylučuje možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Z ust. § 366 CSP totiž vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). Pokiaľ teda odvolateľ vo svojom odvolaní uplatnil nové skutkové tvrdenia o tom, že Ing. I. Z. - riaditeľ ľudských zdrojov (a člen vyjednávacieho tímu žalovaného - poznámka odvolacieho súdu), nebol štatutárnym orgánom a ani nebol poverený na kolektívne vyjednávanie a podpísanie kolektívnej zmluvy v čase rokovania a podpísania Dohody o uvoľnení a že žalovaný ho poveril na uzavretie tejto Dohody dňa 31.10.2017, a teda v deň jej podpisu, na tieto už odvolací súd neprihliadal. Jednalo sa totiž o prostriedok procesnej obrany, ktorej zamýšľaným účelom bolo zamietnutie žaloby z dôvodu uplatnenia ďalších skutkových tvrdení, ktoré mohol žalovaný nepochybne vzniesť už v štádiu prvoinštančného konania. Napokon ani sám odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku netvrdil a ani nepreukazoval naplnenie dôvodov uplatnenia týchto novôt v odvolacom konaní.
45. Okrem toho odvolací súd poukazuje na argumentáciu Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015, z ktorej vychádzal aj pri rozhodovaní tohto sporu: „Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovať za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasne určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu či predmetu právneho úkonu bude tento neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel ustanovených v § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka. Ak totiž tieto nedostatky možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy skutočne vedie k neplatnosti právneho úkonu a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu. Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“
46. Zároveň je nutné dodať, že vo vzťahu k výške priznanej istiny a jej príslušenstvu žalujúca sporová strana neprezentovala žiadnu odvolaciu argumentáciu, a preto tieto ani neboli predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
47. S prihliadnutím na argumentáciu odvolacieho súdu uvedenú vyššie odvolací súd považoval za nadbytočné reagovať na ďalšie námietky odvolateľa prezentované v jeho opravnom prostriedku, keďže ich pre svoje rozhodnutie už nepovažoval za relevantné. 48. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Nakoľko odvolacie dôvody vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v preskúmavanej meritórnej časti (t. j. vo výroku I.) napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
49. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaných.
50. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
51. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).