Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-75-2021.pdf
PDF · 146.63 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/75/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: Záhoráková & Partners, s.r.o., so sídlom Krasovského 13, 851 01 Bratislava, IČO: 47 232 412, proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 231/20/1000-7 zo dňa 08.09.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Krajská prokuratúra Žilina (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán) rozhodnutím číslo Ei 44/20/5500-5 zo dňa 24.07.2020 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo prvostupňové rozhodnutie) nevyhovel žiadosti Advokátskej kancelárie Záhoráková & Partners, Krasovského 13, Bratislava - Petržalka o sprístupnenie informácií, doručenej Krajskej prokuratúre Žilina dňa 17.07.2020. Podľa odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu dňa 17.07.2020 bola z Generálnej prokuratúry SR na Krajskú prokuratúru Žilina postúpená žiadosť Advokátskej kancelárie Záhoráková & Partners, Krasovského 13, Bratislava - Petržalka, o sprístupnenie informácií, ktorá žiada, aby boli poskytnuté tieto informácie: „fotokópia kompletného pokynu, resp. prípisu prokurátora Generálnej prokuratúry SR, na základe ktorého bol vydaný pokyn prokurátorky Krajskej prokuratúry v Žiline pod sp. zn. 1Kn 231/13/5500-27 zo dňa 30.01.2017“. Prvostupňový správny orgán poukázal na úpravu podľa § 2 ods. 1, § 5 ods. 1 písm. a) až f), § 6 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. d) všetko zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej ako zákon č. 211/2000 Z. z.), § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Skonštatoval, že požadované informácie nie sú také informácie, ktoré prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti. Jedná sa o informácie, ktoré tvoria súčasť spisu, ktorý vedie prokurátor. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám upravuje obmedzenia prístupu k informáciám, pričom v tomto smere odkazuje aj na všeobecne záväzné právne predpisy. Pokyny prokurátora, prípisy ako aj pokyny nadriadenej prokuratúry sú súčasťou spisu registra 1Kn a z tohto dôvodu nie je možné v zmysle ustanovení zákona o slobodnom prístupe k informáciám obsah dozorového spisu prokurátora sprístupniť pre obmedzenie vyplývajúce z úpravy § 55 zákona o prokuratúre. V uvedenom smere je obmedzená nielen možnosť nahliadať do spisu, ale aj možnosť sprístupňovať údaje v ňom uvedené. Samotný zákon o slobodnom prístupe k informáciám pritom v úprave § 11 ods. 1 písm. d) vymedzuje možnosť obmedzenia prístupu k požadovanej informácii a pokiaľ ide o sprístupňovanie informácií ohľadom rozhodovacej činnosti súdu, vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej hlavy piateho oddielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie
nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy takúto informáciu v zmysle uvedenej zákonnej úpravy nesprístupní alebo jej sprístupnenie obmedzí.
2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu rozhodovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej ako odvolací správny orgán alebo žalovaný), ktorá rozhodnutím číslo Ei 231/20/1000-7 zo dňa 08.09.2020 rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia zreprodukoval podstatnú argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní, ktorá sa premietla aj do vymedzenia žalobných bodov v tejto veci ako aj závery, na ktorých svoje rozhodnutie založil správny orgán prvého stupňa. Žalovaný poukázal na relevantnú aplikovanú právnu úpravu a skonštatoval, že podľa obsahu slova možno za informáciu, ktorej pojem zákon o slobode informácií presne nedefinuje, považovať správu, listinu, údaj, poučenie, ktoré právnická osoba alebo fyzická osoba odovzdáva inej právnickej alebo fyzickej osobe a dovtedy jej bola neznáma. Zdôraznil, že v zmysle záverov rozhodnutí Ústavného súdu SR (v tejto časti poukázal napríklad na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2003, II. ÚS 514/2010), obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa. Zdôraznil, že zákon o slobode informácií obsahuje aj obmedzenia z informačnej povinnosti, ktoré vyplývajú z úpravy § 9 až 11 tohto zákona. Samotné ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií sa prelína s ustanovením § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre, na ktorý priamo odkazuje. Práve úprava § 55m ods. 5, ods. 6 zákona o prokuratúre je žalovaným považovaná za osobitnú úpravu sprístupňovania informácií vzťahujúcich sa k samotnej rozhodovacej pôsobnosti prokuratúry. V nadväznosti na túto úpravu je prokuratúra povinná na základe žiadosti o sprístupnenie informácie sprístupniť verejnosti všetky právoplatné uznesenia prokurátora, vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh. Pre úplnosť treba uviesť, že osobitný právny predpis aj z povinnosti sprístupňovania informácií pozná výnimku podľa § 55m ods. 6, keď prokuratúra môže zo závažných dôvodov odmietnuť sprístupnenie informácie podľa ods. 5, ak by si sprístupnenie informácie mohlo mariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného stíhania alebo porušiť práva a právom chránené záujmy. Žalovaný zdôraznil, že žiadateľka nepožadovala sprístupnenie rozhodnutí vymedzených v § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre, ale požadovala sprístupniť registratúrny záznam tvoriaci dozorový spis prokurátora, na ktorý sa informačná povinnosť podľa osobitnej právnej úpravy nevzťahuje. Žalovaný poukázal na článok 12 ods. 8 písm. d) príkazu generálneho prokurátora SR por. č. 6/2019 zo dňa 04.09.2019, ktorým bol vydaný registratúrny poriadok prokuratúry, podľa ktorého krajská prokuratúra vedie register „Kn“, v ktorom sa vedú oznámenia o trestných činoch a ostatné veci, ktoré nepatria do iných registrov. Z toho vyplýva, že v danom prípade sa jedná o dozorový spis, ktorý vedie prokurátor, pričom oboznamovanie sa s ktorým je upravené v režime vymedzenom v § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre. Medzi subjekty, ktoré sú oprávnené nazerať do tohto spisu nepatrí verejnosť, ale nadriadený prokurátor alebo so súhlasom nadriadeného prokurátora iný prokurátor. Z uvedeného je teda potrebné konštatovať, že na sprístupnenie informácií z dozorového spisu prokurátora sa vzťahuje osobitná právna úprava vyplývajúca zo zákona o prokuratúre, ktorá má ako lex specialis prednosť pred zákonom o slobode informácií, ktorý je v tomto príde lex generalis. Túto skutočnosť potvrdzuje aj Najvyšší súd SR v rozsudku 5Sži 4/2009, v zmysle záverov ktorého, ak informácia má pôvod v konaní, ktoré osobitné zákony označujú za neverejné, potom sa na sprístupnenie vzťahuje implicitné obmedzenie sprístupnenia informácie na základe tohto osobitného zákona. Práve úprava podľa § 55m zákona o prokuratúre presne špecifikuje, čo sa môže zo spisu prokurátora na základe žiadosti podľa zákona o slobode informácií sprístupniť, ako aj to, ktoré informácie, hoci by sa inak na základe žiadosti mali sprístupniť je možné zo závažných dôvodov odmietnuť sprístupniť. Samotný zákon o slobode informácií je založený na generálnej klauzule s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Tento zákaz nemusí byť priamo stanovený zákonom o slobode informácií, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva.
