Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/45/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v spore žalobcu: E. U., F.. XX.XX.XXXX, T. H. XXXX/XX, XXX XX R. F. Q. - Č., právne zastúpeného PBLegal Advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 54 413 249, so sídlom Poľana 767/1, 066 01 Humenné, proti žalovanému: LPH Vranov n/T, s. r. o., IČO: 31 706 029, so sídlom Pod Dolami 838, 093 02 Vranov nad Topľou, právne zastúpenému JUDr. Katarínou Hroncovou, advokátkou, IČO: 37 955 322, so sídlom Dr. Clementisa 1214/4, 977 01 Brezno, o zaplatenie 187.587,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. -387 z 26. mája 2021 takto

rozhodol:

Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá tak, že žalovaného zaväzuje zaplatiť žalobcovi sumu 21.618,13 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 11.12.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšujúcej zamietavej časti vo veci samej rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia (správne rozsudku) osobitným uznesením.

2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca sa pôvodne žalobou doručenou mu 29. decembra 2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia 224.822,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 11. decembra 2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v zmysle ustanovenia (ďalej len „“) zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podľa , ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V zmysle vyššie uvedených ustanovení teda platí, že ak nebola dohodnutá doba splatnosti a vrátenia pôžičky, žalovaný bol povinný vrátiť mu poskytnutú pôžičku prvý deň po tom, čo ho o plnenie požiadal. Žalovaného listom z 1. decembra 2014 vyzval na vrátenie poskytnutej finančnej pôžičky najneskôr v siedmy deň odo dňa doručenia tohto listu. Tento list bol žalovanému doručený 3. decembra 2014 prostredníctvom pošty. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný mal povinnosť vrátiť mu požičané peňažné prostriedky najneskôr 10. decembra

2014. Aj napriek predmetnej písomnej výzve si žalovaný svoj záväzok v celkovej sume 224.822,- eur, ktorý mu vznikol z titulu nevrátenia poskytnutej peňažnej pôžičky, doposiaľ ani len čiastočne nesplnil. Podľa (ďalej len „“) sa touto časťou zákona spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že aj keď zmluva o pôžičke bola medzi ním ako spoločníkom a žalovaným ako obchodnou spoločnosťou uzatvorená podľa , vzniknutý záväzkový vzťah sa riadi , nakoľko ide o absolútny obchod. Preto si uplatňuje voči žalovanému aj úroky z omeškania z neuhradenej sumy podľa . 2.2 O žalobe súd prvej inštancie 22. januára 2015 rozhodol platobným rozkazom, proti ktorému podal žalovaný odpor s odôvodnením, že žalobca vo svojom návrhu uvádza, že v čase, keď bol ešte jeho spoločníkom, v rokoch 2001 až 2005 postupne za účelom podpory podnikania mu požičal peňažné prostriedky v celkovej sume 6.773.000,- Sk, ktoré v súčasnosti predstavujú 224.822,- eur. Žalobca tvrdí, že existencia pôžičky vyplýva z jeho hlavnej analytickej účtovnej knihy z rokov 2004 a 2005, dlh je evidovaný v jeho účtovnej závierke zostavenej k 31. decembru 2012 a že existenciu záväzku uznal aj vo svojom písomnom vyjadrení z 31. januára 2013 podanom v sporovej veci vedenej Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. . S takýmto tvrdením nesúhlasí, pretože v písomnom vyjadrení k sp. zn. poskytol výslovne vysvetlenie k namietaným účtovným operáciám za rok 2005, ktoré uskutočnil v danom roku ako podmienku banky k čerpaniu úveru a nejedná sa a ani sa jednať nemôže o kvalifikované uznanie dlhu vyžadované právnou úpravou, a to ustanovením . Zároveň dlh (dlhodobý záväzok) evidovaný v účtovnej závierke zostavenej k 31. decembru 2012 v priloženej časti výkazu Súvaha na riadku č. 104 k 31. decembru 2012 nie je možné bližšie identifikovať a označovať ho za ten dlh, ktorý je predmetom žaloby. K 31. decembru 2005 neevidoval voči žalobcovi záväzok v uplatnenej výške 224.822,- eur, ale vo výške 224.820,95 eur. Táto suma bola následnými právnymi úkonmi ponižovaná, až zanikla. Na základe jednostranného započítania žalobca 18. apríla 2006 započítal oproti svojej pohľadávke svoj dlh voči nemu vo výške 999.000,- Sk (33.160,73 eur), čím sa jeho pohľadávka voči nemu ponížila na sumu 191,660,22 eur. Na základe dohody o postúpení pohľadávky došlo 23. mája 2006 k postúpeniu pohľadávky žalobcu na obchodnú spoločnosť K. E., J.. S.. Z.., O.: XX XXX XXX, J. J. U. XXX, XXX XX R. F. Q. vo výške 122.688,- Sk (4.072,50 eur), ktorá následne zanikla započítaním. Na základe uvedeného právneho úkonu sa peňažná suma ponížila k 23. máju 2006 na výšku 187.587,72 eur. Žalobca mu 6. júna 2006 oznámil, že 5. júna 2006 postúpil časť pohľadávky vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 eur) na obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W., O.: XX XXX XXX, J. J. U. X, XXX XX P., ktorá mu 28. septembra 2006 oznámila, že 28. septembra 2006 postúpila predmetnú pohľadávku obchodnej spoločnosti O. J. B., S.. Č.. XXXX-XXX-X, so sídlom R. S. XXXXX, V., K.. Na základe uvedeného sa pohľadávka žalobcu k 6. júnu 2006 znížila na sumu 21.618,13 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené môže pohľadávka žalobcu k dátumu požadovanej splatnosti určenej žalobcom na 10. decembra 2014 predstavovať maximálne 21.618,13 eur, ktorú si k uvedenému dňu jednostranne započítava s časťou svojej pohľadávky, ktorá mu vznikla z titulu náhrady škody uplatnenej voči žalobcovi v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe ÚBOK, odbor Stred, Banská Bystrica pod sp. zn. PPZ-11/BOK-S-2006, v súčasnosti vedenej Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. titulom časti zaplatených leasingových splátok. V zmysle ustanovenia zánik pohľadávok nastane okamihom, keď sa stretnú pohľadávky spôsobilé na započítanie. Skutočnosť, kedy sa uskutoční započítací prejav nemá vplyv na okamih zániku vzájomných pohľadávok započítaním, nakoľko ten je daný priamo právnou úpravou v ustanovení . Na základe uvedeného zanikla pohľadávka žalobcu v celom rozsahu. 2.3 Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný v podanom odpore na jednej strane spochybňuje existenciu pôžičky a finančnej výpomoci žalobcu v prospech žalovaného a tvrdí, že tento záväzok nie je možné identifikovať z jeho účtovných podkladov k 31. decembru 2012, ale zároveň na inom mieste podaného odporu potvrdzuje poskytnutie pôžičky žalobcom v prospech žalovaného, ktorú evidoval vo svojom účtovníctve k 31. decembru 2005 vo výške 224.820,95 eur. O tejto sume zároveň tvrdí, že následnými právnymi úkonmi bola žalovaným ponižovaná, až celkom zanikla popisovanými právnymi úkonmi. Tvrdenia žalovaného sú pravdivé iba v nepatrnej časti uvádzaných právnych úkonov. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného o zániku pohľadávky žalobcu vo výške 165.969,59 (5.000.000,- Sk), a to postúpením pohľadávky na obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W. P. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 5. júna 2006. Aj keď je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca 6. júna 2006 oznámil žalovanému, že 5. júna 2006 postúpil časť pohľadávky vo výške 5.000.000,- Sk na obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W. P., následne žalovanému oznámil, že táto zmluva o postúpení pohľadávky sa zrušila, a to na podnet Q. T., I.. J.. ako aj žalovaného. Predmetná časť pohľadávky teda

nebola postúpená, o čom má žalovaný vedomosť. Žalobca je v účtovných dokladoch žalovaného vedený ako veriteľ nielen k 31. decembru 2012 (ako sme to uviedli v návrhu na vydanie platobného rozkazu), ale aj v účtovných závierkach žalovaného k 31. decembru 2013 a k 31. decembru 2014. Žalovaný eviduje prijatú dlhodobú finančnú výpomoc - pôžičku od E. U., ktorá vznikla ešte v dobe existencie dvoch spoločníkov vo výške 220.749,- eur. Keďže účtovnými podkladmi disponuje žalovaný, navrhol, aby mu súd uložil povinnosť predložiť kópie účtovných závierok žalovaného za roky 2013 a 2014, vrátane príloh, a to súvahy, výsledovky a poznámok. 2.4 Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe rozsudkom, č. k. -195 zo 4. októbra 2018, ktorým zastavil konanie o zaplatenie 37.234,28 eur, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % s tým, že o jej výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia osobitným uznesením a vrátil žalobcovi zloženú zálohu vo výške 43,20 eur vedenú pod ZK 20/2017 a zloženú zálohu vedenú pod ZK 15/2018 s tým, že záloha bude vrátená po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2.5 Vyhláseniu tohoto rozsudku predchádzalo dokazovanie, počas ktorého právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca požičal žalovanému peňažné prostriedky v rokoch 2001 až 2005 vo výške 6.773.000,- Sk. Keďže nedošlo k vráteniu pôžičky a bolo dohodnuté, že k vráteniu pôžičky zo strany žalovaného dôjde až na písomnú výzvu, v roku 2014 žalobca písomnou výzvou požiadal žalovaného o vrátenie pôžičky. Keďže mu nebola táto suma vrátená, v decembri 2014 bola podaná žaloba na súd. Žalovaný sa bránil, že pohľadávka zanikla započítaním, a mala zaniknúť aj určitými právnymi úkonmi vykonanými v roku 2012. Tieto úkony vylučuje, avšak uznal, že došlo k započítaniu pôžičky do sumy 33.160,73 eur (999.000,- Sk), nakoľko je pravda, že žalobca urobil započítací prejav do tejto sumy voči žalovanému a uznal aj to, že došlo k postúpeniu časti pohľadávky vo výške 4.072,49 eur (122.688,- Sk) a z týchto dôvodov zobral žalobu späť do sumy 37.233,22 eur a žiadal, aby v tejto časti súd konanie zastavil a požadoval od žalovaného iba zaplatenie 187.588,78 eur. Následne zobral žalobu späť aj v časti o zaplatenie 1,05 euro. Poprel však, že by došlo k zániku pohľadávky vo výške 165.869,55 eur (5.000.000,- Sk), a to z dôvodu postúpenia pohľadávky na obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W., P., keďže k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok do tejto výšky v roku 2006 nedošlo, nakoľko bola uzatvorená zmluva o budúcej zmluve o postúpení pohľadávky a k jej samotnému uzatvoreniu nedošlo. V súvislosti s touto pôžičkou došlo aj k oznámeniu podnetu v súvislosti s pôžičkou od Q. T., I.. J.. ktorá poskytovala úver žalovanému a Q. T., I.. J.. s takýmto uvažovaným úkonom žalobcu nesúhlasila, a preto k žiadnemu úkonu postúpenia pohľadávky nedošlo, o čom má vedomosť aj žalovaná strana a svedčia o tom aj listinné dôkazy, a to účtovníctvo žalovaného. Potom, čo bola postúpená pohľadávka vo výške 5.000.000,- Sk, keďže od Q. T., I.. J.. boli vyrozumení, že toto postúpenie nie je v súlade so zákonom, v zmysle zmluvy o nadradenosti uzatvorenej s Q. T., I.. J.., podľa ktorej žalobca nesmel bez súhlasu Q. T., I.. J.. previesť svoju pohľadávku na iný subjekt, ani ju vybrať, v zmysle uvedenej zmluvy, kedy malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky vo výške 5,- Sk, keďže táto pohľadávka nie je jednoznačne v predmetnej zmluve o postúpení určená, považuje toto postúpenie za absolútne neplatné. Zmluvu o nadradenosti s Q. T., I.. J.. okrem žalobcu má uzatvorenú aj O.. D. E., kde podľa tejto zmluvy obaja túto pôžičku nemohli ani vybrať, a preto podľa neho nemohla uplynúť ani premlčacia doba. Až následne bola doručená žalovanému výzva na uhradenie predmetnej pohľadávky. Uvedené pôžičky, a to jednak zo strany žalobcu ako aj O.. D. E. boli vlastne ručením za úvery, ktoré mala poskytnúť žalovanému Q. T., I.. J... To, že tento záväzok vo vzťahu k žalobcovi evidoval v účtovných dokladoch vyplýva aj z účtovných závierok žalovaného z rokov 2012, 2013 a 2014. Žalovaný podľa verejne prístupných účtovných závierok evidoval záväzok žalobcu do roku 2014 vo výške 220.749,- eur, následne v roku 2014 ponížil tento záväzok o sumu 33.160,73 eur, čo bolo dôsledkom započítania sumy vo výške 990.000,- Sk a následne túto sumu ponížil o sumu postúpenia pohľadávky na obchodnú spoločnosť K. E., J.. S.. Z.. vo výške 4.072,49 eur (122.688,- Sk) a dodnes žalovaný eviduje voči žalobcovi záväzok vo výške 165.970,- eur. Rozdiel medzi uplatňovanými sumami 187.588,- eur a 165.970,- eur zodpovedá škode vo výške 21.618,- eur za motorové vozidlo, ktorá mala údajne vzniknúť, avšak ani túto výšku škody neuznáva, lebo nie je ničím preukázaná. Nesúhlasil so vznesenou námietkou premlčania. K premlčaniu pohľadávky nemohlo dôjsť, nakoľko lehota splatnosti predmetného záväzku nebola určená, na čom sa dohodli aj strany sporu a vyplýva to podľa neho aj zo zmluvy o nadriadenosti, kde bola uznaná aj povinnosť nedisponovať s touto pôžičkou bez súhlasu Q. T., I.. J.., čo uznal aj konateľ žalovaného. Navrhol vykonať znalecké dokazovanie v odbore účtovníctvo, ktoré v prípade, že žalovaný nesúhlasí so závermi odborného vyjadrenia, preukáže, že účtovná evidencia žalovaného má zodpovedať vernému obrazu účtovnej jednotky a má poskytovať verný obraz o skutočnostiach, ktoré spoločnosť účtuje. Právny zástupca žalobcu predložil súdu aj Správu nezávislého audítora P. I., J.. S.. Z.. účtovnej jednotky spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o. za roky 2014 a 2015 a dohodu o zrušení zmluvy o postúpení

pohľadávky z 5. júna 2006 uzatvorenú medzi postupcom E. U. a postupníkom O. J. B., Z. W., v zmysle ktorej sa mala zrušiť zmluva o postúpení pohľadávok na základe vzájomnej dohody z 5. júna 2006 s účinnosťou k 24. septembru 2007. Žalobca na pojednávaní uviedol, že pôvodne požičal žalovanému 6.773.000,- Sk z dôvodu, že žalovaný tieto peniaze potreboval. S O.. D. E. stále rovnako vkladali do žalovaného sumy, ako to bolo potrebné na chod žalovaného, a to v rovnakej výške. Táto suma sa požičiavala žalovanému dlhšie obdobie, nešlo o jednorazový vklad. Tieto vklady do žalovaného vykonával od roku 1994 asi do roku 2005, nakoľko v roku 2005 bol prepustený zo žalovaného ako zamestnanec spolu so svojou rodinou. Vklady do žalovaného vkladal vložením do pokladne potvrdením na vkladový doklad, avšak on už žiaden doklad o tom nemá, pretože má za to, že je to zaevidovaný v sídle žalovaného. Z dôvodu, že žalovaný sa rozširoval a bolo potrebné zobrať úver, Q. T., I.. J.. žiadala nejaké ručenie majetkom a k ručeniu došlo ich pohľadávkami vo výške 6.600.000,- Sk. Tento krok bol urobený na jeden rok, kedy bol podpísaný kontokorentný úver a stále po roku sa mal prolongovať a stále sa mala pôžička zakladať ako ručenie. V chode žalovaného došlo k porušeniu povinností konateľa, kedy nezvolal valné zhromaždenie, porušil spoločenskú zmluvu v rámci úkonov nad milión slovenských korún, kedy podpísal a ďalej prolongoval úver s Q. T., I.. J.. vo výške 15.000.000,- Sk na ďalšie roky. Pôžička, ktorú vložil do žalovaného, nebola časovo obmedzená a bola stále v žalovanom. Počítal s tým, že keď bude zrušená jeho účasť v žalovanom, čo sa aj v roku 2014 stalo, tak pri výpočte vyrovnacieho podielu mu bude vrátená aj jeho pohľadávka, čo sa nestalo. V súvislosti s poskytnutím pôžičky od Q. T., I.. J.. vo výške 15 miliónov slovenských korún, táto ich dodatočne požiadala, aby uzavreli zmluvu o nadradenosti, v zmysle ktorej on, ako aj O.. E., nemohli hýbať so svojou pohľadávkou - pôžičkou vo výške 6.773.000,- Sk, to znamená, ani ju vyberať, pretože v opačnom prípade by museli zaplatiť Q. T., I.. J.. penále vo výške 100 %. Pôžička bola požičaná na dobu neurčitú, a to až do doby, kým bude pôsobiť v žalovanom. Obdobne to platilo aj pre O.. E.. Neskôr opravil, že v žalovanom pracoval do roku 2012. Na vrátenie predmetnej pôžičky vyzval žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to po započítaní vzájomných pohľadávok a pred podaním žaloby na súd. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že podľa účtovnej evidencie žalovaného k 31. decembru 2005 je evidovaná pôžička žalobcu voči žalovanému vo výške 224.820,95 eur a započítaním o sumu 999.000,- Sk sa ponížila na sumu 122.688,- eur. Pohľadávka vo výške 5.000.000,- Sk nepatrí žalobcovi, nakoľko táto bola postúpená organizačnej zložke obchodnej spoločnosti O. J. B., ktorá ju následne postúpila na svoju materskú spoločnosť. V zmysle je postupca povinný postúpenie pohľadávky oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu a dlžník nie je oprávnený požadovať preukázanie zmluvy o postúpení pohľadávok. Dlžník nemá ako vedieť o tom, či vôbec nejaká zmluva o postúpení pohľadávky bola, čo je jej obsahom alebo či existuje vôbec nejaká zmluva o budúcej zmluve. Zmluva o postúpení pohľadávok si vyžadovala písomnú formu a taktiež aj akékoľvek jej zrušenie si vyžadovalo nejaké písomné vyjadrenie. K započítaniu škody vo výške 21.618,13 eur uviedla, že započítanie prebehlo správne, nakoľko žalovaný si uvedený nárok uplatnil v trestnom konaní. Uplatnené právo vrátenia pôžičky je premlčané, nakoľko vklady boli vykonané od roku 2001 do roku 2005. Jedná sa o majetkové právo, ktoré nie je nekonečné a žalobca si ho mal uplatniť na súde v rámci plynutia premlčacej doby tak, aby mu toto právo nezaniklo, aby premlčacia doba bola prerušená. Nárok si ho uplatnil 14. decembra 2014, a preto je premlčané. To, že žalovaný v účtovníctve vedie pohľadávku, ktorá je nazvaná podľa mena žalobcu, nemá zásadný význam, pretože je výlučne v kompetencii danej účtovnej jednotky, ako si daný účet pomenuje. Názov tohto účtu E. U. ostal iba z praktických dôvodov zachovaný, čo však nemá žiaden vplyv na nejaké uznanie, že tento záväzok žalobcovi patrí. Žalovaný nemal vedomosť o liste Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006 adresovanom E. U. ohľadne oznámenia, že žalobca postúpil pohľadávku v prospech tretej osoby. S čiastočnými späťvzatiami žaloby po jej podaní súhlasila. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že v zmysle zmluvy o nadriadenosti nebolo možné s pôžičkou hýbať, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobca dvakrát svoju pohľadávku započítal a naviac samotná zmluva nie je uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, ale je uzatvorená medzi dlžníkom, veriteľom, a Q. T., I.. J... Táto zmluva nezakazuje postúpenie pohľadávky, iba obsahuje sankcie v prípade, že nebude dodržaná táto povinnosť. Konateľ žalovaného na pojednávaní uviedol, že pre neho je to stará záležitosť na to, aby sa zapodieval detailmi sporu. Pamätá sa, že do sídla žalovaného im prišlo oznámenie, ktorým ho žalobca upovedomil, že pohľadávka je postúpená na inú obchodnú spoločnosť. Zástupca tejto obchodnej spoločnosti ho navštívil, aby sa dohodli na úhrade tejto pohľadávky. Žiadne vyrozumenie v súvislosti s postúpením pohľadávky od Q. T., I.. J.. nedostal. Zmluva s Q. T., I.. J.. o poskytnutí úveru bola uzatvorená na dobu neurčitú a prolongoval sa ňou úver. Podľa neho je ešte aj naďalej platná. Dodatok k tejto zmluve sa uzatváral každý rok. Pri poskytnutí predmetnej pôžičky žalovanému sa dohodli tak, že sa dohodnú na úhrade. Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení z 5. mája 2017 uviedol, že žalovaný k 31. decembru 2005 neevidoval záväzok voči žalobcovi v uplatnenej výške 224.822,- eur, ale vo výške

