Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5Co-107-2023.pdf
PDF · 140.74 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/107/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, proti žalovanému: Investičná Správcovská s.r.o., so sídlom v Košiciach, Popradská 56, IČO: 44 484 011, zastúpenému A. B. C. D., nar. X.X.XXXX, bytom E. F. XXX, o zaplatenie sumy 60.027,79 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 14. júla 2022 č.k. 45C/2/2013 – 480 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania.
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (teraz Mestský súd Košice, ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 48.388,93 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4. 948,35 eura od 27.9.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 29.177,73 eura od 15.3.2018 do zaplatenia a z úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.262,85 eura od 31.8.2019 do zaplatenia (výrok I.), konanie v prevyšujúcom rozsahu zastavil (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 61,22 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.). 2. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby a súhlasu žalovanej súd s použitím § 145 ods. 2 CSP v spojení s § 146 ods. 1 CSP súd prvej inštancie zastavil konanie o zaplatenie sumy 11.638,86 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.347,65 eura od 27.9.2012 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.291,21 eura od 15.3.2018 do zaplatenia a v zostávajúcej časti vyhovel nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného v sume 48.388,93 eura, vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že: (a) že žalobca je výlučným vlastníkom pozemkov zapísaných na LV č. XXXXX v katastrálnom území G., obec F. - H., I. F. J., ako parcela KN - C č. 5489/19 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 510 m2, parcela KN - C č. 5489/20 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 98 m2 a parcela KN - C č. 5489/21 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2.947 m2, (b) že žalovaný je vlastníkom stavieb zapísaných na LV č. XXXXX v katastrálnom území G., obec F.
- H., okres Košice II, ako budova, súpisné číslo XXX, postavená na parcele č. 5489/19 a garáž, súpisné číslo XXXX, postavená na parcele č. 5489/20, (c) že žalovaný bol vlastníkom uvedených nehnuteľností v žalovanom období, t.j. od 22.6.2010 do 31.5.2012, od 16.1.2016 do 31.12.2017 a od 1.1.2018 do 30.6.2019 (okrem obdobia od 22.2.2018 do 6.9.2018, v ktorom období bola vlastníkom nehnuteľností - stavieb, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXXX spoločnosť chrysso s.r.o., IČO: 44 459 751), (d) že žalovaný užíval parcely č. 5489/19 a č. 5489/20 v žalovanom období v rozsahu tvrdenom žalobcom, t.j. v rozsahu ich celej výmery, keďže predmetné parcely sú v celom rozsahu zastavané budovou, resp.
garážou vo vlastníctve žalovaného, (e) že parcela č. 5489/21 je pozemkom bezprostredne priľahlým k stavbám vo vlastníctve žalovaného a je k nim priradený, a na tomto pozemku je vybudované parkovisko, (f) že parcely č. 5489/19, č. 5489/20, č. 5489/21 a na nich postavené budovy vo vlastníctve žalovaného, sa nachádzajú v areáli, ktorý je oplotený a uzavretý kovovou bránou.
3. Konštatoval, že spornou bola vo vzťahu k parcele č. 5489/21 otázka, či a ak áno, tak v akom rozsahu, žalovaný užíva túto parcelu, lebo žalovaný v obrane tvrdil, že parcelu č. 5489/21 neužíva, a spornou bola i výška náhrady za bezdôvodné obohatenie, ktorú žalobca požadoval vo výške vyčíslenej v ním predloženom znaleckom posudku č. 101/2013 znalca J. K. B., v ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu pozemkov v celosti vo výške 360.868,05 eura a hodnotu ročného nájmu pozemkov - parciel č. 5489/19, č. 5489/20, č. 5489/21, vo výške 4,184 eura/m2/rok, a to ku dňu 13.12.2013 a za celé žalované obdobie, teda nielen za obdobie od 22.6.2010 do 31.5.2012, ale aj od 16.1.2016 do 31.12.2017 a od 1.1.2018 do 30.6.2019, pretože žalovaný sa síce s takto znalcom stanovenou všeobecnou hodnotou ročného nájmu nestotožňoval, avšak neuviedol žiadne argumenty, pre ktoré považoval závery znalca J. K. B. za nesprávne, iba uviedol, že sám predloží súdu znalecký posudok na stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu predmetných pozemkov, ale ku dňu vyhlásenia rozsudku žalovaný žiadny znalecký posudok súdu nepredložil.
