Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24CoPr-2-2022.pdf
PDF · 151.16 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoPr/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Andrea Dudášová, v individuálnom pracovnoprávnom spore žalobcu: MVDr. P. P., nar. X.X.XXXX, adresa E., Z. XXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Mária Konrádová, so sídlom Nitra, Farská 8, proti žalovanému: biomarina - biowaste, s.r.o., so sídlom Suchá nad Parnou 255, IČO: 50 336 932, zastúpenému advokátkou kanceláriou: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Trnava, Sladovnícka 13, IČO: 36 863 351, o zaplatenie 2.977,94 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 24Cpr/8/2020-116 zo dňa 21.10.2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalovaného proti zastavujúcemu výroku I. napadnutého rozsudku o d m i e t a .
II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol o veci vo výroku nasledovne: I. Súd konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 817,28 Eur od 01.04.2020 do 01.05.2020 zastavuje. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi mzdu za prácu vykonanú za obdobie február 2020 vo výške 785,44 Eur, mzdu za prácu vykonanú za obdobie marec 2020 vo výške 817,28 Eur a mzdu za prácu vykonanú za obdobie apríl 2020 vo výške 1.375,22 Eur, t.j. spolu sumu 2.977,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 785,44 Eur od 31.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 817,28 Eur od 01.05.2020 do zaplatenia a zo sumy 1.375,22 Eur od 31.05.2020 do zaplatenia a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Prioritne prvoinštančný súd posúdil podanie žalobcu doručené súdu dňa 24.11.2020 ako čiastočné späťvzatie žaloby vo vzťahu k úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 817,28 Eur od 1.4.2020 do 30.4.2020, realizované skôr než sa začalo pojednávanie, v dôsledku čoho konanie s použitím ust. § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP vo výroku I. čiastočne zastavil.
3. Pri rozhodovaní v merite prvoinštančný súd vychádzal z nasledovného skutkového stavu, ako ho zistil z vykonaného dokazovania:
4. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.2.2017 vznikol medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom pracovnoprávny vzťah. Zamestnanec pracoval na pracovnej pozícii obchodného zástupcu s tým, že konkrétny popis pracovných povinností, ktoré sa zamestnanec zaviazal vykonávať je vymedzený v pracovnej náplni, ktorá tvorí prílohu č. 1 zmluvy ako jej neoddeliteľnú časť. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. V čl. 4 boli upravené mzdové podmienky s tým, že zamestnávateľ sa zaviazal poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mesačnú mzdu vo výške 920 Eur brutto, z toho základ tvorí 800 Eur a osobné ohodnotenie 120 Eur. Mzda zamestnanca bola splatná pozadu za mesačné obdobie a to 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorý je výplatným termínom zamestnávateľa. Dňa 1.3.2017 bol medzi stranami uzatvorený dodatok k pracovnej zmluve zo dňa 27.2.2017, ktorým sa upravil článok IV. ods. 4.4. s platnosťou od 1.3.2017 a to tak, že mzda zamestnanca je splatná pozadu za mesačné obdobie a to 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorý je výplatným termínom zamestnávateľa.
5. Zo žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 1.4.2020 vyplýva, že zamestnanec požiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce ku dňu 6.4.2020, ktorý bude posledným pracovným dňom. V žiadosti bolo uvedené, že súhlasí, aby pomerná časť nevyčerpanej dovolenky bola započítaná s úhradou vzniknutého manka.
6. Z výplatnej pásky za mesiac február 2020 vyplýva, že žalobca odpracoval u žalovaného 19 dní (152 hodín) a vznikol mu nárok na čistú mzdu v sume 1.035,44 Eur, po odpočítaní úhrady za stravné lístky mala byť žalobcovi vyplatená mzda 1.015,44 Eur. Z výplatnej pásky za mesiac marec 2020 vyplýva, že žalobca odpracoval u žalovaného 19 dní (152 hodín) a vznikol mu nárok na čistú mzdu v sume 839,28 Eur, po odpočítaní úhrady za stravné lístky mala byť žalobcovi vyplatená mzda 817,28 Eur. Z výplatnej pásky za mesiac apríl 2020 vyplýva, že žalobca odpracoval u žalovaného 4 dni (32 hodín), mala mu byť preplatená dovolenka 31 dní a vznikol mu nárok na čistú mzdu v sume 1.431,22 Eur, po odpočítaní úhrady za stravné lístky mala byť žalobcovi vyplatená mzda 1.375,22 Eur.
7. Z výdavkového pokladničného dokladu č. 20 HV123 vyplýva, že žalobcovi bola dňa 31.3.2020 vyplatená suma 230 Eur.
8. Z oznámenia výsledku inventarizácie skladu - vyčíslenie manka na skladových zásobách zo dňa 5.5.2020 vyplýva, že žalovaný oznámil žalobcovi, že na základe výsledku inventarizácie skladových zásob k 31.3.2020, na ktorej sa zúčastnil ako zamestnanec, bolo vyčíslené manko vo výške 4.139 Eur. Oznámil mu, že na základe tohto zistenia je jeho mzda vo výške 2.977,94 Eur zadržaná a bude použitá na úhradu pomernej časti vzniknutého schodku.
