Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoPr/3/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Jany Vlčkovej, v právnej veci žalobcu: REGULÁTORY A KOMPENZÁTORY SLOVENSKO, spol. s r. o., so sídlom Trenčianska 57, Bratislava, IČO: 35 775 645, zast. JUDr. Peter Zelenay, advokát, so sídlom ul. 29. augusta 19, Bratislava, proti žalovanému: W.. E. C., L.. XX.X.XXXX, J. Ž. XX, J., zast. JUDr. Ivan Pagáč, advokát, so sídlom Pruské 432, 018 52 Pruské, adresa pracoviska Pražská 11, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 23 524,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01.12.2020, č.k. -159, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil , ( ďalej len „“), , a (ďalej len „“) a vecne tým, že v konaní nebolo sporným, že žalovaný bol jediným zamestnancom žalobcu a pracoval u žalobcu ako ekonóm, v rámci čoho pripravoval aj príkazy na úhrady, ktorými mu bola vyplácaná mzda. Platobné príkazy na úhradu podpisoval vždy konateľ žalobcu, W.. I. T., ktorý jediný bol na to oprávnený. Rovnako nebolo sporné vyplatenie žalovaných súm, uvedených vo výplatných listinách ako prémie. Na pojednávaní žalovaný predložil dôkaz o tom (výplatnú listinu), že odmeny mu boli vyplatené aj v decembri 2010, pričom tvrdil, že odmeny mu boli pravidelne vyplácané už od roku 2008, ktorú skutočnosť žalobca nepoprel. Dôležitou spornou skutočnosťou pre rozhodnutie bolo, či došlo k dohode medzi konateľom žalobcu a žalovaným o priznaní žalovaných súm ako prémií, resp. odmien. Strany nenavrhli vykonať ako dôkaz svoj výsluch, preto bolo k tejto spornej skutočnosti vykonané dokazovanie len listinnými dôkazmi. Na základe predložených listinných dôkazov prvoinštančný súd dospel ku skutkovému záveru, že medzi stranami došlo k dohode o výške a vyplatení odmeny žalovanému. Vzhliadol na to, že všetky platobné príkazy na úhradu prémií podpisoval, t.j. schvaľoval konateľ žalobcu. Žalovaný nebol oprávnený zadávať platobné príkazy banke, a ani tak nerobil. Priznané a vyplatené odmeny predstavovali vo väčšine mesiacov vyššiu sumu než bola suma základného platu žalovaného 564,30 eur (17 000 Sk). Odmeny predstavovali väčšinou sumu 600 - eur až 800 eur mesačne. Mal za nepravdepodobné, prakticky vylúčené, aby konateľ spoločnosti, podpisujúci vyplatenie odmien, takúto skutočnosť prehliadal. Omyl podľa súdu prichádza do úvahy len ojedinele, za určitých odôvodnených okolností, ktorými sa dá nepozornosť alebo

