Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoCsp-24-2021.pdf
PDF · 136.35 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoCsp/24/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanej K. X., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom I. D. XX, XXX XX B., právne zastúpenej WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o zaplatenie 5.007,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 13Csp/29/2021-109 z 31. mája 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec p o t v r d z u j e.
II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd,“ alebo „súd prvej inštancie,“ resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 31. 05. 2021 žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 5.007,50 Eur s príslušenstvom zamietol (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v celosti, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom, v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto uznesenia (II. výrok). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 5.007,50 Eur s príslušenstvom s odkazom na Úverovú zmluvu č. XX., ktorú žalobca v pozícii veriteľa uzatvoril so žalovanou ako dlžníkom - spotrebiteľom dňa 01. 03. 2017 (ďalej len ,,Zmluva o úvere,“ resp. ,,zmluva“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. (ďalej len ,,ÚZP“). Predmetom Zmluvy o úvere bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 7.000,- Eur zo strany žalobcu, pričom žalovaná sa zaviazala peňažné prostriedky vrátiť v 84 pravidelných mesačných splátkach po 141,71 Eur. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne a včas nesplácala. Napriek opakovaným upozorneniam žalobcu žalovaná dlžné splátky nedoplatila, a teda nedošlo k riadnemu a včasnému splácaniu úveru, preto žalobca v zmysle Obchodných podmienok pristúpil k zosplatneniu budúcich splátok úveru a vyzval žalovanú k splateniu celého zostatku úveru a dlžných splátok. Žalobca poskytol žalovanej lehotu 15 dní na splnenie povinností, ktorá uplynula žalovanej dňa 15. 09. 2020, pričom žalovaná žalobcovi dlžnú sumu neuhradila, a preto si žalobca okrem dlžnej sumy uplatňuje v žalobe aj zákonné úroky z omeškania.
Žalovaná v odpore vydanému Okresným súdom Banská Bystrica v upomínacom konaní navrhla žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a priznať jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odpore žalovaná namietala, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ohľadom platného zosplatnenia spotrebiteľského úveru, keďže predpokladom platného zosplatnenia spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“) je, že veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru a rovnako, že výzva (jednostranný adresný právny úkon) bola adresátovi doručená, nakoľko žalobca k doručeniu výzvy podľa ust. § 565 OZ (list zo dňa 31. 08. 2020) v žalobe neuplatnil žiaden prostriedok procesného útoku a neoznačil žiaden dôkaz s výnimkou poštového podacieho hárku. Mala za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, že bol oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru a že žalobcovi patria riadne úroky (resp. že spotrebiteľský úver nie je bezúročný a bez poplatkov pre hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou). Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1, 2, 3, § 504, § 506 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 01. 03. 2017, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, 9, § 517 ods. 1, 2, § 565, § § 657, § 658 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 01. 03. 2017, § 7 ods. 1, 2, 20, 21, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu 01. 03. 2017 (ďalej aj ,,ZoSÚ,“ resp. ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov znení účinnom ku dňu 01. 03. 2017 (ďalej aj ,,Zákon o rodine“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 01. 03. 2017. Súd prvej inštancie uviedol: ,,Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovanou ako dlžníčkou Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 1.3.2017, ktorou poskytol dlžníčke spotrebný úver vo výške 7.000,- € na obdobie od 7.4.2017 do 15.3.2024, ktorý sa zaviala splácať splátkami v počte 84 splátok po 141,71 €. Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ a zároveň je aj zmluvou o spotrebnom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch v znení platnom ku dňu 1.3.2017 (deň uzatvorenia zmluvy). Medzi stranami sporu nie je sporným, že žalovaná splácala úver riadne a včas do v poradí 38. splátky tak, ako to vyplýva z výpisu čerpania splátok a úhrad predloženého žalobcom. Žalobca následne pristúpil k zosplatneniu dlhu s odkazom na výzvu zo dňa 24.7.2010 (č.l. 48) a s poukazom na poštový podací hárok č. EPH206169019 zo dňa 27.7.2020, ktorým preukazoval doručenie predmetnej výzvy žalovanej a zároveň písomne zosplatnil dlh dňa 31.8.2020 (č.l. 26 z opaku) vo výške 5.188,50 € s výzvou na úhradu v lehote 15 dní. Zosplatnenie úveru tak ako je uvedené vyššie a bolo preukazované žalobcom listinami však súd považuje za neplatné a neúčinné. Povinnosťou žalobcu pred zosplatnením dlhu v celosti bolo jednak z hľadiska formálneho s poukazom na § 53 ods. 9 OZ, t.j. jedná sa o jednostranný úkon veriteľa, ktorý musí spĺňať podmienky jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti predmetného úkonu. Z výzvy nevyplýva s ktorou konkrétnou splátky zmluvy je žalovaný v omeškaní a ktorú konkrétnu splátku veriteľ požaduje od žalovaného, aby ako spotrebiteľ zaplatil a aby tak predišiel vyhláseniu predčasnej splatnosti. Vo výzve zároveň nie je ani uvedená lehota dodatočného plnenia, ktorej pre prípade, že by dlžník svoj dlh zaplatil účinky možnosti predčasného zosplatnenia dlhu zaplatením splátky zmaril. Keďže nie je možné zistiť, s ktorou splátkou má byť žalovaný v omeškaní, nie je možné ani zistiť či boli splnené podmienky pre takúto výzvu a následné zosplatnenie dlhu pre splátku po lehote splatnosti viac ako tri mesiace. Ako jednostranný úkon, výzva v zmysle § 53 ods. 9 OZ sa musí dostať do dispozičnej sféry adresáta (dlžníka). Zákon nevyžaduje doručenie tejto výzvy, avšak vyžaduje, aby dlžník mal možnosť s predmetnou výzvou sa oboznámiť, t.j., aby sa v jeho dispozičnej sfére nachádzala, pričom nie je podstatným či zásielku, ktorá obsahuje výzvu prevezme, resp. ju odmietne prevziať. Z tohto dôvodu predloženie kópie poštového podacieho hárku preukazuje len tú skutočnosť, že zásielka bola odovzdaná na poštovú prepravu. Nie je však zrejmé či sa do dispozičnej sféry druhej zmluvnej strany v skutočnosti aj dostala, či sa v mieste a čase doručovania žalovaná zdržiavala, či zásielku v odbernej lehote neprevzala, resp. bola na tejto adrese neznáma a zásielka sa ako nedoručené vrátila. Uvedenú skutočnosť žalobca nepreukázal, preto má súd za to, že jednak z hľadiska obsahového úkon nie je dostatočne jasným a zrozumiteľným, a teda je neplatným, z hľadiska formálneho je tento úkon neúčinný, keďže nebolo preukázané, že by do dispozičnej sféry žalovanej sa dostal. V nadväznosti na neúčinnosť výzvy, v ktorej okrem iného aj absentuje dodatočná lehota daná dlžníkovi na prípadné zaplatenie jeho dlhu, potom zosplatnenie dlhu z 31.8.2020, ktorému predchádzal postup podľa § 53 ods. 9 OZ, ktorý žalobca nedodržal, je potrebné považovať za zosplatnenie neúčinné, teda k zosplatneniu dlhu nedošlo a povinnosťou žalovanej bolo splácať jednotlivé splátky naďalej.