9. Výzvou na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 2.6.2020 žalobca žalovaného vyzval na zaplatenie nevyplatenej mzdy za mesiace február a marec 2020 v celkovej výške 1.602,72 Eur a to najneskôr do 15.6.2020. Zároveň ho vyzval aj na vyplatenie mzdy za odpracované dni v mesiaci apríl 2020 (do 6.4.2020) a preplatenie dovolenky z dôvodu ukončenia pracovného pomeru dohodou.
10. Z listu zo dňa 1.7.2020 označeného ako Inventarizácia skladu - vyčíslenie manka vyplýva, že žalobca žalovanému oznámil, že predpokladom k dokázaniu manka 4.139 Eur, ktorú uviedol v liste zo dňa 5.5.2020 a nejakú pomernú zodpovednosť, je písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti podľa § 182 Zákonníka práce, resp. písomná dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti. Keďže písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti neexistovala, jedná sa o všeobecnú zodpovednosť za škodu pri ktorej platí prezumpcia neviny. Musí sa hodnoverným spôsobom preukázať, že spôsobil manko. Pokiaľ nebude tento fakt naplnený, Zákonník práce neumožňuje uplatňovať si náhradu škody z jeho mzdových prostriedkov, ktoré mu neboli vyplatené. Pri všetkých mankách vzniknutých pri inventarizácii musia byť zodpovední pracovníci písomne oboznámení s návrhom na vysporiadanie a vyjadriť sa k tomu. Požiadal o písomné stanovisko v ktorom bude uvedená suma pomernej časti manka. Táto podmienka mala byť splnená do jedného mesiaca od podpísania inventarizačného zápisu.
11. Predžalobnou výzvou na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 1.7.2020 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie mzdy za mesiace február a marec 2020 spolu v sume 1.602,72 Eur najneskôr do 15.7.2020 a na vyplatenie mzdy za odpracované dni v mesiaci apríl 2020 a preplatenie dovolenky z dôvodu ukončenia pracovného pomeru dohodou v čiastke 1.375,22 Eur. Výzvou na úhradu nevyplatenej mzdy - pokus o
zmier zo dňa 12.8.2019 právna zástupkyňa žalobcu vyzvala žalovaného na úhradu sumy 2.977,94 Eur a zároveň navrhla možnosť splátok predmetnej sumy v troch splátkach.
12. V internom doklade č. 20IN020 vyhotovenom dňa 31.3.2020 je uvedené označenie: inventarizácia skladu k 31.3.2020, P., S., manko na sklade k 31.3.2020 v sume 2.977,94 Eur a manko na sklade k 31.3.2020 v sume 1.161,06 Eur, celkom 4.139 Eur. Doklad vystavila U. D..
13. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 1 ods. 4, § 32, § 118, § 129 ods. 1, 3, § 131 ods. 1, 2, 3 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej aj len „ZP“), § 580 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. - ďalej aj len „OZ“), s použitím ust. § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2, 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“).
14. Prvoinštančný súd skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.2.2017. Žalobca pracoval pre žalovaného na pozícii obchodného zástupcu. Mzda bola dohodnutá v článku IV. pracovnej zmluvy vo výške 920 Eur brutto. Dňa 1.3.2017 bol uzatvorený dodatok k pracovnej zmluve, ktorými sa upravila splatnosť mzdy. Mzda bola od 1.3.2017 splatná pozadu za mesačné obdobie a to 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorý je výplatným termínom zamestnávateľa.
15. Po výsluchu žalovaného súd nemal za spornú ani výšku mzdy, na ktorú žalobcovi vznikol nárok podľa predložených výplatných pások za mesiac február 2020 vo výške 1.015,44 Eur, za mesiac marec 2020 vo výške 817,28 Eur a za apríl 2020 vo výške 1.375,22 Eur. Doposiaľ bola žalobcovi vyplatená len časť mzdy za mesiac február 2020 a to vo výške 230 Eur. Žalovaný pri výsluchu uviedol, že mzda, ktorú si žalobca v konaní voči nemu uplatňuje mu nebola vyplatená. Žalovaný výslovne nepoprel ani výšku mzdy vyplývajúcu z predložených výplatných pások, pričom vo vzťahu k týmto skutočnostiam doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy, ani nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie, preto mal súd výšku mzdy, na ktorú žalobcovi vznikol nárok za mesiace február až apríl 2020 za nespornú.
16. Prvoinštančný súd ustálil, že v danom prípade sa jedná o pracovnoprávny spor. Práva a povinnosti, resp. pohľadávky a záväzky sa považujú za pracovnoprávne podľa toho, či vznikli počas trvania pracovnoprávneho vzťahu bez ohľadu na to, či tento vzťah následne zanikol - t.j. nie je relevantný aktuálny status osoby, právne významná je pracovnoprávna povahu nároku, resp. povinnosti, ktorá sa odvodzuje od statusu osoby, ktorý zastávala v čase trvania pracovnoprávneho vzťahu. Zánikom pracovnoprávneho vzťahu teda nezanikajú všetky práva a povinnosti, ktoré vznikli v priebehu jeho trvania (napr. povinnosť nahradiť škodu, nárok na výplatu mzdy a pod.).