nesústredenosť vysvetliť. Ročné mzdové náklady spoločnosti žalobcu museli tak predstavovať niekoľko rokov po sebe minimálne dvojnásobnú výšku, čo konateľ, ktorý riadne vykonáva svoju pôsobnosť pri zostavovaní a predkladaní účtovnej závierky spoločníkovi na schválenie, si nemohol roky nevšimnúť. Neuveril tak vyhláseniu konateľa žalobcu, že sa ako konateľ venoval len technickým záležitostiam, že v ekonomických veciach je úplný laik, že žalovaný zámerne rozptyľoval jeho pozornosť a zneužil jeho dôveru. Predložené hromadné platobné príkazy obsahovali vždy len úhradu mzdy a súvisiaceho poistného. Jednalo sa o jednoduchý a prehľadný doklad, z ktorého je zrejmé, aká celková suma sa žalovanému mala vyplatiť. Pri hodnotení dôkazov nemohol prehliadnuť ani fakt vyplývajúci z verejného obchodného registra, a to, že W.. I. T. vykonával funkciu konateľa žalobcu už od založenia spoločnosti v roku 1999, preto s riadením firmy musel mať dlhoročné skúsenosti a zároveň bol aj spoločníkom žalobcu. Zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by sa dalo usudzovať, že žalovaný opakovane podvádzal konateľa žalobcu alebo ho uvádzal do omylu, alebo že by sa dokonca mal dopustiť trestného činu. Takéto skutočnosti v konaní ani nevyšli najavo. Skutočnosť, že vyplatené sumy boli na výplatných listinách uvedené ako prémie, nie je možné podľa súdu vyhodnotiť ako snahu žalovaného niečo zakrývať. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že všetko nasvedčovalo tomu, že žalovaný sa s konateľom žalobcu skutočne dohodli na odmenách a žalobca plnil žalovanému na základe dohody nielen základný plat, ale aj odmeny uvedené vo výplatných listinách. Zohľadniac skutočnosť, že priznanie odmien nevyžadovalo pre svoju platnosť písomnú formu alebo písomnú zmenu pracovnej zmluvy. Ani v pracovnej zmluve nebolo stranami výslovne dohodnuté, že priznanie odmeny sa musí vykonať písomne a musí sa odôvodniť, inak je neplatné. Pre úplnosť uviedol, že i prípadná neplatnosť dohody o odmenách pre nedodržanie formy právneho úkonu, by ešte nezakladala dôvodnosť žaloby. Aj keby nebola dodržaná písomná forma a neexistoval žiadny písomný dokument (rozhodnutie) o priznaní odmien, najmä opakované schválenie výplaty prémii konateľom zakladajú dobromyseľnosť žalovaného. Na základe zistených okolností tak prvoinštančný súd nemal za preukázané, že by žalovaný vedel alebo musel vzhľadom na okolnosti vedieť, že ide o nesprávne určené alebo o omylom vyplatené sumy. Nakoľko žalobca nepreukázal, že žalovaný zneužíval jeho dôveru alebo nevedomosť ako konateľa spoločnosti, dospel súd k záveru, že žalovaný sa bezdôvodne neobohatil na úkor žalobcu, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. a (ďalej len „“) a rozhodol tak, že v konaní plne úspešný žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania. O výške náhrady súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, dôvodiac ust. a . Namietal, že prvoinštančný súd len formálnym spôsobom aplikoval ust. a . Nakoľko uplatnenie nároku žalobcu spočíva na veľmi citlivom a precíznom vyhodnotení všetkých dôkazov, ktoré podporujú jeho tvrdenie. Takéto vyhodnotenie sa v dôvodoch rozhodnutia neuvádza, na niektoré dôkazy v princípe ani súd v dôvodoch rozhodnutia nereagoval. S takýmto zjednodušeným právnym pohľadom rozhodne nesúhlasil. Tak ako už uvádzal, je technikom v súčasnosti v dôchodkovom veku bez akýchkoľvek znalostí v oblasti účtovníctva a už vôbec nie v oblasti mzdovej problematiky. Aj v samotných príkazoch na úhradu sa neuvádza len mzda v takej výške ako je dohodnutá v pracovnej zmluve, ale v konečnom dôsledku zo spoločnosti odchádzajú finančné čiastky týkajúce sa mzdy, ako odvody, ktoré sú spravidla skoro v rovnakej výške ako dohodnutá mzda. Navyše jednotlivé čiastky sú rozpočítavané, takže laik, ktorý nie je odborníkom na danú problematiku nie je schopný správnosť výpočtu sám preskúmať. Je preto oprávnením každého konateľa spoločnosti, aby si na agendu, kde má voči štátu povinnosť plniť určité záväzky vzal odborníka. V danom prípade sa jednalo o žalovaného. Ak aj si prvoinštančný súd osvojil námietku žalovaného, že konateľ spoločnosti má povinnosť kontroly, vo vzťahu k tomuto prípadu ide o neadekvátnu obranu a neakceptovateľný argument. Konateľ spoločnosti síce povinnosť kontroly má, ale táto jeho povinnosť je tu vo vzťahu spoločnosti ako takej, nie vo vzťahu k zamestnancom. Takýto právny záver nemá oporu v . Na túto jeho povinnosť sa preto žiadny zamestnanec nemôže odvolávať. Súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie nesprávne zohľadnil skutočnosť, že žalobca zastúpený konateľom spoločnosti je vo vzťahu k účtovaniu mzdových záležitostí v polohe ekonomicky negramotnej osoby. Konanie žalovaného nemôže požívať právnu ochranu a zo strany zamestnanca ho nemožno považovať za dobromyseľné konanie. Jeho argumentáciu o chýbajúcej dobromyseľnosti žalovaného nevyhodnotil súd správne aj v súvislosti s ďalšími podpornými dôkazmi. Žalovaný ako vedúci ekonomický pracovník (do čoho spadá aj