Žalovaná namietala, že žalobca nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou pri posudzovaní možnosti splácania a jej bonity. Pri posudzovaní bonity žalovanej veriteľ vychádzal z jej príjmu vo výške 495,- €, zároveň určil ako odpočítateľné položky životné minimum pre dospelého člena domácnosti -80,- € a životné minimum na jedno vyživované dieťa -75,- €, pričom však suma životného minima v zmysle zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov predstavovala od 1.7.2016, ak išlo o jednu plnoletú fyzickú osobu sumu 198,09 € mesačne a spoločne posudzované zaopatrené, resp. nezaopatrené dieťa sumu 90,42 €. Žalobca pri posudzovaní bonity žalovanej nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou, keďže pri hodnote životného minima vychádzal zo sumy v rozpore so zákonom č. 601/2003 Z.z. a zákonom č. 186/2013 Z.z. o úprave súm životného minima, nakoľko v časti životného minima pre dospelú osobu vychádzal zo sumy 80,- € na osobu dlžníčky, pričom však mal vychádzať zo sumy 198,09 € a u jedného vyživovaného dieťaťa zo sumy 75,- €, napriek tomu, že v zmysle zákona ma vychádzať zo sumy 90,42 €. Pri zohľadnení zostávajúcich položiek tak ako boli deklarované dlžníčku, suma zostávajúca dlžníkovi nemala prestavovať +100,29 €, ale -33,22 €. Úver bol teda poskytnutý dlžníčke napriek tomu, že v čase keď o úver žiadala pri odbornom posudzovaní jej bonity malo byť zistené, že z hľadiska jej deklarovaného príjmu a výdavkov nie je v jej možnostiach a schopnostiach splátky veriteľovi uhrádzať (nie je podstatné, že do splátky č. 38 žalovaná splátky uhrádzala, mohla byť schopná ich uhrádzať z iných zdrojov, napr. iných úverov a pod.) veriteľa nezbavovalo povinnosti riadne posudzovať jej bonitu, a preto z jeho strany uvedené predstavuje hrubé porušenie povinnosti konať pri posúdení bonity žalovanej s odbornou starostlivosťou, následkom čoho v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pri deklarovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je povinnosťou žalovanej splácať úver, nakoľko nedošlo k platnému a účinnému zosplatneniu, a to formou mesačných splátok poskytnutej istiny. Pri matematickom rozpočítaní istiny na jednotlivé splátky, ktoré pri úverovej sume 7.000,- € a počte splátok 84 predstavujú mesačnú splátku 83,33 €, teda pokiaľ žalobkyňa riadne splácala splátky do 38. splátky, avšak v sume 141,71 € a celkovo teda zaplatila 5.407,69 €, predstavujú jej doterajšie úhrady zaplatenie celkovo 64,89 splátok, t.j. 64 splátok v celosti po 83,33 € a 65. splátka v časti 74,57 €. V zmysle úverovej zmluvy 64. splátka je splatná dňa 15.7.2022 a 65. splátka dňa 15.8.2022, z čoho vyplýva, že ku dňu rozhodovania súdu žalovaná žiadnu sumu žalobcovi nedlží, pretože k vyššie uvedeným dátumom má splátky uhradené. Z uvedeného dôvodu preto súd žalobu v celosti zamietol.“ Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,CSP“). Žalovaná bola v konaní úspešná, súd prvej inštancie jej preto priznal právo na náhradu trov konania od žalobcu v celosti s tým, že o výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovuje v celom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. V súvislosti s otázkou zosplatnenia poukázal na to, že riadne dodržal a striktne postupoval v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 OZ, podľa ktorého je strata výhody splátok podmienená splnením podmienok, a to musí ísť o spotrebiteľskú zmluvu, strata výhody splátok nenastáva automaticky pre nesplnenie niektorej splátky, ale až po uplatnení práva veriteľom, veriteľ toto právo môže uplatniť najskôr po uplynutí 3-mesačnej lehoty od omeškania dlžníka zo zaplatením splátky a ak veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky. Ak sa v zmluve dohodla strata výhody splátok, má veriteľ právo požadovať od dlžníka zaplatenie celej pohľadávky, čo veriteľ môže zrealizovať ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula najmenej 3 mesačná lehota. Túto lehotu zákon považuje za dostatočne dlhú, aby si dlžník zaobstaral peňažné prostriedky na zaplatenie dlhovanej sumy. Veriteľ musel notifikovať uplatnenie svojho práva aspoň v 15-dňovej lehote. Po jej uplynutí sa právo na zaplatenie celej zvyšujúcej pohľadávky stáva účinným. Ak uplynula 3-mesačná lehota nasledujúca po splatnosti splátky, môže veriteľ po uplynutí 15-dňovej lehoty vymáhať od dlžník zaplatenie celej zvyšnej pohľadávky. Mal za to, že žalovaná mala len jednu povinnosť, a to riadne splácať splátky, pričom bola niekoľkokrát upozorňovaná na vzniknutý dlh, aj na porušenie platobnej disciplíny, či už písomnou formou, alebo zasielaním textových správ na mobilný telefón. Uviedol, že predkladá výzvu, ktorú adresoval žalovanej a upozornil ju na možnosť zosplatnenia budúcich splátok. Strata výhody splátok bola dohodnutá v Zmluve o úvere a pred samotným zosplatnením bola žalovaná na túto možnosť upozornená
