Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_61P-151-2021.pdf
PDF · 171.82 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-61P/151/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: V. O. G. R., narodené XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom - Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: matka - L. D. R., narodená XX.XX.XXXX, štátna občianska G. republiky, trvalý pobyt T. XX, XXX XX N., a otec - O.. U. R., A.., narodený XX.XX.XXXX, trvalý pobyt T. XX, XXX XX Bratislava, obaja rodičia zastúpení - advokátska kancelária Kolíková a Partners, s.r.o., IČO: 47 239 441, so sídlom Radvanská 21, 811 01 Bratislava, v konaní na návrh navrhovateľa: M. V. O. U., narodený XX.XX.XXXX, trvalý pobyt B. XXXX/XX, G., v súčasnosti bytom na adrese: Y. XX, XXX XX N., zastúpený - Balance Counsels, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 52133117, so sídlom Trebišovská 148/13, 821 02 Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava V, so sídlom Prokofievova 4, 851 01 Bratislava, o určenie styku a o uloženie informačnej povinnosti takto
rozhodol:
I. Súd návrh navrhovateľa vo veci samej z a m i e t a .
II. Súd návrh rodičov maloletého na prerušenie konania z a m i e t a .
III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 14.07.2021 sa navrhovateľ, označujúc sa za biologického otca maloletého V., domáhal, aby súd v súlade s ust. § 25 ods. 5 Zákona v spojení s ust. § 116 Občianskeho zákonníka a Čl. 12 ods. 1, Čl. 13 ods. 3, Čl. 13 ods. 4, Čl. 16 ods. 1, Čl. 19 ods. 2 Čl. 41 ods. 1, Čl. 41 ods. 3, Čl. 41 ods. 4 a Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ďalej Čl. 6 ods. 1, Čl. 8 ods. 1, Čl. 17 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Čl. 3 ods. 1, Čl. 3 ods. 2, Čl. 4, Čl. 5, Čl. 7 ods. 1, Čl. 8 ods. 1, Čl. 9 ods. 1, Čl. 16 ods. 1, Čl. 16 ods. 2, Čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, upravil jeho styk ako biologického otca a blízkej osoby s jeho maloletým synom V. O. G. R., a to vždy v párnom týždni v kalendárnom roku v sobotu v čase od 9:00 hod. do 19:00 hod. a každý a v nepárny týždeň v kalendárnom roku v nedeľu od 9:00 hod. do 19:00 hod. s tým, že otec si maloletého prevezme v mieste bydliska maloletého dieťaťa, a na tom istom mieste maloleté dieťa matke odovzdá. Matke maloletého žiadal uložiť povinnosť maloleté dieťa na stretnutia s otcom včas a riadne pripraviť, najmä odovzdať otcovi oblečenie na celý deň podľa počasia, preukaz zdravotného poistenia maloletého, kontaktné údaje na pediatra maloletého a potrebné lieky či výživu, ktoré maloleté dieťa užíva. Súčasne žiadal, aby bola matke maloletého uložená povinnosť informovať biologického otca maloletého pravidelne vždy najneskôr deň pred nariadeným termínom styku otca s maloletým, najmä o aktuálnom zdravotnom stave maloletého, návštevách lekárov, stanovených diagnózach a liečbe, okolnostiach týkajúcich sa návštevy predškolského či školského zariadenia a akéhokoľvek vycestovania mimo bydliska maloletého na viac ako 2 dni s uvedením miesta
a dĺžky pobytu maloletého. Napokon žiadal, aby matke a manželovi matky bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť biologickému otcovi trovy konania v plnej výške, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení návrhu navrhovateľ uviedol, že má za cieľ dosiahnuť úpravu styku navrhovateľa ako biologického otca so svojim maloletým synom. V súčasnosti matka maloletého prestala umožňovať navrhovateľovi po ukončení ich vzťahu akýkoľvek styk s maloletým. Syn navrhovateľa má už 1,5 roka a navrhovateľ ani jeho rodina nemajú fakticky žiadnu možnosť sa s ním stýkať alebo sa o ňom informovať. Tvrdil, že matka maloletého dieťaťa otehotnela s navrhovateľom v dôsledku toho, že ho úmyselne uviedla do omylu v tom, že je rozvedená, pričom nikdy rozvedená nebola. Maloletý syn navrhovateľa sa tak v dôsledku nastúpenia prvej domnienky otcovstva stal (právne) synom cudzieho muža - manžela matky maloletého. Ani matka ani jej manžel z dôvodu udržania svojho manželstva po rozchode navrhovateľa s matkou maloletého nemajú záujem zosúladiť biologický stav s právnym. V dôsledku tohto ich úmyselného podvodného konania je tak navrhovateľovi absolútne upieraný styk a akékoľvek ďalšie práva k jeho synovi. Jeho syn do dnešného dňa nemá možnosť sa spoznávať a zbližovať so svojim biologickým otcom a svojou biologickou rodinou (opis skutkového stavu nižšie), hoci zo začiatku, po narodení maloletého, matka tento styk navrhovateľovi a jeho rodičom ešte umožňovala. Obeťou tohto (zjavne úmyselného) uvedenia do omylu zo strany matky sa tak stal nielen navrhovateľ, ale aj jeho maloletý syn. Matka maloletého a jej manžel týmto svojim úmyselným konaním degradovali úprimného mladého chlapca na nedobrovoľného „darcu spermií“, bez možnosti sa brániť. Zároveň tým obaja obišli prísny inštitút osvojenia si cudzieho dieťaťa, v dôsledku čoho si cudzí muž zabezpečil v súlade so zákonom, bez akéhokoľvek svojho pričinenia, cudzie dieťa, ktoré je bez ďalšieho považované z pohľadu práva za jeho vlastné. Súčasná nevyhovujúca právna úprava Zákona o rodine explicitne neupravuje právo biologického otca dieťaťa zvrátiť súčasný stav a domôcť sa svojich práv ako biologický otec zapretím otcovstva manžela matky. Toto právo v aktuálnom stave nemá ani dieťa samotné. Súčasná právna úprava je preto podľa názoru navrhovateľa v rozpore v návrhu citovanými článkami Ústavy Slovenskej republiky a aplikovateľnými medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, ktoré konkrétne citoval. Napriek tomu sa s návrhom na zapretie otcovstva manžela matky obrátil na tunajší súd s návrhom na zapretie otcovstva, o ktorom je v súčasnosti vedené samostatné konanie sp.zn. 42Pc/12/2020. V návrhu požiadal súd, aby postupoval priamo na základe Ústavy SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“), ktorý v danom prípade priznáva navrhovateľovi a jeho synovi viac práv a to z dôvodu, že považuje súčasnú právnu úpravu Zákona o rodine v časti zapretia otcovstva (aktívne legitimovaných osôb) za úpravu v rozpore s týmito predpismi a základnými ľudskými právami. V tejto súvislosti sa obrátil okrem tunajšieho súdu aj na ďalšie kompetentné orgány. Jeho podnetom sa intenzívne zaoberala Verejná ochrankyňa práv (v konaní pod sp. zn. 3451/2020/ VOP), ktorá sa sčasti stotožnila s jeho argumentáciou a prijala záver o tom, že súčasná právna úprava zapretia otcovstva je s najväčšou pravdepodobnosťou v rozpore s Ústavou SR a Dohovorom. Vo svojej odpovedi na jeho podnet vyslovila vážne pochybnosti o súlade súčasnej zákonnej úpravy zapretia otcovstva s Ústavou SR a Európskym dohovorom o ľudských právach a rozhodla sa podať podnet na zmenu právnej úpravy na Ministerstvo spravodlivosti SR Možno sa preto odôvodnene domnievať, že súčasná zákonná úprava zapretia otcovstva, ktorá neumožňuje navrhovateľovi ani jeho maloletému dieťaťu domôcť sa zapretia otcovstva manžela matky založeného na základe prvej domnienky otcovstva a zosúladiť tak právny stav so skutočným, je v rozpore s ľudskými právami garantovanými Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi. Verejná ochrankyňa práv zároveň nám vo svojej odpovedi na jeho podnet odporučila, aby navrhovateľ podal návrh na úpravu styku so svojim maloletým synom v zmysle ust. § 25 ods. 5 Zákona o rodine, nakoľko navrhovateľ ako biologický otec je nepochybne blízkou osobou svojho maloletého syna. Taktiež sa s totožným podnetom obrátil aj na Generálneho prokurátora SR. Vo vybavení podnetu Generálna prokuratúra SR jednoznačne skonštatovala, že súhlasí s jeho argumentáciou o rozpore súčasnej zákonnej úpravy zapretia otcovstva s Ústavou SR a Dohovorom, avšak z rovnakých dôvodov ako Verejná ochrankyňa práv, nepodala návrh na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou SR. Podľa názoru otca, ktorý podporeným aj názorom Verejnej ochrankyne práv a Generálnej prokuratúry SR, je súčasná právna úprava zapretia otcovstva, ktorá vylučuje aktívnu legitimáciu navrhovateľa na zapretie právneho otcovstva manžela matky k jeho synovi, protiústavná a porušujúca Dohovor. Avšak bez ohľadu na to, že navrhovateľ nie je zatiaľ aj právnym otcom svojho syna, podľa nášho názoru a názoru Verejnej ochrankyne práv, má právo na styk so svojim synom ako jeho blízka osoba, teda príbuzný v priamom rade. Dôvodom, prečo tento návrh nepodal skôr bolo, že návrh na úpravu styku navrhovateľa s jeho maloletým synom podal spolu s návrhom na zapretie otcovstva manžela matky ako návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
