Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26CoPr-1-2021.pdf
PDF · 151.56 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoPr/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členiek senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v sporovej veci žalobcu: O. Y., nar. X. I. XXXX, bytom T., C. XXX/X, zast. advokátom: JUDr. Vincent Lechman, Košice, Štefánikova 40, proti žalovanej: KOVOREAL - HOLÍČ, s.r.o., IČO: 34 146 288, Holíč, Lesná 11, zast. advokátom: JUDr. Václav Sosna, Skalica, Námestie slobody 2, o 7.097,84 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 5Cpr/2/2015-424 z 25. augusta 2020, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 4.721,21 eur a príslušenstvo ( I. ), v časti o nároku na náhradu trov konania ( III. ) a v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok ( IV. ) p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokovou vetou I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.721,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške: 8,75 % ročne zo sumy 385 eur od 01.11.2012 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 236,25 eur od 01.01.2013 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 258,75 eur od 01.02.2013 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 236,25 eur od 01.03.2013 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 67,50 eur od 01.04.2013 až do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 279,23 eur od 01.05.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 180 eur od 01.06.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 335,63 eur od 01.07.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 258,75 eur od 01.08.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 248,39 eur od 01.09.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 101,25 eur od 01.10.2013 až do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 317,30 eur od 01.11.2013 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 323,20 eur od 01.12.2013 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 349,36 eur od 01.01.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 501,94 eur od 01.02.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 170,05 eur od 01.03.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 163,47 eur od 01.04.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 118,02 eur od 01.05.2014 až do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 127,91 eur od 01.06.2014 až do zaplatenia, 8,15 % ročne zo sumy 135 eur od 01.07.2014 až do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokovou vetou II. vo zvyšku žalobu zamietol; výrokovou vetou III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,02 % s tým, že o výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením a výrokovou vetou IV. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť Slovenskej republike, na účet Okresného súdu Skalica titulom súdneho poplatku sumu 283 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 57 ods. 1 a 2, 58 ods. 1 až 5, § 97 ods. 1, § 118 ods. 1, § 121 ods. 1, § 122 ods. 1, § 122a ods. 1, § 122b ods. 1, § 145 ods. 1, § 152 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce ( ďalej len „Z.p.“ ), § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2, § 13 ods. 1 a 2 z. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách ( ďalej len „ZoCN“ ).
3. Vecne prvoinštančný súd dôvodil tým, že žalobca ako zamestnanec a žalovaná ako zamestnávateľ uzavreli dňa 14. novembra 2011 pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu žalobcu - robotník s dohodnutým dňom nástupu do práce 14. novembra 2011. Dodatkom zo dňa 15. mája 2012 bol pracovný pomer zmenený na dobu neurčitú. Dňa 7. júla 2014 uzatvorili žalobca a žalovaná Dohodu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej pracovný pomer založený zmluvou bol skončený ku dňu 7. júla 2014. Žalobca sa domáhal od žalovanej úhrady nevyplatených pracovnoprávnych nárokov, pričom ich jednotlivé vyčíslenie vyplynulo z tabuliek, ktoré žalobca uviedol vo svojej žalobe. Z priložených tabuliek vyplýva, že si žalobca vyčíslil svoj nárok takto: A/ neuhradená mzda - nedoplatok od septembra 2012 do marca 2014 celkovo vo výške 567,19 eur; B/ neuhradené stravné - neuhradené od septembra 2012 do júla 2014 vo výške 4.790,71 eur; C/ neuhradené cestovné náklady - od septembra 2012 do mája 2014 celkovo vo výške 1.740,04 eur (pozn. v tejto časti t.j. ,,C“ bol žalobný nárok zamietnutý rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 5Cpr/2/2015-280 zo dňa 2. mája 2018 / výrok II. / voči čomu žalobca odvolanie nepodal, preto v uvedenej časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a predmetom konania po zrušení uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie uznesením odvolacieho súdu 26CoPr/3/2018-347 zo dňa 27. marca 2019 zostali len nároky pod ,,A“ a ,,B“). V súvislosti s uplatneným nárokom na neuhradenú mzdu za obdobie od septembra 2012 do marca 2014 celkovo vo výške 567,19 eur prvoinštančný súd skúmal, kde a v akom rozsahu žalobca pracoval v uvedenom období, pričom tu konštatoval, že žalobca ako zamestnanec žalovanej aj s ďalšími pracovníkmi žalovanej vykonávali v Rakúsku práce fakticky pre iný subjekt ako pre žalovanú, t. j. pre zamestnávateľa so sídlom v Rakúsku a vykonávanie týchto prác bolo žalobcovi priamo nariaďované pracovníkom iného subjektu - zamestnávateľa so