Nesúhlasil s tým, že ako veriteľ riadne neposúdil schopnosť spotrebiteľa (žalovanej) splácať spotrebiteľský uver v zmysle ust. § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch. On preveruje si bonitu každého klienta s odbornou starostlivosťou, a to takým spôsobom, že neposkytuje úvery osobám, ktoré nemajú v evidencii obyvateľstva uvedený trvalý pobyt, ďalej osobám pracujúcim na dohodu o pracovnej činnosti, osobám pracujúcim na dohodu o vykonaní práce, nezamestnaným osobám, osobám poberajúcim sociálne dávky či dávky v hmotnej núdzi, ako ani klientom s trvalým zdrojom príjmu, pokiaľ je tento príjem nižší ako 210,- Eur, ako ani klientom evidovaných v databáze SOLUS- neplatiči. Žalovaná pri uzatváraní Zmluvy o úvere uviedla, že vlastní dom alebo byt, má jedno dieťa, je slobodný/slobodná, zdroj príjmu podnikateľ, zamestnávateľ Charlotte Navrkal, zamestnaná od 10/2013, pričom svoj príjem preukázala potvrdením o výške príjmu, čistý príjem/dôchodok 495,- Eur. Žalovaná poskytla všetky potrebné údaje pri spisovaní Zmluvy o úvere a svojím podpisom potvrdila ich správnosť a pravdivosť. Každá Zmluva o úvere je pri uzatváraní hodnotená individuálne, na základe všetkých údajov a informácii a musí prejsť schvaľovacím procesom. Všetky údaje uvedené aj v dokumentoch o overovaní bonity klienta, boli pravdivé a platné v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. V prípade, ak by žalovaná nebola schopná splácať úver, on by jej neposkytol finančné prostriedky. Poukázal na to, že súčasťou každej úverovej zmluvy sú aj úverové podmienky ako neoddeliteľná súčasť zmluvného vzťahu a v samom úvode v ,,Hlave 2. Uzatvorenie úverovej zmluvy“ úverových podmienok svojím podpisom zmluvy žalovaná prehlásila, že ak uviedla zdroj príjmu - zamestnanec, prehlásila, že pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas, minimálne po dobu trvania zmluvného vzťahu s ním (s veriteľom), nie je v skúšobnej dobe, ako aj to, že pracovný pomer trvá, nebol vypovedaný a ani iným spôsobom nekončí. On skúmal bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. 05. 2020, sp. zn. 12Csp/17/2020). Podľa jeho názoru prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nezdôvodnil, v čom spočíva absencia náležitostí Zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie sa obmedzil výlučne na citáciu zákonných ustanovení a paragrafové vymenovanie náležitostí, ktoré považuje za absentujúce, preto považoval rozsudok súdu prvej inštancie za predčasný a taktiež za nedostatočne a neúplne odôvodnený nespĺňajúci kritéria podľa § 220 ods. 2 CSP (viď. uznesenie Krajského súdu Prešov sp.zn. 3Co/53/2016, nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 02. 2020, sp.zn. 6Co/134/2019). Zmluva o úvere spĺňa všetky zákonné náležitosti úverovej zmluvy v zmysle Zákona o spotrebiteľských úverov. Dodal, že v predmetnom prípade došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože súd prvej inštancie úplne odignoroval jeho dôkazy, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal a bezdôvodne na ne neprihliadol. Na záver poukázal na rozsudok Okresného súdu Senica zo dňa 21. 03. 2018, sp. zn 9Csp/188/2017, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 19. 12. 2019, sp. zn. 41Co/98/2019 a na odlišné stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 547/2012 zo dňa 24. 10. 2013
