Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoP/12/2022

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v starostlivosti o maloletého W. X., nar. XX.XX.XXXX, štátneho občana Slovenskej republiky, bytom u otca, v konaní zastúpený opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny E., dieťa matky L. A. D., nar. XX.XX.XXXX, štátnej občianky D., toho času bytom E. D., XXXX E., D. XX, právne zastúpená advokátskou kanceláriou Zahradnikova.SK s.r.o., so sídlom Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 50 187 309 a otca O. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., S. X, toho času bytom A. XX, právne zastúpený O.. W., W. so sídlom E., A. XXX/XX, o nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, o odvolaní matky maloletého dieťaťa proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. - 386 zo dňa 16. novembra 2021, takto

rozhodol:

I. Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd, ako súd prvej inštancie, zamietol návrh matky maloletého dieťaťa zo dňa 17.04.2020, ktorým sa domáhala nariadenia návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, E. D.. Po zhrnutí priebehu konania a vykonaného dokazovania okresný súd o návrhu právne rozhodol poukazom na SR, ako aj relevantné ustanovenia Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980 publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. (ďalej aj len „Haagsky dohovor“) upravujúceho občiansko-právne aspekty medzinárodných únosov detí. Súd konštatoval, že návrh bol podaný v lehote v zmysle čl. 12 Haagskeho dohovoru, teda v lehote 1 roka odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania maloletého dieťaťa. Prijal záver, že obvyklým pobytom maloletého pred príchodom na územie Slovenskej republiky vo veku 2,5 roka, teda do 10. resp. 13. apríla 2019 bolo E. D.. Návrh matky maloletého dieťaťa o nariadení návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu zamietol s poukazom na to, že maloletý v čase podania návrhu (apríl 2020) mal 3,5 roka, a teda bol vo veku, kedy sa výrazným spôsobom rozvíjal, identifikoval s osobami, s ktorými bol v kontakte, ktorí sa o neho starali, poskytovali mu pocit istoty, bezpečia a začínal sa prejavovať svoju osobnosť, vytváral si svoje prvé kamarátstva a priateľstvá, prejavoval svoje pocity, hodnotil prežívanie, zážitky. Maloleté dieťa bolo od príchodu na územie Slovenskej republiky do podania návrhu matkou, zaradené do predškolského zariadenia na území Slovenskej republiky, v Slovenskej republike je mu poskytovaná zdravotná starostlivosť, je zaradený do sociálneho, zdravotného systému, má na území Slovenskej republiky okrem otca starú matku, nevlastnú sestru, širšiu rodinu, s ktorou si za obdobie jedného roka vytvoril intenzívne puto. Dieťa komunikuje výlučne v slovenskom jazyku, je štátnym občanom Slovenskej republiky, na území ktorej má ako v jedinej krajine svoj trvalý pobyt. Prihliadol súd tiež na to, že na území E. D. má dieťa iba matku, ktorá ovláda anglický jazyk, v dôsledku čoho je medzi ňou a maloletým jazyková bariéra. Matka je štátnym občanom D., maloletý na území E. D. nemá povolený pobyt. V čase rozhodovania matka na území E. D. čakala na rozhodnutie vo

veci povolenia na pobyt. Súd zdôraznil, že sama matka svojim „skratovým“ konaním (odchodom zo Slovenskej republiky) a vykonaním právne relevantných krokov k návratu maloletého až dňa 03.04.2020 (podanie žiadosti o návrat maloletého) podaním návrhu na úpravu styku s maloletým až dňa 10.09.2020 spôsobila nadobudnutie obvyklého pobytu maloletého na území Slovenskej republiky. Keďže súd mal preukázaný obvyklý pobyt maloletého na území Slovenskej republiky, následne sa nezaoberal otázkou nadobudnutia opatrovníckeho práva rodičmi, vykonávania opatrovníckeho práva matkou, zisťovania, či ide o neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa a dôvodom nenariadenia návratu maloletého v zmysle čl. 13, 20 Dohovoru o únose. O trovách konania súd nerozhodoval, nakoľko neboli uplatnené.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka maloletého dieťaťa. Navrhla zmeniť uznesenie okresného súdu a nariadiť návrat maloletého W. X., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu, do E.. Odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu podala z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa názoru matky ani jeden z dôvodov uvedených súdom ako dôvody zamietnutia návrhu nie je v posudzovanom prípade právne relevantným dôvodom, s ktorým si slovenské právne predpisy, resp. príslušné ustanovenia Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ani ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a o veciach rodičovských práv a povinnosti, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Brusel II bis“) spájali možnosť nenariadenia návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pôvodu. Súd nesprávne posúdil otázku zmeny obvyklého pôvodu, keď konštatoval, že u maloletého vznikol obvyklý pobyt po 6 mesiacoch odo dňa jeho príchodu na Slovensko, a to výlučne len z dôvodu plynutia času bez ďalšieho. Z právnej úpravy Dohovoru, nariadenia Brusel II bis, ani zo slovenskej právnej úpravy nevyplýva možnosť založenia obvyklého pobytu dieťaťa v krajine, do ktorej bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorej bolo neoprávnene zadržané jednoduchým uplynutím času. Pokiaľ okresný súd na odôvodnenie svojho názoru poukázal iba na jediné súdne rozhodnutie, a to na rozhodnutie Najvyššieho súdu Rakúska (g, Oberster Gerichtshof 30/10/2003, Hc/E/AT/548) rakúske rozhodnutie neobstojí to, čo tvrdí súd prvej inštancie, pretože bol predložený nesprávny preklad, resp. výklad textu a účastníci konania sa vyjadrovali k takto nesprávne prezentovanému obsahu rozhodnutia. Rozhodnutie konštatuje, že hoci dĺžka pobytu nie je sama o sebe určujúcou okolnosťou, vo všeobecnosti sa pripúšťa, že pobyt dlhšie ako 6 mesiacov v štáte možno charakterizovať ako obvyklý pobyt, aj keď k nemu dôjde proti vôli opatrovníka dieťaťa (keďže ide o faktické určenie centra života). Slovné spojenie „faktické určenie“ je v tomto prípade kľúčové vzhľadom na okolnosti prípadu, pričom bolo konštatované, že viac ako 6 mesačný pobyt dieťaťa v X. v roku 2002, kde sa o neho starali obaja rodičia, ktorí tu samozrejme tiež žili, založil obvyklý pobyt dieťaťa v Rakúsku napriek tomu, že otec s tým nesúhlasil, resp. neprejavil súhlas ani nesúhlas. Ako Dohovor, tak aj nariadenie uvádzajú lehotu jeden rok, resp. návrh je možné podať aj po uplynutí jedného roka, avšak v takom prípade je súd povinný vykonávať dokazovanie vo veci v inom rozsahu, ako v prípade podania návrhu do jedného roka. Rozhodnutie súdu Rakúska nie je rozhodnutím, ktorého právne závery by mali slovenské súdy automaticky rešpektovať ako právne názory súdnej autority relevantnej pre slovenské právne prostredie. Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -519 v danom prípade odvolací súd návrat dieťaťa nenariadil, avšak z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý súd návrat dieťaťa nenariadil, nebola skutočnosť, že dieťa zotrvalo viac ako 6 mesiacov na území Slovenska po jeho premiestnení zo K., ale preto, lebo návratom do K. by dieťa utrpelo duševnú ujmu, nakoľko dieťa bolo v starostlivosti matky od útleho veku, navyše so súhlasom otca, ktorý v tejto veci s matkou uzavrel rodičovskú dohodu.