4. Po právnom posúdení veci podľa § 488, § 489, § 494, § 451 ods. 1 a 2, § 456 veta prvá, § 563 Občianskeho zákonníka súd dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie parcely č. 5489/19 a parcely č. 5489/20 v rozsahu užívania 608 m2 za obdobie od 22.6.2010 do 31.5.2012, od 16.1.2016 do 31.12.2017 a od 1.1.2018 do 30.6.2019 (okrem obdobia od 22.2.2018 do 6.9.2018), pri všeobecnej hodnote ročného nájmu 4,184 eura/m2/rok, čo predstavuje čiastku 12.377,84 eura (výška finančnej odplaty za jeden rok predstavuje 608 m2 x 4,184 eura/m2/rok, vychádzajúc pritom ako z nespornej skutočnosti, že žalobca bol výlučným vlastníkom pozemkov parc. č. 5489/19 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 510 m2 , parc. č. 5489/20 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 98 m2 , ktoré v žalovanom období užíval žalovaný v rozsahu ich celkovej výmery 608 m2, keďže obe parcely sú zastavané jednak budovou, súpisné číslo XXX, postavenou na parcele č. 5489/19 a garážou, súpisné číslo XXXX, postavenou na parcele č. 5489/20, pričom medzi stranami konania nedošlo k uzavretiu zmluvy o nájme. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo záverov znalca J. K. B. v Znaleckom posudku č. 101/2013, v ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu ročného nájmu vo výške 4,184 eura/m2/rok, dôvodiac, že závery žalovaný účinným spôsobom nespochybnil, lebo neuviedol žiadne argumenty spochybňujúce správnosť znaleckého posudku. Dodal, že žalobca pri výpočte náhrady za bezdôvodné obohatenie vychádzal z hodnoty 4,184 eura/m2/rok aj za obdobie rokov 2016 až 2019, hoci sa jednalo o hodnotu stanovenú znalcom ku dňu 13.12.2013, čím žalobca zvýhodnil žalovaného, keďže hodnota 4,184 eura/m2/rok nie je najpravdepodobnejšou cenou v období rokov 2016 až 2019, vzhľadom na kontinuálny rast cien.
5. Súd ako dôvodný posúdil aj žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 36.011,09 eura za užívanie parcely č. 5489/21, a to v rozsahu užívania 2.947 m2 za žalované obdobie, vychádzajúc zo všeobecnej hodnoty ročného nájmu 4,184 eura/m2/rok (výška finančnej odplaty za jeden rok predstavuje 2.947 m2 x 4,184 eura/m2/rok, t.j. 12.330,25 eura, za obdobie od 16.1.2016 - 31.12.2017, t.j. 716 dní to predstavuje 24.187,56 eura a za obdobie od 1.1.2018 - 30.6.2019, okrem obdobia od 22.2.2018 do 6.9.2018, t.j. 350 dní to predstavuje 11.823,53 eura, spolu 36.011,09 eura), stanovenej znalcom J. K. B. v Znaleckom posudku č. 101/2013, v ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu ročného nájmu vo výške 4,184 eura/m2/rok, ktorého závery žalovaný účinne nerozporoval. Ako nepreukázanú súd prvej inštancie posúdil obranu žalovaného založenú na tvrdení existencie nepretržitého nájomného vzťahu, resp. obdobného užívacieho práva ktoréhokoľvek predchádzajúceho vlastníka stavieb. Vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že žalobca bol v žalovanom období výlučným vlastníkom parcely KN - C č. 5489/21 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2.947 m2, ktorá je pozemkom bezprostredne priľahlým k stavbám vo vlastníctve žalovaného, je k nim prihradená a je na nej vybudované parkovisko, pozemky vo vlastníctve žalobcu, t.j. parcely č. 5489/19, č. 5489/20, č. 5489/21 a na nich postavené budovy vo vlastníctve žalovaného, sa nachádzajú v areáli, ktorý je oplotený a uzavretý kovovou bránou, súd prvej inštancie uzavrel, že ak medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy o nájme a ak pozemky vo vlastníctve žalobcu zastavané stavbami vo vlastníctve žalovaného a tiež pozemok k týmto stavbám žalovaného priliehajúci, tvoria jeden funkčný celok, ktorý je v oplotenom a uzamknutom areáli, žalovanému v postavení neoprávneného detentora pozemku (parcely č. 5489/21) vzniká na úkor jeho vlastníka - žalobcu bezdôvodné obohatenie, lebo je to jedine žalovaný, ktorý môže urobiť areál
prístupným pre seba a svoje potreby, a to bez ohľadu na to, ako intenzívne skutočne spornú parcelu užíva a užíval a v akom rozsahu.
6. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013 a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.2.2013. Pri určení splatnosti súd vychádzal zo všeobecného § 563 Občianskeho zákonníka.
7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,22 % s ohľadom na to, že súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 48.388,93 eura, čo predstavuje úspech žalobcu, a za neúspech žalobcu v konaní súd považoval späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 11.638,86 eura, v prípade ktorej sumy žalobca zobral žalobu späť, z ktorého dôvodu procesne zavinil zastavenie konania. Dôvodil, že miera úspechu žalobcu vo vzťahu k pôvodnému predmetu konania (60.027,79 eura) predstavuje 80,61 % a miera úspechu žalovaného predstavuje 19,39 %, čo v konečnom dôsledku znamená, že žalobca má vo veci samej úspech vo veľkosti 61,22 % (80,61 % - 19,39 %), a preto má v rovnakej veľkosti proti žalovanému aj nárok na náhradu trov konania, ktoré mu počas konania vznikli. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
8. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a tiež z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd vec nesprávne právne posúdil. Súdu prvej inštancie žalovaný vytkol, že sa nepochopiteľne bez ďalšieho stotožnil s tvrdeniami žalobcu, ktoré neboli preukázané relevantnými dôkazmi a závery súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú nepredvídateľné, nepochopiteľné a nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
8.1. Zopakoval, že medzi stranami je nesporné, že stavba polyfunkčnej budovy a garáže v tom čase vo vlastníctve žalovaného stojí na pozemku vo vlastníctve žalobcu (jedná sa o pozemky spolu o výmere 608 m2) a žalobca sa domáha zaplatenia finančnej náhrady za bezdôvodné obohatenie, ku ktorému malo dochádzať v dôsledku užívania pozemkov vo vlastníctve žalobcu zo strany žalovaného bez právneho titulu, ktorý neúspešne žiadal žalobcu o uzavretie nájomnej zmluvy s cieľom vysporiadať túto kolíziu práv vlastníka pozemku a stavby.
8.2. Znovu tvrdil, že žalobca nepreukázal, že žalovaný svojím konaním a využívaním žalobcu pozemku získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru žalovaného je totiž jednoznačné, že predmetné pozemky žalovaný nevyužíval v celom rozsahu, lebo žalovaný oplotenie pozemku nezrealizoval, nakoľko areál už bol oplotený v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe žalovaným v roku 2010 udelením príklepu na exekučnej dražbe v stave ako stojí a leží, pričom existencia oplotenia a rovnako tak oporného betónového múru pri jej nadobudnutí je zrejmá z uznesenia o schválení rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností, a teda žalovaný žiadnym spôsobom neprispel k „zlepšeniu“ svojho postavenia.
8.3. Namietol, že súd nesprávne právne posúdil vec, ak konštatoval, že oplotením pozemku stratil žalobca možnosť pozemok fakticky užívať, lebo žalobca nepreukázal, že žalovaný využívaním pozemku získal na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie. V tejto súvislosti podčiarkol, že absentuje vôľa žalovaného dosiahnuť svojím konaním na úkor vlastníka postavenie detentora jeho pozemku tým, že pozemok oplotí, resp. uzamkne a urobí ho tak prístupným výlučne pre seba a svoje potreby, a nemožno automaticky dôvodiť, že žalovaný pozemok v celom rozsahu aj fakticky užíva a súčasne, že dotknuté pozemky sú neprístupné aj samotnému vlastníkovi v pozícii žalobcu, ktorý doposiaľ nikdy o vstup na pozemky neprejavil záujem, pričom žalovaný sa ani v minulosti nedomáhal a ani aktuálne nedomáha náhrady nákladov, a teda škody, ktorá žalovanému vznikla v súvislosti s údržbou a správou pozemkov vo vlastníctve žalobcu.
