Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/49/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu P. I., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v I., na ul. P. O. č. XX, právne zastúpeného Mgr. Dr. Antonom Kušnírom, advokátom, so sídlom v Žiline, na ul. Jána Reka č. 13, proti žalovaným: 1/ SLON s. r. o., so sídlom v Huncovciach, na ul. Jarnej č. 104/9, IČO: 36 793 973, právne zastúpenému Mgr. Róbertom Liškom, advokátom, so sídlom v Poprade, na ul. Štefánikovej č. 882/39, 2/ F. X., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v O., na ul. P. č. XXX a 3/ V. X., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v O., na ul. P. č. XXX, o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 26.05.2021 č.k. -235, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému v 1. rade sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovaným v 2. a 3. rade sa voči žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníctva k parcelám č. XXX/X o výmere 284 m2 a č. XXX/X o výmere 13 m2 vytvoreným na základe geometrického plánu č. XX/XXXX vypracovaného Ing. P. F.. Nakoľko žalobou podľa ust. možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, bolo povinnosťou súdu, aj vzhľadom k tomu, že nedostatok naliehavého právneho záujmu namietal žalovaný v 1. rade, vyporiadať sa v prvom rade s otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj s otázkou danosti naliehavého právneho záujmu. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto

neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

3. Právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti za stavu, že v katastri nehnuteľnosti sú ako vlastníci zapísaní žalovaní v 1., 2. a 3. rade je naliehavý. Jediným prostriedkom na to, aby žalobca dosiahol svoj cieľ, ktorým je zápis svojho tvrdeného vlastníckeho práva, je predmetná určovacia žaloba. Neobstojí preto argument žalovaného v 1. rade o nedostatku naliehavého právneho záujmu z dôvodu neskorého podania žaloby, t.j. cca po 14 rokoch od kedy sa žalobca dozvedel o spornosti svojho vlastníckeho práva. Tento jeho argument ale môže mať význam pri posúdení oprávnenosti držby žalovaných.

4. Ďalšou námietkou žalovaného v 1. rade bola námietka nutnosti intabulácie Výmeru o vlastníctve pôdy. Nariadenie č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami.

5. Výmer o vlastníctve pôdy z 24.01.1949 spĺňa tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Tento výmer tak predstavuje spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva, a to i s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Obdobne je možné vychádzať aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Námietka žalovaného v 1. rade o nedostatku intabulácie Výmeru bola posúdená ako nedôvodná.

6. Ďalším z argumentov žalovaného v 1. rade, ktorého posúdenie pre rozhodnutie súdu bolo rozhodujúce a ktorým smerom sa uberalo aj celé dokazovanie vrátane výsluchov svedkov, bolo posúdenie dobromyseľnosti žalovaných a ochrana ich dobrej viery pri prevode nehnuteľností. V tomto smere, aj s ohľadom na judikatúru Ústavného súdu SR, na ktorú poukázal právny zástupca žalovaného v 1. rade mal súd za to, že je potrebné dať do popredia zachovanie princípu právnej istoty žalovaných v 1., 2. a 3. rade, ktorí nadobudli vlastnícke právo zákonným spôsobom, o vlastníctve nemali dôvod pochybovať, pričom k nadobudnutiu nehnuteľnosti z ich strany došlo dobromyseľne. Nehnuteľnosti kupovali žalovaní v 2. a 3. rade a právni predchodcovia žalovaného v 1. rade na bývanie pre svoju rodinu, overili si údaje zapísané v katastri nehnuteľností, žalovaný v 1. rade je v poradí už piatym vlastníkom a žalovaní v 2. a 3. rade tretím vlastníkom nehnuteľnosti. Zároveň žalovaní využili všetky dostupné, praxou overené a zaužívané mechanizmy pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Bolo by preto voči nim nespravodlivé, keby žalobcovi bolo určené vlastnícke právo, resp. vrátené po tom, čo slobodne sa rozhodovali a prejavovali vôľu s úkonmi týkajúcimi sa prevodu nehnuteľnosti.

