Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6S-37-2018.pdf
PDF · 192.09 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/37/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Tatiany Sabadošovej v právnej veci žalobcu BEST MEAT s.r.o., so sídlom v Košiciach, Alejová 5, IČO: 46 645 217 právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS ? ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom v Bratislave - mestská časť Staré Mesto, Dunajská 2317/32, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100219923/2018 zo dňa 24.01.2018 takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 23.03.2018, podanou na poštovú prepravu dňa 03.04.2018 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100219923/2018 zo dňa 24.01.2018 (ďalej v texte aj: „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým žalovaný príslušný na rozhodovanie podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v odvolacom konaní na základe žalobcom podaného odvolania, potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Žilina č. 101685580/2017 zo dňa 03.08.2017 (v ďalšom texte aj: „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“, resp. rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“), ktorým bol podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj : „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2013 vo výške 253.902,34 EUR daňovému subjektu, t.j. žalobcovi v tomto konaní.
2. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že u daňového subjektu bola začatá daňová kontrola vydaním oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2013, a to dňom 18.10.2013. Daňová kontrola bola ukončená dňa 30.06.2017 doručením Protokolu z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 101404462/2017, ktorý bol doručený daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 22.06.2017. Žalovaný ďalej uviedol, že z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa (správcu dane) vyplýva, že rozdiel dane bol určený na základe nepriznania nároku na odpočítanie dane od dodávateľov :
- HYDINA SK s.r.o., Nová Ľubovňa 505 - celkom odpočítaná DPH bola vo výške 42.555,55 EUR;
- MVDr. D. G., Nová Ľubovňa 505, DPH vo výške 13.661,20 EUR;
- Podtatranská hydina a. s., Slavkovská cesta 54, Kežmarok, DPH vo výške 75.345 EUR;
- POZANA MÄSO s.r.o., Pribinova 176, Zvolen, DPH vo výške 18.882,04 EUR, celkom bola nepriznaná DPH z dodávateľských faktúr vo výške 150.444,51 EUR. Ďalej nebolo priznané oslobodenie od DPH na základe deklarovaných dodaní tovaru odberateľovi HERMOD Sp. Z o.o., Ul.
Cieszynska 46, Zamarski 434 19 Hezlag, Poľsko, fakturovaná cena celkom vo výške 620.747 EUR a správcom dane bola vyrubená daň vo výške 103.457,83 EUR.
3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej konštatoval, že na základe žalobcom podaného odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu zistil, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku, ako aj zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o DPH“).
4. K odvolacej námietke procesného charakteru, že daňová kontrola bola vykonaná nezákonným spôsobom, žalovaný uviedol, že daňový subjekt v čase prerušenia daňovej kontroly, ani v jej priebehu správcovi dane neoznámil, že tento stav považuje za nezákonný. Žalovaný sa odvolal na právne názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/18/2014, ako aj sp. zn. 8Sžf/ 33/2014, v ktorých je v súvislosti s prerušením daňovej kontroly zhodne uvedené : „Pokiaľ žalobca namietal dĺžku daňovej kontroly, túto námietku najvyšší súd považoval za nedôvodnú. Vo vzťahu k odkazu na čl. 8 nariadenia Rady ES č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie EHS č. 218/92, najvyšší súd poukazuje, že tam upravená lehota sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií, nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Medzinárodná výmena informácií je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v prejednávanej veci, a teda daňová kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty.“ Na podporu tejto argumentácie sa žalovaný odvolal aj na právne názory vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 116/2013 zo dňa 28. 02. 2013.
5. Vo vzťahu k rozsahu vykonávaného dokazovania v rámci daňovej kontroly žalovaný k odvolacím námietkam žalobcu argumentoval, že : „.....správca dane v súlade s daňovým poriadkom vykonal dokazovanie, ktorým preveroval dodanie tovaru v obchodnom reťazci Westfleisch eG - Meat Import s.r.o.
- ERIK, s.r.o. - Podtatranská hydina, a.s. - HYDINA SK s.r.o. - BEST MEAT s.r.o. - POZANA MÄSO s.r.o. a v obchodnom reťazci PHU NOV-POL, O. E. - HYDINA SLOVENSKO s.r.o. - ERIK, s.r.o. - Podtatranská hydina, a.s. - HYDINA SK s.r.o. - BEST MEAT s.r.o. - POZANA MÄSO s.r.o. MVDr. G. D., konateľka spoločnosti HYDINA SK s.r.o. dodanie tovaru pre spoločnosť BEST MEAT s.r.o. potvrdila, avšak správcovi dane nepredložila žiadne dôkazy, ktorými by preukázala kedy a akým spôsobom spoločnosti HYDINA SK s.r.o. vzniklo právo nakladať s tovarom podľa faktúr vyhotovených pre spoločnosť BEST MEAT s.r.o. Spoločnosť HYDINA SK s.r.o. nepreukázala, že reálne nadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník podľa vyhotovenej faktúry č. 20131751 zo dňa 23.07.2013 a faktúry č. 20131814 zo dňa 30.07.2013. CMR doklady predložené pri miestnom zisťovaní, ktoré mali preukázať prepravu a prevzatie tovaru (bravčového mäsa) v spoločnosti HYDINA SK s.r.o. boli prepisované a upravované a pôsobia tak nedôveryhodne, motorové vozidlo uvedené na CMR dokladoch zo dňa 02.07.2013 nebolo zaznamenané v elektronickom mýtnom systéme SR. Zásielka mäsa pôvodom z iného členského štátu v mieste jej vyloženia nebola zo strany príjemcu zásielky predmetom hlásenia veterinárnej správe v zmysle § 7b zákona č. 152/1995 Zb. o potravinách v znení neskorších predpisov, dodanie bravčového mäsa s deklarovaným miestom určenia nepotvrdila ani veterinárna správa. Podľa vyjadrenia MVDr. D. G., konateľky spoločnosti HYDINA SK s.r.o. a podľa CMR dokladov predložených pri miestnom zisťovaní vykonanom u daňového subjektu HYDINA SK, s.r.o., mal byť tovar (bravčové mäso), ktorý spoločnosť HYDINA SK s.r.o. nakúpila od spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a následne dodala daňovému subjektu BEST MEAT s.r.o. prepravený z Nemecka do skladu spoločnosti HYDINA SK s.r.o. resp. Podtatranská hydina a.s. Správca dane zistil, že zásielka mäsa pôvodom z iného členského štátu v mieste jej vyloženia nebola zo strany príjemcu zásielky predmetom hlásenia veterinárnej správe v zmysle § 7b zákona č. 152/1995 Zb. o potravinách v znení neskorších predpisov, dodanie bravčového mäsa s deklarovaným miestom určenia nepotvrdila ani veterinárna správa.“