8.4. Súdu prvej inštancie žalovaný vytkol, že sa nevysporiadal s otázkou užívania pozemku vo vlastníctve žalobcu žalovaným napriek obrane žalovaného, že priľahlý pozemok neužíva a nie je na
neho prístup, o čom predložil fotodokumentáciu, zotrvávajúc na tvrdení, že pozemok parc. č. 5489/21 žiadnym spôsobom neužíva a nemá z neho žiaden hospodársky prospech, práve naopak, tento pozemok v nevyhnutnom rozsahu udržiava, a to predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že sa na ňom nachádzajú dreviny, ktoré s ohľadom na svoj vek predstavujú riziko ohrozenia bezpečnosti života a zdravia osôb, resp. majetku, na čo opakovane žalovaný upozorňoval žalobcu a ktorá skutočnosť vyplýva i zo znaleckého posudku číslo 9/2020, vyhotoveného J. L. M., znalcom z odboru Lesníctvo a odvetvia Odhad hodnoty lesov, podľa ktorého dreviny presiahli vek rúbnej zrelosti a nastáva proces ich samovoľného chradnutia, odumierania a rozpadu a uvedené dreviny sú bezprostredným a priamym ohrozením bezpečnosti života a zdravia osôb a majetku nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti stromov. V prílohe odvolania žalovaný predložil korešpondenciu s Mestom Košice, znalecký posudok, fotodokumentáciu a uznesenie o schválení rozvrhu výťažku.
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil. Uviedol, že aj keď žalovaný podal odvolanie voči celému rozsudku, žalovaný žiadnym spôsobom nerozporuje finančnú náhradu za užívanie pozemkov pod stavbami –parc. č. 5489/19 a parc. č. 5489/20. Žalovaný spochybňuje len finančnú náhradu týkajúcu sa pozemku parc. č. 5489/21 o výmere 2.947 m2. Odkazom na podrobný prehľad uplatneného nároku, vrátane určenia podielu pripadajúceho na „nesporné pozemky“, uvedený vo vyjadrení v tabuľke, žalobca označil rozsudok za správny. Námietky žalovaného vo vzťahu k parc. č. 5489/21 navrhol odmietnuť argumentujúc, že žalobca od počiatku pravdivo tvrdil, že predmetný pozemok je prihradený k ostatným pozemkom, na ktorých boli postavené stavby vo vlastníctve žalovaného, že s tými stavbami tvorí jeden funkčný celok a celý areál nie je prístupný verejnosti, a na druhej strane žalovaný síce tvrdil, že žalobca nepreukázal užívanie pozemku žalovaným, resp. že neužíval pozemok, avšak žalovaný nikdy nespochybnil, žeby predmetný pozemok nebol ohradený, resp. žeby bol voľne verejne prístupný. Žalovaný akurát v odvolaní namieta, že ohradenie nepostavil. Podľa názoru žalobcu sú tvrdenia žalovaného o tom, že neužíval predmetný pozemok, bez ohľadu na to, že žalobca tieto tvrdenia nepovažuje za pravdivé, sú bez právneho významu v situácii, ak je pozemok prihradený k stavbám vo vlastníctve žalovaného, s ktorými pozemok tvorí jeden uzatvorený (funkčne samostatný) a uzamknutý areál. Na záver žalobca poznamenal, že z umiestnenia stavieb v areáli je zrejmé, že žalovaný musel aj reálne užívať predmetný pozemok prinajmenšom za účelom prístupu k vlastným stavbám.
10. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu zotrval na námietke, že závery súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú nepredvídateľné, nepochopiteľné a nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní a že súd sa nepochopiteľne bez ďalšieho stotožnil s tvrdeniami žalobcu, ktoré neboli preukázané dôkazmi. Žalobcovi vytkol, že sa v rámci svojho vyjadrenia úmyselne vyhol vyjadreniu k tej časti odvolania žalovaného, v rámci ktorého žalovaný uviedol, že mal záujem existujúcu kolíziu práv vlastníka pozemku a stavby vysporiadať formou uzavretia nájomnej zmluvy a opakovane neúspešne žiadal žalobcu o jej uzavretie, ani k tvrdeniu žalovaného, že žalobca o vstup na dotknuté pozemky doposiaľ nikdy neprejavil záujem, ani k žalobcom zmarenej zámene pozemkov, v rámci ktorej malo dôjsť mimo iného k vyriešeniu nároku na bezdôvodné obohatenie žalovaného voči žalobcovi a žalobca neodpovedal ani na otázku, či dochádza k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor aj v prípade oploteného Košického mestského parku, ktorý je časť dňa neprístupný verejnosti pre jeho uzamknutie, avšak prístupný obyvateľom obývajúcim budovu nachádzajúcu sa v oplotenom areáli. Opätovne tvrdil, že je síce pravdou, že podľa zaužívanej súdnej praxe bezdôvodné obohatenie vzniká i tomu, kto svojím konaním dosiahol na úkor vlastníka postavenie detentora jeho pozemku tým, že celý pozemok oplotil a uzamkol, čím ho urobil prístupný pre seba a svoje potreby, bez ohľadu na to, nakoľko intenzívne ho skutočne užíval, avšak podľa názoru žalovaného sa nejedná o identickú situáciu, keďže oplotenie žalovaný nerealizoval (v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe bol areál už oplotený) a teda žiadnym spôsobom neprispel k „zlepšeniu“ svojho postavenia, a preto nemožno automaticky dôvodiť, že pozemok v celom rozsahu aj fakticky užíval, naopak žalovaný pozemok parc. č. 5489/21 v nevyhnutnom rozsahu udržiava, a to predovšetkým vzhľadom na to, že sa na ňom nachádzajú dreviny, ktoré s ohľadom na svoj vek predstavujú riziko ohrozenia bezpečnosti života a zdravia osôb, resp. majetku nachádzajúcich sa v ich bezprostrednej blízkosti.