na úpravu styku. Tento návrh bol tunajším súdom zamietnutý uznesením č.k. 42Pc/12/2020 - 81 zo dňa 3.12.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP/384/2020 - 136 zo dňa 26.1.2021z dôvodu, že navrhovateľ neosvedčil dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, pričom aplikovateľná právna úprava mu nepriznáva aktívnu legitimáciu v konaní o zapretie otcovstva. Na základe tvrdení a dôkazov predložených navrhovateľom nepovažoval v tomto prípade súd za hodnoverne osvedčenú ani skutočnosť, že navrhovateľ je biologickým otcom dieťaťa, čo by si vyžadovalo obšírne dokazovanie presahujúce rámec dokazovania v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. Navrhovateľ ďalej argumentoval tým, že manžel matky dieťaťa počas celého doterajšieho konania ani raz nespochybnil, že navrhovateľ je biologickým otcom maloletého Aydena. Naopak, vo svojom písomnom vyjadrení poukazoval len na to, že je manželom matky dieťaťa a svedčí mu prvá domnienka otcovstva. Tento prístup manžela matky spolu so všetkými navrhovateľom predloženými dôkazmi vytvárajú presvedčivý obraz o tom, že navrhovateľ je biologickým otcom maloletého V.. Otcovstvo navrhovateľa nebolo medzi matkou maloletého a navrhovateľom v konečnom dôsledku nikdy sporné. O ich vzťahu a o spoločnom dieťati jej manžel celý čas vedel (viď skutkový stav nižšie). Úmyselným podvodným konaním matky spolu s jej manželom si takto „adoptovali“ syna navrhovateľa bez toho, aby sa on alebo jeho syn mohli voči tomu akokoľvek brániť.
3. Rodičia maloletého s návrhom nesúhlasili, žiadali, aby ho súd zamietol a súčasne im priznal proti navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Argumentovali tým, že samotný navrhovateľ správne uvádza, že muž, ktorý o sebe tvrdí, že je biologickým otcom dieťaťa, otcovstvo ku ktorému svedčí manželovi matky, nemá podľa platnej právnej úpravy možnosť domáhať sa zapretia otcovstva na súde. Túto skutočnosť konštatovali aj orgány verejnej správy, na ktoré sa navrhovateľ medzičasom obrátil, a to Generálna prokuratúra SR a Verejná ochrankyňa práv. Rozhodnutie podať návrh na úpravu styku s maloletým dieťaťom navrhovateľ opiera o právny názor Verejnej ochrankyne práv, vyjadrený v Upovedomení o výsledkoch vybavenia podnetu v č. 3451/2020/VOP zo dňa 03.06.2021. Podľa názoru Verejnej ochrankyne práv, hoci navrhovateľ za aktuálneho právneho stav nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na zapretie otcovstva, ktoré svedčí manželovi matky, môže sa domáhať úpravy styku s maloletým dieťaťom ako blízka osoba podľa ustanovenia § 25 ods. 5 resp. § 36 ods. 1 zákona o rodine. S týmto právnym názorom sa rodičia maloletého dieťaťa nestotožnili a tvrdili, že v tejto veci nie sú splnené zákonné predpoklady, aby súd vyhovel návrhu a upravil styk maloletého dieťaťa s navrhovateľom. Zákon v § 25 ods. 5 Zákona o rodine vymedzuje tri podmienky, za kumulatívneho splnenia ktorých prichádza do úvahy možnosť (nie povinnosť) úpravy styku medzi maloletým dieťaťom a inou osobou ako sú rodičia dieťaťa, a to: 1. musí ísť o osobu považovanú za blízku osobu vo vzťahu k maloletému dieťaťu potreba úpravy styku je v záujme maloletého dieťaťa 3. úpravu styku vyžadujú pomery v rodine. Rodičia maloletého mali za to, že navrhovateľa nie je možné považovať za príbuzného maloletého dieťaťa v priamom rade, keďže otcom maloletého dieťaťa je manžel matky U., zapísaný ako otec aj v rodnom liste dieťaťa. Navrhovateľ podľa ich názoru nespĺňa ani podmienku existencie iného rodinného alebo obdobného pomeru k maloletému dieťaťu, na základe ktorého by bolo možné ustáliť, že maloleté dieťa a navrhovateľa možno pokladať za osoby sebe navzájom blízke natoľko, že by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Nepovažovali teda za naplnenú základnú zákonnú podmienku pre vôbec zvažovanie možnosti úpravy styku medzi maloletým dieťaťom a navrhovateľom. Zároveň sa podľa nich javilo ako nepravdepodobné, že navrhovateľ na základe výsledkov konania o zapretie otcovstva vo vzťahu k maloletému dieťaťu nadobudne postavenie blízkej osoby - príbuzného v priamom rade. Rodičia poukázali v tejto súvislosti aj na predbežný právny názor súdu prvej inštancie vo veci zapretia otcovstva, ktorý vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na podanom návrhu, keďže, súd v rámci predbežného právneho posúdenia dospel k záveru, že návrh bol podaný zjavne nedôvodne (výzva súdu prvej inštancie v konaní 42Pc/12/2020 zo dňa 07.05.2021). Termín pojednávania vo veci zapretia otcovstva je nariadený na deň 02.11.2021. Zákonnú podmienku existencie vzťahu medzi navrhovateľom a maloletým dieťaťom preto nemožno považovať za splnenú a ani navrhovateľom navrhované dôkazy nesmerujú k preukázaniu splnenia tejto podmienky. Poukázali na to, že navrhovateľ je presvedčený, že dostatočne osvedčil svoje biologické otcovstvo tvrdením, že mal s matkou dieťaťa v čase rozhodnom pre počatie maloletého dieťaťa intímny vzťah a následnou komunikáciou medzi matkou a navrhovateľom, ktorej časti, bez uvedenia celého kontextu komunikácie, predložil súdu a osvedčenie otcovstva navrhovateľa má potvrdzovať aj skutočnosť, že medzi účastníkmi konania údajne nie je pochybnosť o tom, kto je biologickým otcom dieťaťa, pričom v prospech otcovstva má svedčiť aj jeho opakované kontaktovanie matky a snaha podieľať sa aj materiálne na zabezpečení dieťaťa. Zdôraznili, že je nepochybné, že otec U. R. uzavrel s matkou manželstvo dňa XX.XX.XXXX a že maloleté dieťa sa narodilo počas trvania manželstva, a preto je otec ako manžel matky považovaný za
otca maloletého dieťaťa. V čase narodenia maloletého dieťaťa otec žil s matkou v spoločnej domácnosti, o maloleté dieťa sa od jeho narodenia ako rodičia riadne starajú a zabezpečujú jeho výživu a výchovu. Otec, matka a maloleté dieťa teda žijú spolu bežným rodinným životom. Uvedené skutkové okolnosti týkajúce sa otca, matky a maloletého dieťaťa spadajú pod právo na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“). Medzi maloletým dieťaťom a rodičmi sa v čase od jeho narodenia vytvorilo silné sociálno-rodinné puto a maloleté dieťa je v rodinnom prostredí stabilizované a má pocit bezpečia a istoty. S oboma rodičmi má maloleté dieťa intenzívny citový vzťah a je na nich emočne naviazané. Ak by aj právny poriadok Slovenskej republiky priamo upravoval aktívnu vecnú legitimáciu pre podanie návrhu na začatie konania o úpravu styku fyzickej osobe, ktorá o sebe tvrdí, že je biologickým rodičom maloletého dieťaťa, hoci jej právne postavenie ako rodiča nebolo právoplatným rozhodnutím súdu ustálené, považovali za potrebné vziať do úvahy aj otázku najlepšieho záujmu dieťaťa. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP“) zdôrazňuje, že súdy sa musia zaoberať najlepším záujmom dieťaťa a posúdiť ho v konkrétnej situácii, ak rozhodujú vo veci, ktorá má na dieťa dopad (napríklad rozhodnutie vo veci V. proti D., č. sťažnosti XXXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX). A. na judikatúru ESĽP z ktorej vyplýva, že nie je možné uprednostňovať abstraktné princípy pred najlepším záujmom dieťaťa v konkrétnom prípade a že samotné biologické príbuzenstvo medzi osobou, ktorá tvrdí, že je biologickým rodičom dieťaťa, a dieťaťom bez ďalších právnych a skutkových okolností, nenasvedčujúcich existenciu blízkeho osobného vzťahu, nie je dostatočné, aby požívalo ochranu podľa čl. 8 Dohovoru (rozhodnutie vo veci L. proti Holandsku, č. sťažnosti 45582/99 zo dňa 01.06.2004). Aby určitý vzťah mohol byť nazývaný rodinným životom, spravidla sa vyžaduje, aby spolu dotknuté osoby žili a iba vo výnimočných prípadoch môžu aj iné faktory nasvedčovať tomu, že je vzťah dostatočne stály, aby viedol de facto k rodinným väzbám (rozsudok Kroon a ostatní proti Holandsku, č. sťažnosti 18535/91 zo dňa 27.10.1994). Keďže vo vzťahu medzi navrhovateľom a maloletým dieťaťom nie je možné hovoriť o vzťahu, ktorý by napĺňal atribúty rodinného života a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva automaticky pre zmluvné strany Dohovoru povinnosť založiť potenciálnemu biologickému otcovi právo napádať status právneho otca, vyhovenie návrhu na úpravu styku pred ustálením právneho statusu navrhovateľa voči maloletému dieťaťu právoplatným rozhodnutím súdu by podľa názoru rodičov bolo predčasné a mohlo by závažným spôsobom narušiť stabilitu silného sociálno-rodinného puta existujúceho medzi otcom, matkou a maloletým dieťaťom a pocitu bezpečia maloletého dieťaťa, ktoré je stále v útlom zraniteľnom veku, je na rodičov naviazané a je matkou stále dojčené. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na právo dieťaťa poznať svojich rodičov podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, rodičia zdôraznili, že ide o právo (nie povinnosť) dieťaťa, a nie o právo navrhovateľa (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/492/2015 zo dňa 22.06.2016). Akcentovali, že ako rodičia žijú v spoločnej domácnosti, o maloleté dieťa sa od jeho narodenia spoločne riadne starajú a zabezpečujú jeho výživu a výchovu. Rodičia, maloleté dieťa a jeho starší súrodenec teda žijú spolu bežným rodinným životom. Manželstvo rodičov je stabilné a obaja majú záujem na jeho dlhodobom zachovaní. Snahy navrhovateľa vstúpiť do ich pokojného rodinného života vnímajú ako necitlivé a nerešpektujúce záujem najmä maloletého dieťaťa na zotrvanie v bezpečnom a stabilnom prostredí. Matka maloletého dieťaťa prežíva túto situáciu ako stiesňujúcu a konanie navrhovateľa vníma ako nátlakové, zastrašujúce až šikanujúce. V dôsledku nadmerného stresu vyvolaného konaním navrhovateľa bola matka opakovane hospitalizovaná. Neustále narúšanie pokojného stavu a neistota vyvolávané faktickými aj právnymi krokmi navrhovateľa nepriaznivo ovplyvňujú atmosféru v rodine a majú prenesene negatívny dopad aj na maloleté dieťa. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti mali za preukázané, že navrhovateľ neosvedčil, že vzťah medzi ním a maloletým dieťaťom má povahu vzťahu medzi blízkymi osobami. Právny status navrhovateľa vo vzťahu k maloletému dieťaťu vyplynie zo záverov konania o zapretie otcovstva. Tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu zároveň jednoznačne svedčia o tom, že medzi navrhovateľom a dieťaťom neexistuje ani v minulosti neexistoval vzťah, ktorý by bolo možné posúdiť ako vzťah medzi blízkymi osobami, napĺňajúci atribúty rodinného alebo obdobného pomeru. Ak by však predsa bol vzťah medzi navrhovateľom a maloletým dieťaťom posúdený ako vzťah medzi blízkymi osobami, zdôraznili potrebu posúdiť ďalšie podmienky pre možnosť úpravy styku medzi týmito účastníkmi konania, a to záujem maloletého dieťaťa a pomery v rodine. Navrhovateľom navrhovaný závažný zásah do sociálnej a rodinnej stability rodičov a maloletého dieťaťa nie je možné vykonať bez dôsledného zváženia, na základe výsledkov dokazovania a zistenia skutočného stavu veci, aké rozhodnutie zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa. Ani z medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná ako ani z Ústavy SR nevyplýva, že by požiadavka navrhovateľa na určenie „biologickej pravdy“ mala v každom prípade prevážiť nad záujmom maloletého dieťaťa a rodiny, v ktorej žije, na právnu istotu a stabilitu rodinných vzťahov. Vo vzťahu k časti návrhu, ktorou sa navrhovateľ domáhal uloženia informačnej povinnosti rodičia maloletého odkázali na znenie ustanovenia
§ 24 ods. 5 Zákona o rodine, s tým, že tento predpis neupravuje možnosť žiadať inej osobe ako rodičovi dieťaťa o úpravu informačnej povinnosť. Rodičia preto žiadali, aby súd návrh aj v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Rodičia nevideli zákonný dôvod, na základe ktorého by mal mať navrhovateľ prístup k citlivým osobným údajom o maloletom dieťati ako sú informácie o zdravotnom stave, ani z akého dôvodu by mal byť informovaný o krátkodobých či dlhodobých pobytoch maloletého v zahraničí. Rovnako rozhodovanie o voľbe predškolského či školského zariadenia považovali za v plne v kompetencii zákonných zástupcov maloletého dieťaťa, ktorí nemajú povinnosť o tejto skutočnosti informovať iné, než zákonom definované subjekty (napríklad Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny za účelom rozhodovania o štátnych sociálnych dávkach). Napokon poukázali aj na ľudsko-právne aspekty prejednávanej veci vo vzťahu k argumentácii navrhovateľa, že súčasná právna úprava, ktorá neumožňuje, aby sa domnelý biologický rodič domáhal zapretia otcovstva manžela matky, je v rozpore so základnými ľudskými právami garantovanými Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nestotožnili sa s názorom, že právna úprava obmedzujúca možnosť putatívneho otca domáhať sa zapretia otcovstva manžela matky je jednoznačne v rozpore so základnými ľudskými právami, odkazujúc na ustálenú judikatúru ESĽP z ktorej vyplýva, že otázka určovania otcovstva, vrátane úpravy okruhu osôb legitimovaných na podanie návrhu na zapretie/určenie otcovstva, je ponechaná na voľnej úvahe a politickom rozhodnutí zmluvných štátov Dohovoru. Zároveň mali za to, že z judikatúry ESĽP nie je možné vyvodiť povinnosť štátu založiť biologickému otcovi právo napádať status otca vo vzťahu k mužovi, ktorému svedčí zákonná domnienka otcovstva. (nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. II.ÚS 3122/16 zo dňa 16.05.2017). Naopak podľa rodičov, biologický vzťah medzi rodičom a dieťaťom bez akýchkoľvek ďalších právnych alebo faktických elementov, ktoré by boli známkou blízkych osobných väzieb nespadá pod ochranu ustanovenia čl. 8 Dohovoru (napr. rozsudok vo veci L. proti Holandsku zo dňa 01.06.2004, č. 45582/99). Aby bol určitý vzťah označený ako spadajúci pod rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, spravidla sa vyžaduje, aby dotknuté osoby spolu žili. Len vo výnimočných prípadoch, za ktorý nemožno považovať túto vec, môžu aj iné faktory nasvedčovať tomu, že vzťah je dostatočne stály, aby viedol k de facto rodinným väzbám (rozsudok Kroon a ostatní proti Holandsku zo dňa 27.10.1994, č. 18535/91). Odhliadnuc od skutočnosti, že biologický vzťah medzi maloletým dieťaťom a navrhovateľom nebol v tejto veci preukázaný, medzi maloletým dieťaťom a navrhovateľom nie je možné hovoriť ani o existencii akéhokoľvek osobného vzťahu. Uznali, že ESĽP v obdobných prípadoch zdôrazňuje, že čl. 8 Dohovoru nechráni len rodinný, ale aj súkromný život a že vzťahy, ktoré nespadajú pod pojem rodinný život, môžu všeobecne spadať pod rozsah súkromného života. Na druhej strane však ESĽP v judikatúre upresňuje, že hranicu medzi pozitívnymi a negatívnymi záväzkami štátu, vyplývajúcimi z čl. 8 ods. 1 Dohovoru nie je možné presne definovať, a preto sa obmedzuje len na konštatovanie, že princípy posudzovania porušenia Dohovoru sú v oboch prípadoch podobné (napr. rozsudok Nunez proti Nórsku zo dňa 24.06.2011, č. 55597/09). V oboch kontextoch je totiž podstatné dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi protichodnými záujmami (rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci Odievre proti Francúzsku zo dňa 13.02.2003, č. 42326/98). V tomto smere však právo poskytuje vyššiu ochranu existujúcej sociálno-právnej rodine ako záujmu, ktorý prevyšuje prípadnú biologickú fakticitu, ak by v tomto prípade vôbec existovala. Existujúci vnútroštátny právny stav, ktorý primerane obmedzuje práva domnelého otca, ktoré by mohli spadať pod ochranu čl. 8 ods. 1 Dohovoru v prospech ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa a existujúcich sociálno-rodinných vzťahov medzi rodičmi dieťaťa a maloletým dieťaťom, ktoré tiež požívajú ochranu čl. 8 ods. 1 Dohovoru, preto nemožno považovať za neústavný či v rozpore s Dohovorom. Žiadosť o náhradu trov konania napriek zneniu ust. § 52 CMP odôvodnili tým, že podľa ich názoru je možné v tomto prípade uvažovať o priznaní náhrady trov konania rodičov maloletého dieťaťa podľa ustanovenia § 55 CMP, nakoľko ako rodičia nedali príčinu na podanie osobitného návrhu na úpravu styku maloletého dieťaťa s navrhovateľom pričom zotrvali na tom, že tento návrh je potrebné považovať za predčasný, nedôvodný a bezúspešný. Nepovažovali preto za spravodlivé, aby boli nútení znášať trovy konania o úpravu styku.
