Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3CoCsp-46-2021.pdf
PDF · 126.88 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/46/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobkyne: E. A., R.. XX.XX.XXXX, T. D. P. XXXX/XX, XXX XX N., právne zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom ul. J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Mlynské nivy 1, 820 05 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 44 250 029, so sídlom Poprad, Nám. sv. Egídia č. 93, o zaplatenie 5.575,62 eur s prísl. a o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 23.07.2021 č. k. XXCsp/ XXX/XXXX - 211 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobkyni vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na súde dňa 06.10.2020 domáhala vydania bezdôvodného obohatenie a určenia, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení č. XXXXXXXXX zo dňa 03.12.2013 uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou P. F. H., a.s., je bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o úvere neobsahuje niektoré z obligatórnych náležitostí požadovaných zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere (ďalej aj ako ,,ZoSÚ“ ), a to podľa § 9 ods. 2 písm. c), f), g) a j) ZoSÚ. Kúpna zmluva obsahuje jasný a určitý prejav vôle žalobcu získať úver v konkrétnej výške 4.661,26 eur, avšak v Zmluve o úvere je uvedená iná výška úveru 5.453,26 eur. Medzi stranami nedošlo k zhodnému prejavu vôle ohľadne celkovej výšky úveru. Právny predchodca žalovaného svojvoľne navýšil v Zmluve o úvere výšku úveru na 5.453,26 eur oproti výške úveru dohodnutej v Kúpnej zmluve (4.661,26 eur). Zmluva o úvere v časti N. F. B uvádza určité doplnkové služby. Uvedené doplnkové služby neboli vyžiadané a ani individuálne dojednané v súlade s § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto namieta nesprávnosť celkovej výšky úveru, nakoľko boli do úveru (istiny) započítané doplnkové služby, ktoré sú v skutočnosti súčasťou povinných nákladov úveru. Na základe uvedeného možno ustáliť, že žalovaný prijímal nelegálne plnenia nad rámec poskytnutej istiny od žalobcu vedome, a preto sa na strane žalovaného evidentne jedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie.
2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 5.825,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.575,62 eura od 06.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 124,84 eura od 25.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 124,84 eura od 08.05.2021 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Súd určuje, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení č.: XXXXXXXXX zo dňa 03.12.2013 uzatvorenej medzi žalobkyňou a spoločnosťou P. F. H., a.s., je bezúročný a bez poplatkov.
III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, 52 ods. 1- 4, § 52a, § 53 ods. 1, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1-3, § 107 ods. 1, 2 § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 a 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase od 10.06.2013 do 30.04.2014 a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
4. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že dňa 03.12.2013 uzatvorila žalobkyňa ako kupujúca s predávajúcim O. O. O., a.s. kúpnu zmluvu na kúpu osobného automobilu P. C4 N., VIN: C za kúpnu cenu vo výške 6.299 eur s tým, že časť kúpnej ceny vo výške 1.637,74 eura bola predávajúcemu uhradená pri podpise Kúpnej zmluvy a doplatok kúpnej ceny vo výške 4.661,26 eur mal byť predávajúcemu uhradený prostredníctvom úveru na základe Zmluvy o úver č. XXXXXXXXX. Dňa 03.12.2013 uzatvorila žalobkyňa ako dlžník so spoločnosťou CV. F. H., a.s. (právny predchodca žalovaného) ako veriteľom zmluvu o úvere a zmluvu o zabezpečení č. XXXXXXXXX. Podľa zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 5.453,26 eur. Súd vychádzal z ust. § 52a ods. 2 OZ, podľa ktorého, ak z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zmluva o úvere a kúpna zmluva sú závisle zmluvy. Aby bola uzavretá zmluva o úvere musela byť najprv uzavretá kúpna zmluva. V kúpnej zmluve je jasne a nepochybne uvedené, že doplatok kúpnej ceny vo výške 4.661,26 