Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoCsp/6/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu N. C. A., A.., so sídlom O. X, XXX XX K., T.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej Z. M. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXXX/XX, XXX XX O., o zaplatenie 2.100,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. -139 zo dňa 25. novembra 2021, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil o bankách, , , .

3. Vychádzal zo zistenia, že postúpenou žalobou sa žalobca ako tvrdený právny nástupca Y. U.. (na základe zmluvy o postúpení pohľadávok) domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 2.100,- Eur s prísl.. Z predložených listín zistil, že medzi Y., a.s. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola dňa 19.05.2017 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania bežného účtu. Úverový limit bol dojednaný vo výške 500,- Eur a neskôr Y., a.s. zvýšený na sumu 2.100,- N.. Y., a.s. vyzvala žalovanú na jednorázové splatenie jej dlhu a následne dňa 25.08.2020 uzavrela ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávok.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby, nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k základu a výške uplatnenej pohľadávky, ale zameral svoju pozornosť práve na tento dôvod. Právne úkony dodávateľov voči spotrebiteľom vyžadujú väčšiu mieru určitosti a zrozumiteľnosti ako právne úkony v iných vzťahoch. Je tomu tak preto, že tieto právne úkony sú výsledkom vôle jednej zmluvnej strany (dodávateľa) bez ingerencie spotrebiteľa. Platí to o to viac, keď ide zo strany dodávateľa o právny úkon jednostranný, s ktorého obsahom sa spotrebiteľ nemá možnosť vopred oboznámiť a oboznamuje sa s ním až v čase doručenia, preto je potrebné vyhnúť sa formuláciám, ktoré pripúšťajú nejednoznačný výklad. Potom za platný z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti považuje iba taký právny úkon dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorý bez ďalšieho vyhovuje definícii podľa § 34

. Takýto záver je výsledkom teleologického výkladu ustanovení o právnych úkonoch v spotrebiteľských vzťahoch smerujúcich k tomu, že právne úkony vedúce k zániku právneho vzťahu spotrebiteľ - banka musia byť formulované tak, aby takýto následok bol spotrebiteľovi bez pochybností zrejmý. Uviedol, že výzve podľa zákona o bankách nezodpovedá akákoľvek upomienka na zaplatenie dlžnej sumy rovnako ani výzva o predčasnej splatnosti úveru, ako sa o tom snažil žalobca presvedčiť, keďže výzva musí byť urobená až po splatnosti celej pohľadávky, ktorá má byť predmetom postúpenia, čomu upomienka o omeškaní splatnosti splátky nezodpovedá a výzva o predčasnom zosplatnení dlhu mala zameranie práve iba na tento následok a obsahovala upozornenie o vymáhaní pohľadávky v prípade jej nezaplatenia cestou súdu alebo prostredníctvom externej spoločnosti, teda ani banka tento úkon nechápala ako úkon podmieňujúci postúpenie jej pohľadávky. Z rozhodovacej činnosti bolo súdu prvej inštancie známe, že banky plnia povinnosť podľa zákona o bankách prostredníctvom samostatnej výzvy, v ktorej sa uvádza ako možný následok trvania omeškania dlžníka postúpenie pohľadávky tretej osobe. Keďže žalobca uplatnenú pohľadávku platne nenadobudol, pretože výzvu v zmysle vyššie uvedených požiadaviek nepreukázal, pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie žalobu zamietol. Na uvedených záveroch nič nemenia ani žalobcom citované rozhodnutia krajských súdov, ktoré sa k samotnej podstate zákona o bankách nevyjadrovali, ale riešili otázku doručenia výziev zodpovedajúcich uvedenému zákonnému ustanoveniu.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej v konaní plne úspešnej nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže jej žiadne trovy v konaní nevznikli.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu. Odvolanie podal z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. K splneniu podmienok pri postúpení pohľadávky na iný subjekt uviedol, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá. Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaná bola v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaná bola v nepretržitom omeškaní najneskôr od 02.02.2019, kedy už postupca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 31.01.2019, pričom k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 04.09.2020). Žalovaná bola v omeškaní viac ako 90 dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaná bola postupcom opakovane vyzvaná na úhradu omeškaných splátok, a to okrem iných výziev aj výzvami zo dňa 09.10.2018, 17.10.2018, 02.11.2018, 19.12.2018 a 02.02.2019. Dal do pozornosti, že samotný zákon o bankách nedefinuje náležitosti výzvy, ale len určuje jej formu, ktorá má byť písomná a taktiež predmetné ustanovenie nepojednáva ani o forme doručovania písomnosti účastníkom právneho vzťahu. Uviedol, že vyzval žalovanú na splnenie jej dlhu aj prostredníctvom uvedených výziev, ktoré sú svojim obsahom výzvami v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V predmetných výzvach opakovane pripomínal žalovanej aktuálne dlžnú sumu a vyzýval ju na zaplatenie dlžnej čiastky v čo najkratšom možnom termíne, pričom bola upozornená na oprávnenie pristúpiť k opatreniam smerujúcim k postúpeniu pohľadávky, preto nie sú pravdivé tvrdenia súdu. Rovnako nesúhlasil, že výzva musí nevyhnutne obsahovať súdom uvedené slovné spojenia. Takýto výklad uvedeného ustanovenia nemá podľa jeho názoru právny základ a takáto povinnosť uvádzať upozornenie na možnosť postúpenia pohľadávky z neho ani nevyplýva. Zdôraznil, že lehota 90 dní nie je podľa jeho názoru lehotou na plnenie, ako sa zrejme domnieva súd prvej inštancie. Je zrejmé, že nemusí upozorňovať dlžníka na možnosť postúpenia pohľadávky, keďže ju môže postúpiť aj bez jeho súhlasu a bez toho, aby o tom vôbec vedel. Vzhľadom na uvedené zastáva názor, že súd svojim výkladom § 92 ods. 8 zákona o bankách prakticky novelizoval, čo však nie je v pôsobnosti orgánu súdnej moci. Uviedol, že jeho skutkové tvrdenia ohľadom doručovania výziev žalované neboli protistranou popreté, preto ide o tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Záverom uviedol že rozhodnutie súdu považuje za prekvapivé, pretože mu ani len nemohla vzniknúť povinnosť dodatočného tvrdenia za nespornosti skutkového stavu. Splnenie podmienok v zmysle zákona o bankách nebolo medzi stranami sporu sporné, pričom bolo rozporované výlučne súdom, ktorá de facto prebral zastupovanie slabšej strany. Mal za to, že súd sa s uvedenými skutočnosťami v odôvodnení dostatočne nevysporiadal, čo zakladá vadu zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie žalobe a prizná mu voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. ho zruší a vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania.