4. Rodičia maloletého vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie konania súčasne požiadali súd o prerušenie predmetného konania.
5. Navrhovateľ mal za to, že nie je potrebné čakať na výsledok konania o zapretie otcovstva, ale súd má prejednať vec a rozhodnúť o úprave styku nezávisle na výsledku konania o zapretie otcovstva. Rodičia maloletého dieťaťa naopak navrhli, aby súd prerušil konanie na čas do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42Pc/12/2020 s poukazom na ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko navrhovateľ v návrhu tvrdí, že s maloletým dieťaťom sú si navzájom blízke osoby podľa ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ však v nadväznosti na
toto tvrdenie netvrdí ani nenavrhuje dôkazy, ktoré by preukazovali, že medzi ním a maloletým dieťaťom existuje vzťah napĺňajúci atribúty rodinného alebo obdobného pomeru. Podľa navrhovateľov preto nie je možné dospieť k záveru, že maloleté dieťa a navrhovateľa možno pokladať za osoby sebe navzájom blízke natoľko, že by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu, keď určenie existencie príbuzenského vzťahu medzi navrhovateľom a maloletým dieťaťom v priamom rade v právnom zmysle slova nie je predmetom tohto konania. V konaní o zapretie otcovstva je podľa rodičov riešená otázka, ktorá má kľúčový význam pre rozhodnutie vo veci úpravy styku navrhovateľa vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Ide o rozhodnutie v statusovej veci, ktoré je následne záväzné erga omnes. Otázka osobného stavu maloletého dieťaťa a navrhovateľa, nie je otázkou, ktorú by bol súd oprávnený riešiť v tomto konaní, a to ani ako predbežnú otázku. Okrem iného hrozí riziko rozdielneho posúdenia tej istej veci (otázky otcovstva k maloletému dieťaťu), čo by mohlo závažným spôsobom nepriaznivo zasiahnuť do života maloletého dieťaťa a jeho rodičov. Mali za to, že súd je povinný predmetné konanie prerušiť a to s odkazom na komentár k Civilnému sporovému poriadku, podľa ktorého povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP je nevyhnutné vykladať v intenciách § 193 CSP posledná veta. Súd je viazaný rozhodnutím o osobnom stave; prerušenie konania v tomto prípade trvá až do momentu, kým predbežná otázka nie je právoplatne (s konečnou platnosťou) vyriešená. Zdôraznili, že maloleté dieťa aktuálne požíva pokojný a stabilný sociálny status. Akúkoľvek úpravu styku medzi maloletým dieťaťom a osobou, u ktorej nie je preukázaný tak právny, ako ani sociálny vzťah s maloletým dieťaťom, je potrebné pokladať za predčasnú a nenapĺňajúcu hľadisko sledovania najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa.
6. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako "CSP") súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej (§ 162 ods. 3 CSP).
7. V prejednávanej veci má súd za to, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 42Pc/12/2020 sa nerieši otázka dôležitá pre rozhodnutie v predmetnom konaní, ktorá skutočnosť by odôvodňovala vyčkanie na právoplatnosť rozhodnutia o zapretí otcovstva, pretože aj v prípade úspešného zapretia otcovstva voči maloletému by takýmto rozhodnutím nebola vyriešená statusová otázka, či je navrhovateľ otcom maloletého dieťaťa. Aj za hypotetickej možnosti úspešného zapretia otcovstva k dieťaťu by totiž podľa § 84 Zákona o rodine následné určenie otcovstva inej osoby prichádzalo do úvahy až po právoplatnosti rozhodnutia o zapretí otcovstva buď postupom podľa § 90 Zákona o rodine súhlasným vyhlásením rodičov dieťaťa, prípadne v samostatnom konaní podľa § 94 Zákona o rodine v spojení s ust. § 105 písm. c) zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len ako "CMP"). Posúdenie, či je navrhovateľ vo vzťahu k maloletému V. G. osobou blízkou, ktorej styk s dieťaťom je možné upraviť podľa ust. § 25 ods. 5 Zákona o rodine preto absolútne nezávisí od rozhodnutia v konaní o zapretie otcovstva. S poukazom na uvedené teda nebol daný dôvod na vyhovenie návrhu rodičov na prerušenie predmetného konania, o ktorom návrhu súd v súlade s ust. § 162 ods. 3 CSP rozhodol vo výroku II. tohto rozhodnutia.
8. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a rodičov maloletého V. G., rodným listom maloletého, ako aj ďalším na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom.
9. Z originálu rodného listu vydaného dňa XX.XX.XXXX Matričným úradom Mestskej časti Bratislava - Ružinov vyplýva, že v knihe narodení matričného úradu Bratislava- Ružinov je vo zväzku XX, ročník XXXX na strane XX pod poradovým č. XXX zapísané narodenie dieťaťa V. O. G. R. dňa XX.XX.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXXX s tým, že ako rodičia maloletého sú uvedení manželia otec: O.. U. R., A., nar. XX.XX.XXXX a matka: L. D. R., rod. D., nar. XX.XX.XXXX.
10. Navrhovateľ naproti tomu k návrhu pripojil fotokópiu rodného listu označeného dátumom 14.02.2020, v ktorom je rovnako pri zápise v knihe narodení matričného úradu N.- F. vo zväzku XX, ročník XXXX na strane XX pod poradovým č. XXX uvedené meno dieťaťa narodeného dňa XX.XX.XXXX pod rodným číslom XXXXXX/XXX V. O. G. O. U. s tým, že ako rodičia maloletého sú uvedení otec: M. V. O. U., nar. XX.XX.XXXX a matka: L. D. R., rod. D. nar. XX.XX.XXXX. Z fotokópie mailu zamestnankyne Matričného úradu Miestneho úradu Bratislava - Ružinov, ktorým právnemu zástupcovi odpovedala na žiadosť navrhovateľa zo dňa 10.03.2020 na vydanie duplikátu rodného listu na základe priloženej fotokópie vyplýva, že tejto žiadosti nebolo možné vyhovieť, nakoľko údaje v pripojenej fotokópii nie
sú totožné s údajmi v hlásení o narodení dieťaťa a v knihe narodení Matričného úradu Bratislava - Ružinov (nesprávne uvedené rodné číslo dieťaťa, nesprávne priezvisko dieťaťa a nesprávne uvedený otec dieťaťa). Údaje boli odkontrolované s hlásením o narodení dieťaťa a s knihou narodení Matričného úradu Bratislava Ružinov. Predložená fotokópia predmetného rodného listu bola pozmenená. Uvedené bolo potvrdené aj listom matrikárky O. časti N. - F., adresovaným navrhovateľovi zo dňa 13.03.2020, ktorým mu oznamuje, že rodný list maloletého mu nie je možné zaslať, nakoľko nie je uvedený ako otec dieťaťa, pričom fotokópia rodného listu, ktorý zaslal navrhovateľ úradu nesúhlasí s matričným zápisom.
