Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_71S-8-2021.pdf
PDF · 357.25 KB
Case nature
Area
Subarea
71S/8/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: P. O., nar. XX. júla XXXX, bytom G. XX, XXXXX C., F., občan Ukrajinskej republiky, právne zastúpený: SUCHÝ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 52 826 791, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-145-001/2020-SK zo dňa 16. decembra 2020 takto
rozhodol:
Rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP- BB2-145-001/2020-SK zo dňa 16. decembra 2020 a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru SR Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-2370-015/2020-PP zo dňa 20. októbra 2020 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Žalobca ako štátny príslušník Ukrajinskej republiky žiadosťou zo dňa 24. júla 2020 požiadal Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) o udelenie dlhodobého pobytu cudzinca podľa § 52 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon č. 404/2011 Z. z.“), ktorú odôvodnil tým, že na území Slovenskej republiky kontinuálne podniká od r. 2014 prostredníctvom obchodných spoločností iNet LTD, s.r.o., Malý rad 59/28, 962 71 Dudince, IČO: 50 867 849 a Infoland s.r.o., Viničná 62/4, 962 71 Dudince, IČO: 46 713 816, pričom jeho podnikanie je úspešné a je trvalo usadený s manželkou a synom v obci V. v rodinnom dome, ktorého je vlastníkom. Na základe podanej žiadosti začalo konanie podľa § 52 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový orgán verejnej správy s poukazom na § 125 ods.6 Zákona o pobyte cudzincov dňa 06.08.2020 požiadal Slovenskú informačnú službu (ďalej len „SIS“) o stanovisko k udeleniu dlhodobého pobytu žalobcovi. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava listom zo dňa 7. septembra 2020 oznámilo prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 14. septembra 2020 skutočnosť, že dňa 7. septembra 2020 bolo Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava doručené stanovisko SIS v rámci utajovaného režimu v súvislosti s udelením dlhodobého pobytu žalobcu, v zmysle ktorého SIS na základe vyhodnotenia informácií vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre žalobcu. S obsahom utajovanej
písomnosti sa dňa 06.01.2020 na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru oboznámila oprávnená osoba (zástupca riaditeľa Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica), ktorá po jeho oboznámení spracovala dňa 18.09.2020 úradný záznam, v ktorom skonštatovala, že SIS disponuje informáciami, ktoré odôvodňujú záver, že žiadateľ o pobyt je hrozbou pre bezpečnosť štátu.
2. Žalobca bol listom zo dňa 25. septembra 2020, ktorý mu bol doručený dňa 06.10.2020, vyzvaný vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a spôsobu jeho zistenia v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Zároveň bol oboznámený, že prvostupňovému orgánu verejnej správy bola dňa 14. septembra 2020 doručená informácia o stanovisku Slovenskej informačnej služby obsahujúcom nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu a že z obsahu informácie Slovenskej informačnej služby zo dňa 26. augusta 2020 vyplýva, že disponuje informáciami, ktoré odôvodňujú záver, že žiadateľ o dlhodobý pobyt je hrozbou pre bezpečnosť štátu. Žalobca sa k uvedenému vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 13. októbra 2020 s tým, že si nie je vedomý žiadnej takej činnosti, ktorá by odôvodňovala záver vyslovený v stanovisku Slovenskej informačnej služby. Doterajšie podnikateľské aktivity žalobcu poukazujú na jeho úspešné podnikanie na území Slovenskej republiky, ktoré nie sú spojené so žiadnou činnosťou, ktorá by zodpovedala záveru Slovenskej informačnej služby. Zo strany žiadateľa nie je možné sa vyjadriť k stanovisku Slovenskej informačnej služby, nakoľko nie je obsahom spisu konajúceho orgánu verejnej správy, pričom záver konajúceho orgánu verejnej správy o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu s odkazom na § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov považuje za predčasný. Nemožnosťou oboznámiť sa so stanoviskom Slovenskej informačnej služby je porušené právo žalobcu ako žiadateľa na spravodlivé administratívne konanie.
Rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy
3. Prvostupňový orgán verejnej správy Rozhodnutím č. k. PPZ-HCP-BB5-2370-015/2020-PP zo dňa 20. októbra 2020 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy“) o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu rozhodol v zmysle § 54 ods.2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov tak, že „žiadosť žalobcu podanú dňa 24. júla 2020 zamietol, pretože existuje dôvodné podozrenie, že ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Podľa § 11 ods. 1 písm. p) Zákona o pobyte cudzincov je štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bola zamietnutá žiadosť o obnovenie prechodného pobytu, povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky z iného dôvodu. Podľa § 131i ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov lehoty podľa § 32 ods. 9 a 10, § 38 ods. 8 a 9, § 45 ods. 4, § 47 ods. 5, § 70 ods. 9, § 71 ods. 8, § 111 ods. 1 písm. g), i), n), p), q) a t), § 111 ods. 3, 4 a ods. 7, § 112 ods. 1 písm. c), e), k), a l) a § 112 ods. 2 písm. a), d), f), l) a m) neplynú do odvolania krízovej situácie.“ V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že konanie vo veci povolenia dlhodobého pobytu bolo začaté na základe žiadosti žalobcu, ktorý je považovaný za cudzinca. Bolo zistené, že žalobca má na území evidovaný prechodný pobyt na účel podnikania nepretržite od 22.06.2015, pričom splnil podmienku päťročného nepretržitého pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) bezprostredne pred podaním žiadosti v zmysle § 52 ods.1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový orgán verejnej správy si na posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu vyžiadal stanovisko SIS a Vojenského spravodajstva. Dňa 14. septembra 2020 bola prvostupňovému orgánu verejnej správy doručená informácia č. PPZ- HCP-OCP1-2020/050206-002 z Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, z ktorej vyplýva, že dňa 7. septembra 2020 bolo Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava doručené stanovisko Slovenskej informačnej služby v rámci utajovaného režimu, v ktorom SIS na základe vyhodnotenia informácií, ktoré má k dispozícii, vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu žalobcu. Prvostupňový orgán verejnej správy ďalej uviedol, že jeho pracovníci sa ako oprávnené osoby na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami dňa 18.09.2020 oboznámili s obsahom písomnosti SIS-69/76-V-47-2/2020-S, evidovanej na Úrade hraničnej a cudzineckej polície PZ Bratislava a dospeli k záveru, že SIS disponuje informáciami o tom, že žalobca je hrozbou pre bezpečnosť štátu (§ 2 ods.2 písm. l) Zákona o pobyte cudzincov). Následne prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 54 ods.2 písm. b) a ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov a ustanovenia § 3 ods. 4, §3 4 ods.1 a 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a uviedol, že v súlade s § 33 ods.2 Správneho poriadku umožnil žalobcovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k podkladu rozhodnutia a spôsobu jeho zistenia, o čom žalobcu upovedomil vo výzve zo dňa 25.09.2020. Poukázal na to, že žalobca prostredníctvom splnomocnenej osoby dňa08.10.2020 nahliadol do spisu v súlade s § 23 ods.
1 Správneho poriadku a 14.10.202 bolo prvostupňovému orgánu verejnej správy doručené žalobcove vyjadrenie, v ktorom uviedol, že spĺňa zákonné podmienky pre udelenie dlhodobého pobytu a nie sú mu známe skutočnosti odôvodňujúce záver vyslovený v stanovisku SIS, pretože nevykonáva žiadnu činnosť, ktorá by ohrozovala bezpečnosť štátu. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že postup v konaní spočívajúci v preverení bezpečnostného rizika udelenia pobytu bol zákonný, vo výzve zaslanej žalobcovi uviedol informáciu o dôkazoch, ktoré zhromaždil a o možnosti ďalšieho postupu s cieľom dať žalobcovi dostatočné informácie k podkladu rozhodnutia tak, aby mohol svoje práva a záujmy uplatniť a účinne obhajovať. Prvostupňový orgán verejnej správy nevyslovil žiadny záver, ktorý by bolo možné považovať za prejudikovanie rozhodnutia a žalobcovi nebolo odňaté právo na spravodlivý proces. Vzhľadom na charakter utajenia predmetného stanoviska Slovenskej informačnej služby nie je možné, aby jeho obsah bol bližšie špecifikovaný. Prvostupňový orgán verejnej správy nedisponuje oprávnením, ktoré by mu umožnilo rozpísať, akého konkrétneho konania sa žalobca dopustil, nakoľko sa jedná o informácie podliehajúce režimu utajenia v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane utajovaných skutočností“ alebo „zákon č. 215/2004 Z. z.“) a podlieha tiež špeciálnemu režimu podľa zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o Slovenskej informačnej službe“ alebo „zákon č. 46/1993 Z. z.“). Žalobca ako účastník konania nie je oprávnený sa s informáciou podliehajúcou stupňu utajenia oboznamovať.
4. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že zákonná úprava v oblasti bezpečnosti štátu býva postavená na dôvere v spravodajské poznatky Slovenskej informačnej služby a z ústavného a inštitucionálneho hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Oblasť bezpečnosti štátu sa blíži otázkam politickým, kde však býva súdna diskrécia obmedzená (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 480/2014). Zákonodarca v ustanovení § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov uprednostnil dôvodné podozrenie z možného ohrozenia bezpečnosti štátu občanom tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie dlhodobého pobytu, pred jeho súkromným záujmom získať povolenie na pobyt. Informácia poskytnutá Slovenskou informačnou službou je podľa prvostupňového orgánu verejnej správy dostatočne relevantným podkladom k posúdeniu miery ohrozenia bezpečnosti štátu žiadateľom o dlhodobý pobyt a preto pri posudzovaní miery ohrozenia bezpečnosti štátu zo strany žalobcu vychádzal predovšetkým z informácie Slovenskej informačnej služby, ktorá obsahovala podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu žalobcom. Zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bude vždy predstavovať zásah do jeho súkromného života, avšak právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „ Dohovor“) nie je právom absolútnym. Orgán verejnej správy musí pri postupe podľa § 54 ods.2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov posúdiť mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku a zohľadniť dĺžku doterajšieho pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. Prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na to, že SIS je štátnym orgánom SR, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom, a preto jej stanovisko v konaní o pobyte obsahujúce nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu je relevantným podkladom pre rozhodnutie. Z podkladov získaných služobnou činnosťou prvostupňového orgánu verejnej správy vyplýva, že žalobca nevykonáva na území Slovenskej republiky žiadne spoločenské aktivity a orgán verejnej správy nemá vedomosť o registrácii žalobcu v športových, kultúrnych alebo politických organizáciách riadne evidovaných na území Slovenskej republiky. Žalobca je ženatý a má dve deti. Manželka má udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky a podniká na základe živnostenského oprávnenia. Syn žalobcu pracuje ako dentista v meste Zvolen a dcéra žalobcu dlhodobo žije v USA. Samotný žalobca má na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt na účel podnikania od 22. júna 2015. Zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt nijako neovplyvní podnikateľské aktivity žalobcu a prvostupňový orgán verejnej správy nezistil žiadne skutočnosti týkajúce sa súkromného života žalobcu, ktoré by boli hodné osobitného zreteľa pri posudzovaní jeho žiadosti. Orgán verejnej správy žalobu z územia Slovenskej republiky nevyhosťuje, nezakazuje mu pobyt na území Slovenskej republiky a ani ho nijako neobmedzuje na slobode pobytu a pohybu, ale v súlade so zákonom len rozhoduje o jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, ktorú bolo potrebné zamietnuť, nakoľko existujú dôvody na tento postup. Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života nezahŕňa právo na výber krajiny, v ktorej sa chce občan tretej krajiny usídliť. Udelenie, či neudelenie povolenia na pobyt cudzinca je jedným zo spôsobom, ktorým sa prejavuje územná suverenita Slovenskej republiky. Cudzinec nemá na udelenie pobytu právny nárok. Aj keď žalobca splnil podmienky na podanie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, nemusí mu byť udelený. Dlhodobý pobyt štátnemu príslušníkovi
tretej krajiny môže byť udelený, len ak nie sú zistené dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods.2 Zákona o pobyte cudzincov. Orgán verejnej správy je povinný riadne vec preskúmať a žiadosť o udelenie (dlhodobého pobytu) zamietnuť iba v zákonom stanovených prípadoch a rozhodnutie náležite odôvodniť. Podľa prvostupňového orgánu verejnej správy existencia dôvodného podozrenia o tom, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu, ktorá bola orgánom verejnej správy v konaní zistená a zadokumentovaná, je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu.
Rozhodnutie žalovaného
5. Žalobca podal proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy odvolanie zo dňa 28. októbra 2020, v ktorom namietal, že prvostupňový orgán verejnej správy neúplne zistil skutkov stav, keď neprihliadol na všetky relevantné dôkazy, nesprávne zistil skutkový stav, keď vykonané dôkazy nepotvrdili skutkový záver uvedený v rozhodnutí, vec nesprávne právne posúdil a žalobcovi odňal právo na spravodlivý proces. Žalobca predovšetkým namietal, že prvostupňový orgán verejnej správy zamietol žiadosť žalobcu u udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky výlučne len z dôvodov bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky, avšak v rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy neboli uvedené konkrétne dôvody, prečo nebolo vyhovené jeho žiadosti, ale iba poukaz na obsah ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, v rozhodnutí absentuje posúdenie miery ohrozenia bezpečnosti štátu. Žalobca namietal, že nemal možnosť spochybniť informácie, pretože nepozná ich obsah ani pôvod, tieto nie sú súčasťou spisu orgánu verejnej správy, bola mu odňatá možnosť posúdiť dôvodnosť rozhodnutia, namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Ďalej namietal rozpor rozhodnutia so Smernicou Rady 2003/109/ES (ďalej aj „Smernica“), s čl.47 Charty základných práv EÚ (ďalej aj „Charta“) a s čl. 8 Dohovoru, s tým, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.
6. O predmetnom odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-145-001/2020-SK zo dňa 16. decembra 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zmenil tak, že vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia v ust. § 111 ods.1 písm. p) Zákona o pobyte cudzincov vypustil citáciu „žiadosť o obnovenie prechodného pobytu“ a nahradil ju citáciou „žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu“, takže výroková časť znie: „Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, ktoré je podľa § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení miestne a vecne príslušné na konanie vo veciach pobytu v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zamieta žiadosť účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, podanú v zmysle § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 111 ods. 1 písm. p) Zákona o pobyte cudzincov je štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bola zamietnutá žiadosť o obnovenie prechodného pobytu, povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky z iného dôvodu. Podľa § 131i ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov lehoty podľa § 32 ods. 9 a 10, § 38 ods. 8 a 9, § 45 ods. 4, § 47 ods. 5, § 70 ods. 9, § 71 ods. 8, § 111 ods. 1 písm. g), i), n), p), q) a t), § 111 ods. 3, 4 a ods. 7, § 112 ods. 1 písm. c), e), k), a l) a § 112 ods. 2 písm. a), d), f), l) a m) neplynú do odvolania krízovej situácie.“
7. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia popísal priebeh administratívneho konania, poukázal na rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý dospel k záveru, že bol naplnený zákonný dôvod na postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a uviedol dôvody podaného odvolania. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov, ktorý mu podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) ukladá povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Dôvody na tento zákonný potup boli také, že ich prvostupňový orgán verejnej správy nemohol ignorovať. Jednalo sa o písomnosť doručenú Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia PZ č. PPC-HCP-PCP1-2020/050206-002 „Stanovisko v súvislosti s udelením dlhodobého pobytu“, v ktorom bolo uvedené, že dňa 07.09.2020 bolo úradu doručené stanovisko SIS, ktorá v ňom vyslovila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre žalobcu z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Stanovisko stupňa „Vyhradené“ je evidované pod č. SIS-69/76-v-2/2020-S zo dňa 26.08.2020. Žalovaný poukázal na postavenie a úlohy Slovenskej informačnej služby v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 ods. 1 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe (ďalej len „Zákon o SIS“ alebo „zákon č. 46/1993 Z. z.“). Žalovaný konštatoval, že poskytnutá informácia zo strany SIS, že je dôvodné podozrenie , že
štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu postačovalo ako rozhodujúci podklad na to, že bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Zákon o pobyte cudzincov zveril Slovenskej informačnej službe právomoc zaujať stanovisko k žiadosti o udelenie prechodného, resp. trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov. Slovenská informačná služba sa vyjadruje ku všetkým druhom prechodného pobytu a trvalého pobytu, ktorým je aj dlhodobý pobyt. Zákon o pobyte cudzincov explicitne neustanovuje povinnosť SIS vzťahujúcu sa k obsahovým náležitostiam jej stanoviska podľa § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov a vo všeobecnosti neukladá, aby súčasťou jej nesúhlasného stanoviska bolo odôvodnenie. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy bolo podľa žalovaného dostačujúce, pretože Zákon o pobyte cudzincov neprezumuje uvádzanie konkrétnych dôvodov týkajúcich sa bezpečnostného rizika. Žalovaný ďalej uviedol, že z ust. čl. 2 ods. 2 a čl. 3 Ústavy SR vyplýva, že správny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR môže zákon ustanoviť odchylnú úpravu práv pre cudzincov. Takýmto zákonom je Zákon o pobyte cudzincov. Následne poukázal na ust. § 52 ods.1 písm. a) a § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný zdôraznil, že ust. § 54 ods.2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov je ustanovením kogentným, ktoré nepripúšťa odchýlenie od jeho vymedzenia v zákone, t. j. striktne prikazuje policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, ak nastanú zákonné dôvody, v ktorých „postačuje“ existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, a to bez možnosti iného riešenia. S poukazom na § 2 ods.1 písm. l) a § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov a § 2 písm. a) Zákona o ochrane utajovaných skutočností žalovaný považoval postup prvostupňového orgánu verejnej správy za zákonný a správny. Stanovisko Slovenskej informačnej služby prvostupňový orgán verejnej správy získal zákonným spôsobom, nakoľko mu to ustanovenie § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov priamo ukladá.