eur bude hradený na základe úveru. Kúpna zmluva neobsahuje žiadne ustanovenie o doplnkových službách. Súd mal za to, že žalobkyňa chcela výlučne úver na financovanie motorového vozidla a žiadne doplnkové služby nežiadala. Uvedené tvrdenie zodpovedá aj predloženým čestným prehláseniam v počte 8 od spotrebiteľov, ktorí uzatvárali kúpnu zmluvu so spoločnosťou O. O. O. a.s. za účelom kúpy motorového vozidla, pričom vozidlo bolo financované prostredníctvom úveru. Súd teda dospel k záveru, že žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou voči žalobkyni ako spotrebiteľke a porušil tak jej spotrebiteľské práva, pretože došlo k porušeniu § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z., ktorého sa dopustil žalovaný použitím nekalej obchodnej praktiky. Zo strany účastníkov zmluvy nedošlo k platnému dojednaniu výšky úveru, čo má za následok, že v zmluve je uvedená nesprávna výška úveru podľa § 9 ods.2 písm. g) ZoSÚ, preto zmluva obsahuje aj nesprávnu RPMN v neprospech spotrebiteľa. V zmluve o úvere chýba aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a síce doba trvania zmluvy. Zatiaľ čo termín konečnej splatnosti je v zmluve o úvere presne špecifikovaný, t.j. 11/2020, doba trvania zmluvy nie je presne v zmluve časovo špecifikovaná, keďže označenie „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy a Zmluvy o zabezpečení“ nezodpovedá vyššie opísanej zákonnej požiadavke na uvedenie doby trvania zmluvy. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 4.661,26 eur, žalobkyňa v prospech žalovaného uhradila sumu vo výške 10.236.88 eur a v priebehu konania 2 x 124,84 eur. Žalobkyňa teda celkom poukázala úhrady vo výške 10.486,56 eur. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovovosť úveru súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.825,30 eur, čo predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom a úhradami žalobkyne.
5. Dlh, vzniknutý bezdôvodným obohatením je dlhom, ktorého zročnosť nie je určená právnym predpisom, alebo rozhodnutím súdu, alebo nevyplýva z dohody účastníkov, a preto je dlžník, v tomto prípade žalovaný, podľa § 563 OZ povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Za prvú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.575,62 eur súd považoval list zo dňa 29.09.2020, v ktorom žalobkyňa poskytla žalovanému lehotu na plnenie do 05.10.2020. Žalovaný sa teda dostal do omeškania dňom 06.10.2020. Vo vzťahu k úhrade zo dňa 06.10.2020 vo výške 124,84 eur sa žalovaný dostal do omeškania nasledujúci deň po doručení rozšírenia žaloby dňa 24.11.2020, t.j.
25.11.2020. Pokiaľ ide o úhradu dňa 16.11.2020 vo výške 124,84 eur sa žalovaný dostal do omeškania doručením rozšírenia žaloby dňa 07.05.2021, t.j. od 08.05.2021. Keďže žalobkyňa sa domáhala aj určenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov, súd výrokom II. určil, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie uviedol, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od známeho asi pred pol rokom. Hneď na to podala žalobu. Súd dospel k názoru, že žaloba bola podaná v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986). Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, súd prvej inštancie vychádzal z desaťročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Súd konštatoval, že právny predchodca žalovaného bol poskytovateľom pôžičiek a úverov na profesionálnej báze, je podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Právny predchodca žalovaného ako odborná organizácia a nebankový subjekt, pri uzatváraní zmlúv koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z porušenia zákonných povinností. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy keď do úveru zarátal aj poplatky a služby, ktoré žalobkyňa nechcela, nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel právneho predchodcu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, keďže návrh koncipoval právny predchodca žalovaného a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Žalobkyňa si uplatňuje platby od 18.01.2017, a preto žalobu podala pred uplynutím desaťročnej objektívnej premlčacej doby.
6. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.
