Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/70/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu F.. I. P., nar. X.XX.XXXX, bytom K., K. X. č. XXXX/XX, zastúpeného Mgr. Vladimírom Karáskom, advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, Stred č. 60/55, proti žalovanému COOP Jednota Trenčín, spotrebné družstvo, so sídlom v Trenčíne, Mierové námestie č. 19, IČO: 00 168 912, zastúpenému JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Brnianska ul. č. 1K, o zaplatenie 17.665,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. marca 2021, č. k. -85 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu o zaplatenie 17.665,65 eur s príslušenstvom. Vo výroku II. žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 23.07.2020 domáhal vrátenia pôžičky vo výške 17.665,65 € s 5% s úrokom z omeškania od 1.9.2019 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že na podklade dodatku k pracovnej zmluve č. 1228/98 o vložení finančnej kaucie (pôžičky) pracovníkov Jednoty, SD Trenčín zo dňa 06.07.1998 bola medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o pôžičke vo výške 8.000 Sk, kde žalobca mal postavenie veriteľa a žalovaný postavenie dlžníka. V rámci tohto dodatku o zložení peňažnej kaucie, bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá aj úroková sadzba, pričom čas vrátenia pôžičky nebol dohodnutý. Právne vec súd posúdil podľa , , , , ; , , , , , . Súd uviedol, že na veriteľovi je dôkazné bremeno nielen ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale aj že bolo podľa nej plnené. V prípade, že čas vrátenia pôžičky nebol medzi účastníkmi zmluvy dohodnutý je potrebné aplikovať , pričom právo veriteľa v takomto prípade jednostranným úkonom vyhlásiť splatnosť pôžičky podlieha premlčaniu. Predmetný prípad premlčania už riešila súdna prax. Súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súud SR. Uviedol, že v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého "ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu". V judikáte R 91/2004 bol prijatý rovnaký záver, podľa ktorého "Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia povinný splniť dlh prvého dňa po tom. čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu. t. j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky." Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. zas vyjadril