11. Súdu prvej inštancie žalovaný dňa 13.3.2023 doručil písomné podanie označené ako Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok, ktorým žalovaný jednostranne započítava vzájomné pohľadávky uvedené v článku 1. bode 1. a 2 tohto zápočtu v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú, v dôsledku čoho
pohľadávka veriteľa uvedená v článku 1. v bode 1 tohto zápočtu zaniká v rozsahu 133.904,90 eur a dlžník je povinný uhradiť veriteľovi rozdiel vo výške 10.248,80 eur.
12. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného, prílohou ktorého je dokument označený ako „Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok“, uviedol, že čo sa týka jednostranného zápočtu, žalobca v žiadnom rozsahu neuznáva uplatnenú pohľadávku žalovaného, ktorú použil na započítanie voči pohľadávkam žalobcu. Zdôraznil, že započítanie (údajnej) pohľadávky žalovaného voči pohľadávkam žalobcu uplatnených v tomto súdnom konaní predstavuje prostriedok procesného útoku resp. procesnej obrany podľa § 149 CSP, ktorý bol žalovaný so zreteľom na zákonnú koncentráciu konania podľa § 154 CSP povinný uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. To platí o to skôr, že predmetná (údajná) pohľadávka žalovaného voči žalobcovi mala vzniknúť dávno pred rozhodnutím súdu prvej inštancie v tunajšom konaní. Zároveň podľa § 366 písm. d) CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie – čo vôbec nie je prípad postupu žalovaného. Preto žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby na podanie žalovaného ohľadom započítania „vzájomných pohľadávok“ neprihliadal.
13. Žalovaný nevyužil právo na dupliku.
14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadísk žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.
15. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd vec nesprávne právne posúdil.
16. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je v danom prípade naplnený.
17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, že žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodný. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré správne aplikoval v prejednávanom spore. Tieto úvahy súdu sú vecné, správne a niet v nich žiadneho logického rozporu. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Rozhodnutie podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. nepredvídateľné a nepochopiteľné, pretože súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Z obsahu odvolania plynie, že žalovaný nesúhlasí s právnym záverom súdu o tom, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie parc. č. 5489/21 o výmere 2.947 m2 voči žalovanému je daný. Ako však vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že žalovaný sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, nepredvídateľnosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06) a ani k záveru, že súd porušil právo žalovaného na spravodlivý proces tým, že vec nesprávne právne posúdil. Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04). Do obsahu práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Nemožno preto priznať opodstatnenosť odvolacej námietke žalovaného založenej na tvrdení, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval patriace mu procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd vec nesprávne právne posúdil. O nesprávne právne posúdenie veci môže ísť vtedy, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav veci nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Ani v tomto smere súdu prvej inštancie pochybenie vytknúť nemožno.
18. Podľa posúdenia odvolacieho súdu žalovaný vo svojom odvolaní v podstatnej časti len opakuje argumenty uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd dôsledne a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu. Odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Neboli zistené porušenia procesných práv, a ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore.
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce odvolací súd vyhodnotil aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Preto iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:
21. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného je námietka nesprávnych skutkových záverov a nesprávneho právneho záveru súdu prvej inštancie, že žalobca má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 36.011,09 eura za užívanie parcely č. 5489/21, a to v rozsahu užívania 2.947 m2 za žalované obdobie, pri všeobecnej hodnote ročného nájmu 4,184 eura/m2/rok stanovenej znalcom J. K. B. v Znaleckom posudku č. 101/2013.
22. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval nárok žalobcu (v jeho priznanej časti) ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Súd správne postupoval, ak na vec aplikoval ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať, ako i ustanovenie § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
23. Súd prvej inštancie pri aplikácii správne použitých právnych noriem pri svojom rozhodovaní náležite vzal na zreteľ, že inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ho získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka, a preto sa výška plnenia za užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu alebo z právneho dôvodu, ktorý odpadol, odvodzuje od prospechu, ktorý získal obohatený, ktorý je povinný vydať všetko (nie viac), čo sám získal (§ 451 ods. 1, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nakoľko za bezdôvodné obohatenie možno považovať (iba) ten prospech, o ktorý na jeho úkor obohatený buď zvýšil svoj majetkový stav alebo o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo.
24. Príkladom plnenia bez právneho dôvodu, eventuálne plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je i užívanie cudzej veci (pozemku) bez nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenia bez toho, aby za to platil úhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom,
ktorý zakladá právo vec užívať. Taký užívateľ prirodzene nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, a je preto povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou.
25. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie správne výšku bezdôvodného obohatenia v posudzovanej veci správne odvodzoval od prospechu, ktorý nadobudol žalovaný. Adekvátne pritom vychádzal z premisy, že majetkovým vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravidla práve formou nájmu, a ktorú by žalovaný ako nájomca (pozemku) bol za bežných okolností povinný plniť podľa platnej nájomnej zmluvy. Aby mohlo ísť o čiastku skutočne obvyklú vzhľadom k porovnávanému stavu, bezpochyby pri porovnávaní musí byť rešpektované tak posudzované miesto a obdobie, ako aj charakter, stav i spôsob užívania konkrétnej veci (v danom prípade pozemku).
26. V okolnostiach súdenej veci súd prvej inštancie vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že žalobca bol v žalovanom období výlučným vlastníkom pozemku parc. č. 5489/21 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2.947 m2, , ktorý je pozemkom bezprostredne priľahlým k stavbám vo vlastníctve žalovaného a je k nim prihradený, na tomto pozemku je vybudované parkovisko a pozemky vo vlastníctve žalobcu, t.j. parcely č. 5489/19, č. 5489/20, č. 5489/21 a na nich postavené budovy vo vlastníctve žalovaného, sa nachádzajú v areáli, ktorý je oplotený a uzavretý kovovou bránou, pričom k uzavretiu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nedošlo, správne uzavrel, že ak pozemky vo vlastníctve žalobcu zastavané stavbami vo vlastníctve žalovaného a tiež pozemok k týmto stavbám žalovaného priliehajúci tvoria jeden funkčný celok, ktorý je v oplotenom a uzamknutom areáli, žalovanému ako neoprávnenému detentorovi parcely č. 5489/21 vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor jeho vlastníka - žalobcu, keďže je to jedine žalovaný, ktorý môže urobiť areál prístupným pre seba a svoje potreby, a to bez ohľadu na to, ako intenzívne skutočne spornú parcelu v rozhodnom období užíval a v akom rozsahu. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie správne vychádzal zo záverov znalca J. K. B. v Znaleckom posudku č. 101/2013, v ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu ročného nájmu vo výške 4,184 eura/m2/rok, ktorého závery žalovaný nerozporoval, a ktorý stanovenie jeho výšky odvíjal od výšky nájomného zodpovedajúceho nájomnej zmluve obvyklej v danom mieste a čase, ktorej predmetom sú obdobné nehnuteľnosti, s prihliadnutím na konkrétne podmienky. Za stavu, ak žalovaný žiadnym spôsobom nerozporuje finančnú náhradu za užívanie pozemkov pod stavbami vo vlastníctve žalovaného –parc. č. 5489/19 a parc. č. 5489/20 a spochybňuje len nárok týkajúci sa pozemku parc. č. 5489/21, ktorý je prihradený k týmto pozemkom, na ktorých boli postavené stavby vo vlastníctve žalovaného, a s ktorými tvorí jeden funkčný celok, pričom žalovaný nikdy nespochybnil, žeby predmetný pozemok bol voľne verejne prístupný, správnosť záveru súdu, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v určenej výške, sa žalovanému bez ďalšieho nepodarilo spochybniť námietkou, že samotná skutočnosť, že budova vo vlastníctve žalovaného nachádzajúca sa v bezprostrednej blízkosti pozemkov vo vlastníctve žalobcu neznamená, že pozemok je žalovaným užívaný, a že tvrdenie žalovaného o nemožnosti užívať pozemok žalobcu vyplýva zo záverov znaleckého posudku číslo 7/2020 znalca z odboru Lesníctvo a odvetvia Odhad hodnoty lesov J. L. M., podľa ktorého dreviny nachádzajúce sa na dotknutých pozemkoch sú bezprostredným a priamym ohrozením bezpečnosti života a zdravia osôb a majetku. Vecnú správnosť napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku nie je spôsobilá spochybniť ani odvolacia námietka žalovaného založená na samotnom tvrdení, že žalovaný v záujme ochrany majetku, života a zdravia na vlastné náklady zabezpečoval ich údržbu vynaložením investícií do cudzej nehnuteľnosti. V tomto smere má žalovaný k dispozícii účinné procesné nástroje na ochranu svojich práv. Žalovaný v odvolacom konaní neoprávnene vyčítal žalobcovi, že nevyužil svoje právo na vyjadrenie sa ku všetkým tvrdeniam a odvolacím námietkam žalovaného, nakoľko išlo o právo žalobcu vyjadriť sa, a nie súdom uloženú povinnosť, a bolo na žalobcovi či a v akom rozsahu toto svoje právo využije.