oblasť pracovného práva pokiaľ ide o mzdy) si musel byť vedomý (viď. pracovná zmluva), že akákoľvek zmena pracovnej zmluvy a najmä v oblasti mzdovej si vyžaduje písomnú formu. Nespochybnil záver súdu, že porušenie tejto formy nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu. Avšak v prípade žalovaného už minimálne raz došlo k naplneniu požiadavky dodržania písomnej formy, a to v práve v súvislosti s úpravou mzdy žalovaného, bolo by sa tak udialo aj v prípade dohody o pohyblivej zložke mzdy. Pracovná zmluva a dohoda je súčasťou súdneho spisu. Bolo by práve v záujme žalovaného, aby predložil konateľovi dohodu o pohyblivej zložke mzdy v písomnej forme. Ak tak žalovaný, hoci aj táto oblasť spadala do jeho pracovných povinností neurobil, mal súd položiť otázku či naozaj došlo k uzatvoreniu dohody o pohyblivej zložke mzdy. To, že sa tak nestalo podporuje ďalší dôkaz, ktorý bol súdu predložený a nachádza sa v súdnom spise, vyplýva z obsahu podania žalovaného Okresnému riaditeľstvu policajného zboru SR v Bratislave zo dňa 14.05.2018, kde žalovaný doslova potvrdzuje: „Žiadny rozhovor medzi mnou a W.. T. týkajúci sa vyplácania inej mzdy sa nikdy neuskutočnil, nakoľko výška mzdy bola každý mesiac schválená W.. T. ako konateľom spoločnosti a jediným oprávneným podpisovať príkazy na úhradu v banke. “ S týmto dôkazom sa rovnako súd nevysporiadal. Z tohto jednoznačne vyplýva to čo tvrdí, že žiadna dohoda mimo obsahu písomne vyhotovenej pracovnej zmluvy vrátane dodatku medzi žalovaným a konateľom spoločnosti nebola. Žalovaný takto opiera svoju obranu len o samotnú skutočnosť, že konateľ spoločnosti podpísal každý príkaz na úhradu. Súd si potom nepoložil otázku ako mohol vedieť aká čiastka mzdy je vyplácaná žalovanému správne alebo nie, keď tak ako už vyššie uvádzame príkaz na úhradu, pokiaľ ide o mzdu, má viacero položiek. Nesprávne preto vyhodnotil súd prvej inštancie skutočnosť, že podpisom príkazu na úhradu rozhodol o vyplatení prémií pre žalovaného. Súd nesprávne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že vyplácanie „odmien“ nemalo žiadnu oporu pokiaľ ide o ekonomické výsledky spoločnosti. Ich vyplácanie nemá žiadne logické zdôvodnenie. Rovnako chýba logické zdôvodnenie ako by mal byť žalovaný motivovaný odmenami a čím sa zaslúžil o prípadne lepšie hospodárske výsledky spoločnosti. Súd rovnako nevyhodnotil rozpor, ktorý spočíva v tom, že dodatkom k pracovnej zmluve došlo k zníženiu základnej mzdy žalovaného, a to práve preto, že pracoval na skrátený úväzok 4 hodiny, pričom fakticky do zamestnania chodil len 2-3 krát do týždňa. Aký by potom bol dôvod na vyplácaní pohyblivej zložky mzdy v prospech žalovaného, čo je v priamom rozpore znížiť mzdu žalovaného. Ak by žalovaný prijímal „odmeny“ dobromyseľne, nič by mu nebránilo odpovedať na túto otázku, ktorú mu položil právny zástupca žalobcu na pojednávaní. Odmietnutie odpovedania