8. Žalovaný sa následne v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k odvolacím námietkam žalobcu: K odvolacej námietke žalobcu, že mu zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy nebolo umožnené oboznámiť sa s obsahom utajovanej skutočnosti, žalovaný s poukazom na príslušné ustanovenia Zákona o ochrane utajovaných skutočností uviedol, že informácia obsiahnutá v stanovisku Slovenskej informačnej služby požíva ochranu podľa Zákona o ochrane utajovaných skutočností. Žalobca nie je osobou uvedenou v § 35 ods.3 Zákona o ochrane utajovaných skutočností oprávnenou na oboznamovanie sa s informáciami, ktoré sú predmetom ochrany podľa Zákona o ochrane utajovaných skutočností. Predmetná písomnosť sa z uvedeného dôvodu nenachádza v spisovom materiáli a môže byť sprístupnená iba podľa § 24 vyhlášky Národného bezpečnostného úradu Slovenskej republiky č. 48/2019 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o administratívnej bezpečnosti utajovaných skutočností. Podľa žalovaného práva žalobcu a ani možnosť účinne sa hájiť neboli žalobcovi upreté ani dotknuté, prvostupňový orgán verejnej správy mu neodňal možnosť vyjadriť sa k veci aj napriek tomu, že neuviedol obsah utajovanej písomnosti. Pokiaľ mal žalobca záujem zistiť, čo presne bolo obsahom utajovanej písomnosti, mohol o sprístupnenie informácie požiadať prostredníctvom svojho právneho zástupcu oprávnený orgán - Slovenskú informačnú službu, teda spracovateľa utajovanej písomnosti. Samotné nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby bolo pritom jeho pôvodcom označené ako skutočnosť požívajúca ochranu podľa Zákona o ochrane utajovaných skutočností so striktne vymedzeným okruhom osôb oprávnených oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou. Prvostupňový orgán verejnej správy to jednoznačne a zrozumiteľným spôsobom v jeho rozhodnutí odôvodnil, s čím sa stotožnil aj žalovaný. Prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v konaní v súlade s § 3 ods.2 a § 33 ods.2 Správneho poriadku. K námietke žalobcu, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania ohrozujúceho bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, žalovaný uviedol, že v danom prípade prvostupňovému orgánu verejnej správy postačovala existencia dôvodného podozrenia, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu, čo bolo jednoznačné a nespochybniteľné na základe utajovanej písomnosti Slovenskej informačnej služby. Orgán verejnej správy nemôže nadradiť osobný záujem žalobcu nad bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, inak by porušil všeobecne záväzný právny predpis, t. j. nepostupoval by v v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov. Ak by odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu verenej správy obsahovalo opis zisteného stavu, došlo by podľa žalovaného k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získavania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti aj zverejnili postupy používané na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy nie je dostatočne odôvodnené, žalovaný uviedol, že s týmto tvrdením nesúhlasí a mal za to, že rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo vydané plne v súlade s § 47 Správneho poriadku, vychádzalo
so spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a obsahovalo všetky obligatórne náležitosti. Odôvodnenie bolo obsiahle, boli v ňom podrobne a komplexne zhrnuté a vyhodnotené všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia a teda poskytlo skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutie jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil. K žalobcom namietanému rozporu rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy s čl. 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) žalovaný uviedol, že v čl. 8 Dohovoru sú stanovené aj možné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný zásah do súkromného a rodinného života žalobcu neznamená, že orgán verejnej správy je povinný svoje rozhodnutie meniť a rovnako neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu štátnych príslušníkov tretej krajiny, kde chcú žiť a zotrvávať. S poukazom na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prípadný zásah do súkromného a rodinného života žalobcu je zlučiteľný s čl. 8 Dohovoru, nakoľko žalobca nebol z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený, nebol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, takže rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy ho nijako neobmedzuje na slobode pohybu a pobytu, naďalej má platný prechodný pobyt. Slovenská republika uplatňuje s Ukrajinskou republikou bezvízový styk pre držiteľov biometrických pasov, takže cestovanie žalobcu v prípade akejkoľvek potreby na územie Slovenskej republiky, pokiaľ by sa navrátil do domovskej krajiny, nie je ničím obmedzené. Bezvízový styk sa vzťahuje s výnimkou Veľkej Británie a Írska na celú Európsku úniu a všetky krajiny patriace do schengenského priestoru, čo umožňuje občanom Ukrajinskej republiky, ktorí sú držiteľmi biometrických pasov, cestovať bez víz na krátkodobý pobyt do 90 dní.
9. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že rozhodnutie orgánu verejnej správy vyplývalo z doručeného stanoviska Slovenskej informačnej služby, ktoré má pre orgán verejnej správy záväzný charakter a je postavené na prezumpcii správnosti. Stanoviská štátnych orgánov sú v správnom konaní pre orgán verejnej správy dôkaznými prostriedkami a majú záväzný charakter. Prvostupňový orgán verejnej správy nemal dôvod ani kompetenciu spochybňovať relevantnosť informácií poskytnutých Slovenskou informačnou službou, ktorá pri svojej činnosti využíva rôzne metódy a postupy operatívneho preverovania dotknutých osôb. Žalovaný preto skonštatoval, že na udelenie dlhodobého pobytu nepostačuje len splnenie zákonnom predpísaných náležitostí zo strany účastníka konania, ale rozhodujúce je vylúčenie existencie dôvodov na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov. V prípade žalobcu bola podľa žalovaného jednoznačne preukázaná prekážka na udelenie dlhodobého pobytu v podobe zistenia existencie dôvodného podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu podľa § 54 ods.2 pís. b) Zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový orgán verejnej správy podľa žalovaného postupoval zákonne a správne, pre svoje rozhodnutie a náležité zistenie skutkového stavu použil dôkaz dostatočne konkrétneho obsahu, ktorý bol získaný a jemu predložený zákonným spôsobom orgánom so zákonom zverenou právomocou v tejto oblasti. Podľa žalovaného prvostupňový orgán verejnej správy svoje rozhodnutie zákonným spôsobom aj odôvodnil. Zákonodarca prvostupňovému orgánu verejnej správy nedal žiadnu dispozíciu rozhodnúť v prospech účastníka konania aj bez splnenia predpísaných podmienok na udelenie dlhodobého pobytu, a preto žalovaný považoval námietky žalobcu za nedôvodné a postup prvostupňového orgánu verejnej správy za súladný s § 54 ods.2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný ďalej uviedol, že postup a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy bolo aj v súlade so Smernicou Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (ďalej len „Smernica“), nakoľko táto bola implementovaná do Zákona o pobyte cudzincov a je premietnutá do ustanovení citovaných v rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy. Súčasne konštatoval, že čl.6 Smernice v danom prípade nesúvisí s konaním a čl. 10 bol prvostupňovým orgánov verejnej správy uplatnený, keďže rozhodnutie bolo odôvodnené v dostatočnom rozsahu. K námietke žalobcu týkajúcej sa právneho posúdenia ust. § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar, ktorý postupuje podľa § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, posúdi mieru bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu, žalovaný uviedol, že vo výrokovej časti prvostupňový orgán verejnej správy správne aplikoval ust. § 54 ods. 2 písm. b) Zákona po pobyte cudzincov, ktorým zamietol žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, v ktorom bolo citované ust. § 54 ods.3 Zákona o pobyte cudzincov nezakladá podľa žalovaného jeho nezákonnosť, ani nesprávne právne posúdenie, prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení iba citoval viacero ustanovení o Zákone o pobyte cudzincov pojednávajúcich o dlhodobom pobyte. Podľa § 52 ods.1 citovaného zákona policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie
sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods.2 Zákona o pobyte cudzincov. Na jednej strane v ust. § 53 a § 53 Zákon o pobyte cudzincov stanovuje podmienky pre udelenie dlhodobého pobytu na území SR, ktorých bremeno je na strane štátneho príslušníka tretej krajiny a na druhej strane v ust. § 54 Zákon o pobyte cudzincov upravuje rozhodovaciu právomoc a činnosť policajného útvaru o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. Žalovaný napokon uviedol, že v konaní prvostupňového orgánu verejnej správy nezistil nesúlad so všeobecne záväznými predpismi alebo so Zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom ani so zásadami správneho konania a jeho postup považuje za správny a zákonný. Žalovaný konštatoval, že zistil, že rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade so zákonom, nezistil skutočnosti, pre ktoré by mal rozhodnutie zrušiť, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia žalovaného. Žalovaný však považoval za potrebné zmeniť výrokovú časť rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy z dôvodu, že prvostupňový orgán verejnej správy nesprávne uviedol o aký druh pobytu sa jedná, keď zamenil „obnovenie prechodného pobytu“ za „udelenie dlhodobého pobytu.“
Žaloba
10. Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy. V žalobe namietal, že tak prvostupňový orgán verejnej správy ako aj žalovaný sa vôbec nezaoberali základným princípom konania uvedeným v § 3 ods. 5 Správneho poriadku, v zmysle ktorého rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podstata tejto zásady spočíva vtom, aby v rámci rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, pričom ide nielen o odklony (napr. jednému účastníkovi sa vyhovie, druhému v tej istej veci a za tých istých podmienok nie), ale aj o akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny charakter. Žalobca poukázal na to, že jeho manželka podala v ten istý deň na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ktorú zdôvodnila tým, že na územie Slovenskej republiky prišla v roku 2015 a bola zamestnaná v spoločnosti jej manžela (žalobcu). Od roku 2018 vykonáva podnikateľskú činnosť ako vedúca organizačnej zložky vo firme LEO, podnik zahraničnej osoby, IČO: 51 418 878 a činnosť podľa zmluvy pre spoločnosť LEO LTD, s. r. o., IČO: 46 628 487. Následne poukázala v žiadosti na to, že spolu s manželom a jej synom sú na území Slovenskej republiky trvalo usadení, čo preukázala listom vlastníctva k rodinnému domu. Ostatné relevantné dôkazy, prečo by jej mal byť udelený dlhodobý pobyt, tvorili prílohu jej žiadosti. Z hľadiska posúdenia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu je podľa žalobcu zrejmé, že obe žiadosti, t. j. žiadosť žalobcu aj jeho manželky, sú totožné, resp. podobné, pričom však žalobcovi bola žiadosť zamietnutá a jeho manželke bol pobyt na základe Rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, č.: PPZ-HCP-BB5-2371-011/2020-PP zo dňa 18. novembra 2020 udelený s odôvodnením, že manželka žalobcu spĺňa podmienky na udelenie dlhodobého pobytu podľa § 52 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov. Žalobca namietal, že žalovaný nezistil dostatočne skutkový stav veci, nakoľko nezobral do úvahy skutočnosť, že žalobca má na území Slovenskej republiky aj manželku, ktorej bol udelený dlhodobý pobyt a ktorá splnila podmienky podľa § 52 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov, hoci túto podmienku splnil aj samotný žalobca tak, ako je to uvedené v odôvodnení žalovaného a zároveň žalovaný nesprávne zistil skutkový stav veci, keď uviedol, že v rámci konania nezistil také skutočnosti týkajúce sa súkromného života žalobcu, ktoré by boli hodné osobitného zreteľa pri posudzovaní jeho žiadosti.
11. Žalobca v žalobe poukázal na odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy i žalovaného, v ktorých orgány verejnej správy uviedli, že žalobca nevykonáva na území Slovenskej republiky žiadne spoločenské aktivity a orgán verejnej správy nemá vedomosť o registrácii žalobcu v športových, kultúrnych alebo politických organizáciách riadne evidovaných na území Slovenskej republiky. Žalobca je ženatý a má dve deti. Manželka má udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky a podniká na základe živnostenského oprávnenia. Syn žalobcu pracuje ako dentista v meste Zvolen a dcéra žalobcu dlhodobo žije v USA. Samotný žalobca má na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt na účel podnikania od 22. júna 2015. Žalovaný sa nijakým spôsobom v rámci rozhodovania nezaoberal tým, že žalobca vlastní majetok na území slovenskej republiky, žije na území Slovenskej republiky so svojou manželkou a synom ako usporiadaná rodina a taktiež splnil zákonné podmienky na udelenie dlhodobého pobytu. Žalobca na území Slovenskej republiky vedie riadny a usporiadaný život, nikdy sa nedopustil žiadneho trestného činu a ani priestupku. Po
presťahovaní sa na územie Slovenskej republiky pretrhol síce dlhodobé väzby s rodnou krajinou, avšak po dobu prechodného pobytu v Slovenskej republike si vytvoril pevné sociálne a kultúrne väzby, riadne sa integroval. Žalobca sa preto nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že žalobca nevykonáva na území Slovenskej republiky žiadne spoločenské aktivity, a že nemá vedomosť o registrácii žalobcu v športových, kultúrnych alebo politických organizáciách riadne evidovaných na území Slovenskej republiky. To, že žalobca nie je registrovaný v organizáciách neznamená, že nevedie spoločenské a iné aktivity na území Slovenskej republiky. Žalobca poukázal na článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. Rešpektovanie rodinného a súkromného života žalobcu, jeho manželky a syna si vyžaduje pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky a v danom prípade neboli splnené podmienky na zásah do tohto medzinárodne garantovaného práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyžaduje podľa žalobcu širšie vyvažovanie verejného záujmu s individuálnym súkromím, napr. v Rozsudku sp. zn. 1Sža/3/2008, R 10/2009, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2009. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nevyplýva, akým spôsobom sa žalovaný vysporiadal s tým, či odopretím udelenia dlhodobého pobytu žalobcovi nebude obmedzené, resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život.
