Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13C-181-2006.pdf
PDF · 87.19 KB
Case nature
Subarea
13C/181/2006
Uznesenie
Okresný súd Bratislava II v právnej veci žalobcu: RUMMI s.r.o., so sídlom Znievská 18, Bratislava, IČO: 35 768 142, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária VALAŠIK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Krížna 26, Bratislava, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s, so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému spoločnosťou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, o zaplatenie 133.622,29 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd konanie z a s t a v u j e.
II. Súd sporovým stranám náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Pôvodní žalobcovia v 1. a 2. rade (J.. G. J., súdna exekútorka a JUDr. J. J.) sa žalobou doručenou súdu dňa 27.02.2006, zmenenou uznesením č. k. 13C/181/2006 - 236 zo dňa 13.07.2009, domáhali, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 133.622,29 eur s príslušenstvom titulom zmluvnej odmeny. Žalobca v 2. rade (JUDr. J. J.) zobral pred začatím konania vo veci samej svoju žalobu voči žalovanému späť, preto súd uznesením č. k. 13C/181/2006 - 234 zo dňa 13.07.2009, právoplatným dňa 08.08.2009, konanie čo do nároku žalobcu v 2. rade zastavil s tým, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Súd uznesením č. k. 13C/181/2006 - 446 zo dňa 13.03.2014 pripustil, aby z konania vystúpila doterajšia žalobkyňa Mgr. G. J. a na jej miesto vstúpila spoločnosť RUMMI s.r.o. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.05.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/146/2017
- 536 zo dňa 31.03.2021.
3. Súd rozsudkom zo dňa 06.04.2010, č. k. 13C/181/2006 - 297 žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 133.622,29 eur s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 02.12.2005 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a to vo vyhovujúcej časti.
4. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 10.02.2011, č. k. 9Co/308/2010 -342 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Proti rozsudku bolo podané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
5. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn. 6MCdo/6/2012 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2011, č. k. 9Co/308/2010 -342 ako aj rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 06.04.2010, č. k. 13C/181/2006 - 297 zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.
6. Podaním doručeným súdu dňa 11.02.2022 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom uviedol, že súd rozsudkom zo dňa 06.04.2010, sp. zn. 13C/181/2006, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2011, sp. zn. 9Co/308/2010, zaviazal žalovaného k úhrade
133.622,29 eur s príslušenstvom a k náhrade trov konania. Dňa 06.05.2011 žalovaný uhradil žalovanú pohľadávku, pričom uviedol, že je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že pohľadávku žalovaný uhradil pod hrozbou exekúcie, keďže žalobca nepodal návrh na vykonanie exekúcie a žalovaný uhradil žalovanú pohľadávku dobrovoľne. Následne na základe podnetu žalovaného podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, pričom Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6MCdo/6/2012 zo dňa 30.09.2013 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie aj súdu odvolacieho. Žalovaný uhradil žalovanú pohľadávku až po jej postúpení terajšiemu žalobcovi, žalobcovi tak nezostal iný možný procesný postup, než podať návrh na zmenu strany konania s tým, že po rozhodnutí o zmene vezme žalobu späť z dôvodu úhrady žalovanej sumy. Žalobca uviedol, že žalovaný úhradou žalovanej sumy procesne zavinil zastavenie konania a preto má nárok na náhradu trov konania.
