Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_73S-24-2021.pdf
PDF · 229.57 KB
Case nature
Area
Subarea
73S/24/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniakova 1667/14, 851 01 Bratislava, P.O.Box 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: HMC Invest a.s., so sídlom Matuškova 48, 976 31 Vlkanová, IČO: 36 635 561, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou NOVÁK, s.r.o., so sídlom Ladislava Hudeca 15326/2A, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP3-2021/011144-002 zo dňa 13. apríla 2021, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Ďalšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Navrhovateľ HMC INVEST, a.s., Matuškova 48, Vlkanová podal dňa 25.02.2020 Okresnému úradu Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“) v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z.z.“) zámer navrhovanej činnosti „Revitalizácia existujúceho HT technologického parku, T.“ vypracovanej podľa Prílohy č. 8A k zákonu č. 24/2006 Z.z. Prvostupňový orgán dňa 20.10.2020 vydal rozhodnutie č. OU-BB-OSZP3-2020/011067-32, ktorým podľa § 3 písm. k/, § 56 písm. b/ a podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z.z. rozhodol, že pre zámer navrhovanej činnosti „Revitalizácia existujúceho HT technologického parku T.“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z. s tým, že pre navrhovanú činnosť je možné požiadať o povolenie činnosti podľa osobitných predpisov a rešpektovať pripomienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie:
- použiť len také technické postupy, riešenia, materiály a výrobky, aby sa zabezpečila ochrana životného prostredia s dôrazom na úsek podzemných vôd, so zohľadnením hydrogelogických pomerov a horninového prostredia,
- realizovať zámer bez výstavby zamestnaneckých bytov navrhovaných v SO 05
- v štádiu kolaudácie preukázať objektívnymi meraniami hluku, vykonanými odborne spôsobilou osobou dodržanie najvyšších prípustných hladín hluku zo stacionárnych zdrojov určených vyhláškou MZSR č. 549/2007 Z.z. v životnom prostredí najbližších existujúcich chránených objektov (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán po rekapitulácii priebehu
prvostupňového konania uviedol, že technologické riešenie spočíva v stavbe SO 01 Výroba obrnených áut a vývojové centrum obranných technológií a SO 02 Hala povrchových úprav. Objekt je zo stavebno- technického hľadiska stavba s oceľovou rámovou nosnou konštrukciou založenou na betónových pätkách. Navrhovaná hala je obdĺžnikového tvaru s pôdorysnými rozmermi 50,85 x 9,56 m, výška je od podlahy po hrebeň 6,38 m. Hala z hľadiska technologického využitia pozostáva z dvoch samostatných kabín, otryskávacej a lakovacej kabíny, medzi ktorými v strede haly je manipulačný priestor a po bokoch kabín komunikačné, obslužné a skladové priestory, otryskávacej a lakovacej kabíny. Obálku haly tvorí ľahký oceľový plášť zo sendvičových panelov. Po ďalšej charakteristike technického riešenia stavebných objektov, zemných prác prvostupňový orgán charakterizoval ďalšie stavebné objekty SO 03 Výroba stavebných strojov a vojenskej techniky, SO 04 Výroba stavebných strojov a vojenskej techniky - prístavba, SO 05 Objekt sociálneho vybavenia priemyselného parku a zamestnanecké byty, SO 06 Parkoviská s popisom a cieľmi uvedených stavebných objektov. V časti prvostupňového rozhodnutia označenom ako „Základné údaje o stave životného prostredia dotknutého územia“ uviedol odôvodnenie týkajúce sa geomorfológie posudzovaného územia, geologických pomerov dotknutého územia a jeho širšieho okolia, inžiniersko-technologických vlastností, sejzmicity a stability územia, hydrogeologických a klimatických pomerov tohto územia, povrchových vôd, vodných plôch, podzemných vôd, minerálnych a termálnych vôd, pôdnych pomerov, flóry a vegetácie, fauny, súčasnej krajinnej štruktúry, územného systému ekologickej stability, ochrany prírody, chránených stromov, chránených vtáčích území, vodohospodársky chránených území. V ďalšom texte odôvodnenia poukázal na písomné stanovisko žalobcu, ktoré bolo podané v rámci zisťovacieho konania a jeho obsah. K tomuto stanovisku uviedol prvostupňový orgán, že konzultácie podľa § 63 zákona č. 24/006 Z.z. sú vykonávané v súlade s § 64 citovaného zákona ako ústne pojednávanie podľa § 21 Správneho poriadku, v zmysle ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo ak to ustanoví osobitný zákon. Zákon č.24/2006 Z.z. nešpecifikuje formu a spôsob realizácie konzultácie, ktoré tak môžu byť uskutočnené písomnou alebo ústnou formou. V tomto konaní prvostupňový orgán umožnil vykonať písomné konzultácie prostredníctvom § 29 ods. 9 zákona č. 24/2006 Z.z. a § 33 ods. 2 Správneho poriadku, t.zn. umožnil zaslanie odôvodneného písomného stanoviska k oznámeniu o zmene ako aj vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia. Upovedomenie o možnosti pripomienkovania písomným stanoviskom bolo zaslané v oznámení o navrhovanej činnosti a v upovedomení o začatí konania listom z 15.04.2020. Prvostupňový orgán v zisťovacom konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie pre zmenu navrhovanej činnosti nenariadil ústne pojednávanie, nakoľko to nevyžadovala povaha veci. V ďalšom texte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán konštatoval vyjadrenia dotknutých orgánov, ktoré aj vyhodnotil, osobitne vyhodnotil jednotlivé body stanoviska žalobcu. Záverom uviedol, že doručené stanoviská neuvádzali také pripomienky ani žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné navrhovanú činnosť ďalej posudzovať, za predpokladu plnenia právnych predpisov na ochranu jednotlivých zložiek životného prostredia a je možné ich uplatniť v ďalších povoľovacích činnostiach. Pripomienky vyplývajúce z dodržania všeobecne platných záväzných predpisov vo veci ochrany životného prostredia je navrhovateľ povinný dodržiavať pri realizácii navrhovanej činnosti, a preto neboli osobitne zapracované do výrokovej časti tohto rozhodnutia. Žalobca bude mať podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z. postavenie účastníka konania v povoľovacom konaní navrhovanej činnosti. Ďalej uviedol, že v konaní primerane použil kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 zákona č. 24/2006 Z.z. a skonštatoval, že nie sú ohrozené, ani neprimerane obmedzené práva a oprávnené záujmy subjektov konania a sú splnené podmienky podľa zákona č. 24/2006 Z.z. a predpisov upravujúcich konania, ktoré boli súčasťou oznámenia o zmene činnosti.