3. Pokiaľ súd v uznesení konštatuje, že matka si vznik obvyklého pobytu dieťaťa na Slovensku spôsobila sama, keď prvý právne relevantný úkon urobila až 03.04.2020, ide o nesprávne právne posúdenie, nakoľko matka svoju vôľu právne relevantným spôsobom prejavila už niekoľko hodín po tom, ako otec bez jej vedomia odniesol maloletého z domácnosti, kde sa rodina počas Vianočných sviatkov zdržiavala, a síce tak, že otca cez SMS už dňa 18.04.2019 v nočných hodinách vyzvala, aby maloletého vrátil. SMS komunikácia pokračovala aj v ďalších dňoch, kedy matka trvala na vrátení maloletého, na čo otec reagoval tiež SMS zo dňa 24.04.2019. Právne relevantný prejav vôle teda nie je len ten, ktorý urobí osoba voči niektorej verejnej inštitúcii alebo štátnemu orgánu.

4. Súd opomenul skutočnosť, že matka aj po príchode do E. vykonala viaceré kroky v snahe dosiahnuť návrat maloletého. Rýchly odchod matky zo Slovenska dňa 18.04.2019, ktorý súd označil za zbrklý je naopak úplne pochopiteľný, keďže matka aj maloletý mali domov a zázemie v E., oboch tu poznalo viacero osôb nielen na súkromnej úrovni, ale aj ľudia z verejnej sféry (učiteľky v materskej škôlke v E., E. detská lekárka maloletého ...). Z potvrdenia škôlky z 22.04.2019, ktoré v konaní predložil otec je zrejmé, že matka informovala aj škôlku maloletého v E. o tom, že otec maloletého neoprávnene zadržal na Slovensku. Z potvrdenia od právneho zástupcu matky v E. zo dňa 28.05.2019 je zrejmé, že advokátska kancelária už v tom čase zastupovala matku vo veci zabezpečenia návratu maloletého do E.. Z listu zo dňa 31.03.2020 od oblastného guvernéra zaslaného advokátke matky v E. je zrejmé, že matke bola priznaná aj bezplatná právna pomoc na právne zastupovanie na Slovensku vo veci konania o návrat maloletého dieťaťa do E.. Aj z listu zo dňa 03.04.2020 a 08.04.2020 od E. orgánu pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vyplýva, že matka stále žiada návrat maloletého do E..

5. Súd, ktorý proti matke používa argument, že nekonala s dostatočnou rýchlosťou, v tejto istej veci konal, resp. nekonal takým závažným spôsobom, že v konaní spôsobil výrazné prieťahy v konaní. Na záver odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatuje, že maloleté dieťa v čase jeho pricestovania na Slovensko malo 2,5 roka, kým teraz má 5 rokov, je plne začlenené do slovenského prostredia, komunikuje v slovenskom jazyku navštevuje tu materskú škôlku atď. Podľa názoru súdu nariadenie návratu do E. by mu tak mohlo spôsobiť ujmu, čiže súd ako argument proti nariadeniu návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu používa situáciu, k vzniku ktorej prispel súd sám svojim nesprávnym procesným postupom - prieťahmi v konaní.