11. K návrhu taktiež navrhovateľ pripojil fotokópiu bližšie nešpecifikovaného dokumentu označeného ako POTVRDENIE O ROZVODE s uvedením evidentne fiktívneho čísla súdneho spisu B28898657 (nekorešpondujúceho s oficiálnym číslovaním súdnych spisov) a so zmätočným označením zrejme vydávajúceho orgánu, ktorý je uvedený raz ako „okresný súd v Bratislave III“, ďalej „MAGISTRÁTNY SÚD BRATISLAVE“ s pečiatkou v záhlaví Okresného súdu Bratislava I a s neidentifikovateľnou pečiatkou podpísaného L.. S. S., ako overujúceho „v mene zmierovacieho súdu“, v ktorom sa uvádza, že táto listina potvrdzuje, že manželstvo medzi nasledovnými osobami „F. U. R. a F. L.: V. D., L. D.“, ktoré bolo formálne uzavreté dňa XX.XX.XXXX, bolo rozvedené rozsudkom ktorý nadobudol platnosť dňa 13.03.2016.
12. Pripojenými fotografiami textovej komunikácie medzi navrhovateľom a matkou maloletého, ktorú matka nespochybnila, navrhovateľ preukazoval, že fotografie oboch uvedených dokumentov mu touto cestou zaslala matka. Rovnako navrhovateľ okrem ďalších fotografií správ preukazujúcich jeho komunikáciu s matkou maloletého ohľadom stretávania sa s maloletým a spoločnými fotografiami, vrátane fotografií s ďalšími rodinnými príslušníkmi a pokladničných blokov preukazoval jeho kontakt s matkou maloletého týkajúcu sa maloletého V. naposledy v septembri XXXX.
13. Lustráciou v Registri obyvateľov bolo zistené, že matka maloletého je evidovaná ako partnerka/ manželka U. R., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je vedený ako ženatý, a teda menovaný je nepochybne manželom matky maloletého V. G., ktorému svedčí domnienka otcovstva podľa § 85 ods. 1 Zákona o rodine, pričom otcovstvo k maloletému V. O. G. R., ktorý je spolu s mal. D. V. R. zapísaný v evidencii obyvateľov ako dieťa U. R., nebolo doposiaľ zapreté právoplatným rozhodnutím súdu.
14. Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že vzťah s matkou maloletého začal, keď mal 19 rokov. Bol to normálny vzťah, všetko bolo v poriadku. Stretávali sa s U. aj D., ďalším dieťaťom. Po niekoľkých mesiacoch mu odporkyňa ukázala X tehotenských testov a on si teda uvedomil, že bude mať rodinu. Začal sa na to pripravovať, aj jeho rodina v B. psychologicky, finančne aj emocionálne. Potom sa V. narodil a bol to jeden z najkrajších chvíľ v jeho živote. Preto chce, aby bol súčasťou jeho života a chce sa o neho starať. Avšak po nejakom čase od narodenia začínal nadobúdať podozrenie. Napr. ich nemohol vyzdvihnúť z nemocnice a nedostal žiadne dokumenty o narodení syna. Vždy bol ubezpečovaný, že je to pre ochranu. Po čase, keď stále nemal žiadnu listinu o narodení svojho syna sa mu strácali rôzne dokumenty ako napr. občiansky preukaz a pas a pod., ku ktorým mala prístup len jedna osoba, teda len on a matka maloletého. Potom po čase išiel na matriku, aby získal nejaký rodný list. Tam sa dozvedel, že matka maloletého je vydatá. Predtým to vôbec netušil. Vzťah sa ukončil. Ale napriek tomu, že vzťah nefungoval chcel sa stýkať so svojim synom, chcel, aby mali vzťah, pretože bol a je pre neho dôležitý. Momentálne má nový vzťah, ktorý je úplne bezproblémový. Jediné čo chce je, aby mohol vídať svojho syna. Je ochotný sa dohodnúť na akomkoľvek kompromise, aby spolu dokázali komunikovať. Z nového vzťahu očakáva dieťa. Bude to dievča a teda chce, aby V. spoznal svoju sestru. Jeho druhé meno je O. ako jeho strýko z G., ktoré súvisí s jeho slovenskými koreňmi, chce, aby aj to spoznával. Jeho rodina sa na maloletého pýta každý deň. Jeho a jeho rodinu táto situácia mimoriadne zasiahla a vždy, keď niečo matka potrebovala bol a je ochotný pomôcť. Táto situácia už trvá dva roky a z toho rok syna nevidel. Chce, aby vyrastal v bezpečnom prostredí aj s jeho priateľkou, a teda hoci je táto situácia veľmi bolestivá tak naozaj chce byť súčasťou života svojho syna, pretože hoci je malý, tak vzťahy v ňom sa formujú v rannom detstve. Tiež samozrejme by mu chcel pomôcť ak sa mu niečo stane, ak by mal nejaký zdravotný problém, chce tu byť pre neho. Jeho istota, že je biologickým otcom maloletého pramení z toho, že videl X tehotenských testov, takto mu to matka maloletého povedala. Bol aj v nemocnici, keď sa narodil, vybral mu meno. Keď sú ľudia vo vzťahu tak si neklamú a dôverujú si.
15. Matka maloletého vo svojej výpovedi potvrdila, že veľa z toho, čo navrhovateľ povedal, je pravda. Ale na mnoho vecí pozabudol. Z. sa v r. XXXX a vtedy ona bola vo vzťahu, s čím on nemal problém. Avšak aj on mal v tom čase vzťah, čo na druhej strane ani jej nevadilo a tento vzťah trval aj ďalej. Vedela o ňom.