2. O odvolaní žalobcu rozhodol Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2021/011144-002 z 13.04.2021 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že preskúmal podané odvolanie, prvostupňové rozhodnutie, doterajší postup v konaní a tieto porovnal s administratívnym spisom, pričom skonštatoval, že podanie spĺňalo obsahové predpoklady a náležitosti opravného prostriedku a bolo podané účastníkom konania a v zákonom stanovenej lehote. Ďalej uviedol zistený skutkový stav zhodne ako prvostupňový orgán. Stotožnil sa s postupom prvostupňového správneho orgánu pri vykonaní zisťovacieho konania o posudzovaní navrhovanej činnosti „Revitalizácia existujúceho HT technologického parku, T.“, ktorý zámer bol predložený navrhovateľom v jednom variante, nakoľko prvostupňový orgán vyhovel žiadosti navrhovateľa o upustení od variantného riešenia navrhovanej činnosti v súlade s § 22 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z.z. a spĺňal všetky náležitosti ustanovené v § 22 ods. 3 tohto zákona a v jeho prílohe
č. 9. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán v súlade s § 23 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z.z. zaslal zámer rezortným orgánom, povoľujúcemu orgánu, dotknutým orgánom a dotknutej obci a požiadal ich o doručenie písomného stanoviska k navrhovanej činnosti v zákonnej lehote. Zároveň požiadal dotknutú obec aby o zámere informovala verejnosť na úradnej tabuli a oznámila aj kde a kedy je možné do zámeru nahliadnuť. Taktiež bezodkladne informoval verejnosť o navrhovanej činnosti na svojom webovom sídle a webovom sídle Ministerstva životného prostredia SR. Žalobca ako dotknutá verejnosť prejavil záujem na navrhovanej činnosti podaním odôvodneného písomného stanoviska a preto s ním prvostupňový orgán konal ako s účastníkom konania. Ďalej uviedol, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti v zmysle správneho poriadku, ako aj v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z., nakoľko v rámci zisťovacieho konania neboli zistené také vplyvy navrhovanej činnosti, ktoré by vylúčili možnosť jej realizácie v danej lokalite. Zámer navrhovanej činnosti nebude negatívne pôsobiť na žiadnu zložku životného prostredia ani na verejné zdravie. V rámci zámeru sú formulované zodpovedajúce opatrenia k prevencii a vylúčeniu negatívnych vplyvov na jednotlivé zložky životného prostredia, za ktorých je možné považovať zámer z hľadiska vplyvov na životné prostredie a verejné zdravie za akceptovateľný. Uvedená skutočnosť sa prejavila aj v stanoviskách dotknutých orgánov, ktoré nepovažovali ďalšie posudzovanie navrhovanej činnosti podľa zákona za potrebné. Niektoré podmienky, ktoré vyplynuli z doručených stanovísk boli zahrnuté vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, ďalšie predstavovali upozornenie navrhovateľa na dodržiavanie platných právnych predpisov. Tieto nemôžu byť predmetom rozhodovania, ale budú riešené v rámci povoľovacieho procesu, nakoľko sú záväzné pre príslušný povoľovací orgán. V rámci následných povoľovacích konaní je navrhovateľ povinný riadiť sa v zámere navrhnutými opatreniami, nakoľko za predpokladu ich splnenia je rozhodnutie zo zisťovacieho konania vydané. Nesúhlasil s námietkami žalobcu uvedené v bode A a D odvolania, že prvostupňový orgán pochybil, keď sa nevysporiadal s pripomienkami odvolateľa - žalobcu, nakoľko prvostupňový orgán v rozhodnutí uviedol jednotlivé jeho pripomienky aj s vyjadrením navrhovateľa a tieto samostatne vyhodnotil. Z povahy veci vyplýva, že správny orgán nie je viazaný tým, aké opatrenia na ochranu životného prostredia účastník konania vyžaduje, prípadne od akých opatrení na ochranu životného prostredia bude upustené. Poukázal na neprimerane extenzívny výklad zákona č. 24/2006 Z.z. žalobcom, hoci vyplýva konajúcemu orgánu pri rozhodovaní prihliadať na doručené stanoviská, ale v žiadnom prípade nemožno jeho výklad posunúť do roviny absolútnej prednosti dotknutou verejnosťou navrhovaných podmienok. Správny orgán nie je len pasívnym vykonávateľom požiadaviek a vôle účastníka konania, a nie je viazaný len ním poskytnutými podkladmi. Stanovenie jednotlivých podmienok na elimináciu alebo zmiernenie vplyvov na životné prostredie je v dispozícii správneho orgánu, pričom na doručené stanoviská a podmienky v nich uvedené prihliada najmä vo vzťahu k ich vykonateľnosti, účelnosti a relevantnosti pre konkrétny prípad. Proces zisťovacieho konania má poskytnúť základné informácie a hodnotenia pred prvým povolením podľa osobitných predpisov. Vychádza teda z podrobnosti riešenia v prvej etape prípravy, nepredstavuje žiadny druh povolenia a nemá takéto povolenia nahrádzať. Všetky relevantné požiadavky budú riešené v rámci následných povoľovacích konaní. Predložený zámer dostatočne definuje a hodnotí vplyvy navrhovanej činnosti na jednotlivé zložky životného prostredia a v zámere navrhnuté opatrenia zabezpečujú súlad navrhovaného riešenia a požiadavky súčasne platnej legislatívy týkajúcej sa životného prostredia. Vzhľadom na to považoval žalovaný tieto námietky žalobcu za neopodstatnené. K požiadavke vykonania konzultácií uviedol, že žalobca vo svojej žiadosti o konzultácie neuviedol žiadne relevantné tvrdenie, na základe ktorého by bolo potrebné konzultácie zvolať, pričom samotný žalobca požadoval za účelom vykonania zvolať ústne pojednávanie. Prípadná konzultácia v kancelárii občianskeho združenia nijako nenahrádza konzultácie podľa zákona o posudzovaní vplyvu na životné prostredie alebo ústne pojednávanie podľa Správneho poriadku. V tejto súvislosti poukázal na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalobca doručil na prvostupňový orgán e-mail v ktorom vyjadril súhlas s vypracovaním zámerov navrhovanej činnosti, nakoľko mal za to, že pripomienky dotknutej verejnosti boli navrhovateľom dostatočne spracované. Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový orgán umožnil verejnosti vykonať písomné konzultácie, a to najmä prostredníctvom § 24 ods. 3 z. č. 24/2006 Z.z. a podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, t.j. možnosť zaslať písomné odôvodnenie, stanovisko ako aj vyjadrenie k predmetnej navrhovanej činnosti a k podkladom, ktoré prvostupňový orgán zhromaždil počas zisťovacie konania. Mal za to, že prvostupňový orgán postupoval v súlade so zásadou písomností správneho konania. V zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán, t. zn. v procesnoprávnych vzťahoch má správny orgán nadradené postavenie vo vzťahu k účastníkom konania a je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy netreba vykonať. Takto bude správny orgán postupovať najmä vtedy, ak by išlo o preukazovanie skutočností zjavne nepotrebných alebo nadbytočných. Prvostupňový orgán vzhľadom na úroveň spracovania zámerov s