224.820,95 eur. Opätovne poukázal na to, že pohľadávka bola ponížená o 5 miliónov slovenských korún z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktoré bolo oznámené žalovanému 6. júna 2006. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že bolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky, a preto žalobca v tejto časti nie je aktívne legitimovaný na podanie tejto žaloby. Nie je ani v možnostiach súdu, aby súd v tomto konaní skúmal platnosť tohto postúpenia, nakoľko v zmysle neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Na platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok nemení nič ani prípis Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006, pretože obsahom tohto listu je iba prejav banky ako upozornenie na možnosť banky uložiť majetkovú sankciu za predmetné postúpenie pohľadávky. V písomnom podaní zo 16. júna 2017 právny zástupca žalovaného k predloženým audítorským správam uviedol, že názov účtu E. U. bol ponechaný pre lepšiu identifikáciu, a to aj bez ohľadu na to, že došlo k postúpeniu pohľadávky na inú osobu. Uvedené vyplýva aj z Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 23054/2002. Uvedená audítorská správa ako aj uvedenie názvu účtu nemá vplyv na uznanie, resp. premlčanie tohto záväzku, nakoľko žalovaný eviduje svoje záväzky, aj keď sú premlčané. K dohode o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávok z 5. júna 2006 uviedol, že tento úkon je absolútne neplatný v zmysle ustanovenia . Dohoda o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky z 5. júna 2006 datovaná 24. septembrom 2007 nespĺňa zákonom požadované náležitosti. Meniť, resp. rušiť možno iba platné a nezaniknuté zmluvné vzťahy a z nich vyplývajúce práva a povinnosti, avšak nie práva a povinnosti, ktoré z jedného zmluvného vzťahu už zanikli. K zmene práv a povinností môže dôjsť iba ohľadne takých práv a povinností, ktorými účastníci môžu disponovať. Nie je preto prípustné právne zrušenie zmluvy o postúpení pohľadávky v čase, keď táto už bola skonzumovaná, resp. zanikla plnením a tiež ďalším postúpením 28. septembra 2006 z pôvodného postupníka obchodnej spoločnosti O. J. B., Z. W. P. na nového postupníka obchodnú spoločnosť O. J. B., so sídlom R.. Naviac, táto dohoda o zrušení postúpenia pohľadávok bola predložená až po námietkach žalovaného a nie hneď potom, ako bola aj podpísaná. Preto vzniesol podozrenie ohľadne pozmeňovania dokladov, keďže to malo byť preukázané aj v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. a v konaní vedenom pod sp. zn. . Naviac, právny úkon, ktorým sa má zrušiť prvotné postúpenie nie je platný, nakoľko obchodná spoločnosť O. J. B., organizačná zložka stratila 28. septembrom 2006 právo na zrušenie dohody o postúpení pohľadávky. Keďže na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia , konkrétne a , je potrebné na danú vec aplikovať aj ustanovenie , v zmysle ktorého sa stanovuje časť plnenia tak, že veriteľ, ktorý je oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy, v tomto prípade ihneď po poskytnutí finančných prostriedkov. Žalobca nedokázal ani identifikovať, kedy, akú sumu peňazí poskytol žalovanému. Pôžičku poskytoval od roku 2001 do roku 2005, pričom pre každú samostatnú sumu začína plynúť premlčacia doba samostatne. Keďže veriteľ mohol požadovať právo na plnenie ihneď po uzatvorení zmluvy, tak rovnako ihneď po uzatvorení zmluvy mohol svoje právo uplatniť aj na súde. Keďže žalobca tvrdí, že peňažné prostriedky boli poskytnuté v rokoch 2001 až 2005, tak premlčacia doba uplynula najneskôr v roku 2009. Žalobca podal žalobu na súd 29. decembra 2014, teda po uplynutí premlčacej doby. V zmysle ustanovenia platí, že proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku. Keďže jednostranný zápočet vykonával žalobca, resp. obchodná spoločnosť K. E., J.. S.. Z.., voči splatnej pohľadávke žalovaného musela byť pohľadávka žalobcu, resp. obchodnej spoločnosti K. E., J.. S.. Z.. voči žalovanému splatná, inak by žalobca, resp. obchodná spoločnosť K. E. J.. S.. Z.. takéto zápočty vôbec vykonávať nemohla. Žalobca si teda musel byť vedomý, že jeho pohľadávka voči žalovanému na vrátenie poskytnutej peňažnej sumy, je už splatná, a preto realizoval platné započítanie splatnej pohľadávky voči splatnej pohľadávke. V liste Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006 adresovanom žalobcovi je uvedené nasledovné: Dňa 05.12.2003 ste ako veriteľ uzatvorili so spoločnosťou LPH Vranov n. T., s. r. o., IČO: 31 706 029 ako dlžníkom a s Q. T., I.. J.., O.: XX XXX XXX Zmluvu o nadradenosti záväzku (ďalej len „Zmluva“). V bode 2.3. písm. d) ste sa zaviazali nepostúpiť svoju pohľadávku voči spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o. v prospech tretej osoby. Z oznámenia, ktoré ste zaslali spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o. dňa 06.06.2006 vyplýva, že ste postúpili svoju pohľadávku vo výške 5.000.000,- Sk voči uvedenej spoločnosti v prospech tretej osoby. Na základe vyššie uvedeného si Vás Q. T., I.. J.. dovoľuje upozorniť, že ste porušili ustanovenia Zmluvy a v zmysle bodu 2.4. Zmluvy je Q. T., I.. J.. oprávnená požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške pohľadávky z nadriadeného záväzku. Žiadame Vás o bezodkladné vysvetlenie uvedeného postúpenia pohľadávky najneskôr do 30.06.2006. V opačnom prípade bude Q. T., I.. J.. postupovať v zmysle ustanovení Zmluvy o nadriadenosti záväzku, v súlade s ktorými je oprávnená požadovať vyššie uvedenú zmluvnú pokutu. Právny zástupca žalobcu k písomným vyjadreniam právneho zástupcu žalovaného uviedol, že z účtovných závierok za roky 2012 až 2015 jednoznačne vyplýva, že je zaknihovaný záväzok na meno pána U., ktorý bol evidovaný na sumu 6.773.000,- Sk a bol ponížený až v roku 2014. Za účelom

preukázania, že nie je to interná záležitosť, ako sa eviduje, pod akým menom, tá ktorá pohľadávka, si dali vypracovať odborné vyjadrenia. Navrhol, aby bola vypočutá osoba, ktorá ako postupník vyzvala za obchodnú spoločnosť J. B. žalovaného na uhradenie postúpenej pohľadávky. Na návrh právneho zástupcu žalobcu bolo predložené odborné vyjadrenie č. 11/2017 vypracované znalkyňou z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, kontroling O.. W. P., H.., ktorá zodpovedala tieto otázky: Otázka č. 1 Či spoločnosť LPH Vranov n. T., s. r. o. ako účtovná jednotka evidovala a eviduje svoj dlhodobý záväzok voči E. U., a to nepretržite v konkrétnych výškach. Odpoveď: Jednoznačne bolo zistené z predložených dokladov, že pán E. U. by mohol za sledované obdobie 2012 - 2016 požadovať vyplatenie svojho záväzku vo výške 165.970,- eur. Otázka č. 2 Či účtovná evidencia má zodpovedať vernému obrazu účtovnej jednotky o jej záväzkoch ku konkrétnym veriteľom. Odpoveď: Účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Otázka č. 3 Či z účtovníctva vyplýva kontinuita záväzku spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o. vo vzťahu k pánovi E. U.. Odpoveď: Z predloženého materiálu vyplýva kontinuita záväzku, a to v podobe, že spoločnosť LPH Vranov n. T., s. r. o. má voči pánovi U. k dnešnému dňu záväzok v celkovej sume 165.970,- eur. Otázka č. 4 Pre prípad, ak by došlo k zmene veriteľa časti pohľadávky z pána U. na iný subjekt, či to účtovná jednotka premietla vo svojom účtovníctve, ak nie, či tak závažnú skutočnosť mala premietnuť do svojho účtovníctva a mala preúčtovať na účet iného subjektu v zmysle účtovných postupov. Podľa nášho názoru z účtovníctva LPH Vranov n. T., s. r. o. nevyplýva záver, aby táto účtovná jednotka evidovala akékoľvek postúpenie pohľadávky pána U. alebo jej časti na iný subjekt. Odpoveď: Z predložených dokladov vyplýva, že pohľadávka pána U. nebola postúpená, preúčtovaná na iný právny subjekt. V prípade, ak by došlo k zmene veriteľa časti pohľadávky z pána U. na iný právny subjekt, účtovná jednotka by to musela podľa zákona o účtovníctve premietnuť do svojho účtovníctva a preúčtovať na účet iného subjektu v zmysle účtovných predpisov. Právna zástupkyňa žalovaného k odbornému vyjadreniu uviedla, že podáva odpoveď na právne otázky, na ktoré nemá znalec možnosť ani odpovedať, preto je to v rozpore s právnym predpisom. Konkrétne k otázke č. 1 uviedla, že uvedené odborné vyjadrenie sa nezaoberá skutočnosťou, že došlo aj k postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu. Znalec vychádza iba z tvrdení žalobcu. Znalec uvádza, že táto pôžička nebola predmetom vyporiadania pri vyplácaní vyrovnacieho podielu, pričom z obsahu odborného vyjadrenia nevyplýva, že by sa znalec vysporiadal a mal vedomosť aj o informáciách k otázke vyporiadania vyrovnacieho podielu a že by mu žalobcom boli predložené. Aj táto skutočnosť spochybňuje vierohodnosť uvedeného odborného vyjadrenia. K otázke č. 2 uviedla, že znalec iba odkázal na právne predpisy, pričom neodpovedal, či označenie účtu s názvom E. U. považuje za správne alebo nie. K otázke č. 3 uviedla, že mal zodpovedať otázku, ktorá je podľa nej otázkou právnou, a teda znalec nemá právo túto otázku posudzovať. K otázke č. 4 uviedla, že táto otázka je otázkou sugestívnou. Znalec odpovedá, že pohľadávka pána U. postúpená nebola, pričom znalec nemal potrebné doklady, ktoré si mohol vyžiadať zo spisu, pričom k tejto otázke znalec ani nemal právo sa vyjadrovať. V zmysle zmluvy o nadradenosti záväzku uzatvorenej medzi veriteľom E. U., dlžníkom LPH Vranov nad Topľou, s. r. o. a bankou Q. T., I.. J.. 5. decembra 2013, konkrétne jej bodu 1.1. Dlžník ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy eviduje záväzok vrátiť veriteľovi peňažné prostriedky vo výške 2.872.500,- Sk. Podľa bodu 1.2. dlžník a banka uzatvorili dňa 11.06.2003 Zmluvu o kontokorentnom úvere č. 1213/03, na základe ktorej banka poskytne, resp. poskytla dlžníkovi po splnení dohodnutých podmienok úver vo výške 15.000.000,- Sk a dňa 05.12.2003 Zmluvu o splátkovom úvere č. 2130/03 v cudzej mene, na základe ktorej banka poskytne, resp. poskytla dlžníkovi po splnení podmienok úver vo výške 180.037,- eur. Podľa bodu 1.4. zmluvné strany existujúceho záväzku uzatvárajú túto zmluvu za účelom zabezpečenia nadriadeného záväzku a vytvorenia možnosti pre splatenie nadriadeného záväzku. Podľa bodu 2.1. tejto zmluvy veriteľ a dlžník sa týmto dohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku, a to až do dňa úplného splnenia nadriadeného záväzku. Podľa bodu 2.2. dlžník a banka sa dohodli na tom, že dlžník: a) neposkytne veriteľovi žiadne plnenie existujúceho záväzku alebo akéhokoľvek budúceho peňažného záväzku voči veriteľovi, b) nezapočíta žiadnu svoju peňažnú pohľadávku voči veriteľovi voči pohľadávke veriteľa na zaplatenie existujúceho záväzku alebo jej akejkoľvek časti, a to do dňa úplného splnenia nadriadeného záväzku. Podľa bodu 2.3. veriteľ a banka sa dohodli na tom, že veriteľ: a) neprijme žiadne plnenie existujúceho záväzku; b) neprijme plnenie akejkoľvek inej platobnej povinnosti dlžníka alebo plnenie akejkoľvek sankcie súvisiace s existujúcim záväzkom; c) si neuplatní pohľadávku voči dlžníkovi uvedenú v písm. a) alebo b) vyššie v exekučnom alebo konkurznom konaní proti dlžníkovi alebo v procese výkonu rozhodnutia proti dlžníkovi, a to až do dňa úplného splnenia nadriadeného záväzku; d) nepostúpi alebo nezapočíta svoju pohľadávku na zaplatenie existujúceho záväzku alebo jej akúkoľvek časť, a to do dňa úplného splnenia nadriadeného záväzku. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že veriteľ pri plnení svojich záväzkov vyplývajúcich z písm. a) a b) tohto bodu nebude v omeškaní s prijatím

