Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_10Co-48-2021.pdf
PDF · 112.98 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/48/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu - M. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX/XX, XXX XX V., právne zastúpený: Mgr. Gabriel Vons, advokát so sídlom V. XXX, XXX XX W., proti žalovanému - Y. J., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XX/XX, XXX XX V., v zastúpení právne - Mgr. Roman Kobella, advokát so sídlom E. L. XXXX, XXX XX H. V., o zaplatenie 51.320 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5C/65/2019-183 zo dňa 4.8.2020 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e v celom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
Okresný súd Námestovo ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 51.320 eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 16.3.2016 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti a žalobcovi proti žalovanému priznal aj právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Okresný súd pri právnom posúdení veci sa riadiac v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka ( ďalej iba „ OZ „ ) uznal za dôvodný žalobou uplatnený nárok titulom dlhu zo zmluvy o pôžičke, keď na základe dokazovania vyhodnotil za preukázané jej uzavretie dňa 15.3.2015, ďalej že v zmysle nej žalobca / v pozícii veriteľa poskytol (odovzdal) žalovanému/ dlžníkovi peňažnú sumu 95.700 eur ( veci určeného druhu ) a žalovaný sa zaviazal pôžičku vrátiť do 15.3.2016 (dočasnosť zmluvy). Prijatie peňažných prostriedkov, ich výšku, ani výšku žalovanej istiny predstavujúcej nesplatenú časť poskytnutej pôžičky žalovaný nespochybnil. Obranu žalovaného o uzatvorení fiktívnej pôžičky za účelom záchrany jeho manželstva okresný súd neuznal, kvalifikoval aj za právne bezvýznamnú. V danej súvislosti súd argumentoval tým, že medzi základné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí na aký účel boli peniaze poskytnuté, ale je podstatná skutočnosť, kedy došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov žalobcom ako veriteľom žalovanému ako dlžníkovi a v akej výške - čo bolo preukázané výpismi z účtu, a tiež dočasnosť pôžičky, keďže sa žalovaný v zmluve zaviazal, že poskytnuté finančné prostriedky vráti v lehote do 15.3.2016. Žalovaný tým, že pôžičku nevrátil sa dostal do omeškania s plnením počnúc od 16.03.2016 a je jeho povinnosťou žalobcovi zaplatiť nielen istinu ale aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške prípustnej podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z .
3. Súd žalovaným tvrdený motív uzavretia pôžičky hodnotil za nepresvedčivý už aj vzhľadom na to, že pôžička sa vyplácala po určitých častiach, pričom na takýto úkon s cieľom záchrany manželstva by stačil jeden väčší prevod. Tvrdenie žalovaného o uzavretí fiktívnej pôžičky nepodporila ani výpoveď svedka
S. V., ktorý tvrdil, že bol prítomný pri spisovaní dokladu, čo sa ale ukázalo nepravdivým vzhľadom na výpoveď žalovaného dňa 22.8.2019 v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-369/2-VYS- DK-2019 keď v nej prehlásil, že pri spisovaní tohto dokladu s jeho bratom (žalobcom) v V., nebol nikto prítomný. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil za nepravdivé aj „Prehlásenie tohto svedka“ zo dňa 13.06.2019 o tom, že bol svedkom dohody medzi žalobcom a žalovaným a ktorí sa mali dohodnúť, že vytvoria fingovaný pôžičkový vzťah“. Pravdivé podľa názoru súdu nemôže byť ani „Prehlásenie Y. Y. zo dňa 13.6.2019“ o tom, že bol rovnako svedkom takejto dohody ako svedok S. V., keďže nebol osobne prítomný pri akte - uzavretia zmluvy. Na základe konštatovaných súvislostí okresný súd dokazovania výsluchom ďalších svedkov Y. Y. a Y. F. kvalifikoval za právne irelevantné a ich preto ani nevykonal. Neakceptoval ani námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku, dôvodiac okresný súd nepochybne preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu medzi žalobcom a žalovaným, nadväzne tak aj oprávnenie žalobcu domáhať sa voči žalovanému vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov Napokon aj námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil súd za nedôvodnú, aplikujúc trojročnú premlčaciu dobu ( § 101 OZ ) viazal začiatok plynutia tejto lehoty k povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi pôžičku do 15.3.2016, čo neurobil, týmto dňom začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota na vrátenie pôžičky, táto uplynula 15.3.2019 (§ 122 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a pokiaľ žalobca podal žalobu na upomínacom súde dňa 15.3.2019 stalo sa tak v posledný deň premlčacej lehoty, teda včas. Súd tiež poznamenal, že požičanie peňažných prostriedkov po častiach nemalo vplyv na vrátenie celej pôžičky v dohodnutej lehote.
4. Podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi v spore úspešnému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému, s tým, že o výške náhrady rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
5. Proti rozsudku sa odvolal v zákonnej lehote žalovaný, domáha sa zmeny rozsudku, v rámci nej žiada žalobu zamietnuť a voči žalobcovi priznať nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolateľ primárne argumentuje, že nesprávnym procesným súdu mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, najmä tým, že súd nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe tých dôkazov ktoré vykonal dospel k neadekvátnym a aj nesprávnym skutkovým zisteniam, následne nesprávne právne vec posúdil, ďalej ani povinnosť náležite svoje rozhodnutie odôvodniť nesplnil a jeho hodnotiace úvahy a skutkové závery sú zmätočné, nezrozumiteľné, nedostatočné a absentuje aj zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre meritórne rozhodovanie, čo nemôže v kontexte celého súdneho konania obstáť (odvolateľ odkazuje aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, napr. v rozhodnutiach III.ÚS 107/07, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08 a ďalšie).
6. Vytýka súdu nevykonanie dokazovania výsluchom svedkov Y. F. a Y. Y. na okolnosti vzájomnej komunikácie strán sporu o prejavenom zámere fingovať pôžičkový vzťah za účelom ovplyvnenia riešenia jeho manželských problémov, aj svedok S. V. potvrdil svoju prítomnosť pri viacerých rozhovoroch strán sporu ktorých obsahom bolo dojednávanie sa o tom, že za účelom záchrany manželstva jeho/ žalovaného urobia fiktívnu pôžičku, svedok aj presne lokalizoval jeden z viacerých rozhovorov, ktorý sa mal uskutočniť práve u ich spoločného priateľa Y. F., ktorého výsluch odmietol súd vykonať.
7. Odvolateľ považuje „Zmluvu o pôžičke“ za svoj jednostranný právny úkon obsahujúci jeho prehlásenie, že si dňa 15.3.2015 požičiava od žalobcu peňažnú sumu 100.000 eur poukázanú na bankové účty jeho/žalovaného a jeho manželky, ktorú sumu sa zaväzuje splatiť do 15.3.2016. Žalobca výslovne potvrdil, že listinu „Zmluvu o pôžičke“ podpísal najskôr dňa 13.3.2019, na tomto základe možno bez akýchkoľvek pochybností dospieť k jedinému správnemu skutkovému záveru, že dňa 15.3.2015 nevznikol zmluvný vzťah z pôžičky a preto nemohol ani jemu vzniknúť záväzok vrátiť túto pôžičku do 15.3.2016. Žalobca neprodukoval v priebehu sporu skutkové tvrdenie o tom, kedy konkrétne a v akých sumách poskytol jemu/žalovanému pôžičku, resp. viaceré pôžičky, z uvedeného dôvodu súd aj námietku premlčania ním/ žalovaným vznesenú správne neuzavrel, zotrváva na tom, že žalobca svoj nárok voči nemu uplatnil už po uplynutí všeobecnej premlčacej doby. Súd mu v rozsudku uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu s príslušenstvom z neexistujúcej písomnej zmluvy o pôžičke, on v skutočnosti žiadnu pôžičku ani nepotreboval a už vôbec nie od žalobcu, navyše finančná situácia žalobcu ani neumožňovala v tej dobe peniaze požičiavať. Jednalo sa o fingovanú pôžičku ktorej proces prebiehal tak,, že „ na začiatku tohto procesu odovzdal žalobcovi čiastkovú sumu a ďalšie sumy prostredníctvom