12. Žalobca ďalej namietal tvrdenie žalovaného, že zamietnutie žiadosti žalobcu o dlhodobý pobyt nijako neovplyvní jeho podnikateľské aktivity. Uvedený záver žalovaného považoval za rozporný s Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal na to, že jedným zo základných princípov slovenského cudzineckého práva je dodržiavanie základných práv a slobôd. Každý štát je povinný garantovať cudzincom aspoň najmenší rozsah práv vyplývajúcich zo všeobecného medzinárodného práva, tzv. minimálny cudzinecký štandard. Hostiteľský štát musí rešpektovať cudzinca ako ľudskú bytosť a chrániť a uspokojovať jeho základné ľudské potreby vyjadrené prostredníctvom ochrany základných osobných a majetkových práv. Princíp slobody a rovnosti všetkých ľudí v dôstojnosti a v právach je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky v čl. 52 ods. 2, podľa ktorého cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom. V tomto zmysle sú všetci ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ústava Slovenskej republiky garantuje právo každého vlastniť majetok, pričom vlastnícke práva každého vlastníka majú rovnaký zákonný obsah a ochranu. Žalobca vlastní majetok vo forme obchodného podielu spoločnosti Infoland s. r. o., so sídlom Viničná 62/4, 962 71 Dudince, IČO: 46 713 816 vo výške 100%, ktorý zároveň určuje súhrn jeho práv a povinností voči spoločnosti. Žalobca je taktiež vlastníkom obchodného podielu vo výške 50% v spoločnosti iNet LTD, s. r. o., so sídlom Malý rad 59/28, 962 71 Dudince, IČO: 50 867 849. Zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu môže mať podľa žalobcu za následok zmarenie aj samotného konania v mene spoločností, v ktorých je spoločníkom a konateľom a skutočnosť, že by musel opustiť územie Slovenskej republiky, by malo dopad na hospodársky výsledok spoločnosti Infoland s. r. o. a spoločnosti iNet LTD, s. r. o., čím by spoločnostiam bola spôsobená škoda, za ktorú by zodpovedal štát. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného marí aj konanie spoločnosti Infoland s. r. o. a spoločnosti iNet LTD, s. r. o., výsledkom čoho môže byť vznik škody, za ktorú je zodpovedný štát na v dôsledku vydaného nezákonného rozhodnutia. Žalovaný vôbec nezobral do úvahy hospodárske výsledky spoločností a to, že spoločnosti každý rok platia dane a rovnako všetky záväzky voči orgánom Slovenskej republiky. Žalobca poukázal na to, že predložil prvostupňovému orgánu verejnej správy ako aj žalovanému všetky podklady súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou, dané spoločnosti vlastnia aj nehnuteľný majetok, čo vyplýva z priložených výpisov z listov vlastníctva. Žalobca v svojej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu poukázal na zámer daných spoločností spojený s výstavbou Polyfunkčného objektu LEOPOLIS, ako aj s výstavbou Rekreačnej zóny Prosiecka zátoka, ktoré by boli aj v hospodárskom záujme Slovenskej republiky. Má za to, že je v záujme Slovenskej republiky vytvárať podmienky v oblasti legálnej migrácie so zreteľom na priority, potreby a schopnosti prijímania migrantov a ich integráciu do spoločnosti, prispievať k vytvoreniu spoločného európskeho azylového systému, ako aj podieľať sa na budovaní globálneho partnerstva s krajinami pôvodu a zvyšovať kvalitu života obyvateľov Slovenskej republiky. Migračná politika Slovenskej republiky dlhodobo ukazuje negatívny demografický vývoj v tom smere, že slovenský trh práce ako aj systém sociálneho zabezpečenia sú vo významnej miere závislé na príleve ľudského
kapitálu zo zahraničia. Riadenie ekonomickej migrácie musí rázne odpovedať na výzvy globálnej súťaže o talenty, najmä ich aktívnym vyhľadávaním a vytváraním podmienok pre ich príchod na Slovensko. V tomto procese je kľúčové vytváranie atraktívneho prostredia pre cudzincov, ktorí sú potrební pre rozvoj hospodárstva. To, že žalobca bol od roku 2015, kedy mu bol udelený prechodný pobyt na účel podnikania, potrebný aj pre rozvoj hospodárstva, žalobca deklaroval listinný dôkazmi, ktoré predložil prvostupňovému správnemu orgánu. Tieto však neboli vyhodnotené správne a taktiež sa týmito dôkazmi nezaoberal ani žalovaný. Žalovaný tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia.
13. Žalobca ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Právo na riadne odôvodnenie aktov orgánov verejnej správy vyplýva priamo zo zákona a z všeobecných zásad správneho práva a taktiež práva na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie orgánu verejnej správy musí obsahovať aj náležité a konkrétne odôvodnenie, v ktorom orgán verejnej správy reaguje podľa žalobcu na všetky návrhy, námietky a vyjadrenia účastníkov konania k podkladu rozhodnutia. Orgán verejnej správy podľa žalobcu musí uviesť nielen hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal, ale musí reagovať aj na pripomienky účastníkov. Žalobca si nie je vedomý žiadnej takej činnosti, ktorá by odôvodňovala záver vyslovený v stanovisku Slovenskej informačnej služby. Žalobca žiadnu činnosť ohrozujúcu bezpečnosť štátu nevykonával ani nevykonáva. Jeho doterajšie podnikateľské aktivity na území Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval počas celého správneho konania a taktiež relevantné listinné dôkazy, ktoré boli v predmetnom spise zaevidované, preukazujú jeho úspešné podnikanie na území Slovenskej republiky, ktoré nie je spojené so žiadnou činnosťou, ktorá by zodpovedala záveru v stanovisku Slovenskej informačnej služby. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že získané informácie podliehajúce utajeniu dostatočne odôvodňujú zamietnutie žiadosti žalobcu o dlhodobý pobyt s tým, že žalobca nemá nárok oboznámiť sa s týmito informáciami. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že podľa § 120 ods. 2 písm. e) Zákona o pobyte cudzincov možno rozhodnutie v obdobných prípadoch odôvodniť iba citáciou zákonnej úpravy, pričom zo Zákona o utajovaných skutočnostiach nevyplýva žalobcovi právo oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktoré boli jediným podkladom pre rozhodnutie. Uvedený postup považuje žalobca za arbitrárny a priečiaci sa zásadám právneho štátu v demokratickej spoločnosti. Ani citované zákonné ustanovenie Zákona o pobyte cudzincov nezbavuje orgány verejnej správy povinnosti poskytnúť účastníkovi konania účinnú možnosť obhajovať svoje práva a záujmy. Podľa názoru žalobcu z rozhodnutí orgánov verejnej správy, ale ani z administratívneho spisu sa nedá zistiť, akým spôsobom boli vyhodnotené zadovážené dôkazy, ale najmä to, prečo prevažuje v danom prípade verejný záujem nad súkromným záujmom. Rozhodujúca pre rozhodnutie bola práve predmetná utajovaná informácia. Žalobca nevie, akým spôsobom vyhodnotil žalovaný pravdivosť a legitímnosť informácií Slovenskej informačnej služby a legitimitu a proporcionalitu zásahu do rodinného života. Žalobca nemal možnosť spochybniť prevahu verejného záujmu nad súkromným. V súvislosti s utajenou správou Slovenskej informačnej služby žalobca pripomenul zásadu, podľa ktorej ak je zákonná úprava v rozpore so základným právom, platí ústavne konformný výklad zákonnej úpravy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), podľa ktorej ak bol jednotlivec vyhostený z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti bez toho, aby bol oboznámený s utajovanými informáciami, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o vyhostení, išlo o arbitrárny postup, pretože nebola poskytnutá možnosť oboznámiť sa aspoň s podstatou utajovaných dôvodov. V takomto prípade totiž sťažovateľ nemal k dispozícii ani len minimálnu ochranu proti arbitrárnosti zo strany konajúcich orgánov (C. G. a ostatní proti Bulharsku, sťažnosť č. 1365/07, Rozsudok z 24. apríla 2008). Žalobca odmietol argumentáciu, podľa ktorej jeho právny zástupca mohol požiadať Slovenskú informačnú službu o jednorazové oboznámenie s utajovaným materiálom. V skutočnosti SIS môže, ale nemusí právnemu zástupcovi umožniť oboznámenie sa s utajovaným materiálom (§ 35 ods. 3 Zákona o utajovaných skutočnostiach). Nejde teda o právne nárokovateľný inštitút. Okrem toho zákon nijako nerieši oprávnenie sťažovateľa ako osoby, o ktorú konkrétne ide, oboznámiť sa aspoň s podstatou dôvodov použitých v konaní proti nemu. Jednotlivec totiž musí byť schopný napadnúť tvrdenie, že národná bezpečnosť je v ohrození. Obdobne aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. PL. ÚS 15/2003 z 11. februára 2004 uznal nevyhnutnosť ochrany bezpečnostných záujmov štátu, avšak skonštatoval, že tento cieľ nesmie byť dosiahnutý popretím princípu právneho štátu alebo na úkor základných práv jednotlivca. Žalobca uviedol, že je absurdné použiť v konaní ako určujúci dôkaz utajovanú skutočnosť, ku ktorej žalobca nemá prístup a odkázať ho na úplne iný orgán, ktorý s ním vôbec nekoná. Ako to už judikoval Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), ale aj Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ), dôvody národnej bezpečnosti v žiadnom prípade nemôžu ospravedlniť nesprístupnenie
ani len podstaty veci účastníkovi konania. Bolo chybou žalovaného, že sa uspokojil s tvrdením výkonnej moci o ohrození verejného záujmu žalobcom, ktoré je založené na spravodajských informáciách. Tieto informácie neboli nikým a ničím preverené a ani potvrdené, no najmä neboli konfrontované samotným žalobcom. Došlo tak k úplnému popretiu spravodlivosti a rezignovaniu na akýkoľvek pokus účinne ochrániť práva žalobcu. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP výklad čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, teda to, akým spôsobom má byť posudzovaná otázka prednosti verejného záujmu pred súkromným a rodinným životom, predpokladá, že akýkoľvek zásah do rodinného života musí byť v súlade so zákonom, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V priebehu správneho konania však nebol poskytnutý žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že vôbec došlo k posúdeniu relevantných kritérií pri rozhodovaní o tom, či zásah do rodinného života žalobcu je skutočne v rovnováhe so sledovaným legitímnym cieľom a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Žalovaný sa vôbec nezaoberal stretom záujmu verejného a záujmu súkromného, a teda neposúdil to, o aký bezpečnostný záujem štátu ide a čím žalobca porušil bezpečnostný záujem Slovenska, ktorý je uvedený v § 2 ods. 2 písm. i) Zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/39/2010, podľa ktorého sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil so záverom krajského súdu, ktorý sa oboznámil s utajovanými informáciami a zrušil rozhodnutie policajného útvaru, pretože tento sa uspokojil len s príliš všeobecnými informáciami o cudzincovi dodanými Slovenskou informačnou službou.
14. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný postupoval aj v zjavnom rozpore s článkom 6 a článkom 10 Smernice, pretože rozhodnutie žalovaného neobsahuje nič iné, len že v danom prípade ide o bezpečnostný záujem štátu, v dôsledku čoho bola žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu zamietnutá. Zákon o pobyte cudzincov v § 54 ods. 3 predpokladá, že v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) sa použijú rozhodovacie kritéria uvedené v článku 6 ods. 1 Smernice.
15. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný postupoval v konaní nesprávne, pretože mu neumožnil uplatniť v konaní všetky práva, ktoré mu z právneho poriadku Slovenskej republiky a Európskej únie v danom konaní vyplývali, čo má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutím žalovaného, ktoré je odôvodnené výlučne iba informáciou Slovenskej informačnej služby, s ktorou sa žalobca nemohol oboznámiť, bolo porušené jeho právo na spravodlivé konanie, nakoľko takéto rozhodnutie je treba považovať za nedostatočne odôvodnené. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy ustanovuje § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Výkladom ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku je možné dospieť k záveru, že s danými požiadavkami je v rozpore nielen nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale aj existencia nesúladu medzi právnymi závermi a jeho skutkovými zisteniami, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon aj len všeobecne formulované zistenia žalovaného bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.
16. Žalobca v žalobe požiadal správny súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, vrátil vec orgánu verejnej správy na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
17. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe stručne popísal priebeh administratívneho konania a zhrnul podstatný obsah rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, ako aj žaloby žalobcu. K žalobným námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že v konaní o odvolaní žalobcu, v rozhodovaní a pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia žalovaný vychádzal z právnej normy upravujúcej pobyt cudzincov, ktorou je Zákon o pobyte cudzincov, ale neopomenul ani ustanovenia Správneho poriadku, Zákona o Slovenskej informačnej službe, Zákona o ochrane utajovaných skutočností a Dohovoru. Samotné konanie o udelení povolenia na dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky spočíva v preverení a hodnotení dokladov priložených k žiadosti, pričom prvostupňový orgán verejnej správy je povinný preskúmať zákonom stanovené náležitosti, ktoré žalobca doložil k žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, a taktiež musí vychádzať z podkladov získaných svojou vlastnou činnosťou alebo činnosťou iných orgánov Slovenskej republiky. Ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov ukladá policajnému útvaru zákonnú povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu z taxatívne vymedzených dôvodov, teda aj v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že
štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Žalovaný zdôraznil, že ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov je ustanovením kogentným a nepripúšťa odchýlenie od jeho vymedzenia v zákone, t.j. striktne prikazuje policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, ak nastanú zákonné dôvody, v ktorých postačuje existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Dôvodom vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky pre žalobcu je nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby v rámci utajeného režimu, s ktorou sa dňa 17. septembra 2020 oboznámil prvostupňový orgán verejnej správy za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení s informáciou v utajovanej písomnosti číslo SIS-69/76-V-47-2/2020- S zo dňa 26. augusta 2020 k osobe žalobcu. Prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v súlade s ustanovením § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, keďže v prípade nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva ukladá ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov orgánu verejnej správy povinnosť a nie možnosť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu zamietnuť. Predmetné stanovisko si vyžiadal prvostupňový orgán verejnej správy na základe povinnosti ustanovenej v § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov dňa 6. augusta 2020. Žalobca zdôraznil, že prvostupňový orgán verejnej správy stanovisko Slovenskej informačnej služby získal zákonným spôsobom, nakoľko mu to ustanovenie § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov priamo ukladá. Rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Orgán verenej správy nemá možnosť duplikovať zistenia iného štátneho orgánu, ktorému to vyplýva z priameho zamerania, a preto vychádza z dôležitých informácii poskytnutých Slovenskou informačnou službou. Žalovaný preto zotrval na svojich záveroch uvádzaných v napadnutom rozhodnutí, a to, že prvostupňový orgán verejnej správy nemal inú možnosť ako postupovať v súlade s ustanovením § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a vydať rozhodnutie, ktorým žalobcovi zamietol žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.
18. K námietke žalobcu, že z napadnutých rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného nevyplýva záver, či informácie obsiahnuté v utajovanej písomnosti svedčia o dôvodnom podozrení žalobcu vo vzťahu k ohrozeniu bezpečnosti štátu žalovaný uviedol, že v konaní skúmal postup prvostupňového orgánu verejnej správy a jeho rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, pričom v ustanovení § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov sa jednoznačne uvádza, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Aj z dôvodu, že sprístupnenie utajovanej písomnosti nespadá do kompetencie žalovaného, žalovaný nevzhliadol dôvod na skúmanie miery ohrozenia bezpečnosti štátu a s postupom prvostupňového orgánu verejnej správy sa v celom rozsahu stotožnil. Žalovaný sa v odvolacom konaní dôsledne zaoberal a vysporiadal s námietkami žalobcu. Mal za to, že prvostupňový orgán verejnej správy žalobcovi v ničom nebránil účinne hájiť svoje práva a záujmy. Žalovaný reagoval na všetky podnety žalobcu a dôsledne sa zaoberal všetkými poskytnutými informáciami, pričom skúmal ich vplyv na možné prehodnotenie postupu prvostupňového orgánu verejnej správy. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že došlo k porušeniu jeho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaním dôkazom, ktoré tvoria podklad rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Poukázal na to, že sa uvedenou námietkou žalobcu podrobne zaoberal na str. 10 a 11 napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový orgán verejnej správy v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 2 Správneho poriadku postupoval v konaní v úzkej súčinnosti so žalobcom a dal mu možnosť, aby svoje práva a záujmy mohol účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť právo navrhovať dôkazy, a to plne v súlade s ustanovením § 33 Správneho poriadku. Zákonný postup prvostupňového orgánu verejnej správy potvrdzuje výzva na vyjadrenie sa žalobcu k podkladom pred vydaním rozhodnutia zo dňa 25. septembra 2020 spracovaná prvostupňovým orgánom verejnej správy pod č. PPZ-HCP-BB5-2370-010/2020-PP, ako aj vyjadrenie žalobcu evidované pod č. PPZ- HCP-BB5-2370-012/2020-PP zo dňa 13. októbra 2020. Prvostupňový orgán verejnej správy neodňal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k veci predovšetkým k vykonaným dôkazom, a teda žalovaný považuje danú námietku žalobcu za nedôvodnú. Žalovaný zdôraznil, že ak z utajovanej písomnosti, ktorá podlieha Zákonu o ochrane utajovaných skutočností, vyplynuli akékoľvek informácie k osobe žalobcu, ktoré mali zásadný vplyv na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, bolo zákonnou povinnosťou tak prvostupňového orgánu verejnej správy, ako aj žalovaného postupovať týmto zákonným spôsobom. Sprístupnenie utajovanej písomnosti nespadá do kompetencie prvostupňového orgánu verejnej správy, ani žalovaného. Bolo výlučne na žalobcovi, aby požiadal kompetentný orgán, v danom prípade Slovenskú informačnú službu ako spracovateľa, resp. tvorcu utajovanej písomnosti,
o sprístupnenie utajovanej informácie. Písomnosť s určitým stupňom utajenia môže odtajniť, resp. sprístupniť len ten, kto takúto písomnosť vytvoril, prípadne súd, a aj to až po splnení zákonných podmienok. S obsahom utajovanej písomnosti sa môže oboznámiť správny súd. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 36 ods. 2 Zákona o utajovaných skutočnostiach, v zmysle ktorého sa cudzinec môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami stupňa „Dôverné“ až „Prísne tajné“ len na základe písomného súhlasu vedúceho štátneho orgánu, do ktorého pôsobnosti patria utajované skutočnosti, po predchádzajúcom vydaní osvedčenia úradom, ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak. Jedine SIS má po splnení zákonných podmienok právomoc a kompetenciu sprístupniť utajovanú písomnosť, ktorú vydala.