plnenia a dlžník nebude môcť vykonať úkony plynúce z príslušných právnych predpisov v súvislosti s právnou úpravou omeškania veriteľa. Podľa bodu 2.4. banka bude oprávnená požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške pohľadávky z nadriadeného záväzku zistenej ku dňu, keď sa banka dozvie o porušení zabezpečovaných povinností: a) od veriteľa, ak veriteľ poruší alebo nesplní záväzok veriteľa, a b) od dlžníka, ak dlžník poruší alebo nesplní záväzok dlžníka. V zmluve o uzavretí budúcej zmluvy o postúpení pohľadávky z 1. októbra 2007 zmluvné strany a to budúci postupca: E. U. a budúci postupník: O. J. B., Z. W. sa dohodli na tomto znení: Dňa 05.06.2006 bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky, ktorá bola dohodou zmluvných strán zo dňa 24.09.2007 zrušená. Podľa bodu I. a II. tejto zmluvy zmluvné strany sa zaväzujú uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bude prevod pohľadávky E. U. ako veriteľa voči spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o., Pod dolami 838, 093 02 Vranov nad Topľou, IČO: 31 706 029 vzniknutej ako vklad spoločníka - zaviazaného, a to v hodnote 5.000.000,- Sk zmenšenú o sumu vyplatenú za časť pohľadávky spoločnosťou U. J. J. - A., J.. S.. Z.., O.: XX XXX XXX, J. J. U. XXXX/XX, T. F. T.. Budúci postupca sa zaväzuje vyplatiť celú sumu vyplatenú za časť pohľadávky spoločnosťou U. J. J. - A., J.. S.. Z.., O.: XX XXX XXX, J. J.C. U. XXXX/ XXX, T. F. T. budúcemu postupníkovi, resp. tretej osobe, ktorú poverí. Budúci postupca sa zaväzuje, že s predmetnou pohľadávkou bude akokoľvek disponovať len po predchádzajúcom písomnom súhlase budúceho postupníka. Právny zástupca žalobcu k zmluve o nadriadenosti uviedol, že z obsahu tejto zmluvy vyplýva, že žalobca dal do ručenia banke svoju finančnú výpomoc, ktorú poskytol žalovanému, v tom čase približne 6,7 milióna Sk a zaviazal sa, že kým žalovaný bude dlhovať Q. T., I.. J.. z titulu úverov, ktoré sú popísané v tejto zmluve, teda jednak išlo o kontokorentný úver, ktorého rámec čerpania bol 15 miliónov Sk, ale boli poskytované aj ďalšie úvery a zaviazal sa nevyberať tieto finančné prostriedky zo žalovaného, kým úver nebol splatený. Tieto úvery boli poskytované zo strany Q. T., I.. J.. v priebehu niekoľkých rokov a trvajú až dodnes a tým pádom aj ručenie vo forme finančnej výpomoci zo strany žalobcu prakticky trvalo a trvá dodnes. Takáto istá zmluva bola urobená v tom istom čase aj ďalším spoločníkom žalovaného O.. E. a takisto on sa zaviazal svoje peňažné prostriedky, finančnú výpomoc pre žalovaného ponechať v žalovanom a tak je to aj dodnes, čo vyplýva z účtovníctva žalovaného. Keď sa Q. T., I.. J.. dozvedela o tom, že žalobca chce postúpiť časť svojej pohľadávky voči žalovanému na obchodnú spoločnosť O. J. B., zaslala žalobcovi list z 15. júna 2006. Takýto list a takáto informácia bola známa aj žalovanému, lebo išlo o trojzmluvný vzťah, teda aj so žalovaným. Pre nesúhlas banky sa upustilo od postúpenia pohľadávky, čo vedel žalovaný po celý čas a svedčí o tom aj účtovníctvo, že tú pohľadávku naďalej evidovali aj vo vzťahu k žalobcovi. V zmysle predmetnej zmluvy nebola dohodnutá ani lehota splatnosti záväzku, a preto námietka premlčania je nedôvodná. Až s doručením predsúdnej výzvy na zaplatenie pohľadávky začala plynúť premlčacia lehota. Podľa neho žalovaný musel mať vedomosť o tom, že zmluva o postúpení bola zrušená, nakoľko Q. T., I.. J.. najčastejšie komunikovala so žalovaným, a teda mal vedomosť, že si Q. T., I.. J.. neuplatnila žiadne sankcie. K oznámeniu od obchodnej spoločnosti O. J. B., Z. W. o postúpení pohľadávky na materskú spoločnosť uviedol, že spochybňuje podpis pána E., ktorý mal tieto listiny podpísať za obchodnú spoločnosť O. J. B. a myslí si, že ide o napodobenie podpisu pána E., preto žiadal vypočuť O.. E. E.. Právna zástupkyňa žalovaného k predloženej zmluve o nadriadenosti uviedla, že postúpenie v zmysle tejto zmluvy bolo dovolené, pretože pohľadávky, ktoré nie je možné postúpiť, sú uvedené v ustanovení , a to, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Uvedená zmluva o nadriadenosti však neobsahovala dohodu s dlžníkom a veriteľom, teda ustanovenie, že by bolo postúpenie zakázané, a preto toto postúpenie na obchodnú spoločnosť O. J. B. bolo platné. Táto dohoda bola len medzi bankou a dlžníkom a v prípade, že by to dlžník porušil, banka bola oprávnená od veriteľa požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty. Podľa čestného prehlásenia obchodnej spoločnosti O. J. B., organizačná zložka z 18. decembra 2017, ktoré má byť podpísané O.. E. E., vedúcim organizačnej zložky, v tomto čestnom prehlásení O.. E. E.Ľ. vyhlásil, že l. dňa 05.06.2006 bola spoločnosti ako postupníkovi zo strany postupcu - E. U., H. XXXX, R. F. Q., postúpená pohľadávka voči dlžníkovi LPH Vranov n. T., s. r .o. (ďalej len „Dlžník“), z titulu poskytnutej pôžičky dlžníkovi vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 eur) (ďalej len „Pohľadávka“). Vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E. E. týmto prehlasuje, že na uvedený právny úkon mu bol udelený súhlas všetkých akcionárov zahraničnej osoby a bol výslovne splnomocnený na takýto úkon. 2. Dňa 28.09. 2006 spoločnosť postúpila Pohľadávku na nového postupníka - spoločnosť O. J. B., sídlo: R. S. XXXXX, V., K., S.. Č.. XXXX-XXX-X a toto postúpenie Pohľadávky riadne oznámila Dlžníkovi listom z toho istého dňa (t. j. zo dňa 28.09.2006). Vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E. E. týmto prehlasuje, že na uvedený právny úkon mu bol udelený súhlas všetkých akcionárov zahraničnej osoby a bol výslovne splnomocnený na takýto úkon. 3. Spoločnosť taktiež čestne vyhlasuje, že platne neurobila žiadne právne úkony, ktorými by došlo alebo malo dôjsť k následnej zmene a/alebo zániku predmetných postúpení, vrátane, avšak nielen, platne neuzatvorila dňa 24.09.2007 dohodu o zrušení

zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006, ktorou sa Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006 zrušuje s účinnosťou ku dňu 24.09.2007. Vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E. E. týmto prehlasuje, že na uvedený právny úkon - Dohodu o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006 mu nebol udelený súhlas akcionárov zahraničnej osoby a nebol ani splnomocnený na takýto úkon. Vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E. E., týmto rovnako prehlasuje, že vzhľadom na túto skutočnosť sa zmluvné strany dohodli, že Dohodu o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.09.2007, ktorou sa mala Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006 zrušiť, fyzicky zničia, t. j. roztrhajú. O.. E. E., podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I., vedúci organizačnej zložky O. J. B., Z. W., O.: XX XXX XXX vypovedal na súde ako predvolaný svedok. Na pojednávaní svedkovi opakovane boli položené otázky zo strany právneho zástupcu žalobcu, pretože na jednoznačnú otázku, ako bola položená, jednoznačne neodpovedal. Odpovedal odpoveďami, ktoré s položenou otázkou nesúviseli. Po opakovaných otázkach súdu k predloženému čestnému prehláseniu z 18. decembra 2017 uviedol, že čestné vyhlásenie bolo urobené u notára, ktoré aj on podpísal. Obsah tohto čestného vyhlásenia vyhotovil on. Podpísal ho 18. decembra 2017 a bolo odovzdané všetkým zainteresovaným, konkrétne tým myslí organizačnú zložku O. J. B.. Nevedel uviesť, či podpis na tomto čestnom prehlásení, potom ako mu bolo predložené, je jeho, pretože on túto listinu nemá k dispozícii. Po predložení k nahliadnutiu originálu uviedol, že nevie, či je to jeho podpis. O zmluve o zrušení postúpenia pohľadávok z 24. septembra 2007 nemá vedomosť. Po nahliadnutí do tejto listiny uviedol, že podpis na tejto listine nie je jeho. Jeho podpis by sa mal zhodovať s podpisom, ako je uvedené na čestnom vyhlásení z 18. decembra 2017. Potvrdil, že sa pamätá na skutočnosti, že žalobca mal postúpiť pohľadávku na O. J. B. a následne organizačná zložka O. J. B. mala túto pohľadávku postúpiť na materskú spoločnosť. Presne súdu nevedel uviesť, z akých listín vychádzal, keď vyhotovoval čestné vyhlásenie a k odseku 3 čestného vyhlásenia uviedol, že čiastočne pri tomto odseku došlo k omylu. Bližšie to špecifikovať nevedel. V písomnom vyjadrení k výpovedi svedka právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že na pojednávaní svedok potvrdil obsah čestného vyhlásenia z 18. decembra 2017. Akúkoľvek obranu žalobcu považuje za nedôvodnú z dôvodu vznesenej námietky premlčania, ako aj aktívnej legitimácie. Žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, nakoľko pohľadávka mu nepatrí podľa hmotného práva. Žaloba bola podaná na súd predčasne, čo vyplýva zo zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2013, podľa ktorej sa účastníci v článku II. dohodli o odklade splatnosti záväzku vymáhaného touto žalobou až do úplného splnenia nadriadeného záväzku žalovaného voči Q. T., I.. J.., ktorý do dnešného dňa trvá, a preto, ak by aj žalobca hypoteticky bol veriteľom, nebol by oprávnený domáhať sa splnenia dlhu od žalovaného, nakoľko jeho splatnosť ešte nenastala a žalovaný sa do omeškania nedostal. Okrem námietky predčasnosti žaloby podala aj námietku premlčania nároku, ako to uviedla už vo svojich predošlých ústnych aj písomných vyjadreniach. Čas plnenia medzi účastníkmi dohodnutý nebol, a tak je dlžník povinný plniť od prvého dňa potom, čo ho o to veriteľ požiadal. Žalobca požiadal žalovaného o plnenie výzvou z 1. decembra 2014. Žalobca žalovanému mohol požičať peňažné prostriedky najneskôr v roku 2004, a to z dôvodu, že 30. augusta 2004 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru. Je namieste sa domnievať, že po skončení pracovného pomeru žalobca žalovanému žiadne peňažné prostriedky neposkytol. Premlčaniu podlieha aj právo veriteľa vyplývajúce z ustanovenia , t. j. právo požiadať o zaplatenie dlhu, pri ktorom nebol čas plnenia dohodnutý. Pokiaľ ide o stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby uvedeného práva veriteľa, má za to, že táto začína plynúť prvým dňom po tom, čo tak veriteľ mohol urobiť, t. j. prvým dňom po poskytnutí peňažných prostriedkov dlžníkovi. Vychádzajúc z uvedeného, premlčacia doba tak v dotknutom prípade k poslednej časti poskytnutých peňažných prostriedkov uplynula najneskôr v roku 2007, t. j. 7 rokov pred podaním žaloby. Aj v prípade, ak by súd zastával názor, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje , aj v takom prípade by premlčacia doba už dávno uplynula, a to najneskôr v roku 2008. Zároveň poukázala na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu ČSR, č. 28/1984, sp. zn. („Nebyla-li doba splnění dluhu dohodnuta ani jinak stanovena ( o. z.), začína promlčecí doba běžet dnem nasledujícim poté, kdy vznikl dluh."). Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. („ Dnem kdy mohlo být právo uplatněno poprvé - s nímž je spojován počátek běhu objektivní promlčecí doby je den, kdy bylo poprvé možno důvodně podat u soudu žalobu k uplatnění práva. Důvodně je žaloba podána obvykle tehdy, je-li závazek splatný. Splatnost závazku je dána buď dohodou, právním předpisem nebo rozhodnutím a představuje okamžik, od kterého je dlužník povinen závazek plnit; vztaženo na posuzovaný případ

- vrátit stabilizační přispěvek. Neni-li splatnost závazku dohodnuta, ani stanovená právním předpisem nebo rozhodnutím, jak je tomu i v posuzovaném případě, je dlužník povinen splnit dluh prvního dne poté, kdy byl o plnění věřitelem požádán (srov. §563 ObčZ). V souladu s ustálenou soudní praxi nese možnost vyvolání splatnotsti závazku s sebou současně i právo věřitele vymáhat splněni závazku; pak (objektivně

posuzováno) může své právo také vykonat. První objektivní možnost výkonu práva je dána okamžikem, kdy věřitel nejdříve mohl o splnění požádat. V těchto případech je třeba považovat za okamžik rozhodný pro počátek běhu promlčecí doby den bezprostředně následujíci dni, ve kterém dluh vznikl, a nikoliv až den, kdy došlo ke splatnosti dluhu (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ČSR ze dne 30.11.1981, sp. zn. , publikovaný ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, ročník 1984 č. 28).“) Komentár k , Občianske právo s vysvetlivkami, IURA EDITION. r. 1996, 1997, 1. zväzok, kolektív autorov pod vedením JUDr. Karola Planka, DrSc., (ktorý poukazuje aj na R -28/1984) a výklad k na str. 216 v publikácii , Prehľadný komentár, JUDr. Imrich Fekete, CSc., JUDr. Martina Feketeová, EPOS, Bratislava 2012 a výklad k na str. 685 a nasl. v publikácii I, Števček, Dulak, Bajánková Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., C. H. BECK, Praha, 2015). 2.6 Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že do sumy 37.234,28 eur pre čiastočné späťvzatie žaloby konanie čiastočne zastavil. Do zvyšku žalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal pôvodne zaplatenia 224.822,- eur s príslušenstvom, a to z titulu poskytnutia tejto finančnej čiastky žalobcom ako spoločníkom žalovaného do žalovaného ako pôžičky na ekonomický rozvoj spoločnosti. Z dôvodu, že na strane žalobcu došlo k zániku účasti spoločníka v žalovanom, uplatnil si voči žalovanému vrátenie predmetnej pôžičky. Z dôvodu, že žalovaný mu nevrátil túto pôžičku, podal žalobu na súd. Uplatnený nárok však žalovaný poprel v celom rozsahu, a to na základe viacerých námietok. Jednak vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a taktiež vzniesol aj námietku nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu, z dôvodu, že uvedená pohľadávka, ktorú mal žalobca požičať spoločnosti, zanikla jednak započítacími prejavmi, ako aj na základe postúpenia pohľadávky a súčasne aj z dôvodu započítania vzneseného zo strany žalovaného ako uplatnenej pohľadávky na náhradu škody v zmysle leasingovej zmluvy. Podrobne sú uvedené v odpore. Žalobca na základe týchto námietok čiastočne uznal obranu žalovaného a to, že obrana žalovaného do výšky 37.234,28 eur je dôvodná. V tejto časti zobral žalobu späť. Toto späťvzatie bolo súdu prednesené po otvorení pojednávania. Žalovaný s čiastočným späťvzatím súhlasil, a preto súd konanie v tejto časti zastavil. Toto späťvzatie žaloby sa týkalo námietky žalovaného, ktorý súdu prezentoval, že došlo v tejto časti k zániku pohľadávky z dôvodu započítacích prejavov z 18. apríla 2006, ako aj z dôvodu postúpenia pohľadávky z 23. mája 2006. Predmetom konania teda ostal zvyšok nároku, ktorý v prvom rade bol zo strany žalovaného namietaný premlčaním a taktiež aj postúpením pohľadávky a započítacím prejavom ohľadne náhrady škody. Uplatnený zvyšok nároku teda vyplýva z vkladu žalobcu, ako vtedajšieho spoločníka do žalovaného, a to pôžičky. Uvedený nárok - pôžičku, žalobca poskytol žalovanému ako jeho spoločník, preto na uvedený právny vzťah je v zmysle ustanovenia potrebné aplikovať . Skutočnosť, že zo strany žalobcu došlo k poskytnutiu pôžičky pre žalovaného, nebola medzi stranami sporná. Žalovaný tieto skutočnosti potvrdil, keď uviedol, že tieto skutočnosti vyplývajú aj z účtovníctva žalovaného. Tieto skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné. V konaní žalobca prezentoval, že uvedené vklady vykonával od roku 1994 až do roku 2005. To, kedy sa tak stalo, súdu jednoznačne preukázať nevedel a súdu to jednoznačne neuviedol ani žalovaný, iba potvrdil evidenciu týchto pôžičiek v účtovníctve žalovaného. Ako už súd vyššie uviedol, na uvedený právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia . V konaní však bolo preukázané stranami sporu, že táto pôžička bola poskytnutá žalobcom, a teda uvedený záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné posudzovať ako záväzkový vzťah, a to zmluvu o pôžičke, teda strany sporu uzavreli zmluvný vzťah, ktorý výslovne nie je upravený v . V zmysle ustanovenia sa preto uvedený právny vzťah bude posudzovať podľa ustanovení o zmluve o pôžičke, s tým, že ostatné skutočnosti sa spravujú . V zmysle ustanovení pre zmluvu o pôžičke platí, že je to konsenzuálny kontrakt, reálny, avšak na platnosť tejto zmluvy o pôžičke nie je potrebná písomná zmluva. Žalovaný v konaní preukázal, že k poskytnutiu tejto pôžičky reálne aj došlo, teda zmluva o pôžičke bola uzatvorená platne, pričom podľa ustanovení nie je podstatnou záležitosťou aj lehota splatnosti tejto pôžičky. Keďže obe strany v konaní preukázali, že lehota splatnosti pri vklade pôžičky do žalovaného účastníkmi konania dohodnutá nebola, nastupuje zákonná úprava splatnosti pôžičky. Pre určenie splatnosti pôžičky sa bude aplikovať ustanovenie , keďže uvedený právny vzťah je potrebné posúdiť v zmysle ustanovení a obdobne je potrebné na uvedený vzťah aplikovať aj ustanovenia ohľadne premlčacích lehôt. V zmysle ustanovení platí, že sa premlčujú všetky práva zo záväzkového vzťahu. Jednoznačne, vzťah na základe zmluvy o pôžičke je záväzkovým vzťahom medzi účastníkmi konania. Podľa na záväzkový vzťah sa aplikuje štvorročná premlčacia lehota. V prvom rade obrana žalovaného spočívala v tom, že uplatnený nárok je premlčaný, preto sa súd zaoberal touto námietkou. Aj keď v konaní nebolo jednoznačne