17. K žalovaným uvádzanému „zadržaniu“ mzdy žalobcu súd uviedol, že práva a povinností z pracovno- právnych vzťahov zanikajú spôsobmi uvedenými v ustanovení § 32 a nasledujúcich Zákonníka práce a to dohodou o sporných nárokoch, uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote - preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne, čo znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu.
18. Pohľadávky z pracovno-právnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom. V § 1 odsek 4 Zákonníka práce je zákonným spôsobom výslovne upravený vzťah Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že ak na pracovnoprávne vzťahy nie je možné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce a ak Zákonník práce v prvej časti neustanovuje inak, subsidiárne sa použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka sú upravené najzákladnejšie princípy a inštitúty súkromného práva, ako napríklad vlastnícke právo, jeho rozsah a jeho ochrana, definícia pojmu právny úkon, spôsob uzatvárania zmluvy a pod., keďže Zákonník práce tieto právne inštitúty a pojmy využíva, Zákonník práce odkazuje na právnu úpravu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, aby nedochádzalo k zbytočnej duplicite právnej úpravy. Zákonník práce nepozná inštitút započítania, ako je upravený v § 580 Občianskeho zákonníka a toto ustanovenie Občianskeho zákonníka, keďže nepatrí medzi jeho všeobecné ustanovenia sa nevzťahuje na právne vzťahy, ktoré upravuje Zákonník práce.
Zamestnávateľ tak svoje pohľadávky voči zamestnancovi musí uplatniť samostatnou žalobou, čo sa nestalo a nie započítacou námietkou. V danom prípade, ak majú zamestnávateľ a zamestnanec voči sebe navzájom pohľadávky, musia si ich reálne vyplatiť a ak si ich dobrovoľne nevyplatia, musia si tieto pohľadávky uplatňovať na súde samostatnou žalobou, ak nedôjde k dohode o zrážkach zo mzdy, resp. dohode o sporných nárokoch, k čomu v danom prípade nedošlo.
19. Ustanovenie Zákonníka práce o dohode o sporných nárokoch je obdobou občianskoprávnej úpravy dohody o urovnaní. Účastníci pracovnoprávnych vzťahov si môžu dohodou medzi sebou upraviť nároky, ktoré sú medzi nimi sporné. Dohoda o sporných nárokoch má charakter takzvanej privatívnej novácie záväzkového vzťahu, pretože pôvodný záväzok zaniká a nahrádza sa novým záväzkom. Zákonník práce nešpecifikuje žiadne náležitosti dohody o sporných nárokoch, no z obsahu a účelu právnej úpravy dohody o sporných nárokoch je zrejmé, že dohoda o sporných nárokoch musí obsahovať dostatočnú identifikáciu účastníkov dohody, dostatočnú identifikáciu nároku, ktorý je sporný, jeho spornosť a dostatočne zreteľnú a jasnú špecifikáciu právneho stavu, ktorý sa má medzi účastníkmi dohody nastoliť. Dohodou o sporných nárokoch je možné upraviť akékoľvek existujúce sporené nároky, a to aj v prípade, ak sú premlčané. Dohodou o sporných nárokoch nemôžu účastníci upraviť neexistujúce nároky, teda napríklad nároky prekludované. Dohoda musí byť uzatvorená písomne pod sankciou neplatnosti. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu dohody o sporných nárokoch.
20. Predmetom ďalšieho žalovaným navrhovaného dokazovania mala byť skutočnosť, že žalobca si nevykonával riadne pracovné povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou, ako aj dokazovanie vo vzťahu k manku, za ktoré mal byť podľa vyjadrenia žalovaného z časti zodpovedný žalobca a z ktorého dôvodu mala byť jeho mzda podľa vyjadrenia žalovaného „zadržaná“. Aj keď má súd za to, že ani preukázanie týchto skutočností by nemohlo mať vplyv na rozhodnutie súdu, vzhľadom na vyššie uvedené nesporné skutočnosti ohľadom nároku žalobcu na vyplatenie mzdy, ako aj vzhľadom na nemožnosť započítania predmetných pohľadávok, súd uvádza, že žalovaný do termínu pojednávania k tvrdeným skutočnostiam ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by ním tvrdené skutočnosti preukazovali. Nepredložil dôkazy vo vzťahu k preukázaniu všeobecnej zodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu a výpočtu škody, ktorú mu mal údajne spôsobiť žalobca. V konaní bolo nesporné, že žalobca nemal uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti a že k tovaru na ktorom bolo zistené manko malo prístup viac osôb. Zákonník práce ustanovuje rámcové pravidlá pre všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktoré sa aplikujú na zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktorá vznikla zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, a nie sú upravené iným osobitným ustanovením. Zamestnávateľa zaťažuje dôkazné bremeno preukázať všetky predpoklady na vznik nároku zo zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Žalovaný nepreukázal, že by za spôsobené manko, vo výške rovnajúcej sa nároku žalobcu uplatnenom v tomto konaní, mal byť zodpovedný práve žalobca. Z jediného predloženého dôkazu o výsledku inventarizácie vyplýva len, že malo ísť o inventarizáciu skladu k 31.3.2020 so zisteným mankom spolu 4.139 Eur. Žiaden iný dôkaz vo vzťahu k vykonanej inventarizácii predložený nebol, pričom ak ďalšie dôkazy existujú, žalovaný mal dostatočný časový priestor ich zabezpečiť a predložiť. Vzhľadom na do úvahy prichádzajúcu všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za spôsobenú škodu súd podotýka, že dôkazné bremeno by bolo v takomto prípade na strane zamestnávateľa, ktorý ho v tomto konaní vo vzťahu k vzniknutej škode jednoznačne neuniesol. Taktiež žalovaný nepreukázal, že by žalobcu vyzval na odovzdanie vecí, ktoré žalobca údajne po skončení pracovného pomeru žalovanému neodovzdal, ani nepreukázal o aké veci sa malo jednať a že tieto veci boli žalobcovi počas pracovného pomeru odovzdané. Nepredložil ani dôkazy preukazujúce, že by si žalobca riadne neplnil svoje pracovné povinnosti, ani nešpecifikoval, aký vplyv by mala táto skutočnosť na vzniknutý nárok žalobcu na mzdu.
21. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 153 CSP, podľa ktorého strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda najmä skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Ak strana nepredložila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, súd nemusí na ne prihliadnuť, pričom
Civilný sporový poriadok demonštratívnym výpočtom uvádza, že môže ísť napríklad o situáciu, ak by prihliadnutie na tieto prostriedky vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Žalovaný napriek možnosti vyjadriť sa k podanej žalobe a vyjadreniam žalobcu a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, na čo bol súdom riadne vyzvaný, do termínu pojednávania nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal nedôvodnosť podanej žaloby.
22. Súd prvej inštancie dodal, že na pojednávaní uviedol, že nevykoná výsluch navrhovaných svedkov E., S. a výsluch žalovaného a to z dôvodu, že vzhľadom na skutkové tvrdenia strán mal súd výšku uplatneného nároku v konaní za nespornú, rozhodnutie súdu vo veci samej spočívalo na právnom posúdení tvrdených skutočností a tento záver súdu a rozhodnutie neboli výsluchy ďalších osôb, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, spôsobilé ovplyvniť. Vo vzťahu k navrhovanému výsluchu žalobcu súd uviedol, že žalobca sa v konaní písomne vyjadril, pričom na pojednávaní bola prítomná jeho právna zástupkyňa, ktorá sa taktiež vyjadrila a súd tiež oboznámila so zdravotnými komplikáciami žalobcu, ktoré mu dlhodobo bránia v účasti na pojednávaní, čo súd vzhľadom na vykonané dokazovanie akceptoval a výsluch žalobcu nepovažoval za potrebný. Vzhľadom na vyššie uvedené súd opakovane uvádol, že pohľadávku žalovaného voči žalobcovi, ak by aj existovala, by si žalovaný nemohol účinne uplatniť v tomto konaní ako započítanie vo vzťahu k mzde zamestnanca a tak ďalšie žalovaným navrhované dôkazy na preukázanie týchto skutočností súd nevykonal.
23. Súd po vykonanom dokazovaní mal za preukázanú dôvodnosť žaloby a tak uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi mzdu za február 2020 vo výške 785,44 Eur, za marec 2020 vo výške 817,28 Eur a za apríl 2020 vo výške 1.375,22 Eur, t.j. spolu sumu 2.977,94 Eur.
24. Vo vzťahu k úrokom z omeškania s odkazom na § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenie č. 87/1995 Z.z. súd uviedol, že v konaní nebolo sporné, že mzda zamestnanca bola splatná 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom mzdu žalovaný žalobcovi do dnešného dňa neuhradil a tak dňom nasledujúcim po splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace sa žalovaný dostal do omeškania. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi nárok na uplatnené úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 785,44 Eur od 31.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 817,28 Eur od 01.05.2020 do zaplatenia a zo sumy 1.375,22 Eur od 31.05.2020 do zaplatenia, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu omeškania bola 0,0 %. Súd tak žalobu aj v tejto časti posúdil ako dôvodnú.
25. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ ide o zastavenie konania v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, ktoré čiastočným späťvzatím žaloby zavinil žalobca, súd neprihliadal na túto skutočnosť pri rozhodovaní o trovách konania, pretože má za to, že dôvod vyčísľovať výšku nepriznaných úrokov by bol len vtedy, ak by úroky tvorili samostatný predmet konania, ak sú však len príslušenstvom istiny pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania nie je dôvod na ne prihliadať.
26. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný, pričom uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že žalovanému prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu.
