Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25CoP-18-2022.pdf
PDF · 108.04 KB
Case nature
Subarea
25CoP/18/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: P., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany, Škultétyho 1577/8, Topoľčany, dieťa rodičov: matka A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/ X, S., zastúpená: AK ZAHRADNIK & Spol., s.r.o., so sídlom Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 36 854 930, otec P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX, M., C. republika, zastúpený: U.. T. U., LL.M., F.., advokátka so sídlom U. 13, 811 03 Bratislava, o úpravu rodičovských práv a povinností, o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu S. zo dňa 4. apríla 2022 pod č.k. 10P/55/2022-39, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd vyhlasuje, že n e m á p r á v o m o c konať.
II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie o úpravu rodičovských práv a povinností a o nariadenie neodkladného opatrenia zastavuje.
III. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uznesením nariadil neodkladné opatrenie, ktorým dočasne zveril maloletého P. O., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky. Druhým výrokom rozhodol, že neodkladné opatrenie bude trvať do právoplatného skončenia konania o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému P. O. vedeného na Okresnom súde Topoľčany pod spisovou značkou 10P/55/2022. Pri rozhodovaní aplikoval ustanovenia § 234 ods. 1, 2 CSP, § 360 ods. 1, 2, § 361, § 367 ods. 1, 2, 3, 4 CMP. 1.1. Uviedol, že matka sa návrhom doručeným dňa 28.03.2022 domáhala úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému P. O. a navrhovala, aby súd maloletého zveril do jej osobnej starostlivosti, určil, že obaja rodičia sú oprávnení maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, otcovi určil vyživovaciu povinnosť na maloletého v sume 260 eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu a styk otca s maloletým neupravil. Zároveň navrhla, aby súd do právoplatného skončenia konania vo veci samej dočasne upravil pomery účastníkov nariadením neodkladného opatrenia, ktorým maloletého zverí do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude oprávnená maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Návrh odôvodnila tým, že maloletý sa narodil z partnerského zväzku rodičov, je štátnou občiankou X. republiky, otec je štátnym občanom C. republiky, maloletý má štátne občianstvo obdivoch týchto republík. Rodičia spolu žili asi dva a pol roka, naposledy spolu bývali v F., od 17.12.2021, kedy ukončili partnerský vzťah, býva s maloletým na X., v nájomnom byte v S., do C. sa už nemieni vrátiť. S otcom dieťaťa mali dohodu, že bude na maloletého prispievať 7 000 Kč mesačne a za synom bude chodievať každé dva týždne. Otec s pobytom maloletého na X. súhlasil, pred starou matkou maloletého sa vyjadril, že matke s maloletým bude lepšie na X., o čom matka k návrhu doložila čestné prehlásenie starej matky. Otec však prestal dohodu akceptovať a matka má preto obavu, že ak bude otec trvať na jeho poslednom návrhu, že maloletý bude uňho súvisle v čase dvoch týždňov, čo je de facto striedavá
osobná starostlivosť, dieťa sa stane ich rukojemníkom. A to vzhľadom na dvojité občianstvo dieťaťa, jeho nízky vek, vzdialenosť bydlísk rodičov, rôznosť zázemia. Preto by bez dočasnej úpravy pomerov formou neodkladného opatrenia, ktoré dočasne zastabilizuje právne postavenie maloletého a rodičov, bola ohrozená riadna výchova maloletého. 1.2. Súd prvej inštancie po oboznámení s obsahom spisu dospel k záveru, že návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia v časti, v ktorej sa domáha zverenia maloletého do jej osobnej starostlivosti je dôvodný, pretože z doteraz zistených skutočností vyplýva, že po rozpade partnerského vzťahu rodičov, z ktorého sa maloletý P. narodil, sa rodičia nedohodli na úprave rodičovských práv a povinností k maloletému, resp. dohoda, ktorú medzi sebou mali, sa nerealizuje. Vyslovil názor, že je v záujme maloletého dočasne, až do doby, kedy súd rozhodne vo veci samej o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému, stanoviť pravidlá starostlivosti o neho. O maloletého sa od jeho narodenia denne stará matka, ktorá je na rodičovskej dovolenke a maloletý s ňou býva. Vzhľadom k tomu maloletého zveril dočasne do osobnej starostlivosti matky až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.