6. V súvislosti s argumentáciou súdu o integrácii maloletého do slovenského sociálneho prostredia je však rozporuplné jeho konštatovanie, a to, že sa súd nezaoberal otázkou nadobudnutia opatrovníckeho práva rodičmi, vykonávania opatrovníckeho práva matkou, zisťovania či ide o neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa a dôvodom nenariadenia návratu maloletého v zmysle čl. 13, 20 Dohovoru o únose. Nie je potom zrejmé, na základe čoho súd dospel k názoru, že dieťa je integrované v slovenskom prostredí, a že návrat maloletého do E. by mu spôsobil ujmu. Pokiaľ súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že neskúmal, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené, čiže sa nezaoberalo otázkou, ktorá je podstatou návratového konania, potom nie je zrejmé, akými otázkami sa súd zaoberal a aké konanie viedol. Návratové konanie nie je konaním vo veci samej (teda vo veci úpravy rodičovských práv a povinností), ale má charakter predbežného konania, v ktorom má byť zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým. Existencia nebezpečenstva pre dieťa ako dôvod pre nenariadenie návratu musí byť objektívna a ujma musí byť vážna.

7. K neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky matka v odvolaní uviedla, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že rodičia neboli dohodnutí, že zostanú žiť na Slovensku, ale prišli len na prázdniny. Otec v konaní nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že boli s matkou na premiestnenie maloletého, resp. s presťahovaním celej rodiny na Slovensko dohodnutí. Z krokov matky vykonávaných po jej návrate do E. je zrejmé, že matka sa návratu maloletého do E. domáhala. Ku krokom otca po neoprávnenom zadržaní maloletého na území Slovenskej republiky matka uviedla, že síce mala udelený pobyt na Slovensku, avšak jeho trvanie v celom rozsahu záviselo od vôle otca, čoho si boli obaja rodičia vedomí, lebo matka mala tento pobyt udelený ako jeho manželka za účelom zlúčenia rodiny. To isté platilo pre pobyt matky v E..

8. Otec po neoprávnenom zadržaní maloletého na Slovensku vykonal bez súhlasu matky aj ďalšie úkony, a to podal návrh na zverenie maloletého do jeho starostlivosti na Okresnom súde Námestovo, prihlásil maloletého do slovenskej zdravotnej poisťovne s účinnosťou 25.06.2019, dňa 18.02.2020 oznámil na polícii, že nežije v spoločnej domácnosti v dôsledku čoho bolo matke zrušené povolenie na pobyt na Slovensku, zapísal maloletého do škôlky na Slovensku. Otec síce tvrdil, že na tieto úkony mal súhlas matky, avšak matka to popiera a otec to ničím nepreukázal. Matka tiež popiera, že by sa zaujímala o prácu na Slovensku. Otec síce tvrdil, že matka bola prítomná pri jeho rozhovore s rodinným známym na rodinnej oslave, kde sa snažil dohodnúť matke prácu kuchárky v podniku rodinného známeho, avšak toto nie je pravda. Matka pri tomto rozhovore nebola a ona o prácu na Slovensku nežiadala. Matka nevie po slovensky, potom nie je zrejmé, ako mohla byť prítomná takémuto rozhovoru, rozumieť mu a prípadne sa do neho zapojiť.

9. Z potvrdenia o skončení pracovného pomeru otca v E. nevyplýva, že by sa rodina dohodla na odsťahovaní na Slovensko. Taktiež vyjadrenia o spoločnej kúpe bytu na Slovensku nie je pravdivé, matka nie je a nebola vlastníčkou bytu na Slovensku. Čo sa týka posúdenia psychického stavu maloletého, nie je objektívne, pretože vychádza výlučne z tvrdení otca o odlúčení maloletého od matky a jednak predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o úprave rodičovských práv a povinností.

10. K sociálnej situácii matky v E. táto uviedla, že v E. je zamestnaná, napriek nízkej kvalifikácii má slušný príjem, ktorý jej postačuje na úhradu bývania a na bežné výdavky. Prenajatý má dostatočne priestranný byt.

11. Na záver matka uviedla, že v podmienkach Európskej únie pojem „obvyklý pobyt dieťaťa“ používa nariadenie Brusel IIa a judikatúra ESD, pričom ide o taký pobyt, ktorý vykazuje určitú mieru pravidelnosti a stability v tom zmysle, že na danom mieste sa „skutočne sústreďuje život dotknutého dieťaťa“.

12. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že obvyklý pobyt maloletého bol bezprostredne pred jeho neoprávneným zadržaním otcom na Slovensku v E., pričom k zmene pobytu maloletého dohodou rodičov nedošlo. Matka ako nositeľka opatrovníckeho práva bezprostredne pred neoprávneným zadržaním maloletého na Slovensku vykonávala voči maloletému svoje rodičovské práva a povinnosti. Neustále sa domáhala návratu maloletého do E., pričom s potrebnými krokmi začala v E. na prelome apríla - mája 2019 a na Slovensku na príslušným súd podala návrh na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu pred uplynutím lehoty 1 roka už neoprávneného zadržiavania maloletého na Slovensku. Vo veci neexistuje žiadny dôvod pre nenariadenie návratu.

13. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo, odbor sociálnych vecí a rodiny, vo vyjadrení sa k odvolaniu matky zo dňa 24. januára 2022 navrhol odvolaciemu súdu uznesenie okresného súdu potvrdiť. Úrad uviedol, že návrat maloleétho dieťaťa nie je v jeho najlepšom záujme, nakoľko dieťa má na území Slovenskej republiky vytvorené sociálne väzby, má tu vytvorené stabilné prostredie, jediný jazyk v ktorom komunikuje je slovenský jazyk.