27. Odvolateľ argumentoval tým, že napadnuté rozhodnutie a jeho vágne odôvodnenie, resp. absencia zákonného odôvodnenia neobstoja v kontexte objektívne ustáleného dôkazného stavu. Súd oprel svoje závery o viacero vyvrátiteľných domnienok, ktoré nie sú podložené a nemajú oporu v merite veci a s ním súvisiacej právnej úpravy. Súd opomenul skutočnosť, že spochybnené tvrdenia strany žalobcu treba aj hmatateľne podložiť a nie sa s nimi len nekriticky stotožniť, pričom súd prvej inštancie dopĺňa viaceré žalobcom nezodpovedané a nepodložené tvrdenia. Takýto postup súdu sa odvolateľovi javí nepresvedčivý, nepreskúmateľný, v zrejmom rozpore s čl. 2 Základných princípov CSP. Naviac, ak sa spor rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu, k čomu však nedošlo. Uvedený záver zakladá odvolací dôvod odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
28. Podľa názoru žalovaného nemôže preukázateľné, nedobromyseľné konanie žalobcu ponímať ochranu zo strany súdu, ktorý priznal ochranu účastníkovi, ktorý vedome konal v rozpore s vyššie uvedenými zásadami pracovného práva, konkrétneho pracovnoprávneho vzťahu. Naopak žalovanému ako poškodenému subjektu odňal možnosť domáhať svojich základných práv s vágnym odôvodnením, že jeho uplatňovaný nárok nemá zákonnú ochranu. Súd opiera svoje závery o viacero tvrdení vyslovených žalobcom, rozporuplne aplikuje povinnosť dôkazného bremena na strane žalovaného s dôkazným bremenom na strane žalobcu a naopak. V prípade vecnej rovnovážnosti oboch účastníkov by nemohlo ísť v žiadnom prípade o tak markantný rozdiel v posudzovaní váhy dôkazov na strane žalovaného, v porovnaní s dôkazmi neprodukovanými zo strany žalobcu. Podľa odvolateľa žalobca nepostupoval dobromyseľne, keďže zasahoval do majetkových práv žalovaného, čo možno chápať ako určitú formu bezdôvodného obohatenia na úkor žalovaného. Správanie sa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi bolo preukázané neúplným dokazovaním zapríčineným rozporuplným postupom zo strany súdu prvej inštancie, ktorý odňal žalovanému možnosť riadne konať pred súdom a zmaril reálnu možnosť vysvetlenia a objasnenia, pravdivého skutkového a právneho stavu veci, t.j. samotný súd v rámci svojej vyšetrovacej právomoci nepristúpil k žiadnemu dokazovaniu, ktoré by malo relevantný a zásadný vplyv na presvedčivosť jeho konečného rozhodnutia.
29. Súd prvej inštancie v bode 49 odôvodnenia rozsudku konštatuje, že medzi stranami nie sú sporné skutkové tvrdenia týkajúce sa titulu mzdy a výšky súm jednotlivých miezd. Tento záver súdu podľa odvolateľa nie je správny a možno ho označiť za zmätočný, keďže žalovaný rozporoval v podstate všetky skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v žalobe, dokonca i samotný nárok žalobcu na vyplatenie tejto mzdy. Za uvedeným účelom mal súd bez ďalšieho zrealizovať výsluch nielen žalovaného, ale i žalobcu, ktorý bol navrhnutý. Žalovaný s uplatneným nárokom od počiatku v celom rozsahu nesúhlasil. Tvrdenia žalobcu a prevzaté závery zo strany súdu považuje za účelové a zavádzajúce, ktoré nemajú reálnu, ani skutkovú právnu opodstatnenosť.
30. Odvolateľ pokračoval, že žiadosť žalobcu o skončenie pracovného pomeru dohodou adresovaná žalovanému, bola do značnej miery špekulatívnym krokom žalobcu v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za viaceré závažné pochybenia. Za zásadné pre objektívne posúdenie veci odvolateľ považuje vyhlásenie samotného žalobcu k žiadosti, v ktorej súhlasil, aby pomerná časť nevyčerpanej dovolenky bola započítaná s úhradou vzniknutého manka. Toto vyjadrenie žalobcu zakladá zrejmú a závažnú pochybnosť o dobromyseľnosti jeho nároku uplatňovaného žalobou. Na základe inventarizácie skladových zásob spoločnosti žalovaného bolo zistené, aj za osobnej prítomnosti žalobcu, manko vyčíslené v sume 4.139,- Eur, čo mu bolo objektívne známe ešte počas trvania pracovného pomeru, keďže manko spomína už vo svojej žiadosti o skončenie pracovného pomeru. To, že neskôr žalobca začal túto skutočnosť bezdôvodne namietať, neobstojí v kontexte preukázateľného skutkového stavu. Len týmto faktom nárok žalobcu uplatňovaný žalobou je relevantne spochybnený a nie je ho možné určiť za jednoznačný a vykonateľný. Sám žalobca potvrdzuje, že uznáva svoj záväzok voči žalovanému v tomto konaní.
31. Neudržateľným a príkro formalistickým v kontexte uvedeného je podľa odvolateľa tvrdenie súdu v bode 54. napadnutého rozhodnutia, kde uvádza, že účastníci nemali uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti s poukazom na vzájomné zmluvné dojednanie v čl. 7.2 a 7.4 pracovnej zmluvy v spojitosti s čl. 7.5 pracovnej zmluvy, keď predmetné dojednanie treba chápať ako dohodnutú formu hmotnej zodpovednosti.Podľa odvolateľa žalobca pred súdom nielen vo vzťahu k otázke manka ani vo zvyšku svojej nekonzistentnej žaloby neuniesol dôkazné bremeno v rozsahu uplatňovaného nároku. Súd prvej inštancie vyvoláva týmto svojim postupom ďalšie prípadné súdne konania namiesto toho, aby svoju snahu sústredil na možnosť reálneho vyriešenia dotknutej kauzy.