19. K námietke žalobcu ohľadom rôzneho posúdenia skutkovo zhodných alebo podobných prípadov žalobcu a manželky žalobcu žalovaný uviedol, že každý jeden prípad, o ktorom rozhoduje, je špecifický a vychádza z rôznych okolností, dôkazov a skutkových zistení, nehovoriac o aplikácii rôznych zákonných ustanovení zákonov, ktoré sa práve naň vzťahujú. V prípade manželky žalobcu SIS nevyjadrila nesúhlas k udeleniu jej pobytu. Na udelenie dlhodobého pobytu nepostačuje len splnenie zákonom predpísaných náležitostí zo strany žiadateľa, ale rozhodujúce je vylúčenie existencie dôvodov na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov. V prípade žalobcu bola jednoznačne preukázaná prekážka na udelenie dlhodobého pobytu v podobe existencie dôvodného podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu podľa § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový orgán verejnej správy postupoval zákonne a správne, pričom pre svoje rozhodnutie a náležité zistenie skutkového stavu použil dôkaz dostatočne konkrétneho charakteru, ktorý bol získaný a jemu predložený zákonným spôsobom orgánom so zákonom zverenou právomocou v tejto oblasti. Zákon o pobyte cudzincov neumožňuje orgánu verejnej správy žiadnu dispozíciu ani svojvôľu v prípade negatívneho stanoviska Slovenskej informačnej služby rozhodnúť v prospech žalobcu aj napriek splneniu predpísaných podmienok na udelenie dlhodobého pobytu. Podľa žalovaného nedošlo k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 5 Správneho poriadku tak, ako účelovo tvrdí žalobca. Žalovaný v čase rozhodovania vychádzal z kompletného spisového materiálu, t. j. hodnotil všetky predložené písomné materiály samostatne a po častiach, ako aj vo vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčili v prospech alebo v neprospech žalobcu.
20. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy sú nepreskúmateľné, keďže sú odôvodnené iba citáciou zákonnej úpravy, hoci zo Zákona o utajovaných skutočnostiach nevyplýva žalobcovi právo oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018 bolo ustanovenie § 120 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov zrušené. Žalovaný a prvostupňový orgán verejnej správy ustanovenie § 120 ods. 2 Zákona o pobyte neaplikovali práve z dôvodu, že dané ustanovenie stratilo účinnosť. Vo výrokovej časti svojho rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy správne aplikoval ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého bolo jeho povinnosťou a nie možnosťou zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Informácia poskytnutá zo strany Slovenskej informačnej služby v znení, že je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, postačovala prvostupňovému orgánu verejnej správy ako rozhodujúci podklad na to, aby bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. Prvostupňový orgán verejnej správy a ani žalovaný už zrušené ustanovenie § 120 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov neaplikovali. Z ustanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z ustanovenia § 3 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že správny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Orgány verejnej správy sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa čl. 35 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky môže zákon ustanoviť odchylnú úpravu práv pre cudzincov. Takýmto zákonom je práve Zákon o pobyte cudzincov. Cudzinecká polícia je povinná vždy konať v zmysle platných zákonov a predovšetkým v záujme spoločnosti. Úlohou polície vo všeobecnosti je ochrana štátu, jeho občanov a ich majetku. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou porušenia jeho práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, aby bolo zrejmé, ktorý záujem uprednostnil, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobcu nie je pravdivé a vyvracajú ho argumenty žalovaného na stranách 11 a 12 napadnutého rozhodnutia. Právo žalobcu na jeho súkromný a rodinný život nebolo zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného v žiadnom smere popierané. Žalovaný v odvolacom konaní vzal do úvahy námietky
žalobcu a prihliadal aj na jeho súkromný a rodinný život, avšak z hľadiska bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky je tento záujem nad záujmom práv a slobôd žalobcu. Miera ohrozenia bezpečnosti štátu zistená z utajovanej skutočnosti je takého charakteru, že je jednoznačne povýšená nad práva a záujmy žalobcu, nakoľko bola zistená reálna existencia ohrozenia bezpečnosti štátu z jeho strany, a to aj napriek tomu, že žalobca na území Slovenskej republiky žil a vytvoril si tu určité väzby. V čl. 8 ods. 2 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd sú stanovené možné obmedzenia práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života s dôrazom na to, že prípadný zásah do súkromného a rodinného života neznamená, že je orgán verejnej správy povinný z tohto dôvodu svoje rozhodnutie zmeniť. Reálnu existenciu ohrozenia bezpečnosti štátu nemohli orgány verejnej správy ignorovať a zvoliť iný postup, ako ten, ktorý im ukladá Zákon o pobyte cudzincov. K poukazu žalobcu na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 24. apríla 2008 vo veci C.G. a ostatní proti Bulharsku, sťažnosť č. 1365/07 žalovaný uviedol, že ho v žiadnom prípade nespochybňuje, avšak podotkol, že každý prípad je sám o sebe špecifický, nehovoriac o odlišnosti krajín, v ktorých sa stal, s dôrazom na skutočnosť, že každý prípad podliehal vlastnej vnútornej legislatíve a zákonom tej ktorej krajiny. Žalovaný ďalej uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy a žalovaný s utajovanou písomnosťou v konaní nedisponovali a utajovaná písomnosť netvorí súčasť administratívnych spisov. Konajúce orgány verejnej správy disponovali iba stanoviskom Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru spracovaným pod č. PPZ-HCP-OCP1-2020/050206-002 zo dňa 7. septembra 2020, v ktorom sa uvádza, že SIS vo svojom stanovisku v rámci utajovaného režimu pod č. SIS-69/76-V-47-2/2020- S spracovanom dňa 26. augusta 2020 vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre žalobcu. Stanovisko Slovenskej informačnej služby a v ňom uvedené skutočnosti podliehajú Zákonu o ochrane utajovaných skutočností, pričom s utajovanou písomnosťou sa môže oboznámiť jedine oprávnená osoba.
21. K námietke žalobcu, v ktorej poukázal na ustanovenie § 47 Správneho poriadku, v zmysle ktorého musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade) žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie obsahovalo všetky obligatórne náležitosti s jasne, zreteľne a dostatočne verbalizovanými paragrafovými ustanoveniami, ktoré v odôvodnení zhrnuli a zhodnotili všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, teda poskytlo skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. Žalovaný sa stotožnil s postupom prvostupňového orgánu verejnej správy v plnom rozsahu a vyjadril názor, že využil všetky zákonné možnosti na úplné zistenie skutočného stavu veci. V súlade s ustanovením § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonal prvostupňový orgán verejnej správy dôkladné šetrenie za účelom získania dostatočných dôkazov. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný postupoval v rozpore s čl. 6 a čl. 10 Smernice, žalovaný uviedol, že sa s ním vysporiadal na strane 13 napadnutého rozhodnutia, pričom opätovne zdôraznil, že čl. 6 Smernice s týmto konkrétnym konaním nesúvisí a čl. 10 Smernice bol v napadnutom rozhodnutí uplatnený, nakoľko bolo odôvodnené v dostatočnom rozsahu so správnou aplikáciou a vysvetlením jednotlivých ustanovení Zákona o pobyte cudzincov, ako aj Správneho poriadku s dôrazom na to, že Smernica je implementovaná do Zákona o pobyte cudzincov. K návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe žalovaný uviedol, že s ním nesúhlasí a navrhol, aby správny súd návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe ako nedôvodný zamietol. Žalovaný s poukazom na argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k žalobe navrhol správnemu súdu, aby vo veci samej správnu žalobu žalobcu zamietol a nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
Replika žalobcu
22. Žalobca v replike zo dňa 8. júna 2021 uviedol, že prioritným dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu zo strany žalovaného malo byť len dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov striktne prikazuje policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, ak nastanú zákonné dôvody, v ktorých „postačuje“ existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia bezpečnosti štátu, alebo verejného poriadku. Žalobca poukázal na ustanovenie § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar, ktorý zamieta žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. Z komparácie výrokov rozhodnutia
prvostupňového orgánu verejnej správy a napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný zmenil výrok, ktorým bola žiadosť žalobcu zamietnutá. Prvostupňový orgán verejnej správy vo výroku uviedol, že žiadosť bola zamietnutá, pretože existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, pričom výrok žalovaného v napadnutom rozhodnutí nešpecifikuje, z akého dôvodu bola žiadosť zamietnutá, a teda iba odkazuje na ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov. Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. l) a písm. m) Zákona o pobyte cudzincov presne definuje, čo sa považuje za ohrozenie bezpečnosti štátu a verejného poriadku, a teda ohrozením bezpečnosti štátu je konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie, a ohrozením verejného poriadku sa rozumie porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb alebo opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania. Ohrozenie bezpečnosti štátu a ohrozenie verejného záujmu sú dve odlišné skutkové okolnosti, čomu zodpovedá aj ich samostatné pojmové vymedzenie. Výroky rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného preto považuje žalobca za zmätočné. Pri odôvodnení oboch rozhodnutí orgány verejnej správy odkazujú na stanovisko Slovenskej informačnej služby. Prvostupňový orgán verejnej správy ako nosný argument uviedol, že utajovaná skutočnosť založila dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Žalovaný konštatoval, že je dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, t. j. vo svojom výroku neuviedol, prečo sa žiadosť zamieta a taktiež v odôvodnení poukazuje len na citované zákonné ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, ktoré odkazuje na zamietnutie žiadosti z dôvodu podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Z oboch rozhodnutí tak nevyplýva jednoznačný preskúmateľný záver, či informácie obsiahnuté v utajovanej písomnosti mali svedčiť o dôvodnom podozrení vo vzťahu k ohrozeniu bezpečnosti štátu alebo vo vzťahu k ohrozeniu verejného poriadku. Nakoľko sa žalobca nemal možnosť oboznámiť s obsahom utajovanej skutočnosti, je dôvodné vyvodiť záver, že informácie uvedené v stanovisku Slovenskej informačnej služby nie je možné vyhodnotiť ako také, ktoré by zakladali dôvodné podozrenie, či už vo vzťahu k ohrozeniu bezpečnosti štátu, alebo vo vzťahu k ohrozeniu verejného poriadku. Informácie uvedené v utajovanej skutočnosti, resp. v oboch preskúmavaných rozhodnutiach sa zdajú byť vyjadrené ako domnienka v hypotetickej rovine, ktorá nebola ničím preukázaná, a na ktorú nemal možnosť žalobca reagovať. Žalovaný vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neuviedol, v čom spočíva, alebo na základe akých skutočností vyhodnotil, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejného poriadku tak, ako je to uvedené v § 2 ods. 1 písm. l) a písm. m) Zákona o pobyte cudzincov, a teda žalobca nemal možnosť oboznámiť sa so skutočnosťou, na akom základe má byť práve on hrozbou pre Slovenskú republiku. Žalobcovi nie je zrejmé, či má byť hrozbou pre bezpečnosť štátu alebo hrozbou pre verejný poriadok. Žalovaný neuviedol skutočnosť, z čoho vyplýva ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, a teda či z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti, alebo z iného nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny. Žalovaný rovnako nezohľadnil ani náznakom dĺžku pobytu a rozsah väzieb žalobcu s krajinou pôvodu tak, ako je to ustanovené v § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov. Ak sa v prípade žalobcu vyskytli dôvody, pre ktoré je dôvodné podozrenie zo spáchania tak závažných skutočností, mali by byť tieto dôvody v spise uvedené. V prípade žalobcu sa nenachádza žiadny dôkaz preukazujúci, že je osobou, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé ani to, aký verejný záujem by mal byť ohrozený a ani to, v čom táto hrozba spočíva, a ani dôkazy, ktoré túto skutočnosť preukazujú. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k správnej žalobe poukazuje na § 126 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov, a teda že podkladom pre zamietnutie žalobcovej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu bolo výlučne stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktoré však nebolo sprístupnené žalobcovi, nakoľko obsahovalo utajované informácie. Žalobca má vzhľadom na uvedené za to, že nie je zabezpečená rovnosť zbraní. Opätovne poukázal na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/39/2010 zo dňa 13. októbra 2010, podľa ktorého nie je možné akceptovať univerzálnosť a všeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov, z ktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o nebezpečnosti žiadateľov pre bezpečnosť štátu, je rozhodujúcim podkladom, z ktorého orgány verejnej správy pri posudzovaní žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt vychádzajú. Bez ich poznania nie je preskúmateľné ani rozhodnutie orgánov verejnej správy v správnom súdom konaní. Zo spisových podkladov evidovaných orgánom verejnej správy vyplýva, že žalobca má na území Slovenskej republiky evidovaný prechodný pobyt na účel podnikania nepretržite od 22. júna
2015. Počas tohto pobytu sa žalobca nedopustil žiadneho protiprávneho konania alebo iného konania, ktoré by mohlo indikovať prítomnosť akejkoľvek bezpečnostnej hrozby pre Slovenskú republiku v jeho osobe. Žalobca preukázateľne nie je osoba, ktorá by akokoľvek ohrozovala bezpečnosť Slovenskej republiky alebo jej verejný poriadok, žije trvalo usporiadaným a mravným spôsobom života so svojou rodinou v rodinnom dome, ktorý spolu so svojou manželkou vlastní. Záver o tom, že žalobca ako žiadateľ o udelenie dlhodobého pobytu ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejného poriadku, musí byť založený na odôvodnených záveroch o tom, že žalobca ako žiadateľ takéto riziko pre Slovenskú republiku predstavuje, vychádzajúc z konkrétnych skutočností, ktoré takéto podozrenie zakladajú. Správne uváženie, na základe ktorého žalovaný rozhodol, výrazne vybočilo z medzí a hľadísk zákona ustanoveným zákonom. Zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo rozhodnutie orgánu verejnej správy je nesprávne, nakoľko je v rozpore s obsahom spisu, rozhodnutie je tiež nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a postup žalovaného je v rozpore so základnými zásadami správneho konania a princípom právnej istoty. Žalobca má za to, že skutkové zistenia žalovaného boli nesprávne a správne uváženie vybočilo z medzí a hľadísk zákona, na základe čoho je žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nezákonné. Žalobca nemal de facto žiadnu možnosť účinne a vhodne reagovať vo vzťahu k informácii obsiahnutej v stanovisku Slovenskej informačnej služby, nakoľko táto informácia sa v administratívnom spise nenachádzala. Je nemožné vyjadriť sa k informácii, ktorej obsah nie je známy. Žalovaný si splnil svoju zákonnú povinnosť poskytnúť možnosť žalobcovi vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy, avšak takáto možnosť bola len čisto pro forma charakteru a v skutočnosti nenaplnila účel a zmysel tohto žalobcovho práva. Žalobou napadnuté rozhodnutie je podľa žalobcu v priamom rozpore s princípom právnej istoty. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k správnej žalobe opieral o skutočnosti, ktoré nie je možné preveriť a ani sa k nim vyjadriť, čo predstavuje priestor pre ničím neobmedzenú svojvôľu pri rozhodovaní o právach a právom chránených záujmoch účastníka konania, vzhľadom k čomu je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepredvídateľným, prekvapivým a v konečnom dôsledku nepreskúmateľným. Podľa žalovaného taktiež došlo k neprípustnému zásahu do základných ľudských práv žalobcu, najmä do práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Duplika žalovaného
23. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 20. júla 2021 k vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich doterajších tvrdení a vo všetkých bodoch trvá na svojom vyjadrení k správnej žalobe. Žalovaný po posúdení podkladov doložených prvostupňovým orgánom verejnej správy, ako aj námietok uvádzaných žalobcom v odvolaní dospel k záveru, že boli naplnené zákonné dôvody na postup v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, a teda na vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia. Súčasťou paragrafového znenia, ktoré zákonodarca vymedzil v predmetnom ustanovení Zákona o pobyte cudzincov je podmienka dôvodného podozrenia v oblasti ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, pričom bližšie nešpecifikuje ich rozlíšenie, nakoľko sú súčasťou jednotnej právnej úpravy. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí je nepopierateľné, že sa jedná o ohrozenie bezpečnosti štátu, pričom uvedená skutočnosť bola niekoľkokrát zdôraznená v obsahu odôvodnenia a aj v záveroch oprávnenej osoby uvedených v úradnom zázname pod č. PPZ-HCP-BB5-2370-008/2020- PP, kde sa konštatuje: „SIS disponuje informáciami, ktoré odôvodňujú záver, že žiadateľ o pobyt je hrozbou pre bezpečnosť štátu“. Žalobca podľa žalovaného zavádza ohľadom uvedených skutočností, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva skutočnosť, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Poskytnutá informácia zo strany Slovenskej informačnej služby v znení, že je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, postačovala ako rozhodujúci podklad na to, že bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Ak je podozrenie, že žalobca s udeleným prechodným pobytom vykonáva činnosť a správa sa spôsobom definovaným v ustanovení § 2 ods. 1 písm. l) Zákona o pobyte cudzincov, t. j. spôsobom, že ohrozí bezpečnosť štátu, je v záujme štátu vzhľadom na ochranu jeho bezpečnosti, žiadosť o udelenie pobytu zamietnuť. Z hľadiska bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky je tento záujem nad záujmom práv a slobôd žalobcu na území Slovenskej republiky. Miera ohrozenia bezpečnosti štátu zistená v utajovanej skutočnosti je takého charakteru, ktorá je nad záujmom práv a slobôd žalobcu. Dôvodom zamietnutia žiadosti o dlhodobý pobyt žalobcu je jeho konanie, ktoré vzbudzuje dôvodné podozrenie, že ohrozí bezpečnosť štátu. Žalovaný v odvolacom konaní vzal do úvahy námietky žalobcu a prihliadal aj na jeho súkromný a rodinný život, čo neopomenul ani prvostupňový orgán verejnej správy, avšak z hľadiska bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky je tento záujem nad záujmom práv a slobôd žalobcu. Miera ohrozenia
bezpečnosti štátu zistená z utajovanej skutočnosti je takého charakteru, že je jednoznačne povýšená nad záujmom práv a slobôd žalobcu.