názor, že premlčacia doba v takomto prípade začína plynúť nie od vzniku záväzku, ale až od splatnosti záväzku z pôžičky. Rozpor uvedených právnych názorov bol taktiež už súdmi riešený, a preto súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.1.2020, sp-zn. , s ktorého právnym názorom sa plne stotožnil. V tomto rozhodnutí Krajský súd v Nitre uviedol, že nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len "nepublikované rozhodnutie") a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom Najvyššieho súdu uverejnené v zbierke. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie Najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) Najvyššieho súdu individuálne v ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny členov kolégia Najvyššieho súdu), ktoré vždy tvorí viacero senátov. Krajský súd v Nitre z vyššie uvedených dôvodov zastával názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 28/1984 a R 91/2014) a právnej teórie. Žalobca tvrdil, že dňa 6.7.1998 došlo medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom k uzavretiu zmluvy o pôžičke na 8.000,- Sk, ktorú mal žalobca odovzdať žalovanému v hotovosti. Zmluvné strany si dohodli aj úrok z pôžičky pre rok 1998 vo výške 18%. Žalovaný poprel samotné odovzdanie tejto sumy. Dôkaz na preukázanie tohto reálneho odovzdania žalobca navrhol na prvom pojednávaní, a to tým spôsobom, že svoju dôkaznú povinnosť chcel preniesť na žalovaného a požadoval, aby žalovaný predložil celú mzdovú dokumentáciu, ktorá by túto skutočnosť (odovzdanie sumy 8.000,- Sk) preukázala. Súd návrh na doplnenie dokazovania v tomto smere zamietol, keďže tento návrh nebol podaný včas. Zároveň súd poukázal na to, žalovaný ohľadom tohto záväzkového vzťahu vzniesol námietku premlčania, a súd túto námietku premlčania považoval za dôvodnú s poukazom na právne názory, vyjadrené v publikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Nakoľko čas vrátenia nebol medzi účastníkmi zmluvy dohodnutý (čo medzi sporovými stranami nebolo sporné) bolo potrebné aplikovať ustanovenie , pričom právo veriteľa v takomto prípade jednostranným úkonom vyhlásiť splatnosť pôžičky podlieha premlčaniu, keď začiatok premlčacej doby je stanovený od nasledujúceho dňa po vzniku dlhu t.j. v prejednávanom prípade 3-ročná premlčacia doba začala plynúť už v roku 1998 a uplynula v roku 2001. Preto súd neodročil pojednávanie za účelom získania takéhoto dôkazu, ktorý by aj pri neuplatnení sudcovskej koncentrácie práva na závere súdu o premlčaní tohto záväzkového vzťahu nič nezmenil. Vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania, súd návrh zamietol. Žalobca v žalobe tvrdil, že na základe dodatku k pracovnej zmluve bola medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o pôžičke ohľadom 8.000,- Sk, pričom bola dohodnutá úroková sadzba pre rok 1998 vo výške 18%. Na tomto skutkovom základe požadoval vyplatenie sumy 17.665,65 € s príslušenstvom. Súd preto vyzval žalobcu osobitným podaním, aby doplnil opísanie rozhodujúcich skutočností, z ktorých jasne vyplynie ako žalobca dospel k žalovanej sume 17.665,65 € a poučil ho v zmysle , že iba odkaz na predložený listinný dôkaz nie je postačujúci. Súd v predmetnom podaní (č.l. 43) aj podrobne uviedol, aké rozhodujúce skutočnosti požaduje, aby žalobca špecifikoval - ako došlo k navyšovaniu istiny, či boli uskutočňované ďalšie vklady, akým spôsobom a na podklade akých dohôd. Lehota na doplnenie podania uplynula dňa 10.3.2021. Žalobca na uvedenú výzvu súdu reagoval až na prvom pojednávaní dňa 15.3.2021 predkladaním listinných dôkazov, pričom k riadnemu doplneniu skutkových tvrdení z jeho strany nedošlo. Vzhľadom na nedostatok tvrdení súd uviedol, že bolo možné sa iba domnievať, že malo ísť o záväzok zo zmluvy o pôžičke, ktorú žalobca odvodzoval od dodatku k pracovnej zmluve, čiže zmluvy o poskytnutí sumy 8.000,- Sk s 18% úrokom z omeškania za rok 1998. Avšak tieto skutočnosti nekorešpondovali s predloženým dôkazom - výpis z účtu pôžičiek za rok 2012, z ktorého vyplýva, že stav pôžičky k 1.1.2012 bol 3.648,67 € a výsledný stav pôžičky k 31.12.2012 bol 4.974,09 €, z čoho vyplýva, že úroky boli pripisované, a nie vyplácané, čo žalobca uviedol aj vo svojom vyjadrení na č.l. 31. Pojem vyplácanie súd chápal ako poskytnutie peňažnej sumy na jej dispozíciu veriteľovi, pričom pripisovanie úrokov, resp. navyšovanie sumy pôžičky takýmto poskytnutím nie je, a preto nemôže byť považované za platenie úrokov, ktoré by mohlo mať za následok uznanie záväzku v zmysle . Tvrdenie, že potvrdenie o výške úrokov potvrdzuje aj vyplatenie týchto úrokov za ten ktorý príslušný rok bolo podľa súdu v priamom rozpore s ním predloženým iným dôkazom

- výpis z účtu pôžičiek. Taktiež samotná aplikácia zo strany žalobcu bez poskytnutých tvrdení bola pre súd mätúca, nakoľko v žalobe uvádzal zamestnanecký vzťah sporových strán a požadoval úroky podľa , a na pojednávaní poskytol argumentáciu podľa . Žalobca síce tvrdil, že je členom družstva žalovaného (čo žalovaný nepoprel), avšak či bol členom družstva aj v čase uzavretia dodatku k pracovnej zmluve netvrdil. Takýmto tvrdením nemôže byť predloženie stanov žalovaného z roku 2018. Po tom, čo právny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení poukázal na nesúvis predkladaných listinných dôkazov s prejednávanou vecou, právny zástupca žalobcu z opatrnosti navrhol zmenu žaloby v zmysle prednesov na pojednávaní. Súd však