účtu svedka S. V. (dôkaz predložil na pojednávaní 15.7.2020), ktoré žalobca následne previedol na bankové účty jeho/žalovaného a jeho manželky, po takto realizovanom prevode peňažných prostriedkov tieto sumy z účtov obratom vybral a opätovne ich poskytol žalobcovi na vykonanie ďalších bankových úhrad, teda na fingovanie poskytnutia ďalších pôžičiek. Tento reťazec úhrad prebehol v poslednom týždni mesiaca marec 2015 v súhrnnej výške 85.000 eur, pričom v tejto súhrnnej sume boli v skutočnosti opakovane použité peňažné prostriedky jeho/žalovaného. Aj žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 14.7.2020 uviedol nasledovné : „pôžičku vo výške 100.000 eur, na ktorej poskytnutie som sa zaviazal, som žalovanému neposkytol naraz z dôvodu, že som takýmto obnosom peňazí nedisponoval, ale som mu poslal všetky peniaze, ktorými som disponoval po podpísaní pôžičky a zvyšnú časť peňazí som mu posielal vždy na požiadanie“. V tej dobe žalobca mal jediný príjem zo spoločného podnikania s ním žalovaným v obchodnej spoločnosti STAVEB - Tech s.r.o., so sídlom 029 41 Klin 43, IČO: 46 626 794 preto predloženými listinnými dôkazmi ( účtovné uzávierky označenej spoločnosti za roky 2014 a 2015) sledoval cieľ preukázať, že príjmy neumožňovali žalobcovi komukoľvek požičať peňažné prostriedky v sume 100.000 eur. Hoc súd tieto dôkazy na pojednávaní dňa 15.7.2020 oboznámil, v odôvodnení rozsudku sa nevyjadril aké stanovisko k nim zaujal. Aj spoločné podnikanie bolo závislé od výraznej finančnej výpomoci z jeho/ žalovaného strany, keďže samostatne podnikal v zahraničí v segmente hotelierstva, cestovnej kancelárie a realitnej agentúry. Platby realizované v mesiaci október 2015 a február 2016 svojou frekvenciou a výškou sa neodlišovali od bežných vzájomných úhrad realizovaných stranami sporu počas obdobia ich spoločného podnikania v rokoch 2012 až 2016, čo potvrdzujú aj bankové výpisy. Neexistenciu dlhu preukazuje podľa odvolateľa aj skutočnosť, že žalobca ho nikdy pred podaním žaloby nevyzval na vrátenie pôžičky, žalobu podal až v posledný deň plynutia premlčacej lehoty. Skutkové zistenie súdu o danosti základu žalobcom uplatneného nároku v písomnej zmluve o pôžičke uzavretej stranami sporu dňa 15.3.2015 je v príkrom rozpore s posledným tvrdením žalobcu na pojednávaní dňa 15.7.2020, že listinu označenú ako „ zmluva o pôžičke „ podpísal tesne pred podaním žaloby, t.j. 4 roky po jej vyhotovení, tak túto listinu nemožno považovať za písomnú zmluvu o pôžičke uzatvorenú dňa 15.3.2015, naviac podľa odvolateľa žalobca nie je ani aktívne vecne legitimovaný domáhať sa voči nemu/žalovanému zaplatenia uplatnenej sumy istiny a jej príslušenstva.