Vyjadrenie žalobcu
24. Žalobca vo vyjadrení k duplike žalovaného uviedol, že nemá rodinné väzby na Ukrajine, nevlastní tam žiadne nehnuteľnosti, nemá tam rodinu, na území SR sa zdržiava od júna 2014, má tu rodinu
- manželku i syna, ktorý na území SR vykonáva zubársku prax, dcéra s rodinou sú v USA. Na Slovensku žalobca podniká, platí dane, vlastní na území SR nehnuteľnosti - rodinné domy, pozemky a podnikateľské objekty, na území SR má zázemie. Argumentoval, že jeho neprítomnosť na území SR by mala vplyv na podnikateľskú činnosť jeho spoločností, ktoré bez problémovo fungujú, dosahujú zisk, platí dane, disponujú majetkom, zamestnávajú pracovníkov a poukázal na svoje podnikateľské projekty. Dňa 09.09.2021 žalobca správnemu súdu doručil návrh na doplnenie dokazovania a žiadal, aby sa správny súd oboznámil s obsahom listiny SIS-69/76-V-47-2/2020-S zo dňa 26.08.2020, evidovanej na úrade Hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia Policajného zboru Bratislava, nakoľko práve táto písomnosť mala obsahovať skutočnosti, na základe ktorých žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Správny súd by tak mohol vyhodnotiť, či v stanovisku vedené argumenty sú dostatočným dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobcu. Opakovane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Sža/39/2010.
25. O návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe s poukazom na § 185 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol Uznesením sp. zn. 71S/8/2021-86 zo dňa 28. apríla 2021 tak, že návrh zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.05.2021.
Posúdenie podstatných zistení a právnych argumentov
26. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože ústne pojednávanie žiaden z účastníkov konania nenavrhol a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 25.02.2022. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31.03.2022 (§ 137 ods. 3 SSP).
27. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
28. Podľa § 6 ods. 1 SSP Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
29. Podľa § 134 ods. 1 SSP Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak..
30. Podľa § 2 ods. 1 písm. l/, ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom do 16.12.2020 (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) (1) Na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. 7)
31. Podľa § 42 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. trvalý pobyt je a) trvalý pobyt na päť rokov, b) trvalý pobyt na neobmedzený čas, c) pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny s priznaným postavením osoby s dlhodobým pobytom Európskej únie (ďalej len "dlhodobý pobyt").
32. Podľa § 51 zák. č. 404/2011 Z.z. dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas.
33. Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu podáva štátny príslušník tretej krajiny osobne na úradnom tlačive na policajnom útvare; za štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pre bezvládnosť nemôže osobne podať žiadosť, môže podať žiadosť jeho rodinný príslušník. Policajný útvar vydá žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí.
34. Podľa § 54 ods. 2, 3 zák. č. 404/2011 Z.z. (2) Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak a) štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie dlhodobého pobytu, b) je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, c) štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bol odňatý azyl z dôvodov podľa osobitného predpisu, 68a) alebo d) štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nebola predĺžená doplnková ochrana alebo mu bola doplnková ochrana zrušená z dôvodov podľa osobitného predpisu. 68b) (3) Policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.
35. Podľa § 125 ods. 6 zák. č. 404/2011 Z.z. Policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.
36. Podľa § 120 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise 13) ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 37) Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, 91a) ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.
37. Podľa § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom do 06.03.2019 Policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie a) o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, b) o zrušení prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, c) o zamietnutí žiadosti o vydanie modrej karty podľa § 39 ods. 1 písm. c), ak je štátny príslušník tretej krajiny hrozbou pre bezpečnosť štátu, d) o zamietnutí žiadosti o obnovenie modrej karty alebo o odňatí modrej karty podľa § 41 ods. 1 písm. d), ak je držiteľ modrej karty hrozbou pre bezpečnosť štátu, e) o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, f) o zrušení trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, g) o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu,
h) o zrušení tolerovaného pobytu podľa § 61 ods. 1 písm. b), ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, i) o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. a), ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo podľa § 82 ods. 2 písm. b), ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu.
38. Podľa § 3 ods. 2, 5 zák. č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len “Správny poriadok“) (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
39. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
40. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
41. Podľa § 34 ods. 1 až 6 Správneho poriadku (1) Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. (3) Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. (4) Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. (5) Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (6) Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.
42. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
43. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
44. Podľa § 60a Správneho poriadku ustanovenia prvej až tretej časti sa primerane vzťahujú aj na konanie o odvolaní.
45. Podľa § 1 ods. 1, 2 zák. č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe (1) Zriaďuje sa Slovenská informačná služba (ďalej len "informačná služba"). Informačná služba je všeobecnou bezpečnostnou a spravodajskou službou Slovenskej republiky. (2) Informačná služba je štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Vo svojej činnosti sa spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
46. Podľa § 2 písm. a), b) zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností („ďalej len zák.č. 215/2004 Z.z.“) na účely tohto zákona je
a) utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len "neoprávnená manipulácia") a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením, b) informáciou 1. obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, 2. obsah ústneho vyjadrenia, 3. obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média.
47. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z.z. Utajované skutočnosti sa podľa stupňa utajenia členia na a) prísne tajné, b) tajné, c) dôverné, d) vyhradené.
48. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z.z. Utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch. 4)
49. Podľa § 35 ods. 2, 3, 4 zák. č. 215/2004 Z.z. (2) S utajovanými skutočnosťami sa môže v rozsahu nevyhnutne potrebnom na jej využitie, bez splnenia podmienok podľa § 10, oboznámiť aj obvinený, jeho obhajca a ďalšie osoby podľa osobitného zákona, 16) ohrozený svedok a chránený svedok, 17) osoba konajúca v prospech orgánov podľa osobitných predpisov, 18) osoba na základe dohody podľa osobitného predpisu 18a) a agent 19) po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie tejto osoby vykoná ten, kto ju bude oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, o čom vyhotoví písomný záznam. (3) Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam. (4) Štátny orgán, ktorý vo veci koná, je povinný neodkladne písomne informovať úrad a pôvodcu utajovanej skutočnosti o osobe uvedenej v odseku 3 a o rozsahu jej oboznámenia s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné.
50. Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
51. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
52. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
53. Podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
54. Podľa Článku 6 bod 1 Smernice Rady 2003/109/ES z 25.11.2003 členské štáty môžu odmietnuť priznať postavenie osoby s dlhodobým pobytom z dôvodu verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu. Pri prijímaní príslušného rozhodnutia členský štát posúdi závažnosť alebo druh trestného činu proti verejnému poriadku, alebo bezpečnosti štátu, alebo nebezpečenstvo, ktoré hrozí od príslušnej osoby, pričom sa primerane zohľadňuje dĺžka pobytu a existencia spojenia s krajinou pôvodu.
55. Podľa Článku 10 bod 1 a bod 2 Smernice Rady 2003/109/ES z 25.11.2003 1. Každé rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o postavenie osoby s dlhodobým pobytom alebo odňatie tohto postavenia musí byť odôvodnené. Každé takéto rozhodnutie sa oznámi dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny v súlade s úradným postupom podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Oznámenie obsahuje poučenie o opravných prostriedkoch a lehotách na ich uplatnenie. 2. Ak je odmietnutá žiadosť o postavenie osoby s dlhodobým pobytom, alebo je toto postavenie odňaté, alebo došlo k jeho strate, alebo nie je obnovené povolenie na pobyt, dotknutá osoba má právo vzniesť právnu námietku v dotknutom členskom štáte.
56. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy (ktorým bola v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, pretože existuje dôvodné podozrenie, že ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu) a to vo výrokovej časti tým, že v ustanovení § 111 ods. 1 písm. p) Zákona o pobyte cudzincov vypustil citáciu „žiadosť o obnovenie prechodného pobytu“ a nahradil ju citáciou „žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu“ s tým, že v prvej výrokovej vete žalovaný uviedol, že „v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov zamieta žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR podanú v zmysle § 52 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov.“
57. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe. Ten, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím, opatrením, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom domáhať ochrany na správnom súde. V rámci správneho súdnictva poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom osôb v oblasti verejnej správy pred nezákonnosťou rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené, pričom žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (t.j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1, písm. e) SSP. Pre správny súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP). Úlohou správneho súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Úlohou správneho súdu je teda posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/32/2014).
58. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy, pričom v zákonom stanovenej lehote (§ 182 ods. 1 SSP) uplatnil žalobné námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy, námietku nedodržania tzv. precedenčnej zásady pri rozhodovaní, námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu a námietku nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy. Vo vzťahu k tejto námietke žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože z odôvodnenia nie je zrejmé, ako žalovaný vyhodnotil dôkaz, na ktorom bolo rozhodnutie žalovaného založené, a to Stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktorého obsahom bola utajovaná informácia. Ďalej namietal, že nie je zrejmé, ako bola vyhodnotená pravdivosť a legitímnosť informácií, ako bola vyhodnotená proporcionalita zásahu do jeho rodinného života, pričom žalobca nebol oboznámený s utajovanými informáciami, ani s podstatou dôvodov, pre ktorý mu nebol dlhodobý pobyt udelený a nie je zrejmé, čím žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu. Podľa žalobcu z odôvodnenia nie je zrejmé ani to, ako boli vyhodnotené kritériá uvedené v § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov. Žalobca tvrdil, že rozhodnutím žalovaného, ktoré je odôvodnené iba informáciou SIS, s ktorou sa žalobca nemohol oboznámiť, bolo porušené jeho právo na spravodlivé konanie. Tieto námietky správny súd považoval za opodstatnené.
59. Správny súd poukazuje na to, že v zmysle § 120 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov sa na konanie podľa tohto zákona vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. Správny poriadok. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Náležitosti rozhodnutia sú upravené v § 47 Správneho poriadku. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
60. Z administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutím žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy) bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu v poukazom na § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov s odôvodnením, že je dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Orgány verejnej správy pri rozhodovaní vychádzali zo Stanoviska Slovenskej informačnej služby (ďalej aj „Stanovisko“), ktorá vyslovila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu žalobcovi, ktoré Stanovisko tvorilo podklad rozhodnutí orgánov verejnej správy a s obsahom ktorého sa oboznámila oprávnená osoba (pracovník prvostupňového orgánu verejnej správy), o čom bol vyhotovený úradný záznam nachádzajúci sa v administratívnom spise. Z predmetného úradného záznamu vyplýva, že Stanovisko SIS obsahuje také informácie, ktoré odôvodňujú záver, že tu je dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Z administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy s poukazom na § 33 ods. 2 Správneho poriadku umožnil žalobcovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k podkladu rozhodnutia a žalobcovi bolo umožnené nahliadnuť do administratívneho spisu. Predmetné Stanovisko SIS však netvorí súčasť administratívneho spisu a orgány verejnej správy uviedli, že Stanovisko obsahuje informácie podliehajúce režimu utajovaných skutočností (upravenému v zákone č. 215/2004 Z.z.), a preto nie je možné, aby bol jeho obsah žalobcovi sprístupnený, resp. uvedený v odôvodnení rozhodnutí orgánov verejnej správy. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri posudzovaní miery ohrozenia bezpečnosti štátu žalobcom vychádzal predovšetkým z informácie SIS, ktorá obsahovala podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu žalobcom a táto informácia poskytnutá SIS je dostatočným podkladom pre rozhodnutie. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že Zákon o pobyte cudzincov nestanovuje povinnosť Slovenskej informačnej službe, aby súčasťou jej nesúhlasného stanoviska bolo odôvodnenie, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia bolo podľa žalovaného dostačujúce, pretože Zákon o pobyte cudzincov neprezumuje uvádzanie konkrétnych dôvodov týkajúcich sa bezpečnostného rizika. Žalovaný poukázal na to, že Stanovisko SIS obsahovalo utajované skutočnosti, s ktorými žalobca s poukazom na Zákon o ochrane utajovaných skutočnostiach nebol oprávnený oboznámiť sa, jeho splnomocnený zástupca o sprístupnenie informácie nepožiadal oprávnený orgán (SIS), a preto neuvedením obsahu predmetného Stanoviska nebol porušený zákon, nebolo žalobcovi upreté právo účinne sa hájiť a rozhodnutie považoval za dostatočne odôvodnené. Správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, so stanoviskami účastníkov konania a odôvodneniami rozhodnutia prvostupňového orgánu
verejnej správy a žalovaného dospel k záveru, že tieto rozhodnutia nespĺňajú požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy, pretože neobsahujú zákonom stanovené náležitosti. V odôvodneniach rozhodnutí žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy absentuje uvedenie aspoň podstatných dôvodov uvedených v stanovisku SIS, resp. vyplývajúcich z predmetného stanoviska, z ktorých orgány verejnej správy vyvodili záver, že z nich vyplýva existencia dôvodného podozrenia, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu, čo je zákonom predpokladaný dôvod na zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt v zmysle § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov. Z odôvodnení rozhodnutí nie je možné zistiť ani úvahu, ako sa orgány verejnej správy vysporiadali s kritériami uvedenými v § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, konkrétne s mierou ohrozenia bezpečnosti štátu, dĺžkou pobytu a väzbami žalobcu na domovskú krajinu, keďže tento zákonný postup podľa § 54 ods. 3 cit. zákona musia orgány verejnej správy uplatniť, ak aplikujú pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b/ cit. zákona. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že žalovaný sa mýli, ak vo vyjadrení k žalobe uviedol, že túto úvahu nie je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť.