preukázané, kedy žalobca vložil peniaze ako pôžičku do žalovaného, vo svojej výpovedi prezentoval, že to bolo od roku 1994 až do roku 2005. Uvedenú skutočnosť jednoznačne nepotvrdil síce žalovaný, avšak z evidencie účtovníctva žalovaného vyplýva a žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu aj potvrdil, že tieto vklady boli takto vykonané, a teda súd mal za to, že tieto vklady, teda posledný vklad bol vykonaný najneskôr v roku 2004. Žiadne ustanovenie nehovorí o tom, že plynutiu času nemajú byť priznané žiadne právne účinky. hovorí, že premlčujú sa všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu na dobu neurčitú. Teda z uvedeného vyplýva, že sa premlčuje aj právo na vrátenie požičaných peňazí. Všeobecne platí, že premlčacia doba plynie od lehoty splatnosti. V konaní však účastníci potvrdili, že lehota splatnosti nebola medzi účastníkmi dohodnutá a preto nastupuje zákonná úprava určenia lehoty splatnosti. Keďže, ako už súd vyššie uviedol, uvedená zmluva o pôžičke sa spravuje ustanoveniami , avšak, keďže uvedený právny vzťah je absolútnym obchodným vzťahom, na ostatné ustanovenia a skutočnosti, ktoré nie sú upravené v zmluve o pôžičke, je potrebné aplikovať , a teda aj na stanovenie lehoty splatnosti. V čase poskytnutia pôžičky bola lehota splatnosti peňažnej pôžičky upravená v ustanovení , podľa ktorého veriteľ sa môže domáhať svojho plnenia nasledujúci deň po poskytnutí plnenia. Keďže jednoznačne nebolo preukázané, ktorým dňom tieto pôžičky boli žalovanému poskytnuté, ak by súd vychádzal z poslednej pôžičky, teda, ktorá mala byť poskytnutá spoločnosti v roku 2004, teda, ak by bral do úvahy posledný deň roku 2004, t. j. 31. december 2004, aj na toto právo je potrebné aplikovať premlčaciu lehotu ohľadne určenia lehoty splatnosti, keďže každé právo zo záväzkového vzťahu podlieha premlčaniu. Teda aj na právo domáhať sa plnenia zo zmluvy o pôžičke je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu lehotu, t. j. právo na stanovenie lehoty splatnosti a teda najneskôr 31. decembrom 2008 táto pohľadávka je premlčaná, ohľadne lehoty splatnosti. Keďže žaloba bola podaná na súd až v roku 2014, súd mal za to, že bola podaná na súd po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, preto súd v zmysle uplynutia premlčacej lehoty žalobu zamietol a nezaoberal sa už ďalšími námietkami zo strany žalovaného. Súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ ide o námietku žalobcu, že lehota splatnosti nemohla nastať v zmysle zmluvy o nadriadenosti uzavretej medzi Q. T., I.. J.., súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že táto zmluva ohľadne lehoty splatnosti nebola medzi dlžníkom a veriteľom, ale bola medzi veriteľom a Q. T., I.. J.., t. j. medzi žalobcom a Q. T., I.. J... Uplynúť lehotu splatnosti alebo moment splatnosti môže len dlžník a veriteľ, nemôže to stanoviť tretí subjekt, teda Q. T., I.. J.., kde v tejto zmluve o nadriadenosti je uvedené, že v zmysle nadriadeného záväzku sa veriteľ zaväzuje, že svoju pohľadávku nepostúpi, resp. nebude sa domáhať jej vrátenia. Súd pre úplnosť dodáva, že na takto uzatvorenú zmluvu s Q. T., I.. J.. nie je možné prihliadať aj z dôvodu, že výška sumy, ktorá je uvedená v tejto zmluve, ktorá bola poskytnutá ako ručenie na poskytnutý úver, sa nestotožňuje s výškami pôžičky, ktoré mal žalobca vložiť do žalovaného. Jednoznačne teda nebolo možné identifikovať, aká pôžička zo strany žalobcu je ako zábezpeka poskytnutého úveru Q. T., I.. J.. pre žalovaného. Žalobca uvádzal jednotlivé sumy, ktoré sa nezhodujú so sumami uvedenými v tejto zmluve o nadriadenosti. Naviac, je potrebné ešte dať do pozornosti aj skutočnosť, že zmluva o Q. T. uvádza, že splatnosť nejakej pôžičky žalobcu, veriteľa, nenastane skôr ako sa splatí poskytnutý úver. V konaní jednoznačne nebolo preukázané, že poskytnutý úver Q. T., I.. J.. žalovanému, bol už splatený, teda že predmetná zmluva o úvere zanikla. Žalovaný súdu uviedol, že podľa jeho vedomostí uvedená zmluva naďalej platí, pretože v zmysle tejto zmluvy sa každý rok tento úver prolonguje. Teda, ak by súd mal prihliadať na tvrdenia žalobcu, že je potrebné zohľadniť aj skutočnosti uvedené v tejto zmluve o úvere, bolo by namieste potrebné aj konštatovať, že splatnosť pôžičky žalobcu voči žalovanému nenastala, keďže údajne nebol vrátený úver Q. T., I.. J... Tým by bolo potrebné aj konštatovať, že nenastala ani splatnosť pôžičky, teda že by sa žalobca nemohol ani domáhať vrátenia poskytnutej pôžičky. Súd náhradu trov konania priznal žalovanému, keďže mal za to, že žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, nakoľko čiastočné zastavenie zavinil žalobca, ktorý uznal obranu žalovaného po podaní žaloby, že uvedená suma, do ktorej súd konanie zastavil, zanikla, z dôvodu započítania a keďže do zvyšku žaloby súd žalobu zamietol, súd mal za to, že žalovaný bol úspešný v plnom rozsahu. Naviac, z dôvodu, že v konaní boli zložené na znalecké dokazovanie aj zálohy zo strany žalobcu, tieto v plnom rozsahu neboli vyčerpané, zvyšok nevyčerpaných záloh súd vrátil žalobcovi. Čo sa týka doplnenia dokazovania, v konaní bol navrhnutý aj dôkaz - znalecké dokazovanie z odboru účtovníctvo ohľadne evidovania jednotlivých položiek účtovníctva. Keďže súd žalobu zamietol z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty, uvedené dokazovanie by bolo nadbytočné, a preto ho súd nevykonal. 2.7 Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to voči výroku, ktorým súd zamietol žalobu do zvyšku a v časti III. výroku, ktorým súd zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % z dôvodov podľa , , . K otázke lehoty splatnosti pôžičky namietal nesprávne právne posúdenie a stanovisko súdu prvej inštancie, že lehota splatnosti pôžičky - finančnej

výpomoci uplynula 31. decembrom 2008, t. j. uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty a tomuto nemohla zabrániť ani uzavretá zmluva o nadriadenosti medzi Q. T., I.. J.. a účastníkmi, pretože táto zmluva ohľadne lehoty splatnosti pôžičky nebola medzi dlžníkom a veriteľom, ale bola medzi veriteľom a Q. T., a. s., t. j. medzi ním a bankou. Toto tvrdenie súdu nezodpovedá skutočnosti a takáto interpretácia nevyplýva z obsahu zmluvy o nadriadenosti záväzku medzi ním, žalovaným a Q. T., I.. J... Záver súdu prvej inštancie k otázke dohody lehoty splatnosti, ak tvrdí, že splatnosť môže dohodnúť len dlžník s veriteľom a nemôže to stanoviť tretí subjekt, teda Q. T., I.. J.., pričom k takejto dohode medzi veriteľom a dlžníkom nedošlo je v rozpore so skutkovými zisteniami, predovšetkým s obsahom zmluvy o nadriadenosti záväzku. Z článku II. bod 2.1 zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 vyplýva, že veriteľ (E. U.) a dlžník (LPH Vranov n/T, s. r. o.) sa dohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku, a to až do dňa úplného splnenia nadriadeného záväzku - zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 vo výške 15.000.000,- Sk. V článku 2.2 sa dlžník a banka dohodli na tom, že dlžník neposkytne veriteľovi žiadne plnenie existujúceho záväzku, ani ho nezapočíta s peňažnou pohľadávkou voči veriteľovi. V článku 2.3 písm. d) sa veriteľ a dlžník dohodli, že veriteľ pri plnení svojich záväzkov nebude v omeškaní s prijatím plnení a dlžník nebude môcť vykonať úkony plynúce z príslušných právnych predpisov v súvislosti s právnou úpravou omeškania veriteľa. Z obsahu zmluvy o nadriadenosti záväzku vyplýva, že ide o zmluvný vzťah medzi žalobcom, žalovaným a bankou. Z obsahu lehoty splatnosti súd prvej inštancie vyzdvihol iba tú časť zmluvy, ktorou sa ako veriteľ zaväzuje nepostúpiť svoju pohľadávku a nedomáhať sa vrátenia pôžičky vo vzťahu k banke (článok II bod 2.3 zmluvy). Vo svojom hodnotení opomína a vôbec neuvádza články zmluvy, v ktorých sa veriteľ a dlžník dohodli na odklade splatnosti existujúcich záväzkov - pôžičiek, a že vzájomne nebudú v žiadnom omeškaní pri plnení peňažného záväzku do ukončenia zmluvy o úvere s bankou (článok II. bod 2.1, 2.2, 2.3 zmluvy). Nesprávna interpretácia zmluvy a dohody o lehote splatnosti finančnej výpomoci - pôžičky medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom v predmetnej zmluve znamená, že súd prvej inštancie sa s ňou riadne (vôbec) nevyporiadal, ale bez ďalšieho prevzal argumentáciu žalovaného, že zmluva o lehote splatnosti pôžičky nebola medzi dlžníkom a veriteľom, ale medzi veriteľom a bankou, čo je v rozpore s obsahom zmluvy. Keďže súd prvej inštancie sa s obsahom zmluvy v časti dohody medzi ním a žalovaným o odklade splatnosti pôžičky nevysporiadal, znemožnil mu tým riadne uplatniť odvolacie právo proti napadnutému rozsudku, nakoľko proti nevysloveným úvahám súdu nie je možné relevantne argumentovať. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania. Poukázal na to, že skutočnosť, že z jeho strany došlo k poskytnutiu pôžičky pre žalovaného, nebola medzi stranami sporná, pretože to potvrdil žalovaný a tieto skutočnosti vyplývajú aj z účtovníctva žalovaného. Súd zamietol žalobu z dôvodu premlčania, pričom vychádzal z aplikácie štvorročnej premlčacej lehoty, ktorá podľa neho uplynula najneskôr 31. decembrom 2008. Keďže žaloba bola podaná na súde až 29. decembra 2014, súd mal za to, že bola podaná po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty. Preto ju zamietol a ďalšími námietkami sa nezaoberal. Skonštatoval, že lehota splatnosti dohodnutá nebola, teda nastala zákonná úprava splatnosti pôžičky podľa , podľa ktorého sa veriteľ môže domáhať svojho plnenia nasledujúci deň po poskytnutí plnenia. Keďže jednoznačne nebolo preukázané, ktorým dňom boli tieto pôžičky žalovanému poskytnuté, súd vychádzal z poslednej pôžičky, ktorá bola poskytnutá v roku 2004, pričom pri aplikácii štvorročnej premlčacej lehoty právo na stanovenie lehoty uplynulo najneskôr 31. decembrom 2008. S takouto interpretáciou súdu prvej inštancie nesúhlasí, považuje ju za nesprávnu a uvedené časové údaje považuje za nezodpovedajúce skutočnosti, teda nesprávne a z toho dôvodu neobstojí ani právna argumentácia k otázke premlčania. Opätovne poukázal na splatnosť finančných výpomocí - pôžičky, ktorú dohodol ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom v zmluve o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003, v ktorej sa písomne dohodlo, že veriteľ nebude požadovať plnenie peňažného záväzku a dlžník nebude plniť svoj záväzok veriteľovi do doby splatenia úveru Q. T., I.. J... Táto skutočnosť bola potvrdená aj jeho výpoveďami a nepriamo aj O.. D. E. (konateľom a spoločníkom žalovaného). Aj keď tento vypovedal vyhýbavo, potvrdil minimálne tú skutočnosť, že takáto inominátna zmluva bola medzi ním a žalovaným uzavretá a nadviazala na zmluvu o úvere s Q. T., I.. J.., ktorá následnými prolongáciami by mala platiť aj v súčasnosti. Túto skutočnosť potvrdzuje aj ďalší listinný dôkaz, a to účtovné závierky žalovaného, ktoré dlhodobo evidovali a evidujú jeho pôžičku ako spoločníka žalovaného pod označením „dlhodobá finančná výpomoc“. Zdôraznil, že interpretácia súdu o nedohodnutí lehoty splatnosti pri vklade pôžičky do spoločnosti účastníkmi konania je nesprávna, pretože takáto dohoda existovala a doposiaľ existuje v písomnej forme. Prejavovala vôľu strán neposkytnúť mu žiadne plnenie peňažného záväzku žalovaným a vôľu neprijať žiadne plnenie existujúceho záväzku ním do doby ukončenia úverového vzťahu s Q. T., I.. J... So žalovaným si dokonca dohodli a stanovili, že žalovaný nebude v omeškaní s prijatím plnenia a žalovaný si nebude môcť uplatňovať nároky v súvislosti s právnou úpravou omeškania veriteľa. Namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia , podľa ktorého

sa veriteľ mohol domáhať svojho plnenia nasledujúci deň po poskytnutí plnenia. Súd mal vec právne posúdiť podľa ustanovenia , pretože úmyslom strán pri uzatváraní zmluvy o finančnej výpomoci - pôžičke nebolo túto vykladať tak, že lehota splatnosti pôžičky nebola dohodnutá, ale tak, že zmluvné strany si ju dohodli v prospech dlžníka do doby, kedy žalovaný splatí úver Q. T., I.. J... Pred týmto časom si veriteľ nebol oprávnený požadovať plnenie, domáhať sa ho a z toho dôvodu nemohla ani len začať plynúť lehota na plnenie tak, ako ju odôvodňuje súd prvej inštancie, t. j. 31. decembrom 2004, pretože v tom čase boli so žalovaným dohodnutí neprijať, resp. neposkytnúť peňažné plnenie. Ďalej poukázal na to, že z dôvodu dlhotrvajúceho porušovania spoločenskej zmluvy zo strany druhého spoločníka O.. D.Á. E., podal ešte v roku 2009 návrh na zrušenie jeho účasti v žalovanom. Okresný súd Vranov nad Topľou mu rozsudkom, č. k. -470 z 8. februára 2012 zrušil účasť spoločníka v žalovanom s účinnosťou od 17. apríla 2012. Od tejto doby sa viackrát pokúšal so žalovaným uzavrieť dohodu o finančnom vyrovnaní za svoj vyrovnací podiel, ako aj vrátenia dlhodobej finančnej výpomoci. Keďže od uvedenej doby nemal informácie ani reálnu možnosť zistiť stav úverových vzťahov žalovaného s Q. T., I.. J.., 1. decembra 2014 písomne vyzval žalovaného na vrátenie finančnej pôžičky a 29. decembra 2014 podal návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na existenciu dohody o odklade splatnosti existujúceho záväzku - pôžičky nemohla nastať splatnosť záväzku skôr ako mu bola zrušená účasť v žalovanom, t. j. k 17. aprílu 2012. Po tejto lehote a to aj v prípade, ak by aj naďalej existoval úverový vzťah žalovaného s Q. T., I.. J.., nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby pokračoval v zabezpečení úverovej zmluvy žalovaného po tom, čo prestal byť spoločníkom žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 2.8 Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie a to jednak čo do skutkových zistení ako aj právneho posúdenia predmetnej veci a nárok žalobcu uplatnení v žalobe považuje v celom rozsahu za nedôvodný. Návrhu žalobcu nebolo možné vyhovieť z dôvodu premlčania jeho nároku. Súd prvej inštancie správne odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí žalobcovho návrhu tým, že považoval uplatnený nárok za premlčaný, a teda prihliadol na námietku premlčania ním vznesenú. Poukázal na to, že žalobca prezentoval, že vklady finančných prostriedkov do žalovanej sumy vo výške 224.822,- eur vykonával po častiach od roku 1994 až do roku 2005, ale v akých konkrétnych výškach finančné prostriedky mu poskytoval a v akých časoch preukázať nevedel. Nepreukázal ani, kedy presne vykonával jednotlivé vklady finančných prostriedkov a v akých výškach do spoločnosti. Obidvaja účastníci, teda aj žalobca aj on viac krát výslovne v konaní potvrdili, že čas plnenia, teda lehota splatnosti poskytnutých finančných prostriedkov nebola medzi účastníkmi dohodnutá, a preto súd správne posúdil, že v takomto prípade nastupuje zákonná úprava určenia lehoty splatnosti. Čo sa týka odvolacej námietky v súvislosti s nesprávnym interpretovaním zmluvy o nadriadenosti záväzku uzavretej medzi Q. T., I.. J.. a účastníkmi konania ohľadom dohody o lehote, resp. odkladu splatnosti jeho záväzku voči žalobcovi neobstojí. Súd sa správne stotožnil s jeho názorom, že táto trojstranná zmluva nemala ani nemá vplyv na úmysel žalobcu a jeho úmysel nedohodnúť si konkrétnu dobu splatnosti poskytovaných finančných prostriedkov. Zámerom celej zmluvy o nadriadenosti totiž bola iba a len ochrana Q. T., I.. J.. ako jeho veriteľa z nadriadeného záväzku sledujúca jediný cieľ, a síce aby neplnil žalobcovi skôr ako splní svoj záväzok voči Q. T., I.. J.., pričom Q. T., I.. J.. sa zaviazal, že neposkytne žalobcovi žiadne plnenie a žalobca, že neprijme žiadne plnenie od neho, až do úplného splatenia nadriadeného záväzku. Z tejto zmluvy teda vyplýva len to, že nebude platiť žalobcovi a žalobca nebude požadovať plnenie od neho do doby splnenia nadriadeného záväzku, a to bez ohľadu na to, v akom čase sa tak udeje a tiež bez ohľadu na to, či je medzi žalobcom a ním termín splatnosti dohodnutý alebo nie. Zmluva teda upravila v záujme zabezpečenia nadriadeného záväzku režim platenia existujúceho záväzku, avšak len vo vzťahu k nadriadenému záväzku, teda voči Q. T., I.. J.., t. j. v žiadnom prípade neurčila presný čas plnenia (splatnosť), kedy má vrátiť žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie interpretoval listinné dôkazy nesprávne a v rozpore so skutočnosťou a právnym poriadkom, čo má za následok inú vadu konania. Podľa jeho názoru žalobcova obrana v podanom odvolaní je vedená zjavne účelovo, sú v ňom uvádzané nové skutočnosti a argumenty, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie nikdy neboli použité, ale aktuálne sa pre žalobcu javia ako výhodné alebo vhodné, hoci podľa jeho názoru je ich reálna a zmysluplná výhodnosť pre žalobcu veľmi otázna. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za riadne odôvodnené, a to po skutkovej aj právnej stránke, a teda nemožno ho z tohto hľadiska považovať za ústavne nekonformné, nie je v tomto smere ani arbitrárne a nevykazuje ani znaky formalizmu. Zotrval na svojom názore, že žalobca podal svoju žalobu až po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá uplynula najneskôr v roku 2008. Zotrval tiež na tom, že čas plnenia pri jednotlivých vkladoch finančných prostriedkov od roku 1994 až do roku 2005 nebol dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, a