7. Podaním doručeným súdu dňa 07.03.2022 žalovaný doručil súhlas so späťvzatím žaloby a navrhol, aby súd konanie zastavil a žalobcu zaviazal na úhradu trov konania žalovaného v rozsahu 100 %. Uviedol, že k úhrade žalovanej sumy došlo dňa 06.05.2011 pod hrozbou iniciovania exekučného konania žalobcom, a to na základe v tom čase právoplatného a vykonateľného rozsudku sp. zn. 13C/181/2006 zo dňa 06.04.2010 a rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co 308/2010 zo dňa 10.02.2011. Následne prišlo v dôsledku dovolania podaného žalovaným k zrušeniu týchto rozhodnutí uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 6/2012 zo dňa 30.09.2013 a k vráteniu veci tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný uviedol, že je zrejmé, že k späťvzatiu žaloby žalobcom neprišlo v dôsledku dobrovoľného správania (plnenia) žalovaného pred vydaním meritórneho rozhodnutia vo veci, ale až po jeho právoplatnom skončení. Žalovaný nepristúpil k úhrade žalovanej sumy z dôvodu uznania existencie nároku žalobcu. Práve naopak, žalobný nárok žalobcu považuje žalovaný od počiatku tohto konania až do dnešného dňa za neopodstatnený a svoju judikovanú povinnosť plnil výlučne z dôvodu svojej ochrany pred následkami vykonávacieho konania (keďže bol žalovaný k plneniu zaviazaný právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, pričom v spore pokračoval žalovaný i naďalej a nateraz úspešne). Z tohto dôvodu nie je naplnený už prvý z predpokladov priznania náhrady trov konania žalobcovi, a to existencia takého správania sa žalovaného, ktorým by tento (zohľadňujúc procesný vývoj sporu) „procesne zavinil zastavenie konania“. Druhým zo zákonných predpokladov k tomu, aby náhrada trov konania po zastavení konania mohla byť priznaná žalobcovi, je dôvodnosť jeho žaloby. Na to, aby mohla byť žalobcovi v prípade späťvzatia jeho žaloby priznaná náhrada trov konania musia byť oba uvedené predpoklady naplnené dokonca kumulatívne. V rámci rozhodovania súdu o trovách konania, kedy je tento povinný skúmať úspech i procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách, teda nemožno dospieť k záveru o nároku žalobcu na náhradu trov konania a je to naopak práve žalovaný, komu by mala byť v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP súdom prvej inštancie táto náhrada priznaná. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca úkon späťvzatia žaloby uskutočnil až po takmer jedenástich rokoch od úhrady žalovanej sumy a vyše ôsmich rokoch od dátumu vydania Uznesenia Najvyššieho súdu SR. Žalobca tak svojím konaním, resp. svojou nečinnosťou neprimerane predlžoval súdne konanie a predmetným nehospodárnym a neúčelným postupom žalobcu vznikla žalovanému jednak povinnosť sa v súdnom konaní brániť dokonca voči už splatenému nároku žalobcu, no obom stranám vznikali i s tým spojené trovy konania, ktorých zavinenie možno v súlade s ustanovením § 256 ods. 2 CSP pričítať jedine žalobcovi. Nemožno totiž za daných okolností hovoriť o včasnom späťvzatí žaloby, čo zakladá pochybenie žalobcu aj voči zásade vigilantibus, iura scripta sunt. Ak by bolo pravdou to, čo žalobca vo svojom späťvzatí žaloby tvrdí, že jediným motívom jeho späťvzatia žaloby (uskutočneného vo februári 2022) je údajne zaplatenie žalovanej sumy (ku ktorému došlo v roku 2011), tak potom tento úkon späťvzatia mohol a mal žalobca uskutočniť ihneď resp. čo najskôr potom, ako Najvyšší súd SR zrušil predchádzajúce súdne rozhodnutia a vec vrátil súdom nižšej inštancie na ďalšie konanie (t.j. čo najskôr po 30.09.2013). Keďže s uskutočnením tohto úkonu späťvzatia žaloby otáľal žalobca neodôvodnene ďalších minimálne 8 rokov, spôsobil úplne zbytočne vznik trov konania, súvisiacich so všetkými procesnými úkonmi tohto 8 ročného obdobia. A už len z tohto dôvodu, by mal byť zaviazaný podľa § 256 ods. 2 CSP na náhradu týchto trov konania za úkony právnej služby žalovaného v tomto spore v období 2013 až 2022.
8. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
9. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
10. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
11. Súd konštatuje, že k späťvzatiu žaloby žalobcom došlo v neskoršom štádiu konania, keď súd vo veci už pojednával. Súd v súlade s dispozičným prejavom žalobcu konanie zastavil, pričom žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil.
12. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
13. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
14. Podľa článku 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
15. Podľa článku 4 ods. 1 CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
16. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalobcu i žalovaného) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Pre vyriešenie otázky náhrady trov konania je preto kľúčové zistenie, ktorá zo strán z procesného hľadiska nesie zodpovednosť za zastavenie konania, teda ktorá zo strán zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní požadoval, resp. akého výsledku sa domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú žalobca neskôr vzal žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.