7. Súd svoje zamietavé rozhodnutie založil na novšej judikatúre, ktorou bola prekonaná judikatúra, na ktorú poukazoval právny zástupca žalobcu, pričom okrem už uvedeného princípu právnej istoty vychádzal predovšetkým z princípu spravodlivosti a logiky. V tejto súvislosti sa poukázalo na závery Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.03.2016 a sp. zn. , aj na rozhodnutie Ústavného súd ČR sp. zn. .

8. Pri rozhodovaní o žalobe žalobcu sa vzala do úvahy dĺžka doby od vadného zápisu, ku ktorému došlo v roku 1953, keď bol ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaný Československý štát. Ďalej sa zohľadnili okolnosti na strane žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov, keď sám žalobca uviedol, že v roku 1953 z tejto parcely odišli, nevrátili sa tam a už sa o ňu viacej nestarali. Tu je potrebné poukázať na výpoveď svedka P. Q., ktorá sa dostala do rozporu s vyjadrením samotného žalobcu, keď tvrdil, že jeho starí rodičia tam hospodárili ešte v 70- tych rokoch, naproti tomu podľa žalobcu sa na tento pozemok nikdy nevrátili. Navyše podľa vyjadrení žalovaných a výpovedí svedkov Ing. F. a Ing. A. tam v 70- tych rokoch už dávno bolo ihrisko, resp. odjakživa, ktoré neskôr už len zarastalo burinou,

keďže sa o to nikto nestaral. Taktiež je potrebné zohľadniť aj investície žalovaných, ktoré vynaložili do vybudovania rodinného domu, zveľadenia nehnuteľností. Čo sa týka samotnej dobromyseľnosti žalovaných v 1., 2. a 3. rade, tu je jednoznačne nesporné, že títo svoju dobromyseľnosť tvrdili od počiatku, od svojho prvého vyjadrenia v spore, celý čas na nej trvali a je potrebné uzavrieť, že ani rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov na návrh žalobcu, túto ich dobromyseľnosť nespochybnilo. Obaja geodeti vypočúvaní v priebehu sporu uviedli, že pri vyhotovovaní geometrických plánov vychádzali z údajov, ktoré boli riadne zapísané v katastri nehnuteľnosti a z týchto podkladov by nikdy nezistili duplicitu. Tu bolo možné podľa Ing. F. zistiť až na základe listiny - Výmeru o vlastníctve pôdy, ktorú mu predložil žalobca. Výpoveď svedka P. Q. je možné hodnotiť ako nekonkrétnu, ktorá ako už súd uviedol, sa dostala do rozporu s výpoveďou samotného žalobcu. Taktiež je možné ako neurčitú a z časti aj účelovú vyhodnotiť výpoveď bývalého právneho zástupcu žalobcu JUDr. P., ktorý v nej neuviedol žiadne konkrétne okolnosti. Tvrdil, že prebiehali rokovania so žalovanými, čo žalovaní nepopreli, avšak zhodne vypovedali, že ak rokovali so stranou žalobcu, tak vždy išlo len o zvyšnú časť parcely, ktorú žalobca vlastní, teda 160 m2, ktorá je zapísaná na LV č. XXX. Súdu z celého postoja a konania žalobcu nie je zrejmé, prečo v prípade, ak vedel o tom, že nie je vlastníkom sporných nehnuteľností už v roku 2000 pri zápise notárskej zápisnice do katastra nehnuteľnosti a o existencii Výmeru o vlastníctve pôdy vedel približne v roku 2003 (ako uviedol svedok JUDr. P.), žalobu podal až v roku 2014, pričom za ten čas žalovaní, užívajúc nehnuteľnosti v dobrej viere, nepochybne splnili jednu zo základných podmienok vydržania vlastníckeho práva, a to uplynutie vydržacej doby 10 rokov. Keďže do tejto doby je možné započítať aj dobu, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca, je nepochybné, že žalovaným uplynula táto vydržacia doba už pred podaním žaloby, keďže nehnuteľnosti vlastnila podľa o majetku obcí účinného od 01.05.1991 obec O. a tomu svedčil aj zápis v katastri nehnuteľnosti na LV č. X. Novelou , účinnou od 01.01.1992, boli obmedzenia pri vydržaní odstránené, a teda vydržať mohla aj obec s tým, že vydržacia doba u nej začala plynúť od 01.01.1992 a uplynula 01.01.2002 a s poukazom na prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.1992, konkrétne s prihliadnutím na ust. , bolo možné ako oprávnenú započítať aj nepretržitú držbu tohto práva vykonávanú do účinnosti Za takejto situácie k vydržaniu mohlo dôjsť aj skôr. Okrem toho u žalovaných v 2. a 3. rade je nepochybné, že oni sami vlastnili spornú parcelu dobromyseľne 10 rokov od jej zápisu do katastra nehnuteľnosti v roku 1999 a teda vydržacia doba im uplynula v roku 2009. Dobromyseľnosť obce nespochybnil žalobca ani výsluchom svedkov Ing. F. a Ing. A.. Z výpovede bývalého starostu obce O. Ing. F. vyplynulo, že sporná parcela bola štátna a zákonom o majetku obcí prešla na obec a presne tak to tvrdil aj žalobcovi. Toto podľa neho nespochybnil ani jeden z geodetov, ktorí vychádzali z údajov zapísaných v katastri, čo potvrdili pri svojom výsluchu tiež geodeti. Taktiež pri prevode tohto majetku z obce postupoval v súlade so zákonom, pretože v tom čase nebola účinnej od 01.07.2009 (). Preto je irelevantné tvrdenie žalobcu, či v čase prevodu nehnuteľnosti boli alebo neboli nadobúdatelia poslancami obecného zastupiteľstva. Ing. A. sporné nehnuteľnosti nikdy nevlastnil, svojou výpoveďou len potvrdil, že tieto nehnuteľnosti neužíval žalobca ani nikto z jeho rodiny, vždy čo si pamätal, boli vo vlastníctve obce a boli tam ihriská.

9. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

10. O trovách konania rozhodol podľa ust. v spojení s ust.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že v súčasnosti má vo vlastníctve zbytkovú parcelu č. XXX, ktorá má výmeru iba 160 m2, avšak nejedná sa o jej pôvodnú výmeru, aj keď ani on, ani jeho právni predchodcovia nevykonali žiaden právny úkon za účelom prevodu, čo i len časti výmery na inú osobu. Žalobca ako dôkaz predložil súdu chronológiu a preukázanie súčasného právneho reálneho stavu pôvodnej parcely č. XXX v jeho vlastníctve podľa pozemnoknižnej mapy, ktorý vypracoval geodet Ing. P. F. formou geometrického plánu č. XX/XXXX a zároveň vymedzil rozsah duplicitného vlastníctva k častiam pozemkov. Podľa tvrdenia geodeta sa všetky právne úkony dostali do kolízie s vlastníctvom právnych predchodcov žalobcu a ich titulom nadobudnutia, výmerom o vlastníctve pôdy, v dôsledku čoho Československý štát disponoval väčším rozsahom práv, aké mu prislúchali, a preto je tento úkon potrebné považovať za absolútne neplatný. Následne obec O. ďalej scudzovala časti spornej parcely na ďalšie osoby. Súčasná parcela č. XXX o výmere 160 m2 je svojim

tvarom a rozmerom použiteľná len s veľkými ťažkosťami, v dôsledku čoho má žalobca naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, ktoré mu svedčí po jeho právnych predchodcoch tak, aby z nej mohol nerušene brať úžitky. Pokiaľ ide o svedka Ing. F., bývalého starostu obce O., tento konal úmyselne voči žalobcovi tak, aby mu sťažil až znemožnil vrátenie požadovanej parcely v celosti, pretože jeho snahou bolo zvýhodniť iné osoby, ktoré mali v tom čase záujem na nadobudnutí vlastníctva k nej. V rámci hodnotenia dôkazov vo vzájomných súvislostiach sa malo dospieť k záveru, že žalovaní ani sami a ani v rámci držby obcou nemohli byť dobromyseľní, pretože mali vedomosť, že vlastníctvo je minimálne sporné, ak už neboli presvedčení o nespornej skutočnosti, že parcela č. XXX patrí rodine žalobcu. Obec sama, ale ani cez inú odborne znalú osobu nepreskúmala chronológiu vlastníckych práv, teda nevyvinula žiadnu aktivitu k nadobudnutiu presvedčenia, že môže byť dobromyseľnou v držbe a vlastníctve, ale naopak, zástupcovia obce predstierali dobromyseľnosť, tak aby mohli pristúpiť k prevodu časti spornej nehnuteľnosti na osoby, ktoré poznali spornosť tejto parcely a ktoré rovnako bez akejkoľvek aktivity smerujúcej k prevereniu, či sa žalobca domáha oprávnene svojho vlastníckeho práva, tvrdili dobromyseľnosť, na základe čoho súd priznal žalovaným postavenie dobromyseľných držiteľov, čo však odporuje ďalším výsledkom dokazovania a judikatúre uvádzanej v konaní. Táto judikatúra podala výklad dobromyseľnosti vlastníctva na princípe právnej istoty, ktorú zakladá na potrebnej miere opatrnosti dobromyseľného vlastníka, ktorú je od neho možné rozumne požadovať vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Otázka dobromyseľnosti žalovaných nebola správne právne posúdená a teda na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam.