preto veriteľ bol oprávnený požadovať plnenie ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník bol povinný splniť dlh prvého dňa po tom, keď ho veriteľ o splnenie požiadal. Na uvedenom nemení nič ani tvrdenie žalobcu, že v zmluve o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 sa písomne dohodlo, že veriteľ nebude požadovať plnenie peňažného záväzku a dlžník nebude plniť svoj záväzok veriteľovi do doby splatenia úveru Q. T., I.. J... Zmluva o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 obsahovala dohodu v článku II. bod 2.2 písm. a) medzi ním a bankou, že neposkytne žiadne plnenie existujúceho záväzku voči žalobcovi a v článku II bod 2.3 písm. a) dohodu medzi žalobcom a bankou, že žalobca neprijme žiadne plnenie záväzku. Úmyslom žalobcu, jeho úmyslom a úmyslom Q. T., I.. J.. pri uzavretí zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 bolo poskytnúť Q. T., I.. J.. záruku, že si on a žalobca nebudú poskytovať alebo prijímať plnenia záväzku tam uvedeného a nebolo úmyslom stanoviť čas plnenia záväzku, ale len jeho poradia vo vzťahu k nadriadenému záväzku. Za nesprávny záver žalobcu považuje, ak tento tvrdí, že splatnosť záväzku nemohla nastať skôr ako bola žalobcovi zrušená účasť v ňom. Predmetná okolnosť (zrušenie účasti v spoločnosti) nemá žiadnu súvislosť s určením splatnosti záväzku ako ani s plynutím premlčacej doby. Nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení ani v dohode účastníkov. Nesprávny je aj záver žalobcu, že súd mal správne vychádzať z ustanovenia . Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neuniesol ani bremeno tvrdenia - z jeho vyjadrenia v predmetnom konaní nie je jasné, kedy došlo k vzniku jednotlivých právnych vzťahov, v akých výškach mu poskytoval pôžičky, ako aj to, že svojim tvrdeniami nevyvrátil jeho námietky o ich premlčaní. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy celého konania. 2.9 O odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením, sp. zn. z 27. júna 2019 tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti o zamietnutí zvyšku žaloby a o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje zrušujúce uznesenie odôvodnil tým, že podstatnou odvolacou námietkou žalobcu je, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splatnosť pôžičky, nesprávne vyhodnotil zmluvu o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 a tým spojený odklad splatnosti jeho pôžičky - finančnej výpomoci a zároveň nesprávne vyhodnotil jeho nárok ako premlčaný podľa . Podľa , ak zo zmluvy alebo z ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné, je rozhodujúci úmysel strán prejavený pri uzavretí zmluvy alebo povaha plnenia pre určenie, či čas plnenia je určený v prospech oboch strán alebo len prospech jednej z nich. Ak je čas plnenia určený v prospech dlžníka pred týmto časom, nie je veriteľ oprávnený požadovať plnenie a dlžník je oprávnený plniť svoj záväzok. Ak je čas plnenia určený v prospech veriteľa, je pred týmto časom veriteľ oprávnený požadovať plnenie, ale dlžník nie je oprávnený plniť svoj záväzok. Ak je čas plnenia určený v prospech oboch strán, nie je pred týmto časom veriteľ oprávnený požadovať plnenie a dlžník plniť svoj záväzok. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že zo strany žalobcu došlo k poskytnutiu pôžičky pre žalovanú spoločnosť. Žalobca vykonával vklady do spoločnosti žalovaného od roku 1994 až do roku 2005. Dňa 5. decembra 2003 bola uzavretá zmluva o nadriadenosti záväzku podľa medzi veriteľom E. U., dlžníkom LPH Vranov n/T., s. r. o. a bankou Q. T., I.. J... Z článku I. bod 1.1 vyplýva, že dlžník - žalovaný ku dňu uzavretia tejto zmluvy eviduje záväzok vrátiť veriteľovi - žalobcovi peňažné prostriedky vo výške 2.872.500,- Sk. Podľa čl. II. bod 2.1 tejto zmluvy, veriteľ - žalobca a dlžník - žalovaný sa týmto dohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku, a to až do úplného splnenia nadriadeného záväzku. Z tejto zmluvy vyplýva, že nadriadeným záväzkom je úver vo výške 15.000.000,- Sk na základe zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 zo dňa 11. júna 2003 poskytnutej Q. T., I.. J... Z citovanej zmluvy o nadriadenosti záväzku, z čl. II. bod 2.1 jednoznačne vyplýva, že veriteľ - žalobca a dlžník - žalovaný sa dohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku, a to až do úplného splnenia nadriadeného záväzku. Odvolaciemu súdu preto nie je jasné ako súd prvej inštancie mohol vyhodnotiť obsah zmluvy o nadriadenosti záväzku len ako dohodu medzi veriteľom - žalobcom a Q. T., I.. J.. a že sa veriteľ - žalobca a dlžník - žalovaný nedohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku žalovaného voči žalobcovi, aj keď táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z citovanej zmluvy o nadriadenosti. Toto nesprávne vyhodnotenie zmluvy nadriadenosti a odkladu splatnosti záväzku žalovaného voči žalobcovi malo vplyv aj na otázku skúmania premlčania nároku žalobcu voči žalovanému. Nesprávne preto posúdil súd prvej inštancie začiatok plynutia premlčacej lehoty, ak konštatoval, že ak by vychádzal z poslednej pôžičky, teda ktorá mala byť poskytnutá spoločnosti v roku 2004, teda ak by bral do úvahy posledný deň roku 2004, t. j. 31. december 2004 pri aplikovaní štvorročnej premlčacej lehoty, t. j. právo na stanovenie lehoty splatnosti uplynulo najneskôr dňom 31. december 2008, a teda ak žaloba bola podaná až 29. decembra 2014 bola podaná po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, a preto z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty žalobcu žalobu žalobcu zamietol. Nesprávny je aj jeho záver, ak konštatoval, že ak by súd mal prihliadať na tvrdenia žalobcu, že je potrebné zohľadniť aj skutočnosti uvedené v zmluve o nadriadenosti,

bolo by na mieste potrebné konštatovať, že splatnosť pôžičky žalobcu voči žalovanej spoločnosti nenastala, keďže údajne nebol vrátený úver žalovaným Q. T., I.. J.., teda že nenastala ani splatnosť pôžičky a žalobca by sa nemohol ani domáhať vrátenia poskytnutej pôžičky, lebo v konaní nepredložil a nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie splatenia poskytnutého úveru. Ako to vyplýva z obsahu spisu, súd nezameral svoje dokazovanie za účelom zistenia, či došlo k splateniu úveru žalovaným a tým odňal sporovým stranám možnosť uplatniť si ich procesné práva navrhovať a predkladať dôkazy v tomto smere. Odvolací súd sa stotožňuje s právnou argumentáciou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, otázku splatnosti pôžičky žalobcu ako aj premlčanie nároku žalobcu namietané žalovaným, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva o nadriadenosti neobsahuje dohodu medzi veriteľom - žalobcom a dlžníkom - žalovaným o odklade splatnosti existujúceho záväzku žalovaného voči žalobcovi. Od tohto nesprávneho právneho posúdenia sa odvíja aj nesprávny záver súdu prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu v iných otázkach. Porovnaním odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia súd prvej inštancie s vyššie uvedenými kritériami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným odôvodnením rozhodnutia podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku čoho bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť právny nárok žalobcu vzhľadom na odvolacím súdom konštatovaný odklad splatnosti záväzku žalovaného voči žalobcovi a v prípade zistenia, že kontokorentný úver nebol splatený, posúdiť nárok žalobcu aj z pohľadu toho, či možno od neho spravodlivo žiadať na vyčkanie splatenia kontokorentného úveru, ak žalobca prestal byť v roku 2012 spoločníkom spoločnosti žalovaného. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 2.10 Podľa pokynu odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie. Právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na zvyšku podanej žaloby. Poukázal na to, že oznámenie o postúpení pohľadávky je neplatné z dôvodu nejasnosti a neurčitosti. To, že toto postúpenie má byť neúčinné vyplýva aj z evidencie účtovníctva žalovaného, v ktorom je naďalej táto pohľadávka evidovaná na žalobcu a subjekt, na ktorý bola postúpená pohľadávka, sa doposiaľ nedomáhal zaplatenia tejto pohľadávky voči žalovanému. Toto tvrdenie má vyplývať aj z odborného vyjadrenia O.. P.. Zmluva o nadradenosti v bode 2 uvádza, že ak dôjde k jej porušeniu, Q. T., I.. J.. si môže uplatňovať zmluvnú pokutu. Q. T., I.. J.. si voči žalobcovi neuplatnila žiadnu sankciu, čo je potvrdením toho, že nedošlo k porušeniu zmluvy o nadradenosti, a teda ani k postúpeniu pohľadávky. Nepriamo to potvrdzuje aj list Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006, kde upozorňuje žalobcu na možnosť uloženia zmluvnej pokuty. Následne prebehli jednania medzi žalobcom, žalovaným a Q. T., I.. J.., kedy Q. T., I.. J.. žiadala vysvetlenie, či došlo alebo nedošlo k postúpeniu pohľadávky a keď nedošlo, žiadala nahradenie zmluvy o nadradenosti, teda iné ručenie na kontokorentný úver žalovanou stranou. A keďže nedošlo k ručeniu iného na predmetný kontokorentný úver to potvrdzuje, že pohľadávka žalobcu ostala naďalej zabezpečovacím prvkom pre Q. T., I.. J... Má za to, že nie je spravodlivé aby žalobca, ktorého účasť v spoločnosti u žalovaného bola v roku 2012 zrušená z dôvodu, že boli porušované jeho práva, sa nemohol po uplynutí deviatich rokov od skončenia jeho účasti ako spoločníka v spoločnosti žalovanej domáhať sa vrátenia pôžičky. Zmluva o úvere mohla obsahovať aj viacero ručení alebo zabezpečenie mohlo byť aj nahradené ďalšími ručeniami. V záverečnom návrhu žiadal, aby súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu. Mal za to, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalobca vložil do žalovanej spoločnosti pôžičku vo výške 220.749,- eur, čo vyplýva aj z účtovníctva žalovaného. Táto suma bola ponížená z dôvodu započítania záväzkov v sume 37.234,28 eur s tým, že neuznáva započítanie z titulu náhradnej škody uplatnenej v trestnom konaní, pretože táto škoda nebola ničím preukázaná a trestné konanie nie je právoplatne skončené. Vylúčil, že by došlo k postúpeniu pohľadávky, čo vylučuje účtovníctvo žalovanej spoločnosti, ktorá k dnešnému dňu si eviduje pôžičku žalobcu znížená iba z titulu započítania. Spochybnil dôveryhodnosť svedka O.. E.. Poprel platnosť oznámenia o postúpení pohľadávok nakoľko mal za to, že toto postúpenie je neplatné pre nezrozumiteľnosť. To, že nedošlo k postúpeniu pohľadávky má vyplývať aj z oznámenia Q. T., I.. J.., ktorá si doposiaľ neuplatnila žiadne sankcie voči žalobcovi. Keďže žalobca prestal byť spoločníkom žalovanej spoločnosti od roku 2020, nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby si nemohol túto pohľadávku uplatniť. Žalobca súdu uviedol, že ručenie jeho pohľadávkou považuje od začiatku za protiprávne, pretože kontokorent sa prolongoval 32 dodatkami každý rok, pričom spoločenská zmluva jasne udávala konateľovi žalovaného, že pri právnych úkonoch nad 50.000,- DM potrebuje súhlas valného zhromaždenia. Zmluvu na poskytnutie kontokorentného úveru uzavreli na jeden rok. Pri dodatkoch si žalovaný súhlas valného zhromaždenia nežiadal. Ohľadne neplatnosti týchto dodatkov

neurobil žiadne úkony. Z dôvodu aj takýchto úkonov podal návrh na zrušenie účasti v spoločnosti žalovaného pre porušenie jeho práv. Vo vzťahu k Q. T., I.. J.. k zmluve o záväzku nadradenosti ohľadne vkladu jeho pohľadávky, a to zabezpečenie pohľadávky nevykonal žiaden úkon. Podľa neho tak mohol urobiť aj konateľ žalovanej spoločnosti. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že taktiež zotrváva na svojich vyjadreniach. Má za to, že v zmysle zmluvy o nadradenosti záväzku nebolo možné postúpiť pohľadávku. Bod 2.3 zmluvy o nadradenosti riešil iba dohodu medzi žalobcom a Q. T., I.. J.. a nie medzi žalobcom a žalovaným tak, ako to vyžaduje . (Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.) Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že išlo o dohodu medzi žalobcom a Q. T., I.. J.. a žalobca sa zmluvne zaviazal nepostúpiť pohľadávku pod hrozbou sankcie, ktorá následne bola aj vytknutá Q. T., I.. J... Q. T., I.. J.. nijakým spôsobom nespochybnila platnosť a účinnosť postúpenej pohľadávky zo strany žalobcu na tretí subjekt. Úver z kontokorentného úveru č. 1213/03 sa neustále prolonguje. V súčasnosti sa pohybuje v úverovom rámci 600.000,- eur mesačne. Žalobca v roku 2003, keď sa podpisoval kontokorentný úver ako aj zmluva o nadradenosti, vstupoval do tohto zmluvného vzťahu na základe slobodne určitej vôle, vedomý si podstaty kontokorentného úveru. Tento inštitút zabezpečuje pohľadávku, kedy tretí subjekt ručí, alebo akýmkoľvek spôsobom zabezpečuje pohľadávku iného subjektu, ktorá sa zúčastňuje na podnikaní, a to bez ohľadu na to, či má z nej nejaký účinok alebo prospech vo vzťahu k poskytnutému zabezpečeniu. Požiadavka Q. T., I.. J.. bol jeden z inštitútov zabezpečenia vymožiteľnosti predmetného úveru. Preto z tohto pohľadu nie je možné vyhodnotiť zmluvu o nadradenosti záväzku ako právny úkon, ktorý by bol v rozpore so spravodlivosťou a má za to, že nie je možné zrušiť uzatvorenú zmluvu len na základe skutočnosti, že zmluva sa v priebehu jej trvania z pohľadu určitej zmluvnej strany stane zrazu nevýhodnou, resp. nespravodlivou. Právny poriadok rieši výlučne len v Občianskeho zákona situáciu, kedy zaniká záväzok uzavrieť budúcu zmluvu pokiaľ z okolností, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali sa zmenili do tej miery, že nemožno spravodlivo požadovať aby sa zmluva uzatvorila. Je v zásadnom rozpore s princípom právnej istoty zmluvných strán, aby dvojstranné alebo viacstranné právne akty bolo možné zrušiť z dôvodu, že počas ich platnosti stanú sa nevýhodné z pohľadu jedného účastníka zmluvného záväzku. Viacnásobne to platí v obchodných vzťahoch, kde účastníci sú zväčša podnikatelia, ktorí sú povinní niesť svoje podnikateľské riziko. Žalobca mal z dôvodu bežnej opatrnosti predvídať, že možno raz nebude spoločníkom spoločnosti a mal si uvedomiť aj dopad uzatváranej zmluvy o nadradenosti záväzku. Bolo plne na jeho slobodnej vôli sa rozhodnúť, či zmluvu o nadradenosti uzatvorí a uvedené nemôže byť na ťarchu ani škodu žalovaného, ani v neprospech tretej strany, a to Q. T., I.. J.., ktorá nie je účastníkom konania a ktorej prípadné vyslovenie záveru ohľadne zmluvy o nadradenosti by sa týkalo aj samotného jej právneho postavenia. Žalobcovi od roku 2012, kedy prestal byť spoločníkom žalovaného, nič nebránilo obrátiť sa na Q. T., I.. J.. s požiadavkou o zrušenie, resp. o úpravu predmetnej zmluvy. Preto má za to, že žalobca súhlasí s existenciou tohto zmluvného záväzku, ak teraz tvrdí niečo iné, je to z dôvodu, že momentálne mu to v danej situácii vyhovuje. Vyslovením tohto názoru by súd donútil žalovaného vystaviť sa hrozbe zo strany Q. T., I.. J.. k uplatneniu si zmluvnej pokuty vo výške pohľadávky z nadriadeného záväzku, čo by taktiež bolo v rozpore s princípom spravodlivosti. Takéto rozhodnutie by poškodilo žalovaného ako aj tretie strany, ktorej by sa znížila vymožiteľnosť pohľadávky. Žalobca pred samotným zrušením jeho účasti v spoločnosti žalovaného vykonával úkony, a to započítanie pohľadávky ako aj postúpenie pohľadávky, napriek hrozbe postihu Q. T., I.. J... Vzhľadom na tieto širšie okolnosti a právne úkony samotného žalobcu nie je možné považovať zmluvný vzťah za nespravodlivý. Právny poriadok Slovenskej republiky zrušenie takéhoto zmluvného vzťahu neumožňuje. Úkony žalobcu, a to započítanie pohľadávky, postúpenie pohľadávky vyhodnocuje vo vzťahu k Q. T., I.. J.. v rozpore s jeho zmluvnými povinnosťami, a ktoré sa zaviazal v zmluve o nadradenosti záväzku a z toho vyplýva jeho nepoctivosť, jeho rozpor, konanie v rozpore s dobrými mravmi obchodného styku. Preto má za to, že súd by nemal žalobcovi priznať súdnu ochranu v zmysle, že by zmluvu o nadradenosti záväzku mal považovať za nespravodlivú vo vzťahu k žalobcovi, pretože jeho samotné konanie je v rozpore s princípom spravodlivosti, s princípom rovnosti strán, s princípom zásad v bežnom obchodnom styku a dobrými mravmi. V účtovníctve žalovaného je evidovaný kontokorentný úver, ktorý sa pohybuje vo výške 600.000,- eur. Žalobca k dnešnému dňu nevykonal vo vzťahu k Q. T., I.. J.. žiaden úkon, ktorým by nastala určitá zmena v predmetných úverových vzťahoch. Má za to, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo strany žalobcu, pretože Q. T., I.. J.. oznámila žalobcovi a upozornila ho, že porušením pohľadávky dochádza k porušeniu zmluvy o nadradenosti záväzku. Právna zástupkyňa žalobcu žiadala z Q. T., I.. J.. vypýtať oznámenie žalobcu, ktorým informoval Q. T., I.. J.. o skutočnosti, že postúpil svoju pohľadávku vo výške 5.000.000,- Sk na tretiu osobu. V záverečnom návrhu žiadal, aby súd žalobu zamietol z dôvodu, že podľa žalovaného žalobca nie je aktívne legitimovaný z dôvodu postúpenia pohľadávky na tretí subjekt. Aj keď doposiaľ nie je skončené trestné konanie v súvislosti s lízingovými splátkami,