6. K námietke daňového subjektu, že nemôže byť sankcionovaný za porušovanie veterinárnych predpisov treťou stranou, žalovaný zaujal stanovisko, že pri posudzovaní nároku na uplatnenie odpočítania dane išlo iba o jeden z posudzovaných dôkazov, na základe ktorého bolo preukázané, že veterinárna správa dodanie bravčového mäsa nepotvrdila a deklarované dodávky nespĺňajú požiadavky na vysledovateľnosť potravín a tým zároveň zakladajú pochybnosti správcu dane o uskutočnení vecnej stránky plnenia a spochybňujú reálnosť zdaniteľných obchodov deklarovaných na faktúrach
vyhotovených spoločnosťou HYDINA SK s.r.o. Žalovaný zdôraznil, že potraviny živočíšneho pôvodu so špecifickou komoditou, pričom zo znenia § 5c zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách priamo vyplýva, že do obehu sa nesmú uvádzať potraviny neznámeho pôvodu, čo v prípade nepreukázania pôvodu potravín má za následok, že daňový subjekt ich nesmie použiť na dodávky tovarov ako platiteľ.
7. K námietkam týkajúcim sa preverenia zdaniteľných obchodov uskutočnených v obchodnom reťazci : PPHU - „BIELA“ S. I. - TrueCom, s.r.o. - HYDINA SK s.r.o. - BEST MEAT s.r.o. - POZANA MÄSO s.r.o. a v obchodnom reťazci „STB“ Export-Import, R. L. - TrueCom, s.r.o. - HYDINA SK s.r.o. - BEST MEAT s.r.o. - POZANA MÄSO s.r.o. žalovaný konštatoval, že správca dane na základe výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že spoločnosť TrueCom, s.r.o. nepreukázala dispozičné oprávnenie k tovaru (právo nakladať s tovarom ako vlastník), nepreukázala zaúčtovanie prepravy vo vzťahu k fakturovaným dodávkam, nepreukázala prevzatie tovaru oprávnenými osobami, ani nadobudnutie deklarovaného tovaru. Spoločnosť TrueCom, s.r.o. tak nemohla dispozičné právo k majetku preniesť na spoločnosť HYDINA SK s.r.o.. Správca dane ďalej zistil, že žalobca v zdaňovacom období júl 2013 uskutočňoval zdaniteľné obchody prostredníctvom obchodného reťazca, ktorého účastníkmi boli personálne a ekonomicky prepojené osoby. Predmetom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo dodanie toho istého tovaru medzi viacerými spoločnosťami prevažne v nezmenenom stave, ten istý tovar bol dodávaný medzi viacerými podnikateľmi a bol prepravovaný od nákupu u prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi v reťazci.
8. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí vo vzťahu k odvolacej námietke, že spochybnenie všetkých obchodov so spoločnosťou TrueCom, s.r.o. je postavené výlučne na svedeckej výpovedi svedkyne A. uviedol, že: „Uvedená výpoveď je len jedným z mnohých dôkazov, ktoré správca dane vyhodnotil samostatne a vo vzájomnej súvislosti s ďalšími, v protokole z kontroly uvádzanými dôkazmi, na základe ktorých preukázal, že spoločnosť TrueCom, s.r.o. v skutočnosti nevykonávala ekonomickú činnosť a do obchodného reťazca s kontrolovaným daňovým subjektom bola zapojená účelovo. Deklarovanými transakciami s uvedenou spoločnosťou dochádzalo k podvodu s DPH, pričom kontrolovaný daňový subjekt mal o tejto skutočnosti vedomosť, o čom svedčia aj iné skutočnosti a dôkazy, nielen spomínaná výpoveď W. A.D. (napr. že v mene spoločnosti TrueCom s.r.o. dojednávali obchody osoby majúce vzťah k Podtatranskej hydine a.s., HYDINE SLOVENSKO s.r.o., HYDINE SK s.r.o. a BEST MEAT s.r.o. ), pričom uvedené spoločnosti sú personálne prepojené práve osobou pána MVDr. Z. D.. ( ...... ) V mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. boli vystavované faktúry bez preukázania uskutočnenia zdaniteľných obchodov touto spoločnosťou, nakoľko ako bolo počas daňovej kontroly preukázané a zdôvodnené, reálnu hospodársku činnosť táto spoločnosť vo vlastnom mene a v zastúpení oprávnenými osobami nevykonávala. Faktúry vystavované v mene spoločnosti TrueCom, s.r.o. boli podpisované podpisom K., pričom pani K. sa jednoznačne vyjadrila, že za spoločnosť TrueCom, s.r.o. nevykonávala žiadnu činnosť. Následne dochádzalo k zneužívaniu vystavených faktúr na účely odpočítavania dane inými subjektmi v obchodnom reťazci. Bývalá konateľka spoločnosti TrueCom, s.r.o. ako aj súčasný konateľ spoločnosti pri vypočutí potvrdili, že ekonomicky nekonali za spoločnosť TrueCom, s.r.o., nepoznajú spoločnosti, s ktorými by podľa vystavovaných faktúr mali obchodovať, taktiež nepoznajú štatutárnych zástupcov deklarovaných obchodných partnerov. Podľa vykonaného dokazovania je preukázané, že spoločnosť TrueCom, s.r.o. bola do obchodného reťazca začlenená umelo, táto spoločnosť nebola skutočným hospodárskym subjektom, slúžila len na vystavovanie faktúr s daňou z pridanej hodnoty pre personálne a ekonomicky prepojené spoločnosti HYDINA SK s.r.o., HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Podtatranská hydina a.s. a BEST MEAT s.r.o., pričom uvedené spoločnosti mali mať, resp. mali vedomosť o takomto konaní. Vzájomnou prefakturáciou tovaru medzi uvedenými spoločnosťami dochádzalo k neoprávnenému odpočítaniu dane z pridanej hodnoty u všetkých zapojených subjektov. Spoločnosť TrueCom, s.r.o. plnila úlohu nekontaktnej spoločnosti v obchodnom reťazci a súčasne slúžila na zakrývanie podvodov s daňou z pridanej hodnoty. Obchody v mene tejto spoločnosti v skutočnosti riadili osoby majúce vzťah k spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a tým aj k odvolávajúcemu sa. Odvolávajúci sa zastúpený splnomocneným zástupcom MVDr. Z. D. musel mať vedomosť o pochybnom charaktere transakcií so spoločnosťou TrueCom, s.r.o., nakoľko v zmysle vyššie uvedených dôkazov (postúpenej informácie FR SR správcovi dane zo dňa 07.01.2016 pod č. 9532/2016 z výsluchu svedkov W. A., K. K. a Z. X. číslo PPZ-378/NKA-FP-VY-2015 zo dňa 16.12.2015, ktorú poskytlo Ministerstvo vnútra, Prezídium policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra Východ, Rastislavova 69, 040 01 Košice) sa MVDr. Z. D. transakcií v mene tejto spoločnosti