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu (č.l. 194 spisu) navrhla odmietnuť odvolanie ,,žalovaného“ a ,,žalobcovi“ priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, nakoľko odvolanie bolo podané advokátskym koncipientom, avšak nebolo preukázané, že by tento bol poverený na vykonanie tohto úkonu splnomocneným advokátom tak, ako to požaduje Zákon o advokácii. Následne vo vyjadrení (č.l. 211-213 spisu) navrhla, aby odvolací súd odvolanie ,,žalovaného“ v celom zamietol a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% trov konania. Poukázala na to, že ako kľúčovú v tomto prípade považuje vyriešiť otázku odbornej starostlivosti veriteľa. Podľa jej názoru prostriedky procesného útoku o tom, či a ako žalobca konal s odbornou starostlivosťou, sú neprípustnou zmenou žaloby, nakoľko neboli zo strany žalobcu uplatnené v žalobe, ale až po podaní žaloby. Ona počas súdneho konania netvrdila (nevzniesla prostriedok procesnej obrany), že žalobca nekonal pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou. Naopak v priebehu celého konania tvrdila, že je: a) na žalobcovi ako procesnej strane, aby uplatnil všetky prostriedky procesného útoku, potrebné na to, aby preukázal dôvodnosť svojho žalobného návrhu, b) na žalobcovi ako veriteľovi, aby v priebehu konania tvrdil a následnej aj preukázal, ako si splnil svoje povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, pretože dôkazné bremeno konania s odbornou starostlivosťou zaťažuje v zmysle judikatúry SD EÚ C-449/13 veriteľa, nikdy nie spotrebiteľa. Mala za to, že prostriedky procesného útoku bol povinný žalobca uplatniť už v žalobe. Nakoľko ich uplatnil až neskôr, zo strany žalobcu ide zjavne o doplnenie rozhodujúcich skutočností, a tak o neprípustnú zmenu žaloby, pričom na nové rozhodujúce skutočnosti súd prvej inštancie nemal prihliadať.
Podľa názoru súdu prvej inštancie je spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov (a de facto a de iure aj k záveru, že žalobca nemohol platne vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru, porovnaj ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ), nakoľko žalobca hrubo porušil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou (viď ods. 45. rozsudku), keďže žalobca ju dostal ,,zaúverovaním“ do takej finančnej situácie, v ktorej mesačne bola pri jej riadnych príjmoch a riadnych výdavkoch vo výsledku hospodárenia v predĺžení, a to v sume -33,22 EUR mesačne. Žalobca tento záver súdu prvej inštancie v odvolaní žiadnym spôsobom nenapadol ani nespochybnil. Žalobca v konaní nepreukázal, že neporušil ustanovenie § 7 ods. 21 ZoSÚ aplikujúc ustanovenia § 7 ods. 19 až 42 a § 11 ods. 2 ZoSÚ. Žalobca hrubo porušil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou majúcou za následok neexistenciu nároku na úroky, ktoré hrubé porušenie v sebe obsahuje aj samotné „obyčajné“ (iné ako hrubé) porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou majúcou za následok nemožnosť požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. K odchylnému stanovisku bývalého podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Ľalíka zo dňa 24. 10. 2013 podotkla, že právny názor jednotlivého sudcu nemôže prevládať nad právnym názorom celého senátu.
4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
7. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.
8. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.
9. Ohľadne hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP)
10. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť.
11. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a táto právna úprava má základ v smernici Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje.
12. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany.
13. Aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občianskeho zákonníka (napr. Obchodného zákonníka) možno tiež považovať za spotrebiteľské zmluvy napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany.
14. Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzatváraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
15. Zmluva o úvere je v právnom poriadku Slovenskej republiky predmetom právnej úpravy v Obchodnom zákonníku ako absolútny obchodnoprávny vzťah v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka ako aj v ZoSÚ. Právnu úpravu Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá nad rámec právnej úpravy obsiahnutej v Obchodom zákonníku vyžaduje ďalšie náležitosti zmluvy o úvere, je potrebné aplikovať v prípade, že úver je poskytovaný dlžníkovi, ktorý je v pozícii spotrebiteľa. Vzťah medzi Obchodným zákonníkom a Zákonom o spotrebiteľských úveroch je potrebné vyhodnotiť ako vzťah všeobecného právneho predpisu (lex generalis) a osobitného právneho predpisu (lex specialis).