sídlom v Rakúsku a nie pracovníkom žalovanej. Žalobcovi a aj ostatným pracovníkom žalovanej bolo vykonávanie prác na pracoviskách v Rakúsku kontrolované, evidované a potvrdzované do pracovných listov ( č.l. 36 až 115 ) pracovníkom iného subjektu, kde žalobcov „nadriadený“ - zamestnanec rakúskej spoločnosti potvrdzoval od kedy do kedy v jednotlivé dni žalobca vykonával práce. Tieto pracovné listy potvrdzoval jeho „nadriadený“ zamestnanec rakúskej spoločnosti svojim podpisom. To, že tento pracovný výkaz nevyplňoval pracovník žalovanej, logicky vyplýva aj zo skutočnosti, že výkaz je písaný aj v nemeckom jazyku a tiež skutočnosť, že samotná žalovaná sa k týmto pracovným výkazom nehlási a uvádza, že takéto výkazy od svojho zmluvného partnera z Rakúska nedostala. Konateľka žalovanej vo svojej výpovedi k tejto skutočnosti uviedla, že zamestnancovi, ktorý pracoval takto vo Viedni, uhrádzala žalovaná mzdu na základe evidencie jeho dochádzky. Táto evidencia sa realizovala u žalovaného tak, že keď obchodný partner žalovanej v danom dni neohlásil, že niekto zo zamestnancov, ktorých žalovaná poslala na stavbu nenastúpil, tak mala za to, že odpracoval celú zmenu vo Viedni. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná reálne neevidovala rozsah vykonávania prác žalobcu v Rakúsku a nemala správnu evidenciu odpracovaných dní a hodín v pracovných zmenách zo strany žalobcu. Reálne odpracovaná práca zo strany žalobcu v Rakúsku ako zamestnanca žalovanej bola v skutočnosti evidovaná v pracovných listoch, ktoré vyplňoval zamestnanec rakúskeho subjektu, ktorý na konkrétnom pracovisku práce žalobcovi zadával, kontroloval a evidoval. Takto to bolo zaužívané v prípade žalobcu, ale aj v prípade ostatných pracovníkov žalovanej vykonávajúcich v predmetnom období práce v Rakúsku, preto ho mal za hodnoverný dôkaz o tom, kedy a v akom rozsahu žalobca vykonával práce v Rakúsku ako zamestnanec žalovanej. Takto bol potvrdzovaný žalobcovi aj rozsah pracovného času, ktorý žalobca v jednotlivé dni odpracoval ako nadčas, t. j. na viac v jednotlivé pracovné dni. V mzdovom liste žalobcu, ktorý viedla žalovaná za roky 2012, 2013 a 2014 ( príloha č. l. 177 ), však žalobca u žalovanej nemal vykázané žiadne odpracované nadčasové hodiny. Žalovaná vykazovala pracovný čas žalobcovi len formálne, bez reálnych podkladov. Svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že žalobca spolu s ďalšími pracovníkmi pracoval v rozsahu denných prác aj nadčas a taktiež aj čo sa týka dní v priebehu niektorých pracovných týždňov pracoval niektoré dni na viac. Žalovaná uviedla, že žalobcovi uhradila všetky jeho mzdové nároky súvisiace s pracovným pomerom medzi ňou a žalobcom.
Avšak v konaní neprodukovala žiadny hodnoverný dôkaz na skutočnosť, že žalobca neodpracoval v rámci trvania pracovného pomeru žiadne nadčasové pracovné hodiny na pracoviskách v Rakúsku. Žalovaná tvrdila, že mzdu za odpracované hodiny zo strany žalobcu evidovala na základe nahlásenia počtu odpracovaných hodín zo strany obchodného partnera žalovanej, čo vyplýva z výpovede štatutárnej zástupkyne žalovanej ( S. T. ) zo dňa 2. mája 2018 ( č.l. 276 ), ktorá uviedla, že pokiaľ im ich obchodný partner nenahlásil, že na stavbe vo Viedni nejaký pracovník žalovanej chýba, automaticky pracovníkovi zaevidovali odpracovaný pracovné deň v dĺžke 7,5 hod. Taktiež uviedla, že pokiaľ by pracovníci pracovali nadčas, bol by im to ich obchodný partner oznámil. Na základe evidencie dochádzky potom žalovaná žalobcovi uhrádzala mzdu pričom žalovaná neevidovala, kedy jej zamestnanci ukončili pracovnú zmenu a kedy sa vrátili do Holíča. Na úhradu mzdy žalovaná nepoužívala reálnu evidenciu uvádzanú v pracovných listoch podpisovaných zamestnancami obchodných partnerov, pričom súdu prvej inštancie nepredložila dôkaz - kompletné pracovné listy žalobcu, na základe ktorých žalobcovi priznával mzdu za jednotlivé odpracované mesiace. Na predloženie týchto pracovných listov bola žalovaná viackrát vyzývaná, pretože uvedené pracovné listy by boli dôkazom o skutočne odpracovaných dňoch a hodinách zo strany žalobcu. Z pracovných listov, ktoré predložil žalobca ako dôkaz ( v preklade na č.l. 400 - identické s č.l. 36 - 116 ) vyplýva, že žalovaná za uvedené obdobie, ktoré je špecifikované v bode 57 rozsudku súdu prvej inštancie neuhradila žalobcovi mzdu za odpracované hodiny počas pracovnej doby a za prácu nadčas, ktoré tvoria rozdiel medzi skutočne odpracovanými hodinami v súčte celkovo 2109,15 hodín a započítanými odpracovanými hodinami na vyplatenie mzdy v počte 1590 hodín, t. j. celkovo za 519,15 hodín. Pri hodinovej dohodnutej mzde 2,5 eur potom žalovaná neuhradila žalobcovi na mzde sumu 1.297,87 eur. Žalobca si v konaní uplatnil úhradu mzdy v sume 567,19 eur, z toho dôvodu súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť nad uplatnenú sumu. Na základe uvedeného v zmysle § 118 Z.p. a § 121 Z.p. súd prvej inštancie priznal žalobcovi na doplatku mzdy a za prácu nadčas celkovo sumu 567,19 eur s príslušnými úrokmi z omeškania. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na neuhradené stravné za obdobie od septembra 2012 do júla 2014 v celkovej sume 4.790,71 eur súd prvej inštancie skúmal, kde a v akom rozsahu žalobca pracoval v uvedenom období. Z výpovede žalobcu a taktiež z výpovedí svedkov C. Q., B. P., B. M., C. P. vyplýva, že žalobca počas jeho pracovného pomeru spolu s ďalšími pracovníkmi žalovaného pracoval na pracoviskách vo Viedni a okolí v Rakúskej republike. Práce vykonával na rozličných stavbách, na ktoré bol zadelený podľa písomných pokynov - rozpisov, ktoré sa nachádzali v ubytovni pracovníkov vo Viedni, kde boli pracovníci ubytovaní. Uvedenými svedeckými výpoveďami bolo aj preukázané, že žalobca spolu s ďalšími pracovníkmi pracoval aj v rozsahu denných prác nadčas a taktiež aj prác nadčas čo sa týka dní v priebehu niektorých pracovných týždňov. Z výpovede žalobcu a svedkov: C. Q., B. P., B. M. a C. P. vyplýva, že keď pracovali vo Viedni, do zamestnania dochádzali v nedeľu večer, cez pracovný týždeň bývali na ubytovni firmy SK Stahlbau a v piatok, resp. v sobotu cestovali domov. Charakter vykonávania práce zo strany žalobcu ( a tiež aj iných pracovníkov žalovaného pracujúcich v Rakúsku ) bolo fakticky vykonávanie prác na základe dočasného pridelenia zamestnanca inému zamestnávateľovi v zmysle § 58 Z.p. Zmluva o takomto vykonávaní prác však uzatvorená nebola. Žalovaná v danom prípade poskytla zmluvnému partnerovi v Rakúsku svojich zamestnancov vrátane žalobcu, ktorí boli zmluvnému partnerovi k dispozícii na vykonávanie manuálnych prác. Zmluvný partner v Rakúsku v plnom rozsahu disponoval žalobcom ako pracovníkom a zrejme aj z dôvodu vykonávania prác nadčas mu poskytol aj ubytovanie vo Viedni, nakoľko by bolo časovo veľmi obtiažne pre pracovníkov žalovanej odchádzať po skončení pracovnej zmeny domov mimo Viedeň a na druhý deň opätovne cestovať do Viedne tak, aby boli o 6.45 hod. už na danom pracovisku. Pracovná zmena začínala o 7.00 hod. a končila aj s prácami nadčas okolo 16.30 hod. niekedy o 17.30 hod. ( č.l. 107 ). Cesta motorovým vozidlo z Holíča do Viedne do ubytovne trvá približne 1 hodinu a 20 minút. Žalobca tým, že bol daný k dispozícii rakúskemu zmluvnému partnerovi žalovanej na vykonávanie práce v priebehu celého pracovného týždňa, bol takto spolu s inými zamestnancami žalovanej vysielaný zamestnávateľom na zahraničnú pracovnú cestu ( § 2 ods. 1, ods. 2 ZoCN ) na pracoviská vo Viedni v Rakúsku. Zahraničná pracovná cesta trvala od nedele, resp. pondelka rána minimálne do piatka večera konkrétneho pracovného týždňa. Žalovaná v konaní neprodukovala žiadne dôkazy o tom, že by dávala zamestnancom príkaz na jednodenné zahraničné pracovné cesty a že by týchto pracovníkov žalovaná každý deň dopravovala zo sídla spoločnosti v Holíči do Viedne a že by z Viedne každý deň týchto pracovníkov po skončení pracovnej zmeny odvážal naspäť do Holíča. O tejto skutočnosti vypovedal svedok B. M., keď uviedol, že do Viedne vozil len upratovačky prípadne pracovníkov, ktorí chodili na výpomoc, žalobcu nevozil, lebo ten býval vo Viedni na ubytovni. Žalovaná dala zamestnancom k dispozícii - zabezpečila im počas pracovného týždňa ubytovanie na ubytovni vo Viedni prostredníctvom zmluvného partnera v Rakúsku, za ktoré zamestnanci neplatili. Dokonca na tejto ubytovni boli zamestnancom dávané aj písomné pokyny - rozpisy na jednotlivé pracovné dni,
na ktorých pracoviskách majú títo zamestnanci práce vykonávať. Ubytovanie žalobcu a zamestnancov žalovanej bolo nevyhnutné aj z dôvodu, že pracovné zmeny začínali skoro ráno a končili vrátane prác nadčas niekedy aj o 17.30 hod., takže pri následnom odvoze zamestnancov do sídla spoločnosti v Holíči by ich pobyt doma bol absolútne nezmyselný a mohli by ho využiť fakticky len na spánok, pričom v skorých ranných hodinách by museli znovu nastupovať na cestu do zamestnania vo Viedni. Za takýchto okolností sa uvedené práce dali vykonávať len v rámci zahraničnej pracovnej cesty v trvaní celého pracovného týždňa. Z výpovede štatutárnej zástupkyne žalovanej ( S. T. ) zo dňa 2. mája 2018 ( č.l. 276 ) vyplynulo, že žalovaná neevidovala, kedy jej zamestnanci ukončili pracovnú zmenu a kedy sa vrátili do Holíča. Diéty pracovníkom uhrádzali na základe odpracovaných hodín, zrejme za 7,5 hod. Žalovaná v konaní neprodukovala žiadne dôkazy o tom, že by žalobcu ( a ani iných pracovníkov ) vysielala na jednodňové pracovné cesty do Rakúska. Nepredložila k tomu písomný príkaz, nariadenie alebo rozhodnutie, neuviedla ani kto takéto príkazy žalobcovi dával a akou formou, pričom žalobca existenciu takýchto príkazov na pracovné cesty do Rakúska poprel. V dohode o niektorých podmienkach pracovnej cesty ( č.l. 177a ) uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou dňa 8. decembra 2011 bode II. dohody je uvedené, že za pracovnú cestu sa považuje len taká cesta, ktorú nariadil zamestnávateľ. Ak je zamestnanec vyslaný na niekoľko pracovných ciest vo viacerých dňoch bezprostredne po sebe nasledujúcich, považuje sa každá takáto cesta za samostatnú cestu. V prípade, že zamestnanec chce v takom prípade zostať v mieste výkonu práce, nie je povinný vrátiť sa v každom dni do obce svojho pravidelného pracoviska alebo bydliska a môže pracovnú cestu prerušiť v období pre začatím výkonu práce na pracovnej ceste a v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste, v takom prípade platí, že za dobu pracovnej cesty sa pre jednotlivé dni považuje len čas výkonu práce na pracovnej ceste a čas skutočne strávený cestou do miesta výkonu práce na pracovnej ceste a späť. V bode III. Dohody je uvedené, že uzavretie tejto dohody neobmedzuje zamestnávateľa v jeho práve vyslať zamestnanca na pracovnú cestu na jeden alebo viac dní a určiť mu, že prerušenie pracovnej cesty je neprípustné. Presné podmienky pracovných ciest určuje zamestnávateľ svojím rozhodnutím. Podľa názoru súdu prvej inštancie za situácie týkajúcej sa danej veci je táto dohoda neplatná v zmysle § 17 ods. 1 Z.p. a to z dôvodu, že žalobca ako zamestnanec by sa vopred vzdal svojich práv na oddych a zaplatenie nárokov súvisiacich s viacdňovou pracovnou cestou ( hlavne oddych medzi jednotlivými pracovnými zmenami ). Žalovaná taktiež dôkazmi nepreukázala, že k prerušeniu pracovnej cesty dochádzalo. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k názoru, že žalobca má nárok na úhradu stravného za jednotlivé zahraničné pracovné cesty trvajúce nepretržite od pondelka do piatka, resp. soboty konkrétneho pracovného týždňa, t. j. za jednotlivé pracovné dni podľa položky nad 12 hodín denne, t. j. za každý pracovný deň v sume 45 eur v zmysle § 13 ods. 1, ods. 2 ZoCN v spojení s Opatrením Ministerstva financií SR č. 472/2011 Z.z. a č. 401/2012. Žalovaná za obdobie špecifikované v bode 63 rozsudku súdu prvej inštancie neuhradila žalobcovi stravné za odpracované dni zahraničných služobných ciest v rozsahu, ktorý tvorí rozdiel medzi nárokom žalobcu za skutočne odpracované dni zahraničných služobných ciest v počte 441 dní x nárok na stravné 45 eur na deň, t. j. 19.845 eur a sumou skutočne vyplateného stravného 15.690,98 eur, t. j. 4.154,02 eur, preto žalobcovi priznal na doplatku na neuhradenom stravnom sumu 4.154,02 eur s príslušnými úrokmi z omeškania a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol. Celková priznaná suma je potom 567,19 eur titulom neuhradenej mzdy a 4.154,02 eur titulom neuhradeného stravného, spolu 4.721,21 eur. Keďže žalovaná neuhradila žalobcovi jeho uplatnenú pohľadávku riadne a včas, je s jej úhradou v omeškaní odo dňa povinnosti uhradiť jednotlivé splatné plnenia za konkrétne mesiace trvania pracovného pomeru. Splatnosť nárokov z pracovného vzťahu je ( pokiaľ sa strany nedohodnú inak ) vždy 1. dňa nasledujúceho mesiaca. V omeškaní je preto žalovaná vždy od dňa nasledujúceho po predchádzajúcom mesiaci. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi voči žalovanej aj úrok z omeškania z jednotlivých čiastkových plnení ( nárok na doplatok mzdy a nárok na doplatok stravného za jednotlivý mesiac ) od 1. dňa nasledujúceho mesiaca do zaplatenia v súlade s ust. § 517 ods. 1 O. z. a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., nakoľko mal preukázané, že jednotlivé plnenia boli už splatné uvedeným dňom, v čase vzniku omeškania bola úroková sadzba 0,75 %. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal podľa pomeru jeho úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,02 %. Žalobca si v konaní uplatňoval sumu celkovo vo výške 7.097,84 eur, pričom mu bola súdom priznaná suma vo výške 4.721,21 eur. V takomto prípade je úspech žalobcu 66,51 % a neúspech 33,49 %, čo predstavuje výsledný úspech žalobcu vo výške 33,02 %.
4. Proti prvej, tretej a štvrtej výrokovej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd tomuto odvolaniu vyhovel a aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne alebo aby rozhodol tak, že napadnutý rozsudok
zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvej inštancie nerešpektoval závery odvolacieho súdu, pretože náležite nevyhodnotil vykonané dokazovanie v súlade s ustanovením § 191 C.s.p. a nevysporiadal sa s jej odvolacími argumentmi, ktoré boli uvedené v odvolaní proti, v poradí prvému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie ani v poradí druhom rozhodnutí nezohľadnil skutočnosť, že žalobca nepreukázal nárok na úhradu sporných mzdových nárokov za sporné nadčasy, pretože nepreukázal existenciu žiadneho príkazu žalovanej alebo jej súhlasu na prácu nadčas, a žalobca nepreukázal kedy a akú prácu konkrétne údajne vykonával nad určený týždenný čas. Žalobcom predložené tzv. pracovné listy nezostavila ani nepodpísala, a ani žiadny jej zamestnanec, pričom predložené, tzv. pracovné listy nie sú mzdovým podkladom a nejedná sa ani o jej evidenciu. Pracovné listy sú neúplné, v značnej časti nepodpísané, a tie pri ktorých sa nachádza podpis, nie je zrejmé, kto tieto listiny vystavil a podpísal a nevysporiadal sa ani s absenciou povinnosti tvrdenia žalobcu, čo z toho ktorého predloženého dôkazu má v súvislosti s údajnými nárokmi vyplývať. Naopak, súdu prvej inštancie predložila všetky relevantné mzdové doklady ( mzdové listy a evidenciu dochádzky ), predložené mzdové doklady preukazujú, že žalobca mal všetky svoje mzdové záväzky riadne a včas splnené. Žalobcovi nedala žiadny príkaz ani súhlas na prácu nadčas a rozhodol v rozpore s ustanovením § 97 Z.p., pretože nezohľadnil zákonnú definíciu práce nadčas. Žalobcovi nebol daný písomný príkaz na viacdňovú pracovnú cestu a žalobca preto nepreukázal existenciu akéhokoľvek písomného príkazu na viacdňovú pracovnú cestu, v konaní nebol predložený nijaký príkaz na viacdňovú pracovnú cestu ňou vyplnený a podpísaný a nebolo predložené ani žiadne vyúčtovanie viacdňovej pracovnej cesty. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o spornom nároku na úhradu stravného rozhodol v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 ZoCN, podľa ktorého vznik nároku na stravné je podmienený písomným príkazom na pracovnú cestu a následným vyúčtovaním tejto cesty. Nesprávne bol vyhodnotený obsah a význam Dohody o niektorých podmienkach pracovnej cesty zo dňa 8. decembra 2011, z ktorého vyplýva, že žalobca si bol vedomý podmienok platných pre uskutočňovanie pracovných ciest, svoje rozhodovanie založil na nesprávnom predpoklade o údajnej neplatnosti Dohody o niektorých podmienkach pracovnej cesty zo dňa 8. decembra 2011, pričom súd dostatočne nekonkretizoval dôvody svojho predpokladu, a v poradí druhom rozhodnutí, bez ďalšieho nového významného dokazovania zmenil právny názor a dospel k nesprávnemu záveru, že v danom prípade sa malo jednať zo strany žalobcu o vykonávanie prác na základe dočasného pridelenia zamestnanca, pričom súčasne správne konštatoval, že zmluva o takomto vykonávaní prác uzatvorená nebola. Z formálneho vymedzenia jednotlivých odvolacích dôvodov odôvodnila svoje odvolanie tým, že súd nesprávnym procesným postup znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávny procesný postup spočíva v tom, že súd prvej inštancie pracovné listy jej právnemu zástupcovi doručil, ale na pojednávaní a ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, čo z predložených dôkazov a z ktorého konkrétne vyvodzuje. Teda či z toho ktorého konkrétneho dôkazu vyvodzuje nárok žalobcu na stravné alebo na prácu nadčas a ku ktorému konkrétnemu dňu alebo ku ktorým hodinám sa má nárok vzťahovať. Nesprávny procesný postup videla aj v tom, že súd prvej inštancie bez toho, aby vykonal ďalšie náležité dokazovanie zmenil právny názor a vec svojvoľne právne posúdil tak, akoby sa v tomto prípade malo jednať o vykonávanie prác na základe dočasného pridelenia zamestnanca, pričom súčasne správne súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že zmluva o takomto vykonávaní prác uzatvorená nebola. Napadnuté rozhodnutie je vnútorne rozporné a nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s jej argumentmi, že žalobca v konaní nepreukázal nárok na nadčasy, že žalobca v konaní nedoložil žiadny príkaz o nariadení práce nadčasu, že žiadny z uvedených svedkov nepotvrdil žiadny konkrétny nadčas s určením konkrétneho dňa, v ktorom mal byť údajný nadčas vykonaný. Z vykonaného dokazovania, nevyplývajú skutkové závery, ktoré súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V skutočnosti bolo v konaní preukázané, že si všetky svoje povinnosti zamestnávateľa z pracovného pomeru riadne a včas plnila, preto vyhodnotil skutkový stav vyplývajúci z doteraz predložených dôkazov nesprávne, v dôsledku toho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V zmysle ustanovenia § 58 Z.p. sa vyžaduje písomná forma dohody o dočasnom pridelení zamestnanca avšak v konaní nebolo preukázané uzatvorenie žiadnej takej zmluvy ani dohody o dočasnom pridelení žalobcu inému zamestnávateľovi. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie nadčasov presvedčivá právna argumentácia absentuje úplne, keď súd prvej inštancie okrem iného opomenul diferencovať medzi nárokom na mzdu a medzi nárokom na úhradu spornej práce nadčas. V súvislosti s odkazom na platné ustanovenie § 97 ods. 1 Z.p. poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nie sú splnené zákonné
predpoklady na priznanie nárokov na úhradu spornej práce nadčas. V súvislosti s odkazom na platné ustanovenia ZoCN poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady na priznanie stravného, pretože žalobca v konaní nijako nepreukázal, kedy údajne nastúpil na výkon práce do iného miesta ani nepreukázal skončenie údajnej pracovnej cesty. Rovnako tak ani súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nikde neuvádza, kedy žalobca údajne nastúpil na výkon práce do iného miesta ani neuviedol, kedy mal žalobca skončiť údajnú pracovnú cestu, nepredložil ani neoznačil žiadny písomný príkaz na pracovnú cestu podľa § 3 ods. 1 ZoCN. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil aj pri určovaní výšky úrokovej sadzby, pretože v danom prípade sa jedná o občianskoprávny vzťah a nie obchodnoprávny vzťah. Aktuálna sadzba zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy je stanovená podľa § 517 ods. 2 O.z. v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z. Od 1. februára 2013 do 7. mája 2013 je sadzba zákonných úrokov z omeškania 5,75 %; od 8. mája 2013 do 12. novembra 2013 je sadzba zákonných úrokov z omeškania 5,50 %; od 13. novembra 2013 do 10. júna 2014 je sadzba zákonných úrokov z omeškania 5,25 %. a od 11. júna 2014 do 9. septembra 2014 je sadzba zákonných úrokov z omeškania 5,25 %. Napriek uvedenému priznal žalobcovi nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania za obdobie od 1. februára 2013 až do 1. júla 2014 vo výške 8,75 %, 8,50 %, 8,25 % a 8,15 %. Nesprávna je aj úvaha súdu prvej inštancie, ktorý vychádza z nesprávneho predpokladu, že nárok na zaplatenie mzdového nároku ako aj nárok na zaplatenie stravného je splatný už prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola práca alebo pracovná cesta vykonaná. Podľa § 129 Z.p. platí, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. V prípade nároku na stravné podľa zákona o cestovných náhradách č. 383/2002 Z.z. platí, že splatnosť nároku na stravné je podmienená predložením podkladov o pracovnej ceste a nastáva až v lehote 10 dní po predložení týchto podkladov. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade hypotetickej oprávnenosti žalovaných nárokov by bolo napadnuté rozhodnutie nesprávne pre absenciu určenia správneho termínu splatnosti žalovaných nárokov.