3. Podaním zo dňa 25.11.2020 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného a následne toto rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Na odôvodnenie predloženej správnej žaloby žalobca uviedol, že žiadal o sprístupnenie informácie týkajúcej sa pokynu resp. prípisu žalovaného na základe, ktorého bol vydaný pokyn prokurátorkou Krajskej prokuratúry Žilina pod sp. zn. 1Kn 231/13/550-27 zo dňa 30.01.2017 a ktorého obsah sa mal týkať mandanta žalobcu pána F., nar. XX.XX.XXXX. Žalobca uvedené žiadal za účelom zabezpečenia účinnosti obrany procesných práv a právnych nárokov F. Y. v civilných konaniach, kde ho zastupuje a kde žiadaná informácia môže mať zásadný význam pre tieto civilné konania a aj pre
budúce konania. Žalobca poukázal na závery podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS I. 320/2016, z ktorého podľa tvrdení žalobcu vyplýva záver, podľa ktorého pokyn prokurátora je spôsobilý zasiahnuť do základných práv garantovaných Ústavou SR. Pokyn prokurátora je preskúmateľný akt štátneho orgánu a môže byť nástrojom nesprávneho úradného postupu. Pokyn nie je súčasťou trestného spisu z čoho vyplýva, že je možné sa s ním oboznámiť len prostredníctvom zákona o slobode informácií, či ním nedošlo k zásahu do základných práv a k ohrozeniu práv a právom chránených záujmov konkrétnej osoby. Žalobca poukázal na závery žalovaného, ktorý skonštatoval, že úprava § 55m ods. 5, ods. 6 zákona o prokuratúre je osobitnou úpravou sprístupňovania informácií vzťahujúcou sa na samotnú rozhodovaciu činnosť, teda pôsobnosť prokuratúry. Na základe tohto ustanovenia je prokuratúra povinná na základe žiadosti uverejniť všetky právoplatné uznesenia prokurátora, vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh. Z toho podľa záverov žalovaného vyplýva, že žalobca nepožadoval sprístupnenie toho, čo je vymedzené v úprave § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre, ale požadoval sprístupnenie registratúrneho záznamu tvoriaceho dozorový spis prokurátora, na ktorý sa informačná povinnosť nevzťahuje. Taktiež žalobca poukázal na záver žalovaného, v rámci ktorého žalovaný s odkazom na článok 12 ods. 8 písm. d) príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 6/2019 zo dňa 04.09.2019, ktorým sa vydáva registratúrny poriadok a z ktorej úpravy vyplýva, že krajská prokuratúra vedie register Kn, v ktorom sa vedú oznámenia o trestných činoch a ostatné veci, ktoré nepatria do iných registrov. Z toho vyplýva, že ide o dozorový spis prokurátora, pre ktorý sa uplatní režim § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre. Do takéhoto spisu nie je možné nazerať okrem oprávnených subjektov, ktorými sú nadriadený prokurátor a s jeho súhlasom iný prokurátor a nie verejnosť. Žalobca so závermi rozhodnutia žalovaného nesúhlasí a tvrdí, že má subjektívne právo na poskytnutie informácie týkajúcej sa mandanta žalobcu pána F., za účelom účinného poskytnutia právnych služieb a toto jeho právo bolo porušené. Cieľom obmedzenia práva na poskytovanie informácie o rozhodovacej činnosti a rozhodnutiach orgánov činných v trestnom konaní podľa úpravy § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) - ďalej len zákon o slobode informácií alebo zákon č. 211/2000 Z. z., je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci a zároveň aj nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a pod. Z toho vyplýva, že rozhodujúce je individuálne posúdenie prípadu a samotnej žiadosti o informáciu. Žalobca tvrdí, že v danom prípade poskytnutie požadovanej informácie nijako nemôže zasiahnuť do rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, pretože neprebieha trestné konanie. Túto skutočnosť žalovaný neskúmal. Trestné stíhanie vo veci bolo začaté na základe prípisu prokurátorky Krajskej prokuratúry Žilina č. 1Kn 231/13/5500-27 zo dňa 30.01.2017. Priamo v správnej žalobe žalobca uvádza, že na základe prípisu Krajskej prokuratúry Žilina č. 1Kn 231/13/5500-27 zo dňa 30.01.2017 označeného ako Vec: podozrivý F. Y. - trestné konanie - opakovaný podnet - vrátenie spisového materiálu s pokynom, bolo začaté trestné stíhanie. Z uvedeného prípisu Krajskej prokuratúry Žilina, a to z jeho obsahu vyplýva skutočnosť, že prokurátor Generálnej prokuratúry vo svojom prípise uviedol skutočnosti citované v bode 12. správnej žaloby žalobcom. Prípis bol Krajskou prokuratúrou Žilina vyhodnotený ako pokyn prokurátora Generálnej prokuratúry SR. Tento pokyn prokurátora Generálnej prokuratúry SR bol vydaný na základe opakovaného podnetu advokátov T.. W. a T.. L. F. zo dňa 05.11.2015, 06.04.2016 a 18.04.2016 o opätovné preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Čadca pri prešetrovaní trestného oznámenia zo dňa 10.06.2013, ktoré bolo odmietnuté a sťažnosť proti odmietnutiu prokurátora Okresnej prokuratúry Čadca bola zamietnutá. Vo vzťahu k pokynu, či prípisu prokurátora Generálnej prokuratúry SR žalobca uviedol, že bol vydaný v rozpore s ustanoveniami zákona o prokuratúre, pretože na vybavenie citovaných podnetov nebol