zúčastňoval a riadil ich. Taktiež je zrejmá aj personálna a ekonomická prepojenosť spoločností HYDINA SK s.r.o., BEST MEAT s.r.o. a Podtatranská hydina a.s.“
9. K námietkam daňového subjektu, ktoré sa týkali vyhodnotenia dôkazov získaných v rámci preverovania dodávok tovaru od daňového subjektu MVDr. G. D., žalovaný konštatoval, že správca dane nemal preukázané, že tento daňový subjekt nadobudol právo nakladať s tovarom podľa faktúr vyhotovených pre žalobcu. Toto právo preto nemohol preniesť na daňový subjekt, pretože deklarovanému dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru podľa faktúr č. 13054 zo dňa 16.03.2013, fa č. 13055 zo dňa 22.07.2013 a fa č. 13056 zo dňa 25.07.2013 a žalobcovi v tomto konaní tak nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane pri dodaní tovaru, pretože toto bolo uplatnené v rozpore s § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH a v rozpore s § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Obdobne v súvislosti s faktúrami od dodávateľa Podtatranská hydina a. s. správca dane nemal za preukázané, že deklarovaný dodávateľ nadobudol právo nakladať s tovarom podľa faktúr vyhotovených pre daňový subjekt a že mu vznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru žalobcovi. Podľa žalovaného správca dane oprávnene neuznal aj odpočítanie dane z faktúr vyhotovených spoločnosťou POZANA MÄSO s.r.o., pretože sa preukázalo, že tejto spoločnosti pri dodaní tovaru nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi následne nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1, 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH z titulu dodania tohto tovaru. V prípade neuznania oslobodenia od dane za dodanie tovaru spoločnosti HERMOD Sp. Z.o.o. žalovaný uviedol, že bolo preukázané, že dodanie tovaru od daňového subjektu BEST MEAT s.r.o. označenej spoločnosti bolo súčasťou reťazca obchodných transakcií poznačených podvodom, preto nebolo priznané oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH a v súlade so zákonom bola vyrubená daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov. Pri neuznaní oslobodenia od dane z dodania tovaru pre spoločnosť Zaklady Miesne „TUR“ žalovaný konštatoval, že na základe predložených dokladov a vykonaného dokazovania bolo preukázané že žalobca nenadobudol právo nakladať s tovarom podľa faktúr vyhotovených pre označenú spoločnosť a že nebol skutočným dodávateľom fakturovaného tovaru. Žalobca bol iba umelo začlenený do obchodného reťazca, na začiatku ktorého bola nekontaktná spoločnosť TrueCom s.r.o.. Dodanie tovaru z tuzemska označenej spoločnosti so sídlom v Poľsku, s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH sa nepreukázalo, a to z dôvodu, že žalobca nenadobudol právo nakladať s fakturovaným tovarom a že toto právo nepreviedol na platiteľa z iného členského štátu. K odvolacím námietkam týkajúcim sa dodania tovaru pre českého odberateľa KOVAŘ plus s.r.o. žalovaný uviedol, že žalobca nenadobudol právo nakladať s deklarovaným tovarom a nebol skutočným dodávateľom fakturovaného tovaru, ale tak, ako aj v predchádzajúcom prípade bol umelo začlenený do obchodného reťazca, na začiatku ktorého bola spoločnosť TrueCom s.r.o., ktorá v obchodnom reťazci plnila funkciu „ strateného obchodníka“. 10. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný zdôraznil, že právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktoré je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Právo na odpočet DPH vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou na faktúrach, pričom dôkazné bremeno prioritne zaťažuje daňový subjekt. V preverovaných prípadoch vzhľadom na zistené skutočnosti došlo k oprávneným pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Bolo preto na žalobcovi, aby v priebehu daňovej kontroly uniesol svoje dôkazné bremeno a bez všetkých pochybností preukázal ním deklarované skutočnosti, a to aj s určitým časovým odstupom. Nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry iba na základe predloženia formálneho dokladu a dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli aj reálne uskutočnené osobou, ktorá je uvedená na faktúre. 11. Žalobca vo včas podanej správnej žalobe žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100219923/2018 zo dňa 24.01.2018, ako aj rozhodnutie správcu dane vydané Daňovým úradom Žilina č. 101685580/2017 zo dňa 03.08.2017 a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný a správca dane neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti, ako aj procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom. Žalobe žiadali vyhovieť z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. - Správneho súdneho poriadku (SSP) pretože rozhodnutie administratívneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ v napadnutých rozhodnutiach je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. 