16. Podstatou zmluvy o úvere v zmysle súčasnej právnej úpravy je, že veriteľ sa zaväzuje na požiadanie dlžníka poskytnúť v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, pričom je obligatórne predpísaná písomná forma tejto zmluvy (aj v zmysle Obchodného zákonníka a aj v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch).
17. Je potrebné zdôrazniť, že Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru.
18. Súd prvej inštancie v danom prípade správne ustálil, že Zmluva o úvere zo dňa 01. 03. 2017 je spotrebiteľskou zmluvou, ktorú uzatvoril žalobca v pozícii dodávateľa (veriteľa) so žalovanou v pozícii spotrebiteľa (dlžníka), pričom sa jedná o spotrebiteľský úver.
19. Podľa ustanovenia § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
20. V prípade omeškania so zaplatením niektorej zo splátok ustanovenie § 565 OZ umožňuje veriteľovi pri splnení v Občianskom zákonníku uvedených predpokladov žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz. Veriteľ môže žiadať zaplatenie celej pohľadávky v dôsledku toho, že nebola zaplatená niektorá splátka, ak to bolo medzi dlžníkom a veriteľom dohodnuté, resp. ak to bolo určené v rozhodnutí, za predpokladu kumulatívne splnených skutočností : 1/ ak sa dlžník dostal do omeškania so zaplatením niektorej zo splátok, 2/ veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky, 3/ veriteľ požiadal o zaplatenie celej pohľadávky najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej pohľadávky.
21. Z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ vyplýva: ,,Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.“
22. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci postupoval správne, keď zisťoval, či boli splnené všetky kumulatívne zákonné podmienky pre uplatnenie práva žalobcu podľa § 565, § 53 ods. 9 OZ s odkazom na opis rozhodujúcich skutočností žalobcu v žalobe ohľadne zosplatnenia pohľadávky a to: 1/ existenciu dohody medzi účastníkmi zmluvy o tom, že pri nesplnení niektorej zo splátky nastane splatnosť celej pohľadávky, 2/ omeškanie žalovanej (dlžníka) so splátkou, 3/ upozornenie spotrebiteľa (žalovanej) na uplatnenie práva veriteľa v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní na uplatnenie práva s tým, že lehota 15 dní začína plynúť nasledujúci deň po tom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa § 565 OZ, t.j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, 4/ veriteľ požiadal spotrebiteľa o zaplatenie celej pohľadávky najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej pohľadávky.
23. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal s tým, že v posudzovanej veci neboli splnené kumulatívne zákonné podmienky pre uplatnenie práva žalobcu podľa § 565, § 53 ods. 9 OZ, pričom správne zistil, že z jednostranného úkonu žalobcu, a to z Výzvy k plneniu dlžnej čiastky zo dňa 24. 07. 2020 nevyplýva, s ktorou konkrétnou splátky zmluvy bola žalovaná v omeškaní a ktorú konkrétnu splátku žalobca požadoval od žalovanej, pričom nebola žalobcom daná lehota na dodatočné plnenie dlhu.
24. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ (žalobca) v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa (žalovanú) na uplatnenie tohto práva. Lehota 15 dní začína plynúť nasledujúci deň po tom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa § 565 OZ, t.j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.
25. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je teda podmienené tým, že dodávateľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie § 565 OZ neúčinné. Z uvedeného vyplýva, že upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva dodávateľa musí byť ešte pred jednostranným úkonom, ktorým dodávateľ požiadal spotrebiteľa o zaplatenie celej pohľadávky naraz v zmysle ustanovenia § 565 OZ, a teda dodávateľ nemôže jedným (tým istým) úkonom upozorniť spotrebiteľa na uplatnenie práva podľa § 565 OZ podľa ustanovenia § 53 ods. 9 OZ a zároveň uplatniť právo na zaplatenie celej pohľadávky naraz.