na túto otázku skôr svedčí o správnosti argumentácie žalobcu, že žalovaný jednoducho zneužil účtovnú a ekonomickú negramotnosť konateľa spoločnosti. Súd však rozhodne nemal opomenúť vysporiadať sa aj s týmito dôkazmi. Za pozornosť stojí aj nevyhodnotenie situácie, kedy ani žalobca ani žalovaný netvrdili, že až do momentu, kedy hĺbková kontrola zistila neoprávnené vyplácanie finančné prostriedky v prospech žalovaného, by mali medzi sebou akýkoľvek konflikt. Problémy nastali až potom, ako žalobca zistil spôsob ako sa žalovaný obohacoval na úkor spoločnosti. Zo strany žalobcu nedošlo k žiadnemu neštandardnému správaniu voči žalovanému, mal jediný záujem ukončiť pracovný pomer po vyššie uvedenom zistení. Naopak zo strany žalovaného je vidieť určité šikanózne konanie voči nemu. Pochybnosť na strane súdu mala vzniknúť o to skôr, že snahu žalovaného o mimosúdne vyriešenie jeho všetkých nárokov vedel preukázať výzvou právneho zástupcu adresovanou žalovanému zo dňa 15.08.2018, kedy mu bolo navrhnuté stretnutie za účelom vysporiadanie všetkých jeho nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru. Súd prvej inštancie nikde neuvádza ako sa vysporiadal s listinným dôkazom - „Vyhlásenie“, ktoré spravil konateľ spoločnosti dňa 26.11.2020, a ktoré bolo predložené súdu. V tomto vyhlásení konateľ spoločnosti upresňuje, že nepodpisoval výplatnú pásku žalovaného, ale príkazy na úhradu, ktoré tak ako to je už vyššie uvedené boli v neprehľadnej forme. V konečnom dôsledku toto si aj súd mohol preveriť a neuvádza konkrétne žiadny listinný dôkaz v rozhodnutí, že údaje vypracované žalovaným na úhradu do banky boli v tak prehľadnej forme, aby bolo evidentne hneď jasné, že z firemného účtu v jeho prospech odchádzajú položky v rozpore s pracovnou zmluvou. To, že z jeho strany chýbala vôlová zložka rozhodnúť o pohyblivej zložke v prospech žalovaného nepriamo potvrdzuje aj fakt, že podobnej trestnej činnosti sa dopúšťal predchodca žalovaného, ktorý pripravil v súvislosti s bankovými operáciami žalovaného o čiastku cca 500 000 Sk. Žalovaný ešte pomáhal pripravovať podklady po svojom nástupe do zamestnania žalobcovi na vymáhanie tejto čiastky. Zrejme tu si uvedomil žalovaný, že žalobca - konateľ spoločnosti je ekonomicky negramotný, čo vie využiť vo svoj prospech a čo aj od počiatku robil. Na podporu tohto tvrdenia, ktoré súd nevyhodnotil, požiadal žalobca súd o doručenie rozhodnutia, z ktorého uvedené skutočnosti vyplývajú. Ku dňu podania odvolania súd toto rozhodnutie ešte nedoručil, žalovaný si vyhradzuje právo, aby tento listinný dôkaz doručil dodatočne. Pri citlivom a podrobnom vyhodnotení všetkých dôkazov produkovaných žalovaným mal správne dospieť súd k záveru, že na strane žalovaného pri prijímaní časti mzdy chýbala dobromyseľnosť, a mal preto žalovaného zaviazať na úhradu žalovanej čiastky. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd

napadnuté rozhodnutie zmenil alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.03.2021 doplnil žalobca podané odvolanie o listinný dôkaz - rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.03.2002, sp.zn. . Predchodca žalovaného veľmi podobným spôsobom zneužil skutočnosť, že konateľ spoločnosti je technik a v ekonomických a najmä účtovných veciach spoločnosti sa vôbec nevyzná. Rovnako ako v prípade žalovaného sa konateľ žalobcu spoliehal na serióznosť svojho zamestnanca, ktorý toto však zneužil a počas niekoľkých rokov pripravil spoločnosť o čiastku 513 152,90 Sk. Spôsob, akým dochádzalo k neoprávnenému obohacovaniu na úkor žalobcu je veľmi podobný so spôsobom ako tomu došlo u žalovaného. Odsúdený zamestnanec rovnako predkladal konateľovi žalobcu na podpis účtovné doklady, na základe ktorých si odsúdený zamestnanec prevádzal finančné prostriedky na svoj účet. Uvedené vyplýva z dôvodov priloženého rozsudku, kde na strane 7 v šiestom odseku sa uvádza: „Pri výbere peňazí bol určený taký postup, pri ktorom mal W.. T. podpísať bankový výdavkový doklad a pokladničný doklad s tým, že obžalovaný spočiatku doklady predkladal bez uvedenia pravého dôvodu s tým, že ide o prostriedky na zabezpečenie chodu firmy, neskôr sa už ani nenamáhal doklady predkladať... .“ Tak ako to už uviedol, o tomto všetkom bol informovaný aj žalovaný, ktorý pomáhal pripravovať podklady k vymáhaniu náhrady škody od bývalého zamestnanca. Zastáva názor, že presne táto skúsenosť - dôverčivosť konateľa a žalobcu ako aj jeho neznalosť ekonomických a účtovných predpisov viedli žalovaného k tomu, že zvolil rovnaký spôsob neoprávneného obohacovania. Uvedomil si, že ide len o podporný dôkaz, zastáva však právny názor, že v tomto prípade predložené dôkazy, ako aj ich logické zoradenie a vyhodnotenie potvrdzujú správnosť úvahy žalobcu a oprávnenosť jeho domáhania sa bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Keďže sa mu až v týchto dňoch podarilo zadovážiť predmetné rozhodnutie z archívu súdu, prikladá ho dodatočne v rámci odvolacieho konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s tvrdeniami žalobcu, že nemohol rozpoznať, že žalovanému ako jedinému zamestnancovi vypláca každý mesiac sumu zvýšenú o odmeny, sa vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia. Sumy poukazované na účet žalovaného sú jasne označené v detailoch transakcie priezviskom žalovaného. Žalobca sa snaží súd presvedčiť, že konateľ žalobcu si roky takmer dvojnásobné sumy vyplácané na účet žalovaného nevšimol a to ani na príkazoch obsahujúcich jednu či dve položky. V príkazoch je jasne uvedené priezvisko žalovaného v detailoch platby a v spojení so skutočnosťou, že tieto platby boli ako prémie riadne uvedené aj vo výplatných páskach žalovaného svedčí o tom, že nemal úmysel žiadnym spôsobom zakrývať tieto platby a uviesť do omylu konateľa žalobcu. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcim sa absencie písomnej formy dodatku zmluvy uviedol, že ani on nemá právnické vzdelania, preto nemožno ani od neho spravodlivo očakávať vypracúvanie právnych dokumentov a nebol žiadnym spôsobom motivovaný zasahovať do zmluvného vzťahu dodatkom. Vo vzťahu k novo predloženému dôkazu uviedol, že na jeho predloženie neboli splnené podmienky podľa , a rovnako ani nemá relevantnú súvislosť s prejednávanou vecou. Na základe uvedeného žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný v princípe nereaguje na jeho exaktné argumenty a bráni sa len veľmi všeobecne. Obrana žalovaného neobstojí, keďže bol v pozícii ekonóma spoločnosti a jeho jedinou pracovnou náplňou v spoločnosti kde bol jediným zamestnancom, bolo dohliadať na kompletnú ekonomiku. Je jednoznačné, že žalovaný v pozícii ekonóma, vysokoškolsky vzdelaného človeka o tejto doložke v pracovnej zmluve vedel, nakoľko sa mu pracovná zmluva menila, keď dochádzalo k zmene spoločnosti z organizačnej zložky na spoločnosť s ručením obmedzeným a potom ešte dodatočne, keď došlo k zmene výšky jeho platu. Aj k zmene jeho platu - zníženiu došlo práve preto, že žalovaný v jednoosobovej spoločnosti nevedel vyplniť celý pracovný čas, počas pracovnej doby robil účtovníctvo svojim ďalším klientom a z tohto dôvodu mu bol znížený pracovný úväzok a tým pádom aj mzdu. Tieto doklady sú súčasťou spisu. Z tejto situácie potom logicky vyplývajú dva závery, a to že žalovaný nevykazoval žiadnu mimoriadnu činnosť na základe ktorej by si zaslúžil odmeny ktoré sa štandardne dávajú za prácu nad stanovený bežný pracovný záväzok, prípadne za mimoriadne úsilie a druhý záver, že žalovaný nemohol byť bona fidae a oprávnene sa „domnievať“, že finančné čiastky tak ako sú mu vyplácané každý mesiac mu prináležia oprávnene. Nevyvodzuje svoj nárok z nedodržania písomnej formy, ale preukazuje ním, že žalovaný nemohol byť dobromyseľný, keď každý mesiac prijímal finančné čiastky skoro vo výške jeho základnej mzdy, bez právneho základu. Argument žalovaného, že musel vedieť o vyplácaní pohyblivej

