Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/351/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v spore žalobcu: W. S., nar. XX.XX.XXXX, Q. D. XXX, XXX XX D., zastúpený JUDr. Romanom Juríkom, advokátom so sídlom W. XX, XXX XX C. H., proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s. so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpený Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o. so sídlom Bočná 10, Košice - Mestská časť, Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o neplatnosť právneho úkonu a vydanie bezdôvodného obohatenia, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/188/2016-64 zo dňa 19. apríla 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu v časti výroku I., a to v tej jeho časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o určenie, že zmluva o splátkovom úvere č. 0353276088 uzavretá dňa 14.09.2009 medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov, potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku I., a to v tej jeho časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.377,73 Eur s príslušenstvom a v celom výroku II. zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (výrok I.), vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.). V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 23.05.2016 domáhal vo vzťahu k žalovanému : 1. určenia, že zmluva o splátkovom úvere č. 0353276088 zo dňa 14.09.2009 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, je bezúročná a bez poplatkov (v ďalšom texte už len zmluva o splátkovom úvere), 2. aby uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 5.377,73 eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 20.05.2016 do zaplatenia. Žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere odôvodnil žalobca tým, že išlo o zmluvu spotrebiteľskú, žalovaný postupoval voči žalobcovi bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi, žalovaný naviac použil v zmluve o splátkovom úvere viaceré neprijateľné podmienky (absentujú údaje o celkových nákladoch poskytnutého úveru, podmienky upravujúce čerpanie úveru, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), žalovaný tiež navýšil poplatok za správu úveru z 1,99 eur na 2,99 eur, neprijateľnou podmienkou bol i poplatok za poskytnutie úveru vo výške 189,17 eur. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.377,73 eur s príslušným úrokom z omeškania odôvodnil tým, že ak mu bol zmluvou o splátkovom úvere poskytnutý úver vo výške 11.800 eur a skutočne zaplatil žalovanému sumu 17.177,73 eur, pri jeho názore a bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie v žalovanej výške. Okresný súd žalobu žalobcu v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zamietol s poukazom na ust. § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (v ďalšom texte už

len , ktorý zavádza okamžitú a plnú aplikabilitu ustanovení a zároveň s poukazom na ust. § 137 písm. d) CSP. Žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je žalobou o určenie právnej skutočnosti, ktorá je podľa § 137 písm. d) neprípustná. Podľa označeného ustanovenia by bola žaloba o určenie právnej skutočnosti prípustná iba za predpokladu, ak by vyplýva z osobitného právneho predpisu, čo nie je prípad žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákonodarca v spotrebiteľských sporoch v prípade klasických