navrhnutú zmenu nepripustil, nakoľko výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Vzhľadom na skutočnosť, že súd považoval žalobu za nedôvodnú, eventuálnou kompenzačnou námietkou žalovaného sa v konaní nezaoberal. Plne úspešnou sporovou stranou sa stal žalovaný, ktorému súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že nárok žalobcu je premlčaný s poukazom na závery vyplývajúce z judikatúry Najvyššieho súdu SR publikovanej pod č. R 28/1984 a R 91/1984. Žalobca poukázal na to, že samotná judikatúra sa vyvíja a nie je nemenná. Uviedol, že práve rozhodnutie Najvyššieho súdu sa vo svojom podrobnom odôvodnení vysporiadalo tiež so skorším publikovaným rozhodnutím R 28/1984, v zmysle ktorého až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva na súde, ktorá je pojmovým znakom nároku. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu skôr, ako by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio nata. Žaloba by bola predčasná, pretože by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. S týmto odôvodnením rozsudku žalobca v celom rozsahu súhlasil. Podľa žalobcu sa tento rozsudok argumentačne dostatočne vysporiadal so skoršími protichodnými rozhodnutiami (napr. aj R 28/1984) a v zásade vystihuje účel a zmysel právnej úpravy. Zároveň žalobca poukázal na to, že konštantná judikatúra umožňuje súdu neprihliadnuť na námietku premlčania, ak uplatnenie námietky premlčania odporuje dobrým mravom. Výpisy z účtu pôžičiek preukazovali samotnú existenciu, výšku pôžičky, výšku úrokov za predchádzajúci rok. Podľa názoru žalobcu, ak žalovaný sám vystavoval výpis z účtu pôžičiek, ktorý doručoval poštou žalobcovi každý rok, tak uznával existenciu samotnej pôžičky, jej výšku, dokonca sám žalovaný vypočítal úrok za predchádzajúci rok, s tým, že na konci tohto výpisu z účtu pôžičiek považoval žalobcu za riadneho majiteľa finančnej pôžičky, keď sám žalovaný uviedol, že majiteľ pôžičky môže požiadať o vyplatenie úroku za predchádzajúci rok. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa riadi . Podľa , platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia. V každom prípade je podľa žalobcu možné obe možnosti považovať za platenie úrokov, keďže tieto úroky v prípade hotovostného nevyplatenia sa pripísali k istine samotnej pôžičky. Zákon v tomto smere nikde nehovorí o hotovostnom vyplatení, ale len o platení, pričom nekonkretizuje formu platenia. Taktiež čo sa týka výzvy súdu podľa , tak na túto bolo reagované a el. poštou pred nariadením pojednávania. Lehota v tejto výzve, určená 10 dňami bola v zásade dodržaná, keďže podľa , ktorým došlo k zmene a doplneniu niektorých zákonov v súvislosti s druhou vlnou pandémie ochorenia COVID-19 a ktorý o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii, bolo na túto reagované. Na podklade vyššie uvedeného zákona procesné lehoty určené súdom do 28.02.2021 neplynuli. A teda 10 dnová lehota určenú súdom začala plynúť 01.03.2021, pričom súdu boli elektronickou poštou doručené všetky prílohy, ktoré boli predložené krátkou cestou aj priamo na pojednávaní. Ak teda žaloba reagoval na výzvu súdu podľa , a toto súd považoval za opísanie podstatných skutočností, podľa žalobcu nebolo môže súčasne tvrdiť, že ide o zmenu žaloby, ktorá je upravená na inom mieste . K žiadnej zmene alebo doplneniu rozhodujúcich skutočností, ako to má na mysli nedošlo, a teda nebol dôvod nepripustiť zmenu žaloby, ktorú navrhol z opatrnosti vzhľadom na vyjadrenie súdu na nariadenom pojednávaní. Doplnenie žaloby o skutočnosti odôvodňujúce pravdivo uplatnený nárok, nie je podľa žalobcu v žiadnom prípade zmenou žaloby. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na judikatúru súdov Slovenskej republiky a Českej republiky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval žalobca za predčasné, vykonané dokazovanie považoval za nedostatočné pre riadne zistenie skutkového stavu, ktoré navyše vykazuje znaky arbitrárnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vydané v rozpore so zisteným skutkovým stavom, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v zmysle a žalobe v celom rozsahu vyhovel za súčasného priznania náhrady prvoinštančných aj odvolacích trov konania žalobcovi v rozsahu 100%. Alternatívne v prípade, ak by súd považoval vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie za nedostatočné a nesprávne, tak navrhoval, aby súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považovuje v plnom rozsahu za vecne i právne správne. Žalobca podľa žalovaného v podstate len tvrdil, že v roku 1998 požičal sumu 8.000,- SK a že v súčasnosti mu žalovaný dlhuje žalovanú sumu 17.665,65 EUR s príslušenstvom. Žalobca žiadne ďalšie tvrdenia o poskytnutí ďalších čiastkových pôžičiek neprodukoval, teda neuviedol kedy, akú sumu, na aký úrok a s akou lehotou splatnosti požičal. Vo vzťahu k sume 8.000,- SK nepreukázal reálne odovzdanie týchto peňazí. Podľa žalovaného