12. Žalobca v správnej žalobe zrekapituloval skutkový stav danej veci a namietal, že vykonaná daňová kontrola na základe vydania oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9812401/5/4518751/2013/Fra za zdaňovacie obdobie júl 2013 nemá podklad v zákone a bola vedená nanajvýš svojvoľne, čo len svedčí o skutočnosti, že protokol z tejto kontroly je nezákonným podkladom celého daňového konania a nemožno naň prihliadať. Vyslovil podozrenie, že nemožno vylúčiť, že daňová kontrola sa stala nástrojom konkurenčného boja, či iného sporu. Kontrola bola vykonaná bez relevantného dôvodu ospravedlňujúceho takýto zásah do práv daňového subjektu. Uvedené považoval za vadu konania bez možnosti dodatočnej nápravy. Zároveň namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 61 ods. 10 daňového poriadku, pretože ak táto kontrola začala dňa 18.10.2013 (podľa dňa spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly na DPH za príslušné zdaňovacie obdobie), tak nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote, ktorá s prihliadnutím na zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (v ďalšom texte aj „MVI“) mala byť ukončená v lehote do jedného roka a šiestich mesiacov. V danom prípade však bola daňová kontrola ukončená dňa 30.06.2017, trvala celkovo 1351 dní, vrátane jej prerušenia v trvaní 1043 dní. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane ukončil daňovú kontrolu po uplynutí zákonnej lehoty jedného roka odo dňa jej začatia, vrátane lehoty troch mesiacov na každé jej prerušenie v zmysle nariadenia rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej aj v texte: „Nariadenie“). Žalobca túto námietku podrobne analyzoval s dôsledkami pre preskúmavané rozhodnutie : „Nakoľko priebeh daňovej kontroly, ako aj samotný postup je od počiatku poznačený vadou nezákonnosti z dôvodu nedodržania postupu, ktorý ustanovujú pre orgány verejnej moci právne predpisy, je protokol dokumentom, ktorý je vyhotovený na podklade konania, ktoré je priamo v rozpore so zákonom a s ním súvisiacimi právnymi predpismi, v čoho dôsledku sa tento samotný stáva nezákonným listinným dôkazom, na základe ktorého bolo správcom dane vydané rozhodnutie správcu dane, a teda je poznačené vadou nezákonnosti.“ V súvislosti s nedodržaním lehoty na výkon daňovej kontroly žalobca namietal aj účelnosť a efektívnosť jednotlivých krokov pri doručovaní žiadosti o MVI, keď tvrdil, že na formalistické riešenie predĺženia trvania daňovej kontroly zo strany správcu dane nevedel nájsť dôvod ani žalovaný, preto sa s postupom správcu dane vysporiadal tak, ako je uvedené v rozhodnutí a bez relevantného a logického odôvodnenia, pretože také nejestvuje. Ďalej uviedol: „Správca dane si osvojil trend faktického predĺženia zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly, a je zrejmé, že aj v tomto prípade účelovo obchádza zákonom ustanovenú dobu na výkon daňovej kontroly, a to cez inštitút prerušenia daňovej kontroly. Správca dane neúčelne a neprimerane prerušil daňovú kontrolu za účelom zistenia skutočnosti v rámci MVI.“ Žalobca argumentoval, že na dôkazy, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi nemožno prihliadnuť, pretože iný postup správneho orgánu by mal za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu by sa premietlo do zisteného skutkového stavu veci a v konečnom dôsledku tak aj do rozhodnutia v jej merite. Ak správny orgán napriek tomu prihliada na nezákonné dôkazy a na ich základe stavia skutkové zistenia, potom je správne konanie zaťažené vadou majúcou za následok vecne nesprávne a v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie.
13. Ďalej žalobca v správnej žalobe podrobne odôvodnil svoj nesúhlas so skutkovými zisteniami, ako aj právnymi závermi tak správcu dane, ako aj žalovaného, keď vo vzťahu k uplatneniu práva na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa HYDINA s.r.o. nesúhlasil so záverom, že správca dane mal za preukázané, že deklarovaný dodávateľ daňového subjektu spoločnosti HYDINA SK, s.r.o. nenadobudol právo nakladať s tovarom podľa vyhotovenej faktúry č. 20131751 zo dňa 23.07.2013 a faktúry č. 20131814 zo dňa 30.07.2013, a že mu pri dodaní tovaru podľa uvedených faktúr nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a daňovému subjektu tak v súlade s § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH nevzniklo právo na odpočítanie dane. Odvolal sa pritom na právne názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, podľa ktorého: „Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a náležitými prílohami vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa a subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane“. Podľa žalobcu preto administratívne daňové orgány postupovali nezákonne a v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 3 a § 24 ods. 4 daňového práva. Žalobca zdôraznil, že právny poriadok v žiadnom prípade nevylučuje, že nadobúdateľ tovaru následne prevedie vlastnícke práva na nasledujúce subjekty bez toho, aby tento tovar osobne vyzdvihol a uložil na inom mieste. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že nedostal možnosť sa vyjadriť k odpovedi zahraničnej
daňovej správy na žiadosť o MVI k danému prípadu, načo by následne došlo k odstraňovaniu rozporov v oboch tvrdeniach zo strany správcu dane. Správca dane ale celý krok jednoducho vynechal a osvojil si túto skutočnosť ako fakt, na základe ktorého vypracoval protokol a následne vydal rozhodnutie správcu dane. Vo vzťahu k šetreniu vykonávanému Regionálnou veterinárnou a potravinovou správou Poprad, v zmysle ktorej si subdodávateľ daňového subjektu spoločnosť TrueCom, s.r.o. nesplnila zákonné povinnosti týkajúce sa obchodovania s produktmi živočíšneho pôvodu v kontrolovanom zdaňovacom období, žalobca uviedol, že nemôže byť sankcionovaný za porušovanie veterinárnych predpisov treťou stranou, pričom podľa jeho názoru takéto porušenie nemá vplyv na jeho daňové povinnosti. Naviac zdôraznil, že jemu porušenie žiadnej povinnosti zo strany Štátnej veterinárnej a potravinovej správy (ani regionálnej) nebolo vytknuté. V tej súvislosti namietal, že predložené certifikáty pre obchod vo vnútri spoločenstva nie sú pre preukazovanie splnenia podmienok oslobodenia podľa § 43 ods. 1-4 zákona o DPH vôbec rozhodujúce.