14. Otec maloletého dieťaťa vo vyjadrení sa k odvolaniu matky uviedol, že sa stotožňuje v celom rozsahu s napadnutým uznesením súdu prvej inštancie a považuje ho za správne. Odvolacie dôvody matky nepokladá za opodstatnené. Z vykonaného dokazovania súd mal preukázané, že maloleté dieťa bolo na základe dohody rodičov premiestnené v apríli roku 2019 na územie Slovenskej republiky a od tohto momentu nepretržite žije a zdržiava sa na území Slovenskej republiky, kde sa primerane svojmu veku úplne stotožnilo so spôsobom života, prispôsobilo sa predškolskému systému návštevou materskej školy (pričom v E. dieťa navštevovalo materskú školu len veľmi krátky čas), na území Slovenskej republiky maloletý nadobudol a vytvoril si detské priateľstvá, má tu vybudované rodinné zázemie, ktoré v E. D. nikdy nemal, pričom tieto vzťahy vždy budoval výlučne len na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na štátnu príslušnosť matky a fakt, že takmer celá rodina matky maloletého žije na území mimo Európy v W. (v D.), maloletý si nikdy rodinné väzby s rodinnou matky nevytváral, ale tieto boli v celom rozsahu prenesené na rodinných príslušníkov otca. Súdy v takýchto konaniach sú povinné prihliadnuť na najlepší záujem dieťaťa. Matka po tom, ako sa rozhodla 18.04.2019 sama odísť do E. D. nemala po príchode do E. zabezpečené bývanie, bola bez finančných prostriedkov, nemala zabezpečenú prácu a z toho plynúci príjem, nemala v E. D. povolenie na pobyt a rovnako maloletý W. X. nemá v E. D. povolenie na pobyt.

15. Ďalej vo vyjadrení otec poukázal na nezáujem matky o maloletého z dôvodu, že matka sa 17 mesiacov po tom, čo odišla z územia Slovenskej republiky o dieťa nezaujímala. O kontakt so synom požiadala až po uplynutí 17 mesiacov, kedy prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala o umožnenie kontaktu prostredníctvom videohovorov. Do tejto doby sa matka s dieťaťom nekontaktovala, a to ani pre dieťa vo významných dňoch (narodeniny, meniny, Vianoce a pod.), s dieťaťom sa nestretla napriek tomu, že otec jej to navrhoval. Neposkytovala dieťaťu výživné v žiadanej forme, ani materiálnej ani finančnej. Otec tak vyjadril obavu, že záujem matky o maloleté dieťa nie je úprimný, ani skutočný. Čo sa týka obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, otec je presvedčený o správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie, ktorým súd ustálil krajinu obvyklého pobytu maloletého.

16. Vo vzťahu k maloletému otec uviedol, že jeho citové väzby a prepojenia s maloletým boli od počiatku veľmi silné, pričom maloletý je na otca naviazaný v podstatne väčšej miere ako na svoju matku, a to už

v E. počas spoločného života s matkou. Pokiaľ matka v podanom odvolaní tvrdila, že jej otec bránil s dieťaťom sa stretnúť, tieto tvrdenia sú absolútne nepravdivé. Po tom, ako matka po viac ako 1,5 roku požiadala o umožnenie kontaktu so synom prostredníctvom videohovorov, otec matke navrhol, aby sa s dieťaťom najskôr stretla osobne, čo dôvodil odporúčaním psychológa maloletého, ktorý odporučil pred realizáciou kontaktu videohovormi uskutočniť osobné stretnutie matky s dieťaťom. Dôvodom bolo, že maloletý nebol s matkou v kontakte 17 mesiacov. Bol to práve otec, ktorý matku požiadal, ak má skutočne záujem sa s dieťaťom kontaktovať, aby s dieťaťom komunikovala aspoň na nejakej pravidelnej báze. K realizácii videohovorov otec uviedol, že maloletý nemá záujem s matkou komunikovať, čo pramení z toho, že s matkou nemá vytvorené citové prepojenie a väzby.

17. Matka po príchode do E. vykonala viaceré kroky, tieto sa týkali hlavne jej snahy zdiskreditovať otca maloletého, ktorého bez akýchkoľvek dôkazov krivo obvinila zo závažných trestných činov, z ktorých sa žiaden nepreukázal. Odchod matky zo Slovenska sa nedá označiť inak ako nepochopiteľný, keďže matka ani maloletý nemali v E. D. zázemie, neostávalo matke iné, ako sa len obrátiť na osobu, ktorú poznala len zbežne, učiteľku z materskej školy. Pokiaľ matka tvrdila, že otec jej neumožnil prístup k financiám, matka opäť súd zavádza, pretože ako vyplynulo z pojednávania, manželia mali finančné ťažkosti, nemali dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie základných potrieb. To bol jeden z dôvodov, pre ktoré rodina pricestovala žiť na Slovensko. Matka sa po odchode zo Slovenska odmlčala, s otcom maloletého nekomunikovala.

18. Z vykonaného dokazovania vôbec nebolo jednoznačne preukázané, že ako rodina prišli na Slovensko len na trávenie sviatkov, a to jednak z dôvodov, na ktoré otec poukázal počas celého konania, kedy otec predložil súdu dôkazy ako čestné prehlásenia, dohody o skončení nájmu, ukončenie pracovného pomeru, z ktorých všetkých nepochybne vyplýva, že rodina ukončovala svoje aktivity na území E. D. s úmyslom natrvalo sa presťahovať na Slovensko.