12. Súd sa vôbec nevysporiadal v konaní s otázkou duplicity vlastníckeho práva založeného notárskou zápisnicou N XXX/XX, NZ XXX/XX, na základe ktorej mala byť v katastri nehnuteľnosti zapísaná zmena vlastníckeho práva k parcele č. XXX o výmere 444 m2. V katastri je vykonaná zmena zápisu iba k výmere 160 m2. Na základe uvedenej verejnej listiny, ktorej obsahom mal byť kataster viazaný, bolo nesporné, že obec musela vedieť, že žalobca sa stal vlastníkom celej výmery.

13. Pokiaľ sa štát ako socialistický vlastník, hegemón práva ujal držby a vlastníctva k majetku, ktorý predtým previedol na fyzické osoby, nie je možné toto konanie vyhodnotiť tak, že právni predchodcovia žalobcu opustili nehnuteľnosť, pretože v tom čase vlastník pozemku nemal možnosť sa účinne brániť nedemokratickému spoločenskému zriadeniu, čoho právnym následkom po spoločenských zmenách boli také zákonné úpravy, ktoré vyriešili dobu oprávnenej držby a vydržania a reparovali štátom poškodené práva oprávneného vlastníka. Z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že súd nebral do úvahy tieto spoločenské, právne významné zmeny premietnuté do právnej úpravy, ktorá mala za cieľ reparovať zásadným spôsobom porušené majetkové práva fyzických osôb. Priklonil sa na stranu ochrany práva nových vlastníkov, ktorí vychádzali z bezbrehého porušovania vlastníckeho práva žalobcu, teda z nezákonného konania zástupcami obce O., ktorí napriek tomu, že mali vedomosť o spôsobe pridelenia konfiškovaného majetku a aj o tom, že aj právnym predchodcom žalobcu bol takýto majetok pridelený a zároveň že žalobca je oprávneným nástupcom vlastníkov nehnuteľnosti, predávali majetok žalobcu priamym predajom. Už z chronológie jednotlivých právnych úkonov nie je možné spravodlivo ustáliť, že všetci vlastníci od vydania notárskej zápisnice nemohli vedieť o spornosti vlastníckeho práva k častiam ich parciel, ktoré boli vytvorené z parcely vo vlastníctve žalobcu. Súd sa priklonil pri riešení kolízie dvoch práv nie k ochrane vlastníka, ktorý sa domáhal svojich práv aktívne, kontinuálne po svojich právnych predchodcoch, ale k ochrane vlastníckych práv tých, ktorí dobromyseľnosť iba tvrdia, čo potvrdili vo svojich výpovediach, v ktorých uvádzajú, že sa spoliehali na to, že ich právnym predchodcom bola obec, pričom vedeli, že v obci O. sa tento majetok stal predmetom konfiškácie a následného prideľovania fyzickým osobám, no napriek tomu sa nijako nepresvedčili o tom, či nadobudli vlastníctvo od pravého vlastníka.