má za to, že si oprávnene započítali náhradu tejto škody. Táto škoda vyplýva z odborného vyjadrenia, kde znalec stanovil hodnotu škody na motorovom vozidle, ktorá bola spôsobená žalovanej spoločnosti. Žalobca ju nijakým spôsobom nespochybnil. Evidovanie pohľadávky v účtovníctve žalovaného na meno žalobcu je v kompetencii účtovnej jednotky, je to na nej, akým spôsobom si účty nazve. Neznamená to, že z toho vyplýva právo pre určitú osobu. Ani zrušením účasti žalobcu v spoločnosti žalovaného v roku 2012 by mal byť poškodený. Žalobca od roku 2003 žiadnym spôsobom nenamietal, nevykonal ani jeden úkon vo vzťahu k žalovanej spoločnosti ani vo vzťahu k Q. T., I.. J.. a neriešil nijakým spôsobom svoju situáciu. Žalobca slobodne vstúpil do zmluvného vzťahu vedomý si podstaty zmluvného vzťahu a zabezpečovacieho inštitútu. Bolo by v rozpore so spravodlivosťou, keby súd bol jednostranne oprávnený rušiť existujúce účinné zmluvné vzťahy. V konaní bol vyžiadaný dôkaz z Q. T., I.. J.. ktorá vo svojej správe z 1. júla 2020 súdu uviedla, že zmluva o nadradenosti záväzku z 5. decembra 2003 naďalej trvá. Úverový vzťah zo zmluvy o splátkovom úvere č. 2130/2003 z 5. decembra 2003 zanikol splnením k 31. júla 2009. Úverový vzťah zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 z 11. júna 2003 naďalej trvá. K tejto zmluve bolo uzatvorených 32 dodatkov. Posledný bol z 20. septembra 2019. Vo všeobecnosti nie je vylúčené nahradenie zmluvy o nadradenosti záväzku iným zabezpečovacím prostriedkom, napríklad ručením. Pre konkrétne rozhodnutie o pripustenie takéhoto nahradenia by sa vyžadovalo posúdenie konkrétneho obchodného prípadu v konkrétnom čase, preto toto vyjadrenie nepotvrdzuje žiadny nárok klienta voči banke na takého nahradenie. V prílohe súdu zaslala 32 dodatkov k zmluve o kontokorentnom úvere a zároveň poučenie, že tieto informácie sú bankovým tajomstvom. K uvedenému dôkazu právny zástupca žalobcu uviedol, že uvedené preukazuje, že zmluva o nadriadenosti záväzku je naďalej platná, a preto návrh nemôže byť premlčaný. Jeden z úverov, pre ktorý žalobca ručil svojím vkladom do spoločnosti, zanikol, avšak zmluvou o nadradenosti má byť naďalej krytý kontokorentný úver č. zmluvy 1213/03. Q. T., I.. J.. podala správu, z ktorej vyplýva, že predmetný úver je možné nahradiť aj iným ručením. Domnieva sa, že nastala splatnosť pôžičky minimálne dňom písomnej výzvy z roku 2014. To, že kontokorent sa predlžuje ďalšími dodatkami, nemôže byť na ťarchu žalobcu. 2.11 Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žalobou sa pôvodne žalobca domáhal voči žalovanému vrátenia pôžičky vo výške 224.822,- eur, po čiastočnom späťvzatí sumy 187.587,75 eur. Dôvodnosť tejto žaloby odôvodňoval tým, že ešte ako spoločník žalovaného túto sumu vložil do žalovaného ako pôžičku. V roku 2012 došlo k zrušeniu účasti žalobcu ako spoločníka žalovaného, preto sa domáhal vrátenia tejto pôžičky spolu s úrokom z omeškania. Uvedený nárok žalovaný poprel, a to z titulu dvoch obrán. Jedna obrana mala spočívať v tom, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby, nakoľko žalovaný mal za to, že žalobca mu oznámil, že došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok k postúpeniu tejto pôžičky na tretí subjekt. Ďalej vzniesol aj druhú obranu, a to, že vráteniu tejto pôžičky žalobcovi bráni ručenie, ktoré obsahuje zmluva o nadradenosti záväzku. 2.12 Medzi stranami sporu bolo sporné, či žalobca je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby z dôvodu, že podľa obrany žalovaného malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky. Žalobca však uviedol, že k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo pre neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Naviac aj z dôvodu upozornenia Q. T., I.. J.. v zmysle zmluvy o nadradenosti, že takéto oprávnenie žalobca nemá, došlo k zrušeniu zmluvy o postúpení pohľadávok, a teda, že žalobca je naďalej aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vrátenie tejto pôžičky. Vzhľadom na záver vyjadrený odvolacím súdom v zrušujúcom rozsudku súdu prvej inštancie mal za to, že keďže v roku 2012 došlo k zrušeniu účasti žalobcu ako spoločníka v žalovanom, nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby v zmysle ustanovenia zmluvy o nadradenosti, a to zákazu domáhať sa vrátenia pôžičky pred tým, než budú splnené záväzky v zmysle zmluvy o úvere, by si nemohol žiadať vrátenie tejto pôžičky. Ďalej sporným bolo aj to, či vzhľadom na ustanovenie zmluvy o nadradenosti, a to zákaze žalobcu domáhať sa vrátenia tejto pôžičky pred splnením zmluvy o úvere, sa žalobca nemôže domáhať vrátenia tejto pôžičky, pretože v takomto prípade by podľa zmluvy Q. T., I.. J.. mohla sankcionovať žalobcu. 2.13 Na odstránenie spornosti súd vykonal dokazovanie. Z vykonaného dokazovania zistil, že v konaní je preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, nakoľko aj keď malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, následne po tom ako Q. T., I.. J.. upozornila žalobcu, že v prípade postúpenia pohľadávky môže Q. T., I.. J.. uplatniť oprávnenia, ktoré má v zmluve o nadradenosti, a to, že si bude uplatňovať zmluvnú pokutu, došlo k zrušeniu Zmluvy o postúpení pohľadávok. Zákon nezakazuje, aby došlo k zrušeniu takejto zmluvy, a preto súd má za to, že na strane žalobcu je preukázaná aktívna legitimácia na podanie žaloby. V konaní bol vypočutý aj svedok O.. E., ktorý bol vypočutý aj k zrušeniu zmluvy o postúpení pohľadávky. V bode 3 čestného prehlásenia je uvedené, že spoločnosť O. J. B. platne neuzatvorila dňa 24.09.2007 Dohodu o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006, vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E. E. na právny úkon - Dohodu o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006 nemal

udelený súhlas akcionárov zahraničnej osoby a nebol ani splnomocnený na takýto úkon. Dohoda o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.09.2007 sa mala zrušiť, fyzicky zničiť. Aj keď k tejto dohode o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky najprv uviedol, že na tejto zmluve nie je jeho podpis, ale vzápätí na to dodal, že v odseku 3 čestného vyhlásenia došlo k omylu. Na základe takto vykonaného dokazovania preto súd mal za to, že došlo k zrušeniu zmluvy o postúpení pohľadávky. 2.14 Ohľadne splatnosti pohľadávky súd doplnil dokazovanie ako mu uložil odvolací súd. Zisťoval, či nastali podmienky, ako sú uvedené v zmluve o nadradenosti, a to ohľadne splatnosti záväzku, kde je uvedené, že splatnosť záväzku nastáva, teda, že žalobca sa môže domáhať vrátenia pôžičky vtedy, ak budú splnené úvery, na ktoré sa vzťahuje zmluva o nadradenosti. Správou Q. T., I.. J.. bolo preukázané, že úvery, na ktoré sa vzťahuje zabezpečenie v zmysle zmluvy o nadradenosti neboli ešte uhradené, naďalej ostal v platnosti úver z úverovej zmluvy č. 1213/03, a teda súd mal za to, že nenastala podmienka splatnosti pôžičky. 2.15 Odvolací súd však dal súdu prvej inštancie pokyn zaoberať sa tým, či je spravodlivé žiadať od žalobcu, aby naďalej dodržiaval ustanovenia zmluvy o nadradenosti, ktorá uvádza, že žalobca sa nemôže domáhať vrátenia pôžičky, pokiaľ nebudú vyplatené úvery, na ktoré sa zmluva o nadradenosti vzťahuje. V prípade, že by skutočnosť, že žalobca už nie je spoločníkom žalovaného a že by táto okolnosť mala byť dôvodom pre posúdenie rozporu s dobrými mravmi, súd má za to, že ak by súd takúto skutočnosť takto vyhodnotil a uložil povinnosť žalovanému vrátiť pôžičky žalobcovi, uložil by rozhodnutím súdu povinnosť porušiť ustanovenie zmluvy, ktoré si dohodol žalobca, žalovaný a Q. T., I.. J... Súd by teda svojím rozhodnutím vstúpil do ustanovení zmluvy bez toho, že by na to mohli mať vplyv všetky tri strany zmluvy o nadradenosti. Súd mal za to, že takýmto rozhodnutím by neprimerane zasiahol do postavenia žalovaného, kedy rozhodnutím súdu, ku ktorému sa nijako nemohla vyjadriť Q. T., I.. J.. ani by ho nemohla ovplyvniť, by uložila Q. T., I.. J.. za porušenie ustanovenia zmluvy o nadriadenosti žalobcovi ako aj žalovanému pokutu. To, že úver nie je doposiaľ uhradený, je spôsobené tým, ako to bolo preukázané, že kontokorentný úver sa prolonguje. Žalobca sa bránil tým, že žalovaný mal právo podpísať zmluvu o kontokorentnom úvere, avšak namietal, že by prolongácie boli urobené v súlade so spoločenskou zmluvou. Obaja účastníci potvrdili, že ak išlo o právny úkon nad hodnotu 50.000,- DM, bolo potrebné to konzultovať s valným zhromaždením, pričom žalobca namietal, že prolongácia úveru valným zhromaždením nebola schválená. Z obsahu dodatkov k zmluve o kontokorentnom úvere vyplýva, že prolongácia sa vykonala ešte aj za účasti žalobcu v žalovanom. Žalobca ako vtedajší spoločník žalovaného voči takýmto dodatkom k prolongácii kontokorentného úveru neurobil žiadne úkony, nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by takéto činnosti, ak by mali byť v rozpore so spoločenskou zmluvou namietal nejakými úkonmi. To, že až následne podal návrh na zrušenie účasti v žalovanom a že to malo byť tiež jedným z dôvodov podaného návrhu na zrušenie účasti v žalovanom však nepreukazuje, že by reálne urobil nejaké úkony, ktorými by sa snažil zabrániť prolongácii úverov. Z takejto nečinnosti žalobcu súd mal za to, že nemožno to pričítať na obranu, že nie je možné spravodlivo požadovať, aby nepožadoval vrátenie pôžičky z dôvodu, že úver, ktorý je zabezpečený zmluvou o nadradenosti nebol uhradený. Taktiež súd vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že by žalobca ako účastník zmluvy o nadradenosti, ktorá upravila podmienky splatnosti pôžičky, urobil nejaký akt smerujúci k Q. T., I.. J.., aby z dôvodu, že bola zrušená účasť žalobcu, bolo toto ustanovenie zrušené alebo pozmenené. Keďže teda súd mal za to, že neboli preukázané také okolnosti na strane žalobcu a žalovaného, že by súd svojím rozhodnutím uložil povinnosť žalovanému, aby vrátil žalobcovi pôžičku a že by týmto rozhodnutím uložil žalovanému povinnosť porušiť ustanovenia zmluvy o nadradenosti, ktorá v takomto prípade by umožnila Q. T., I.. J.. uložiť zmluvnú pokutu, súd mal za to, že návrh žalobcu nie je dôvodný, a preto podanému návrhu vyhovel. Súd nemal za dôvodné, za preukázané, že nie je možné spravodlivo od žalobcu požadovať vrátenie pôžičky pred tým, než nastali podmienky splatnosti tak, ako sú uvedené v zmluve o nadradenosti. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd žalobu zamietol. 2.16 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa , , , , , , , . 2.17 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa (ďalej aj „“) a CSP v spojení s ustanovením , a priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietanú inú

vadu konania videl v postupe súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a podstatné listinné dôkazy interpretoval nesprávne, v rozpore so skutočnosťou a bez pravidiel formálnej logiky. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam tvrdil, že zo správy Q. T., I.. J.. z 1. júla 2020 vyplýva, že úverový vzťah zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 z 11. júna 2003 naďalej trvá a k predmetnej zmluve bolo uzavretých 32 dodatkov, naposledy 20. septembra 2019. Z obsahu jednotlivých dodatkov k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1213/03 vyplýva, že od Dodatku č. 17 z 20. augusta 2013 po Dodatok č. 32 z 20. septembra 2019 boli predlžované doby splatnosti úveru (prolongácie). Posledná splatnosť bola určená Dodatkom č. 32 na 30. septembra 2020. Týmito prolongáciami sa každý rok predlžuje doba čerpania a splatnosti kontokorentného úveru, pričom takto sa kontokorentný úver žalovaného opakovane predlžoval aj po súdnom zrušení jeho účasti ako spoločníka v žalovanom v roku 2012 celkovo 16-krát a zrejme aj v súčasnosti takýto zmluvný vzťah medzi žalovaným a Q. T., I.. J.. pretrváva. Podľa neho je z listinných dôkazov nesporné a zrejmé, že žalovaný, O.. D. E. ako konateľ žalovaného a Q. T., I.. J.. mali vedomosť o tom, že s účinnosťou od 17. apríla 2012 prestal byť spoločníkom žalovaného a žalovaný mal vedomosť najneskôr od 1. decembra 2014, že sa domáha vrátenia finančnej pôžičky, čo vyplýva z písomnej výzvy doručenej žalovanému ako aj zo žaloby. Najneskôr od tohto obdobia mal žalovaný možnosť (zrejmú povinnosť) zmeniť jedno z ručení (zmluvu o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003). Pokiaľ nebolo zmenené alebo doplnené jeho ručenie aj napriek podstatnej zmene okolností pri vzniku záväzku, takéto konanie žalovaného možno podľa jeho názoru charakterizovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi s ohľadom na celkový charakter a účel zmluvy o nadriadenosti záväzku uzatvorenej medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Následné predlžovania doby splatnosti úveru (prolongácie) po roku 2012 (vzájomne na seba nadväzujúcich 16 dodatkov) k zmluve o kontokorentnom úvere je zo strany žalovaného v hrubom nepomere medzi jeho záujmami ako veriteľa žalovaného a žalovaného ako dlžníka vo výške 187.578,72 eur. Takýto postup žalovaného je neobvyklý, nepoctivý a nespravodlivý. Pokiaľ by žalovaný aj naďalej zotrvával na záväzkovom vzťahu zo zmluvy o nadriadenosti záväzku, mohla by nastať situácia, že by sa vrátenia svojej pôžičky nemohol reálne domôcť do doby, kým by sám žalovaný neukončil zmluvný vzťah s bankou. Takéto konanie je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi, pretože nerešpektuje požiadavky vyváženosti záväzkov, resp. spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov medzi ním a žalovaným. V súvislosti s otázkou či možno spravodlivo žiadať na vyčkanie splatenia kontokorentného úveru, ak v roku 2012 prestal byť spoločníkom žalovaného, zdôraznil, že pre dlhotrvajúce porušovanie spoločenskej zmluvy zo strany druhého spoločníka O.. D. E. podal ešte v roku 2009 návrh na zrušenie jeho účasti v žalovanom. Okresný súd Vranov nad Topľou mu rozsudkom, č. k. -470 z 8. februára 2012 zrušil účasť spoločníka v žalovanom s účinnosťou od 17. apríla 2012. Od tej doby sa viackrát pokúšal so žalovaným uzavrieť dohodu o finančnom vyrovnaní za svoj vyrovnací podiel ako aj o vrátení dlhodobej finančnej výpomoci - pôžičky. Keďže od uvedenej doby nemal informácie a ani reálnu možnosť zistiť stav úverových vzťahov žalovaného s Q. T., I.. J.. (vzhľadom na bankové tajomstvo s poukazom na ustanovenie o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov), 1. decembra 2014 písomne vyzval žalovaného na vrátenie finančnej pôžičky a 29. decembra 2014 podal návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na existenciu dohody o odklade splatnosti existujúceho záväzku - pôžičky nemohla nastať splatnosť záväzku skôr ako mu bola zrušená účasť v žalovanom, t. j. k 17. aprílu 2012. Po tejto lehote, a to aj v prípade, ak by aj naďalej existoval úverový vzťah žalovaného s Q. T., I.. J.. nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby pokračoval v zabezpečení úverovej zmluvy žalovaného po tom, čo prestal byť spoločníkom žalovaného. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že prolongácii kontokorentného úveru mal zabrániť, a teda ukončiť úverový vzťah medzi žalovaným a Q. T., I.. J.., takáto možnosť na jeho strane nebola a nie je, keďže nebol účastníkom úverového vzťahu zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 z 11. júna 2003. Práve naopak, žalovaný ako účastník úverového vzťahu mal a má možnosť ukončiť úverový vzťah, resp. nepredlžovať dobu splatnosti kontokorentného úveru a predovšetkým nahradiť jeden zo zabezpečovacích prostriedkov (zmluvy o nadriadenosti záväzku iným ručením). Pokiaľ to žalovaný ani po deviatich rokoch od zrušenia jeho účasti ako spoločníka v žalovanom neurobil aj napriek šestnástim prolongáciám kontokorentného úveru, javí sa takéto konania žalovaného ako hrubé zneužívanie práva. Okrem toho poukazuje na skutočnosť, že kontokorentný úver je zabezpečený aj inými ručeniami, konkrétne zmluvou o nadriadenosti záväzku O.. D. E. z roku 2003 a obchodnými pohľadávkami vo vzťahu k odberateľom produktov žalovaného, a to obchodným spoločnostiam V. J., J.. J. S.. Z.., E. J., J.. S.. Z.. I. U. J. M.-A., J.. S.. Z.., pričom žalovaný má dostatok majetku (vlastné imanie 1,8 mil. eur) na zabezpečenie akéhokoľvek ručenia kontokorentného úveru vo výške do 450.000,- eur. Z jeho pohľadu sa javí byť spravodlivé vyrovnať vzťahy medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom pri hodnotení konkrétnych okolností ako spravodlivé, bez vyčkania splatenia kontokorentného úveru, ktorý