2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal otec v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP. Namietal právomoc slovenského súdu vo veci konať a rozhodovať. Mal za to, že vo veci starostlivosti o maloletého v otázke zverenia do osobnej starostlivosti je daná výlučná právomoc českého súdu, ako súdu krajiny obvyklého pobytu maloletého. Matka v návrhu klamlivo uviedla, že otec s pobytom maloletého na Slovensku súhlasil, čo nie je pravda, takýto súhlas nedal a matka ho evidentne ani nepreukázala a nepredložila. Čestné prehlásenie tretej osoby nepreukazuje súhlas otca. Iba otcov podpis na dokumente s názvom súhlas s trvalým presťahovaním je relevantným dokladom o preukázaní súhlasu druhého rodiča so zásadnou vecou vo veci maloletého, akou je trvalé presťahovanie mimo krajinu obvyklého pobytu. Uviedol, že matka bez súhlasu otca neoprávnene zadržala maloletého na území SR a odmieta ho vrátiť naspäť do krajiny obvyklého pobytu. Súd Slovenskej republiky nie je oprávnený rozhodovať o zverení maloletého do osobnej starostlivosti ani jedného rodiča. V napadnutom uznesení sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s otázkou právomoci vo veci konať a rozhodovať. Poukázal na M. dohovor a nariadenie Brusel II bis. Namietal, že nedostatok právomoci slovenského súdu je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, kedy súd musí bez ďalšieho konanie zastaviť. Dodal, že podal aj žiadosť o návrat maloletého na územie Českej republiky. 2.1. Otec doplnil svoje odvolanie a uviedol, že konanie o žiadosť o návrat maloletého na územie C. republiky, doručenú na UMPOD dňa 29.03.2022 je vedené pod sp.zn. UMPOD-UMČO203/22-8, ktorú žiadosť obdržala už aj slovenská autorita - CIPC. Zároveň podal návrh na návrat na Okresný súd Bratislava I. Otec tiež dňa 13.04.2022 podal na český súd návrh na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému a rovnako návrh na vydanie neodkladného opatrenia. Uviedol, že české súdy majú za to, že majú právomoc vo veciach maloletého konať a rozhodovať, čiže že maloletý má obvyklý pobyt v C. republike o čom svedčí vydané uznesenie Okresným súdom F. - západ zo dňa 19.04.2022, sp.zn. 35 Nc 10/2022-16, ktorým súd matke uložil, aby maloletého navrátila do rádiusu 15 km od existujúceho bydliska na adrese N. a následne sa zdržala ďalšieho premiestnenia maloletého do doby právoplatného rozhodnutia súdu vo veci úpravy starostlivosti a výživy maloletého. Namietal, že so zmenou bydliska maloletého nikdy nesúhlasil a obrátil sa na príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí so žiadosťou o pomoc. Za dobu, čo matka s maloletým odišla, mal možnosť sa s maloletým vidieť 3 krát na hotelovej izbe. Matka popiera rolu otca v živote maloletého a odmieta otcovi poskytnúť relevantné informácie o maloletom.