7. Proti rozsudku podal včas žalovaný odvolanie, ktoré odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že pri úverovom financovaní tovaru a služieb platí, že predmet financovania si vyberá spotrebiteľ a veriteľ do toho nijako nezasahuje. Ak spotrebiteľ namieta, že financovaný tovar nespĺňa dohodnuté vlastnosti, je jeho protistranou predávajúci alebo poskytovateľ služby a nie ten, kto financuje služby. Žalobkyňa v konaní nespochybňovala skutočnosť, že si bola vedomá, že veriteľa žiada o poskytnutie finančných prostriedkov na financovanie doplnkového tovaru. Predmet financovania A a predmet financovania B sú v zmluve výrazne a zrozumiteľne uvedené. Nejde o žiaden skrytý tovar, službu alebo poplatok. Spotrebiteľ má možnosť vybrať si len predmet financovania A, alebo zmluvu vôbec nepodpísať. O výške istiny bola žalobkyňa informovaná v žiadosti o uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere, ako aj v samotnej zmluve o úvere. K výške RPMN uviedol, že ak by si žalobkyňa nevybrala doplnkový zákaznícky servis a poistenie ako doplnkovú službu, nemusel by na ne vziať úver a dostala by nižší úver výlučne na kúpu vozidla. Ide o samostatný úver, ktorým žalobkyňa financovala samostatnú službu a samostatný tovar. Poistenie nebolo podmienkou poskytnutia úveru. Preto nevstupujú tieto do výpočtu RPMN na strane celkových nákladov a hodnota RPMN je teda v predmetnej spotrebiteľskej zmluve uvedená v správnej výške. K absencii údaju o adrese predávajúceho v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ uviedol, že táto sa nachádza na prvej strane zmluvy o úvere v hlavičke a nachádza sa aj v bode 18.3 Všeobecných obchodných podmienok podpísaných žalobkyňou. Žalovaný je tohto názoru, že doba trvania zmluvy nemá byť uvedená konkrétnym dátumom, pretože platné znenie zákona túto povinnosť neukladá. Z legislatívno-terminologického hľadiska termín doba znamená časový úsek a nie konkrétny dátum. Doba trvania zmluvy vo vymedzení „do splatenia všetkých záväzkov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ je správna a jej forma dostatočná a doba určiteľná. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne zmenil rozhodnutie tak, že žalobu zamietne.
8. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že za neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve sa považujú tie, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru bol zjavne zahrnutý fiktívny poplatok za prípravu vozidla k predaju, za ktorý nebolo žalobkyni poskytnuté žiadne protiplnenie. Do celkovej výšky bol zahrnutý aj poplatok CaW., o ktorého účele žalobkyňa nemá vedomosť a nedostala zaň protiplnenie. Všetky tzv. doplnkové služby a tovary v rámci
tzv. predmetu financovania boli zahrnuté do istiny úveru v rozpore s vôľou žalobkyne ako podmienka poskytnutia úveru za ponúkaných podmienok, preto sa jedná o náklady podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/20010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom poukázala na odôvodnenie súdu prvej inštancie. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR 7 Sžo/61/2015 zo dňa 28.06.2016, ktorý potvrdzuje v obdobnej právnej veci dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. neuvedenie náležitosti adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobkyňa bola pri uzatváraní závislého spotrebiteľského kontraktu vystavená nekalej obchodnej praktike, a to: ústna dohoda a legitímne očakávanie dôvery na strane spotrebiteľa, únava a strata pozornosti spotrebiteľa v dôsledku dĺžky celého predzmluvného procesu pospisovania listín dodávateľom, princíp „buď pospíš alebo nechaj tak“, celé plnenie z úverovej zmluvy na účet sprostredkovateľa úveru. Podmienenosť závislých spotrebiteľských zmlúv úverový veriteľ zneužil a neoprávnene navýšil istinu úveru o náklady spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru. K otázke namietaného premlčania doplnila, že vzhľadom na zásadný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 zo dňa 22.04.2021 (v spojení s C- 698/18 a C-699/18 zo dňa 09.07.2020) bezdôvodné obohatenie, ktoré má svoj základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke, alebo v absencii obligatórnych náležitostí zmluvy, absencia ktorých má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov, začína