19. Otec nepopieral, že na Okresný súd v Námestove podal po viac ako 3 týždňoch, kedy matka odišla a nepodala o sebe správu, návrh na zverenie maloletého do jeho starostlivosti, v ktorom špecifikoval a uviedol skutkový stav tak, ako mu bol známy. Urobil tak až po 3 týždňoch, kedy nemal o matke maloletého správy. Otec deklaroval zabezpečené spoločné bývanie na území SR pre matku maloletého a seba, avšak po uplynutí takmer 8 mesiacov odlúčenia manželov, kedy už neexistoval najmenší predpoklad, že by mohlo dôjsť ku konsolidácii vzťahov, podal návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode.

20. Ak by odvolací súd akceptoval odvolanie matky a obvyklý pobyt by posúdil odlišne od súdu prvej inštancie, zároveň by zhodnotil, že najlepším záujmom maloletého W. jeho návrh na územie E. D., potom ale otec navrhuje, aby sa v danom prípade uplatnila výnimka z povinnosti nariadenia návratu podľa článku 13 Dohovoru, alternatívne článku 20 Dohovoru. Maloletý je začlenený do rodinného prostredia, výchovného prostredia na Slovensku, nemožno preto logicky a rozumne predpokladať, že jeho navrátením do E. D. by nenastala u dieťaťa duševná ujma, resp. by inak nebolo privedené do neznesiteľnej situácie. Maloleté dieťa sa už zžilo s novým prostredím a z posudkov predložených otcom vyplýva, že pozitívne citové vplyvy vníma dieťa najmä od svojho otca a babky a matka skončila s nulovým bodovým hodnotím. Otec spoločne s jeho starou matkou (babkou z otcovej strany) sú pre neho primárne citové osoby. Z tohto pohľadu by bolo nesmierne zásadné zaoberať sa osobitne skutočnosťami, či v prípade navrátenia maloletého do E. D. by bol možný aj návrat otca, ktorý ho považuje za nemožný a nepredstaviteľný, jednak z dôvodov narušených vzťahov s matkou dieťaťa, ako aj vzhľadom na to, že nemá v E. D. zabezpečené bývanie, príjem a na území Slovenska má dcéru a ďalších blízkych rodinných príbuzných. S poukazom aj na predložené správy z psychologických vyšetrení dieťaťa požiadal o vykonanie dokazovania znalcom z odboru detskej psychológie, ktorý by sa v posudku vyjadril k otázke, či by nariadením návratu maloletého dieťaťa nebola spôsobená psychická ujma, či by dieťa nebolo vystavené neznesiteľnej situácii, resp. či a aké dôsledky by malo nariadenie návratu na psychiku maloletého dieťaťa. Na základe uvedených skutočností navrhol uznesenie okresného súdu potvrdiť.

21. Z vyjadrenia matky k vyjadreniu otca vyplýva, že súd vo svojom uznesení sám uvádza, že obvyklým pobytom maloletého sa nezaoberal, preto matka nerozumie, na základe čoho sa otec domnieva, že súd správne určil, ako miesto obvyklého pobytu maloletého Slovenskú republiku. Z právnej úpravy , ani z medzinárodných dohôd a predpisov nevyplýva povinnosť súdu detailne skúmať rodinnú situáciu maloletého dieťaťa, práve naopak, dokazovanie v danom konaní sa má zamerať na zistenie

obvyklého pobytu maloletého, zodpovedania otázky, či premiestnenie bolo alebo nebolo oprávnené. Súd nemá skúmať, či sú dané dôvody na nariadenie návratu maloletého dieťaťa, ale či nie sú dané dôvody na nenariadenie návratu. Pokiaľ by sa súd zaoberal možným spôsobením psychickej ujmy u maloletého, musel by dospieť k záveru, že túto mu spôsobil predovšetkým otec odnesením dieťaťa v nočných hodinách z domu od matky na neznáme miesto a je pravdepodobné, že otec u maloletého buduje pocit, že ho matka opustila, čím dieťaťu spôsobuje ďalšiu traumu, s ktorou maloletý bude musieť žiť. Z podania otca je tiež zrejmé, že je prítomný pri jeho rozhovoroch matky so synom, čiže neumožňuje synovi a matke sa porozprávať v súkromí. Otec matke síce navrhol, aby sa s maloletým stretla osobne, ale bolo to v čase, keď otec dobre vedel, že matka nemôže opustiť E., pretože čaká na povolenie pobytu. Zo strany otca išlo teda len o formálnu, ale nereálnu ponuku. Po príchode matky späť do E. otec matke nijako nepomohol, finančne ju obmedzoval, ešte danú situáciu používa ako argument proti nej. Matka popiera, že by synovi akokoľvek ubližovala, vyvíjala na neho nátlak, či na neho kričala tak, ako to popisuje otec. Otec v konaní nepredložil jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že by sa s matkou na sťahovaní na Slovensko dohodli, všetky nepredložené doklady svedčia len o tom, že on sám bez zapojenia matky zisťoval možnosti prípadného života na Slovensku a všetky úkony, ktoré vykonal za účelom ukončenia života v E. a sťahovania sa na Slovensko, vykonal opätovne bez vedomia matky. Matka namieta objektivitu správy psychológa predloženej v konaní otcom, pretože táto bola vyhotovená krátko pred pojednávaním vo veci, na objednávku otca, iba na základe informácii poskytnutých otcom. V ostatnom sa pridržiava odvolania ako aj ostatných vyjadrení.

22. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení zo dňa 25. februára 2022 opätovne odporučil uznesenie okresného súdu potvrdiť. Úrad uviedol, že otec dieťaťa vyhľadal pre maloletého psychologickú pomoc za účelom zvládania situácie v rodine v čase, keď starostlivosť o dieťa po odchode matky zo Slovenskej republiky zabezpečoval otec dieťaťa sám. Tiež prejavil záujem o poradenskopsychologické poradenstvo, ktoré bolo realizované prostredníctvom referátu poradenskopsychologických služieb na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove. Otcovi dieťaťa bola poskytnutá podpora a edukácia zameraná na prežívanie a možnosti uspokojovania potrieb maloletého dieťaťa v súvislosti s vtedajšou situáciou dieťaťa bez prítomnosti matky.

23. Otec vo svojom následnom vyjadrení k vyjadreniu matky zotrval na svojich predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach. Je presvedčený, že obvyklým pobytom maloletého je Slovenská republika, a to aj napriek nesúhlasu matky, s poukazom na vek dieťaťa, dĺžku jeho pobytu na území SR, jeho jazykovými znalosťami, sociálnymi a rodinnými väzbami. Dôrazne sa ohradil voči nepravdivým a účelovým tvrdeniam matky vo vyjadrení, že maloletý je od matky izolovaný v dôsledku konania otca a že sú mu podsúvané informácie, že matka ho opustila. Matka od apríla 2019 až doposiaľ neprejavila skutočný záujem sa s maloletým synom stretnúť a v tejto súvislosti otec dáva do pozornosti odvolaciemu súdu aj mediačné stretnutie, ktoré bolo uskutočnené prostredníctvom orgánu Centra pre medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeže a ani v rámci neho zo strany matky nebol iniciovaný žiadny návrh na umožnenie stretnutia so synom. Ani čo sa týka video hovorov medzi matkou a dieťaťom, nie sú zo strany matky realizované pravidelne podľa určeného časového rámca. Kompletne všetky hovory majú totožný priebeh a pozostávajú výlučne z krátkych viet, bez reakcií na odpovede. Otec zdôraznil, že takmer tri roky neprítomnosti matky sa matka ani jedenkrát nedotazovala, nezisťovala, neinformovala ani u otca, ktorý v anglickom jazyku komunikuje, žiadnou formou na maloletého, čo ho baví, ako trávi čas, čo má rád, z čoho sa teší, či je zdravý, či niečo nepotrebuje. Zo strany matky je za celé obdobie už takmer troch rokov prejavovaný nie skutočný záujem o maloleté dieťa, ale vyslovene len formálny záujem. Pokiaľ matka namietala objektivitu správy psychológa, otec uviedol, že pri vyšetrení dieťaťa fyzicky prítomný nebol, psychologička pracuje s dieťaťom už dlhodobo, takže maloletý W. akceptoval, že v miestnosti zostal len so psychologičkou, čo je najviac štandardný postup práve pre zabezpečenie objektivity diagnostiky. V ostatnom sa otec pridržal svojich predchádzajúcich vyjadrení.

24. Po predložení veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní dňa 15.03.2022, krajskému súdu bolo doručené rozhodnutie E. emigračného úradu zo dňa 28.03.2022 o udelení povolenia na pobyt na 5 rokov matke maloletého v Nórsku, spolu s prekladom urobeným prostredníctvom aplikácie.

25. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, prejednal odvolanie matky bez viazanosti rozsahom odvolania ( - ), bez viazanosti odvolacími dôvodmi ( ), bez nariadenia pojednávania (a contrario -

Z. z. ) a odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne v zmysle , .

26. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Právna úprava Haagskeho dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré sú neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané; ich účelom je stanoviť pre tieto prípade pravidlá návratu detí. Dohovorom od začiatku sledovaný cieľ - bezodkladné navrátenie dieťaťa posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva. Táto právna úprava vychádza zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania. Svoje ustanovenia koncipuje na princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi dôsledkami realizácie svojpomoci; ich aplikácia však nesmie byť mechanická, vždy je treba vziať do úvahy hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a celkový kontext právneho poriadku komunitárneho práva i medzinárodná práva verejného vrátane jeho ľudskoprávnej dimenzie. Preto je namieste, že Dohovor určuje jej pravidlá pre nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované reštriktívne.

28. Premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak je porušenie opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia, alebo iná právnická osoba, buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním v čase jeho premiestnenia alebo zadržiavania, sa toto právo aj skutočne vykonalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo možno nadobudnúť priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu, alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa platného právneho poriadku tohto štátu (článok 3 Dohovoru). Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne bez porušenia opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie Dohovoru sa skončí, keď dieťa dosiahne vek 16 rokov (článok 4 Dohovoru). Na účely tohto Dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu, právo styku zahŕňa právo odviesť dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu (článok 5 Dohovoru). Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžitý návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrh dieťaťa, aj keď sa konanie začalo aj po uplynutí jedného roka okrem prípadu, ak sa preukáže, že dieťa sa vžilo s novým prostredím (článok 12 Dohovoru). Bez ohľadu na uvedené justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia, alebo iná právnický osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že osoba, inštitúcia, alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie (článok 13 Dohovoru). Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadenie návratu dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, ak dieťa dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa (článok 13 Dohovoru). Rozhodnutie podľa tohto Dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva (článok 19 Dohovoru).