3. K odvolaniu otca podala matka písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že z príloh - SMS komunikácie, ktorú v konaní predložila, vyplýva, že mala súhlas na presťahovanie sa s maloletým na X.. Otec maloletého jej výslovne napísal, že podľa jeho názoru im bude na X. lepšie a pomáhal jej so sťahovaním. V komunikácii nenapísal nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že nesúhlasí s pobytom maloletého na X.. Dokonca matke sám píše, že by si chcel syna u seba ponechať minimálne 2 týždne, t.j. počítal s vrátením syna matke zas na X. po skončení styku. Matka s takto dlhým pobytom maloletého v starostlivosti otca nesúhlasila z dôvodu útleho veku dieťaťa. Až po jej nesúhlase otec v daný deň zaslal matke email, v ktorom žiadal vrátenie maloletého do C. (SMS komunikácia je zo 16.03. z času 15:54, email zo 16.03. z času 18:18 hod.). V tomto emaily otec píše, že „už ďalej nesúhlasím, aby môj maloletý syn P. O....“, čiže je zrejmé, že súhlas v čase vysťahovania matky dal a týmto mailom sa ho snažil vziať späť, čo však nie je možné. Rodičovská dohoda o pobyte maloletého dieťaťa a jej zmeny vyžadujú súhlas oboch rodičov, nie je možné ju zmeniť tak, že otec vezme svoj súhlas späť, resp. že predtým súhlasil, ale
ďalej už nesúhlasí. Trvala na tom, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je na X. a to z dôvodu, že sa na X. vysťahovala so synom so súhlasom otca. Nesúhlasí s argumentáciou otca, že za relevantný súhlas otca možno považovať len písomný a otcom podpísaný dokument s konkrétnym názvom. Súhlas medzi rodičmi je možné dať aj ústne alebo aj konaním, o ktorom neexistujú pochybnosti, čo sa daným konaním sleduje. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-523/07 zo dňa 02.04.2009 a C 497/10 PPU zo dňa 22.12.2010 a rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uviedla, že maloletý je dieťaťom útleho veku, preto jeho miestom sociálnych vzťahov a jeho sociálne prostredie je sociálne prostredie matky. S maloletým aj v čase pred definitívnym koncom vzťahu s otcom maloletého trávila minimálne rovnako dlhý čas na X. ako v C.. Maloletý je v pravidelnom, resp. dennom kontakte so starými rodičmi a s blízkymi rodinnými známymi. S maloletým začala chodiť na plávanie a zapísala ho do škôlky, kde môže nastúpiť od septembra 2022. Poukázala na Nariadenie ES č. 2201/2003 z 27.11.2003 a uviedla, že aj v prípade, ak by maloleté dieťa malo obvyklý pobyt v inej krajine ako na X. a teda slovenské súdy by nemali právomoc rozhodovať vo veci rodičovskej starostlivosti vo vzťahu k maloletému, môže slovenský súd nariadiť neodkladné opatrenie. V posudzovanom prípade je nariadenie neodkladného opatrenia dôvodné a je v záujme maloletého. Odlúčenie maloletého od matky, resp. jeho prípadné premiestnenie do C. otcom bez súhlasu matky by mohlo maloletého vystaviť traume a poškodiť jeho psychický vývin. Otec jasne prezentuje svoj úmysel premiestniť maloletého späť do Čiech napriek tomu, že v minulosti súhlasil s jeho pobytom na X.. Za daných okolností je nevyhnutné zabezpečiť, aby výchovné prostredie maloletého bolo stabilizované, aby maloletý nebol ohrozený dlhodobým odlúčením od matky. Nariadené neodkladné opatrenie ani nerieši otázku obvyklého pobytu, nepredikuje ju, len dočasne zveruje maloletého do starostlivosti matky. 3.1. Matka písomne doplnila svoje vyjadrenie o elektronickú komunikáciu medzi rodičmi, z ktorej vyplýva, že otec dal súhlas na presťahovanie maloletého s matkou na X.. Uviedla, že voči uzneseniu Okresného súdu F. - západ č.k. 35 Nc 10//2022-16, senátne číslo 35P a Nc 100/2022 z 19.04.2022, o nariadenie neodkladného opatrenia podala odvolanie a súčasne vzniesla námietku vecnej a miestnej nepríslušnosti súdu. Potrebu dočasnej úpravy videla aj v tom, že otec je závislý na drogách a alkohole a niekoľkokrát sa zo závislosti liečil v Psychiatrickej nemocnici W. v C. republike, o čom svedčia aj priložené SMS správy.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, neviazaný rozsahom odvolania (§ 65 CMP), neviazaný dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 329 ods. 2 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vyslovil, že nemá právomoc konať. Vzhľadom k tomu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil a konanie o úpravu rodičovských práv a povinností a o nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 391 ods. 1 CSP s poukazom na § 161 ods. 2 CSP zastavil.
5. Konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je upravené v Civilnom mimosporovom poriadku zákonom č. 161/2015 Z.z. účinnom od 01.07.2015. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky.
7. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
8. V predmetnej veci sa matka maloletého pred súdom prvej inštancie domáha úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému P. a zároveň vydania neodkladného opatrenia, ktorým by bol maloletý zverený do jej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením nariadil neodkladné opatrenie, ktorým dočasne zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky. Druhým výrokom rozhodol, že toto neodkladné opatrenie bude trvať do právoplatného skončenia konania o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému P. O. vedeného na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. 10P/55/2022.
10. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
11. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len procesné (podmienky).
12. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
13. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
14. Podľa čl. 8 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
15. Podľa čl. 8 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.
16. Podľa čl. 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.
17. Podľa čl. 12 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu; a b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
18. Podľa čl. 17 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
19. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu, v tomto prípade súdu, riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 3 a 4 CSP. Ustanovenie § 3 CSP určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu a nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom, ale len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 4 CSP).
20. Právomoc je jednou z podmienok konania (§161 CSP), ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť konkrétny spor alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek počas konania vedie k zastaveniu konania (§ 9 a 10 CSP) a prípadne aj k súčasnému vyhláseniu o nedostatku právomoci.
21. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s medzinárodným prvkom, konanie zastaví podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP. Nemôže však vec postúpiť súdu iného štátu; iba v odôvodnení svojho rozhodnutia poučí účastníkov o tom, že sa s návrhom môžu obrátiť na príslušný úrad v cudzine (R 26/1987).
22. Odvolací súd zaoberajúc sa vecou z hľadiska citovaných zákonných ustanovení a súdom prvej inštancie zistených skutkových okolností dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci konať. Maloletý P. je štátnym občanom C. aj X. republiky, od svojho narodenia žil a býval v C. republike, kde je doposiaľ sociálne poistený. Maloletý bol od 17.12.2021 na území X. republiky, kde spolu s oboma rodičmi trávil Vianoce, matka sa do C. vrátila len pre jeho veci, otec zvyšné veci priniesol pri jeho návšteve syna. Súd prvej inštancie však napriek uvedeným skutočnostiam neskúmal svoju právomoc konať a rozhodovať vo veci, hoci sa jedná o konanie s cudzím prvkom, pretože rodičia maloletého sú štátnymi občanmi rôznych štátov (. republika a C. republika). Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie mal v rámci skúmania podmienok konania skúmať, či má v predmetnej veci právomoc konať o návrhu matky maloletého. Pri určovaní právomoci bolo potrebné aplikovať čl. 8 až 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Okresní soud F. - západ rozhodol uznesením č.k. 35 Nc 10/2022-16, číslo senátne 35 P a Nc 100/2022 zo dňa 19.04.2022 o návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia, o zverení do starostlivosti a určení výživného tak, že matke uložil, aby sa navrátila do rádiusu 15 km od posledného bydliska v C. republike a následne sa zdržala ďalšieho premiestnenia maloletého do doby právoplatného rozhodnutia súdu vo veci úpravy starostlivosti a výživy maloletého. Proti tomuto rozhodnutiu matka podala odvolanie. Otec tiež podal návrh na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu - do C. republiky, konanie je vedené od 28.04.2022 na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 2P/22/2022, vo veci však zatiaľ nebolo rozhodnuté. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletému P. majú podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 právomoc rozhodovať súdy na území C. republiky.
23. Odvolací súd konštatuje, že čl. 8 až 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 upravujú ucelený systém princípov právomocí na určenie členského štátu, ktorého súdy majú právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností. Článok 8 ods. 1 zakotvuje všeobecnú právomoc, v ktorej je premietnutá základná zásada nariadenia, že najvhodnejším miestom na rozhodovanie o rodičovských právach a povinnostiach je súd toho členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt. Výnimky z tohto všeobecného princípu právomoci ustanovujú len čl. 9, 10, 12 a 13, ktoré určujú podmienky, za splnenia ktorých je daná právomoc súdov členského štátu, v ktorom nemá dieťa svoj obvyklý pobyt. Článok 9 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 takto zachováva právomoc pre súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa počas trojmesačného obdobia po jeho presťahovaní do iného členského štátu vo veci zmeny rozsudku o práve styku. Článok 10 rieši súdnu právomoc v prípadoch únosu dieťaťa, článok 12 upravuje výnimku v prípadoch dohody o súdnej právomoci a článok 13 v prípadoch, ak nemožno obvyklý pobyt dieťaťa určiť, priznáva právomoc súdom členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza. Vzhľadom na citované ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 sa za rozhodujúce kritérium určenia právomoci súdov členských štátov v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na výkon rodičovských práv a povinností, považuje jednak obvyklý pobyt dieťaťa a jednak posúdenie, či došlo k oprávnenému presťahovaniu maloletého z jedného členského štátu do iného členského štátu alebo jeho neoprávnenému premiestneniu alebo zadržiavaniu. Pojem „obvyklý pobyt“ nevymedzujú zákony X. republiky, ani medzinárodné zmluvy. Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Všeobecne sa ním chápe pobyt, kde sa chce osoba zdržiavať, kde sa reálne, fyzicky väčšinu roka nachádza, kde je centrum jej záujmu (škola, práca). Súd pri posúdení otázky právomoci a otázky určenia obvyklého pobytu ale musí brať okolnosti každého konkrétneho prípadu. Ako je vyššie uvedené pre určenie právomoci nepostačuje určenie obvyklého pobytu, ale v prípade presťahovania, musí zároveň posudzovať dôvod tohto presťahovania. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. decembra 2010 vo veci W. P./H. I., z ktorého vyplýva, že samotné presťahovanie sa do iného členského štátu nezakladá samo o sebe, automaticky obvyklý pobyt maloletého, premiestneného bez súhlasu druhého rodiča, resp. dohody rodičov. Uvedená otázka je v
danej veci sporná, nakoľko tvrdenia rodičov maloletého ohľadne súhlasu s presťahovaním maloletého na územie X. republiky si odporujú.