26. Upozornenie spotrebiteľa dodávateľom je kardinálnym vzhľadom na to, že spotrebiteľ na základe upozornenia dodávateľa môže zaplatiť splátku, s ktorou je v omeškaní, a tým odvrátiť následky nezaplatenia splatnej splátky v zmysle § 565 OZ.
27. Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci nemožno dospieť k záveru, že adresát písomnosti (upozorňujúcej výzvy zo dňa 24. 07. 2020; č.l. 48 spisu), t.j. žalovaná nadobudla objektívnu príležitosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. V konaní bolo iba preukázané, že žalobca podal pošte na prepravu dňa 27. 07. 2020 obálku, o ktorej sa žalobca vyjadril, že obsahovala upozorňujúcu výzvu zo dňa 24. 07. 2020, avšak žalovaná poprela doručenie upozorňujúcej výzvy žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal, že upozorňujúca výzva aj bola žalovanej doručená, a teda že sa dostala do
dispozičnej sféry žalovanej, pričom žalobca v konaní nepredložil doručenku podpísanú žalovanou o doručení zásielky, resp. oznámenie od pošty, že žalovaná si nevyzdvihla zásielku v odbernej lehote, resp. odmietla zásielku prevziať.
28. Na základe tohto skutkového zistenia nemožno dospieť k záveru, že upozorňujúca výzva zo dňa 24. 07. 2020 bola žalovanej doručená, resp. že sa dostala do sféry jej dispozície. Keďže nebolo preukázané, že žalovaná objektívne mala možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle žalobcu, nedošlo k pôsobeniu tohto jednostranného právneho úkonu voči adresátovi (žalovanej), a to bez ohľadu na to, či sa s ním žalovaná skutočne oboznámila.
29. Odvolací súd dodáva, že v danom prípade nie žalovaná má preukazovať, že jej zásielka nebola doručená, nakoľko dôkazné bremeno ohľadne toho, že upozorňujúca výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovanej, zaťažuje žalobcu a v jeho záujme bolo, aby sa určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a tvrdená žalobcom, bola v konaní preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú.
30. Podľa ustanovenia § 7 ods. 20, 21 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 01. 03. 2017 na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20 písm. a).
31. Odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) konštatuje, že žalobca v posudzovanej veci nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou pri posudzovaní možnosti splácania úveru a bonity žalovanej, keď nesprávne pri skúmaní bonity žalovanej uviedol v rozpore so zákonom č. 601/2003 Z.z. údaje o životnom minime pre dospelú osobu, keďže vychádzal zo sumy 80,- Eur na osobu žalovanej (dlžníčky), pričom však mal vychádzať zo sumy 198,09 Eur a u jedného vyživovaného dieťaťa vychádzal zo sumy 75,- Eur, napriek tomu, že v zmysle zákona ma vychádzať zo sumy 90,42 Eur, preto pri zohľadnení zostávajúcich položiek deklarovaných žalovanou, suma zostávajúca žalovanej po úhrade výdavkov nemala prestavovať +100,29 Eur, ale -33,22 Eur.
32. Žalobca teda uviedol v Zmluve o úvere náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa (žalovanej) a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť v rozpore so zákonom č. 601/2003 Z.z., a tým určil nesprávne súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úveru, v dôsledku čoho súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (t.j. náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ (žalovaná) vyživovaciu povinnosť; výška splátky spotrebiteľského úveru; výška peňažných záväzkov znižujúcich príjem žalovanej) prevyšoval čistý príjem žalovanej o 33,22 Eur.
33. Nakoľko žalobca hrubo porušil svoje povinnosti, keďže nekonal s odbornou starostlivosťou, úver sa podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalobca ex lege nie oprávnený vyžadovať od žalovanej v pozícii spotrebiteľa ani jednorazové splnenie spotrebiteľského úveru.
34. Pretože ku dňu rozhodovania súdu žalovaná s odkazom na Zmluvu o úvere mala zaplatené všetky splatné splátky, súd prvej inštancie správne žalobu v celom rozsahu zamietol.
35. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania (II. výrok), pretože súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
36. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého: ,,Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“
37. V predmetnom prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, preto jej podľa § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.
38. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.
Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.
Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).