Nikdy neplánovala mať ďalšie deti ani s jej manželom ani s navrhovateľom, ktorý mal vtedy 19 rokov, pričom ona mala 27. Ich vzťah by nazvala skôr priateľským a nebol to typ vzťahu, ktorý by smeroval k niečomu vážnejšiemu ako je napr. manželstvo. Tvrdí, že mu ukázala X tehotenských testov čo nie je pravda, pretože ona mu ich neukázala, ale on ich našiel. Povedala mu, aby teda o tom nikomu nehovoril, ani jej manželovi, nikomu, aby mala dostatok času rozhodnúť sa čo urobiť. Keďže nechcela ďalšie deti chcela som ísť na lekársky zákrok. On to však nerešpektoval a povedal to aj svojej mame aj priateľom z G. na Z.. Za ten čas čo bola tehotná tak celú starostlivosť o ňu zabezpečoval jej manžel. Chodil s ňou ku gynekológovi. Navrhovateľ bol s ňou iba raz. Jej manžel jej platil za ubytovanie, stravu atď.. Ich vzťah s navrhovateľom nikdy nebol ideálny alebo dobrý. Vedel, že nechce mať deti. V decembri poslal dve sms, kde jej tvrdil, že jeho matka mu povedala, aby jej on dal dieťa. Bolo to aj vo februári s čím ale ona nesúhlasila. Čo sa týka návštevy B. bola tam. Ale tieto návštevy rozhodne neboli príjemné. Každý večer tam preplakala, mala pocit, že odtiaľ nemôže odísť, cítila sa tam ako v pasci a hovorila to svojim priateľom. Po návrate navrhovateľ nešiel na internát, na ktorý mohol ísť a chcel bývať s ňou. Priatelia im vybavili ubytovanie cez V.. XX/X/XXXX bola hospitalizovaná kvôli tomu, že mala problémy s dýchaním, necítila sa dobre zo stresu, ktorý pri navrhovateľovi zažívala, neustále sa hádali. Lekári ju vyšetrili avšak nezistili žiadny bakteriálny dôvod jej problémov. Podľa ich názoru boli jej problémy psychosomatického pôvodu. Za tento čas ju navštevoval navrhovateľ aj jeho mama. Hlavne jej manžel, ktorý jej pomáhal s tlmočením lekárom a nosil jej tam jedlo, občerstvenie, toaletný papier a podobne. Navrhovateľ často tieto veci zobral a obviňoval ju z toho, že nemá kvôli nej kde bývať, keďže si internát zrušil. Vyhrážal sa jej manželovi opakovane a jej to nerobilo dobre, bola som pod neustálym stresom tak som si chcela od neho držať odstup a snažila sa, aby sa stretávali len cez víkendy. Avšak vždy, keď sa stretli, vždy sa pohádali. Od 5/11-12/11/2019 bola hospitalizovaná s takými istými problémami a v období až do jej pôrodu ju sexuálne aj fyzicky napádal. Fyzicky napadol aj ich syna, u nich ale deti nebijú. 28/12/2019, keď bola vo vysokom štádiu tehotenstva ju fyzicky napadol a ako sa bránila, tento útok vyvrcholil tým, že ju silno pohrýzol. Neskutočne sa ho bála, nevedela čo má robiť, či volať políciu, ale bolo to komplikované, keďže nevie po slovensky, chcela byť už od neho preč. Išla rodiť v XX týždni, keď išla do nemocnice nepovedala mu to. XX/X/XXXX o XX.XX hod. jej šli vyvolávať pôrod a prišiel za ňou do nemocnice manžel aj s jej X- ročným synom. Prišla aj navrhovateľova matka, ktorá prišla do N.. Navrhovateľ bol neskutočne nervózny, agresívny, rozčuľoval sa, prečo mu nepovedala, že ide rodiť. Neustále ju obťažoval cez telefón. Porodila v tomto strese a prišiel za ňou do nemocnice, zobral si syna, chvíľu sa s ním pohral, dal jej telefón, aby ich odfotila, dal fotky na instagram a odišiel. Sestrička, ktorá prišla vziať syna jej povedala, že z „jej brata“ cítila marihuanu. Navrhovateľ je podľa nej mimoriadne manipulatívny a myslí si, že styk s ním môže V. ublížiť. Nedôveruje mu pri styku so synom. Po návrate so synom z nemocnice jej s jeho matkou ponúkli pomoc, ktorú prijala. Vtedy začal tvrdiť, že má nejaké podozrenia a začal ju obviňovať z toho, že mu kradne napr. občiansky preukaz, pas a podobne. Nechápe, ako by to bolo možné, keď ona v tom čase ani nevychádzala z domu. Povedala som mu, nech jej prehľadá jej veci, čo ale neurobil. Celý čas sa vyhráža jej manželovi fyzickým ublížením a vyhráža sa, že zariadi, že jej zoberú obe deti. Dôvodil to tým, že pozná údajne nejakých ľudí. Tiež sa jej vyhrážal, že syna pri prvej príležitosti vezme do B.. Vždy, keď jeho mame počas ich vzťahu hovorila, že je agresívny, že sa vyhráža a podobne ona jej na to povedala, že ona sa s ním porozpráva, že on to tak nemyslí, že to má po otcovi a podobne. Potom keď už aj ona začala byť na ňu nepríjemná, už jej neverila. Stretli sa s V. a mamou navrhovateľa v H. čo nedopadlo dobre. Už jej neverila. Potom jej písala, aby sa stretli u nej v dome, ktorý si tu prenajala. S tým súhlasila pod podmienkou, že tam nebude navrhovateľ, pretože sa ho veľmi bojí. Ona jej to sľúbila. Keď tam prišla, tak po XX minútach sa navrhovateľ objavil. S. som sa ho bála. XX/X/XXXX sa stretli v A., kde sa opäť pohádali, robil si z nej srandu, pohádali sa a ona pochopila, že jej nikto nepomôže, nie je možné s ním komunikovať. Kvôli tomuto neustálemu stresu, ktorému je a bola vystavená trpí záchvatmi paniky. Už naozaj nechce mať nič spoločné s touto rodinou. Na priamu otázku súdu potvrdila, že sa k navrhovateľovi celý čas správali ako k otcovi jej syna, pričom potvrdila, že navrhovateľ je biologickým otcom maloletého. Vylúčila možnosť, že by biologickým otcom maloletého mohol byť jej manžel.
16. Otec maloletého vo svojej výpovedi uviedol, že navrhovateľ sa snaží sám seba vykresliť ako bezproblémový dobrý človek, pričom ale manželka nepovedala všetko. Okrem ňou uvádzaných skúseností s navrhovateľom poukázal aj na incident s ich starším synom. Hoci navrhovateľ tvrdil, že si to s chlapcom vydiskutovali, mal vtedy X rokov a toho ešte sám nebol schopný. S manželkou sú rodičia maloletého V. a urobia čokoľvek, aby deti chránili. Nemyslí si, že človek, ktorý si odfrkne pár spermií by mal mať akýkoľvek nárok na dieťa. Na výslovný dopyt zo strany súdu nepoprel biologické otcovstvo navrhovateľ k mal. V., keďže s manželkou už nechceli ďalšie deti a podnikli k tomu aj všetky kroky.
17. Kolízny opatrovník sa k návrhu na úpravu styku pripojil vzhľadom k tomu, že v priebehu pojednávania vyšlo najavo, že navrhovateľ je nepochybne biologickým otcom dieťaťa. Bez ohľadu na morálny aspekt prípadu, akcentujúc jeho viazanosť Zákonom o rodine a Zákonom o sociálnoprávnej ochrane a kuratele detí a právo aj biologického otca na styk s dieťaťom mal za to, že navrhovateľ má právo podieľať sa na výchove dieťaťa a rozhodne by nemal byť vylúčený z jeho života. Konečné rozhodnutie o podanom návrhu ponechal na úvahu súdu.
18. Podľa § 30 ods. 1 Zákona o rodine majú rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa rodičia, ktorí majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.
19. Podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.
20. Podľa § 82 ods. 1 Zákona o rodine matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila.
21. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o rodine ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel matky.
22. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
23. Podľa ustanovenia § 24 ods. 5 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, môže sa práva na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati domáhať na súde.
24. Podľa § 25 ods. 1 Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode.
25. Podľa § 25 ods. 2 Zákona o rodine ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť.
26. Podľa § 25 ods. 5 Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme mal. dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Ustanovenia odsekov 1 až 4 sa použijú primerane.
27. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
28. Podľa § 117 stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho spoločného predka.
29. Zákonné ustanovenie § 25 ods. 5 Zákona o rodine, upravujúce styk mal. dieťaťa s blízkymi osobami je v zákone systematicky zaradené za úpravu styku rodičov s maloletým dieťaťom (ods. 1 až 4 § 25 Zákona o rodine).
30. V prípade, ak je právna otázka riešená v texte právneho predpisu, avšak nie je zrejmé, aký je obsah a rozsah pojmov použitých zákonodarcom, musí súd pristúpiť k výkladu právneho predpisu, ktorý slúži len na odstraňovanie sémantických nejasností v znení právneho predpisu. Výklad musí vychádzať z toho, čo všetko je z hľadiska jazykového pojmu použitého v texte právnej normy možné pod daný pojem zaradiť. Predmetom výkladu je teda text právneho predpisu, ktorý pripúšťa viac možných interpretácií. V rámci výkladu sa však súd musí vždy pohybovať v medziach zákonného textu.
31. Vychádzajú z teórie práva pokiaľ iné výkladové metódy zákona nedajú odpoveď na všetky otázky, nastupuje systematický výklad, pri ktorom sa študuje umiestnenie rozoberanej právnej normy v texte právneho predpisu, odvodzuje sa, aký význam majú marginálne rubriky, či je možné na právnu normu vztiahnuť implicitnú hypotézu a pod..