8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhuje z dôvodu oneskoreného uplatnenia odmietnutie odvolania a pre prípad, že odvolací súd dospeje k inému záveru žiada potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie a uplatňuje si voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa názoru žalobcu judikatúra Ústavného súdu SR už ustálila, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...“ (II. ÚS 251/04, II. ÚS 209/04). Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (odkazuje na prípad Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994). Žalovaný svoje tvrdenie, že malo ísť o fingovaný pôžičkový vzťah z dôvodu, aby zachránil svoje manželstvo (práve v tom spočíva celá argumentácia žalovaného) nijakým spôsobom nepreukázal, práve naopak, vo svojich podaniach viackrát uzavretie zmluvy o pôžičke priznal, riadne uzavretie pôžičkového vzťahu napokon vyplýva aj z jeho výpovede na pojednávaní konanom dňa 15.7.2020 v ktorej uviedol: „Listinu Zmluva o pôžičke som vyhotovil ja, bez overeného podpisu takáto listina nemá žiadnu váhu, dôkazom toho je aj dôkaz jej vyhotovenia a dôkaz overenia podpisu, podpis som overil po tom, ako prebehli nejaké transakcie.“ (odkazuje žalobca na str. 4 zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.7.2020). V prípade, ak by bola pravda, čo tvrdí žalovaný, že pôžička mala slúžiť iba na záchranu jeho manželstva, je nelogické, aby sám žalovaný pripisoval tejto listine väčšiu váhu tým, že na nej osvedčí svoj podpis. Žalobca dôrazom tvrdí, že Zmluva o pôžičke slúžila na úpravu právnych vzťahov medzi ním/veriteľom a žalovaným / dlžníkom. Tvrdenia o fingovanej pôžičke vyvracia sám žalovaný v odvolaní voči uzneseniu Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 3C/10/2019 zo dňa 24.6.2019, ktoré odôvodnil len tým, že hodnota majetku, ktorý bol dotknutý nariadením neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia, prevyšuje hodnotu zabezpečovanej pohľadávky a tým, že bolo zriadené záložné právo aj k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. a obci V. a zapísanej na LV č. XXXX, a to stavbe
- rozostavanému rodinnému domu toho času bez súpisného čísla postaveného na pozemku C-KN parc. č. 1317/233, ktoré vlastní v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov so svojou manželkou N. J..
9. Žalobca prehlásil, že o uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným nikdy nerokoval pred svedkami Y. Y., Y. F. a S. V., ktorých výsluchu sa dožaduje žalovaný. Žalovaný ho osobne sám oslovil začiatkom roku 2015 či by mu nepožičal finančné prostriedky, keďže v tom čase, ako to aj uvádza mal finančné a osobné rodinné ťažkosti. On/žalobca s požičaním finančných prostriedkov súhlasil, na čo
si žalovaný sám pripravil zmluvu o pôžičke, podpis na tejto zmluve osvedčil a následne rovnopis zmluvy v rodinnom dome rodičov odovzdal jemu/žalobcovi, čo žalovaný aj vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 15.7.2020 potvrdil, ani raz žalovaný vo svojej výpovedi nespomenul, že peniaze ktoré dával V. mali byť použité na fingovanie pôžičkového vzťahu. Pokiaľ namieta žalovaný nevykonanie dokazovania výsluchom navrhovaných svedkov, predovšetkým mal ich účasť na pojednávaní zabezpečiť, čo neurobil a ani súd nepožiadal o ich predvolanie, následky svojho nekonania musí tak žalovaný znášať sám. Prvostupňový súd inú možnosť ako zamietnuť výsluch navrhovaných svedkov nemal, postupoval procesne správne v zmysle § 197 ods. 1, 2, § 183 ods. 1 CSP. Stotožňuje sa v celom rozsahu s názorom okresného súdu pokiaľ hodnotil za irelevantné vykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom svedka Y. Y. a Y. F. za preukázaného stavu, keď žalovaný potvrdil vo svojej výpovedi v trestnom konaní, že predmetnú pôžičku s bratom podpísal doma v V., nebol pri tom nik prítomný a keď podpísal túto pôžičku, išiel overiť svoj podpis na matriku do Námestova a overený papier týkajúci sa pôžičky odovzdal bratovi do úschovy. Aj s hodnotením svedeckej výpovede S. V. ako nepravdivej v celom rozsahu súhlasí. Naviac žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal ani tú skutočnosť, že by svedkovi S. V. odovzdával peniaze v hotovosti a ten tieto konkrétne peniaze preposielal na účet jeho/žalobcu, upozorňuje aj na prípadnú protiprávnosť konania žalovaného a svedka S. V., v čase o ktorom obaja tvrdia, že prijímal od žalovaného hotovosť a preposielal ju na jeho/žalobcu účet, už platil zákon č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti. Nie je vylúčený ani možný majetkový prospech, ktorý mal tohto svedka motivovať vypovedať v prospech žalovaného, keďže žalovaný po zahájení konania o návrhu žalobcu o neodkladnom opatrení a zabezpečovacom opatrení vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 3C/10/2019 na tohto svedka previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti GANOS s.r.o. (pričom o konaní mal žalovaný vedomosť), zbavoval sa svojho nehnuteľného majetku, čo osvedčil aj Okresný súd Námestovo, keď uznesením č. k. 3C/10/2019 - 29 zo dňa 5.6.2019 potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline, č. k. 9Co/219/2019-64 zo dňa 3.10.2019 bolo vyhovené jeho návrhu na nariadenie neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia.