14. Vo vzťahu k obchodnej spoločnosti TrueCom s.r.o. ktorá podľa konštatovania žalovaného, ako aj správcu dane bola do obchodného reťazca začlenená umelo, táto spoločnosť nebola skutočným hospodárskym subjektom a slúžila len na vystavovanie faktúr s daňou z pridanej hodnoty pre personálne a ekonomicky prepojené spoločnosti HYDINA SK, s.r.o. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Podtatranská hydina, a. s. a BEST MEAT, s.r.o., pričom uvedené spoločnosti mali mať, resp. mali vedomosť o takomto konaní, žalobca uviedol, že v prípade, ak správca dane v daňovom konaní zistil okolnosti, ktoré svedčia porušeniu zákona alebo daňovému podvodu, je potrebné tento fakt pomenovať a objektívne preukázať a odôvodniť, že odvolávajúci bol súčasťou podvodu. Namietal, že bolo potrebné dôkladne sa zaoberať všetkými transakciami pri spoločnosti TrueCom, s.r.o. s detailným určením realizovaných transakcií, pretože v opačnom prípade vzniká dôvodné podozrenie z pochybenia správcu dane a žalovaného pri vyhodnocovaní skutkového stavu. Žalobca namietal, že z rozhodnutia administratívneho orgánu nie je zrejmá úvaha, ktorou sa spravoval pri hodnotení každého z vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, pretože správca dane, ako aj žalovaný sa obmedzili na opis vykonaných dôkazov (čiastočne uviedli úkony, ktoré vykonali v rámci daňovej kontroly, opísali vlastné zistenia a zistenia z iných daňových kontrol) bez toho, aby uviedli, čo daným dôkazným prostriedkom bolo preukázané, a to tak v prospech, ako aj v neprospech žalobcu. Z tohto pohľadu preto žalobca hodnotil rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane ako nepreskúmateľné, pričom tento nedostatok podľa jeho názoru nie je možné odstrániť.
15. Ďalej žalobca namietal, že obchodná spoločnosť TrueCom s.r.o. v čase dodania tovaru bola riadne registrovaným platiteľom DPH, a teda bola považovaná za zdaniteľnú osobu podľa zistených skutočností. Je preto potrebné zdôrazniť, že v prípade dodania tovaru pre spoločnosť žalobcu boli splnené aj iné vecné podmienky práva na odpočet, vyplývajúce zo znenia čl. 17 ods. 2 písm. a/ VI. smernice, bez ohľadu na prípadnú súčasnú nekontaktnosť spoločnosti TrueCom, s.r.o.. Uvedenú námietku uzavrel konštatovaním: „Žalovaný nepochopiteľne dáva na ťarchu žalobcu nekontaktnosť bývalých obchodných partnerov žalobcu bez uvedenia akejkoľvek logickej úvahy s prihliadnutím na námietky žalobcu v ostatnom konaní, len formou kopírovania uvádzať tie isté nedostatočne odôvodnené, nesprávne vyhodnotené závery. Žalobca opätovne poukazuje na uznesenie Forvards, C-563/11, EU:C:2013:125, bod 34 a Jagiello, C-33/13, EU:C:2014:184, bod 32, ktoré dostatočne spochybňuje úvahy žalovaného, a teda jeho rozhodnutie je aj v tejto časti nepreskúmateľné.“
16. Žalobca v žalobe ďalej tvrdil, že spochybnenie všetkých obchodov so spoločnosťou TrueCom s.r.o. je postavené výlučne na svedeckej výpovedi p. W. A., ktorá opakovane menila svoju výpoveď, pričom správca dane sa nijakým spôsobom nesnažil rozpory a protichodné závery odstrániť a bez všetkého prijal tvrdenia z výsluchu zo dňa 25.09.2015, kedy boli zo strany svedkyne obchody popreté. V tom čase bola táto svedkyňa vo väzbe v postavení obvineného a takéto postavenie jej umožnilo vypovedať spôsobom, keď jej nehrozí riziko spáchania trestného činu krivej výpovede (obvinený môže aj klamať bez rizika privodenia si trestného stíhania). Žalobca preto považoval túto výpoveď za spornú, pretože zo strany svedkyne išlo o snahu získania určitej výhody, ako aj to, že neštandardné správanie tejto svedkyne v podobe rôznych výpovedí mohlo viesť k jej rôznym aktivitám, ktoré sa táto mohla snažiť zakryť. Správne orgány naviac neprihliadali na vyjadrenia tejto svedkyne svedčiace v prospech žalobcu.
17. Vo vzťahu k namietanému personálnemu prepojeniu, ako aj podvodnému konaniu zo strany daňového subjektu žalobca uviedol, že personálne a ekonomické prepojenie nie je dôkazom o podvodnom konaní, pretože zákon takéto konanie nevylučuje. Zákon nevylučuje realizovanie
obchodu medzi takýmito spoločnosťami, keď rozhodujúcim je najmä rozlíšenie medzi neštandartným a nezákonným konaním. Z uvedeného pohľadu preto podľa žalobcu hodnotenie správcu dane a žalovaného označiť za predčasné a irelevantné vo vzťahu k vytýkaným skutočnostiam, a teda táto časť odôvodnenia rozhodnutia správcu dane a žalovaného nie je nijakým spôsobom argumentačne dostatočná a akceptovateľná, pričom vychádza výlučne z domnienok a hypotéz správcu dane a žalovaného. V súvislosti s tým, čo už je vyššie uvedené, zdôraznil, že podľa jeho názoru správca dane, ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach celkom zjavne zastupujú úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní, pričom svojvoľne zaujímajú postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu v časti naplnenia skutkovej podstaty hospodárskeho trestného činu - podvodu v oblasti správy daní.