32. Systematickým výkladom ust. § 25 ods. 5 Zákona o rodine súd dospel k záveru, že ust. § 25 ods. 5 zákona o rodine nie je možné použiť na úpravu styku medzi rodičmi a dieťaťom, ktorý je explicitne upravený v predchádzajúcich ustanoveniach § 25 ods. 1 až 4 Zákona o rodine. Na účely aplikácie ust. § 25 ods. 5 Zákona o rodine sa teda za osoby blízke evidentne považujú iné osoby uvedené v ust. § 116 Občianskeho zákonníka ako rodičia dieťaťa, keď úprava styku rodičov je v porovnaní so stykom iných blízkych osôb s dieťaťom kvalitatívne aj kvantitatívne odlišného charakteru a smeruje k rozdielnym cieľom. Podľa § 24 ods. 4 posledná veta Zákona o rodine súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Naproti tomu styk dieťaťa s inými blízkymi osobami prichádza do úvahy iba v prípade, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa. Z rozhodovacej praxe vyplýva, že v záujme dieťaťa bude, aby sa mohlo stýkať s blízkymi osobami, ku ktorým prechováva najmä citový vzťah, napr. k starým rodičom, či iným príbuzným, s ktorými bývalo napr. v spoločnej domácnosti, event. udržiavalo úzke väzby a vzhľadom na pomery v rodine sa starým rodičom (resp. iným blízkym osobám) styk s dieťaťom neumožňuje, resp. priamo zabraňuje. Umožnenie (upravenie) styku mal. dieťaťa s pomerne široko koncipovaným okruhom blízkych osôb v zmysle § 116 OZ dáva súdu dostatočne veľký priestor pre rozhodovanie o úprave styku mal. dieťaťa s osobami, ktoré pozitívne môžu obohatiť jeho celkový, najmä však jeho citový vývoj.
33. Po vykonaní dokazovania výsluchom účastníkov konania nebolo medzi účastníkmi sporné, že navrhovateľ je skutočne biologickým otcom maloletého V., z ktorého dôvodu ako nadbytočný dôkaz súd zamietol návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru genetika za účelom zistenia pravdepodobnosti jeho otcovstva, keď však aj z uvedeného návrhu je zrejmé, že navrhovateľ sa domáhal úpravy svojho styku s maloletým ako biologický rodič dieťaťa, čo však nemá oporu v zákone, nakoľko prvá domnienka otcovstva svedčí manželovi matky, ktorý je považovaný za otca dieťaťa.
34. Hoci je nepochybne potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že v slovenskej právnej úprave absentuje zákonná možnosť biologického otca dieťaťa domáhať sa zapretia otcovstva pri existencii a faktickej realizácii právneho otcovstva, čo značne sťažuje jeho možnosť domôcť sa realizácie jeho subjektívnych práv k dieťaťu, súd zdôrazňuje, že z hľadiska rozhodovania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých má najvyššiu prioritu najlepší záujem dieťaťa a právo dieťaťa vyplývajúce z čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré je však vo všeobecnosti spojené s jeho právom na zabezpečenie jeho výchovy a výživy biologickými rodičmi, v ktorom smere súd vyhodnotil aj vyjadrenie kolízneho opatrovníka, zohľadňujúce práve citované právo dieťaťa, s návrhom ktorého sa však s poukazom na právne zdôvodnenie tohto rozhodnutia súd po právnej stránke nestotožnil. Súd zdôrazňuje, že ide o právo dieťaťa a nie jeho biologického otca, a teda tohto práva sa môže domáhať len dieťa a nie biologický otec. Zodpovednosť predovšetkým biologických rodičov za zabezpečenie starostlivosti o dieťa je v súlade so spoločnosťou, morálkou i právom v zásade akceptovaným princípom zodpovednosti, podľa ktorého by mal každý jednotlivec niesť zodpovednosť za svoje konanie, ako aj následky z neho vyplývajúce. Právo dieťaťa poznať svojich rodičov podľa cit. článku 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa sa realizuje prostredníctvom ustanovenia § 96 ods. 1 Zákona o rodine. Záujem dieťaťa na poznaní svojich rodičov je daný vždy, ibaže je to pre dieťa celkom zjavne neprospešné, pričom súd musí skúmať všetky okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, či by zapretie otcovstva bolo v záujme maloletého dieťaťa, čo však môže byť predmetnom konania vedeného práve podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine, a nie podľa § 25 ods. 5 Zákona o rodine, v ktorom súd skúma záujem dieťaťa na úprave styku s inými blízkymi osobami.
35. Zo znenia a systematického zaradenia ust. § 25 ods. 5 Zákona o rodine teda podľa názoru súdu vyplýva, že v záujme dieťaťa bude, aby sa na základe úpravy podľa citovaného zákonného ustanovenia mohlo stýkať s blízkymi osobami odlišnými od rodičov, ku ktorým prechováva najmä citový vzťah. Súd musí vždy skúmať, či takáto úprava styku bude v záujme dieťaťa a či si to budú vyžadovať pomery v rodine, teda, či by nedošlo k citovému strádaniu, destabilizácii rodinného prostredia, či by rozvoj dieťaťa bol úplný najmä po stránke citovej, rozumovej a mravnej, pokiaľ by dieťaťu nebolo umožnené stretávať sa s týmito osobami.
36. Uvedenú problematiku rozoberalo aj rozhodnutie R 63/1965, podľa ktorého pri rozhodovaní o tom, či a za akých podmienok možno uložiť rodičom povinnosť strpieť, aby sa ich dieťa stýkalo s inou osobou, ktorá nežije s nimi v spoločnej domácnosti, ktorej dieťa nie je zverené do výchovy a ktorá nemá na styk s dieťaťom právny nárok, treba vychádzať z toho, že tu ide o obmedzenie rodičovských práv rodičov, ktoré môže súd vysloviť len z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 a 2 zákona o rodine (teraz § 38). Súčasná moderná právna úprava, ktorá plne rešpektuje záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko, akceptuje, že dieťa môže mať ku svojim starým rodičom alebo iným príbuzným silné citové väzby, tieto osoby mohli pomáhať pri jeho výchove už od malička a dieťa je na nich citovo naviazané a prerušenie stykov s nimi by mohlo narušiť stabilitu výchovného prostredia, jeho duševný a citový rozvoj a pod. Súd však musí u týchto príbuzných prihliadať aj na ich vek, zdravotný stav a ostatné pomery. Zároveň musí vziať do úvahy okrem záujmu dieťaťa aj to, že v zmysle § 30 ods. 1 Zákona o rodine majú rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa rodičia, ktorí majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.
37. Záujem dieťaťa však nie je pri úprave styku s blízkymi osobami jediným kritériom. Druhým podstatným kritériom je to, že tento styk vyžadujú pomery v rodine. Súd musí skúmať, či by zásahom tretej osoby do rodinných väzieb nemohlo dôjsť k narušeniu existujúcich rodinných vzťahov a k traumatizácii dieťaťa.
38. V danom prípade súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ sa ako biologický otec dieťaťa domáha v predmetnom konaní fakticky realizácie svojich rodičovských práv k maloletému dieťaťu, k čomu podporne okrem požadovaného širokého rozsahu styku svedčí aj jeho súčasný návrh na uloženie informačnej povinnosti rodičom maloletého, keď však právo na informácie o dieťati možno v zmysle Zákona o rodine priznať výlučne právnym rodičom. Pri akceptácii, resp. priznaní možnosti domáhať sa určenia styku s maloletým dieťaťom podľa § 25 ods. 5 Zákona o rodine faktickému biologickému rodičovi, za súčasnej existencie právneho otcovstva iného muža k totožnému dieťaťu, by sa ad absurdum na základe cit. zákonného ustanovenia mohol úpravy styku domáhať aj biologický rodič osvojeného dieťaťa, keď analogicky zániku vzájomných práv a povinností medzi osvojencom a pôvodnou rodinou podľa § 106 ods. 1 Zákona o rodine zodpovedá v danom prípade skutočnosť, že medzi dieťaťom, za otca ktorého sa na základe prvej domnienky otcovstva de jure považuje manžel matky, a reálnym biologickým otcom dieťaťa žiadne právne väzby ani nevznikli. Súd teda dospel k záveru, že na základe citovaného zákonného ustanovenia nie je možné upraviť styk biologického otca s maloletým dieťaťom, čím by došlo bez opory v zákone k obídeniu existujúcej legálnej cesty k realizácii práva dieťaťa podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Vzhľadom na existujúce iné právne možnosti neprichádzala do úvahy ani analogia legis, keď súd síce môže čiastočne právo dotvárať, ale nie svojvoľne pretvárať a prispôsobovať subjektívnemu záujmu jedného z účastníkov konania, pričom je jednoznačne povinný uprednostniť právo maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podľa čl. 5 Základných zásad Zákona o rodine je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa maloletého dieťaťa týkajú jeho najlepší záujem, pričom vzhľadom na útly vek maloletého V. považuje za kľúčové kritérium, ktoré je pri posudzovaní a určovaní najlepšieho záujmu dieťaťa potrebné zohľadňovať jeho bezpečie, ako aj bezpečie a stabilitu prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava.