zložky žalovanému, keď mu každý mesiac podpisoval príkaz na úhradu ako argument neobstojí. V odvolaní podrobne rozvádza skutočnosť, že je oprávnením štatutára spoločnosti prijať na určitú odbornú činnosť zamestnanca od ktorého oprávnene očakáva serióznu a kvalitnú prácu najmä ak ide o oblasť v ktorej sa vôbec nevyzná. Založil do súdneho spisu kompletnú účtovnú dokumentáciu, ktorú však zrejme súd prvej inštancie prehliadol. Poukázal na sofistikovanú neprehľadnosť príkazov na úhradu do banky, ktoré predkladal žalovaný kedy spravidla na jednom účtovnom príkaze nebola aj mzda aj „odmena“ ale tieto sa spravidla nachádzali na viacerých listinách. Prípadne bola „odmena“ umiestnená medzi ďalšie riadky na úhradu ale vždy bez označenia čo konkrétna finančná čiastka znamená. Inými slovami, v príkaze na úhradu nikdy nebolo uvedené, či sa jedná o základnú zložku mzdy alebo odmenu. Pre lepšiu orientáciu pripojil ako prílohu príkaz na úhradu do Tatra Banky, zo dňa 30.08.2017 - dve strany, príkaz na úhradu do Tatra Banky zo dňa 31.08.2017 - jednu stranu a príkaz na úhradu do Tatra Banky zo dňa 31.07.2014 - 1 stranu, ktorý obsah týchto dokumentov vyššie uvedené tvrdenie potvrdzuje. Nejde pritom o nový listinný dôkaz použitý v odvolacom konaní, tieto účtovné doklady sú súčasťou súdneho spisu. Zámerne nezvýraznili platby ktoré sa týkajú žalovaného, aby mal súd možnosť zistiť, že pre bežného laika ide o nie celkom jednoducho identifikovateľné platby. Najmä keď v súvislosti so zamestnancom sa odvádzajú ešte aj sociálne a zdravotné odvody, čo laik nevie skontrolovať. Z tohto vyplýva jednoznačný záver, že podpísaním príkazov na úhradu, kde bola zakomponovaná „odmena“ pre žalovaného tieto nepodpisoval vedome v úmysle vyplatiť žalovanému „odmenu“. Ako ďalšiu prílohu priložil výplatné lístky žalovaného náhodne vybrané za mesiace 5, 6 / 2017 z ktorých vyplýva, že tieto nikdy nepodpisoval, podpisoval si ich len sám žalovaný a rovno ich zakladal do účtovníctva spoločnosti bez toho, aby ich videl. Aj tieto dokumenty sú súčasťou súdneho spisu a boli založené na súde prvej inštancie. Rovnako zakladal žalovaný aj výpisy z firemného účtu rovno do účtovníctva bez toho aby mu boli predkladané k nahliadnutiu, schváleniu a podpísaniu. V tomto smere priložil opätovne len príkladmo výpis z účtu žalobcu zo dňa 31.08.2017 - dva listy, zo dňa 28.11.2014 - 1 list, zo dňa 30.09.2014 - 1 list a zo dňa 28.11.2014 - 1 list. Tak ako aj v predchádzajúcich prípadoch, aj táto dokumentácia bola založená do súdneho spisu na súde prvého stupňa. Na žiadnom z týchto dokumentov sa nenachádza jeho podpis. Argumentácia a poukázanie na listinné dôkazy vyššie uvedené ako aj ďalšie ktoré sú založené v súdnom spise, vyvracajú obranu žalovaného o tom že, pri prijímaní „odmien“ bol dobromyseľný. Samotná skutočnosť, že z jeho strany došlo k podpisu prevodných príkazov na základe ktorých bola časť finančných prostriedkov presunutá na účet žalovaného, nemôže bez ďalšieho posúdenia argumentov žalobcu viesť k záveru o dobromyseľnosti žalovaného pri prijímaní týchto finančných čiastok.