5. K odvolaniu žalovanej sa prostredníctvom zástupcu vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že ho považuje za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalovanej napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny. Predovšetkým poukázal na to, že súd prvej inštancie, čo do základu, už druhýkrát rozhodol v jeho prospech, preto má za to, že zo zisteného skutkového stavu a po právnom posúdení rozhodol správne. Z vykonaného dokazovania niet pochýb, že žalovaná príslušné pracovnoprávne predpisy nielen vo vzťahu k žalobcovi porušovala a tieto obchádzala. Ak žalovaná v odvolaní namieta, že nepreukázal existenciu žiadneho príkazu na prácu nadčas, tak tu uviedol, že o príkazoch na výkon práce nadčas, ako aj o celkovom spôsobe prideľovania práce zamestnancom žalovanej, evidencie vykonanej práce, pracovných ciest svedčia tak jeho výpoveď, ako aj výpovede svedkov: C. Q. ( zápisnica o pojednávaní zo dňa 7. februára 2017 ), B. P. a B. M. ( zápisnica o pojednávaní zo dňa 30. mája 2017 ). Sama konateľka žalovanej vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 2. mája 2018 uviedla (strana 3) cit.: „Priamo na jednotlivých stavbách v konkrétny deň našich zamestnancov riadil zamestnanec našich obchod. partnerov.“ Súd prvej inštancie uvedenú výhradu žalovanej vyvracia v bodoch 50. až 53. rozsudku súdu prvej inštancie. Výhrada žalovanej voči pracovným listom predloženým ako dôkaz je vyvrátená svedeckými výpoveďami ďalších zamestnancov žalovaného, ktorí zhodne potvrdili, akým spôsobom sa tieto pracovné listy vyhotovovali, kto ich vystavil, kto ich podpisoval. Tieto pracovné listy jednoznačne preukazujú, že evidencia vykonanej práce zo strany žalovanej, ktorá prácu svojim zamestnancom priamo na pracovisku neprideľovala, túto nekontrolovala, je v rozpore so skutočným stavom veci a nemožno tak poskytnúť ochranu listinným dôkazom, ktoré sú v rozpore so skutočnosťou. Pokiaľ žalovaná poukazuje na svoju vlastnú mzdovú evidenciu, ktorú predložila, tak súd prvej inštancie najmä v bode 53. rozsudku hodnovernosť tejto dokumentácie považoval za vyvrátenú tak listinnými dôkazmi, ako aj svedeckými výpoveďami. Zároveň z takto predloženej mzdovej dokumentácie žalovanej žiadnym spôsobom nevyplývajú skutočnosti, že by mal vykonávať jednodňové pracovné cesty. Takéto dôkazy zo strany žalovanej absentujú, naopak sa preukázalo, akým spôsobom sa realizovali pracovné cesty zamestnancov žalovanej do Viedne, resp. do zahraničia. Ak žalovaná v odvolaní uvádzala, že mu nedala žiaden písomný príkaz na viacdňovú pracovnú cestu, možno uviesť, že žalovaná nepredložila súdu žiaden dôkaz, žeby mu písomné príkazy na pracovné cesty vôbec udeľovala, a to napriek tomu, že zahraničné pracovné cesty vykonával. Mzdové podklady predložené žalovanou žiadne príkazy neobsahujú, avšak sama konateľka vo svojej výpovedi uviedla, že vo Viedni, na pracovných cestách pracovalo viacero zamestnancov, medzi nimi aj on. K odvolacej námietke čo do neplatnosti Dohody o niektorých podmienkach pracovnej cesty zo dňa 8.
decembra 2011 odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 61. Čo do porušenia práva na spravodlivý proces formalizuje svoju obranu do tej miery, že by na druhej strane došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 57. a 63., kde prvoinštančný súd uviedol v akom rozsahu pracovné listy ním predložené posúdil čo do náhrady mzdy a čo do náhrady stravného. V konaní boli predložené dôkazy predovšetkým z jeho strany, žalovanou predložená mzdová dokumentácia je neúplná a bola jej hodnovernosť a pravdivosť vyvrátená. Zároveň poukázal na to, že pokiaľ žalovaná niektoré dôkazy a skutkové tvrdenia spochybňuje, má v zmysle ustanovenia § 151 C. s. p. povinnosť uviesť aj vlastné skutkové tvrdenia, ktoré je však potrebné podložiť aj príslušnými dôkazmi, čo v spore nenastalo. K výhrade žalovanej k právnemu posúdeniu výkonu jeho práce v zahraničí ako dočasného pridelenia zamestnanca uviedol, že súd prvej inštancie v bodoch 51. a 52. rozsudku uviedol, že výkon jeho práce v zahraničí v prospech obchodného partnera žalovanej fakticky napĺňa znaky dočasného pridelenia. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že všetky znaky takého dočasného pridelenia boli naplnené. Žalovanou predložená objednávka vo forme úradného prekladu na tejto skutočnosti nič nezmenila, pretože bolo preukázané, že vykonával prácu ako zamestnanec žalovanej v zahraničí, pre tretí subjekt, pričom práce mu boli prideľované a organizované obchodnými partnermi žalovanej. O týchto skutočnostiach svedčia tak pracovné výkazy ním predložené, ako aj svedecké výpovede. Výpovede svedkov, ktorých výsluch navrhoval ( žalovaný bol v tomto smere pomerne procesne nečinný ), mali za účel potvrdiť vierohodnosť tvrdení a dôkazov ním predložených. Výsluchy svedkov teda nemali za cieľ potvrdzovať vždy konkrétny výkon jeho práce a výkon práce nadčas v konkrétny deň, ale mali za cieľ potvrdiť to, že výkon jeho práce v zahraničí prebiehal spôsobom ako uviedol v žalobe, že pracovná doba bola evidovaná v pracovných listoch, a že vykonával aj práce nadčas. Tieto skutočnosti boli svedkami