39. Vzhľadom k tomu, že svoje rozhodnutie súd primárne založil na právnom posúdení možnosti biologického otca domáhať sa bez ďalšieho úpravy styku podľa § 25 ods. 5 Zákona o rodine, nezaoberal sa bližšie dokazovaním vo vzťahu k záujmu dieťaťa a pomerom v rodine, keď je však zrejmé, že napriek počiatočnému kontaktu navrhovateľa s maloletým a citovému putu, ktorý si k maloletému navrhovateľ zrejme vytvoril, vzhľadom na útly vek dieťaťa nemožno vyhodnotiť kvalitu rodiaceho sa vzťahu maloletého V. k navrhovateľovi. Ku dňu rozhodovania súdu ich kontakty však už nepochybne dlhšiu dobu absentovali, a teda je zrejmé, že v danom prípade by aj v prípade aktívnej legitimácie navrhovateľa na podanie návrhu na úpravu styku podľa § 25 ods. 5 Zákona o rodine bolo
sporné naplnenie zákonných podmienok na úpravu styku podľa citovaného zákonného ustanovenia, keďže autoritatívnym rozhodnutím súdu v zmysle návrhu by mohlo dôjsť k zásadnému narušeniu stability výchovného prostredia a narušeniu duševného a citového vývoja maloletého. Navrhovateľom požadovaný styk by bol svojim rozsahom neakceptovateľný aj vzhľadom na ním sledovaný neprimeraný zásah do osobného života rodičov a dieťaťa, keď vychádzajúc zo súdnej praxe môže byť primeraný časový interval medzi jednotlivými stretnutiami dieťaťa s blízkymi osobami, vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu, stanovený na mesiac až kvartál. Styk blízkych osôb, ktoré má na mysli ust. § 25 ods. 5 Zákona o rodine totiž nesmeruje k podielu na výchove dieťaťa, ktorá je výlučne v kompetenciách rodičov, ktorí jediní disponujú rodičovskými právami a povinnosťami, ale k umožneniu stretávania sa s maloletým v jeho záujme, teda zážitkovým trávením spoločného času za účelom udržiavania vzájomnej citovej náklonnosti, pokiaľ je vytvorená. Tak, ako má maloleté dieťa právo na rodičovskú výchovu, je výchova maloletého dieťa výsostným právom jeho rodičov, a pokiaľ nie je v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, nemôže byť ničím obmedzovaná a narušovaná.
40. Navrhovateľ napriek tvrdenej a v zásade rodičmi maloletého nepopretej biologickej väzbe nie je žiadnym spôsobom zaradený do života maloletého, keď vzhľadom na útly vek dieťaťa a tomu primeranú mentálnu vyspelosť nemožno uvažovať ani nad možnosťou pozitívnych spomienok z krátkeho obdobia ich vzájomných kontaktov po dobu niekoľkých mesiacov bezprostredne po narodení maloletého. U maloletého dieťaťa v útlom veku dochádza k veľmi rýchlemu odcudzeniu aj v prípade existujúceho predchádzajúceho citového puta pokiaľ dôjde k jeho prerušeniu v dôsledku konania dospelých osôb, keď však predmetom dokazovania nebol ani dôvod, pre ktorý rodičia maloletého dieťaťa, realizujúc svoje ústavné právo na výchovu maloletého, upustili od umožňovania kontaktov navrhovateľa s maloletým, vzhľadom na jeho irelevantnosť z hľadiska právnych dôvodov, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie.
41. V uvedenom kontexte vo vzťahu k možnému použitiu čl. 8 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, na ktorý sa navrhovateľ vo svojom návrhu o.i. odvolával, však súd považuje za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s argumentáciou rodičov maloletého, že biologický vzťah medzi rodičom a dieťaťom bez akýchkoľvek ďalších právnych alebo faktických elementov, ktoré by boli známkou blízkych osobných väzieb nespadá pod ochranu ustanovenia čl. 8 Dohovoru (viď napr. rozsudok vo veci L. proti Holandsku zo dňa 01.06.2004, č. 45582/99), keďže pre označenie určitého vzťahu ako spadajúceho pod rodinný život podľa citovanej normy sa spravidla vyžaduje, aby dotknuté osoby spolu žili. ESĽP v obdobných prípadoch zdôrazňuje, že čl. 8 Dohovoru nechráni len rodinný, ale aj súkromný život a že vzťahy, ktoré nespadajú pod pojem rodinný život, môžu všeobecne spadať pod rozsah súkromného života. Na druhej strane však ESĽP v judikatúre upresňuje, že hranicu medzi pozitívnymi a negatívnymi záväzkami štátu, vyplývajúcimi z čl. 8 ods. 1 Dohovoru nie je možné presne definovať, avšak v oboch kontextoch je podstatné dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi protichodnými záujmami (rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci Odievre proti Francúzsku zo dňa 13.02.2003, č. 42326/98). V tomto smere je potrebné prisvedčiť rodičom maloletého, že právo poskytuje vyššiu ochranu existujúcej sociálno-právnej rodine ako záujmu, ktorý prevyšuje prípadnú biologickú fakticitu, na čo by súd musel prihliadať aj v prípade existencie aktívnej legitimácie navrhovateľa na domáhanie sa rozhodnutia o úprave styku podľa § 25 ods. 5 Zákona o rodine. Existujúci vnútroštátny právny stav, ktorý primerane obmedzuje práva blízkej osoby, ktoré by mohli spadať pod ochranu čl. 8 ods. 1 Dohovoru v prospech ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa a existujúcich sociálno-rodinných vzťahov medzi rodičmi dieťaťa a maloletým dieťaťom, ktoré tiež požívajú ochranu čl. 8 ods. 1 Dohovoru, preto nemožno považovať za neústavný či v rozpore s Dohovorom.
42. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti teda súd návrh navrhovateľa na úpravu styku s maloletým podľa § 25 ods. 5 Zákona o rodine ako aj na uloženie informačnej povinnosti jeho rodičom podľa § 24 ods. 5 veta druhá Zákona o rodine ako nedôvodný zamietol.
43. O trovách konania bolo rozhodnuté za použitia § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. Súd nevyhovel návrhu účastníkov na rozhodnutie o trovách podľa § 55 CMP, podľa ktorého súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, že správanie matky maloletého vo vzťahu k navrhovateľovi pred počatím maloletého a ani po jeho narodení nebolo korektné. Matka maloletého nie len že nepoprela, ale vyslovene priznala, že k navrhovateľovi pristupovala ako k otcovi maloletého a fakticky ho zavádzala jednak tým, že je rozvedená a jednak predložením pozmeneného rodného listu maloletého, v ktorom navrhovateľ figuroval ako jeho otec, pričom v prípade určenia otcovstva
súhlasným vyhlásením rodičov, pri neexistencii prvej domnienky otcovstva, by sa zásadne zmenilo jeho právne postavenie vo vzťahu k maloletému a značne sa zjednodušilo uplatňovanie jeho práv k dieťaťu. Naproti tomu súd nevidel dôvod na uplatnenie citovaného zákonného ustanovenia ani v prospech navrhovateľa, keď jeho prístup k potencionálnemu rodičovstvu, bez dôkladného poznania pomerov staršej intímnej partnerky, rovnako nemožno označiť za zodpovedný a nemožno ho vzhľadom na závažné konzekvencie a vznik zodpovednostných vzťahov ospravedlniť iba mladíckou nerozvážnosťou, či nedostatkom obozretnosti.
44. Záverom súd považuje za potrebné dodať, že z hľadiska zákonnej požiadavky na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Vo vzťahu k odvolávaniu sa na právne názory verejnej ochrankyne práv a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky súd poznamenáva, že tieto nie sú z hľadiska právneho posúdenia veci pre súdy záväzné, a preto sa nimi bližšie nezaoberal, keď relevantné právne otázky vyhodnotil v odôvodnení tohto rozhodnutia samostatne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie strany, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a to cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia, písomne, trojmo alebo ústne do zápisnice.
Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, datované a musí obsahovať uvedenie spisovej značky konania ktorého sa týka. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu, resp. výroku rozhodnutia smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom, resp. z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody - § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť
- odvolací návrh).
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na trovy toho, kto odvolanie podal (§ 125 ods. 3 CSP).