10. Súhlasí aj s právnym názorom okresného súdu, že zmluva o pôžičke patrí medzi reálne kontrakty, že jej podstatnou náležitosťou je prenechanie veci veriteľom dlžníkovi, v súdenom prípade poukázanie peňazí ním/ žalobcom žalovanému a na druhej strane povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu a dočasnosť zmluvy. V prípade, ak by nedošlo k odovzdaniu predmetu pôžičky, išlo by o fingovanú zmluvu o pôžičke - nulitný, simulovaný právny úkon, ktorý by bol v rozpore so zákonom, zákon by obchádzal a bol by neplatný. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale jej predmet a kedy došlo k reálnemu odovzdaniu veci. Žalovaný nespochybnil odovzdanie, prevzatie peňazí, ani výšku prevedených peňažných prostriedkov, či samotnú výšku žalovanej istiny, nebolo podstatné na aký účel boli finančné prostriedky poskytnuté žalovanému, ale či mu skutočne boli poskytnuté, v akej výške, v akej lehote ich mal vrátiť, a pod. On dostatočne preukázal, že podľa uzatvorenej zmluvy o pôžičke poskytol žalovanému peňažnú sumu vo výške 95.700 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť do 15.3.2016.
11. V následnej písomnej reakcii žalovaný obhajoval včasnosť podania odvolania, uviedol, že rozsudok okresného súdu bol doručený jeho právnemu zástupcovi dňa 21.8.2020 ( v piatok ) kedy ho právny zástupca prevzal z elektronickej schránky, 15.deň odvolacej lehoty pripadol na 5.9.2020 (sobota) vychádzajúc tak z ustanovenia § 121 ods. 4 CSP, posledný deň na podanie odvolania pripadol na prvý pracovný deň - pondelok 7.9.2020, ktorý deň odvolanie podané aj skutočne bolo. Zotrváva na dôvodoch a argumentáciách, ktoré vzniesol v odvolaní. Odmieta tvrdenie žalobcu, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená z dôvodu finančných problémov jeho/ žalovaného. Žiadna sporová strana takéto skutkové tvrdenie neprodukovala a ani nebolo žiadnym dôkazným prostriedkom preukázané. Preukázané bolo, že v období marec 2015 až marec 2016 previedol on/žalovaný na osobný bankový účet žalobcu prostredníctvom svedka S. V. celkovú sumu 407.867 eur, ktorá skutočnosť vylučuje finančné problémy na jeho strane. Práve naopak, žalobca nedisponoval potrebnou sumou v čase spísania listiny simulujúcej pôžičkový vzťah. Na simuláciu pôžičky on/žalovaný využil svoje vlastné peňažné prostriedky, ktoré viackrát hotovostne odovzdal žalobcovi, aby ich tento vložil na svoj účet a obratom ich previedol na účet jeho/ žalovaného. Okolnosti, pre ktoré je potrebné považovať správanie sporových strán za simuláciu pôžičkového vzťahu podrobne uviedol v odvolaní a preto sa obmedzí na stručné konštatovanie, že simulácia záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami bola založená absenciou vážnej vôle (na oboch stranách) uzatvoriť predmetný záväzkový vzťah a skutočnosťou, že na simuláciu pôžičky boli použité peňažné prostriedky jeho/ žalovaného, t. j. údajného dlžníka, pričom na simuláciu celkovej sumy pôžičky bola viacnásobne použitá tá istá nižšia suma peňažných prostriedkov patriacich
jemu/ žalovanému. Žalobca si uplatnil nárok z právneho titulu pôžičky, pričom za účelom splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti predložil súdu len listinu vyhotovenú ním/žalovaným a označenú ako zmluva o pôžičke, ktorej obsahom je jednostranné prehlásenie žalovaného, že si dňa 15.3.2015 požičiava od žalobcu sumu 100.000 eur. V nadchádzajúcom konaní však bolo jednoznačne preukázané, že dňa 15.3.2015 žalobca mu neposkytol pôžičku v uvedenej výške a ani žiadnu inú pôžičku, tak nevznikol žiadny pôžičkový vzťah.