príslušný prokurátor Generálnej prokuratúry, ale výlučne krajský prokurátor, v ktorej časti žalobca poukázal na úpravu podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení platnom do 31.12.2015 a ustanovenie § 54 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení platnom do 31.12.2015. Aj v prípade, ak by išlo o opakovaný podnet v tej istej veci podľa úpravy § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre a nadriadený prokurátor prokurátorovi Okresnej prokuratúry Čadca, teda krajský prokurátor, takémuto ďalšiemu opakovanému podnetu nevyhovel, potom nadriadeným prokurátorom krajskému prokurátorovi by nebol opätovne prokurátor Generálnej prokuratúry SR, ale výlučne sám Generálny prokurátor SR, v ktorej časti poukázal žalobca na úpravu podľa § 54 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre v znení do 31.12.2015. Vychádzajúc z uvedeného bol teda pokyn resp. prípis prokurátora Generálnej prokuratúry SR vydaný osobou nepríslušnou a je v rozpore s úpravou § 34 v spojení s ustanovením § 54 zákona o prokuratúre. Pokyn resp. prípis prokurátora Generálnej prokuratúry SR nie je výsledkom dôkladného a nestranného preskúmania spisu vedeného ORPZ v Čadci pod ČVS: ORP-557/OEK-CA-2013, nakoľko v čase jeho
vydania bolo zrejmé, že boli vykonané všetky znalecké dokazovania, výsledkom ktorých boli objektívne závery o tom, že nielenže nedošlo k falšovaniu zmlúv o pôžičkách, ale ani k ich pozmeňovaniu, a teda ak aj takéto boli predkladané v občianskoprávnych konaniach, potom nijako ani náznakovo neboli spôsobilé založiť čo i len podozrenie a už vôbec nie dôvodné podozrenie o tom, že došlo ku spáchaniu trestného činu marenia spravodlivosti, ktorou otázkou sa vyšetrovateľ zaoberal už v štádiu pred podaním opakovaného podnetu advokátov T.. W. a T.. F.. Pokyn resp. prípis prokurátora Generálnej prokuratúry bol v prísnom rozpore s úpravou § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre, nakoľko vychádzajúc zo skutkového stavu veci bolo zrejmé, že prokurátor Generálnej prokuratúry SR opomenul svoju povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť vo verejnom záujme a bez akéhokoľvek vplyvu s cieľom dôslednej, účinnej a rýchlej ochrany práv a právom chránených záujmov fyzických osôb. Bolo zjavným prejavom popretia povinnosti prokurátora konať nestranne a pristupovať k osobám, s ktorými prichádza do styku a k veciam, ktoré vybavuje nezaujato a objektívne, bez akýchkoľvek vplyvov a predpojatosti tak, ako to vyplýva z odporúčaní Rady Európy č. Rec/2000/10, najvyššími štandardmi schválenými Medzinárodnou asociáciou prokurátorov v roku 2009 a Európskymi smernicami o etike a správaní sa prokurátorov prijatých na konferencii generálnych prokurátorov Európy v Budapešti. Jeho obsahom je ničím neobjektívne, nekvalifikované konštatovanie prokurátora o tom, že mandant žalobcu sa dlhodobo zaoberá činnosťou podvodného charakteru realizovanou sofistikovaným spôsobom, čo je predovšetkým ignorovaním princípu prezumpcie neviny. Tento pokyn resp. prípis bol zjavne účelovým konaním prokuratúra, ktoré nemalo odkaz v žiadnom relevantnom podklade. Táto aktivita prokurátora mohla mať za cieľ kriminalizáciu mandanta žalobcu, čo bolo umocnené nepravdivým a vedome zavádzajúcim konštatovaním prokurátora. Nie je jasné, či prokurátor generálnej prokuratúry vydal akt, ktorý je prostriedkom riadenia nadriadenej prokuratúry podriadenej prokuratúre, ktorým zasahuje do výkonu dozoru nad zachovávaním zákonnosti v konkrétnej veci a má povahu pokynu, a je teda súčasťou rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Ak sa však prokurátor Generálnej prokuratúry SR dopustil excesu, potom tento akt nemá povahu „pokynu“ v zmysle § 6 a nasl. zákona o prokuratúre, ale ide o nulitný akt, ktorého sprístupnenie zákon o slobode informácií nijako neobmedzuje a ani nevylučuje v zmysle § 8, k tomu sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyjadril a ani sa s tým nevysporiadal, neskúmal pokyn po obsahovej stránke s ohľadom na odvolaciu argumentáciu. Žalobca tvrdí, že žalovaný ako povinná osoba a aj Krajská prokuratúra Žilina mali skúmať pri naplnení požiadavky individuálneho posudzovania žiadosti žalobcu, či dôjde sprístupnením ku zmareniu účelu v zmysle § 8 zákona o slobode informácií, či požadovaná informácia má povahu pokynu v prebiehajúcom procese rozhodovania s ohľadom na stav trestného konania a vecnú príslušnosť prokurátora a či požadovaná informácia je len prostriedkom kontroly a dozoru po ukončení trestného konania. Ak žalovaný dospel, a to bez bližšieho odôvodnenia k odvolacej argumentácii žalobcu, na základe odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu k záveru, že ide o riadny pokyn v rámci rozhodovacieho procesu, mal zvážiť v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, či s ohľadom na osobu mandanta nie je na mieste sprístupniť informáciu aspoň v obmedzenom rozsahu s ohľadom na to, že pokyn môže byť predmetom prieskumu, v ktorej časti žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 