8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že výška jeho mzdy vrátane odmien je v súlade s jeho pracovnou náplňou a žiadnym spôsobom nevybočuje z obvyklej praxe a skutočnosť , že v roku 2008 súhlasil so znížením fixnej mzdy za prísľubu zamestnávateľa, že k jej reálnemu zníženiu v prípade dostatku zakazok a pracovnej náplne nedôjde je pochopiteľná. Žalobca mal navrhovať dôkazy v konaní pred súdom prvej inštancie, čo však neurobil. Rovnako tvrdenie žalovaného o „sofistikovanej“ neprehľadnosti príkazov na úhradu je absurdné. Označenie „C.“ pri jednotlivých sumách na príkazoch na úhradu nemožno považovať za „sofistikované“. Konateľ žalobcu mal v prípade akýchkoľvek nejasností dlhoročnú možnosť, si túto nejednoznačnosť vyjasniť, a to s poukazom na predchádzajúce negatívne skúsenosti. Pričom podpis štatutára nie je obligatórnou ani obvyklou náležitosťou výplatnej pásky.

9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

10. Podľa , ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.

11. Podľa , vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty.

12. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( ), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a konštatuje jeho správnosť ( ).

13. Odvolací súd preskúmavajúc rozhodnutie súdu prvej inštancie v medziach odvolateľom uplatnených odvolacích dôvodov vzhliadol na to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. Odvolací súd tak má za to, že žalobcom namietané nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia má právo doplniť a vysvetliť v odôvodnení tohto odvolacieho rozhodnutia.

14. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia má odvolací súd za to, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia a alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

15. Naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu odvolateľ odôvodňoval tým, že v samotných príkazoch na úhradu sa neuvádza len mzda v takej výške ako je dohodnutá v pracovnej zmluve. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca predložil napr. SEPA, Hromadný platobný príkaz zo dňa 31.10.2017, na ktorom je uvedená suma 595,02 eur, informácia MOKOŠ 201707 a z rovnakého dňa 31.10.2017 SEPA, Hromadný platobný príkaz, na ktorom je uvedená suma 443,68 eur, informácia C. XXXXXX . Oba SEPA, Hromadné platobné príkazy zo dňa 31.10.2017, boli podpísané konateľom žalobcu, čo v konaní žalobca ani nesporoval. V uvedených hromadných príkazoch sa nachádzali len 2-3 položky preto nemožno prijať námietky žalobcu, že jednotlivé čiastky boli rozpočítavané tak, že žalobca ako laik nebol schopný preskúmať ich výšku a boli uvádzané v neprehľadnej forme. Nebolo zásadne nevyhnutným prepočítať sumu uhrádzanú v prospech žalovaného, nakoľko evidentným bolo, že v rovnaký deň bolo plnené žalovanému v dvoch samostatných sumách. Táto nadmieru jasná skutočnosť nevyžadovala špeciálnu odbornosť zo strany konateľa žalobcu.

16. Odvolateľ v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil rozpor, ktorý spočíval v tom, že dodatkom k pracovnej zmluve došlo k zníženiu základnej mzdy žalovaného, a to práve preto, že pracoval na skrátený úväzok 4 hodiny, pričom fakticky do zamestnania chodil len 2-3 krát do týždňa. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca predložil len Pracovnú zmluvu uzavretú so žalovaným dňa 01.01.2000, v ktorej v bode 6 boli dohodnuté podmienky - brutto mzda 20 000 Sk - mesačná a Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 01.06.2008(správne malo byť uvedené zo dňa 01.01.2000), ktorý obsahoval len nasledovný text : „. J. G. pre W.. E. C.S. D. D. na XX XXX Sk D. G. M. XX.XX.XXXX“. Nebolo sporným, že v postavení zamestnávateľa bol žalobca, konajúc prostredníctvom konateľa, preto i povinnosti vyplývajúce z ust. bol vo vzťahu k žalovanému povinný plniť si konateľ žalobcu, nie žalovaný . Bolo tak na žalobcovi ako zamestnávateľovi, aby v pracovnej zmluve nad rámec povinných zložiek, dohodol písomne aj ďalšie pracovné podmienky. Ak takto žalobca nepostupoval, t.z. nedohodol písomne v pracovnej zmluve pracovný čas, nie je zrejmým, čo mal súd prvej inštancie na základe žalobcom predložených listín vyhodnocovať a nevyhodnotil. Vo vzťahu k ďalším hmotným výhodám nad rámec základného platu je potrebné uviesť, že tieto si mohli v pracovnej zmluve strany dohodnúť, ak mali záujme, t.z. na ich poskytnutie sa však nevyhnutne nevyžadovala písomná forma.