18. V súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa MVDr. G. D., ako aj od dodávateľa Podtatranská hydina a. s., POZANA MÄSO s.r.o. a HERMOD Sp. Z o.o. žalobca v správnej žalobe namietal, že v priebehu daňovej kontroly predložil listinné dôkazy preukazujúce riadne dodanie tovaru, ktoré bolo následne potvrdené svedeckými výpoveďami a miestnym zisťovaním. V tej súvislosti preto hodnotil ako nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu a nesprávne právne závery daňových orgánov. Obdobne argumentoval žalobca aj pri práve na oslobodenie od dodaní tovaru spoločnosti ZAKLADY Miesne „TUR“ a KOVAR PLUS s.r.o., pretože podľa jeho tvrdení uniesol dôkazné bremeno v celom rozsahu, nadobudol právo nakladať s tovarom podľa priložených faktúr od svojho dodávateľa a prevod nielen práva nakladať s tovarom ako vlastník, ako aj samotného vlastníckeho práva vo svojej podstate, je viazaný na právny dôvod, ktorým je v najčastejšom prípade zmluva o jeho prevode. Zároveň žalobca vytýkal správcovi dane, ako aj žalovanému nedostatočne zistený skutkový stav, nakoľko len konštatovaním o nedostatočných skladových zásobách a práve nakladať s tovarom, nemôže mať autoritatívne rozhodujúci správny orgán za preukázané, že subjekt takýmto tovarom nedisponoval.
19. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca namietal procesné nedostatky samotného rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného spočívajúce v nezákonnosti a nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí. Opakovane zdôraznil, že jednoznačne preukázal svoj nárok na odpočet DPH v príslušnom rozsahu a vyčerpávajúcim spôsobom preukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane a poukázal pritom aj na rozhodujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a rozporoval alibistické tvrdenia správcu dane v celom ich rozsahu. Zdôraznil, že ak má správca dane a žalovaný pochybnosti, ktoré sú stále len pochybnosťami, tieto je povinný v náležitom rozsahu preukázať, ak sa chce na tieto odvolávať v odôvodneniach svojich rozhodnutí. V opačnom prípade podľa žalobcu trpí vydané rozhodnutie vadou nezákonnosti a svojvoľnosti rozhodovania tak, ako sa stalo aj v tomto prípade. Podľa žalobcu nedostatky pri zisťovaní a posúdení skutkového stavu, namietané žalobcom nie je možné odstrániť postupom podľa § 74 ods. 2 a 3 daňového poriadku a je nevyhnutné, aby v ďalšom konaní správca dane, ak to bude potrebné, v súčinnosti so žalobcom opätovne preveril skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie DPH, pričom zistený skutkový stav vo veci posúdi v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH a judikatúrou ESD a odstráni vady. Je nevyhnutné, aby na základe dôkazov vyplývajúcich z dostatočne zisteného a vyhodnoteného skutkového stavu správca dane vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu. Žalobca opakovane zdôraznil právne východisko, podľa ktorého na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, pretože daňový subjekt nemôže predpokladať, že u niektorého z dodávateľov a jeho subdodávateľov mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto dodávateľov nebude evidencia riadne vedená. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a toto sa nevzťahuje na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti podľa žalobcu nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkazné bremeno. V závere správnej žaloby žalobca zaujal stanovisko, že správca dane na základe predloženej dokumentácie nepreukázal jej nepravdivosť, iba účelovo spochybňoval skutočnosti v nej deklarované a na týchto pochybnostiach založil svoje rozhodnutie. Podľa žalobcu nemožno ho nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch, ako je on sám, pretože jeho dispozícia je na rozdiel od žalovaného a správcu dane limitovaná v rozsahu žalobcu ako samotného a osobitného daňového subjektu. Napokon v správnej žalobe žalobca namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného a napadnuté rozhodnutia z hľadiska preskúmateľnosti nemožno považovať za akceptovateľné a udržateľné. Vytýkal správcovi dane, ako aj žalovanému, že bez
odôvodnenia neakceptoval dôkazy preukazujúce uskutočnené obchodné transakcie a nedostatočne odôvodnil svoje tvrdenia o porušení § 49 ods. 1 zákona o DPH, čím porušil § 47 písm. h) a § 63 ods. 5 daňového poriadku. Postup správcu dane žalobca považoval v rozpore s § 3 ods. 1 daňového poriadku, pretože správca dane nedodržal zásadu zákonnosti a postupoval aj v rozpore so všeobecne záväznými predpismi a nedbal na zachovávanie práva a právom chráneného záujmu kontrolovaného daňového subjektu, zistiť skutočnosti, čo najúplnejšie, a to aj tie, ktoré sú v prospech daňového subjektu.
20. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.09.2018 zopakoval argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznil, že žalobca v zdaňovacom období júl 2013 uskutočňoval zdaniteľné obchody prostredníctvom obchodného reťazca, ktorého účastníkmi boli personálne a ekonomicky prepojené osoby. Predmetom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo dodanie toho istého tovaru medzi viacerými spoločnosťami prevažne v nezmenenom stave, ten istý tovar bol dodávaný medzi viacerými podnikateľmi a bol prepravovaný od nákupu u prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi v reťazci. Zdôraznil umelé začlenenie obchodnej spoločnosti TrueCom s.r.o. do obchodného reťazca spoločností, medzi ktorými v uvedenom zdaňovacom období bola vykazovaná obchodná činnosť na základe predložených faktúr a ostatných listinných dôkazov a v závere vyjadrenia zhrnul : „.....žalobca pri vyššie uvedených obchodoch nepostupoval v súlade so zásadou opatrnosti v obchodnom styku. V predmetných prípadoch naviac išlo o tak špecifickú komoditu, ako sú potraviny živočíšneho pôvodu, obchodovanie s ktorou sa riadi osobitnými predpismi, ktorých uplatňovanie zabraňuje zneužívajúcemu konaniu daňových subjektov a preukázanie ich dodržiavania je dôležitým dôkazom o uskutočnení obchodnej transakcie ako takej. Podľa zákona č. 152/1995 Zb. o potravinách, do obehu sa nesmú uvádzať potraviny neznámeho pôvodu, čo v prípade nepreukázania pôvodu potravín znamená, že daňový subjekt ich nesmie použiť na dodávky tovarov ako platiteľ.“
21. Žalobca k vyjadreniu žalovaného replikou svoje stanovisko nezaujal, napriek tomu, že výzva súdu spolu s vyjadrením žalovaného mu preukázateľne boli doručené dňa 17.09.2018 (č.l. 122 súdneho spisu).
22. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (SSP) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu vyžiadaného súdom, na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto túto podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
23. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 19.05.2022 sa nezúčastnil zástupca žalobcu, u ktorého neúčasť nebola ospravedlnená (predvolanie na pojednávanie bolo do advokátskej kancelárie zastupujúcej žalobcu riadne doručené dňa 29.03.2022) a ani žalovaný, ktorý neúčasť ospravedlnil pred pojednávaním e - mailom zo dňa 19.05.2022 bez uvedenia dôvodu neprítomnosti. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd na pojednávaní podľa § 114 SSP konal v neprítomnosti zástupcu žalobcu, ako aj žalovaného.
24. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
25. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
26. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bol postup, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 100219923/2018 zo dňa 24.01.2018, ktorý v odvolacom konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Žilina č. 101685580/2017 zo dňa 03.08.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013 vo výške 253.902,34 EUR daňovému subjektu, t.j. žalobcovi v tomto konaní, keď žalobcovi nebola priznaná DPH vo výške 150.444,51 EUR z dodávateľských faktúr dodávateľov HYDINA SK s.r.o., MVDr. G. D., Podtatranská hydina a. s., a POZANA MÄSO s.r.o., ak nebolo žalobcovi ani priznané oslobodenie od DPH na základe deklarovaných dodaní tovaru odberateľovi HERMOD Sp. Z.o.o., fakturovaná cena vo výške 620.747 EUR a správcom dane bola vyrubená daň vo výške 103.437,83 EUR.
27. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
28. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
29. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
30. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
31. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní - daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
32. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
33. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť
34. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
35. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
36. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
37. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
38. Podľa § 61 ods. 1 písm. b/ daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Podľa ods. 5 označeného ustanovenia zákona, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
39. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. zákon o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom alebo treťou osobou na účet predávajúceho alebo na účet nadobúdateľa, ak a/ nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v inom členskom štáte, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, a b/ nadobúdateľ podľa písmena a/ je identifikovaný pre daň v inom členskom štáte a oznámil svoje identifikačné číslo pre daň pridelené v inom členskom štáte dodávateľovi.
40. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.
41. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
42. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dane dodané.
43. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa ust. § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa ust. § 71.
44. Podľa ust. § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
45. Správny súd pre potreby tohto súdneho preskúmavacieho konania zdôrazňuje, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď správca dane je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp. zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
46. Obdobne Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/38/2021 zo dňa 28.06.2022 k tejto problematike uviedol nasledovné : „31. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžf/l9/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu... " 32. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018. sp. zn. I.ÚS 377/2018-53). 33. Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Z uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa o nesprávnom posúdení dôkazného bremena sťažovateľa ako nedôvodnú. Na sťažovateľom poukázanú judikatúru kasačného súdu týkajúcej sa dôkazného bremena v daňovom konaní kasačný súd uvádza, že ide o ojedinelé názory kasačného súdu a táto judikatúra je dávno prekonaná. 34. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014) 35. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. 36. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval
zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. 37. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 241/07-44, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. 38. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predloženej faktúre. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo. 39. Kasačný súd k veci dodáva, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba, či tovar dodaná osobou, deklarovanou na predkladaných faktúrach, nie je povinný dokazovať nedodanie touto osobou, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predkladanej faktúre, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie DPH z predkladanej dodávateľskej faktúry. Ak žalobca v tomto smere neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie.“
47. Vyššie uvedené právne závery z označených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky dávajú zároveň odpovede na žalobné námietky uplatnené žalobcom v správnej žalobe, týkajúce sa tvrdenia o nedostatočnom zaobstaraní podkladov pre rozhodnutie administratívneho daňového orgánu, ako aj vo vzťahu k tvrdenému uneseniu dôkazného bremena zo strany žalobcu, a to tak v súvislosti s predloženými dodávateľskými, ako aj odberateľskými faktúrami. Správny súd opakovane poukazuje na zásadu objektívnej pravdy ovládajúcej daňové konanie, ktorá však nepredstavuje povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochybne nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. V priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo preukázané, že do zisteného reťazca obchodných spoločností, vykonávajúcich zdaniteľné obchody, v súvislosti s ktorými si žalobca v konečnom dôsledku uplatnil nárok na odpočet DPH z dodávateľských faktúr, bola umelo začlenená spoločnosť TrueCom s.r.o., ktorá nikdy nebola skutočným hospodárskym subjektom, ale slúžila na vystavenie faktúr z DPH pre personálne a ekonomicky prepojené spoločnosti, následkom čoho dochádzalo k neoprávnenému odpočítaniu dane u všetkých zapojených subjektov. Takéto závery vyplynuli okrem iného aj z toho, že táto spoločnosť sa na sídle jej adresy nenachádza, nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, nemá žiadne reálne sídlo, prevádzku, ani skladové priestory. Faktúry za túto spoločnosť boli podpisované podpisom K., pričom táto svedkyňa sa jednoznačne vyjadrila, že za označenú spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť. Uvedené potvrdili aj konatelia tejto spoločnosti, ktorí uviedli, že nepoznajú spoločností, s ktorými by podľa vystavených faktúr mali obchodovať a taktiež nepoznajú štatutárnych zástupcov deklarovaných obchodných partnerov. Obchodné spoločnosti zapojené do dodávateľských reťazcov špecifikovaných v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného formálne vykazovali obchodovanie s potravinovým tovarom živočíšneho pôvodu, u ktorého vysledovateľnosť pôvodu má podstatný význam pre splnenie povinnosti vyplývajúce z § 5 zákona č. 152/1995 Z. z., podľa ktorého sa do obehu nesmú uvádzať potraviny neznámeho pôvodu. Vo vzťahu k pochybnostiam daňových orgánov o naplnení vecnej stránky deklarovaných dodávok takéhoto tovaru správny súd uvádza, že uvedené pochybnosti sú aj podľa názoru správneho súdu opodstatnené, pretože v daňovom konaní nebol preukázaný pôvod danej komodity, a to potvrdením veterinárnej správy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj závery vyplývajúce z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), podľa názoru správneho súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že ním označený tovar mu bol dodaný deklarovanými dodávateľmi HYDINA SK s.r.o., MVDr. G. D., Podtatranská Hydina, a.s. a POZANA MÄSO s.r.o., preto
mu nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 označeného zákona.