prihliadnutím na doručené stanoviská dotknutých orgánov, ako aj súhlas žalobcu ako dotknutej verejnosti so spracovaním zámeru, dospel k záveru, že písomnosti zabezpečené správnym orgánom v rámci správneho konania sú postačujúce na rozhodnutie vo veci, preto nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné a s týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný. Uviedol, že týmto postupom prvostupňový orgán neporušil § 63 zákona č. 24/2006, Z.z. a preto považoval odvolacie námietky uvedené v bodoch B, C a E odvolania za nedôvodné. V súvislosti s námietkou nepredloženia variantného riešenia uviedol, že žalobca ani v tomto prípade vo vyjadrení k zámerom neuviedol konkrétne dôvody, na základe ktorých požadoval vypracovať variantné riešenie. Navrhovateľ požiadal prvostupňový orgán v súlade so zákonom o upustenie od variantného riešenia zámeru, a preto prvostupňový orgán po zvážení jednotlivých okolností od neho upustil listom z 31.01.2020, ktorý bol prílohou zámeru. Zákon síce ukladá príslušnému správnemu orgánu povinnosť uplatniť voči navrhovateľovi požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu, ale len za predpokladu, že z pripomienkovania záverov vyplynie potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti. Počas zisťovacieho konania nebola zo strany verejnosti, ani ďalších dotknutých subjektov predložená žiadna relevantná pripomienka, z ktorej by vzišla reálna potreba dopracovania ďalšieho variantu navrhovanej činnosti. Navrhovaná činnosť bude situovaná v tradičnej priemyselnej zóne na južnom okraji obce T., kde takáto výroba funguje nepretržite už 70 rokov s vybudovanou infraštruktúrou. Priestorové usporiadanie a funkčné využitie posudzovaného i okolitého územia je dané dlhoročným využívaním lokality pre priemyselnú výrobu a sklady. Pozemky sú vo vlastníctve navrhovateľa a sú súbežné s miestnou komunikáciou, na ktorú je komunikačne celý areál napojený. Príslušné ustanovenie zákona č. 24/2006 Z.z. umožňuje príslušnému orgánu upustiť od variantného riešenia navrhovanej činnosti z určitých dôvodov, najmä vtedy, ak existuje iná vhodná lokalita alebo iná technológia pre navrhovanú činnosť, a teda upustenie od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti z určitých dôvodov, najmä vtedy, ak existuje iná vhodná lokalita, alebo iná technológia pre navrhovanú činnosť, a teda upustenie od požiadavky variantného riešenia nie v rozpore s účelom zákona. Na základe uvedeného považoval za neopodstatnenú aj odvolaciu námietku v bode F odvolania. K námietke týkajúcej sa žiadosti byť oboznámený s podkladmi odvolacieho konania žalovaný uviedol, že táto pripomienka sa týka povinnosti oboznámenia účastníka v odvolacom konaní so všetkými podkladmi, pred vydaním rozhodnutia v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku je neopodstatnená z dôvodu, že žalovaný rozhoduje v odvolacom konaní o dodržaní zákonnosti a procesných postupov prvostupňového správneho orgánu. Ak odvolací orgán nevykonáva ďalšie dokazovanie a vychádza len zo spisového materiálu doručeného prvostupňovým správnym orgánom nie je povinný aplikovať ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, kde v rámci „Argumentácie z hľadiska porušenia hmotného práva“ poukázal na články Ústavy, Charty základných práv Európskej únie a uviedol, že mu vždy išlo o úplné, presné a správne informácie o životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt na životné prostredie bude mať, pričom vychádzal pritom z čl. 4 Aarhuského dohovoru, ktorý hovorí o tom ako sa v Európskej únii možno domáhať práva na informácie o životnom prostredí. Jeho postup domáhania sa uvedených práv cielili z toho dôvodu, aby mohli ovplyvniť výsledok posudzovania, najmä určenie zásad, ktoré by bol realizátor povinný dodržiavať, ale aj určení konkrétnych opatrení. Žalobca zvolil spôsob, ktorým definoval konkrétne environmentálne záujmy, ktoré si želal riešiť v príslušnom konaní tak, aby vybavenie veci správnym orgánom viedlo k správnemu, efektívnemu vybaveniu veci, a preto dôrazne žiadal, aby konanie doplňujúceho dokazovania zabezpečením zjednocujúcich stanovísk uvedených orgánom a vyjadreniami účastníkov konania. Žalobca preto aj očakával a navrhol procesné vybavenie zodpovedajúce vyššie uvedenému aplikačnému postupu. Z dôkaznej situácie je zrejmé, že prvostupňový orgán tieto návrhy neakceptoval, avšak ani nerealizoval iný procesný postup, ktorý by viedol síce odlišným spôsobom avšak s porovnateľným výsledkom, čo sa týka efektivity konania, ale najmä naplnenia hmotných práv žalobcu. Naopak zvolil procesný postup, ktorý zásadne neviedol a ani nemohol viesť k naplneniu práv verejnosti a tým pádom konal v rozpore s § 3 ods. 2 a ods. 4 Správneho poriadku, s následkom porušenia hmotných práv žalobcu. V časti nazvanej „Argumentácia z hľadiska porušenia procesného práva“ s poukazom na citované ustanovenia zákona č. 24/2006 a Správneho poriadku mal za to, že došlo k porušeniu jeho práv efektívne hájiť jeho záujmy tým, že prvostupňový orgán mu v rozpore s § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. neumožnil zúčastniť sa konzultácie. Dôvody prvostupňového rozhodnutia považoval za neprimerane všeobecné a nespĺňajúce podmienky vyjadrené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/115/2010. Žalobca uviedol, že nerozumie prečo ani jedno z opatrení,
ktoré navrhoval sa nepremietlo do výroku prvostupňového rozhodnutia, ani ho neinšpirovalo na vloženie iných podmienok do tohto rozhodnutia v zmysle zákonných povinností. Je pravdou, že žalobca nemá právny nárok na implementáciu jednotlivých jeho podmienok alebo námietok, avšak príslušný správny orgán sa musí náležite vysporiadať so všetkými pripomienkami a námietkami, pričom konštatovanie, že námietka je nedôvodná nemožno považovať za riadne odôvodnenie. Ak prvostupňový orgán neakceptuje návrhy žalobcu, mal určiť iné, vo výsledku porovnateľné alebo účinnejšie environmentálne opatrenia a svoj výber opatrení náležite zdôvodniť. Účelom zákona č. 24/2006 Z.z. je zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie, ako aj určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného prostredia alebo mu zabránia. Preto je priamou povinnosťou prvostupňového orgánu ako aj žalovaného zabezpečiť dodržiavanie zákonných povinností navrhovateľom, pričom tieto povinnosti majú byť premietnuté do rozhodnutia, čo sa v tomto prípade nestalo. Keďže žalobca má v zmysle § 178 ods. 3 SSP aj kompetenciu kontroly naplnenia verejných záujmov na ochranu životného prostredia, žalobca dospel k záveru, že postup stavebného úradu v časti overujúcej splnenie verejných záujmov ochrany vôd je nedostačujúce a zrejmé v rozpore so zákonom. Ďalej mal žalobca za to, že žalovaný nechce uznať ekologické združenia za subjekty, ktoré by mali ovplyvňovať ich prácu a činnosť akýmkoľvek spôsobom a zasahovať do činnosti správnych orgánov v administratívnych konaniach a hovoriť im čo majú robiť. Takýto postup v aplikácii práva považoval žalobca za šikanózny výkon práva zo strany správnych orgánov, ktorým vlastne pristúpili k neoprávnenému odopieraniu účastníctva žalobcu. Podľa názoru žalovaného napadnuté rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne a zákonné náležitosti na formu a obsah odôvodnenia rozhodnutia a nedostatočné vysvetlenie spôsobu použitia správnej úvahy je vážnou prekážkou pre posúdenie jeho zákonnosti. Napadnuté rozhodnutie považoval za nesprávne, nakoľko žalovaný neprihliadol a nevyhodnotil všetky písomné stanoviská doručené v priebehu konania, pretože sa v odôvodnení s pripomienkami žalobcu ako dotknutej verejnosti náležitým spôsobom nevysporiadal, čím boli žalobcovi odopreté práva na efektívne hájenie a presadzovanie jeho záujmov. V odôvodnení prvostupňového a napadnutého rozhodnutia absentuje akákoľvek úvaha správneho orgánu, ide iba o sumarizáciu zákonných ustanovení. Taktiež je správny orgán povinný reagovať na všetky návrhy, námietky a vyjadrenia účastníka k podkladom rozhodnutia, aj keď ich pri rozhodovaní nebral do úvahy. V neposlednom rade