61. Vo vzťahu k rozsahu odôvodenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, t.j. ktoré skutočnosti je potrebné alebo možné (vzhľadom na skutočnosť, že podkladom rozhodnutia je Stanovisko SIS, ktoré obsahuje utajované skutočnosti spadajúce pod režim Zákona o utajovaných skutočnostiach a môžu sa s nimi oboznámiť len oprávnené osoby) uviesť v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy, správny súd poukazuje na to, že Zákon o pobyte cudzincov účinný pre toto konanie v ust. § 120 ods. 1 odkazuje len na aplikáciu Správneho poriadku. Neobsahuje teda žiadnu osobitnú úpravu náležitostí rozhodnutí vydaných v konaní podľa Zákona o pobyte cudzincov, ako tomu bolo v zák. č. 404/2011 Z.z. v znení úč. do 06.03.2019, ktorý obsahoval ust. § 120 ods. 2, podľa ktorého policajný útvar v odôvodnení rozhodnutia uviedol len skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, ak dôvodom pre rozhodnutie o zamietnutí prechodného, trvalého alebo dlhodobého pobytu, pre zrušenie trvalého alebo prechodného pobytu, pre zrušenie tolerovaného pobytu, pre zamietnutie žiadosti o vydanie alebo obnovenie modrej karty, pre rozhodnutie o odňatí modrej karty alebo o administratívnom vyhostení, bolo podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje alebo ohrozí bezpečnosť štátu. Konkrétne ust. § 120 ods. 2 písm. g/ zák. č. 404/2011 Z.z. v znení úč. do 06.03.2019 upravovalo, že „policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu.“ Ústavný súd SR Nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 (ďalej aj „ nález ÚS SR“) rozhodol, že toto ustanovenie Zákona o pobyte cudzincov (§ 120 ods. 2) nie je súladné s čl. 46 ods. 1 a 2, s čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a čl. 47 Charty základných práv EÚ. V predmetnom náleze Ústavný súd SR vykonal podrobný test proporcionality, vykonal analýzu dotknutých právnych úprav okolitých štátov a analýzu súvisiacej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Dňom vyhlásenia nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov (06.03.2019) ustanovenie § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. stratilo účinnosť a v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy SR mohol zákonodarca v lehote 6 mesiacov od vyhlásenia nálezu uviesť nesúladné ustanovenie Zákona o pobyte cudzincov do súladu s Ústavou SR. V dôsledku legislatívnej pasivity zákonodarcu stratilo toto ustanovenie platnosť. Pre úplnosť správny súd uvádza, že od 01.05.2018 (t.j. ešte v čase pred rozhodnutím ÚS SR) nadobudla účinnosť novela Zákona o pobyte cudzincov (zák. č. 108/2018 Z.z.), ktorá upravila postup policajných útvarov v súvislosti so zamietnutím prechodného/trvalého pobytu a ktorou došlo k doplneniu § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov, keď do ust. § 48 ods. 2 cit. zákona bolo doplnené písm. h/, podľa ktorého policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu.
62. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy (policajný útvar) bol pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu povinný v zmysle § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov vyžiadať si stanovisko SIS a toto stanovisko bolo získané zákonným spôsobom. SIS v predmetnom stanovisku vyslovila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu účastníkovi konania (žalobcovi) z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu a táto poskytnutá informácia postačovala podľa žalovaného ako rozhodujúci podklad na to, aby bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Podľa § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí
bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Toto ustanovenie je ustanovením kogentným, nepripúšťa odchýlenie od jeho vymedzenia v zákone, t.j. striktne prikazuje policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území SR, ak nastanú zákonné dôvody, v ktorých postačuje existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Z dikcie cit. ustanovenia Zákona o pobyte cudzincov podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že zákonodarca v tomto ustanovení striktne ukladá policajnému útvaru, v tomto prípade prvostupňovému orgánu verejnej správy, zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu a to bez možnosti iného riešenia. Správny súd k tejto argumentácii žalovaného uvádza, že Druhý oddiel zákona č. 404/2011 Z.z. obsahuje právnu úpravu týkajúcu sa trvalého pobytu. Podľa § 42 ods. 2 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov je trvalým pobytom aj pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny s priznaným postavením osoby s dlhodobým pobytom EÚ (ďalej „dlhodobý pobyt“). Zákon o pobyte cudzincov obsahuje osobitné ustanovenia o dlhodobom pobyte a to v § 51 až § 57. Odlišné ustanovenia má pre rozhodovanie o žiadosti o udelenie trvalého pobytu (§ 48) a pre rozhodovanie o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu (§ 54). Jedným zo zákonom predpokladaných dôvodov, kedy policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu je, že stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu (§ 48 ods. 2 písm. h/ Zákona o pobyte cudzincov). Práve predmetné ustanovenie bolo vložené do Zákona o pobyte cudzincov zákonom č. 108/2018 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 404/2011 Z.z. Takýto dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu však nie je explicitne uvedený v § 54 Zákona o pobyte cudzincov. Jedným z dôvodov pre zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu je to, že existuje dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok (§ 54 ods. 2 písm. b)). Zákon o pobyte cudzincov výslovne neupravuje, že policajný útvar zamietne takúto žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením tohto druhu trvalého pobytu. Naopak, Zákon o pobyte cudzincov v § 54 ods. 3 výslovne a odlišne od rozhodovania o žiadosti o udelenie trvalého pobytu, upravuje pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, že policajný útvar, ktorý postupuje podľa ods. 2 písm. b/ posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a jej závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. Tak, ako už bolo uvedené, novelou Zákona o pobyte cudzincov (zák. č. 108/2018 Z.z.) bol zavedený do ust. § 48 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov nový dôvod pre zamietnutie žiadosti o trvalý pobyt v písm. h/, a to, že stanovisko SIS alebo Vojenského spravodajstva podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu, avšak takýto dôvod zamietnutia nebol zavedený do dôvodov pre zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu v SR ako v členskom štáte EÚ, čo je osobitným druhom trvalého pobytu, pričom na konanie o takejto žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu sa uplatňujú prednostne osobitné ustanovenia Zákona o pobyte cudzincov (§ 51 až § 57) ako lex specialis.
63. Strata účinnosti ustanovenia § 120 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov dňom 06.03.2019 neznamená, že orgány verejnej správy nie sú povinné odôvodňovať svoje rozhodnutia o.i. v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, znamená to len, že policajný útvar v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. pri odôvodňovaní rozhodnutia neuvedie už iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR. Je nesporné, že orgán verejnej správy v prípade, ak z podkladov zistí, že je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny (žiadateľ - žalobca) ohrozí bezpečnosť štátu, je povinný žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu zamietnuť s poukazom na § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, avšak je súčasne povinný v rozhodnutí (a to vzhľadom na ust.§ 46 a § 47 Správneho poriadku v spojení s § 120 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov i nález ÚS SR č. PL.ÚS 8/2016) okrem skutočnosti, že ide o bezpečnostný záujem SR uviesť aj podstatné dôvody nesúhlasného Stanoviska SIS (pri zachovaní utajovaných skutočností, t.j. ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutia orgánu verejnej správy). Orgán verejnej správy musí oboznámiť žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu jeho žiadosti o dlhodobý pobyt a tieto musí uviesť aj v odôvodnení svojich rozhodnutí tak, aby rozhodnutie spĺňalo požiadavky zákona (Správneho poriadku) na náležité odôvodnenie rozhodnutia, ako aj požiadavky vyplývajúce z Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to aj s prihliadnutím na predmetný nález ÚS SR, ktorým bola vyslovená protiústavnosť takej právnej úpravy, ktorá nesprístupnila účastníkovi konania vo veciach týkajúcich sa pobytu žiadne informácie, pokiaľ išlo o bezpečnosť štátu a pokiaľ boli tieto informácie obsahom takej písomnosti, ktorá podliehala špeciálnemu režimu utajenia. Nezodpovedá požiadavke náležitého odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy také odôvodnenie, z ktorého nie je možné zistiť, resp. identifikovať aspoň podstatu dôvodov nesúhlasného
Stanoviska, ktorého skutočné dôvody pozná len SIS, resp. také odôvodnenie, podľa ktorého vzhľadom na to, že Zákon o pobyte cudzincov explicitne neustanovuje povinnosť SIS vzťahujúcu sa k obsahovým náležitostiam jej stanoviska poskytovaného podľa § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov a vo všeobecnosti neukladá, aby súčasťou jej nesúhlasného stanoviska bolo odôvodnenie, nie sú uvedené aspoň podstatné dôvody, z ktorých orgán verejnej správy vyvodil záver, že je dôvodné podozrenie, že príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré poukazuje len na nesúhlasné stanovisko SIS, je dostačujúce, dôvodiac, že Zákon o pobyte cudzincov neprezumuje uvádzanie konkrétnych dôvodov týkajúcich sa bezpečnostného rizika. Rovnako nezodpovedá požiadavke náležitého odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy také odôvodnenie, v ktorom absentuje posúdenie kritérií stanovených v § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, z ktorého ustanovenia jednoznačne vyplýva pre orgán verejnej správy, ktorý postupuje podľa § 54 ods. 2 písm. b/ cit. zákona povinnosť posúdiť mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadniť dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. Rozhodnutie žalovaného (ani rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy) neobsahuje úvahu, z ktorej by bolo zrejmé, ako orgány verejnej správy posúdili mieru ohrozenia bezpečnosti štátu (vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny), ani ako bola zohľadnená dĺžka jeho pobytu a rozsah jeho väzieb s krajinou pôvodu. Práve od posúdenia týchto skutočností a najmä miery ohrozenia bezpečnosti štátu, závisí výsledok rozhodovania orgánu verejnej správy, pričom úvaha orgánu verejnej správy musí byť známa jednak samotnému účastníkovi konania a jednak správnemu súdu, aby mohlo byť rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmateľné v správnom súdnom konaní, inak by právo na prístup k súdu garantované Ústavou SR (čl. 46 ods. 2, čl. 48 ods. 2) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) bolo len iluzórnym. Samotnú možnosť rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu len podľa negatívneho Stanoviska SIS, ktorého obsah, resp. podstatné dôvody účastník konania (žalobca) nepozná a k obsahu ktorého sa nemá možnosť vyjadriť, považuje správny súd za podstatné obmedzenie práva žalobcu na súdnu ochranu z dôvodu, že v takomto prípade by sa súdny prieskum zúžil fakticky len na posúdenie formálnych atribútov vydaného rozhodnutia, resp. na overenie, či rozhodnutie vydal príslušný orgán verejnej správy a či tento disponoval negatívnym Stanoviskom SIS. V takomto prípade by ani správny súd bez poznania dôvodov, resp. aspoň podstaty dôvodov uvedených v nesúhlasom Stanovisku SIS, z ktorých orgán verejnej správy konštatoval existenciu dôvodného podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny (žalobca) ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok (navyše za situácie, keď predmetné Stanovisko SIS nie je ani súčasťou administratívneho spisu), nemohol posudzovať zákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Podľa správneho súdu je v rozpore s postavením orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu ich postup spočívajúci v bezvýhradnom akceptovaní obsahu písomnosti, ktorej pôvodcom je SIS a ktorá podlieha režimu Zákona o ochrane utajovaných skutočností, keďže SIS nie je štátnym orgánom, v ktorého kompetencii je rozhodovanie o udelení dlhodobého pobytu cudzincov na území SR. Výhradne rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného vo veci žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu je individuálnym správnym aktom, ktorý je spôsobilý zasiahnuť do práv, resp. právom chránených záujmov žalobcu.
64. Pre úplnosť správny súd uvádza, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 vylúčil aplikáciu § 120 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov v dôsledku protiústavnosti predmetného ustanovenia, ako aj jeho rozpornosti s cit. článkami medzinárodných dohovorov, pričom žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy zvolili taký postup v konaní, ktorého výsledok je v zásade totožný ako pri aplikácii ust. § 120 ods. 2 cit. zákona, keď žalobca nebol oboznámený aspoň s podstatou dôvodov nesúhlasného Stanoviska SIS s udelením dlhodobého pobytu žalobcovi, pričom toto stanovisko tvorilo podklad rozhodnutia orgánov verejnej správy obidvoch stupňov. Žalobca tak nemal možnosť účinne sa brániť voči záveru o tom, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu a to tak v administratívnom konaní, ako aj v konaní pred správnym súdom. Ústavný súd SR vo svojom náleze konštatoval, že ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe sprístupniť alebo dotknutú osobu oboznámiť s presnými a úplnými dôvodmi tvoriacimi základ rozhodnutí, súdny prieskum takých rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práva a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či právo na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledovné časti odôvodnenia predmetného nálezu ÚS SR, v ktorých tento vyjadril požiadavky vo vzťahu ku garancii práva na spravodlivé konanie účastníka konania v administratívnom konaní podľa Zákona o pobyte cudzincov, ak sú podkladom pre rozhodnutie orgánov cudzineckej polície informácie poskytnuté SIS v utajenom režime, ako aj požiadavky na právnu úpravu tejto oblasti de lege ferenda. Je nepochybné, že sa jedná o citlivú problematiku, v ktorej dochádza k stretu verejných záujmov štátu a súkromných záujmov účastníka konania - cudzinca. Ústavný súd vo svojom náleze o.i. konštatoval: „Optimálna miera uspokojenia uplatnením napadnutej právnej úpravy v kolízii stojacich ústavou chránených hodnôt - základných procesných práv dotknutých osôb na jednej strane a bezpečnosti štátu na druhej strane si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv dotknutých osôb. Aj keď možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí predstavovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom napadnutej právnej úpravy, podľa ústavného súdu nemožno akceptovať stav, ak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie základných práv a slobôd dotknutých osôb (m. m. PL.ÚS 15/03). Zákonom daná možnosť súdu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy a zákonom daná možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie, podľa ústavného súdu nepredstavujú dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany v návrhoch najvyššieho súdu označených základných procesných práv dotknutých osôb. Ústavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikli s tým spojené ujmy (porovnaj § 2 Zákona o ochrane utajovaných skutočností). Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem SR (m. m. PL.ÚS 15/03). Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z tohto vyplýva, že príslušný orgán (policajného útvaru, resp. ministerstva) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy. Aj keď podľa Zákona o ochrane utajovaných skutočností sa za osobu oprávnenú oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, podpísaním vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia sa zaväzuje oznámiť ich osobe dotknutej rozhodnutím podľa napadnutej právnej úpravy, ktorú v konaní zastupuje. Platná právna úprava tak síce výslovne pripúšťa súdny prieskum rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, avšak s ohľadom na to, že rozhodnutiami podľa napadnutej právnej úpravy dotknutá osoba sa nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto rozhodnutí, ak už z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ týchto rozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že ak má byť súdny prieskum zaručený čl. 47 Charty účinný, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijatej voči nej, a to buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby tieto dôvody oznámil (rozsudok Josep Penarroja Fa, spojené veci C-372/09 a C-373/09, EU:C:2011:156, bod 63, ako aj rozsudok Hristo Gajdarov, C-430/10, EU:C:2011:749, bod 41), aby sa jej umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia (rozsudok Unectef proti Georges Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15; rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation proti Rade a Komisii, spojené veci C-402/05/P a C-415/05 P, EU:C:2008:461, bod 337).“
65. V súvislosti s uplatnením námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy správny súd uvádza, že žalobca podaním doručeným správnemu súdu dňa 10. júna 2021 (replika), t.j. po uplynutí lehoty podľa § 183 SSP) doplnil správnu žalobu o námietku týkajúcu sa zmätočnosti výroku rozhodnutia žalovaného, keď tento opomenul v časti výroku, v ktorej menil výrok rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, konkretizovať dôvod zamietnutia žiadosti žalobcu a uviedol len ust. § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov bez toho, aby konkretizoval, či bola žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu zamietnutá z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí verejný poriadok, ktoré dôvody sú vzhľadom na znenie ust. § 2 ods. 1 písm. l/ a m/ Zákona o pobyte cudzincov rozdielne. Táto skutočnosť podľa žalobcu spôsobuje nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť výroku rozhodnutia žalovaného v kontexte s jeho odôvodnením. Vzhľadom na to, že žalobca túto námietku neuplatnil v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote v zmysle § 183 SSP, správny súd k nej nemohol prihliadnuť. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy s poukazom na § 191 ods. 1 písm. d/ SSP, orgán verejnej správy je v ďalšom konaní povinný vydať nové rozhodnutie a odôvodniť ho v súlade so zákonom a to tak vo vzťahu k náležitostiam odôvodnenia (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku), ako aj k náležitostiam výroku rozhodnutia (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku).
66. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že podľa § 120 ods. 2 písm. e/ Zákona o pobyte cudzincov možno rozhodnutie v obdobných prípadoch odôvodniť iba citáciou zákonnej úpravy, nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, keďže žalovaný v ňom neargumentoval tým, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu je možné odôvodniť len citáciou zákonnej úpravy s poukazom na § 120 ods. 2 písm. e/ Zákona o pobyte cudzincov (toto ustanovenie navyše stratilo účinnosť 06.03.2019 - viď bod 61 tohto rozsudku).