sa môže v prípade záujmu žalovaného predlžovať (prolongovať) donekonečna. Už teraz od zrušenia jeho účasti v žalovanom ubehlo deväť rokov. Takéto konanie je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom ( , ), pretože nerešpektuje požiadavky vyváženosti, resp. spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov medzi ním a žalovaným. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 187.587,72 eur s 9,05 % ročným úrokom z omeškania od 11. decembra2014 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že okolnosť, že mal vedomosť o skutočnosti, že žalobca s účinnosťou od 17. apríla 2012 prestal byť spoločníkom žalovaného a od 1. decembra 2014 sa začal domáhať vrátenia pôžičky, nemení nič na od roku 2003 existujúcom uzatvorenom zmluvnom vzťahu s Q. T., I.. J.., preto nie je právne možné v tomto konaní vyžadovať od neho (a navyše výlučne len od neho), tak ako to uvádza v odvolaní žalobca, povinnosť zmeniť alebo dokonca zrušiť jedno z ručení, a to zmluvu o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003. Žalobcovi akoby uniká skutočnosť, že toto nie je predmetom tohto konania a navyše jednou zo zmluvných strán predmetnej zmluvy o nadriadenosti záväzku je aj on sám a k zmene, resp. zániku záväzku by muselo dôjsť tiež za jeho aktívnej súčinnosti! V každom prípade to však nie je otázkou ani predmetom tohto konania, preto mu súd nemôže uložiť alebo prikázať, aby tak urobil. V žiadnom prípade nemožno hovoriť o podstatnej zmene okolností, ak žalobca prestal byť spoločníkom žalovaného na základe svojho vlastného rozhodnutia a so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré mohol a mal predvídať. Okrem toho žalobca sám pri plne zachovanej slobodnej vôli a ako osoba povinná v každom okamihu vyhodnocovať možné riziká pri vstupe do obchodných vzťahov, už pri vzniku záväzku slobodne na seba prevzatého mal a mohol z dôvodu bežnej obozretnosti či opatrnosti predvídať aj možnosť, že raz možno nebude jeho spoločníkom. Ak tak neurobil, nie je to možné teraz pričítať na jeho ťarchu. Z tohto dôvodu nie je možné vyhodnotiť nezrušenie zmluvy o nadriadenosti záväzku z žalobcom tvrdeného domnelého dôvodu vzniku podstatnej zmeny okolností ako jeho konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Na druhej strane je to práve sám žalobca, ktorý od roku 2003 do roku 2012, t. j. deväť rokov a aj po roku 2012 až do súčasnosti, t. j. ďalších deväť rokov, nevykonal ani jeden úkon, ktorým by chcel dosiahnuť zmenu svojho postavenia vo vzťahu k Q. T., I.. J.., a preto jeho obrana v odvolacom konaní nie je vôbec na mieste a je evidentne účelová. Naviac si žalobca zrejme neuvedomuje, že ak by aj plnil, bol by zmluvnou pokutou postihnutý nielen on, ale aj žalobca v rovnakom rozsahu!!! Za zavádzajúce považuje tvrdenie žalobcu, že viackrát sa pokúšal so žalovaným uzatvoriť dohodu o finančnom vyrovnaní. Jednalo sa o jedno stretnutie s požiadavkou žalobcu na neprimerane vysoké vyrovnanie z titulu výplaty vyrovnacieho podielu, ktoré mu v zmysle právnych predpisov neprináleží. S požiadavkou na vrátenie pôžičky, o ktorej sa vedie tento spor prišiel žalobca až na základe jeho výzvy z 1. decembra 2014. Ako nepravdivé hodnotí tvrdenie žalobcu, že nemal informácie a ani reálnu možnosť zistiť stav úverových vzťahov. Žalobca predsa bol a stále je účastníkom zmluvy o nadriadenosti záväzku, v ktorej bol a je špecifikovaný aj dotknutý úverový vzťah, a to aj čo do samotnej jeho výšky. Takisto je podľa neho zavádzajúce aj tvrdenie žalobcu, že prolongáciu úveru by nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, nakoľko mal vždy možnosť nahliadať do jeho účtovníctva, pričom uvedenú skutočnosť by bez problémov zistil a rovnako mal možnosť ako ešte do roku 2012 jeho existujúci spoločník zvolávať valné zhromaždenia. Ak by následne rozhodnutie valného zhromaždenia bolo v rozpore so spoločenskou zmluvou, ako to tvrdí žalobca, mal právo takéto rozhodnutie napadnúť na súde. Ďalej zdôraznil, že je absolútne presvedčený (vzhľadom na jednoznačnosť právnej úpravy ohľadom postúpenia, vykonané dokazovanie v súvislosti s postúpením pohľadávok žalobcu na tretiu osobu a najmä časovú súslednosť jednotlivých postúpení), že pohľadávka žalobcu, ktorú si v tomto konaní uplatňuje voči nemu ako aj práva s ňou spojené žalobcovi nepatria, preto žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie tejto žaloby. Z tohto pohľadu už rovnako neexistuje ani žalobcovo ručenie vo výške ním požadovaného nároku za jeho záväzky. Ak by teda plnil alebo musel plniť v prospech žalobcu, to čo žiada, plnil by bez právneho dôvodu, čím by na strane žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré by si musel od žalobcu vzápätí žiadať vydať naspäť. Žalobca 5. júna 2006 postúpil časť pohľadávky vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 eur) na obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W. a 6. júna 2006 mu doručil oznámenie o postúpení, čím sa postúpenie pohľadávky voči nemu stalo v zmysle ustanovenia platným a účinným. Následne obchodná spoločnosť O. J. B., Z. W. 28. septembra 2006 postúpila túto pohľadávku na nového postupníka, a to obchodnú spoločnosť O. J. B., J. J.C. R. S. XXXXX, V., čím pohľadávka odišla z dispozičnej sféry žalobcu úplne. Navyše voči žalobcovi si započítal aj svoj nárok na náhradu škody v súvislosti s trestnou činnosťou žalobcu (ako to vyplýva z trestného konania vedeného pod sp. zn. ) vo výške

21.618,13 eur, čím celý nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní zanikol. Aj keby bola dohoda o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky z 24. septembra 2007 platná (čo jednoznačne nie je), nemohla by mať žiadny vplyv, a teda žiadne právne dôsledky na prvotné postúpenie pohľadávky, nakoľko bola uzatvorená neskoro, až po dátume, kedy úplne odišla z dispozičnej sféry žalobcu a rovnako tiež už odišla z dispozičnej sféry prvého postupníka O. J. B., Z. W., s ktorou žalobca dohodu o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky uzavrel. Aj z toho dôvodu právny úkon, ktorým sa „zrušuje“ prvotné postúpenie pohľadávky nie je platný, nakoľko O. J. B., Z. W. stratila 28. septembra 2006 právo na „zrušenie“ dohody o postúpení pohľadávky a v súlade so zásadou, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám, je uvedený právny úkon v rozpore s ustanovením a je tým absolútne neplatný! Popritom súd prvej inštancie úplne opomenul spomenúť a aj právne zdôvodniť ním uplatnený a započítaný nárok na náhradu škody v súvislosti s trestnou činnosťou žalobcu (ako vyplýva z trestného konania vedeného pod sp. zn. ) vo výške 21.618,13 eur a v tejto časti nevykonal ani žiadne dokazovanie. Súd teda na základe ním tvrdených a preukázaných skutočností nemohol mať žiadnym spôsobom preukázaný uplatnený nárok žalobcu v celej výške, a preto vyslovenie aktívnej legitimácie žalobcu v odôvodnení rozsudku je zjavne nesprávne a právne neakceptovateľné.

5. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že vzhľadom na spornosť odkladu splatnosti záväzku žalovaného opakovane žiadal Q. T., I.. J.. o zrušenie zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003. Q. T., I.. J.. na jeho výzvu odpovedala stanoviskom z 15. decembra 2021 tak, že zmluva o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 uzatvorená medzi žalovaným, Q. T., I.. J.. a nim ako veriteľom medzičasom zanikla z dôvodu, že záväzky žalovaného ako dlžníka Q. T., I.. J.. zanikli podľa bodov 2.2 a 2.3 zmluvy o nadriadenosti záväzku. Zánikom nadriadeného záväzku uplynula doba trvania záväzku a z týchto dôvodov nie je potrebné uzatvárať osobitnú zmluvu na zrušenie zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 podľa bodu 3.2 zmluvy. Týmto nastali podmienky splatnosti jeho pôžičky vo vzťahu k žalovanému. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol odvolaciemu súdu doplniť dokazovanie oboznámením listinného dôkazu, a to listu Q. T., I.. J.. z 15. decembra 2021, ktorý mu bol doručený 21. decembra 2021. Taktiež žalobca navrhol, aby odvolací súd nariadil pojednávanie na zopakovanie a doplnenie dokazovania a po zopakovaní a doplnení dokazovania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 187.587,72 eur s 9,05 % ročným úrokom z omeškania od 11. decembra 2014 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. K odvolacej replike žalobcu podal žalovaný odvolaciu dupliku, v ktorej uviedol, že podľa jeho názoru skutočnosť, že nadriadený záväzok vyplývajúci z úverového vzťahu zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 z 11. júna 2003 medzičasom zanikol, nemá žiadny vplyv na rozhodujúce okolnosti prípadu, ktoré uvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní, pričom zopakoval svoje argumenty uvedené už vo svojich predchádzajúcich podaniach týkajúce sa toho, že súd by mal predovšetkým vyriešiť otázku existencie, resp. neexistencie uplatneného nároku žalobcu voči nemu a ním vznesenej námietky premlčania. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd vec meritórne rozhodol, a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

7. Na pojednávaní konanom 12. mája 2022 právny zástupca žalobcu poukázal na predloženú listinu, ktorou preukazuje zánik úverových vzťahov medzi Q. T., I.. J.. a žalovaným a na okolnosť, ako sa súd prvej inštancie vysporadúval s otázkou jeho aktívnej vecnej legitimácie a trval na svojom názore, že zmluva o nadriadenosti záväzku zanikla a pohľadávka žalobcu sa stala splatnou. Právna zástupkyňa žalovaného zase zotrvala na svojom názore, že žalobca nie je aktívne legitimovaný vzhľadom na postúpenie pohľadávky, preto aj keby zmluva o nadriadenosti záväzku zanikla, nemá to vplyv na nárok žalobcu ako taký.

8. K odvolacej duplike žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý zopakoval svoje argumenty ohľadom zániku zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003, svojej aktívnej legitimácie, absolútnej neplatnosti oznámenia o postúpení jeho pohľadávky zo 6. júna 2006, nároku na náhradu škody v trestnom konaní, započítania sumy 21.618,13 eur a námietky premlčania, prezentované už v priebehu konania. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol odvolaciemu súdu doplniť dokazovanie oboznámením listinných dôkazov. Taktiež žalobca navrhol, aby odvolací súd na nariadenom pojednávaní zopakoval a doplnil dokazovanie a po zopakovaní a doplnení dokazovania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

187.587,72 eur s 9,05 % ročným úrokom z omeškania od 11. decembra 2014 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý zopakoval svoje už skôr uvádzané argumenty súvisiace s aktívnou legitimáciou žalobcu, oznámením žalobcu zo 6. júna 2006, náhradou škody, ktorá je predmetom trestného konania vedeného Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. a námietkou premlčania. Na základe uvedených skutočností žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd vec meritórne rozhodol, a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

10. Na pojednávaní konanom 31. mája 2022 právny zástupca žalobcu zotrval na podanom odvolaní a pri poslednom vyjadrení uviedol, že samotné oznámenie o postúpení pohľadávky zo 6. júna 2016 považuje za absolútne neplatné v zmysle ustanovenia , pretože v ňom absentuje identifikácia postúpenej pohľadávky vo vzťahu k žalovanému. K otázke namietanej aktívnej legitimácie poukázal na skutočnosť, že súd je zo zákona povinný skúmať vecnú legitimáciu strán sporu, teda v danom prípade aj žalobcu. Súd túto legitimáciu preskúmaval v priebehu celého súdneho konania, čo vyplýva aj z troch súdnych rozhodnutí, teda z prvého rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, zrušujúceho uznesenia krajského súdu a z napadnutého rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou. K vyhodnoteniu aktívnej legitimácie žalobcu súd dospel na základe oboznámenia listinných dôkazov a po vyhodnotení výpovede O.. E. E.Š. ako svedka v súdnom konaní, ktorý bol štatutárom obchodnej spoločnosti O. J. B., Z. W. P. a všetky listiny, ktoré boli pred súdom predkladané, mal podpísať. Na pojednávaní konanom 26. apríla 2018 tento svedok vypovedal nejasne, protirečivo a nezrozumiteľne a z jeho výpovede vznikla súdu pochybnosť o všetkých listinách, ktoré boli súdu predložené, keďže popieral, potvrdzoval svoje podpisy, nevedel vysvetliť čestné prehlásenie, ktoré predložil žalovaný, ani oznámenie o postúpení pohľadávky, ktoré predložil žalovaný, na základe ktorého malo byť oznámené, že obchodná spoločnosť O. J. B., Z. W. P. mala postúpiť údajnú pohľadávku na svoju matku, teda do USA, čím poprel svoj podpis na listine, ktorá mu bola predložená a je v spise na č. l. 38 a samotné podpisy O.. E., ktoré sú v spise na č. l. 38 a na č. l. 117. Takže aj keď prvoinštančný súd možno nie celkom detailne zdôvodnil a vysvetlil svoj záver o aktívnej legitimácii žalobcu, myslí si, že z týchto listín to jednoznačne vyplýva a súd teda neuveril tej argumentácii pri obrane žalovanej strany, že už organizačná zložka O. J. B. P. nedisponovala touto pohľadávkou. Z výpovede O.. E. vyplynulo, že bol jednoznačne ovplyvňovaný žalovanou stranou, pretože on nevedel vysvetliť, kto ho oslovil na vydanie čestného prehlásenia, z akých podkladov vychádzal, k akým záverom dospel. Ten človek nevedel z tých listín vysvetliť absolútne nič a ani žalovaná strana nepotvrdila, akým spôsobom sa k tejto listine dostala. Má za to, že pokiaľ by mohol súd dospieť k tomu, že žalobca nie je aktívne legitimovaný v tomto spore, k takému záveru mohol už dospieť v prvom rozhodnutí, kde uviedol, že je to pohľadávka žalobcu, ale teraz, že je premlčaná. Takisto pri druhom rozhodnutí alebo pri rozhodnutí odvolacieho súdu ten istý záver mohol vyplynúť, pretože od roku 2018 sa nezmenila dôkazná situácia k otázke aktívnej legitimácie žalobcu. O okolnostiach, ktoré potvrdzujú aktívnu legitimáciu žalobcu a že žalovaný o tom mal vedomosť, svedčia listiny žalovaného, a to účtovné závierky žalovaného, ktoré boli pri daňových priznaniach v nasledujúcich rokoch, teda aj po období, kedy už žalobca prestal byť spoločníkom žalovaného, audítorské správy spoločnosti P. I., J.. S.. Z.., ktoré potvrdzovali daňové priznania a účtovné závierky žalovaného. Takto audítorská spoločnosť žalovanému potvrdzovala záväzky vo vzťahu k žalobcovi, konkrétne v roku 2013 v sume 223.749,- eur a následne v roku 2014 ponížila túto pohľadávku o 37.000,- eur vo vzťahu k žalobcovi, čo potvrdila aj znalkyňa O.. P. vo svojom odbornom vyjadrení. Poukazuje tiež na skutočnosť, že ešte v roku 2013 sa v písomnom podaní v súdnom spore vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. O.. E. vyjadril, že vedú dlhodobý záväzok vo vzťahu k pánovi U., a pokiaľ by to v roku 2013 tak nebolo, určite by takéto vyjadrenie vo vzťahu k súdu nepodal. K zmluve o nadriadenosti záväzku uviedol, že v spise sa nachádza listina Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006 adresovaná žalobcovi, ktorá nejakých deväť dní po oznámení žalobcu o postúpení pohľadávky reagovala, a to na podnet žalovaného, keďže túto informáciu nemala od žalobcu a vyzývala žalobcu, aby ustúpil od postúpenia, lebo inak si bude vymáhať zmluvnú pokutu, ktorá je vo výške ručenia, teda v tom čase v sume 6,7 mil. Sk a aby od toho odstúpil. Tým chce poukázať na to, že žalovaná strana mala vedomosť o tom a chcela, aby táto pohľadávka nebola postúpená a následne aj po rokovaniach s Q. T., I.. J.. mala vedomosť o tom, že toto postúpenie bolo zrušené, čo nepriamo potvrdzujú aj účtovné evidencie a listinné dôkazy ohľadom evidencie tejto pohľadávky. Nepriamo to potvrdzuje aj fakt, že Q. T., I.. J.. si neuplatnila žiadnu sankciu vo vzťahu k žalobcovi a nepriamo zrušenie postúpenia potvrdzuje aj skutočnosť, že žiadny nový postupník, teda ani O. J. B. si neuplatnil u žalovaného žiadnu pohľadávku, a to potvrdzuje aj tú