17. V podanom odvolaní odvolateľ namietal aj tú skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s listinným dôkazom - „Vyhlásenie“, ktoré vypracoval konateľ spoločnosti dňa 26.11.2020, a ktoré bolo predložené súdu. S uvedeným dôkazom sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 17 odôvodnenia rozhodnutia ....„Súd preto neuveril vyhláseniu konateľa žalobcu, že sa ako konateľ venoval len

technickým záležitostiam, že v ekonomických veciach je úplný laik, že žalovaný zámerne rozptyľoval jeho pozornosť a zneužil jeho dôveru. Predložené hromadné platobné príkazy obsahovali vždy len úhradu mzdy a súvisiaceho poistného. Ide o jednoduchý a prehľadný doklad, z ktorého je zrejmé, aká celková suma sa žalovanému mala vyplatiť“. Za dôkaz preukazujúci tvrdenie žalobcu, že mu chýbala vôľová zložka rozhodnúť o pohyblivej zložke žalovaného nemožno považovať jeho argumentáciu, že podobnej činnosti sa mal dopúšťať predchodca žalovaného. Práve naopak predchádzajúca negatívna skúsenosť s iným zamestnancom na rovnakej pozícii ako pracoval žalovaný mala viesť žalobcu k väčšej obozretnosti i vo vzťahu k osobe žalovaného.

18. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

19. Naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu možno z obsahu odvolania odvolateľa vyvodzovať z toho, že odvolateľ namietal, že prvoinštančný súd len formálnym spôsobom aplikoval ust. a . definuje bezdôvodné obohatenie ( ) ako získanie majetkového prospechu plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. O plnenie bez právneho dôvodu ide vtedy, ak právny dôvod na plnenie od samého začiatku neexistoval, teda nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. Žalobca mal v konaní povinnosť preukázať vedomosť zamestnanca o bezdôvodnom obohatení v zmysle s poukazom aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. : „Vedomosť zamestnanca o tom, že plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom sa neprezumuje; zamestnávateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia musí preukázať, že zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu vyplatená suma nepatrí“. V sporovom konaní sa totiž uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie totiž vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Žalobca svoje tvrdenie, že na strane žalovaného absentovala dobromyseľnosť podporil len listinnými dôkazmi a na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov. Práve zo žalobcom predložených listinných dôkazov

- hromadných príkazov podpísaných žalobcom, je však zrejmým, že sporné sumy boli vyplácané žalovanému s vedomím žalobcu a jeho súhlasom, a to nie len v období od augusta 2015 do októbra 2017, ale už od roku 2008, čo žalobca nepoprel. Zo strany žalobcu tak nebolo preukázané naplnenie základného predpokladu pre existenciu povinnosti zamestnanca vydať bezdôvodné obohatenie, a to danosť vedomostnej zložky zamestnanca o nesprávnosti vyplatených súm.

20. Vo vzťahu k odvolateľom predloženému listinnému dôkazu - rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.03.2002 sp.zn. , v odvolacom konaním odvolací súd uvádza. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy (t.j. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie) iba za podmienok ust. . Odvolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní ( ). Doplniť dokazovanie však môže odvolací súd (ako už bolo uvedené) iba za podmienok uvedených v (

ods. 2 ). V prejednávanej veci odvolateľ predloženie uvedeného listinného dôkazu v odvolacom konaní odôvodňoval tým, že až v týmto dňoch sa mu podarilo tento dôkaz zabezpečiť z archívu súdu. Nakoľko odvolateľ neosvedčil, že uvedený dôkazný prostriedok nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie odvolací súd na odvolateľom predložený listinný dôkaz v rámci podaného odvolania ako tzv. „novotu“ neprihliadol a to pre nesplnenie rozhodujúcej a kľúčovej podmienky určenej , keďže ho odvolateľ mohol predložiť už skôr. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.

21. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

22. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako vecne správne podľa potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) v spojení s , a , . Vychádzajúc z toho, že žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, rozhodol tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).