67. Pokiaľ žalobca namietal, že z rozhodnutia žalovaného (i prvostupňového orgánu verejnej správy) nie je zrejmé, ako sa orgány verejnej správy vysporiadali s otázkou, či neudelenie dlhodobého pobytu žalobcovi neovplyvní jeho súkromný život, resp. či nebude predstavovať zásah do jeho súkromného života, správny súd uvádza, že uvedená námietka nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, z ktorého vyplýva, že žalovaný sa na strane 12 napadnutého rozhodnutia vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o tvrdenom zásahu do súkromného a rodinného života s poukazom na čl. 8 Dohovoru vydaním rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu so záverom, že prípadný zásah do rodinného, resp. súkromného života žalobcu je zlučiteľný s čl. 8 Dohovoru, pričom poukázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy vo vzťahu k prípadnému zásahu do práva žalobcu garantovaného čl. 8 Dohovoru (na strane 4 a 5 prvostupňového rozhodnutia), takže uvedené tvrdenie, resp. námietku žalobcu správny súd považuje len za vyjadrenie nesúhlasu s hodnotením tejto skutočnosti vykonaným orgánmi verejnej správy, ktorá skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom na vyslovenie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy. Správny súd ďalej poukazuje na to, že tak žalovaný, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy, v odôvodnení svojich rozhodnutí zároveň v tejto súvislosti zdôraznili, že rozhodovali výlučne o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, žalobca nebol z územia SR administratívne vyhostený, nebol mu udelený zákaz pobytu na území SR a nijako nebol obmedzený na slobode pobytu a pohybu, naďalej má platný prechodný pobyt na území SR. Správny súd k tejto námietke zároveň uvádza, že uvedené skutočnosti napokon ani nie sú skutočnosťami, resp. kritériami, ku ktorým by orgány verejnej správy mali povinnosť prihliadať pri rozhodovaní o žiadosti
žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v zmysle § 52 ods. 1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území SR zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov, bezprostredne pred podaním žiadosti, pričom v zmysle § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý postupuje podľa ods. 2 písm. b/ (t.j. zamieta žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu z dôvodu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok), je povinný posúdiť mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadniť dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. V prípade, ak nie sú splnené vyššie uvedené zákonné podmienky na udelenie dlhodobého pobytu, prvostupňový orgán verejnej správy je povinný žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu zamietnuť. Vzhľadom na uvedené správny súd považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy vo vzťahu k otázke zásahu napadnutého rozhodnutia do práva žalobcu garantovaného článkom 8 Dohovoru za dostačujúce.
68. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) sa v odôvodení rozhodnutí nevysporiadali s otázkou, či zamietnutie žiadosti žalobcu o dlhodobý pobyt neovplyvní jeho podnikateľské aktivity a nezohľadnili, že vlastní majetok vo forme obchodného podielu v spoločnostiach Infoland s.r.o. Dudince a iNet LTD s.r.o. Dudince, ktoré spoločnosti vlastnia aj nehnuteľný majetok, pričom žalovaný nevyhodnotil ani skutočnosť, že žalobcovi bol udelený prechodný pobyt na účel podnikania, potrebný aj na rozvoj hospodárstva, správny súd uvádza, že tak žalovaný, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy, v odôvodneniach svojich rozhodnutí konštatovali, že žalobca má území SR udelený prechodný pobyt na účel podnikania od 22. júna 2015 a zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt nijako neovplyvní podnikateľské aktivity žalobcu. Námietky žalobcu tak opätovne predstavujú len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s vyhodnotením týchto skutočností orgánmi verejnej správy. Správny súd vo vzťahu k týmto námietkam zároveň uvádza, že uvedené skutočnosti nie sú skutočnosťami, resp. kritériami, ktoré má orgán verejnej správy povinnosť zohľadniť pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu žalobcovi v intenciách ust. § 52 ods. 1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov tak, ako už bolo uvedené v bode 67 tohto rozsudku. Pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu nie sú relevantné podnikateľské aktivity ani hospodárske výsledky spoločnosti, v ktorých má žalobca obchodný podiel, resp. je ich konateľom, ani skutočnosť, že žalobca platí dane a ani posudzovanie významu týchto spoločností pre rozvoj hospodárstva Slovenskej republiky (ako je tomu napr. v konaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu za účelom podnikania alebo o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania). Uvedená námietka preto nebola spôsobilá zasiahnuť do zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy. Napokon žalobca v žalobe ani neuviedol, aký vplyv majú uvedené skutočnosti na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy). Správny súd napokon poukazuje aj na tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, v ktorom poukázal na to, že Slovenská republika s Ukrajinskou republikou uplatňuje bezvízový styk pre držiteľov biometrických pasov, takže cestovanie účastníka konania v prípade akejkoľvek potreby na územie SR, pokiaľ by sa žalobca navrátil do domovskej krajiny, nie je ničím obmedzené. Bezvízový styk, ktorý sa s výnimkou Veľkej Británie a Írska vzťahuje na celú Európsku úniu a všetky krajiny patriace do schengenského priestoru, umožňuje občanom Ukrajinskej republiky, ktorí sú držiteľmi biometrických pasov cestovať bez víz na krátkodobý pobyt do 90 dní.
69. Skutočnosti uvedené v bodoch 67 a 68 odôvodnenia tohto rozsudku nemenia však nič na skutočnosti, že správny súd považuje rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy za nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v bodoch 59-64 tohto rozsudku, čo predstavuje dôvod na zrušenie týchto rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP pre ich nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.
70. Žalobca v žalobe namietal, že orgány verejnej správy nepostupovali v súlade s § 3 ods. 5 Správneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a orgány verejnej správy dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Argumentoval, že jeho manželka v ten istý deň podala na prvostupňovom orgáne verejnej správy žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, na území SR sa zdržuje od r. 2015, od r. 2018 vykonáva podnikateľskú činnosť a na území SR sú spolu s manželom
(žalobcom) a synom trvalo usadení, čo preukazovala vlastníctvom rodinného domu. Žalobca tvrdil, že z hľadiska posúdenia žiadosti o udelenie trvalého pobytu sú obidve žiadosti (t.j. žiadosť žalobcu i jeho manželky) totožné, resp. podobné, avšak žalobcovi bola žiadosť zamietnutá a jeho manželke bol dlhodobý pobyt udelený (Rozhodnutím z 18. novembra 2020) s tým, že spĺňa podmienky na udelenie dlhodobého pobytu podľa § 52 ods. 1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov. Okrem tvrdenia žalobcu, že vyššie uvedeným postupom orgány verejnej správy nedodržali povinnosť rozhodovať v zhodných alebo obdobných prípadoch rovnako, žalobca zároveň tvrdil, že žalovaný nezistil skutkový stav veci, keď nezobral do úvahy skutočnosť, že žalobca má na území SR aj manželku, ktorej bol udelený dlhodobý pobyt a ktorá splnila podmienky podľa § 52 ods. 2 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov, hoci túto podmienku podľa tvrdenia žalobcu splnil aj samotný žalobca (čo konštatoval v rozhodnutí aj žalovaný) a keď žalovaný tvrdil, že v rámci konania žalovaný nezistil také skutočnosti týkajúce sa jeho súkromného života, ktoré by boli hodné osobitného zreteľa pri posudzovaní jeho žiadosti. Správny súd vyhodnotil uvedené námietky ako nedôvodné.
71. Z ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku vyplýva, že v administratívnom konaní orgány verejnej správy dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (zásada materiálnej rovnosti, precedenčná zásada). Cieľom tejto precedenčnej zásady je, aby orgány verejnej správy v skutkovo zhodných alebo podobných veciach rozhodovali rovnako, teda aby nevznikali excesívne odklony a tak sa zabezpečila istá miera kontinuity v rozhodovaní orgánov verejnej správy. Správny súd v preskúmavanom konaní porušenie precedenčnej zásady pri postupe orgánov verejnej správy, ktoré rozhodovali o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, nezistil. Orgány verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu sú povinné postupovať v zmysle ustanovení zák. č. 404/2011 Z.z. a Správneho poriadku, pričom vychádzajú nielen zo žalobcom (k žiadosti) predložených dokladov, ktoré následne preverujú a hodnotia z hľadiska ich formálnej správnosti, t.j. či obsahujú zákonom stanovené náležitosti, resp. z hľadiska ich obsahovej správnosti a pravdivosti, ale aj z podkladov získaných vlastnou činnosťou, prípadne získaných v súčinnosti s inými orgánmi štátnej správy a následne skúmajú, či žiadateľ o udelenie dlhodobého pobytu spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky na udelenie dlhodobého pobytu. Tieto podmienky v prípade žalobcu vyplývajú z ust. § 52 ods. 1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, podľa písm. a/, ktorý sa na území SR zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu 5 rokov bezprostredne pred podaním žiadosti, pričom ust. § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov ukladá policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak podľa písm. b/ je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Prvostupňový orgán verejnej správy si v zmysle § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov na posúdenie žiadosti o udelenie trvalého pobytu (za ktorý sa považuje aj pobyt dlhodobý v zmysle § 42 ods. 2 písm. c/ cit. zákona) vyžiada stanovisko SIS a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru v zákonom stanovenej lehote. V preskúmavanom prípade bola žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu zamietnutá s poukazom na § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Orgány verejnej správy odôvodnili svoje rozhodnutia nesúhlasným stanoviskom SIS zo dňa 26. augusta 2020 (ktoré Stanovisko podlieha režimu utajenia v zmysle Zákona o ochrane utajovaných skutočností), z ktorého obsahom sa oboznámil prvostupňový orgán verejnej správy (prostredníctvom oprávnenej osoby), o čom bol vyhotovený Úradný záznam zo dňa 18. septembra 2020 (nachádzajúci sa v administratívnom spise), z ktorého vyplýva, že „SIS disponuje informáciami, ktoré odôvodňujú záver, že žiadateľ o pobyt je hrozbou pre bezpečnosť štátu“. Prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí konštatovali, že žalobca má na území SR evidovaný prechodný pobyt na účel podnikania nepretržite od 22. júna 2015 a keďže požiadal o udelenie dlhodobého pobytu dňa 24. júla 2020, splnil podmienku 5 ročného nepretržitého pobytu na území SR bezprostredne pred podaním žiadosti tak, ako je ustanovené v § 52 ods. 1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov. Skutočnosť, že žalobca splnil vyššie uvedenú podmienku stanovenú v § 52 ods. 1 písm. a/ cit. zákona však neznamená, že prvostupňový orgán verejnej správy udelí žalobcovi dlhodobý pobyt, pretože pre takýto postup (udelenie dlhodobého pobytu) musí byť súčasne splnená podmienka v zmysle § 52 ods. 1 cit. zákona, a to podmienka, že nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2 cit. zákona. Podľa odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy i žalovaného táto zákonná podmienka u žalobcu nebola splnená, pretože orgány verejnej správy zistili existenciu dôvodov na zamietnutie žiadosti žalobcu podľa § 54 ods. 2 písm. b/ cit. zákona (t.j. existenciu dôvodného podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť
štátu), a preto žiadosť žalobcu zamietli (aj keď splnil ostatné podmienky uvedené v § 52 ods. 1 písm. a/ cit. zákona). Vo vzťahu k žalobnej námietke nedodržania precedenčnej zásady orgánmi verejnej správy správny súd uvádza, že skutočnosť, že jeho manželke bol Rozhodnutím z 18. novembra 2020 udelený dlhodobý pobyt (pričom žalobca tvrdil, že jej žiadosť podaná v rovnaký deň obsahovala obdobné doklady a skutočnosti ako u žalobcu) a v tomto rozhodnutí bolo konštatované, že splnila podmienky podľa § 52 ods. 1 písm. a/ cit. zákona neznamená, že aj žalobcovi mal byť udelený dlhodobý pobyt, keďže splnil tiež podmienky stanovené v § 52 ods. 1 písm. a/ cit. zákona, t.j. na území SR sa zdržiaval oprávnene a nepretržite po dobu 5 rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. V prípade žalobcovej manželky (ako to vyplýva zo žalobcom k žalobe predloženého Rozhodnutia o udelení dlhodobého pobytu manželke žalobcu (U. O.) č. PPZ-HCP-BB5-2371-011/2020-PP z 18. novembra 2020) však nebola zistená existencia dôvodov na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2 cit. zákona, ako tomu bolo u žalobcu, a preto nie je možné konštatovať, že sa jedná o skutkovo zhodné alebo podobné prípady. Postupom orgánov verejnej správy, ktoré zamietli žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu s poukazom na existenciu dôvodov podľa § 54 ods. 2 písm. b/ cit. zákona preto nemohlo dôjsť k porušeniu precedenčnej zásady v zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Pre úplnosť správny súd uvádza, že na tento záver nemá vplyv skutočnosť, že správny súd konštatoval nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy pre nedostatok dôvodov. Podstatné pre vyhodnotenie, resp. posúdenie tejto námietky žalobcu je, že nejde obdobné prípady z dôvodu, že u žalobcu boli orgánmi verejnej správy zistené skutočnosti (vyplývajúce z nesúhlasného stanoviska SIS), aj keď obsah tohto stanoviska, resp. aspoň jeho podstatné dôvody, nie sú z rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy ani žalovaného známe a ktoré skutočnosti boli orgánmi verejnej správy vyhodnotené ako také, ktoré zakladajú dôvodné podozrenie, že žalobca ako príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, čo bolo dôvodom na zamietnutie jeho žiadosti v zmysle § 54 ods. 2 písm. b/ cit. zákona, pričom takéto skutočnosti u jeho manželky zistené neboli. Z uvedeného vyplýva, že sa nejedná o obdobné, resp. zhodné prípady, kde by mal orgán verejnej správy povinnosť aplikovať precedenčnú zásadu. Nedôvodná je preto aj námietka žalobcu spočívajúca v tvrdení, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, ak nezobral do úvahy skutočnosť, že žalobca má na území SR aj manželku, ktorej bol udelený dlhodobý pobyt a ktorá splnila podmienky podľa § 52 ods. 1 písm. a/ cit. zákona, ktoré podmienky splnil aj žalobca. Navyše správny súd uvádza, že udelenie dlhodobého pobytu manželke žalobcu nie je kritériom, ku ktorému by bol orgán verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu v zmysle zákonom stanovených podmienok v § 52 ods. 1 písm. a/ cit. zákona povinný prihliadať. Tak, ako bolo aj vyššie uvedené, skutočnosť, že obidvaja (t.j. žalobca i jeho manželka) splnili ďalšie (parciálne) podmienky stanovené v § 52 ods. 1 písm. a/ cit. zákona na udelenie dlhodobého pobytu, nie je relevantná, keďže pre udelenie dlhodobého pobytu zákon vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých v cit. ustanovení § 52 ods. 1 písm. a/ cit. zákona uvedených podmienok, t.j. aj podmienky, že nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § v § 54 ods. 2 cit. zákona, čo u žalobcu splnené nebolo.
72. Žalobca v žalobe (všeobecne) namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, čo malo mať za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia. Z takto všeobecne uplatnenej námietky nie je možné vyvodiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom správny súd pripomína, že v preskúmavacom konaní nie je predmetom preskúmania vecná správnosť, ale zákonnosť napadnutých rozhodnutí a to z dôvodov uvedených v žalobe (s uvedením konkrétnych skutočností, pre ktoré žalobca považuje napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné). Z obsahu žaloby je možné vyvodiť len to, že žalobca nesúhlasil s tým, že žalovaný (ani prvostupňový orgán verejnej správy) neprihliadali pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu k niektorým skutočnostiam, ktoré podľa neho boli relevantné pre udelenie dlhodobého pobytu žalobcovi (napr. splnenie podmienok oprávneného a nepretržitého pobytu žalobcu na území 5 rokov pred podaním žiadosti, podnikateľské aktivity žalobcu, vlastníctvo majetku na území SR, udelenie dlhodobého pobytu jeho manželke, zdržiavanie sa jeho plnoletého syna na území SR, prínos jeho podnikateľskej činnosti na hospodárstvo SR a pod.). Správny súd preto len vo všeobecnosti uvádza, že tak žalovaný ako aj prvostupňový orgán verejnej správy, mali povinnosť zisťovať splnenie zákonom stanovených podmienok na udelenie dlhodobého pobytu v § 52 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 54 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, a preto iné skutočnosti (tvrdené žalobcom) nie sú pre rozhodovanie o žalobcovej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu relevantné. Správny súd však poukazuje na to, že pokiaľ je rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy zrušené ako nezákonné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia a následnej nepreskúmateľnosti, keďže správnemu súdu nie je z odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí zrejmé, či dôvody uvedené v stanovisku SIS sú takého
charakteru a intenzity, aby odôvodňovali závery orgánov verejnej správy, že je dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu a či sú splnené podmienky pre postup podľa § 54 ods. 2 písm. b/ cit. zákona, je posúdenie otázky namietaného nesprávneho právneho posúdenia predčasné. Z judikatúry NS SR vyplýva, že pokiaľ sa rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušuje pre nepreskúmateľnosť, nie je dôvodné, resp. bolo by predčasné konštatovať, že rozhodnutie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Obdobné závery platia aj k žalobcovej námietke o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, keďže ani z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí, ani z obsahu administratívnych spisov orgánov verejnej správy, nie je zrejmý obsah Stanoviska SIS, ani podstatné dôvody, pre ktoré SIS nesúhlasila s udelením dlhodobého pobytu žalobcu, na základe ktorých následne orgány verejnej správy konštatovali, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu, čo považovali za dôvod pre zamietnutie žalobcovej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR s poukazom na § 54 ods. 2 písm. b/ cit. zákona.