povinnosť skutkového vymedzenia žaloby si nemožno splniť odkazom na jej prílohy. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca poskytnutie sumy 8.000,- SK v roku 1998 nepreukázal a navyše uviedol, že pokiaľ by to i preukázal, tak by musel prihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku premlčania. K navrhnutému dôkazu- k zadováženiu mzdovej agendy žalovaný uviedol, že takýto dôkaz zjavne nie je spôsobilý preukázať žalobcom tvrdené skutočnosti, pretože pôžičkový vzťah nemá nič spoločné so mzdami. Poukázal i na to, že žalobca neuplatnil odvolací dôvod podľa , teda, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Rovnako žalobca vo svojej žalobe neuviedol, s akou výškou úrokovej sadzby počítal pri výpočte výslednej sumy, t. j. nie je preukázané, ako dospel k záveru, že ním údajne poskytnutá kaucia vo výške 265,55 eur (8.000,- SK) bola v priebehu rokov 1998 až 2019 zhodnotená na výslednú sumu 17.665,65 eur, vymáhanú v predmetnom konaní. Čo sa týka námietky premlčania, ktorú žalovaný vzniesol voči žalobcom uplatňovanému nároku na zaplatenie sumy 17.665,65 eur s príslušenstvom, žalovaný zotrval na doterajších vyjadreniach, a tento žalobcom vymáhaný nárok považoval za premlčaný. Rovnako aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyjadril právny názor, že takýto nárok žalobcu je premlčaný. Žalobca svoje tvrdenie, že ním uplatňovaný nárok nie je premlčaný, opieral o rozsudok Najvyššieho súdu SR, spis. zn. . Právny názor najvyššieho súdu, vyjadrený v predmetnom rozsudku, ktorý nebol publikovaný, je v rozpore s judikovanými rozhodnutiami R 28/1984, R 91/2004. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, spis. zn. vysvetlil rozdiel medzi výkladom obsiahnutým v publikovanom a nepublikovanom súdnom rozhodnutí. Podľa žalovaného, v konaní žiadne uznanie záväzku s náležitosťami požadovanými zákonom preukázané nebolo. Žalobca nepredložil žiaden listinný alebo iný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že žalovaný uznal záväzok voči žalobcovi s uvedením jeho právneho dôvodu vzniku, výšky a splatnosti. Preto tvrdenia žalobcu o tom, že preukázal existenciu žalovaných pôžičiek podľa žalovaného neobstoja. Žalovaný mal ďalej za to, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Podľa žalovaného, súd prvej inštancie vznesenú námietku premlčania posúdil správne. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

4. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že s vyjadrením žalovaného nesúhlasí v plnom rozsahu. Vo vzťahu k premlčaniu zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu. Mal za to, že listinné dôkazy preukázali existenciu pôžičky. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že by si žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal tvrdené skutočnosti. Ohľadne zamietnutia návrhu na vykonanie dokazovania žalobca zopakoval svoje argumenty z prechádzajúcich podaní. Bol toho názoru, že uskutočnením pojednávania dňa 15.03.2021 na Okresnom súde Trenčín došlo k porušeniu , ako aj k porušeniu a nerešpektovaniu ustanovení Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR k tomuto zákonu č. 24 z 22.01.2021 o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie núdzového stavu účinnej do 31.03.2021. Pojednávanie sa teda malo v prípade súhlasu účastníkov konania, ktorý však nebol daný, konať výlučne v ich neprítomnosti a v prípade, že by sa muselo jednať o veci, ktorá neznesie odklad, by sa mohlo pojednávať za podmienky, ak by takáto skutočnosť bola v doručenom predvolaní zo dňa 02.02.2021 zdôraznená, čo sa tiež nestalo. Žalobca zotrval na podanom odvolaní a žiadal, aby súd rozhodol v zmysle odvolacieho návrhu.

5. Žalovaný v písomnej duplike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach a žalobcom napadnutý rozsudok považuje za vecne i právne správny. Žalovaný zopakoval svoju argumentáciu z predchádzajúcich vyjadrení. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne porušenia a Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti k tomuto zákonu uviedol, že obe strany boli na pojednávanie riadne predvolané, pričom žalobca mohol s ohľadom na tento zákon a vyhlášku požiadať o odročenie pojednávania. Nariadenie pojednávania bolo podľa žalovaného v súlade s článkom 17 ako aj v záujme strán. Žalobca sa spolu s právnym zástupcom pojednávania zúčastnili. Podľa žalovaného preto nebolo možné hovoriť o tom, že by uskutočnením pojednávania dňa 15.03.2021 boli porušené akékoľvek práva žalobcu a že by došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces. Podľa žalovaného je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny, obsahuje náležité odôvodnenie vrátane úvah, ktorými sa súd riadil a z tohto dôvodu navrhoval jeho potvrdenie.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a (ďalej len ""), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:

7. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že nárok vyplývajúci zo záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorým mala byť podľa tvrdenia žalobcu zmluva o pôžičke uzatvorená dňa 06.07.1998 je premlčaný. Medzi stranami v konaní nebolo sporné, že čas vrátenia dlhu nebol dohodnutý, preto bolo potrebné aplikovať ust. , pričom začiatok premlčacej doby je stanovený od nasledujúceho dňa po vzniku dlhu. V predmetnom prípade trojročná premlčacia doba začala plynúť už v roku 1998 a uplynula v roku 2001. Súd ďalej uviedol, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ohľadne toho, ako žalobca dospel k žalovanej sume 17.665,65 €. Súd vyzval žalobcu, aby doplnil rozhodujúce skutočnosti. Lehota na doplnenie uplynula dňa 10.03.2021. Žalobca na výzvu reagoval až na pojednávaní dňa 15.03.2021 predkladaním listinných dôkazov, pričom k riadnemu doplneniu skutkových tvrdení z jeho strany podľa súdu nedošlo. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu zamietol.

8. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, pričom vykonal všetky dôkazy, ktoré strany navrhli a v konaní predložili. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplývalo, že žalobca sa domáhal vrátenia pôžičky vo výške 17.665,65 eur s úrokom z omeškania od 01.09.2019 do zaplatenia na tom právnom základe, že podľa Dodatku k pracovnej zmluve č. 1228/98 zo dňa 06.07.1998 odovzdal žalobca žalovanému v hotovosti jednorazovú splátku vo výške 265,55 eur (pôvodne 8.000,- SK). Žalobca v konaní predložil kópiu uvedeného dodatku k pracovnej zmluve, ktorá je ale ťažko čitateľná. Napriek tomu z nej možno zistiť, že na základe uznesenia predstavenstva družstva č. VII/1 (ktoré žalobca v konaní nepredložil) v súlade s § 29 ods. 2 Zákonníka práve účinnom v čase podpisu dodatku k pracovnej zmluve, t. j. v znení účinnom dňa 06.07.1998 sa uzatvorila dohoda o zložení finančnej kaucie /záruky/ medzi družstvom (žalovaným) a pracovníkom (žalobcom). Žalovaný zároveň predložil súdu výpis z účtu pôžičiek zo dňa 01.01.2020, z ktorého má vyplývať, že celkový stav účtu k 31.12.2019 bol vo výške 17.665,65 eur.