jednoznačne potvrdené, a teda bola preukázaná pravdivosť jeho tvrdení žalobcu a dôkazov ním predložených. Zo mzdových podkladov žalovanej súd prvej inštancie nemohol vyvodzovať žiadne závery, keďže tieto podklady nezodpovedali skutočnosti ( bod 53. rozsudku súdu prvej inštancie ). Súd na tieto listiny nemohol prihliadnuť ako na dôkazy s pravdivým obsahom. Mzdová evidencia žalovanej bola len formálna, vedená v rozpore so skutočným stavom veci. K namietanému priznaniu stravného a súčasnému nepriznaniu cestovného uviedol, že stravné mu bolo súdom priznané z dôvodu, že práce v mene žalovanej pre tretie osoby riadne vykonal ( v zmysle pracovných listov ním predložených ), pričom v spore samom nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že by žalobca uvedené práce v ním tvrdenom rozsahu neboli vykonané. Z konania vyplynulo, že je rozpor medzi skutočne odpracovaným časom a vykázaným odpracovaným časom v mzdových listoch žalovanej ako zamestnávateľa. K nepriznaniu cestovného uviedol, že súd prvej inštancie tým netvrdil, že pracovné cesty sa neuskutočnili, ale že nepreukázal dôkazmi uskutočnenie týchto pracovných ciest svojím motorovým vozidlom a konkrétne cestovné výdavky. V konaní sa jednoznačne preukázalo formálne vedenie mzdovej dokumentácie zamestnancov žalovanej ( zamestnanci boli nútení si kontrolovať počet odpracovaných hodín - napr. svedok B. P. vypočutý na pojednávaní dňa 30. mája 2017 ), čo potvrdila aj konateľka žalovanej, že pri evidencii dochádzky a odpracovaného času vychádzali z domnienok, a nie skutočnosti. Už v samotnej žalobe presne definoval, za ktoré dni požaduje vyplatenie doplatku mzdy a stravného. Konkrétne dni možno vyvodiť z pracovných listov ním predložených a rozdielu uvedenom v mzdových listoch vystavených žalovanou, v zmysle ktorých mu bola vyplatená mzda a iné pracovnoprávne nároky. Na inú mzdovú dokumentáciu žalovanej nemožno prihliadnuť s ohľadom na jej rozpor so skutočnosťou, a teda že nie je pravdivá. Mzdovú dokumentáciu si žalovaná vystavovala a upravovala podľa svojej ľubovôle, v rozpore so skutočne odpracovaným časom a nezohľadňujúc dlhodobé vykonávanie prác v zahraničí. Žalovaná na jednej strane vytýka , že nebol predložený žiaden písomný príkaz na viacdňovú pracovnú cestu, na strane druhej však sama napriek absencii týchto písomných príkazov trvá na tom, že zamestnanci mali nariadené jednodňové pracovné cesty. Je však zrejmé, že tieto cestovné príkazy mala vystavovať sama žalovaná a jedine ona ich mohla mať v dispozícii. Žalovaná však ako mzdovú dokumentáciu predložila jediné vyúčtovanie cestovných výdavkov, čo vyplýva z bodu 25. rozsudku súdu prvej inštancie. Už tu je zrejmé, že sama žalovaná porušovala príslušné pracovnoprávne predpisy týkajúce sa vyúčtovania pracovných ciest ( § 3 ods. 1 ZoCN ). Sama žalovaná sa odvoláva na výpoveď svedka, ktorý cestoval denne na pracovisko, pričom však v závere svojej výpovede na pojednávaní dňa 30. mája 2017 (strana 3) uviedol: „Neskôr som potom začal na ubytovní bývať aj ja. Nakoľko dochádzanie bolo únavné.“ Jednodňové pracovné cesty, ako to uvádza a požaduje žalovaná boli a sú v rozpore s ustanovením § 92 ods. 1 Z.p. o nepretržitom dennom odpočinku. Spôsob a výkon pracovných ciest bol z dôvodu absencie dôkazov predložených žalovanou preukázaný svedeckými výpoveďami svedkov, ktoré boli v rozhodných skutočnostiach zhodné. Použitie pracovných listov ako dôkazy o skutočne vykonanej práci je riadnym dôkazom, ktorého pravdivosť a správnosť nebola žalovanou v konaní nijako vyvrátená. To, že
žalovaná takéto listiny nepoužívala, nie je jeho problém, ale žalovanej. Deklaruje to len už preukázanú skutočnosť, že žalovaná viedla svoje pracovnoprávne evidencie formálne bez zohľadnenia skutočného stavu veci a skutočne odpracovaného času zamestnancov. K námietke žalovanej vo veci priznaných úrokov z omeškania uviedla, že žalovaná opomenula prihliadnuť na prechodné ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to predovšetkým ustanovenie § 10c uvedeného nariadenia:,, Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013“. Skutkový stav je zrejmý, že záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, preto v tomto smere je námietka žalovanej neopodstatnená.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( § 362 ods. 1 C.s.p. ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 359 C.s.p. ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( § 355 ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti ( § 127 a § 363 C.s.p. ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p. ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( § 379 C.s.p. ) a dôvodmi odvolania ( § 380 ods. 1 C.s.p. ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( § 380 ods. 2 C.s.p. ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 383 C.s.p. ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( § 219 ods. 3 C.s.p. ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je v odvolaním napadnutých výrokoch vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( § 387 ods. 1 C.s.p. ).
7. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd dopĺňa.