73. V tejto súvislosti správny súd k návrhu žalobcu, aby správny súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predmetného Stanoviska SIS z 26. augusta 2020 č. PPZ-HCP-OCP1-2020/050206-002 uvádza, že tomuto návrhu nevyhovel a s predmetným Stanoviskom sa neoboznámil a to predovšetkým z dôvodu, že predmetné Stanovisko SIS nie je súčasťou administratívnych spisov orgánov verejnej správy. Pre úplnosť správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že s obsahom Stanoviska sa neoboznámil ani žalovaný ako odvolací orgán verejnej správy, pričom pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu vychádzal len z Úradného záznamu z 18. septembra 2020 vyhotoveného oprávnenou osobou, ktorá sa s obsahom predmetného Stanoviska SIS oboznámila, ktorý úradný záznam je súčasťou administratívneho spisu prvostupňového orgánu verejnej správy. Žalovaný sa tak pri rozhodovaní o odvolaní nevysporiadal so základnou skutočnosťou, ktorá bola podstatná pre konanie a svoje rozhodnutie založil len na skutočnostiach vyplývajúcich z úradného záznamu, ktorý nie je samostatne prípustným dôkazným prostriedkom a skutočnosti v ňom uvedené musia byť predmetom overenia odvolacím orgánom, zvlášť za situácie, ak je na tomto podklade založené rozhodnutie orgánu verejnej správy. Správny súd poukazuje aj na ust. § 125 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého si Stanovisko od SIS má vyžiadať policajný útvar, ktorý o žiadosti rozhoduje (t.j. prvostupňový orgán verejnej správy) a SIS v prípade nesúhlasu s udelením pobytu, zašle nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do 15 dní od doručenia žiadosti. V preskúmavanej veci SIS nesúhlasné Stanovisko nezaslala prvostupňovému orgánu verejnej správy, ale podľa obsahu administratívneho spisu Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava, ktorý v administratívnom konaní o žiadosti nerozhodoval a ani správu od SIS nežiadal. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že administratívnym spisom orgánu verejnej správy sa rozumie súbor písomností vzťahujúcich sa k predmetnej veci, a preto pokiaľ Stanovisko SIS tvorilo podklad rozhodnutia orgánu verejnej správy, malo byť súčasťou administratívneho spisu. Pokiaľ informácie obsiahnuté v Stanovisku SIS tvoria predmet ochrany podľa Zákona o ochrane utajovaných skutočností, musí orgán verejnej správy zabezpečiť, aby boli utajované skutočnosti chránené pred nepovolanou osobou spôsobom ustanoveným v cit. Zákone o ochrane utajovaných skutočností, resp. aby boli tieto informácie sprístupnené len osobám na to oprávneným (v zmysle § 35 ods. 3 cit. zákona). Zároveň je orgán verejnej správy povinný urobiť také opatrenia vyplývajúce z ust. § 23 ods. 3 Správneho poriadku, aby sa pri nazeraní do spisov utajovaná informácia nesprístupnila osobe, ktorá nie je oprávnená na oboznámenie sa s takouto informáciou. Správny súd zároveň uvádza, že v prípade, ak by sa oboznámil s informáciou, ktorá je utajovanou skutočnosťou a ktorá je obsiahnutá v Stanovisku SIS (sudcom správneho súdu zo Zákona o ochrane utajovaných skutočností nepochybne vyplýva oprávnenie na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami), takýmto postupom by nahradil činnosť orgánu verejnej správy, t.j. postup, úvahu a právne posúdenie orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžk/14/2018 z 24.10.2019, podľa ktorého správny súd preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy a nesmie nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy. Pokiaľ sú informácie od SIS podkladom pre rozhodnutie orgánov verejnej správy, sú to práve orgány verejnej správy, ktoré ich musia vyhodnotiť, t.j. takéto informácie musia podliehať hodnoteniu a úvahám orgánov verejnej správy. Orgán verejnej správy je teda tým subjektom, ktorý účastníkovi konania v rámci svojej kompetencie zverenej zákonom v rozhodnutí odôvodní, aký rozsah z utajovanej informácie je možné sprístupniť a či vôbec (a to prípadne aj v spolupráci s pôvodcom utajovanej skutočnosti a orgánmi, do ktorých kompetencie patrí vyhodnocovanie bezpečnostných rizík), prípadne v rozhodnutí uvedie aspoň podstatné dôvody uvedené v Stanovisku SIS, resp. vyplývajúce z tohto Stanoviska, z ktorých orgány verejnej správy vyvodili záver, že z nich vyplýva existencia dôvodného podozrenia, že žalobca ohrozí
bezpečnosť štátu, čo je zákonom predpokladaným dôvodom pre zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu v zmysle § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov.
74. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že otázky bezpečnosti štátu patria predovšetkým do kompetencie SIS, a to v zmysle § 1 Zákona o Slovenskej informačnej službe. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu danej problematiky, kedy správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy a z podkladov, ktoré mali k dispozícii orgány verejnej správy a ktoré tvoria obsah administratívnych spisov týchto orgánov verejnej správy, správny súd nemôže zodpovedne posúdiť, ktoré skutočnosti mohli byť dôvodom pre nesprístupnenie utajovaných informácií žalobcovi, pretože zodpovedanie týchto otázok patrí do kompetencie pôvodcu utajovanej skutočnosti, ktorý disponuje potrebnými súvisiacimi spravodajskými informáciami. Správny súd teda nie je oprávnený ani žiadať od SIS prípadnú ďalšiu analýzu rizík pobytu žalobcu, pretože by nevychádzal z tých dôkazov, z ktorých vychádzali orgány verejnej správy pri posudzovaní a rozhodovaní o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Správny súd opakovane poukazuje na to, že súdne konanie o prieskume rozhodnutí orgánov verejnej správy na základe podanej správnej žaloby nie je pokračovaním administratívneho konania a správny súd len preskúmava zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, nie je teda jeho úlohou nahrádzať a akokoľvek dopĺňať činnosť orgánov verejnej správy.
75. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/39/2010, správny súd považuje tento poukaz žalobcu za nenáležitý jednak z dôvodu, že tento je všeobecný, t.j. bez konkretizácie, aký je skutkový a právny súvis medzi prípadom, ktorý bol predmetom označeného rozsudku a preskúmavanou vecou a jednak z dôvodu, že v žalobcom označenom rozsudku správne súdy rozhodovali o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní o žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt za účelom zamestnania, pričom žiadosť bola zamietnutá s odôvodnením, že prvostupňovému orgánu verejnej správy bola z Úradu hraničnej a cudzineckej polície MVSR doručená informácia, z ktorej vyplýva, že existuje dôvodné podozrenie z možného ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku, zdravia, alebo práva slobôd iných zo strany účastníka konania, pričom žalovaný vo veci v odvolacom konaní vykonal vlastné šetrenie, počas ktorého mu bola doručená informácia so stupňom utajenia „dôverné“, z ktorej vyplynulo, že skutočnosti, ktoré boli dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobcu zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy pretrvávajú. V rámci prieskumného konania sa následne krajský súd oboznámil s predmetnou správou v režime utajenia so stupňom „dôverné“ a konštatoval, že utajovaná skutočnosť mala charakter všeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti pre dôvody spočívajúce v ust. § 26 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov č. 48/2002 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že v označenej veci nejde o skutkovo zhodný prípad s preskúmavanou vecou. V tomto prípade nešlo ani o právne totožnú vec a to z dôvodu, že vo veci, ktorá bola preskúmavaná v žalobcom označenom rozsudku, bola odlišná právna úprava, keď hmotnoprávne podmienky pre vydanie rozhodnutia boli stanovené v zák. č. 48/2002 Z. z. v znení účinnom pre uvedené administratívne konanie, podľa ktorého ust. § 78 ods. 2 platila právna úprava, že v odôvodnení rozhodnutia policajného útvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 26 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, sa uvádzala iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR. V preskúmavanom prípade však platí odlišná právna úprava, keďže hmotnoprávne podmienky pre rozhodovanie o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu sa spravujú zák. č. 404/2011 Z.z. (účinným k 16.12.2020), ktorý nemá osobitné ustanovenie upravujúce náležitosti odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy v prípade, že orgán verejnej správy rozhoduje o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, t.j. z dôvodu, ak existuje dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, a to vzhľadom na skutočnosť, že nálezom ÚS SR PL.ÚS 8/2016 z 12.12.2018 bolo vo vzťahu k ustanoveniu § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. týkajúcemu sa osobitných náležitostí odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy uvedených v cit. ust. § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z., konštatované, že nie je súladné s Ústavou SR a s Chartou základných práv Európskej únie a toto ustanovenie stratilo dňom vyhlásenia predmetného Nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov účinnosť dňom 06.03.2019. Pokiaľ žalobca poukázal v žalobe na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/3/2008, správny súd uvádza, že predmetný poukaz je irelevantný, keďže v žalobcom označenej veci bola zamietnutá žiadosť cudzinca o prvé povolenie na trvalý pobyt na území SR za účelom zlúčenia rodiny, kde sa skúmali odlišné kritériá a skutočnosti (navyše opäť za predchádzajúcej právnej úpravy - zák. č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov), ako je tomu v prípade žalobcu, nejedná sa teda o skutkovo a právne obdobnú vec.
76. Žalobca v žalobe napokon tvrdil, že žalovaný postupoval v zjavnom rozpore s Článkom 6 a Článkom 10 Smernice Rady č. 2003/109/ES z 25.11.2003 (ďalej len „Smernica“), pretože jeho rozhodnutie neobsahuje nič iné, len že v danom prípade ide o bezpečnostný záujem štátu, v dôsledku čoho bola jeho žiadosť zamietnutá a ďalej uviedol, že Zákon o pobyte cudzincov v § 54 ods. 3 predpokladá, že v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/ cit. zákona sa použijú rozhodovacie kritériá uvedené v Článku 6 ods. 1 predmetnej Smernice. Správny súd k tomu uvádza, že predmetom uvedenej Smernice je úprava podmienok na priznanie a odňatie postavenia osoby s dlhodobým pobytom, ktorý udeľuje členský štát s ohľadom na štátnych príslušníkov tretích krajín, oprávnene sa zdržiavajúcich na jeho území, ako aj k tomu sa vzťahujúce práva. Uvedená Smernica podľa Preambuly (bod 10) upravuje súhrn pravidiel postupu na posudzovanie žiadosti o povolenie na dlhodobý pobyt. Tieto postupy by mali byť efektívne a kontrolovateľné s ohľadom na bežnú pracovnú záťaž správy členských štátov, mali by byť aj transparentné a spravodlivé, aby sa tým, ktorých sa to týka, ponúkla primeraná právna istota. Nemali by sa vytvárať prostriedky pre bránenie výkonu práva na pobyt. Článkom 26 predmetnej Smernice, ktorá vo všeobecnosti nemá priamy účinok, bola uložená povinnosť pre členské štáty, aby uviedli do účinnosti zákony a iné právne predpisy a správne opatrenia na dosiahnutie súladu s touto Smernicou v stanovenej lehote. Slovenská republika predmetnú Smernicu implementovala do Zákona o pobyte cudzincov, resp. do jeho jednotlivých ustanovení, čo vyplýva z Prílohy č. 2 k zák. č. 404/2011 Z.z., (ktorú tvorí Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, o.i. je v tomto Zozname uvedená Smernica Rady č. 2003/109/ES z 25.11.2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom). Žalobcom namietaný Článok 6 predmetnej Smernice bol transponovaný do ustanovení zák. č. 404/2011 Z.z. (Článok 6, bod 1, veta prvá bol transponovaný do ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov a Článok 6, bod 1, veta druhá bol transponovaný do ust. § 54 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z.). Obdobne Článok 10 ods. 1 bol transponovaný do zák. č. 404/2011 Z. z., ktorý v § 120 ods. 1 ustanovil, že na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,( t.j. Správny poriadok), v zmysle ktorého ust. § 47, ods. 1 rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a v odseku 3 cit. Správneho poriadku sa konkretizujú náležitosti, ktoré musí obsahovať odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy. V preskúmavacom konaní bolo zistené (a teda žalobca v konaní úspešne namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy), že rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy i žalovaného neboli vydané v súlade so zákonom (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku), pretože v ich odôvodneniach absentovali konkrétne skutočnosti, z ktorých orgány verejnej správy dospeli k záveru o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, v dôsledku čoho bola jeho žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu zamietnutá podľa § 54 ods. 2 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov a z ich odôvodnení nebolo zrejmé ani to, ako orgány verejnej správy v rozhodnutiach, ktorými zamietli žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) cit. zákona, prihliadli na kritériá stanovené v § 54 ods. 3 cit. zákona. Keďže rozhodnutia neboli riadne odôvodnené, čo spôsobilo ich nepreskúmateľnosť, správny súd tak rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP. Je zrejmé, že pokiaľ v rozhodnutiach, ktoré boli predmetom preskúmavacieho konania, absentuje riadne odôvodnenie najmä ohľadom základnej otázky, t.j. v čom spočíva existencia dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, nie sú zaručené procesné záruky pre žiadateľa pre bránenie výkonu svojich práv, a teda aj proti zamietnutiu žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu v prípade, ak nepozná skutočné alebo aspoň podstatné dôvody predmetného rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je možné považovať ani za kontrolovateľné, transparentné a ani za spravodlivé tak, aby bola žalobcovi ako žiadateľovi o udelenie dlhodobého pobytu poskytnutá primeraná právna istota.
77. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov podľa správneho súdu orgány verejnej správy svojím postupom porušili princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keď žalobcu neoboznámili aspoň s podstatou dôvodov, pre ktoré SIS nesúhlasí s tým, aby bol žalobcovi udelený dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky, resp. neuviedli, prečo mu aspoň podstatu dôvodov nemožno sprístupniť. Úlohou orgánov verejnej správy bude preto v novom konaní posúdiť (prípadne v spolupráci s pôvodcom utajovanej skutočnosti), či možno žalobcovi sprístupniť aspoň podstatu dôvodov, prečo SIS nesúhlasí s udelením dlhodobého pobytu žalobcu, alebo uviesť okolnosti, pre ktoré takéto sprístupnenie nie je možné, resp. čo k sprístupneniu takých aspoň podstatných dôvodov bráni. Následne orgán verejnej správy v novom rozhodnutí uvedie tieto skutočnosti, rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby jeho úvaha bola preskúmateľná správnym súdom. Správny súd poukazuje na to, že aj Ústavný súd Slovenskej
republiky vo vyššie označenom Náleze uviedol, že možno sprístupniť len súhrnné a všeobecné informácie bez toho, aby sa konkretizovali konkrétne skutočnosti z obsahu informácie a aby sa akýmkoľvek spôsobom sprístupňovali informácie o spravodajských službách. Vzhľadom na dôvody uvedené v bodoch 59-64 tohto rozsudku správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil v zmysle § 191 ods. 1 písm. d/ SSP, t.j. pre jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 4 SSP. V ďalšom konaní orgán verejnej správy opätovne rozhodne o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, vysporiada sa so všetkými rozhodnými skutočnosťami potrebnými pre vydanie rozhodnutia, tak ako bolo vyššie uvedené, posúdi možnosť sprístupnenia nesúhlasného Stanoviska SIS s udelením dlhodobého pobytu žalobcovi a buď žalobcu oboznámi s podstatou dôvodov, pre ktoré bolo vydané nesúhlasné stanovisko SIS, alebo uvedie v rozhodnutí úvahu, prečo takúto informáciu nie je možné sprístupniť. Orgán verejnej správy svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby spĺňalo základné požiadavky stanovené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku s prihliadnutím aj na kritériá stanovené v § 54 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov a povinný rozsah odôvodnenia vyplývajúci z Nálezu Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018. Vysloveným právnym názorom v rozhodnutí správneho súdu je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).
78. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní plne úspešný, a preto mu správny súd priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania, o ktorých výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
79. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).