32. Za podstatné pochybenie prvoinštančného súdu odvolateľ označil, že nepostupoval v zmysle § 181 ods. 2 CSP v spojitosti s § 182 CSP, keď nedošlo z jeho strany k legitímnemu rozhodnutiu k otázke, ktoré dôkazy navrhované stranami vykonaná a ktoré nevykoná. Žalovaný totiž navrhol osobný výsluch žalobcu (o tomto súd síce vágne ale rozhodol), ako i výsluchy svedkov p. E. a p. S. (tieto návrhy súd absolútne opomenul a pred skončením dokazovania sa s nimi nevysporiadal). Naviac žalovaný žiadal od súdu poskytnutie dodatočnej lehoty na predloženie podrobného rozpisu vzniknutého manka. Súd tak nepripustil žalovanému predpokladanú formu procesnej obrany.
33. Odvolateľ tiež namietal, že súd v rozpore so zákonným procesným postupom po vyhlásení meritórneho rozhodnutia nepoučil strany o opravnom prostriedku, keď v zápisnici je síce táto skutočnosť uvedená, avšak vo zvukovom zázname z pojednávania dňa 21.10.2021 sa nenachádza.
34. Podľa odvolateľa súd pristúpil k vydaniu napadnutého rozhodnutia bez toho, aby náležitým spôsobom ustálil skutkový stav veci a až na základe neho pristúpil k vysloveniu podloženého a právne istého záveru. Naviac nevykonal potrebné a žalovaným navrhované dokazovanie. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je tak založené na viacerých vyvrátiteľných a nepreskúmateľných domnienkach súdu, ktoré nevychádzajú z relevantne vykonaného dokazovania, nemožno ich tým pádom aplikovať na individuálne prejednanú vec a ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje podľa § 220 ods. 2 CSP rozsudok je nepreskúmateľný a základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. V tejto súvislosti odkázal na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 6/0 (?) z 13.3.2003.
35. V závere odvolania žalovaný ustálil, že sa jedná o arbitrárny postup majúci za následok predčasné rozhodnutie vo veci bez zákonného dokazovania a presvedčivého odôvodnenia meritórneho rozhodnutia. Rozsudok preto odvolateľ považuje za predčasný, nedôvodný v rozpore s ústavným princípom právnej istoty a nedobromyseľne uplatňovaný nárok žalobcu.
36. Žalobca odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného predložil prostredníctvom svojej advokátky písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť a žalobcovi priznať náhradu trov konania. Vyjadrenie žalovaného považuje za účelové s cieľom oddialiť plnenie voči žalobcovi. V plnom rozsahu sa stotožňuje s rozsudkom okresného súdu, ktorý považuje za správny a dostatočne zdôvodnený. Tvrdenia žalovaného nie sú podľa žalobcu pravdivé, žalobca mu žiadnu škodu nespôsobil a osobne ho mrzí, že žalovaný sa svoje vlastné problémy snaží riešiť na jeho úkor. Žalovaný mal dostatočný priestor a možnosti uplatniť svoje výhrady a doložiť dôkazy do dňa pojednávania a napriek tomu, že dve predchádzajúce pojednávania boli odročené z dôvodov na jeho strane, žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia nedoložil.
37. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.
38. Prioritne sa odvolací súd musel zaoberať skutočnosťou, že žalovaný podal odvolanie proti napadnutému rozsudku výslovne v celom jeho rozsahu, teda vo vzťahu ku všetkým trom jeho výrokom, teda i proti výroku I. ktorým bolo konanie z dôvodu späťvzatia žaloby čiastočne zastavené.
39. V zmysle § 359 CSP však odvolanie môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ust. § 359 CSP výslovne obmedzuje právo strany podať odvolanie len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech. Je teda potrebné posúdiť, či strane vznikla dotknutým výrokom formálna ujma na jeho právach.
40. Keďže predmetným výrokom I. bolo konanie o žalobe žalobcu v časti zastavené v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, takýto výrok rozhodne nemohol byť v žiadnom prípade v neprospech žalovaného a žalovanému tak čiastočným zastavením konania nemohla vzniknúť žiadna ujma na jeho právach. Naopak čiastočné zastavenie konania je v záujme žalovaného, ktorý sa domáhal zamietnutia žaloby v celom rozsahu.
41. Keďže potom odvolanie žalovaného v rozsahu smerujúcom voči výroku I., ktorým bolo konanie čiastočne zastavené, smeruje proti časti rozhodnutia, ktorá nebola vydaná v neprospech žalovaného, žalovaný potom nie je stranou, ktorá by bola v zmysle § 359 CSP subjektívne oprávnenou na podanie odvolania voči tomuto výroku. V dôsledku toho bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd odvolanie žalovaného v rozsahu smerujúcom voči zastavujúcemu výroku I. s použitím § 386 písm. b) CSP odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
42. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), vo vzťahu k výroku II. a III. oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných účinným rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že nebol naplnený žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným a rozsudok súdu prvej inštancie bol vo všetkých účinne napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho bolo dôvodným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. ktorým bolo žalobe vo zvyšku vyhovené a III., ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 CSP).
43. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi podaného odvolania, s výnimkou účinne čiastočne zastaveného konania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalovaným formálne vytýkaných vád konania v zmysle § 365 písm. b) a d) CSP, či sa dopustil vád rozhodnutia a to skutkových v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP, alebo právnych § 365 písm. h) CSP, vychádzajúc pritom z konkrétnych dôvodov ako ich vymedzil odvolateľ v podanom odvolaní.
44. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, nenachádza ani vytýkané vady konania a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným, dopĺňa iba nasledovné:
45. Žalobca si podanou žalobou ako bývalý zamestnanec uplatňoval voči žalovanému ako svojmu bývalému zamestnávateľovi nárok na vyplatenie mzdy za prácu za február až apríl 2020 s príslušným úrokom z omeškania tvrdiac, že žalovaný mu za toto obdobie mzdu nevyplatil. Žalovaný potvrdil, že mzdu žalobcovi za žalované obdobie nevyplatil, bránil sa však tým, že túto pohľadávku voči žalobcovi nemá, poukazujúc pri tom na manko na skladových zásobách, ktoré bolo zistené inventarizáciou v celkovej výške 4.139,- Eur, za ktoré má podľa žalovaného zodpovedať žalobca, na problematický výkon práce žalobcu, na neodovzdanie zverených pracovných prostriedkov.
46. Aj keby niektorý žalovaným riadne nešpecifikovaných nárokov uplatnených voči mzde žalobcu existoval, súd prvej inštancie prioritne správne ustálil, že započítanie v pracovnoprávnych vzťahoch zákon nepripúšťa (§ 1 ods. 4 ZP s odkazom na § 588 OZ). Preto nemohlo dôjsť k započítaniu tvrdených (ale nešpecifikovaných ani nevyčíslených) pohľadávok žalovaného voči nároku žalobcu na mzdu, teda ani k „zadržaniu“ mzdy, ako to nazýva žalovaný. Takéto započítanie nebolo potom prípustné ani v súdnom konaní v rámci procesnej obrany žalovaného. Žalovaný by si musel svoje riadne špecifikované vyčíslené a preukázané nároky voči žalobcovi uplatniť riadnou vzájomnou žalobou (§ 147 CSP), čo ale neurobil.
47. Žalovanému, nevznikol ani nárok na vykonanie zrážok z nevyplatenej mzdy žalobcu, keďže zrážky zo žalovaným tvrdených dôvodov, v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 131 ods. 1, 2, 3 ZP, Zákonník práce nepripúšťa. V konaní nebola preukázaná ani písomná dohoda strán (§ 32 ZP) o zrážkach zo mzdy žalobcu (§ 31 ods. 3 ZP). Takouto dvojstrannou dohodou, ktorá musí byť uzavretá písomne (§ 32 ZP), nemôže byť jednostranné vyhlásenie žalobcu k jeho žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou, v ktorom uviedol, že súhlasí, aby pomerná časť nevyčerpanej dovolenky bola započítaná s úhradou vzniknutého manka, ktorého obsah je naviac absolútne neurčitý a nezrozumiteľný, preto by bol ako právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 OZ, aplikovaného s použitím § 1 ods. 4 ZP, absolútne neplatným. Procesná obrana žalovaného tak bola neúčinná.
48. Odhliadnuc od uvedeného a iba na okraj, je dôvodné stotožniť sa aj so záverom okresného súdu, že žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno a ním tvrdené skutočnosti ani nijako nepreukázal. Keďže
podľa výsledkov dokazovania medzi účastníkmi nebola uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti (keď čl. 7.4 pracovnej zmluvy, na ktorý v spojení s čl. 7.2 a 7.5 odkazuje odvolateľ, je vymenovaním základných povinností zamestnanca doslovnou citáciou z § 81 písm. e) ZP a rozhodne nemôže byť ani svojou formou, ani obsahom dohodou o hmotnej zodpovednosti v zmysle § 182 ZP, ktorá musí mať povinne písomnú formu) pričom zároveň nebolo preukázané ani písomné potvrdenie o odovzdaní nástrojov, ochranných, pracovných prostriedkov a iných podobných predmetov žalovaným žalobcovi (§ 185 ZP), jednalo by sa teda o všeobecnú zodpovednosť zamestnanca (§ 179 a n. ZP), kedy na zamestnávateľovi leží dôkazné bremeno preukázať zamestnancovi zavinenie, ktoré v danom prípade nebolo unesené. Aký vplyv by malo mať na žalovanú pohľadávku žalovaným tvrdené (a náležite nešpecifikované) riadne nevykonávanie pracovných povinností žalobcom, žalovaný ani neuviedol.
49. Žalobca uplatňoval a súd mu priznal nárok na mzdu za február až apríl 2020 podľa výplatných pások vystavených žalovaným, ktorých správnosť žalovaný účinne nepoprel, neuviedol ani nepreukázal, že by mzda uvedená na výplatných páskach bola nesprávna a prečo a aká by mala byť jej správna výška. To, že žalovaný poprel nárok žalobcu uplatnený žalobou ako taký, samo osebe neznamená popretie výšky uplatňovanej mzdy za jednotlivé mesiace, vychádzajúcej z výplatných pások vystavených samotným žalovaným.