320/2016. Aj to prečo nesprístupnil informáciu aspoň čiastočne mal žalovaný odôvodniť. Úplné nesprístupnenie požadovanej informácie potom zasahuje do základných a ústavných práv žalobcu, ako aj mandanta žalobcu a vo vzťahu k tomuto uviedol žalobca poukaz na právo na súdnu ochranu v nadväznosti na článok 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak by súd dospel k záveru, že sa požadovaná informácia týka nulitného aktu a je prostriedkom výkonu kontroly teda dozoru, sprístupnenie takejto informácie žalovanému nezakazuje žiadne ustanovenie zákona o prokuratúre a je irelevantné, či v zmysle vnútorného aktu, príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky týkajúceho sa registratúry je systematicky zaradené do spisu dozorujúceho prokurátora alebo nie. Nesprístupnením informácie v celom rozsahu, hoci nič nebránilo sprístupniť ju aspoň v obmedzenom rozsahu, žalobca neprimerane obmedzil až poprel práva a právom chránené záujmy dotknutej osoby, ktorou je žalobca a odôvodnene aj jeho mandant a ich právo na poskytnutie informácie, ku ktorej sa inak ako prostriedkami zákona o slobode informácií nevedia dostať. Žalovaný poprel princípy transparentnosti, prehľadnosti a predvídateľnosti rozhodovacej činnosti prokuratúry z hľadiska verejnej kontroly. Žalovaný nemôže vedome kryť konanie, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu zákona, nakoľko je to v rozpore s verejným záujmom. Nesprístupnenie požadovanej informácie je aj v rozpore s úpravou Správneho poriadku s poukazom na úpravu § 22 zákona o slobode informácií. Žalovaný nezistil spoľahlivo stav veci, v ktorej časti poukázal žalobca na úpravu podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, konkrétne nezistil, či išlo o akt dozoru alebo
akt riadenia, nezaoberal sa možnosťou čiastočného sprístupnenia, čím nepostupoval v súlade s § 11 ods. 1 zákona o slobode informácií, a to je v rozpore s úpravou § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Nijako nezdôvodnil aplikáciu § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií a dospel k záveru, že požadované informácie nie je možné sprístupniť vôbec. Tiež sa nevysporiadal s judikatúrou Ústavného súdu, v nadväznosti na ktorú sú postupy prokurátora preskúmateľné súdmi, a teda ako má byť právo žalobcu na takýto súdny prieskum realizované, ak žalovaný informáciu odmieta sprístupniť a odvoláva sa na príkaz generálneho prokurátora SR por. č. 6/2019, ktorý nemá všeobecnú záväznosť. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie žalobca navrhol pre nesprávne právne posúdenie podľa § 191 ods. 1 písm. c) rozhodnutie žalovaného zrušiť.
4. Podaním zo dňa 16.09.2021 sa k žalobe vyjadril žalovaný, poukázal na závery vyplývajúce z odôvodnenia jeho rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v administratívnom konaní, nakoľko odvolacie dôvody v podstatnom obsahu korešpondujú argumentácii žalobcu v bodoch 11. až 16. správnej žaloby. Osobitne poukázal na úpravu podľa § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre, podľa ktorej nazerať do spisu, ktorý vedie prokurátor, môže iba jeho nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 1 zákona o prokuratúre) alebo so súhlasom nadriadeného prokurátora iný prokurátor. Znenie úpravy podľa § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre neumožňuje sprístupniť obsah spisu nikomu inému ako vymedzeným prokurátorom a iný výklad uvedeného ustanovenia, podľa ktorého by iný subjekt mimo rezortu prokuratúry mal právo nahliadať do spisu či inak spoznať jeho obsah by bol popretím obsahu daného ustanovenia. Tiež poukázal na dôvodovú správu k úprave § 55 zákona o prokuratúre, ktorú citoval. Uviedol, že výnimku z ustanovenia § 55 zákona o prokuratúre predstavuje ustanovenie § 55m zákona o prokuratúre, ktoré vymenúva zverejňované skutočnosti a ktorými sú právoplatné uznesenia prokuratúra, ktorými sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej osobe, právoplatné rozhodnutia disciplinárnych komisií, na základe žiadosti podľa osobitného zákona, ktorým je zákon o slobode informácií, všetky právoplatné uznesenia prokurátora, vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a o žalobný návrh. Písomnosti, ktoré požadoval sprístupniť žalobca nebolo možné podradiť pod rozhodnutia - uznesenia, ktoré je nutné či povinné zverejniť, a preto nebolo možné žiadosti žalobcu vyhovieť. Zdôraznil, že v konaní podľa zákona o slobode informácií mohol žalovaný posudzovať jedine fakt, či požadovaná informácia je spôsobilá na zverejnenie resp. či sú dôvody na obmedzenie sprístupnenia tejto informácie. Prípadnú nápravu či reparáciu požadovanej písomnosti mal žalobca využiť na prípadnú nápravu, či reparáciu požadovanej písomnosti mal žalobca využiť príslušné inštitúty upravené v Trestnom poriadku. Závery podľa nálezu Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 320/2016-49 nie sú na prejednávanú právnu vec aplikovateľné, nakoľko v náleze nie je ani zmienka o tom, čo môže alebo nemôže byť sprístupnené podľa zákona o slobode informácií.
5. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovaného k žalobe nepodal.
6. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP, pričom vychádzal z viazanosti rozsahom a dôvodmi správnej žaloby podľa § 183 SSP. Skonštatoval, že námietky obsiahnuté v žalobných bodoch dôvodné nie sú a v nadväznosti na to podľa § 190 SSP rozhodol o zamietnutí žaloby. Vo veci rozhodoval správny súd bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a rovnako za splnenia podmienok § 137 ods. 4 SSP. Na termíne dňa 27.04.2022 vyhlásil rozsudok vo veci.
7. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) - ďalej aj len zákon o slobode informácií: Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak po d) sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, 24) rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie
o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.
Podľa § 55 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre - ďalej aj len zákon o prokuratúre: Nazerať do spisu, ktorý vedie prokurátor, môže iba jeho nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 1) alebo so súhlasom nadriadeného prokurátora iný prokurátor.
Podľa § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre: Prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona všetky právoplatné uznesenia prokurátora vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh.
8. Z pripojeného administratívneho spisu má súd preukázanú skutočnosť podania žiadosti subjektu Zahoráková & Partners, s.r.o. o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (zákon o slobode informácií) adresovanej Generálnej prokuratúre SR, so sídlom v Bratislave. Podľa obsahu tejto žiadosti v súlade s ustanovením § 14 zákona o slobode informácií označený subjekt žiada o poskytnutie informácie, a to zaslaním poštou a emailom fotokópie kompletného pokynu, resp. prípisu prokurátora Generálnej prokuratúry SR, na základe ktorého bol vydaný pokyn prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Žiline pod sp. zn. 1Kn 231/13/550-27 zo dňa 30.01.2017 a ktorého obsah sa mal týkať mandanta označeného subjektu, a to F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. Ďalej z obsahu pripojeného spisu vyplýva skutočnosť vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak, ako sú v podstatnom obsahu už zachytené v odôvodnení tohto rozsudku a podanie a obsah odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 17.08.2020, ktorého obsah zodpovedá v podstatnej časti obsahu žalobných bodov správnej žaloby.
9. Správny súd primárne s poukazom na úpravu podľa § 2 ods. 2 SSP konštatuje, že žalobcovi v tejto veci svedčí aktívna vecná legitimácia na uplatnenie prieskumu zákonnosti vo vzťahu k rozhodnutiam správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného v nadväznosti na tvrdenie žalobcu o ukrátení jeho subjektívneho práva na poskytnutie informácie za účelom účinného poskytovania právnych služieb jeho mandantovi - pánovi F. Správny súd poznamenáva, že zároveň pokiaľ žalobca v správnej žalobe uviedol v bode 18, že žalovaný svojim rozhodnutím neprimerane obmedzil, dokonca poprel práva a právom chránené záujmy dotknutej osoby, ktorou odvodene je aj mandant žalobcu, vymedzil tým tvrdenie o zásahu do základných práv aj samotného pána F.. Na uplatnenie súdneho prieskumu zákonnosti z takto vymedzeného dôvodu však žalobcovi aktívna vecná legitimácia v konaní pred správnym súdom nesvedčí. Táto skutočnosť však nemala v konečnom dôsledku dopad na už uvedený záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v tomto konaní, v nadväznosti na jeho tvrdenie o ukrátení jeho subjektívneho práva na poskytnutie informácií za účelom poskytovania účinnej právnej pomoci jeho mandantovi.
10. Námietka uplatnená žalobcom, ktorou tento namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu, čo by pri naplnení týchto skutočností zakladalo dôvod zrušenia rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov, nie je správnym súdom hodnotená ako nedôvodná. Touto námietkou sa správny súd zaoberal ako prvou. Správny súd posudzuje zákonnosť postupov a rozhodnutí správnych orgánov, pričom úlohou správneho súdu nie je nahrádzať svojim postupom a rozhodnutím činnosť správnych orgánov. V nadväznosti na to pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu chýbajú dôvody spĺňajúce požiadavku individuálneho a presvedčivého zdôvodnenia prijatých záverov pri vysporiadaní sa s tvrdeniami účastníkov konania, trpí rozhodnutie správneho orgánu nedostatkom, ktorý zakladá dôvod jeho zrušenia pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Len náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je spôsobilé presvedčiť účastníkov konania o správnosti postupu a zákonnosti samotného prijatého rozhodnutia. Len odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu spĺňajúce takúto kvalitu odôvodnenia zároveň umožňuje naplnenie kontrolnej funkcie, ktorá patrí správnemu súdu pri prieskume zákonnosti takéhoto rozhodnutia. Ak preskúmavané rozhodnutie dostatočné dôvody po skutkovej i po právnej stránke neuvádza, nevytvára ani základ pre samotný vecný prieskum zákonnosti v nadväznosti na ostatné vecné námietky obsiahnuté v žalobných bodoch. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe je pri hodnotení preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu potrebné aplikovať v zásade rovnaké princípy ako pri posudzovaní preskúmateľnosti súdnych