10. Žalovaný poprel, že by medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o pôžičke, ako tvrdil žalobca, keď mal za to, že suma 265,55 eur (pôvodne 8.000,- SK) bola vložená ako kaucia (ako záruka zamestnanca) zrejme v rámci zodpovednosti za prípadnú škodu podľa v znení účinnom dňa 06.07.1998. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania existencie pôžičky zaťažovalo žalobcu. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, z dôvodu ktorého bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že finančné prostriedky žalovanému reálne poskytol. Síce samotný dodatok k pracovnej zmluve odkazuje na ustanovenie v znení účinnom v čase podpísania dodatku, toto ustanovenie sa týkalo len možnosti v pracovnej zmluve dohodnúť ďalšie podmienky. Teda z uvedeného nebolo možné vyvodiť to, že by malo ísť o dohodu v rámci hmotnej zodpovednosti žalobcu, ako uvádzal žalovaný, avšak ale ani to, že by malo ísť o pôžičku ako tvrdil žalobca. Samotný výpis z účtu pôžičiek zo dňa 01.01.2020, ktorý predložil žalobca nebol žalovaným podpísaný. Rovnako ani ďalšie listiny označené ako „výpis z účtu pôžičiek“ neboli žalovaným podpísané a ani iným spôsobom autorizované, aby bolo možné ustáliť, že tieto vyhotovoval žalovaný. Žalobca nepreukázal, že tieto mu doručoval práve žalovaný. Žalobca tiež v konaní predložil potvrdenie o výške úrokov zo dňa 31.12.2012. Táto listina síce obsahovala podpis, no nebolo z nej zrejmé, že sa to týka práve záväzkového vzťahu zmluvy o pôžičke, plnenia z ktorej sa domáha žalobca v tomto konaní.

11. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 15. marca 2021 na podklade listinných dôkazov, ktoré mali podľa neho preukazovať dôvodnosť pôžičky navrhol zmenu žaloby, pričom uviedol, že navrhuje zmenu žaloby v zmysle predložených listinných dôkazov od vloženia prvotnej kaucie a následnými zrážkami zo mzdy a úrokmi. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne návrh na zmenu žaloby zamietol s poukazom na ustanovenie , keď opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca v prípade zmeny žaloby odkazoval len na listinné dôkazy, pričom sám neuviedol rozhodujúce skutočnosti na základe akej dohody, v akom rozsahu

a či vôbec boli vykonávané zrážky zo mzdy žalobcu, ktorými sa mala navyšovať poskytnutá suma pôžičky.

12. Žalobca ďalej na pojednávaní uviedol, že je členom družstva, pričom predložil aj stanovy žalovaného a poukázal na znenie článkov 19 ods. 1 a 7, podľa ktorých môže člen družstva vstúpiť do záväzkového vzťahu s družstvom a poskytovať pôžičky družstvu. Vyššie uvedené potvrdenie o výške úrokov žalobca považoval za dôkaz ohľadom platenia úrokov podľa , podľa ktorého platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia. V tomto smere podľa názoru odvolacieho súdu žalobca uvádzal nové skutočnosti, ktoré boli odlišné od toho, čo uvádzal v konaní predtým, najmä v podanej žalobe, keď vzťah medzi žalobcom a žalovaným bolo možné dovtedy posudzovať len ako vzťah pracovnoprávny a poskytnutú pôžičku ako vzťah občianskoprávny. Skutočnosť, že žalobca je aj členom družstva, a teda, že medzi žalobcom a žalovaným je aj vzťah obchodnoprávny žalobca uvádzal až na uvedenom pojednávaní. V tomto smere preto žalobca neuviedol také tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne ustáliť na základe akého vzťahu mala vzniknúť ním tvrdená zmluva o pôžičke. Žalobca zároveň na pojednávaní z tohto dôvodu zmenu žaloby nenavrhol, pričom pri svojom návrhu na zmenu žaloby uviedol len to, že listinné dôkazy, ktoré predložil, nepovažuje za doplnenie rozhodujúcich skutočností. Vo vzťahu k ustanoveniu bolo preto potrebné uviesť, že pokiaľ by sa aj uvedené ustanovenie aplikovalo, žalobca nepreukázal, že žalovaný úroky platil. Len pripisovanie úrokov nestačí, ako uviedol aj súd prvej inštancie. Vo vzťahu k námietkam ohľadne zamietnutému návrhu na vykonanie dokazovania, t. j. mzdovej dokumentácie žalovaného, ako navrhoval žalobca, je potrebné uviesť, že tento dôkaz navrhoval žalobca až na pojednávaní, a preto bolo namieste uplatniť koncentráciu konania, keď ďalšie dokazovanie by znamenalo odročenie pojednávania.