50. Pokiaľ odvolateľ namieta, že okresný súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, keď nerozhodol, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, s poukazom na zápisnicu z pojednávania prvoinštančného súdu zo dňa 21.10.2021 je zrejmé, že súd citované ustanovenie neporušil, keď v zápisnici výslovne určil, ktoré z doteraz navrhnutých dôkazov vykoná a že nevykoná výsluch navrhovaných svedkov E. a S., ako ani výsluch žalobcu. Súd prvej inštancie tiež, v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, v bode 56. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vysvetlil, prečo nevykonal tieto žalovaným navrhnuté dôkazy. Odvolací súd sa pritom s týmto procesným postupom prvoinštančného súdu plne stotožnil, keď mal za to, že uvedené dôkazy boli nepotrebné pre rozhodnutie vo veci a nadbytočné. Súd pritom v sporovom konaní nemá „vyšetrovaciu právomoc“ ako to uvádza odvolateľ, naopak, občianske súdne konanie je ovládané prejednacou zásadou a zásadou kontradiktórnosti (§ 185 CSP), pričom v tomto individuálnom pracovnoprávnom spore platí výnimka v zmysle § 319 CSP, že súd môže vykonať iba dôkazy nenavrhnuté zamestnancom a teda v prospech zamestnanca, za podmienky, že je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
51. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí, že žiadal súd o poskytnutie dodatočnej lehoty na predloženie podrobného rozpisu vzniknutého manka, takáto žiadosť v zápisnici z pojednávania prvoinštančného súdu dňa 21.10.2021 nie je zachytená. Pripravenosť žalovaného na doloženie podrobnejšieho rozpisu manka je však zachytená na zvukovom zázname z pojednávania. Podľa zvukového záznamu súd opodstatnene uviedol, že dôkazy ohľadom manka nebude vykonávať, keďže započítanie v pracovnoprávnych vzťahoch nie je prípustné. Súd preto správne podľa § 185 ods. 1 CSP rozhodol, že uvedený dôkaz nevykoná, čo v súlade s § 220 ods. 2 CSP uviedol aj v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku (ods. 56). Žalovaný bol pritom v uznesení Okresného súdu Piešťany č.k. 24Cpr/8/2020-56 zo dňa 25.11.2020 poučený v zmysle § 153 ods. 1 a 2 v spojení s § 149 CSP o potrebe uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Riadne pojednávane prvoinštančného súdu sa pritom uskutočnilo až 21.10.2021, teda cca rok po tomto poučení, z čoho vyplýva, že žalovaný mal dosť času na zabezpečenie, predloženie, či navrhnutie dôkazov. Súd by preto na tento dôkaz ani v zmysle § 153 ods. 2 CSP nemusel prihliadnuť.
52. Odvolateľ tiež namieta, že prvoinštančný súd na pojednávaní po vyhlásení rozsudku nepoučil strany o možnosti podať v zákonom stanovenej lehote odvolanie s tým, že v zápisnici je to síce uvedené, ale na zvukovom zázname takéto poučenie nie je zachytené. Po oboznámení sa so zvukovým záznamom odvolací súd musí konštatovať, že uvedené tvrdenie odvolateľa sa nezakladá na pravde, keďže v závere zvukového záznamu z daného pojednávania je zachytené riadne poučenie súdu o možnosti podať odvolanie proti vyhlásenému rozsudku, aj o možnosti exekúcie, v zmysle § 219 ods. 1 CSP.
53. Odvolateľ takisto namieta, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, je nepresvedčivé a nespĺňa zákonom stanovené požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd sa s týmto názorom žalovaného nestotožňuje. Naopak má za to, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku spĺňa všetky náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie v rozhodnutie uviedol čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Následne opísal skutkový stav, uviedol ktoré z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené, dôsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Súd sa náležite a vyčerpávajúco vyrovnal aj s argumentami sporových strán, ktoré mali vplyv na rozhodnutie veci. Judikatúra národných i nadnárodných súdov poukázaná nižšie pritom zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolností veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 220 ods. 2 CSP riadne splnil. Svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Vzhľadom na to všeobecná námietka žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené neobstojí. Preskúmavané rozhodnutie je totiž vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
54. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
55. S poukazom na vyššie uvedené, v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku, bolo potom dôvodným, aby prvoinštančný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi mzdu za vykonanú prácu za február 2020, marec 2020 a apríl 2020, v žalobou uplatnenej výške preukázanej výplatným páskami, žalovaným účinne nepopretými ani nevyvrátenými, spolu s príslušným úrokom z omeškania 5% ročne odo dňa splatnosti jednotlivých miezd až do zaplatenia, v zákonom stanovenej paričnej lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP).
56. Odvolací súd potom dospel k záveru, že žiaden z uplatnenýých odvolacích dôvodov nie je daný, a že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch II., ktorým bolo žalobe vyhovené, ako i v závislom výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).
57. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
58. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
59. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
60. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca a preto podľa citovaného ustanovenia žalobcovi vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
61. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).