rozhodnutí, vychádzať z princípu právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR) a zo zohľadnenia práva na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy SR). Správny súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vymedzuje dôvody, ktoré viedli k prijatiu jeho záverov, ktoré dôvody však spĺňajú atribút dostatočných dôvodov, a teda správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného hodnotí ako preskúmateľné. Osobitne pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného, správny súd zdôrazňuje, že je rozhodnutím o odvolaní, v ktorom sa žalovaný vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu v odvolaní. Právo na uvedenie dostatočných dôvodov je súčasťou práva na spravodlivý proces a v nadväznosti na to poukazuje správny súd na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (konkrétne napríklad vo veci Ruiz Torija c. Španielsko alebo Hiro Balani c. Španielsko) ako aj na závery rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. III. ÚS 119/03 alebo IV. ÚS 115/03. V zmysle uvedenej judikatúry správny súd zdôrazňuje, že nie je nevyhnutné, aby na každú námietku bola daná podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak však žalovaný v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku prednesenú žalobcom je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti - svojvoľnosti postupu a rozhodovacej činnosti žalovaného, čo v predmetnej veci vo vzťahu ku rozhodnutiu žalovaného skonštatovať možné nie je. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia poznamenáva, že za relevantný, a to v tom zmysle uvedenej kvality relevantnosti, že sa týka veci a taktiež je konkrétny, teda formulovaný dostatočne jasným spôsobom a vymedzením dostatočne určitého obsahu, je potrebné považovať podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva taký argument, ktorý ak bol by vyhodnotený ako relevantný v zmysle jeho vecnej opodstatnenosti - „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia (napr. vec Hiro Balani v. Španielsko, vec Bochan v. Ukrajina). S námietkami takéhoto charakteru je orgán verejnej správy v nadväznosti na citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva povinný sa vysporiadať. Správny súd zároveň zdôrazňuje, že relevantnosť námietky a jej konkrétnosť nesvedčí automaticky a bez ďalšieho o jej vecnej opodstatnenosti (well-founded), pretože posúdenie samotnej vecnej opodstatnenosti inak relevantnej a konkrétnej námietky musí byť ešte predmetom úvah orgánu verejnej správy alebo súdu. Na základe východísk uvedených v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku, pokiaľ ide o vnímanie inštitútu nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu pre nedostatok dôvodov v zmysle úpravy § 191 ods. 1 písm. d) SSP, vyhodnocoval správny súd vyššie vymedzenú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd dospel k záveru, podľa ktorého rozhodnutie žalovaného atribút preskúmateľnosti vymedzením dostatočných dôvodov spĺňa, nakoľko argumenty v ňom, pokiaľ ide o jeho odôvodnenie obsiahnuté, dávajú zrozumiteľné odpovede na všetky relevantné otázky týkajúce sa veci, vrátane uvedenia úvah, ktorými sa žalovaný pri prijatí svojich záverov spravoval. Rozhodnutie žalovaného dostatočne vymedzuje východiská prijatých záverov ako v skutkovej, tak v právnej rovine, pričom tieto majú oporu v administratívnom spise. V nadväznosti na to správny súd tak, ako je už konštatované vyššie námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nedostatku dôvodov vyhodnotil ako nedôvodnú. 11. Podstatnou otázkou, ktorej zodpovedanie pripadlo v tejto veci správnemu súdu bolo vyhodnotenie, či požadovaná informácia, teda konkrétne pokyn resp. prípis prokurátora Generálnej prokuratúry SR, na základe ktorého bol vydaný pokyn prokurátorky Krajskej prokuratúry Žilina pod sp. zn. 1Kn 231/13/550-27 zo dňa 30.01.2017 (ďalej aj len prípis resp. pokyn prokurátora Generálnej prokuratúry SR), predstavoval informáciu, ktorú bol správny orgán prvého stupňa povinný sprístupniť prípadne ju sprístupniť čiastočne (obmedzené sprístupnenie) alebo nie. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia zdôrazňuje, že predmetom posúdenia zákonnosti v tejto veci bolo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o nesprístupnení takto požadovanej informácie a rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdené a nie posudzovanie zákonnosti iného predmetu konania správneho súdu. Pri riešení vymedzenej podstatnej otázky vychádzal správny súd zo skutočnosti, že konanie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tvorí jeden celok. Vzhľadom na obsah argumentácie žalobcu v správnej žalobe sa správny súd zameral na správnosť resp. nesprávnosť právneho posúdenia veci žalovaným.
12. Správny súd konštatuje, že z obsahu správnej žaloby (bod 12. správnej žaloby) vyplýva, že pokyn resp. prípis, ktorý žalobca požadoval sprístupniť časovo predchádzal prípisu Krajskej prokuratúry Žilina č. 1Kn 231/13/-550-27 zo dňa 30.01.2017, označenému ako Vec: podozrivý F. Y. - trestné konanie - opakovaný podnet - vrátenie spisového materiálu s pokynom, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie vo veci. Uvedená skutočnosť nebola v správnom súdnom konaní žalovaným spochybnená