skutočnosť, že žalobca je aktívne legitimovaný, a že táto pohľadávka mu v celej výške patrí. Čo sa týka započítania sumy 21.000,- eur v súvislosti s trestným konaním, je pravdou, že je podaná obžaloba proti žalobcovi v súvislosti so sporom žalovaného, ale fakt je ten, že žalobca túto škodu neuznáva, v trestnej veci nebolo rozhodované, dokonca nebol vytýčený ani termín hlavného pojednávania. Táto vec bola viackrát vrátená zo súdu a do dnešného dňa skončila v štádiu predbežného prejednania obžaloby a tie skutky a celá obžaloba je postavená na nejasných zodpovednostiach, nejasnej výške škody, nejasného poškodeného a z toho dôvodu v tejto výške to započítanie neuznávajú. Na základe uvedených skutočností navrhujú zmeniť napadnutý rozsudok a priznať žalobcovi požadovanú sumu 187.587,72 eur s úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania tak ako to žiadali v písomnom vyhotovení odvolania.

11. Na otázku predsedníčky senátu k postúpeniu pohľadávky právny zástupca žalobcu reagoval tak, že ani nepoznajú znenie zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože žalobca touto zmluvou nedisponuje. Majú pochybnosti o existencii zmluvy o postúpení pohľadávky medzi materskou a dcérskou spoločnosťou, teda medzi prvým postupníkom a druhým postupníkom a zároveň o oznámení o postúpení pohľadávky, ktoré predložil žalovaný, pretože O.. E. poprel podpis na tomto oznámení. O. E., ktorý podpísal dohodu o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky následne podpísal aj zmluvu o budúcej zmluve o postúpení pohľadávky z 1. októbra 2007, a ak by existovala zmluva o postúpení pohľadávky medzi prvým postupníkom O. J. B., Z. W. P. a O. J. B. so sídlom R. S., K., predsa by túto zmluvu nepodpisoval a zjavne o nej nemal vedomosť. Všetky tieto zmluvy mal podpisovať O.. E.. Na ďalšiu otázku predsedníčky senátu uviedol, že namieta neplatnosť oznámenia postúpenia pohľadávky, a to namietal stále.

12. Právna zástupkyňa žalovaného vo svojom prednese uviedla, že zotrvávajú na všetkých písomných ako aj ústnych vyjadreniach, ktoré boli v konaní podané, a teda zotrvávajú na tom, že už pred podaním samotnej žaloby žalobca nebol aktívne legitimovaný, nakoľko došlo k zániku jeho nároku a na uvedené nemá žiadny vplyv splatnosť alebo nie splatnosť úverového vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o kontokorentnom úvere, ktorý je presne definovaný vo vyjadrení. Majú za to, že súd skutočne nie dôsledne a dostatočne sa vyjadril k ich námietkam týkajúcim sa aktívnej legitimácie žalobcu a nemožno sa tu opierať ani o napadnutý rozsudok, nakoľko odseky 23 a 50 odôvodnenia predmetného rozsudku neobsahujú žiadne vyjadrenia súdu, ktorými by súd vyslovil, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Podľa ich názoru dohoda o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky z 24. septembra 2007 bola uzatvorená neskoro, keď pohľadávka odišla z dispozičnej sféry postupcu, ale úplne a rovnako aj z dispozičnej sféry prvého postupníka, čiže po dátume. Absolútnu neplatnosť dohody o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky namietli z toho dôvodu, že už s právami nemohol postupca disponovať, ako aj z toho dôvodu, že bola neurčitá, nezrozumiteľná, nejasná a nie je ani preukázané, že by sa vzťahovala k samotnej dohode o postúpení pohľadávky. Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy o postúpení pohľadávky z 1. októbra 2007 nebola ani predmetom dokazovania pred súdom, a preto nie je možné na ňu brať vôbec v žiadnom ohľade ani zreteľ. K účtovným závierkam sa veľmi podrobne vyjadrovali aj s odvolaním sa na správnosť vedenia účtovníctva, kde uviedli, že pomenovanie analytických účtov je vyslovene v kompetencii účtovnej jednotky. Neznamená to, kto je vlastníkom, kto je nositeľom práv z nej vyplývajúcich, čiže samotná analytická evidencia nie je spôsobilá určiť komu nárok, právo ako také patrí. Navyše v súčasnosti je pomenovaná úplne inak ako položka 1, položka 2, nakoľko jednoducho veriteľ určite podľa ich názoru nie je žalobca. V stanovisku k odbornému vyjadreniu O.. W. P., H.., ktoré dal vypracovať žalobca, uviedli, že toto odborné vyjadrenie určite nemôže slúžiť ako listinný dôkaz, nakoľko spracovávalo otázky a odpovede, či žalovaný mal alebo má záväzok voči spoločnosti, tzn. odpovedalo na právne otázky, na ktoré znalec nemôže odpovedať. Tie prináležia výlučne súdu, čiže bolo vypracované v rozpore s právnymi predpismi, postupmi znalca, a preto aj navrhli súdu, aby nebolo naň prihliadané. Audítorské správy audítorskej spoločnosti P.O. I., J.. S.. Z.. taktiež len potvrdzovali skutočnosti o stave účtovníctva, nie o tom, kto je nositeľom práv k pohľadávke ako takej. O.. E. nikdy nepoprel to, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky a žalobca nikdy nenavrhoval neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, a to nemožno dávať ani na ťarchu O.. E., pretože oznámenie o postúpení pohľadávky vykonával priamo sám žalobca. Je jasné, že v zmysle právnych predpisov oznámením zo strany postupcu bez ďalšieho sa zakladá aktívna vecná legitimácia postupníka, pričom nie je potrebné preukazovať ani zmluvu o postúpení pohľadávky. K oznámeniu o postúpení pohľadávky zo 6. júna 2006 tvrdila, že oznamovacia povinnosť postupcu nie je v zmysle zákona viazaná na žiadnu formu. Nesplnenie oznamovacej povinnosti postupcu v stanovenej lehote alebo úplne vôbec nemá vplyv na platnosť postúpenia a na jeho právne účinky, teda majú za to, že jednoznačne došlo k postúpeniu pohľadávky v tejto časti na tretí subjekt, a to na špecifikovaného, definovaného, jasne identifikovaného

postupníka. Čo sa týka uplatnenia a započítacieho prejavu z titulu výšky náhrady škody, majú za to, že je to účelová obrana žalobcu, nakoľko od začiatku konania vôbec nevyvrátil, argumentačne nespochybnil a dôkazne nepodporil jednostranné započítanie žalovaného, ktoré bolo vykonané. Tiež poukazujú na premlčanie práva uskutočniť právny úkon, tzn. výzvu požadovať plnenie a upozorňujú na premlčanie aj nárokovať si samotné plnenie, všetko s ohľadom na uplynutie príslušných dôb, ktoré kogentne ustanovuje. Odhliadnuc od toho, žalovaný skutočne nemal žiadnu vedomosť o komunikácii žalobcu s Q. T., I.. J.., pretože Q. T., I.. J.. adresovala odpoveď na žalobcom zaslané oznámenie o tom, že tak nie je možné konať a o tom, že je možné zo strany Q. T., I.. J.. uplatniť zmluvne dojednanú sankciu, zmluvnú pokutu, priamo žalobcovi. Na základe uvedených skutočností navrhujú súdu žalobu zamietnuť a rozhodnúť o trovách konania v prospech žalovanej strany vo výške 100 %.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. . Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (, ). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (, , ) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v časti zmeniť a v časti potvrdiť.

14. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

15. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

17. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že žalobca sa pôvodne návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal voči žalovanému zaplatenia 224.822,- eur s príslušenstvom, pričom suma 224.822,- eur zodpovedala pôžičke, ktorú žalobca poskytol žalovanému a žalovaný ju žalobcovi ani napriek jeho výzve nevrátil. Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom, č. k. -195 zo 4. októbra 2018 okrem iného zastavil konanie v časti o zaplatenie 37.234,28 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol z dôvodu uplynutia štvorročnej premlčacej lehoty. Po tom ako bol tento rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania odvolacím súdom na základe odvolania žalobcu zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť právny nárok žalobcu vzhľadom na odvolacím súdom konštatovaný odklad splatnosti záväzku žalovaného voči žalobcovi a v prípade zistenia, že kontokorentný úver nebol splatený, posúdiť nárok žalobcu aj z pohľadu toho, či možno od neho spravodlivo žiadať na vyčkanie splatenia kontokorentného úveru, ak žalobca prestal byť v roku 2012 spoločníkom žalovaného, zostalo predmetom sporu už len zaplatenie 187.587,72 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie svojím v poradí druhým a teraz napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu, že nemal za preukázané, že nie je možné od žalobcu spravodlivo požadovať vrátenie pôžičky pred tým, než nastali podmienky splatnosti tak, ako sú uvedené v zmluve o nadriadenosti.

18. Hlavnou odvolacou námietkou žalobcu obsiahnutou v jeho v poradí druhom odvolaní v danej veci bola tá, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby pokračoval v zabezpečení úverovej zmluvy žalovaného po tom, čo prestal byť spoločníkom žalovaného.

19. Po podaní odvolania žalobca doručil odvolaciemu súdu odvolaciu repliku, prílohou ktorej bol list Q. T., I.. J.. adresovaný žalobcovi a označený ako „Odpoveď na návrh na zrušenie zmluvy o nadriadenosti záväzku zo dňa 05.12.2003“, ktorým mu Q. T. oznámila, že nadriadené záväzky definované v bode 1.3. zmluvy o nadriadenosti záväzku medzičasom zanikli.

20. V nadväznosti na to odvolací súd považuje za dôležité na tomto mieste zdôrazniť, že žalovaný ešte v odpore proti platobnému rozkazu (č. l. 32 spisu) tvrdil, že 6. júna 2006 mu žalobca oznámil, že 5. apríla (správne júna) 2006 postúpil časť pohľadávky vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 eur) na obchodnú spoločnosť IF. J. B., Z. W.Ž. P., ktorá 28. septembra 2006 žalovanému oznámila, že 28. septembra 2006 postúpila predmetnú pohľadávku na obchodnú spoločnosť O. J. B. so sídlom R. S. XXXXX, V., K.. Sumu 21.618,13 eur si k 10. decembru 2014 jednostranne započítava s časťou svojej pohľadávky, ktorá mu vznikla z titulu náhrady škody uplatnenej voči žalobcovi v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe ÚBOK, odbor Stred, Banská Bystrica pod sp. zn. PPZ-11/BOK-S-2006, v súčasnosti vedenej Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. titulom časti zaplatených leasingových splátok.

21. Za okolností, keď z listu Q. T., I.. J.. doručeného žalobcom odvolaciemu súdu bolo zrejmé, že nadriadené záväzky definované v bode 1.3. zmluvy o nadriadenosti záväzku medzičasom zanikli, a teda žalovanému nič nebráni vrátiť poskytnutú pôžičku žalobcovi, bolo úlohou odvolacieho súdu vysporiadať sa s otázkou, v akej výške je možné žalobcovi nárok, ktorého sa v tomto konaní domáha, priznať.

22. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie časti pohľadávky žalobcu vo výške 165.969,59 eur, odvolací súd konštatuje, že žalovaný ako prílohu k odporu proti platobnému rozkazu doručil súdu prvej inštancie list zo 6. júna 2006, ktorým žalobca oznámil žalovanému, že 5. júna 2006 postúpil časť pohľadávky voči nemu vo výške 5.000.000,- Sk obchodnej spoločnosti O. J. B., Z. W.Ž. P., ako aj list z 28. septembra 2006, ktorým obchodná spoločnosť O. J. B., Z. W.Ž. P. oznámila žalovanému, že 28. septembra 2006 platne postúpila pohľadávku vo výške 5.000.000,- Sk, ktorú mala voči nemu, svojej materskej spoločnosti O. J. B., so sídlom R. S. XXXXX, V., K.. Neskôr žalobca doručil súdu dohodu o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky z 5. júna 2006 (č. l. 103 spisu) uzatvorenú medzi žalobcom ako postupcom a obchodnou spoločnosťou O. J. B., ako postupníkom, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že zmluva o postúpení pohľadávky z 5. júna 2006 sa zrušuje s účinnosťou k 24. septembru 2007.

23. Pokiaľ teda právna zástupkyňa žalovaného a žalovaný trvali na tom, že dohoda o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky z 24. septembra 2007 bola uzatvorená neskoro, keď pohľadávka odišla z dispozičnej sféry postupcu, ale úplne a rovnako aj z dispozičnej sféry prvého postupníka, čiže po dátume a na tom, že absolútnu neplatnosť dohody o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky namietli z toho dôvodu, že už s právami nemohol postupca disponovať, ako aj z toho dôvodu, že bola neurčitá, nezrozumiteľná, nejasná a nie je ani preukázané, že by sa vzťahovala k samotnej dohode o postúpení pohľadávky, odvolací súd sa s týmto ich názorom stotožňuje.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobca do sumy 165.969,59 eur (5.000.000,- Sk) stratil aktívnu legitimáciu z dôvodu postúpenia pohľadávky na prvého postupníka, ktorý následne postúpil pohľadávku na ďalšieho postupníka, a to na svoju materskú spoločnosť so sídlom v USA.

25. Zároveň k tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu prezentovanému na pojednávaní konanom 31. mája 2022, že nenamietali neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky, ale namietali, resp. namietajú neplatnosť oznámenia o postúpení pohľadávky a k reakcii právnej zástupkyne žalovaného, podľa ktorej nesplnenie oznamovacej povinnosti postupcu v stanovenej lehote alebo úplne vôbec nemá vplyv na platnosť postúpenia a na jeho právne účinky, odvolací súd uvádza, že žalobca svoje tvrdenie o neplatnosti oznámenia o postúpení pohľadávky, (rovnako ako svoje tvrdenia o neexistencii zmluvy o postúpení pohľadávky), nepreukázal.

26. Čo sa týka nároku na zaplatenia časti pohľadávky žalobcu vo výške 21.618,13 eur, odvolací súd dáva do pozornosti, že žalovaný doručil súdu prvej inštancie spolu s odporom proti platobnému rozkazu

list z 27. februára 2015 označený ako „Jednostranné započítanie pohľadávok a záväzkov“ a adresovaný žalobcovi, ktorým v zmysle ustanovenia jednostranne započítal k 10. decembru 2014 ich vzájomné pohľadávky a záväzky v hodnote 21.618,13 eur.

27. Právny zástupca žalobcu k tomuto nároku žalobcu na pojednávaní konanom 31. mája 2022 uviedol, že je pravdou, že je podaná obžaloba proti žalobcovi v súvislosti so sporom žalovaného, ale fakt je ten, že žalobca túto škodu neuznáva, v trestnej veci nebolo rozhodované, dokonca nebol vytýčený ani termín hlavného pojednávania. Táto vec bola viackrát vrátená zo súdu a do dnešného dňa skončila v štádiu predbežného prejednania obžaloby a tie skutky a celá obžaloba je postavená na nejasných zodpovednostiach, nejasnej výške škody, nejasného poškodeného a z toho dôvodu v tejto výške to započítanie neuznávajú.

28. Odvolací súd posúdil žalobu do výšky 21.618,13 eur ako dôvodnú, pretože v konaní neboli preukázané skutočnosti o opodstatnenosti započítacej námietky. Odvolací súd má za to, že len samotný odkaz na trestný spis nie je postačujúci na preukázanie dôvodnosti započítacieho prejavu, a teda na zánik nároku žalobcu do tejto výšky. Súčasne odvolací súd priznal žalobcovi z tejto sumy úroky z omeškania v ním uplatnenej výške, a to od 11. decembra 2014, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom žalovanému uplynula lehota na vrátenie pôžičky žalobcovi.

29. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalobcu za čiastočne dôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia rozsudok súdu prvej inštancie v časti zmenil a postupom vyplývajúcim z ustanovenia , rozsudok súdu prvej inštancie v časti ako vecne správny potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s ustanovením a ustanovením . Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v pomerne nepatrnej časti, preto súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).