správny orgán musí uviesť ako postupoval pri aplikácii tzv. správnej úvahy pri použití právnych predpisov. V napadnutých rozhodnutiach podľa žalobcu absentuje akékoľvek uvedenie akýchkoľvek úvah správneho orgánu, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov. Aby súd mohol vykonávať svoju úlohu spočívajúcu v preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je nutné, aby správny orgán svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a aby sa podrobne vyjadril k pripomienkam verejnosti. Z napadnutých rozhodnutí rovnako nie je zrejmý spôsob použitia správnej úvahy, ktorého uvedenie je zvlášť žiadúce z dôvodu absencie ostatných náležitostí rozhodnutia. Ďalej poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu legitímnych očakávaní, nerešpektovaním ktorých sa správny orgán dopúšťa svojvôle. Napadnuté rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nakoľko neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu týkajúcu sa nedoručenia kópie spisov žalobcovi. Prvostupňový orgán ani žalovaný sa nijako nevysporiadali s argumentami žalobcu a rovnako sa nevysporiadali ani s vadami napadnutého rozhodnutia, najmä s nedostatočným odôvodnením. Okrem toho žalovaný odoprel žalobcovi právo, aby mu boli sprístupnené podklady na základe ktorých rozhodoval, čím je jeho postup priamo v rozpore s čl. 3 ods. 2 zákona č, 43/2006 Z.z. Aarhuského dohovoru, podľa ktorého majú úradníci a správne orgány podporovať a usmerňovať verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám a uľahčovať jej účasť na rozhodovacom procese. Správny orgán si nemôže diktovať, akým spôsobom umožní účastníkom konania realizovať ich procesné práva, obzvlášť ak tým obmedzí, sťaží alebo zmarí vecné naplnenie práv účastníka konania. Na základe uplatnenia uvedeného postupu bolo žalobcovi upreté právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia a na navrhnutie ďalších dôkazov podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku a tiež mu bolo odopreté procesné právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces vychádzajúce z ústavy. V ďalšom žalobnom bode namietal žalobca nevykonanie konzultácií, čo je podľa jeho názoru nevhodný spôsob vybavenia veci s poukazom na § 63 zákona č. 24/2006 Z.z., ktorého uplatnenia sa žalobca domáhal. Ak by konzultácia bola zvolaná, nielenže by žalobca mal príležitosť získať potrebné podklady, ale na základe diskusie by mohol vyfiltrovať ich rozsah tak aby bol menší a súčasne by sa v rámci odbornej diskusie mohli vyjasniť stanoviská nielen žalobcu, ale aj iných orgánov a účastníkov, konfrontovať ich so stanoviskami ostatných, a v rámci odbornej diskusie by prispelo nielen k objasneniu predmetu konania, ale aj rozsahu, v akom majú ostatní účastníci konania a úrady aplikovať dodatočnú energiu na zodpovedanie odborných otázok vplyvov na životné prostredie a zmierňujúcich opatrení. Súčasne by sa vytvoril priestor na
zmierne riešenie veci. V dôsledku nezvolania konzultácie je nutné podľa žalobcu využiť subsidiárne právo na všetky podklady rozhodnutia podľa § 23 Správneho poriadku a podanie vyjadrenia podľa § 33 Správneho poriadku. Táto potreba by odpadla, ak by sa konala konzultácia. Poukázal na to, že žalobca je samostatné a nezávislé združenie, ktoré sa nepodriaďuje predstavám štátu o svojej činnosti. Nevykonaním konzultácie bola spôsobená nezákonnosť rozhodnutia, nakoľko si zúčastnení nemohli vyjasniť svoje stanoviská, nebola iniciovaná odborná diskusia a súčasne sa všetci utvrdili vo svojom pôvodnom postoji, ktorý v konečnom dôsledku viedol k tejto žalobe. O potrebe vykonať konzultáciu prezenčne svedčí aj mimoriadne ustanovenie § 65g zákona č. 24/2006 Z. z., ktoré písomné konzultácie pripúšťa iba počas mimoriadnych opatrení v súvislosti s Covid-19, z čoho súčasne vyplýva, že inokedy sa predpokladá konanie konzultácie prezenčne. Zásada písomnosti konania je v prípade konzultácie zachovaná spísaním zápisnice, ktorú podpíšu všetci zúčastnený. Pokiaľ ide o požiadavku na vykonanie konzultácií, ide o osobitný právny termín podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. a nie ústne pojednávanie podľa § 21 Správneho poriadku. Žalovaný sa dopustil nesprávnej interpretácie, na ktorej založil svoje rozhodnutie a tým potvrdzuje opodstatnenosť žaloby. Účelom konzultácie podľa doktríny zákona č. 24/2006 Z. z. je vzájomne sa zoznámiť, spraviť vzťahy priateľskejšími a vysvetľovať so vzájomné postoje a stanoviská, optimálne nájsť aj zmierne riešenie konkrétnej veci. Podľa jeho názoru bol postup žalovaného v tomto smere úmyselný, aby sa vyhol odborným diskusiám o predmete posudzovania, aby neumožnil osobné spoznanie účastníkov a dotknutých inštitúcií a tak si zachoval rozhodovaciu dominanciu o predmete posudzovania a efektívne zabránil participácii verejnosti na rozhodovaní, resp. ju aplikačne zásadným spôsobom obmedzil. Z rozhodnutia sa podľa jeho názoru nedá dozvedieť, ktoré vyjadrenia žalobcu a prečo sú vo vzťahu k predmetu konania irelevantné, a prečo nemajú podstatnú možnosť eliminovať negatívny vplyv, pričom zdôraznil, že takéto zdôvodnenie je osobitnou náležitosťou rozhodnutia podľa § 20a zákona č. 24/2006 Z.z. V ďalšom texte tohto žalobného bodu poukázal na aplikačnú prednosť ustanovení Aarhuského dohovoru, keďže SR túto prednosť uznala, nakoľko dohovor bol publikovaný v Zbierke zákonov, pričom NS SR ho v doložke prednosti označila za medzinárodnú zmluvu, ktorá má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi. Tým, že žalovaný pristupuje ku konaniu striktne, formálne a byrokraticky a nadraďuje Správny poriadok, porušuje zásadu lex specialis delegat lex generalis ako aj judikatúru Najvyššieho súdu SR. Záverom navrhol napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
Vyjadrenia žalovaného, ďalšieho účastníka a žalobcu
4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobné námietky sú z väčšej časti totožné s odvolacími námietkami žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom sa plne pridržiava právneho názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že ochrana životného prostredia ako spoločného záujmu všetkých občanov SR je dôležitou aktivitou a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúži pozornosť a podporu. Preto aj účasť dotknutej verejnosti by mala smerovať k tomuto cieľu, teda k posúdeniu skutočných a potencionálnych vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie. Žalobca prejavuje tento záujem zasielaním stanovísk s rovnakými pripomienkami pre každý záver/oznámenie o zmene navrhovanej činnosti bez rozdielu, či ide o priemyselnú činnosť, infraštruktúru, účelové objekty pre šport, rekreáciu a cestovný ruch, vodné hospodárstvo a pod. Žalovaný správny orgán podaný v predmetnej žalobe vidí v pochybnosti o vážnosti prejavenej vôli žalobcu, nakoľko jednotlivé žalobné body nereflektujú konkrétne skutkové a právne okolnosti. Pokiaľ žalobca vo veľkej časti žaloby len uvádza rozsiahle citácie rozhodnutia rôznych súdov bez individualizácie a vyjadrenia ich vplyvových záverov na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tieto skutočnosti nemajú potrebnú relevanciu a žalovaný zastáva názor, že ich nie je možné brať v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia do úvahy a ďalej sa nimi zaoberať. K porušeniu § 20a, § 29 ods. 3 a 13 zákona č. 24/2006 Z.z., v nadväznosti na § 47 ods. 3 Správneho poriadku, zastával názor, že pri podaní správnej žaloby sa žalobca dostatočne neoboznámil s rozhodnutím nielen žalovaného, ale aj prvostupňovým. O tejto skutočnosti svedčí fakt, že počas zisťovacieho konania sa sám žalobca vo svojom podaní z 07.08.2020 vyjadril, že súhlasí s vypracovaním projektu navrhovanej činnosti a má za to, že jeho pripomienky boli dostatočne vypracované. Uvedená skutočnosť podľa žalovaného značí, že žalobca už podaným odvolaním nedostatočne reflektoval konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa zisťovacieho konania. Napriek tomu žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu a dospel k tomu, že nemožno súhlasiť s námietkou, že prvostupňový orgán pochybil, lebo nielenže neuviedol návrh podmienok žalobcu do výroku prvostupňového rozhodnutia, ale sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia ani nevysporiadal. Prvostupňový orgán uviedol jednotlivé pripomienky