29. Podľa v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

30. Účelom osobitného konania je dosiahnuť urýchlený návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, ak nie je daný niektorý z výnimočných dôvodov, pre ktoré návrat nie je možný alebo vhodný. Účelom takéhoto konania však nie je úprava rodičovských práv a povinností, keďže tento je daný dohovorom, resp. nariadením Brusel II bis, kde súd musí najprv určiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a v kladnom prípade posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov pre ktoré možno návrat dieťaťa odmietnuť podľa osobitných predpisov. Aj právna úprava v nadväzuje na konanie o návrat maloletého dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. , Dohovor o občiansko- právnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „“) a nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie“).

31. Podľa článku 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie č. , Dohovor o právach dieťaťa), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

32. Podľa článku 1 Haagskeho dohovoru, cieľom tohto Dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú ním zadržiavané a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

33. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

34. Podľa článku 5 Haagskeho dohovoru „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu. Rovnako pojem „opatrovnícke právo“ bol vymedzený aj v Nariadení v článku 2 bod 9; a pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ v čl. 2 bod 11 nariadenia.

35. Vychádzajúc z vyššie uvedených článkov Haagskeho dohovoru a Nariadenia pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť, kde dieťa bývalo na základnej zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním.

36. Právny záver o neoprávnenom premiestnení dieťaťa vyžaduje splnenie troch predpokladov, a to: a) existenciu opatrovníckeho práva, b) výkon opatrovníckeho práva v čase premiestnenia, a to buď spoločne alebo samostatne a c) porušenie opatrovníckeho práva.

37. Vychádzajúc z pojmu „obvyklý pobyt“ dieťaťa bezprostredne pred jeho premiestnením na územie Slovenskej republiky sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, že obvyklým pobytom maloletého dieťaťa bolo E. D.. Otázkou však zostáva, či pri obvyklom pobyte môže mať dieťa len jeden obvyklý pobyt alebo súčasne obvyklé pobyty, prípadne či môže dôjsť k zmene obvyklého pobytu.

38. Dňa 02.04.2009 bol vydaný rozsudok Súdneho dvora vo veci C-523/07 na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 68 ES a 234 ES predloženého rozhodnutím Korkein hallinto - oikeus (Fínsko) z 19.11.2007 v ktorom Súdny dvor rozhodol, že v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 treba vykladať pojem „obvyklý pobyt“ ako „miesto ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť,

podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“. Rovnaké okolnosti pre objasnenie obvyklého pobytu dieťaťa vymedzil aj rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 22.12.2010 vo veci - C 497/10 PPU, Barbara Mercredi proti Richard Chaffe.

39. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na to, že maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú. Preto pri určovaní obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je určujúcim faktorom obvyklý pobyt jeho rodičov. Ak sa rodičia dieťaťa presťahujú z jedného štátu do druhého s úmyslom tam trvale žiť, možno hovoriť o obvyklom pobyte dieťaťa, pretože obvyklý pobyt dieťaťa je závislý od obvyklého pobytu rodičov. Všeobecne síce platí, že obvyklý pobyt rodičov je rovnaký ako ich dieťaťa a žiadny z rodičov bez výslovného súhlasu druhého rodiča alebo rozhodnutia súdu by tento pobyt nemal zmeniť, avšak pri určovaní kde má dieťa obvyklý pobyt, a či môže dôjsť k jeho zmene, je potrebné mať na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti prípadu.

40. Za obvyklý pobyt dieťaťa možno považovať aj pobyt, ktorý vzniká v krajine po 6 mesiacoch pobytu na jednom mieste, pokiaľ ide o faktické určenie centra života dieťaťa. Takto napr. rozhodol aj Najvyšší súd Rakúska a (g, Oberster Gerichtshof 30/10/2003, Hc/E/AT 548) rozhodol, že za „obvyklý pobyt sa bude považovať doba pobytu dlhšia ako 6 mesiacov v inom štáte, a to i v prípade, že sa koná proti vôli osoby, ktorá má právo starostlivosti o dieťa, pričom sa vychádza zo skutkových zistení, že pre dieťa je taká krajina centrom jeho života.