určovacích žalôb doplnil do inštitút konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (§ 301 a nasl.), kde de facto došlo k pripusteniu osobitnej žaloby o určenie právnej skutočnosti, ktorou je neprijateľnosť zmluvnej podmienky alebo nekalej obchodnej praktiky, tieto však musia byť nezávislé od okolností konkrétneho prípadu. Naviac oprávneným subjektom na podanie takejto žaloby je výlučne len právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu. Okresný súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že bolo potrebné zamietnuť i žalobu žalobcu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia. V podrobnostiach v tomto smere uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil, že zmluva o splátkovom úvere mala vyjadrovať aj údaj o celkových nákladoch poskytnutého úveru, zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere žiadne takéto ustanovenie neobsahoval. Zmluva o splátkovom úvere obsahovala všetky náležitosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. j) vyššie označeného zákona. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdil, že zmluva o splátkovom úvere v rozpore s ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. nevyjadrovala údaje o počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, predmetné tvrdenie žalobcu nemá oporu v platnej právnej úprave. Okresný súd v podrobnostiach v tomto smere uviedol, že dohodnutá splátka poskytnutého úveru zahŕňala všetky príslušné plnenia, čo je jednoznačne uvedené v časti I., čl. 1 Základné podmienky, bod 1. Nejedná sa o prípad, že splátka istiny by bola vymedzená a splatná samostatne a nezávisle od splátky úrokov, prípadne iných plnení. Všetky tieto plnenia boli vždy zložkami jednej a tej istej splátky, ktorej výška a splatnosť bola riadne a transparentne špecifikovaná. Naviac zo žiadneho ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. nevyplývala povinnosť, aby údaj o splátke spotrebiteľského úveru bol rozčlenený na časť pripadajúcu na istinu, na časť pripadajúcu na príslušenstvo. Iba v prípade, ak by sa istina splácala nezávisle od príslušenstva, pre každú takúto samostatnú splátku by museli byť uvedené náležitosti podľa zák. č. 258/2001 Z.z. Ak sa však poskytnutý spotrebiteľský úver splácal anuitne, zák. č. 258/2001 Z.z. zakotvoval len povinnosť uviesť výšku a splatnosť takejto pravidelnej splátky. Okresný súd v tomto smere poukázal i na rozhodnutie Súdneho dvora v rozsudku C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., ktorým sa definitívne ustálila nejednotná aplikačná prax slovenských súdov. Na základe uvedených skutočností okresný súd konštatoval, že zmluva o splátkovom úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným obsahovala všetky náležitosti v zmysle ust. § 4 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. V závere odôvodnenia poznamenal, že sa stotožnil i s tvrdením žalovaného, že žalobca v žalobe síce vyčíslil celkovú sumu, ktorá bola zaplatená na úver, ale zo zmluvy o splátkovom úvere vyplýva, že žalobca bol povinný splácať úver v splátkach, čo znamená, že jeho tvrdenie, že zaplatil žalovanému celkovú sumu 17.177,73 eur, nepreukázal. Do konania doložil len potvrdenie o tom, že výška zaplatených splátok bola za obdobie od 14.09.2009 do 04.05.2016 vo výške 17.177,73 eur, ale to, akým spôsobom a kedy uhrádzal jednotlivé splátky, súdu nepredložil.

2. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. V dôvodoch odvolania uviedol, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku bližšie neuviedol, ktoré rozhodnutia a ktorých súdov vytvárajú „doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax“, na ktorú sa odvolával v súvislosti so zamietnutím žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere. Tento argument okresného súdu naviac vyvracia Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 24.11.2015, sp. zn. 1Cdo/320/2013, ktorým zamietol dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/176/2013 potvrdzujúci rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 13C/69/2011, keď Najvyšší súd sa stotožnil s rozsudkami súdov nižších inštancií, ktoré určili neplatnosť úverovej zmluvy. Žalobca v odvolaní poukázal i na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 306/2010), kde viackrát zdôraznil, že prílištný formalizmus pri výklade právnych predpisov súdmi vedie k nespravodlivosti. Žalobca v odvolaní namietal i nesprávne skutkové zistenia a výklad zákona zo strany okresného súdu vo vzťahu k žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd ignoroval ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z., neprihliadol ani na súvisiace ustanovenie označeného zákona obsiahnuté v § 4 ods. 3. Okresný súd prejednávanú vec právne posúdil s nie celkom jasným odkazom na rozsudok Súdneho dvora C-42/15, v tomto smere iba nepresne parafrázoval druhý a tretí výrok vyššie označeného

rozsudku. Okresný súd nedostatočne reflektoval skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku C-42/15 podal výklad Smernice č. 2008/48/ES (v ďalšom texte už len Smernica), nie nášho vnútroštátneho zákona o spotrebiteľských úveroch. Nie je totiž v právomoci Súdneho dvora vykladať slovenské vnútroštátne zákony, Smernica má horizontálny účinok a na rozdiel od Nariadenia vnútroštátneho zákona neukladá povinnosti priamom fyzickým a právnickým osobám. Výklady Smerníc dané Súdnym dvorom sú pre vnútroštátne súdy záväzné len v zmysle sudcovskej tvorby práva. Napadnutý rozsudok sa javí i ako zmätočný a nepreskúmateľný. Okresný súd na jednej strane správne v rozsudku poznamenal, že ide o spotrebiteľský spor, v ktorom sa spotrebiteľovi poskytuje zvýšená procesná ochrana, na strane druhej žiadnu zvýšenú ochranu žalobcovi ako spotrebiteľovi neposkytol. Okresný súd sa najmä držal princípov kontradiktórnosti a koncentrácie, hoci v spotrebiteľských sporoch sú tieto zásady výrazne oslabené v prospech spotrebiteľov a nahrádza ich v určitom rozsahu vyšetrovací princíp. Vidno to napr. v pasivite okresného súdu pri obstarávaní dôkazov, v tomto smere sa uspokojil len s dôkazmi predloženými stranami sporu, hoci v odôvodnení rozsudku sám súd konštatuje, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa plne stotožňuje so závermi okresného súdu, ktorými odôvodnil zamietnutie žaloby vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere. Zhodne s názorom okresného súdu uviedol, že na prejednávaný prípad je potrebné aplikovať ust. § 137 písm. d) CSP. Zároveň poznamenal, že ani za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte už len OSP) by žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru nebola bez ďalšieho prípustná. V tomto smere poukázal na názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení zo dňa 26.05.2010, sp. zn. 2Cdo/28/2009. Okresný súd sa správne a výstižne vyporiadal i so zamietnutím žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca najmä zlyhal v splnení základnej procesnej povinnosti predniesť dostatočne konkrétne a určité skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, aby bolo možné vôbec uvažovať o vzniku práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, žalobca musí najprv tvrdiť, že niečo plnil osobe, ktorá sa mala na jeho úkor obohatiť. Žalobcovi však nepostačovalo tvrdiť, že na splátkový úver zaplatil sumu 17.177,73 eur, nakoľko ho splácal opakujúcimi sa splátkami, nie jednou splátkou. Naopak bol povinný uviesť presné a konkrétne skutočnosti o každom peňažnom plnení pri splácaní úveru, najmä však, kto, kedy a koľko zaplatil a akým spôsobom. Námietka žalobcu o údajnej pasivite okresného súdu pri obstarávaní dôkazov je nenáležitá a zároveň vychádza i z nepochopenia rozdielu medzi bremenami tvrdenia a dôkazu. Vo svojich písomných podaniach upozorňoval na absenciu dostatočne konkretizovaných skutkových tvrdení o plneniach žalobcu, z ktorých vyvodzoval svoje právo titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca na túto obranu žiadnym relevantným spôsobom nereagoval a nevymedzil jednoznačne skutkový základ svojej žaloby. Povinnosť tvrdenia pritom nemôže splniť nikto iný ako žalobca a jeho prípadná pasivita nemôže byť ani korigovaná zásahom súdu. V sporoch so spotrebiteľským prvom prichádza do úvahy iba vykonanie nenavrhnutého dôkazu v zmysle § 295 CSP, t.j. ingerencia vo vzťahu k dôkaznému bremenu, nie však k bremenu tvrdenia. Musí ísť pritom o priame tvrdenia žalobcu, Civilný sporový poriadok neumožňuje tvrdenia nepriame. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 a má predpísané náležitosti (§ 363 , preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 364, § 365 , vychádzajúc z viazanosti rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario za použitia § 219 ods. 3 , v časti výroku I., ktorou bola zamietnutá žaloba žalobcu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil a v časti výroku I., ktorou bola zamietnutá žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a podľa § 391 ods. 1 vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti výroku I., ktorou bola zamietnutá žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tomto smere dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby o určenie bezúročnosti

a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere zodpovedá v zásadných bodoch kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v podstatných bodoch na ne odkazuje, a preto uvádzať ďalšie dôvody už nepovažuje za potrebné.

7. Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v časti o zamietnutí žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd uvádza, že argumentácia žalobcu rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 11. 2015 sp. zn. 1Cdo/320/2013 (uverejnený v časopise zo Súdnej praxe č. 1/2016 - pozn. odvolacieho súdu) nie je na prejednávaný prípad správna. Vo veci prejednávanej Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1Cdo/320/2013 nešlo o prípad žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, ale o jej absolútnu neplatnosť, ktorá žaloba bola úspešná pre rozpor spotrebiteľskej zmluvy s dobrými mravmi. Najvyšší súd SR ako súd dovolací naviac vyššie označeným rozsudkom len potvrdil názor odvolacieho súdu, že zmluvné dojednania v riešenej zmluve o úvere neboli individuálne dojednané a text uvedený v úverovej zmluve bol voľným okom nečitateľný. Neobstojí ani námietka žalobcu, že okresný súd v súvislosti so zamietnutím žaloby v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere argumentoval tým, že po účinnosti už nie je prípustná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 11.) vyplýva, že okresný súd zamietnutie žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere to takto výslovne neargumentoval. V podstate povedal to, že žaloba žalobcu v tejto časti predstavuje žalobu o určenie právnej skutočnosti, ktorú možno podradiť pod ust. § 137 písm. d) CSP, ktorá (pokiaľ takáto žaloba nevyplýva z osobitného právneho predpisu) nie je prípustná. Odvolací súd naviac dopĺňa, že žalobca na žalobe o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere nemohol mať naliehavý právny záujem ani podľa ust. § 80 písm. c) OSP, nakoľko podanou žalobou žaloval i nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde súd rieši otázku bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere ako predbežnú. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené závery a právne úvahy rozsudok okresného súdu v časti výroku I., a to v tej jeho časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere, potvrdil.

8. Pokiaľ okresný súd zamietol žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, najmä pokiaľ argumentoval nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozsudku (vzťahujúceho sa na zamietnutie žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia) i nedodržaním osobitných ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské spory (§ 290 a nasl.), je dôvodné. Zo žaloby vyplýva, že žalobca bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyvodzoval aj z tvrdenia, že žalovaný pri uzatváraní tejto zmluvy postupoval voči nemu ako spotrebiteľovi bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi, ďalej argumentoval tým, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere boli zakomponované neprijateľné podmienky upravujúce čerpanie úveru a neprijateľný pre neho ako spotrebiteľa bol i poplatok za poskytnutie úveru vo výške 189,17 eur. Žalobca nakoniec argumentoval aj tým, že žalovaný jednostranne navýšil poplatok za správu úveru z 1,99 eur na 2,99 eur. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že okresný súd na uvedené argumenty žalobcu v ňom nereagoval vôbec, svoje závery o nedôvodnosti žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia obmedzil len na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňa náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. (bod 15. odôvodnenia), resp. § 4 ods. 2 písm. j) označeného zákona (bod 14. odôvodnenia). Pokiaľ okresný súd v bode 15. odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalobca svoje tvrdenie, že žalovanému zaplatil na úver celkom sumu 17.177,73 eur nepreukázal a že v tomto smere predložil len potvrdenie o výške zaplatených splátok v uvedenej sume za obdobie od 14.09.2009 do 04.05.2016, čím však nepreukázal, akým spôsobom a kedy uhrádzal jednotlivé splátky, odvolací súd tento záver okresného súdu vyhodnotil ako nepresvedčivý. Ak totiž žalobca argumentuje v konaní tým, že úver poskytnutý zmluvou o splátkovom úvere (11.800 eur) je bezúročný a bez poplatkov, okrem toho argumentuje aj tým, že neprijateľný pre neho ako spotrebiteľa bol i poplatok za poskytnutie úveru vo výške 189,17 eur a nakoniec aj tým, že žalovaný pri uzavretí zmluvy o splátkovom úvere postupoval v rozpore s dobrými mravmi, pričom predložil dôkaz - potvrdenie žalovaného, že mu ku dňu podania žaloby o vydania bezdôvodného obohatenia zaplatil celkom 17.177,73 eur, bolo povinnosťou okresného súdu vysporiadať sa so všetkými argumentmi žalobcu v rámci konania o vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené zistenia rozsudok okresného súdu v časti výroku I., a to v tej jeho časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom

a zároveň v závislom výroku o trovách konania (výrok II.) zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalší postup okresného súdu v novom konaní je naznačený a uvedený v bode 8. tohto odôvodnenia.

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)