13. Vzhľadom na uvedené, na základe nedostatku skutkových tvrdení žalobcu ako aj nepreukázaných rozhodujúcich skutočností pre posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, či existencie samotnej zmluvy o pôžičke a nepreukázania reálneho poskytnutia finančných prostriedkov, nebolo možné žalobe ani čiastočne vyhovieť. Pokiaľ ide o otázku premlčania, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, a teda, pokiaľ by aj bolo preukázané, že bola uzatvorená platná zmluva o pôžičke, nárok žalobcu by bol premlčaný, kedy premlčacia doba by uplynula už v roku 2001.

14. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by medzi žalobcom a žalovaným mala byť dohodnutá nejaká lehota splatnosti zmluvy o pôžičke. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy práve v prípade, ak medzi stranami nebol dohodnutý čas plnenia. Ak doba splatnosti nie je dohodnutá (ustanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí), splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie podľa . Podľa názoru odvolacieho súdu z toho potom vyplýva, že v prípade zmluvy o pôžičke, ak čas plnenia nebol dohodnutý medzi zmluvnými stranami je veriteľ oprávnený vyvolať splatnosť kedykoľvek po vzniku zmluvného vzťahu, a to už dňom nasledujúcim. Veriteľ tak mohol objektívne prvýkrát uplatniť na súde svoje právo zo zmluvy o pôžičke (actio nata) už dňom nasledujúcim po vzniku zmluvy o pôžičke. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. Na uvedenom právnom závere sa zjednotila aj súdna prax, a to napr. rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod sp. zn. R 28/1984, či sp. zn. , ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004, na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. s opačným názorom, o ktoré sa opieral žalobca, súd prvej inštancie správne poukázal na to, že nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Preto podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné vychádzať zo záverov vyššie uvedených rozhodnutí R 28/1984, či R 91/2004, ako uvádzal aj súd prvej inštancie.

15. K námietke žalobcu, že uskutočnením pojednávania dňa 15.03.2021 na Okresnom súde Trenčín došlo k porušeniu , ako aj k porušeniu a nerešpektovaniu ustanovení Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR k tomuto o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie núdzového stavu účinnej do 31.03.2021 je potrebné uviesť, že vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24/2021 Z. z o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu nebolo výslovne zakázané vykonať pojednávania. Pôvodne bolo pojednávanie určené na deň 25.01.2021. Práve z dôvodu prijatých opatrení pri ohrození verejného zdravia bolo pojednávanie odročené, najskôr na deň 22.02.2021 a neskôr na deň 15.03.2021. Súd prvej inštancie riadne strany na pojednávanie predvolal. Pokiaľ žalobca odmietal pojednávanie, mohol voči jeho konaniu namietať kedykoľvek v jeho priebehu až do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobca sa však na predvolanie na pojednávanie dostavil, voči jeho konaniu nevzniesol žiadne námietky, na pojednávaní vykonával procesné úkony, vyjadroval sa k veci. Súd prvej inštancie postupoval v konaní riadne tak, ako mu ukladajú procesné predpisy, teda tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní. Z uvedených dôvodov bola táto námietka žalobcu nedôvodná.

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Odvolací súd preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).