žalobcu aj s vyjadrením navrhovateľa a tieto vyhodnotil samostatne. Nakoľko prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie tvoria jeden celok, žalovaný pokiaľ mal za preukázané, že neexistuje rozpor v ich dôkazoch a že bol prvostupňovým správnym orgánom dostatočne zistený skutkový stav, tak ako tomu bolo v tomto prípade, sa môže stotožniť a poukázať na obsah prvostupňového rozhodnutia, ktoré považuje za vecne správne. K podaným pripomienkam žalobcu prvostupňový orgán zaujal stanovisko a jednotlivo sa s nimi vysporiadal a žalovaný sa s uvedeným plne stotožnil. Z obsahu pripomienok žalobcu, ktoré vzniesol v rámci zisťovacieho konania nevyplývali konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by vznikli v procese navrhovanej činnosti, teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by vyplývalo, že navrhovaná činnosť negatívne ovplyvní životné prostredie v danej lokalite. Opatrenia navrhované žalobcom neboli vhodné na to, aby sa určili ako podmienky rozhodnutia v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. ako ich uviedol žalobca, či už vo svojom odvolaní alebo v žalobe. Je to podľa názoru žalovaného neprimerane extenzívny výklad. Z ustanovenia § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z. vyplýva povinnosť správnym orgánom pri rozhodovaní prihliadať aj na doručené stanoviská dotknutých subjektov, ale v žiadnom prípade nemožno tento výklad posunúť do roviny absolútnej prednosti navrhovaných pripomienok. Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutkový stav veci a za účelom si obstarať potrebné doklady, pričom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán nie je len pasívnym vykonávateľom požiadaviek vôle účastníka konania a nie je viazaný len ním poskytnutými podkladmi. Stanovenie jednotlivých podmienok na elimináciu, prípadne zmienenie vplyvov na životné prostredie je dispozícii príslušného správneho orgánu, pričom na doručené stanoviská a podmienky v nich určené je potrebné prihliadať najmä vo vzťahu k ich vykonateľnosti, účelnosti a relevantnosti, pre konkrétny prípad. K porušeniu § 33 ods. 2 Správneho poriadku uviedol, že prvostupňový orgán listom z 20.07.2020 upovedomil žalobcu o tom, že dotknuté subjekty v rámci procesu zisťovacieho konania doručili svoje stanoviská a tieto tvoria podklad rozhodnutia, ktoré bude vydané zo zisťovacieho konania. V tomto liste ho poučil aj, že podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku má ako účastník konania možnosť sa pred vydaním rozhodnutia zo zisťovacieho konania vyjadriť k jeho podkladom, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť doplnenie a zároveň ho upovedomiť o možnosti nahliadnuť do administratívneho spisu podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca na uvedené upovedomenia reagoval e-mailom z 31.07.2020, v ktorom požiadal o konzultácie podľa § 63, resp.§ 65g zákona č. 24/2006 Z.z. Následne za týmto záznamom bol zaevidovaný ďalší e-mail žalobcu z 07.08.2020, v ktorom už vyjadruje súhlas s vypracovaním zámeru navrhovanej činnosti, nakoľko mal za to, že pripomienky boli navrhovateľom dostatočne spracované. Z uvedeného vyplýva, že žalobca využil svoje právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a na prvostupňový orgán doručil súhlasné stanovisko bez akýchkoľvek námietok. Nakoľko však navrhovateľ doručil dňa 02.09.2020 prvostupňovému orgánu podanie, ktoré tvorilo podklad rozhodnutia, prvostupňový orgán opätovne listom z 03.09.2020 upovedomil účastníka konania, a teda aj žalobcu o podkladoch pre vydanie rozhodnutia. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že na uvedené upovedomenie už žalobca ani žiadny účastník nereagoval. Žalovaný orgán tak nemal pochybnosti o správnosti postupu prvostupňového orgánu pri aplikácii § 23 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku. V priebehu odvolacieho konania nemohlo dôjsť k porušeniu § 33 ods. 2 Správneho poriadku, nakoľko nedošlo k doplneniu dokazovania vykonaním nových dôkazov a žalovaný ako správny orgán rozhodoval na základe skutkových podkladov, z ktorých prvostupňový orgán vychádzal, a ktoré mal k dispozícii aj žalobca. V tejto súvislosti žalovaný dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/26/2011. Z obsahu spisu nevyplýva, že by bolo uvedené právo žalobcovi zo strany správneho orgánu akýmkoľvek spôsobom upreté, a preto túto námietku považoval žalovaný za nedôvodnú. K porušeniu § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Aarhuského dohovoru a § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. uviedol, že s touto námietkou sa dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 8, pričom dal do pozornosti skutočnosť, ktorú naznačil aj žalobca, že dňa 09.04.2020 nadobudla účinnosť novela zákona č. 24/2006 Z. z., ktorá v ustanovení § 65g ods.1 zaviedla pre príslušné orgány počas trvania mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 povinnosť uskutočňovať konzultácie písomnou formou. Nakoľko v priebehu zisťovacieho konania začatého dňa 25.02.2020 vláda SR dňa 11.03.2020 schválila návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie uznesením vlády SR č. 111/2020 z 11.03.2020 a mimoriadna situácia podľa prijatého uznesenia začala platiť dňom 12.03.2020 na celom území SR, prvostupňový orgán bol oprávnený v zmysle § 65g ods. 1 citovaného zákona toho času realizovať len písomné konzultácie. Pred vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu bol následne vládou SR schválený návrh na vyhlásenie núdzového stavu uznesením č. 268/2020 Z.z., ktorý začal platiť od 01.10.2020 taktiež na celom území SR a počas odvolacieho konania, resp. do vydania napadnutého rozhodnutia tento núdzový stav zrušený nebol. Opätovne však žalovaný dal do
pozornosti skutočnosť, že žalobca e-mailom zo dňa 31.07.2020 síce požiadal o konzultácie, následne však doručil na prvostupňový orgán ďalší e-mail, v ktorom vyjadril súhlas s vypracovaným zámerom navrhovanej činnosti, nakoľko mal za to, že jeho pripomienky boli dostatočne spracované. Na základe uvedeného považoval žalovaný aj tento žalobný bod za neopodstatnený. Pri hodnotení návrhu sa žalovaný pridržiaval v plnej miere názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí, ktoré považoval za zákonné, dostatočne odôvodnené, zrozumiteľné a mal za to, že skutkový stav bol dostatočný na riadne posúdenie veci a procesné práva účastníkov konania boli zabezpečené nedostatočným spôsobom. Z týchto dôvodov navrhol, aby bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná.