17. V danom prípade sa pôvodní žalobcovia v 1. a 2. rade (Mgr. G. J., súdna exekútorka a JUDr. J. J.) žalobou doručenou súdu dňa 27.02.2006, zmenenou uznesením č. k. 13C/181/2006 - 236 zo dňa 13.07.2009, domáhali, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 133.622,29 eur s príslušenstvom titulom zmluvnej odmeny. Súd rozsudkom zo dňa 06.04.2010, č. k. 13C/181/2006 - 297 žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 133.622,29 eur s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 02.12.2005 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. O uplatnenom odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 10.02.2011, č. k. 9Co/308/2010 -342, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Následne prišlo v dôsledku dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky k zrušeniu týchto rozhodnutí uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 6/2012 zo dňa 30.09.2013 a k vráteniu veci tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne v znovu otvorenom konaní, vedenom pred tunajším súdom, podaním doručeným súdu dňa 11.02.2022 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom uviedol, že žalovaný dňa 06.05.2011 uhradil žalovanú pohľadávku.
18. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z § 256 ods. 1 CSP ako aj skutkových okolností daného konania. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP modifikuje v otázke náhrady trov konania všeobecnú zásadu úspechu vo veci zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania. Trovy konania je teda povinná nahradiť tá zo strán, ktorá procesne zavinila zastavenie konania. Pojem procesné zavinenie, použitý ustanovením § 256 CSP, sa tak posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Ide o inštitút procesného práva a rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie uvedenej zodpovednosti za zavinenie sú skutočnosti, ktoré vznikli po začatí konania. Štandardným prípadom zastavenia konania je zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby, tak ako tomu bolo aj v danom konaní. V zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov interpretujúcej aplikáciu dotknutej zásady zodpovednosti za zavinenie v situáciách, aká nastala aj v posudzovanom prípade, zásadne platí,
že pokiaľ žalobca zoberie svoju žalobu späť, zastavenie konania zavinil a je preto povinný uhradiť žalovanému trovy konania (napr. NS SR, sp. zn. 5MCdo/12/2008), iba žeby bolo preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 7MCdo/4/2010). Predpokladom pre právny záver súdu o zavinení zastavenia konania pri späťvzatí žaloby druhou stranou (teda žalovaným) je skutkový stav predstavujúci situáciu, keď po začatí sporu žalovaný splní (žalobou tvrdenú) povinnosť, uzná tým dôvodnosť podanej žaloby (z procesného hľadiska), a vyvolá tým na strane žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia podanej žaloby ešte pred vydaním samotného meritórneho rozhodnutia (keď je nesporné, že by ďalšie konanie viedlo k zamietnutiu jeho žaloby z dôvodu zániku záväzku žalovaného jeho splnením). Inými slovami, ide o situáciu, v ktorej po začatí konania ešte pred meritórnym rozhodnutím súdu o dôvodnosti podanej žaloby žalovaný koná v súlade s názorom žalobcu (vyjadreným v žalobe) a svojím konaním potvrdí existenciu žalovanej povinnosti jej dobrovoľným splnením.
19. V danom prípade je však nesporné, že žalobca bol dňa 06.05.2011 zo strany žalovaného uspokojený v nároku, ktorý v konaní uplatnil, na základe najvyšším súdom neskôr zrušeného exekučného titulu (rozsudok sp. zn. 13C/181/2006 zo dňa 06.04.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/308/2010 zo dňa 10.02.2011). Z uvedeného má súd za preukázané, že žalovaný neplnil relutárnu náhradu dobrovoľne a po začatí konania pred vydaním meritórneho rozhodnutia, ale až po jeho právoplatnom skončení, keď bol k plneniu zaviazaný právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Ďalej je nesporné, že k späťvzatiu žaloby došlo až v „novom“ konaní, po zrušení právoplatného exekučného titulu Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Ide teda o procesnú situáciu, s ktorou Civilný sporový poriadok výslovne nepočíta. Za tohto stavu vyhodnotenie zavinenia na zastavení konania na strane žalovaného by bolo v rozpore s princípmi spravodlivosti (viac pozri Nález Ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 157/2019). Podľa názoru súdu za tohto stavu nemožno ani žalobcovi pričítať procesné zavinenie na zastavení konania. Bolo by v rozpore s princípmi logiky i princípom hospodárnosti konania, aby žalobca po odpadnutí predmetu sporu v dôsledku poskytnutia relutárnej náhrady zotrval na podanej žalobe. Súd sa domnieva, že vzhľadom na špecifickú situáciu, ktorá mala za následok nutnosť zastaviť konanie, pričom nebolo možné konštatovať zavinenie ani jednej zo strán, súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania nepriznal ani jednej zo strán konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, proti ktorého uzneseniu smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.