12. Žalobca v následnej písomnej reakcii opakovane namieta oneskorené podanie odvolania žalovaným, svoje zistenia vyvodil a viazal k obsahu elektronického súdneho spisu v ktorom odvolanie žalovaného bolo zaevidované. Zotrval na argumentáciách, ktoré uviedol v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného a na jeho obsah aj odkázal.
13. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej iba „CSP“), po zistení že odvolanie v zákonom stanovenej lehote podal na to oprávnený účastník, proti rozhodnutiu ktorému je odvolanie prípustné, odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, procesným postupom podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP pre vecnú správnosť.
14 . Odvolací súd po preverení časových súvislostí konštatuje včasné podanie odvolania žalovaným, odvolanie žalovaný uplatnil v posledný deň odvolacej lehoty, teda sa tak stalo včas.
15. Odvolaniu žalovaného ale nebolo možné vyhovieť.
16. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovaného, následných podaní produkovaných stranami sporu v odvolacom konaní a obsahu spisu, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci a spor účastníkov posúdil v súlade aj s hmotným právom. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku žiadne pochybenia ktoré by mali charakter odňatia práva účastníkom na spravodlivé súdne konanie. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd vyargumentoval dostatočne zásadné skutočnosti z ktorých vychádzal, ktoré dôkazy hodnotil za určujúce, ktoré konkrétne dôkazy a z akého dôvodu nevykonal. Označil aj zacitoval v rozhodnutí aj hmotno-právne ustanovenia ktorými sa riadil a ako ich do rozhodovania pretavil. Písomné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie po obsahovej stránke spĺňa kritériá vymedzené v ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a garantuje stranám sporu ( vrátane žalovaného - odvolateľa ) právo pre spravodlivé súdne konanie. Napokon aj žalovaný veľmi dobre vedel voči ktorým otázkam riešeným v rozsudku okresného súdu odvolanie smerovať a ktoré namietať.
17. Nevykonanie dokazovania výsluchom žalovaným označených svedkov nie je postupom ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( R 37/1993 ). Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na súde ( vyplýva to z ust. § 185 ods. 1 CSP ). Súd nevykonal tie dôkazy ktorých nevieruhodnosť náležite aj argumentačne podložil a vykonanie dokazovania výsluchom tých svedkov ktorých označil v odvolaní žalovaný a ktorých svedecké výpovede v bezprostrednej väzbe sa viažu k súdom už vyhodnoteným a navyše aj preukázaným nevieruhodným dôkazom správne kvalifikoval okresný súd ako irelevantné. Ústavný súd SR už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, aby súd rozhodoval v súlade s jej vôľou a požiadavkami ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ( viď. IV. ÚS 252/04, I ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 253/03 a ďalšie ) a ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná ( sp.zn. I ÚS 50/04 ).