24. Súd prvej inštancie mal skúmať svoju právomoc a aplikovať ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 a tak skúmať, či súdy C. republiky ako členského štátu, v ktorom mal maloletý svoj obvyklý pobyt pred týmto premiestnením, si zachovali svoju právomoc, resp. či neboli splnené podmienky vyplývajúce z čl. 10 písm. a) a b), kedy ich právomoc nie je daná. Je tiež nepochybné, že otec sa s premiestnením dieťaťa nezmieril, hoci podľa tvrdenia matky sám pomáhal so sťahovaním vecí maloletého, tomuto konaniu však odporujú jeho ďalšie kroky, ktorými sa domáha návratu maloletého na územie C. republiky, konkrétne konanie o návrat maloletého prebiehajúce na Okresnom súde Bratislava I, ktoré inicioval, ako aj návrh na vydanie predbežného opatrenia a zverenia do starostlivosti a určenia výživného na príslušnom súde v C. republike. Otec tiež požiadal Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC) o pomoc pri zabezpečení návratu maloletého do krajiny obvyklého pôvodu. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že právomoc súdov C. republiky ako členského štátu v ktorom mal maloletý svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho premiestneným je zachovaná.
25. Odvolacie námietky navrhovateľky spočívajúce v tvrdení, že maloletý je aj občanom X. republiky, na X. má vytvorené sociálne väzby vo vzťahu k starým rodičom zo strany matky, odvolací súd nemohol považoval za dôvodné, nakoľko tieto skutočnosti musí preskúmať súd, ktorý má právomoc v danej veci konať. V tomto prípade súdy X. republiky nemajú právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností, t.j. vo veci nadobúdania, výkonu, prenesenia, obmedzenia alebo odňatia rodičovských práv a povinností. Odvolací súd zároveň konštatuje, že matke nič nebráni, aby sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, konkrétne ňou požadovaného zverenia do osobnej starostlivosti domáhala na súde, ktorý má právomoc v danej veci konať, teda na príslušnom súde na území C. republiky. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že sa jedná o neodkladné opatrenie, ktoré požíva individuálny právny režim. Súd totižto musí svoju právomoc skúmať v každom prípade, žiadne výnimky z ustanovenia § 161 CSP zákonodarca neumožňuje. Existenciu právomoci ako podmienky konania je súd povinný skúmať z úradnej povinnosti a to kedykoľvek počas konania. Samotným záujmom dieťaťa sa súd vzhľadom k vyššie uvedenému právnemu záveru odvolacieho súdu, že vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletému P. majú podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 právomoc rozhodovať české súdy, ďalej nemohol zaoberať.
26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhlásil, že nemá právomoc konať, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a konanie o úpravu rodičovských práv a povinností a o nariadenie neodkladného opatrenia zastavil.
27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Vo veci ide o konanie podľa Civilného mimosporového poriadku, ktorý stanovuje, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, pričom žiadne ustanovenie upravujúce nárok na náhradu trov konania podľa CMP na danú vec nedopadá.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).