a skutočnosť svedčiaca inému zisteniu o uvedenej časovej súvislosti nevyplýva ani z pripojeného administratívneho spisu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na úpravu podľa § 10 ods. 14 Trestného poriadku, podľa ktorej trestným konaním je konanie podľa tohto zákona (tu sa má na mysli Trestný poriadok, teda zákon č. 301/2005 Z.z. - poznámka správneho súdu), trestné stíhanie je úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej a prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len dohoda o vine a treste) alebo právoplatnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej. Z obsahu správneho súdneho spisu a ani z obsahu pripojeného administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného nevyplýva informácia o momente začatia trestného konania podľa § 10 ods. 14 Trestného poriadku a momente začatia trestného stíhania podľa § 199 Trestného poriadku, od ktorých skutočností by správny súd mal možnosť vyvodiť základ pre záver o tom, či prípis resp. pokyn prokurátora Generálnej prokuratúry SR žiadaný žalobcom v rámci žiadosti o sprístupnenie informácií predstavoval informáciu týkajúcu sa rozhodovacej činnosti prokuratúry ako orgánu činného v trestnom konaní v zmysle úpravy § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Správny súd poznamenáva vo všeobecnej rovine, že pokiaľ je požadovaná informácia známa povinnej osobe v zmysle zadefinovania osoby v statuse povinnej osoby podľa zákona o slobode informácií aj inak, teda nevznikla priamo ako dôsledok trestného konania a existuje aj mimo tohto trestného konania, ide o informáciu vypovedajúcu o činnosti povinnej osoby. Povinná osoba preto nemôže sprístupnenie takejto informácie automaticky odmietnuť iba z dôvodu, že sa stala predmetom činnosti povinnej osoby v danom prípade prokuratúry. V nadväznosti na to, pokiaľ moment začatia trestného konania, ktorého sa pokyn resp. prípis prokurátora Generálnej prokuratúry SR týkal, časovo predchádzal vydaniu tohto pokynu resp. prípisu, bolo potrebné žiadosť žalobcu o jeho sprístupnenie posudzovať pri naplnení účelu informovania orgánov činných v trestnom konaní o ich činnosti podľa § 6 Trestného poriadku, teda pri zohľadnení požiadavky neinformovať o skutočnostiach, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie alebo vyšetrenie veci a v nadväznosti na to, takúto informáciu podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií v spojení s § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre nesprístupniť. Úprava podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií v spojení s § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre dáva pokiaľ ide o sprístupnenie informácií o rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, a teda i prokuratúry, prioritu úprave § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre, na ktorú prostredníctvom poznámky č. 47 priamo odkazuje a ktorá právna úprava § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre je pokiaľ ide o informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti prokuratúry vo vzťahu k zákonu o slobode informácií špeciálnou právnou úpravou. Podľa § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona všetky právoplatné uznesenia prokurátora, vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh. V danom prípade ide o evidentný taxatívny výpočet sprístupňovaných informácií podľa zákona o slobode informácií, na ktorý ustanovenie § 55m zákona o prokuratúre tak, ako je už uvedené vyššie prostredníctvom poznámky 47 priamo odkazuje. Postup a rozhodnutie ako správneho orgánu prvého stupňa tak žalovaného boli preto v súlade s uvedenou právnou úpravou a vec bola žalovaným i správnym orgánom rozhodujúcim o odvolaní správne právne posúdená.
13. V prípade vyčlenenia informácie požadovanej žalobcom teda prípisu resp. pokynu prokurátora Generálnej prokuratúry SR z kategórie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní podľa úpravy § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre bolo nevyhnutné zohľadniť a vychádzať pri právnom posúdení z úpravy § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre, podľa ktorého nazerať do spisu, ktorý vedie prokurátor môže iba jeho nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 1) alebo so súhlasom nadriadeného prokurátora iný prokurátor. V danom prípade ide síce o úpravu inštitútu nazerania do spisu, ktorý opäť kogentne taxatívnym výpočtom vymenúva osoby, ktoré môžu nazerať do spisu vedeného prokurátorom. Táto úprava je však správnym súdom vnímaná ako relevantná i pri uplatnení práva osoby, ktorá do okruhu osôb vymedzených podľa § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre nespadá, na sprístupnenie informácie obsiahnutej v spise vedenom prokurátorom, s vyústením do záveru správneho súdu, podľa ktorého pokiaľ bol prípis resp. pokyn prokurátora Generálnej prokuratúry SR, sprístupnenie ktorého žalobca žiadal podľa zákona o slobode informácií obsiahnutý v spise prokurátora, do ktorého aj len nahliadať mohli výlučne osoby uvedené v § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre a za podmienok vyplývajúcich z tejto právnej úpravy, bolo by sprístupnenie takejto informácie inému subjektu - subjektu neuvedenému v úprave podľa § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre na základe jeho žiadosti podľa zákona o slobode informácií, popretím samotnej úpravy nazerania do spisu podľa § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre. Nesprístupnenie žiadanej informácie Krajskou prokuratúrou
Žilina a žalovaným bolo v takom prípade zákonné a správne právne posúdené pri zohľadnení úpravy § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre. V tejto časti správny súd konštatuje, že skutočnosť obsiahnutia predmetného prípisu resp. pokynu prokurátora Generálnej prokuratúry SR v spise prokurátora vedeného podľa registratúrneho poriadku vydaného príkazom generálneho prokurátora SR por. č. 6/2019 zo dňa 04.09.2019 (článok 12 ods. 1 písm. d)) vydaného podľa § 10 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, § 16 ods. 3 zákona č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 410/2015 Z. z. o podrobnostiach výkonu správy registratúry orgánov verejnej moci a o tvorbe spisu v znení vyhlášky č. 49/2019 Z. z., je relevantná práve vzhľadom na jednoznačnosť úpravy podľa § 55 ods. 1 zákona o prokuratúre.