41. Tak ako okresný súd, aj odvolací súd vzal do úvahy všetky konkrétne okolnosti prípadu. Rodičia maloletého dieťaťa manželstvo uzatvorili 07.10.2014 na Slovensku. Následne sa spoločne presťahovali do E., kde im bolo udelené povolenie na pobyt na základu zlúčenia rodiny, ktoré bolo platné do októbra 2020. V E. sa narodilo maloleté dieťa W. X. XX.XX.XXXX. Celá rodina žila až do apríla 2019 v E. v spoločnej domácnosti. Maloletý spolu s rodičmi pricestoval z E. D. na územie Slovenskej republiky niekedy v rozmedzí medzi 10. až 13. aprílom 2019. Matka maloletého dieťaťa sa vrátila do E. D. 18. apríla 2019. V tejto súvislosti bolo otázne, či dôvodom príchodu na územie Slovenskej republiky bol len pobyt počas prázdnin za účelom trávenia veľkonočných sviatkov, tak ako to tvrdila matka alebo dôvodom bol odchod z E. kráľovstva a presťahovanie sa na územie Slovenskej republiky, tak ako to tvrdil otec. V tejto súvislosti sa odvolací súd priklonil k tvrdeniam otca ohľadne premiestnenia celej rodiny na územie Slovenskej republiky, čo bolo podporené riadnym ukončením nájmu bytu v E., v ktorom spoločne bývali, ukončením pracovného pomeru v E. zo strany otca, ktorý bol jediným príjmom rodiny. Odvolací súd neuveril matke dieťaťa, že rodičia neboli dohodnutí, že ostanú žiť na Slovensku, ale prišli len na prázdniny. SMS komunikácia, na ktorú poukazovala matka zo dňa 18.04.2019 vo večerných hodinách, je komunikáciou z dňa odchodu matky zo Slovenska a kedy sa otec vyjadril, že sa odmieta vrátiť späť do E.. Ani SMS zaslaná otcom matke dňa 24.04.2019, nepreukazuje záujem otca vrátiť sa späť do E., aj pokiaľ by tvrdil, že prišiel na Slovensko na prázdniny, urobiť si autoškolu, zubára, vzhľadom na časovú náročnosť vybavenia týchto úkonov. Z výsluchu oboch účastníkov tiež vyplynulo, že rodina si vzala všetky osobné veci, ktoré bežne používali, s výnimkou vecí, ktoré boli súčasťou prenajatého bytu alebo vecí, ktoré nebolo možné vzhľadom na prepravu osobným autom vziať. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom okresného súdu, že zo strany matky vzhľadom na jej odchod zo Slovenskej republiky došlo k unáhlenému rozhodnutiu, kedy sa rodičia maloletého dieťaťa na vrátení sa do E. D. nedohodli a išlo o výlučne jednostranné konanie matky. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom okresného súdu, že obvyklý pobyt maloletého pred príchodom na územie Slovenskej republiky do veku 2,5 roka (do 10.

- 13.04.2019) bolo E. D., avšak u maloletého došlo k zmene obvyklého pobytu a obvyklým pobytom maloletého je Slovenská republika. To, že matka sa rozhodla vrátiť späť do E. D., kde sa domáhala nariadenia návratu aj maloletého dieťaťa, avšak až s takmer ročným odstupom, pričom nemala v E. zabezpečený pobyt, keďže rozhodnutie nórskeho imigračného úradu jej udelilo povolenie na pobyt až 28.03.2022, nemala zabezpečenú prácu, nemožno vyhodnotiť v prospech matky dieťaťa, aj keď sa po príchode do E. D. domáhala návratu dieťaťa.

42. Odvolací súd došiel k záveru, že k premiestneniu dieťaťa na územie Slovenskej republiky došlo za súčinnosti oboch rodičov, k zadržiavaniu dieťaťa na území Slovenskej republiky nedošlo násilným spôsobom vo vzťahu k matke dieťaťa, ale po vrátení sa matky do E. D. otec nesúhlasil s vrátením dieťaťa, ako ani svojim vrátením sa do E.. Aj otcovi dieťaťa patria opatrovnícke práva v rovnakom rozsahu ako

matke, preto premiestnenie dieťaťa na územie Slovenskej republiky za súčinnosti oboch rodičov i po následnom návrate matky do E. D. nemožno považovať za neoprávnené.

43. Matka maloletého dieťaťa namietala, že okresný súd sa nezaoberal článkom 13 Haagskeho dohovoru s odôvodnením, že zo strany otca dochádza k neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky.

44. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostrední dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

45. Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodinné prostredie v prípade maloletého dieťaťa, ktoré je v starostlivosti jedného z dvoch rovnoprávnych rodičov, tvorí výchovné prostredie dieťaťa. Dieťa sa vždy cíti najlepšie a najbezpečnejšie v tom prostredí, v ktorom sa nachádza jemu najbližšia osoba. Pokiaľ ide o matku a otca, je nepochybné, že v útlom veku, po narodení dieťaťa je najbližším rodinným prostredím dieťaťa to prostredie, v ktorom žije jeho matka. Pokiaľ však dieťa má aj keď nízky vek (v čase premiestnenia na Slovensko približne 2,5 roka, v súčasnosti 5,5 roka), nie je možné predpokladať, že len samotná neprítomnosť matky za prítomnosti otca môže narúšať jeho zdravý fyzický a psychický vývoj. V tejto súvislosti okresný súd správne poukázal na to, že maloleté dieťa sa nachádza v jemu prirodzenom prostredí, v rodine otca a jeho príbuzných, nachádza sa tam už 3 roky, je zaradený do sociálneho, zdravotného systému, a preto jeho vytrhnutie z tohto prostredia a nariadenie návratu maloletého dieťaťa do E. D. do prostredia, na ktoré nie je zvyknuté, ku ktorému nemá žiadny vzťah, ktoré by mu spôsobovalo jazykové bariéry, nemôže byť v prospech maloletého dieťaťa. To, že maloletému v E. nehrozí žiadna ujma, na čo poukazovala matka v odvolaní, že tam nebude v ohrození sociálne ani kultúrne, neznamená automaticky, že ide o prostredie pre dieťa najvhodnejšie. Odlúčenie dieťaťa od matky po dlhšie časové obdobie a za celé časové obdobie relatívne nízky záujem matky kontaktovať dieťa pravidelne a často, napriek ňou deklarovanému slušnému príjmu, taktiež nie je presvedčivé v tom, že nariadenie návratu dieťaťa do E. D. k jeho matke je tým najvhodnejším riešením pre dieťa.

46. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

47. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na (žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak) tak, že vzhľadom na charakter konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

48. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie ( a ), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- € ( ), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa ( ) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať ( ) a to všetko aj bez návrhu ( ).