14. Štatutár žalovaného v 1. rade B. B. bol v čase jednania obce a žalobcu o jeho nárokoch k spornej parcele poslancom obecného zastupiteľstva a hlasoval aj o schválení prevodov, tak na žalovaných v 2. a 3. rade, ako aj na jeho právnych predchodcov. Zároveň pri výsluchu svedka JUDr. P. potvrdil, že bol prítomný pri geodetickom meraní, ktoré tento svedok organizoval, na základe čoho mu muselo byť zrejmé, že v prípade jeho vlastníctva vznikla dôvodná zásadná pochybnosť v časti parcely, ktorá bola predtým odčlenená z parcely č. XXX. Uvedené nespochybniteľne preukazuje, že žalovaný v 1. rade najneskôr od doby, kedy sa žalobca od obce domáhal vrátenia nehnuteľnosti, nemohol nadobudnúť presvedčenie o dobromyseľnosti držby.

15. Nesprávne bola posúdená aj otázka vydržacej doby 10 rokov, nakoľko do tejto doby sa započítala aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca žalovaných, teda obec. Obec už v roku 2000, teda pred uplynutím vydržacej doby vedela, že žalobca sa domáha celej nehnuteľnosti, a preto od uvedenej doby nie je možné zohľadňovať ani dobromyseľnosť držby obcou, ani jej právnych nástupcov. Je pritom právne bezvýznamné, či sa žalobca domáhal svojho práva žalobou v roku 2012 alebo 2014, pretože nikto zo žalovaných, ako aj ich právny predchodca, už neboli dobromyseľní v držbe nehnuteľnosti.

16. Žalovaný v 1. rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

17. Odvolací súd v zmysle zásad ust. , a preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

18. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré, s výnimkou už prekonaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16.03.2016 a sp. zn. zo dňa 03.05.2017, v plnom rozsahu odkazuje.

19. Čo sa týka záverov vyslovených Ústavným súdom SR v jeho náleze zo 16.3.2016 vo veci týkajúcich sa zásady nemo plus iuris a možnosti jej prelomenia, tieto neboli jednoznačne prebrané odbornou právnickou verejnosťou. V odbornej literatúre je vo vzťahu k zásade nemo plus iuris a k možnosti nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka prezentovaný názor, že tieto prípady síce pripomínajú originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva, pretože sa tu neaplikuje zásada, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, avšak osoby konajúce v nich sa domnievajú, že dochádza k riadnemu prevodu alebo prechodu vlastníctva, teda nadobúdatelia sú presvedčení, že nadobúdajú vlastníctvo derivátnym a nie originárnym spôsobom. Dobromyseľnosť nadobúdateľov je pritom nevyhnutnou podmienkou toho, aby vlastníctvo bolo nadobudnuté aj od nevlastníka. Táto dobromyseľnosť je súčasne aj zvýraznená vo všetkých zákonných ustanoveniach, ktoré vyslovene umožňujú nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka ( , , Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, Exekučného poriadku). Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorou je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napr. samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná. Jedinú, avšak osamotenú výnimku tak v slovenskej judikatúre predstavuje nález Ústavného súdu SR zo 16.3.2016 sp. zn. , ktorý vo svojej podstate povýšil aj samotnú dobrú vieru nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností na spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Tento názor však v neskoršej judikatúre Najvyššieho súdu SR a ani v doktrinálnej rovine nenašiel odozvu.

20. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.1.2021 sp. zn. sa hovorí o mimoriadne výnimočných okolnostiach a zdržanlivom prístupe pri poskytovaní ochrany práv dobromyseľného nadobúdateľa. Tento nález predstavuje argumentačný posun, keď Ústavný súd SR už nehovorí o pomerovaní dvoch ústavných hodnôt a to ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa ako prejavu princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Ochrana dobromyseľnosti základným právom nie je a nemožno ju ako samostatné základné právo vyvodiť ani z princípu právneho štátu. Možno teda povedať, že SR uprednostňuje ochranu vlastníka, keďže ide o základné právo, zároveň však pripúšťa, aby zákon ustanovil výnimky, kedy právo vlastníka ustúpi, resp. kedy dôjde k jeho zániku, a to sú aj výnimky zo zásady nemo plus iuris.