14. Žalobca ďalej namietal: Vo vzťahu k pokynu, či prípisu prokurátora Generálnej prokuratúry SR žalobca uviedol, že bol vydaný v rozpore s ustanoveniami zákona o prokuratúre, pretože na vybavenie citovaných podnetov nebol príslušný prokurátor Generálnej prokuratúry, ale výlučne krajský prokurátor, v ktorej časti žalobca poukázal na úpravu podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení platnom do 31.12.2015 a ustanovenie § 54 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení platnom do 31.12.2015. Aj v prípade, ak by išlo o opakovaný podnet v tej istej veci podľa úpravy § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre a nadriadený prokurátor prokurátorovi Okresnej prokuratúry Čadca, teda krajský prokurátor, takémuto ďalšiemu opakovanému podnetu nevyhovel, potom nadriadeným prokurátorom krajskému prokurátorovi by nebol opätovne prokurátor Generálnej prokuratúry SR, ale výlučne sám Generálny prokurátor SR, v ktorej časti poukázal žalobca na úpravu podľa § 54 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre v znení do 31.12.2015. Vychádzajúc z uvedeného bol teda pokyn resp. prípis prokurátora Generálnej prokuratúry SR vydaný osobou nepríslušnou a je v rozpore s úpravou § 34 v spojení s ustanovením § 54 zákona o prokuratúre. Pokyn resp. prípis prokurátora Generálnej prokuratúry SR nie je výsledkom dôkladného a nestranného preskúmania spisu vedeného ORPZ v Čadci pod ČVS: ORP-557/OEK-CA-2013, nakoľko v čase jeho vydania bolo zrejmé, že boli vykonané všetky znalecké dokazovania, výsledkom ktorých boli objektívne závery o tom, že nielenže nedošlo k falšovaniu zmlúv o pôžičkách, ale ani k ich pozmeňovaniu, a teda ak aj takéto boli predkladané v občianskoprávnych konaniach, potom nijako ani náznakovo neboli spôsobilé založiť čo i len podozrenie a už vôbec nie dôvodné podozrenie o tom, že došlo ku spáchaniu trestného činu marenia spravodlivosti, ktorou otázkou sa vyšetrovateľ zaoberal už v štádiu pred podaním opakovaného podnetu advokátov T. a T. Pokyn resp. prípis prokurátora Generálnej prokuratúry bol v prísnom rozpore s úpravou § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre, nakoľko vychádzajúc zo skutkového stavu veci bolo zrejmé, že prokurátor Generálnej prokuratúry SR opomenul svoju povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť vo verejnom záujme a bez akéhokoľvek vplyvu s cieľom dôslednej, účinnej a rýchlej ochrany práv a právom chránených záujmov fyzických osôb. Bolo zjavným prejavom popretia povinnosti prokurátora konať nestranne a pristupovať k osobám, s ktorými prichádza do styku a k veciam, ktoré vybavuje nezaujato a objektívne bez akýchkoľvek vplyvov a predpojatosti tak, ako to vyplýva z odporúčaní Rady Európy č. Rec/2000/10, najvyššími štandardmi schválenými Medzinárodnou asociáciou prokurátorov v roku 2009 a Európskymi smernicami o etike a správaní sa prokurátorov prijatých na konferencii generálnych prokurátorov Európy v Budapešti. Jeho obsahom je ničím neobjektívne, nekvalifikované konštatovanie prokurátora o tom, že mandant žalobcu sa dlhodobo zaoberá činnosťou podvodného charakteru realizovanou sofistikovaným spôsobom, čo je predovšetkým ignorovaním princípu prezumpcie neviny. Tento pokyn resp. prípis bol zjavne účelovým konaním prokuratúra, ktoré nemalo odkaz v žiadnom relevantnom podklade. Táto aktivita prokurátora mohla mať za cieľ kriminalizáciu mandanta žalobcu, čo bolo umocnené nepravdivým a vedome zavádzajúcim konštatovaním prokurátora. Pokiaľ ide o tieto námietky žalobcu, týkajú sa samotného prípisu resp. pokynu prokurátora Generálnej prokuratúry SR, ktorý nebol predmetom prieskumu zákonnosti v tejto veci. Uvedená argumentácia žalobcu tak nemá ani dopad na závery správneho súdu uvedené vyššie a skonštatovaný základ rozhodnutia správneho súdu o nedôvodnosti námietky nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň správny súd vymedzené východiská prijatého záveru zdôrazňuje i pri skonštatovaní nedôvodnosti námietky neprikročenia k obmedzenému sprístupneniu prípisu resp. pokynu prokurátora Generálnej prokuratúry SR a o absencii vysporiadania sa správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného s touto otázkou a následného odôvodnenia východísk pri jej riešení v rozhodnutiach správnych orgánov. Správny súd pri tomto konštatovaní poukazuje na závery, ktoré prijal vo vzťahu k otázke samotného sprístupnenia požadovanej informácie žalobcom a ktoré závery zároveň odôvodňujú absenciu možnosti i len obmedzeného sprístupnenia takto požadovanej informácie.
Vo vzťahu k argumentácii žalobcu viažucej sa k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 320/2016 je potrebné zdôrazniť, že Ústavný súd SR svoje závery v označenej veci prijal v pomeroch posudzovania podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1, prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z.), v danom prípade rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesením obvinenia. Závery prezentované žalobcom ako závery vyplývajúce z tohto rozhodnutia ústavného súdu SR, z odôvodnenia tohto rozhodnutia nevyplývajú. Ústavný súd SR konštatuje, že ak bolo sťažovateľke na základe záväzného pokynu prokurátora vznesené obvinenie z trestného činu, pričom uznesenie o vznesení obvinenia bolo neskôr zrušené z dôvodu, že sťažovateľka nenaplnila pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu, záväzný pokyn prokurátora je potrebné považovať za nezákonný postup, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv sťažovateľky. Uvedený záver Ústavného súdu SR teda nevymedzuje záväzne pokyn prokurátora ako samostatne spôsobilý predmet prieskumu zákonnosti správnym súdom, ale v danom rozhodnutí ho označuje za nezákonný postup, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv sťažovateľky. Pokyn prokurátora je teda podľa síce aktom spôsobilým zasiahnuť do základných práv konkrétneho subjektu, avšak sám o sebe nie je spôsobilým predmetom prieskumu zákonnosti v správnom súdnictve. I na tomto mieste odôvodnenia správny súd opätovne poukazuje na ustálenie kľúčovej otázky posudzovanej správnym súdom v tejto veci, čo vylučuje z okruhu relevantných námietok v tejto veci námietky uvedené v správnej žalobe viažuce sa priamo k predmetnému prípisu resp. pokynu.
15. Vychádzajúc z vyhodnotenia námietok žalobcu ako nedôvodných rozhodol správny súd o zamietnutí žaloby podľa § 190 SSP.
16. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
17. Žaloba bola zamietnutá v nadväznosti na čo je účastníkom v tejto veci úspešným v celom rozsahu žalovaný. Žalobcovi vo väzbe na to podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd náhradu trov konania nepriznal, pričom uvedené zákonné ustanovenie aplikoval a contrario. O náhrade trov konania žalovaného rozhodol správny súd na základe úpravy § 168 SSP a contrario pri súčasnom skonštatovaní nepreukázania splnenia podmienky výnimočnosti situácie.
18. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jeden mesiac od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.