27. S ohľadom na už uvedené vecnú správnosť rozsudku vo vzťahu k parc. č. 5489/21, ktorá je bezpochyby súčasťou oploteného a uzamknutého areálu využívaného žalovaným, sa žalovanému nepodarilo spochybniť ani odvolacou námietkou, že na jeho strane bezdôvodné obohatenie užívaním pozemku žalobcu parc. č. 5489/21 v rozhodnom období nevzniklo, lebo oplotenie areálu žalovaný nerealizoval, lebo vlastníkom stavieb v areáli sa stal v čase, keď už bol areál oplotený.
28. V posudzovanej veci žalovaný podal včas odvolanie, v ktorom uviedol odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, pričom žalovaný dňa 13.3.2023, a teda zrejme po uplynutí odvolacej lehoty,
doplnil svoje odvolanie o ďalší odvolací dôvod tvrdiac, že peňažná pohľadávka, ktoré je predmetom tohto sporu zanikla započítaním.
29. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).
30. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
31. Prípustné odvolacie dôvody sú vymedzené v § 365 ods. 1 CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
32. Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
33. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
34. Podstatou apelačného opravného systému je možnosť napadnúť jednak skutkovú, jednak právnu stránku rozhodnutia.
35. Súdna prax je ustálená v názore, že odvolanie musí byť odôvodnené (§ 363 CSP) niektorou (prípadne viacerými) z vád (konania alebo rozhodnutia), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. uviesť v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.
36. Odvolanie teda musí obsahovať konkrétne výhrady odvolateľa voči napadnutému rozhodnutiu, opis konkrétnych pochybení súdu prvej inštancie, prípadne polemiku s jeho skutkovými alebo právnymi závermi. Pod uvedením odvolacích dôvodov nemožno rozumieť len obyčajné citovanie ustanovenia § 365 CSP, prípadne jeho niektorých odsekov alebo písmen. Takéto vymedzenie nenapĺňa náležitosť odvolania vyžadovanú v § 363 CSP. Iba uvedením všeobecných odvolacích dôvodov bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť odvolacie dôvody.
37. Na dôvody doplnené po uplynutí lehoty na podanie odvolania nemožno prihliadať v zmysle § 365 ods. 3 CSP.
38. Odvolací súd so zreteľom na skutočnosť, že žalovaný doplnil svoje odvolanie dňa 13.3.2023, posudzoval v danej veci zásadnú otázku spočívajúcu v tom, či žalovaný mohol uviesť ďalšie odvolacie dôvody proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie aj po uplynutí odvolacej lehoty na odvolanie, s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 3 CSP, alebo nie.
39. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. novembra 2023 sp. zn. 1VCdo/2/2023, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 5/2023 pod č. 61, najvyšší súd vyslovil, že: „Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne ich doplniť v lehote na podanie odvolania. Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).“
40. V citovanom rozhodnutí Veľký senát Najvyššieho súdu SR (o.i.) uviedol, že: „ ... strana sporu je sama zodpovedná za to, že v konaní bude účinne uplatňovať svoje procesné práva - a to aj v odvolacom konaní, pričom v opačnom prípade jej hrozí strata sporu. K zodpovednosti za uplatňovanie vlastných procesných práv patrí to, že strana sporu musí mať jasno ohľadom dôvodov svojej nespokojnosti s prvoinštančným rozhodnutím. Strana sporu, ale zároveň musí rešpektovať to, že jej právo na konštatovanie svojej nespokojnosti s prvoinštančným rozhodnutím je časovo obmedzené, a to lehotou na podanie odvolania. ... Dôvody odvolania tak môže odvolateľ doplniť skutočne len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. ... Samotné odvolacie dôvody môže pritom odvolateľ meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. ... Na prípadné oneskorené doplnenie odvolacieho dôvodu ... nemôže odvolací súd prihliadnuť vzhľadom na znenie § 365 ods. 3 CSP. (pozri aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/23/2018, ktoré prešlo testom ústavnosti; viď rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 90/2019 o odmietnutí ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej). ... Veľký senát zároveň zdôrazňuje, že v ustanovení § 365 CSP je premietnutá zákonná koncentrácia civilného procesu. To znamená, že určité procesné úkony sú koncentrované do určitej fázy konania. V tomto prípade je teda procesný úkon podania odvolania koncentrovaný do 15 dní, ktoré začínajú plynúť v deň nasledujúci po dni doručenia prvoinštančného rozhodnutia. Ohľadne tohto tiež poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2019 sp. zn. III. ÚS 141/2019, ktorý uviedol, že umožnenie dopĺňania odvolacích dôvodov po uplynutí tejto zákonnej lehoty by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, no najmä v rozpore s koncepciou odvolacieho konania, ktorá vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Zároveň je potrebné taktiež podotknúť, že žalobcom na predídenie rizika odmietnutia blanketového odvolania doplneného po zákonnej lehote o odvolacie dôvody nebránilo, aby využili inštitút upravený v CSP, a to návrh na odpustenie zmeškania lehoty v zmysle § 122 CSP. Toto ustanovenie pamätá na situácie (okrem prípadov, kde to právna úprava výslovne vylučuje - § 347 ods. 3, § 351 ods. 3 a § 405 CSP), v ktorých ak dodržaniu lehoty stranou sporu bráni ospravedlniteľný dôvod, CSP umožňuje strane sporu predísť procesne čistým a zákonom predvídaným spôsobom uvedeným v § 122 CSP tvrdosti následkov zmeškania procesnej lehoty, ak v konečnom dôsledku súd po posúdení ospravedlniteľnosti dôvodu zmeškania lehoty uznesením toto zmeškanie lehoty odpustí. Toto právo však žalobcovia nevyužili. Ak by odvolací súd pristúpil na výklad zákonných ustanovení CSP v zmysle prezentovaného zo strany žalobcov, uvedené by do budúcnosti vytvorilo priestor na bezdôvodné zneužívanie stranami sporu, čo by v prvom rade bolo v rozpore s princípmi CSP mysliac tým zákonnú koncentráciu civilného konania a jeho hospodárnosť, ale aj rovnosť zbraní a práv strán sporu. Vzhľadom na uvedené je aj neprípustné, aby si strana sporu sama určovala lehotu na vykonanie procesného úkonu. V tomto smere Veľký senát dovolacieho súdu poukazuje na zákonné a súdom stanovené lehoty a v ich súvislosti zdôrazňuje princíp hospodárnosti a zákonnej koncentrácie civilného sporového konania, rovnosti strán sporu a právnej istoty (strany sporu si nemôžu sami určovať, každá i prípadne v inej dĺžke, lehotu na podanie odvolania alebo na doplnenie dôvodov tohto opravného prostriedku).“
41. Veľký senát sa v citovanom rozhodnutí zaoberal posúdením veci aj zo širšieho hľadiska i vzhľadom na právnu úpravu uvedenú v § 380 CSP, z ktorého vyplýva, že odvolací súd môže v zásade prihliadať iba na dôvody vymedzené v podanom odvolaní, ktoré boli vymedzené v odvolacej lehote.
42. Pretože v danej veci podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a svoje odvolanie následne doplnil ďalšie odvolacie dôvody dňa 13.3.2024, t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania (dňa 28.12.2023), na dôvody uvedené žalovaným v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 13.3.2024 odvolací súd nemohol prihliadať v zmysle § 365 ods. 3 CSP. Žalovanému však bezpochyby na ochranu práv v tomto smere ostávajú zachované účinné právne nástroje, ktoré môže využiť.
43. Zo všetkých uvedených dôvodov možno konštatovať, že žalovaným uvádzané odvolacie dôvody a námietky nie sú opodstatnené vo vzťahu k výroku I. rozsudku. Rozsudok je v jeho napadnutom výroku I. vecne správny, preto ho odvolací súd spolu s akcesorickým výrokom III. o trovách konania (v odvolaní nespochybňovaným) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
44. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolaní procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.
45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).