48. Ako zákonné hodnotí správny súd aj závery žalovaného z preskúmavaného rozhodnutia vo vzťahu k odberateľským faktúram, pretože na základe výsledkov vykonaného dokazovania pred správcom dane bolo preukázané, že v prípade odberateľa Zaklady Miesne „TUR“ a KOVAŘ plus s.r.o. žalobca nenadobudol právo nakladať s fakturovaným tovarom (a to z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie v súvislosti so zapojením tejto spoločnosti do obchodného reťazca, v ktorej bola zapojená formálne aj spoločnosť nevykonávajúca ekonomickú činnosť TrueCom s.r.o.) a naviac deklarované obchodovanie podľa zistení správcu dane nemalo ani ekonomické opodstatnenie a možno preto považovať za formálne bez materiálneho základu. Ako správne hodnotí správny súd aj závery vo vzťahu k odberateľským faktúram pre spoločnosť HERMOD Sp. Z.o.o., pretože neboli predložené relevantné dôkazy o dodaní tovaru do iného členského štátu, čím nebolo preukázané, že tovar uvedený na odberateľských faktúrach v rámci predmetných zmluvných vzťahov opustil územie Slovenskej republiky. Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie nároku na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty na základe deklarovaného dodania tovaru.
49. Správny súd hodnotí žalobcom uplatnené námietky týkajúce sa procesných pochybení v procese samotnej daňovej kontroly ako nedôvodné. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, a teda nemusí byť ani odôvodnené, pretože takáto požiadavka nevyplýva z príslušných ustanovení daňového poriadku (s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 daňového poriadku). Správca dane začal daňovú kontrolu podľa názoru správneho súdu zákonným spôsobom, a táto daňová kontrola aj prebehla zákonným spôsobom vrátane dodržania zákonnej lehoty na jej vykonanie v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku, a to v súvislosti s podanými žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií. Žalobca v priebehu konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 05.03.2020) žiadal prerušiť konanie v tejto veci až do rozhodnutia Súdneho dvoru Európskej únie o prejudiciálnych otázkach v súvislosti s uplatnením bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol o predložených prejudiciálnych otázkach tak, že Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 31.03.2022 v bode 39 odôvodnenie k uvedenému uviedol nasledovné: „Rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora Európskej únie dospel kasačný súd k záveru, že lehoty stanovené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy (ktorá v ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku stanovuje časový limit na vykonanie daňovej kontroly) a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu.“
50. V prípade tvrdenia žalobcu, že zo strany daňových orgánov dochádza k svojvoľnému zaujatiu postavenia zákonného sudcu, a to napriek tomu, že orgánmi so zverenou pôsobnosťou v oblasti odhaľovania trestnej činnosti a úloh s tým súvisiacich je Policajný zbor Slovenskej republiky, uvedenú námietku hodnotí správny súd ako nedôvodnú, pretože v priebehu daňovej kontroly boli zistené skutočnosti nasvedčujúce podvodnému konaniu, preto daňové orgány z takéhoto zistenia boli povinné vychádzať a nebolo ich povinnosťou vyčkať na prípadné trestné konanie. Zároveň súd poukazuje na to, že pojem účasti na podvodnom konaní v zmysle európskej judikatúry nie je totožný s daňovým podvodom podľa trestného práva Slovenskej republiky. Indície nasvedčujúce podvodnému konaniu v zistených obchodných reťazcoch pri dodávke, resp. odbere tovaru živočíšneho pôvodu v priebehu daňovej kontroly umocnili závery správcu dane, ako aj žalovaného o neunesení bremena dôkazu zo strany žalobcu pri preukazovaní ním deklarovaných obchodných prípadoch.
51. Napokon správny súd ako nedôvodnú hodnotí aj námietku spočívajúcu v tvrdení o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia administratívneho daňového orgánu a z toho vyplývajúcej nezrozumiteľnosti a až nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, pretože podľa názoru súdu žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa daňovej kontroly, jednotlivé zistenia, ktoré z nej vyplynuli, ako aj výsledky vykonaného dokazovania, uviedol relevantné právne normy, na základe ktorých rozhodoval, a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva aj presvedčivá a zrozumiteľná úvaha správneho orgánu vedúca k záveru o nesplnení zákonom stanovených podmienok pre uznanie uplatnených nárokov na odpočet dane. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal aj so všetkými odvolacími námietkami žalobcu, preto aj z tohto pohľadu správny súd hodnotí rozhodnutie žalovaného za dostatočne odôvodnené a plne preskúmateľné.
52. Vzhľadom na tieto skutočností správny súd postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
53. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP a náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému o trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
54. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).