plynúť až od okamihu určenia právneho dôvodu žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, teda od právoplatnosti rozsudku o neprijateľnosti zmluvnej podmienky alebo od právoplatnosti rozsudku o určení, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Týmto okamihom začína plynúť subjektívna aj objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázala aj na rozhodnutie Národnej banky Slovenska, ktorým bola spoločnosti O. O. O. a.s. uložená pokuta 50.000 eur aj z dôvodov, že dochádzalo k sprostredkovaniu úverov a poistenia aj prostredníctvom osôb bez odbornej kvalifikácie, t dôvodov porušenia informačnej povinnosti o poplatkoch za sprostredkovanie úveru. Pre právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru stačí absencia čo i len jednej z namietaných zákonom určených obligatórnych náležitostí predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých je v predmetnej veci viacero: nesprávna výška istiny úveru, nesprávna RPMN, nesprávna výška odplaty za úver, neuvedenie doby trvania zmluvy a konečnej platnosti, neuvedenie adresy na uplatnenie reklamácie a hrubé zanedbanie odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity spotrebiteľa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
9. Žalovaný v replike uviedol, že tvrdenie o tom, že ak sa klient rozhodne pre financovanie automobilu na úver, musí popri kúpnej cene za automobil akceptovať aj ďalšie povinné náklady formálne skryté v cene povinných produktov tvoriacich súčasť istiny úveru, je účelové a ničím nepodložené. Je iba na slobodnej vôli klienta, čo a za akú cenu sa rozhodne prostredníctvom úveru financovať. Spoločnosť O. O. O. a.s. poskytuje a sprostredkúva poistenie a doplnkový tovar a služby aj v prípade, ak kúpa motorového vozidla, či poistenia nie sú financované úverom poskytnutým žalovaným ako veriteľom, teda nie je možné hovoriť o povinnom spájaní a podmieňovaní financovania motorových vozidiel prostredníctvom úveru od žalovaného ako veriteľa s financovaním doplnkových tovarov a služieb.
10. Žalobkyňa v duplike uviedla, že žalovaný v prílohe svojho vyjadrenia predkladá listiny, ktoré z dôvodu ukončenia dokazovania už nemožno v tomto štádiu konania prihliadať v zmysle § 154 CSP, nakoľko nič nebránilo žalovanému uplatniť ich v konaní pred súdom prvej inštancie s poukazom na § 366 písm. d) CSP. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že v predmetnej veci sa finančný sprostredkovateľ konajúci za právneho predchodcu žalovaného uchýlil k nekalej obchodnej praktike, keď podmienil poskytnutie úveru akceptovaním poplatkov za vedľajšie produkty.
11. Žalobkyňa v ďalšom podaní uviedla, že nemala možnosť ovplyvniť obsah zmlúv tvoriacich súčasť závislej spotrebiteľskej zmluvy a nemala možnosť niektorú z listín nepodpísať, pokiaľ chcela získať úver na vozidlo za ponúkaných podmienok. Z celkovej výšky úveru na svoj účet nedostala žiadne plnenie a k dispozícii získala ako protihodnotu výlučne vozidlo z časti financované úverom v sume 4.661,26 eur, ale žiadne iné plnenie, resp. protihodnota za sumu 792 eur jej už reálne poskytnuté neboli. Na podporu tvrdení o nekalej obchodnej praxi priložila prehlásenie PO., ktorý pôsobil ako regionálny manažér na pobočkách spoločnosti patriacich pod skupinu O. O., v ktorom uviedol, že všetky poplatky za doplnkové produkty majú pridať k cene auta a až potom spočítať úver. Ak si zákazník tieto poplatky všimol a nesúhlasil s nimi, mali mu poskytnúť informáciu, že sú povinné a pokiaľ by ich aj napriek tomu odmietol akceptovať, poplatky sa pripočítavali automaticky.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470 ods. 1, 2 CSP vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
15. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalobcu bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
16. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR sp.zn. 7Cdo/7/2010).
17. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
18. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.
19. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatvorení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmlúv alebo jej zmeny, pričom aj zmluva o spotrebiteľskom úvere túto charakteristiku spĺňa.
20. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 účinného ku dňu 03.12.2013 presne definuje, aké náležitosti okrem všeobecných musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
21. Spotrebiteľ zároveň musí mať jasno už pri uzatváraní zmluvy akú dlhu dobu a dokedy má úver splácať. Podľa názoru odvolacieho súdu je to účelom ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ. S neuvedením tejto
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) spája sankciou vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
22. V tejto súvislosti odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a teda uvedenie doby trvania zmluvy. Doba trvania zmluvy v zmluve označená, cit.: „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení“ nezodpovedá citovanému ustanoveniu. Gramatickým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ sa dospelo k názoru, že je potrebné rozlišovať pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti úveru“. V danom prípade sa nejedná o totožné pojmy. Zo žiadnych ďalších špecifikácií zmluvných podmienok nevyplýva, aká je doba trvania predmetnej zmluvy. Pod pojmom „doba“ je potrebné rozumieť dlhší časový úsek, obdobie, ktoré je ohraničené začiatkom a koncom. Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať ako podstatnú náležitosť dobu trvania zmluvy, bolo povinnosťou žalovaného túto dobu trvania zmluvy v zmluve o úvere uviesť. Pojem splatnosť úveru (počet splátok), ktorý v zmluve o úvere je vyjadrený číslom 84, nie je možné stotožňovať s pojmom „doba trvania zmluvy“. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu, v predmetnom prípade dňa 03.12.2013. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy a v akej výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Stanovenie doby trvania zmluvy ako jednej z obligatórnych náležitosti spotrebiteľskej zmluvy totiž vyžaduje presné a jasné vymedzenie informácie. Nepostačuje, ak je spotrebiteľ povinný si odvodzovať takýto údaj alebo informáciu z iných ustanovení zmluvy. Počet (84 splátok) a výška splátok úveru (124,84 eur) predstavovali v čase uzatvorenia zmluvy samostatné zmluvné náležitosti, ktoré súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim, resp. neurčito a nejasne uvedeným údajom o dobe trvania zmluvy.
23. Vo vzťahu k vyššie uvedenému má odvolací súd za to, že už samotné neuvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, a preto sa nebolo potrebné ďalej zaoberať ani ostatnými dôvodmi bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru zistenými súdom prvej inštancie, s ktorými žalovaný v podanom odvolaní nesúhlasil.
24. V zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky a priori nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. V prejednávanej veci žalovaný nepreukázal, že dohoda o poskytnutí služby bola individuálne dojednaná. Formálne nie je oddelená od zvyšku zmluvy a sú plne odôvodnené pochybnosti, či by spotrebiteľ uzavrel takto jednostranne nevýhodnú dohodu, pokiaľ by mu pri kontraktácii boli poskytnuté kvalifikované informácie a vysvetlenia, na základe ktorých by sa slobodne rozhodoval. Do celkovej výšky úveru bol zjavne zahrnutý aj fiktívny poplatok za prípravu vozidla k predaju, ako aj poplatok P. Z., o ktorého účele žalobkyňa nemala žiadnu vedomosť a nedostala zaň protiplnenie. Tieto poplatky boli zahrnuté do istiny úveru v rozpore s vôľou žalobkyne, čo má za následok, že v zmluve je uvedená nesprávna výška úveru (§ 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ.
25. Ak má byť predmetná dohoda právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Oprávnený v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne dojednanú dohodu je nepochybne forma uzavretej dohody, t.j. skutočnosť, že bola predložená spotrebiteľovi na podpis vo forme formulárovej zmluvy. Žalovaný do celkových nákladov spotrebiteľského úveru nezapočítal náklad spočívajúci v poplatku, resp. odplate za poskytnutie doplnkových služieb, pričom Predmet financovania B uvedený v zmluve spolu v sume 792 eur, zahrňoval poplatok za doplnkový tovar a služby CO. Z. vo výške 520 eur, poplatok za prípravu vozidla k predaju 191 eur, poplatok za čierne koberce do auta 15 eur, reflexnú vestu 18 eur a poplatok za balíček povinnej výbavy 48 eur. Dohoda o poskytnutí služby, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere, nebola individuálne dojednaná, je formulárovo pripravená a žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah tejto dohody. Takéto dohody o poskytnutí služby predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa z celkovej výšky úveru (5.453,26 eur), uvedenej v zmluve, získala ako protihodnotu výlučne motorové vozidlo z časti financované úverom vo výške 4.661,26 eur (kúpna cena motorového vozidla celkom predstavovala 6.299 eur a pri podpise zmluvy žalobkyňa uhradila predávajúcemu 1.637,74 eur). Žiadne iné plnenia, resp. služby v hodnote poplatku P. Z. a poplatku za
prípravu vozidla žalobkyni poskytnuté neboli. Ostatné drobné tovary (čierne koberce, reflexná vesta, balíček povinnej výbavy) uvedené ako súčasť financovania zmluvy o úvere mali tvoriť príslušenstvo automobilu v zmysle čl. 1 kúpnej zmluvy.