18. Rozhodovanie v merite veci z pohľadu kritérií ust. § 657 Občianskeho zákonníka bolo náležité. Predmetné ustanovenie upravuje záväzkový vzťah zo zmluvy o pôžičke. Podstata takejto zmluvy spočíva v tom, že na základe nej prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených ( zastupiteľných ) vecí na voľné nakladanie, resp. spotrebovanie. Ďalším jej charakteristickým znakom
je reálna povaha, teda na vznik záväzkového vzťahu sa vyžaduje aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Súdna prax je jednotná v názore, že k odovzdaniu predmetu pôžičky pri peňažnej pôžičke môže dôjsť nielen fyzickým odovzdaním požičanej sumy, ale aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Dokonca pripúšťa aj možnosť, aby peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu pred uzavretím zmluvy o pôžičke a ktoré je dlžník povinný vrátiť, predstavovali naďalej predmet pôžičky. Pre zmluvu o pôžičke nie je predpísaná písomná forma, v prípade peňažnej pôžičky veriteľ spravidla vyžaduje od dlžníka písomné prehlásenie o dlhu v ktorom dlžník potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu, takéto prehlásenie môže byť dokonca vydané aj po uzavretí zmluvy a môžu s ním byť spojené účinky aj uznania dlhu. Veriteľ môže s úspechom uplatniť žalobu o vrátenie pôžičky, ak vie svoj nárok preukázať. Dôkazné bremeno spočíva na žalujúcom veriteľovi, teda v spore o vrátenie požičanej sumy má veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Ak by dlžník v spore tvrdil, že pôžičku riadne vrátil, spočíva na ňom dôkazné bremeno, že skutočne došlo k jej vráteniu. Žalobca svoje tvrdenie, že žalovanému poskytol pôžičku na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 15.3.2015 aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne preukázal, v predmetnej listine totiž žalovaný prehlásil, že si od žalobcu požičiava finančné prostriedky v hotovosti v konkrétnej výške, žalovaný predmetnú listinu vlastnoručne podpísal, svoj podpis na listine dal aj úradne overiť. Predmetný dokument svojim obsahom jednoznačne preukazuje vážny prejav vôle žalovaného od žalobcu si peniaze požičať, vôľu založiť záväzkový vzťah, ktorý ho aj zaväzoval ako dlžníka vrátiť žalobcovi požičané prostriedky. Žalovaný nespochybnil, že finančné prostriedky v žalobcom tvrdenej výške boli poukázané na jeho účet, ale sa usiloval v rámci svojej obrany spochybniť právny základ nároku žalobcu, najmä tvrdením, že sa jednalo o fiktívnu pôžičku, o fingované požičiavanie prostriedkov za účelom záchrany jeho manželstva, dokonca v opísanom procese boli použité len jeho finančné prostriedky. Žalovaný hoc poprel žalobné tvrdenie žalobcu, svoje tvrdenie ale podložil dôkazmi, ktorým nebolo možné uveriť, následne tak žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na ním tvrdenú skutočnosť o fiktívnosti pôžičky, na skutočnosť, že finančné prostriedky ktoré na jeho účet poukazoval žalobca mali v podstate byť jeho/žalovaného finančnými prostriedkami. Odvolací súd nevylúčil ani účelovosť obrany žalovaného ako sa vyhnúť povinnosti splniť záväzok zo zmluvy a vrátiť žalobcovi/svojmu bratovi zostatok pôžičkového dlhu. Námietku premlčania a nedostatku vecnej legitimácie v spore súd prvej inštancie správne uzavrel - v danej časti odvolací súd odkazuje v celom rozsahu na dôvody okresným súdom vymedzené v rozhodnutí. Ďalšie odvolacie argumentácie žalovaného z hľadiska meritórneho záveru okresného súdu právne významné neboli.
19. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania rozhodovanie okresného súdu podľa zásady úspechu/neúspechu strán sporu aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1 CSP má svoj zákonný rámec.
20. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP krajský súd priznal žalobcovi- úspešnému v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu voči žalovanému v odvolacom konaní neúspešnému. Dodáva, že o výške náhrady aj tohto procesného nároku rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 CSP okresný súd.
21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.