7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( (ďalej len „“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

11. Podľa o bankách účinného v rozhodnom čase (ďalej lej „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

12. Zákon o bankách predstavuje lex specialis vo vzťahu k , ktorý čo sa týka inštitútu cesie sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu ohľadom postúpenia úveru z banky na nebankový subjekt, odvolací súd rovnako poukazuje na skutočnosť, že v zmysle uvedeného ustanovenia môže byť predmetom postúpenia iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (i) splatnou (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej (ii) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky (iii) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

13. Zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že druhá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzené kritériá je základným predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobca však takýto dôkaz v konaní

nepredložil, preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal splnenie jednej z obligatórnych podmienok uvedených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Žalobca síce v podanom odvolaní poukázal na písomné vyhotovenie výziev, ktorými bola či už vyhlásená predčasná splatnosť spotrebiteľského úveru alebo ktorými bola žalovaná vyzvaná na úhradu dlžnej sumy, ktoré podľa žalobcu spĺňajú vyššie uvedenú druhú obligatórnu podmienku, pričom zároveň predložil aj podací hárok, z ktorého má byť zrejmé doručovanie tejto výzvy žalovanej. Odvolací súd však poukazuje na to, že touto výzvou došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti pohľadávky, pričom žalovaná bola zároveň vyzvaná na úhradu dlžnej sumy v stanovenej lehote. Uvedená výzva však neobsahovala oznámenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda o možnosti túto postúpiť na tretí subjekt, pričom takáto výzva má byť dlžníkovi adresovaná po tom, čo je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené rovnako platí aj pre ďalšie výzvy, ktorými žalobca vyzýval žalovanú len na zaplatenie dlžnej sumy v lehote ním určenej.

14. Podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách ďalej vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7 Zákona o bankách) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“

15. Odvolací súd uvádza, že pre splnenie podmienky písomnej výzvy bolo nevyhnuté, aby sa predmetná písomná výzva dostala aspoň do dispozičnej sféry žalovanej, teda aby táto bola žalovanej odoslaná a doručená, nepostačujúcim pre splnenie uvedenej podmienky tak bolo len písomné vyhotovenie výzvy. Vzhľadom na to, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nijakým spôsobom nepreukázal už ani len samotné vyhotovenie tejto výzvy, nemohlo dôjsť ani k jej reálnemu doručeniu, preto možno konštatovať, že vyššie uvedená obligatórna podmienka pre platné postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nebola splnená. Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že predmetná pohľadávka nebola zo strany právneho predchodcu žalobcu platne postúpená, a to má za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, čo správne uviedol súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení.

16. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v prejednávanej veci preukázané neboli súd prvej inštancie správne dospel k záveru že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby.

17. Žalobca v podanom odvolaní uvádzal, že žalovaná v priebehu konania nepoprela jeho tvrdenia a predložené dôkazy, preto bolo potrebné tieto považovať za nesporné skutkové tvrdenia, k čomu odvolací súd uvádza, že pasivita žalovanej v konaní nemôže mať automaticky za následok povinnosť súdu priznať akýkoľvek žalobcom uplatnený nárok, a to naviac ak ide o konanie, v ktorom vystupuje spotrebiteľ. Napriek skutočnosti, že žalovaná bola v priebehu prvoinštančného konania pasívna, nevyjadrila sa k podanej žalobe a ani k ďalším žalobcom predloženým dôkazom, nemožno v konečnom dôsledku dospieť k záveru o nespornosti skutkových tvrdení žalobcu, pretože ani uvedená skutočnosť neznamená, že súd musí rozhodnúť len na základe takto tvrdených skutočností a predložených dôkazov. Samotný v prípade spotrebiteľských sporov dáva súdu možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom navrhnuté, a to najmä vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd môže aj bez návrhu takýto dôkaz obstarať alebo zabezpečiť, čím sa tak sleduje vyrovnanie prirodzene nevyváženého postavenia medzi sporovými stranami, t.j. medzi veriteľom a spotrebiteľom. Skutočnosť, že žalobca v konaní na súde prvej inštancie uviedol svoje tvrdenia a predložil dôkazy, nezabavila súd prvej inštancie preskúmať spotrebiteľskú zmluvu ex offo, teda či táto neobsahuje prípadne aj neprijateľné zmluvné podmienky, ako aj to, či pre postúpenie pohľadávky boli splnené zákonom predpísané podmienky.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k dodržaniu tejto povinnosti, následkom je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Primárne by jednoznačne mali byť všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej

žalobe. Úlohou súdu v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.

19. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Preto na ďalšiu argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

20. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

21. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

22. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle v spojení s ). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa v spojení s o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa .

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).