26. Ak teda dohoda o poskytnutí služby nebola individuálne dojednaná, t.j. bola spotrebiteľovi v rámci kontraktačného procesu nanútená, je opodstatnený záver o tom, že jej uzavretie bolo podmienkou získania úveru, a preto poplatok za ňu mal byť zahrnutý do RPMN. Ak žalovaný takto nepostupoval, tak výška RPMN uvedená v zmluve je nesprávna. Naviac do celkovej výšky úveru boli započítané aj poplatky v celkovej výške 792 eur, o účele ktorých žalobkyňa nemala žiadnu vedomosť a nedostala za nich žiadne protiplnenia, čo má za následok, že v zmluve je uvedená nesprávna výška úveru (§ 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ účinného ku dňu 03.12.2013) .
27. Vzhľadom na vyššie uvedený záver o nesprávne uvedenej výške RPMN a o nesprávne uvedenej výške úveru v zmluve a z dôvodu, že v zmluve nie je presne časovo špecifikovaná doba trvania zmluvy, považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ). Keďže absencia čo i len jednej z náležitostí spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, správne postupoval súd prvej inštancie, ak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni rozdiel medzi sumou skutočne poskytnutou úverom a úhradami žalobkyne (10.486,56 eur - 4.661,26 eur).
28. Predmetom konania je spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom Európskej únie. Rozsudky Súdneho dvora EÚ majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a v rozsahu, v ktorom vnútroštátne právo odporuje, má súd povinnosť zdržať sa aplikácie konfliktného vnútroštátneho práva.
29. Vo vzťahu k žalovaným namietanej aplikácii desaťročnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vydaného 22.04.2021 vo veci C- 485/19. „Podstatou prvej položenej prejudiciálnej otázky bolo určiť, či sa má zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm zaplatených neoprávnene na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“ Súdny dvor v tejto súvislosti vyslovil názor, že „zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehoty, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“
30. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na bod 19. odôvodnenia uznesenia NS SR sp. zn. 7Cdo 268/2021, z ktorého vyplýva, cit.: „Spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok (resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluve uvedená nesprávne, je sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore takéhoto zmluvného dojednania so zákonom je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti)...Otázku nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto vedomosť získal. Ide totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého spotrebiteľa automaticky usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len na základe spotrebiteľovej dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet veriteľa, čo by v podstate znamenalo prezumpciu jeho vedomosti o rozpore jej (niektorých) ustanovení so zákonom... Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.“ Najvyšší súd v danej veci uzavrel, že „podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívne premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti...je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr“.“
31. V zhode s vyššie uvedenými závermi vyslovenými v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 268/2021, odvolací súd uvádza, že v prejednávanom spore bolo potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor obohatil. Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 25.06.2021 vypovedala, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela od známeho, ktorý jej odporučil obrátiť sa na advokáta cca pol roka pred podaním žaloby na súde, pričom v konaní nebolo preukázané, že by toto jej tvrdenie nebolo pravdivé. Teda od reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá do podania žaloby neuplynula. Z uvedených dôvodov možno v okolnostiach posudzovanej veci uzavrieť, že žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v desaťročnej objektívnej a dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe.
32. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
33. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).
34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému.
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).