8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil úplne a správnym spôsobom, z hľadiska ich dôležitosti a pravdivosti, každý dôkaz jednotlivo a zároveň komplexne v ich vzájomných súvislostiach, v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. § 191 a nasl. C.s.p. a vo svojom postupe a v úvahách, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov, neporušil právo strán na spravodlivý proces a dospel k správnym skutkovým zisteniam. V súlade so zákonom posúdil i otázku dôkazného bremena strán vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam v prejednávanej veci a odvolací súd sa stotožňuje s jeho právnym záverom, že v danej veci žalobca oprávnenosť nároku na nedoplatok mzdy a stravné v súdom prvej inštancie priznanej výške ( bod. 55 až 58 a 62 a 63 rozsudku súdu prvej inštancie ) prislúchajúce mu za čas trvania zahraničnej pracovnej cesty vrátane výkonu dohodnutej práce vo Viedni, na ktorú bol žalovanou ( svojim zamestnávateľom ) vyslaný - predloženými a vykonanými listinnými dôkazmi a výpoveďami označených svedkov, ktorí so žalobcom vo Viedni pracovali, preukázal a uniesol tak ohľadom svojich tvrdení dôkazné bremeno. Náležite a presvedčivo sa súd vysporiadal i s hodnotením obrany žalovanej a jej námietkami v spore, posúdiac ju opodstatnene ako nedôvodnú. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku i v kontexte odvolacích námietok žalovanej možno doplniť, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť strán ( v teórii procesného práva pomenované ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ) v civilnom sporovom konaní sú naplnením princípu kontradiktórnosti ( prejednacej zásady ) stanovujúcej, že je zásadne vecou sporovej strany tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je medzi stranami sporu rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Strana sporu je preto povinná ( § 132 C.s.p. ) tvrdiť ( pravdivo a úplne ) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia, t.j. ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme. Posúdenie, ktorý z účastníkov má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je možné iba pri znalosti hmotnoprávneho predpisu, ktorý súd aplikuje na zistený skutkový stav. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom ( v spojitosti s dôkaznou povinnosťou ) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a aj vykonaných dôkazov. Súdna prax vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jej tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté v jej neprospech.
9. Žalovaná v spore na svoju obranu tvrdila, no nepreukázala, že žalobcovi nárok na stravné, resp. doplatok mzdy v súdom prvej inštancie priznanom rozsahu za čas trvania výkonu práce vo Viedni nevznikol, argumentujúc v tejto súvislosti tým, že nepreukázal nárok na úhradu mzdových nárokov za sporné nadčasy ( pozn.: nariadenou prácou nadčas je i práca vykonávaná síce bez výslovného príkazu zamestnávateľa, avšak s vedomím zamestnávateľa a preberaním a využívaním výsledkov práce zamestnanca ), keďže nepreukázal existenciu žiadneho príkazu žalovanej alebo jej súhlasu na prácu nadčas, a nepreukázal kedy a akú prácu konkrétne údajne vykonával nad určený týždenný čas a taktiež nepreukázal nárok na úhradu stravného, ktorého vznik je podmienený písomným príkazom na pracovnú cestu a následným vyúčtovaním tejto cesty. Tu odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa detailne vysporiadalo s uvedenou obranou žalovanej k čomu treba len dodať, že žalobca sa dobrovoľne dostavil na miesto výkonu práce vo Viedni, nenamietal chýbajúce písomné príkazy na pracovnú cestu, pričom nebolo sporné, že mu iná osoba ako zamestnávateľ prideľovala pracovné úlohy, organizovala, riadila a kontrolovala jeho prácu, dávala mu pokyny, vytvárala pracovné podmienky a spracúvala podklady pre výpočet mzdy t.j. niet pochýb, že vzťah žalobcu a žalovanej mal všetky znaky práce s miestom výkonu práce v zahraničí pre iného zamestnávateľa. Na margo uvedeného je potrené uviesť, že pokiaľ žalovaná vyslala zamestnanca ( žalobcu ) na prácu do iného členského štátu, musela pre neho zabezpečiť pracovné podmienky, ktoré sú pre neho výhodnejšie podľa právneho poriadku krajiny, do ktorej bol vyslaný ( Smernica 96/71/ES ).
10. Ani námietka žalovanej týkajúca sa výšky úrokov z omeškania nie je dôvodná, pretože pokiaľ išlo o námietku uvádzanú žalovanou týkajúcu sa úroku z omeškania priznaného v rozhodnutí súdu prvej inštancie, tak odvolací súd právny záver prvoinštančného súdu, že nárok žalobcu ( zamestnanca ) na zaplatenie úrokov z omeškania je potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 O.z. a že žalobcovi patria úroky z omeškania z nárokov súvisiacich s jeho pracovným pomerom u žalovanej za každý jednotlivý mesiac obdobia, za ktoré mu bola táto priznaná, od prvého dňa nasledujúceho mesiaca ( pokiaľ nie je dohodnuté inak ), je plne konformný s doterajšou ustálenou súdnou praxou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 246/2010, sp. zn. 2Cdo 76/2011. V prejednávanej veci nebol dôvod odkloniť sa od uvedenej súdnej praxe a v zhode s právnymi závermi, na ktorých rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva, dospel aj odvolací súd k záveru, že pri posudzovaní právnych následkov omeškania účastníkov pracovnoprávnych vzťahov s plnením ich peňažných záväzkov, je potrebné vychádzať z O.z. ( lex generalis ) v dôsledku absencie osobitnej právnej úpravy v Z.p. ( lex specialis ) a aplikovať tak § 517 ods. 2 O.z. na prípady omeškania zamestnávateľa so zaplatením nárokov súvisiacich s pracovným pomerom zamestnanca. Výška úrokov z omeškania je určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu ( § 3 ods. 1, výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu v spojení s § 10c, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013 ).
11. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazom ( porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 252/04 ).
12. Právo na spravodlivý súdny proces taktiež neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi ( porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 50/04 ). 13. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán ( porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod. ). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Týkalo sa to aj závislých výrokov, rozhodnutia o náhrade trov konania a povinnosti zaplatenia súdneho poplatku.
15. Z dôvodu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., vzniklo mu právo i na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
16. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne ( § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení ).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).