21. Vlastník veci je oprávnený v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním ( ). V zmysle právnej úpravy majú všetci vlastníci rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana ( Občianskeho

zákonníka), pričom vlastník veci má podľa ust. právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

22. Pokiaľ ide o spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ust. , , ktoré pokrýva tak originárne, ako aj derivatívne nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, kedy nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, sa zaraďujú vydržanie, vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy. V prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníctva dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa a teda je nevyhnutné, aby prevodca, resp. právny predchodca bol skutočným vlastníkom prevádzanej veci. Medzi derivatívne spôsoby nadobudnutia vlastníctva patrí jeho prevod scudzovacími zmluvami, alebo nepeňažný vklad do majetku právnickej osoby, resp. prechod na základe dedenia, dobrovoľnou dražbou, rozhodnutím štátneho orgánu a v niektorých prípadoch aj nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zákona.

23. Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie vlastníckeho práva, t.j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci podľa ust. tak nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti.

24. Pokiaľ ide o výnimky zo zásady nemo plus iuris, možno poukázať aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26.1.2021 vydaný vo veci , v ktorom Ústavný súd SR vyvodil možnosť jej prelomenia z ustanovení procesného práva. V predmetnom Náleze Ústavný súd SR uviedol, že vtedy účinný právny predpis, ktorým bol , v ust. výslovne uvádzal, že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. V súčasnosti účinný v zakotvuje identickú úpravu, keď stanovuje, že právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy vyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb novým rozhodnutím dotknuté. Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné, právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia. V citovanom náleze išlo o situáciu, kedy o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v sporovom konaní a následne osoba, o ktorej vlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom, tieto nehnuteľnosti previedla na ďalší subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu bola ich vlastníkom. Následne zrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie dobromyseľného nadobúdateľa a to s poukazom na znenie ust. , resp. ust. účinného do 30.6.2016.

25. V ďalšom rozhodnutí, a to v uznesení zo dňa 9.2.2021 č.k. - 30 Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp

elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu Ústavný súd SR úplne nezavrhol mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristúpil zdržanlivo. Z hľadiska legitímnych očakávaní strán sporu proti sebe stoja očakávania pôvodného vlastníka a očakávania dobromyseľného nadobúdateľa. Pôvodný vlastník legitímne očakáva, že ochrana vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľný nadobúdateľ mohol legitímne očakávať, že mu súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľnému držiteľovi ( ), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu, okrem nasledujúcich výnimiek, ktorými boli: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od vlastníka v rámci dobrovoľnej dražby a 5. nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Ústavný súd SR vo všeobecnosti uzatvoril, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.

26. Pri posudzovaní zásady nemo plus iuris treba rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Do prvej skupiny možno zaradiť situácie, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi pôvodným vlastníkom a predávajúcim po uzavretí kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším nadobúdateľom, prípadne k splneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii, alebo k inému zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi predávajúcim a nadobúdateľom. V takom prípade totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľnosti nielen od subjektu, v prospech ktorého svedčal zápis o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý v čase prevodu v skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho, napr. po odstúpení od zmluvy, na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže tak dôjsť k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ust. pôvodná zmluva zrušuje s účinkami ex tunc. Predmetné zákonné ustanovenie sa v takom prípade dotýka len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov zmluvy a do úvahy medzi pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom prichádza iba vyporiadanie spôsobom predpokladaným v druhej vete ust. . Vecno-právne účinky odstúpenia od zmluvy, t.j. že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného vlastníka k nehnuteľnostiam priamo zo zákona, prichádza do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu prevodu nehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobúdala dobromyseľne.

27. Z kúpnej zmluvy vzniká v súlade s ust. predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúci je na jej základe povinný od predávajúceho predmet kúpy prevziať a zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu. K tomu, aby k prevodu vlastníckeho práva došlo, je potrebné, aby prevodca bol vlastníkom veci, resp. osobou oprávnenou s vecou disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu. Záver, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať, vychádza aj z aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR z 19.1.2021 sp. zn. ).

28. V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt.

29. Aj keď prvoinštančný súd sa pri rozhodovaní o uplatnenom nároku neriadil aktuálnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, odôvodnením napadnutý rozsudok je vecne správny. Dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

30. Vydržanie je právne upravené v ustanovení . Predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom

stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera je podľa platnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. V zmysle ust. a , oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.

31. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

32. Vydržanie patrí ku všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, prípadne, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera. Oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na právny dôvod (titul), ktorý by mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby.

33. Aj za predpokladu, ak by obec O. nemala postavenie dobromyseľného držiteľa, táto okolnosť na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany žalovaných v 1., 2. a 3. rade vplyv nemá. Žalovaní v 2. a 3. rade spornú nehnuteľnosť nadobudli od obce O. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.09.1998. Ďalšiu spornú nehnuteľnosť obec O. kúpnou zmluvou zo dňa 28.05.2002 previedla na G. O. a T. O.. Títo nadobúdatelia kúpnou zmluvou zo dňa 15.08.2008 nehnuteľnosť odpredali P.ovi O. a jeho manželke X. O.. Až ďalšou zmluvou zo dňa 15.06.2011 nehnuteľnosť nadobudol žalovaný v 1. rade.

34. V čase podania žaloby žalobcom na súde dňa 28.07.2014 vydržacia doba, aj za situácie, ak by obec O. nemala postavenie oprávneného držiteľa, už uplynula. Sporné nehnuteľnosti títo nadobúdatelia riadne užívali a žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby ďalší nadobúdatelia počas vydržacej doby stratili postavenie oprávnených držiteľov.

35. V tejto súvislosti je právne významné ust. , podľa ktorého ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. V tomto ustanovení je upravená vyvrátiteľná právna domnienka, podľa ktorej v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky vychádza z poznatku, že dôkaz o stave mysle držiteľa sa vytvára len nepriamo úsudkom z iných dôkazov a z hľadiska procesného dokazovania je preto v prípade pochybností vhodnejšie vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby. Za dôkaz opaku sa nedá považovať ani výpoveď svedka JUDr. P.a P., vypočutého na pojednávaní konanom dňa 07.01.2019. Hodnovernosť výpovede tohto svedka spochybňuje fakt, že svedok vo veci vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2C

55/2012 vystupoval v pozícii právneho zástupcu žalobcu. Okrem toho na pojednávaní konanom dňa 07.01.2019 prítomný štatutárny zástupca žalovaného v 1. rade a žalovaní v 2. a 3. rade nepopreli, aby medzi nimi a žalobcom prebiehali rokovania, avšak zdôraznili, že tieto sa týkali len parcely č. XXX - ostatné plochy o výmere 160 m2 zapísanej na LV č. XXX katastrálneho územia O. a teda nie parciel tvoriacich predmet sporu. Zo strany žalobcu pritom v priebehu celého konania nebol predložený žiaden hodnoverný dôkaz potvrdzujúci, že žalobca v priebehu plynutia vydržacej doby upozorňoval žalovaných na neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Takýmto dôkazom pritom mohlo byť zaslanie písomného upozornenia žalovaným. Žalobca tak zákonnú domnienku o oprávnenosti držby žalovaných právne významným spôsobom nevyvrátil.

36. Nie je možné stotožniť sa ani s tvrdením, podľa ktorého žalovaní nevyvinuli potrebnú opatrnosť, ktorú bolo možné od nich, vzhľadom na všetky okolnosti a povahu prípadu, vyžadovať. Z obsahu výpovede svedka Ing. F., ktorý vypracoval geometrický plán na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k nehnuteľnostiam č. XX/XXXX, na pojednávaní konanom dňa 08.11.2018 vyplynulo, že ak by vychádzal z podkladov na katastri, duplicitu by nezistil. Tá vyplynula až z listiny od žalobcu, ktorú predložil a to výmer o vlastníctve pôdy. Tento na katastri evidovaný nebol. Týmto listinným dôkazom nikto zo žalovaných nedisponoval a teda ak pri uzatváraní zmlúv vychádzali z údajov katastra, ich konanie nemožno označiť za neopatrné. Navyše geometrický plán č. XX/XXXX bol vyhotovený dňa 04.06.2014, teda v čase, keď už bol zavŕšený proces vydržania žalovanými v 1., 2. a 3. rade.

37. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

38. Zároveň v konaní úspešnému žalovanému v 1. rade bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % podľa ustanovení , a , s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o žalovaných v 2. a 3. rade, týmto v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, a preto týmto žalovaným nemohla byť priznaná ich náhrada.

39. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).