5. Ďalší účastník - navrhovateľ HMC Invest, a.s., Vlkanová vo vyjadrení k správnej žalobe namietal, že žaloba je nedôvodná, nakoľko žalobca neuviedol, ktoré konkrétne opatrenia na ochranu enviromentálnych záujmov zainteresovanej verejnosti neboli akceptované a prečo podľa názoru žalobcu nebol prijatý iný procesný postup, ktorý viedol k porovnateľným výsledkom. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán z hľadiska procesného postupu umožnil dotknutej verejnosti, ako aj žalobcovi oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a umožnil vykonanie písomných konzultácií, čo sám žalobca v konaní považoval za dostačujúce, keďže dňa 07.08.2020 doručil prvostupňovému orgánu e-mail, v ktorom vyjadril súhlas s vypracovaním záveru navrhovanej činnosti, nakoľko mal za to, že pripomienky dotknutej verejnosti boli navrhovateľom dostatočne spracované. Nie je preto zrejmé, akým spôsobom mal prvostupňový orgán postupovať, keď vykonanie písomných konzultácií považoval za dostatočné samotný žalobca. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán sa konkrétne vysporiadal s odôvodnením skutočnosti, prečo nepremietol do svojho rozhodnutia vloženie iných podmienok. Uviedol to pod bodom a/ až y/. Nemožno klásť za vinu prvostupňového orgánu, že požiadavky žalobcu nezodpovedali zámeru, ku ktorému sa vyjadroval. Nesúhlasil tiež s námietkami nezrozumiteľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Práva verejnosti navrhovať uloženie opatrení nie je možné podľa jeho názoru vykonávať ako absolútne nárokovateľné právo, uloženie takých podmienok realizácie činností, aké verejnosť požaduje. Nesúhlasil ani s ostatnými žalobnými bodmi. Navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
6. Žalobca v replike nesúhlasil s vyjadrením žalobcu a uviedol svoje dôvody, pre ktoré svoj nesúhlas vyjadril. Namietal najmä prístup k žalobcovi, ktorý je občianskou inštitúciou presadzujúcou právo životného prostredia a participácie a zástupcom participácie verejnosti, pričom koná výhradne vo verejnom záujme životného prostredia. Správne orgány ako aj správne súdy pristupujú k aplikácii práva chybne, nakoľko nepristupujú k žalobcovi ako k advokátovi verejného záujmu, pričom tento postup vychádza z nesprávnych interpretačných východísk, najmä z nesprávnej interpretácie článku 3 Aarhuského dohovoru a iných. Takisto treba podľa jeho názoru vykladať ustanovenia zákonov v súlade s článkom 44 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na priaznivé životné prostredie a každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo, čo je cieľom žalobcu ako aj ekologického združenia. Ďalej argumentoval obdobne ako v podanej správnej žalobe. V prílohe predložil analýzu vybraných aspektov fungovania výkonu štátnej správy, starostlivosti o životné prostredie v rozsahu 146 strán.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní, kde žalobca a ďalší účastník zotrvali na svojich názoroch prezentovaných v ich úkonoch počas konania, dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná.
8. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
9. Podľa § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
10. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
11. Podľa § 20a zákona č. 24/2006 Z.z. rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní a záverečné stanovisko okrem všeobecných náležitostí rozhodnutia22b) obsahuje a/ odôvodnenie rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 13 alebo b/ odôvodnenie záverečného stanoviska vrátane toho, ako sa príslušný orgán vysporiadal s jednotlivými stanoviskami doručenými v priebehu posudzovania vplyvov, ako aj s odborným posudkom podľa § 36 a dôvody odsúhlasenia alebo neodsúhlasenia realizácie navrhovanej činnosti podľa § 37 ods. 4 a prílohy č. 12 časti VII a c/ ďalšie údaje uvedené v prílohe č. 12.
12. Podľa 22 zákona č. 24/2006 Z.z. (1) Ak má byť predmetom posudzovania vplyvov navrhovaná činnosť alebo jej zmena, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene doručiť príslušnému orgánu zámer s náležitosťami podľa odsekov 3 až 5; zámer je navrhovateľ povinný doručiť písomne a elektronicky a zároveň vopred dohodnúť s príslušným orgánom potrebný počet písomných vyhotovení pre dotknuté obce. Túto povinnosť navrhovateľ nemá, ak doručil k navrhovanej činnosti alebo jej zmene zámer v priebehu zisťovacieho konania podľa § 29. (2) Príslušný orgán na základe zámeru podľa odseku 1 vykoná posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny vrátane postupu podľa § 23. (3) Pri vypracovaní zámeru sa na jeho obsah primerane použijú kritériá uvedené v prílohe č. 10. (4) Podrobnosti o obsahu a štruktúre zámeru obsahuje príloha č. 9. (5) Zámer, ktorý nemá potrebné náležitosti podľa odsekov 3 a 4, vráti príslušný orgán do siedmich pracovných dní navrhovateľovi na doplnenie a určí rozsah a lehotu jeho doplnenia. (6) Príslušný orgán na základe žiadosti navrhovateľa môže vo výnimočnom prípade upustiť do 30 dní od doručenia žiadosti od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti najmä vtedy, ak nie je k dispozícii iná lokalita, alebo ak pre navrhovanú činnosť neexistuje iná technológia. Ak z pripomienok predložených k zámeru podľa § 23 ods. 4 vyplynie potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti, príslušný orgán uplatní požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu v konaní podľa tohto zákona.
13. Podľa 23 zákona č. 24/2006 Z.z. (1) Príslušný orgán do siedmich pracovných dní od doručenia zámeru podľa § 22 zašle zámer povoľujúcemu orgánu, rezortnému orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej obci. Príslušný orgán zverejní bezodkladne prostredníctvom webového sídla ministerstva zámer a oznámenie o predložení zámeru, ktoré obsahuje základné údaje o navrhovanej činnosti a základné údaje o navrhovateľovi. Základnými údajmi o navrhovanej činnosti sú názov, miesto realizácie, predmet činnosti a základnými údajmi o navrhovateľovi sú názov, adresa alebo sídlo navrhovateľa. (2) Príslušný orgán môže určiť, že z dôvodu veľkého počtu dotknutých obcí bude zámer na nahliadnutie len v ním vybraných obciach, svoje rozhodnutie oznámi aj ostatným dotknutým obciam v lehote podľa odseku 1. (3) Dotknutá obec do troch pracovných dní od doručenia zámeru alebo oznámenia podľa odseku 2 informuje o ňom verejnosť na úradnej tabuli obce a zároveň oznámi, kde a kedy možno do zámeru nahliadnuť, v akej lehote môže verejnosť podávať pripomienky a miesto, kde sa môžu pripomienky podávať. Zámer musí byť verejnosti sprístupnený najmenej po dobu 21 dní od zverejnenia informácie o jeho doručení. (4) Rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručia písomné stanoviská 23) k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné. Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od zverejnenia zámeru na webovom sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3; písomné stanovisko sa považuje za doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom dotknutej obce.
14. Podľa 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z. verejnosť prejaví záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení podaním a/ odôvodneného písomného stanoviska k zámeru podľa § 23 ods. 4, b/ odôvodnených pripomienok k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny podľa § 30 ods. 8, c/ odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2, d/ odôvodneného písomného stanoviska k oznámeniu o zmene podľa § 29 ods. 9.
15. Podľa 29 ods.1, 2, 3, 13 zákona č. 24/2006 Z.z. (1) Ak ide o navrhovanú činnosť uvedenú v § 18 ods. 2, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti doručiť príslušnému orgánu písomne a elektronicky a/ zámer s náležitosťami podľa § 22 ods. 3 a prílohy č. 9, ak má byť predmetom zisťovacieho konania navrhovaná činnosť alebo b/ oznámenie o zmene navrhovanej činnosti vypracované podľa prílohy č. 8a, ak má byť predmetom zisťovacieho konania zmena navrhovanej činnosti. (2) Príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona. (3) Ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena bude posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4. (13) Výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. Ak ide o rozhodnutie, v ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie.
16. Podľa § 23 ods. 1 až 4 Správneho poriadku (1) Účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. (2)Správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinný umožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv, komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím v súvislosti s výkonom ich pôsobnosti. (3)Správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosť mlčanlivosti. (4)Správny orgán poskytuje kópie spisov za úhradu materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií, zadovážením technických nosičov a s ich odoslaním.
17. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku (2) Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
18. Podľa § 46 Správneho poriadku Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
19. Podľa § 47 ods.1, 2, 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
20. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov.
Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu, rozhodnutia alebo opatrenia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti opatrenia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). 21. Preskúmaním veci správny súd zistil, že prvostupňový orgán na základe predloženého zámeru navrhovanej činnosti „Revitalizácia existujúceho HT technologického parku T.“ vypracovaného v súlade so zákonom prvostupňovým rozhodnutím rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z. s tým, že pre uvedenú navrhovanú činnosť je možné požiadať o povolenie činnosti podľa osobitných predpisov a rešpektovať pripomienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie spočívajúce v použití len takých technických postupov, riešení, materiálov a výrobkov, aby sa zabezpečila ochrana životného prostredia s dôrazom na úsek podzemných vôd, so zohľadnením hydrogeologických pomerov a horninového prostredia, v realizovaní zámeru bez výstavby zamestnaneckých bytov navrhovaných v SO 05, a s preukázaním objektívnych meraní hluku, dodržania najvyšších prípustných hladín hluku zo stacionárnych zdrojov určených vyhláškou MZ SR č. 549/2007 Z.z., v životnom prostredí najbližších existujúcich chránených objektov, v štádiu kolaudačného konania vykonaných odborne spôsobilou osobou. Účelom navrhovanej činnosti bola revitalizácia existujúceho technologického parku vo T.. Pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalobca predložil svoje stanovisko k zámeru navrhovanej činnosti, kde vyslovil svoje požiadavky, s ktorými sa prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí vysporiadal tam uvedeným spôsobom. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu, pričom sa stotožnil s posúdením veci prvostupňovým orgánom.
22. Žalobca primárne namietal, že došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku v kombinácii so zákonom č. 43/2006 Aarhuský dohovor tým, že prvostupňový orgán s uplatnením reštriktívneho výkladu zákona - § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. nevykonal konzultácie, ktorými mohol získať potrebné podklady a na základe diskusie mohol vyfiltrovať ich rozsah a mohol si vyjasniť stanoviská nielen žalobcu ale aj iných orgánov a účastníkov. Namietal, že písomné konzultácie ust. § 65g zákona č. 24/2006 Z.z. umožňuje len počas mimoriadnych opatrení v súvislosti s COVID-19. Konzultácie predstavujú osobitný právny termín podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z.z., odlišný od ústneho pojednávania podľa § 21 Správneho poriadku, uprednostňovaním, resp. nadraďovaním aplikácie ktorého žalovaný porušil pravidlo lex specialis derogat legi generalis.
23. Podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. (1) Príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. (2) Obsahom konzultácií medzi navrhovateľom, obstarávateľom a ostatnými subjektmi procesu posudzovania vrátane verejnosti môžu byť najmä a) doplňujúce informácie o strategickom dokumente a navrhovanej činnosti, b) informácie o možných vplyvoch strategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie vrátane zdravia, c) vzájomné oboznámenie sa so stanoviskami, d) doplnenie alebo upresnenie navrhovaných opatrení, e) obsah a rozsah poprojektovej analýzy. (3) Príslušný orgán uvedie výsledky konzultácií v odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania podľa § 7 a 29 a v záverečnom stanovisku podľa § 14 a 37.
24. Zákonom č. 74/2020 Z.z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky v súvislosti s ochorením COVID-19 bolo do zákona č. 24/2004 Z.z. s účinnosťou od 09.04.2020 doplnené ust. § 65g ods. 1, podľa ktorého počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 v konaniach, v ktorých sa vyžaduje vykonanie prerokovania alebo konzultácie, alebo ich vykonanie žiada účastník konania, rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán alebo dotknutá obec, sa tieto
úkony vykonajú písomne v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe; príslušný orgán upovedomí navrhovateľa, povoľujúci orgán, rezortný orgán, dotknutý orgán, dotknutú obec a ostatných účastníkov konania o tom, v akej lehote je možné podávať pripomienky k dokumentácii alebo k určenému rozsahu hodnotenia.
25. Podľa zákona § 2 písm. a/ zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu na účely tohto zákona sa rozumie krízovou situáciou mimo času vojny a vojnového stavu (ďalej len „krízová situácia") obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po splnení podmienok ustanovených v ústavnom zákone alebo osobitnom zákone1) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2002/387/20160101.html> na jej riešenie vyhlásiť výnimočný stav,2) <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/387/20160101.html> núdzový stav3) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2002/387/20160101.html> alebo mimoriadnu situáciu,4) <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/387/20160101.html>
26. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 42/2004 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva (1) Na účely tohto zákona sa mimoriadnou situáciou rozumie obdobie ohrozenia alebo obdobie pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti na život, zdravie alebo majetok, ktorá je vyhlásená podľa tohto zákona; počas nej sa vykonávajú opatrenia na záchranu života, zdravia alebo majetku, na znižovanie rizík ohrozenia alebo činnosti nevyhnutné na zamedzenie šírenia a pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti. (2) Na účely tohto zákona sa mimoriadnou udalosťou rozumie živelná pohroma, havária, katastrofa, ohrozenie verejného zdravia II. stupňa1b) alebo teroristický útok.
27. Podľa § 8 zákona č. 42/2004 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva vláda vyhlasuje a odvoláva mimoriadnu situáciu pre ohrozené územie alebo pre územie, kde vznikla mimoriadna udalosť uvedená v § 3 ods. 2, ak rozsah ohrozeného alebo postihnutého územia presiahne územný obvod kraja.
28. Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11. marca 2020 bol A. schválený návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky; B. podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov 12. marca 2020 od 06:00 hod. bola vyhlásená mimoriadna situácia pre územie Slovenskej republiky.
29. Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 366 z 10. júna 2020 (zverejneným v Zbierke zákonov SR pod č. 147/2020 Z.z.) bol ukončený núdzový stav vyhlásený na území Slovenskej republiky uplynutím 13. júna 2020. Súčasne bolo pod bodom „D“ skonštatované, že mimoriadna situácia vyhlásená uznesením vlády SR č. 111 z 11. marca 2020 trvá naďalej aj po ukončení núdzového stavu. Uznesením č. 587/2020 z 30. septembra 2020 vláda vyhlásila núdzový stav uznesením s platnosťou od 1. októbra na 45 dní. Následne ho kabinet viackrát predlžoval. Naposledy koncom apríla, keď odsúhlasil jeho predĺženie o 30 dní, teda do 28. mája 2021.
30. Pokiaľ z označených uznesení Vlády Slovenskej republiky vyplýva, že mimoriadna situácia trvala od 12.03.2020 až do 28.05.2021, pričom zisťovacie konanie bolo začaté podaním žiadosti navrhovateľa - ďalšieho účastníka z 25.02.2020 a skončené bolo vydaním napadnutého rozhodnutia dňa 13.04.2021, je zrejmé, že v danom zisťovacom konaní nebol priestor na vykonanie konzultácií prezenčnou formou, ktorého sa domáha žalobca. Na uvedenom základe sú všetky jeho námietky, ktorými vo viacerých žalobných bodoch namieta porušenie jeho práva na konzultácie, nedôvodné. Žalobcom presadzovaný výklad, že v zmysle ust. § 65g zákona č. 24/2006 Z.z. sa písomné konzultácie pripúšťajú len v prípade mimoriadnych opatrení v súvislosti s COVID-19 nie je priliehavý právnemu obsahu ustanovenia § 63 v nadväznosti na § 65g ods. 1 citovaného zákona. Je natoľko extenzívny, že predstavuje skôr dotváranie práva, než jeho výklad. Z citovaného ustanovenia neplynie totiž nič iné než to, že počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19, sa v konaniach vyžadovaná alebo účastníkom požadovaná konzultácia vykoná písomne v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Predmetom jeho regulácie, ani jeho logickým dôsledkom, nie je ovplyvnená
situácia ohľadom konzultácie mimo času mimoriadnej situácie, a už vôbec z neho nemožno dospieť k záveru o povinnom vykonaní konzultácie prezenčnou formou v takom období.
31. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že úkon ústnych konzultácií nebol v priebehu konania uskutočnený, takže žalobca sa ho nemohol zúčastniť, pričom, ale mal a využil možnosť podania vyjadrenia z 02.03.2020 ako aj opakovane využil možnosť podania vyjadrenia k podkladom prvostupňového rozhodnutia, ktorými bol najmä zámer navrhovanej činnosti a jeho doplnenia, ako aj vyjadrenia a stanoviská dotknutých a iných orgánov. Podľa § 64 zákona č. 24/2006 Z.z. sa na konanie podľa druhej časti tohto zákona (ktorého súčasťou je zisťovacie konanie) použije všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Pokiaľ z ust. § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. plynie požiadavka pri posudzovaní navrhovaných činností zabezpečiť vykonanie konzultácie a tento zákon k uskutočneniu konzultácie neobsahuje osobitnú právnu úpravu, procesné podmienky vykonania konzultácie je potrebné subsidiárne podriadiť režimu Správneho poriadku. Nejde tak, ako to namietal žalobca, o neprípustné podriaďovanie špeciálnej právnej úpravy zákona č. 24/2004 Z.z. Správnemu poriadku, ale o zákonný postup, ktorý z tohto zákona explicitne vyplýva. V opačnom prípade by boli konzultácie nevykonateľné.
32. Zákon č. 24/2006 Z.z. nešpecifikuje formu a spôsob realizácie konzultácie, ktoré tak môžu byť uskutočnené písomnou alebo ústnou formou. Ak má ísť o konzultácie ústnou formou, za prítomnosti účastníkov konania a iných subjektov konania, do úvahy pripadá konzultácie zabezpečiť formou ústneho pojednávania v súlade s § 21 Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Pokiaľ žalobca v správnom konaní (rovnako ani v správnej žalobe) netvrdil a nepreukázal konkrétne špecifické dôvody týkajúce sa povahy veci odôvodňujúce, že vykonanie konzultácie by prispelo k objasneniu veci (teda aj jasne definované dôvody, pre ktoré považoval vec za neobjasnenú), nemožno prvostupňovému orgánu vyčítať porušenie zákona nenariadením ústneho pojednávania, predmetom ktorého by boli konzultácie. Vyjadrenie všeobecných názorov, predstáv a polemík žalobcu o tom, čo by malo byť predmetom konzultácie a aký by to malo dosah, nemožno považovať za preukázanie špecifických dôvodov jej uskutočnenia formou ústneho pojednávania plynúcich z ust. § 63 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový orgán sám na základe zhromaždených podkladov nenachádzal dôvody na nariadenie ústneho pojednávania za účelom konzultácie, pričom žalobca mu také konkrétne dôvody nepredložil. Na základe odôvodneného a podloženého zámeru navrhovanej činnosti, zhromaždených vyjadrení príslušných a iných participujúcich orgánov a všetkých ďalších listinných dôkazov, ktoré neboli spochybnené všeobecným stanoviskom žalobcu, mal dostatočný podklad na vydanie rozhodnutia.
33. Z rovnakých dôvodov nebola táto žalobná námietka spôsobilá na to, aby na jej všeobecne formulovanom základe správny súd mohol preskúmať namietaný postup (absenciu konzultácie) pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Na prijatie záveru o nezákonnosti postupu predchádzajúceho vydaniu prvostupňového rozhodnutia nestačí, ak žalobca v konaní namietal neuskutočnenie prezenčnej konzultácie bez toho, aby súčasne uviedol konkrétne dôvody majúce vplyv na spôsob meritórneho rozhodnutia, ktoré mali byť predmetom konzultácie v zmysle § 63 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z., a neboli, resp. nemohli byť v konaní (alebo aj pred jeho začatím) zistené a komunikované iným spôsobom v rámci procesných prostriedkov v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. a Správneho poriadku. Najmä prostredníctvom odôvodneného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z., práva na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, práva na nahliadnutie do spisu, odvolania alebo v rámci iného podania. Žalobca ani v správnej žalobe netvrdil, ktoré konkrétne odborné požiadavky pre absenciu konzultácie nemohol v konaní uplatniť ani ich konkrétny dopad na zákonnosť výsledku zisťovacieho konania, resp. neuviedol prečo ich nemohol uplatniť aj inou ako ústnou formou (správny súd to zaňho urobiť nemohol). Netvrdil tiež to, v čom má spočívať porušenie § 3 ods. 2 Správneho poriadku.
34. Uvedené všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s hodnotením veci prvostupňovým orgánom a žalovaným, bránili tomu, aby správny súd viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1, § 182 ods. 1 písm. e/ SSP) mohol na ich základe dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Obdobne to platí k všetkému ďalšiemu obsahu správnej žaloby žalobcu, ktorá nie je predmetom jednotlivých bodov tohto rozsudku, kde žalobca vyjadroval svoje názory na uplatňovanie právnej úpravy,
poukazoval na jeho postavenie občianskeho združenia založeného za účelom ochrany životného prostredia a polemizoval o všeobecných otázkach ochrany životného prostredia a pod., avšak bez toho, aby pritom vyjadril konkrétny dopad týchto skutočností na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konkretizoval dôvody, pre ktoré sa žalovaný alebo prvostupňový orgán pri vyriešení rozhodujúcich skutkových a právnych otázok mýlili, čo zaňho správny súd doplnil nemohol, nakoľko nenahrádza žalobcu.
35. Preto možno len všeobecne doplniť, že pokiaľ zákonom stanovený rámec procesných oprávnení žalobcu, ako účastníka správneho zisťovacieho konania, relevantným spôsobom prejaviť a presadzovať jeho konkrétne odborné názory nebol jeho pasivitou využitý, nemôže to byť pričítané na ťarchu zákonnosti postupu prvostupňového orgánu a žalovaného. Zákon predpokladá aktívnu súčinnosť účastníka konania (žalobcu) v správnom konaní plynúcu z ust. § 4 ods. 1 Správneho poriadku, ktorá v praxi predstavuje produkovanie včasných, právne akceptovateľných, zrozumiteľných a konkrétnych podaní. Nesplnením týchto požiadaviek pri koncipovaní svojich podaní sám účastník konania spôsobuje nedostatok účinnosti svojich podaní. V daných súvislostiach pritom nemožno opomenúť ani to, že zákon nestanovuje formu konzultácie, preto okrem ústneho pojednávania môže byť jej účel naplnený a zabezpečený aj formou písomných podaní subjektov konania, s ktorých obsahom sa majú možnosť oboznámiť a reagovať na ne včasnými, právne akceptovateľnými a dostatočne konkrétne vyjadrenými odbornými názormi a odôvodnenými požiadavkami. Zákon vykonanie konzultácie prostredníctvom ústneho pojednávania neprikazuje, ani nezakazuje ich uskutočnenie písomnou formou, ktorá bola v danom zisťovacom konaní prostredníctvom postupu v zmysle Správneho poriadku zachovaná. Sám žalobca písomnú formu konzultácie akceptoval, čo vyplýva z jeho podania označeného ako „Písomná konzultácia podľa § 65g zákona EIA“ zo dňa z 27.10.2020, na ktorú reagoval prvostupňový orgán úkonom písomnej konzultácie z 09.11.2020.
36. Žalobca namietal vo viacerých žalobných bodoch neuplatnenie postupu v zmysle Aarhuského dohovoru, ktorý má podľa neho aplikačnú prednosť. Účelom účastníctva dotknutej verejnosti v zisťovacom konaní je reprezentovať verejný záujem na ochrane životného prostredia v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorý stanovením účastníctva v konaní v rámci „účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní“ v súlade s § 24 a nasl. zabezpečuje účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa životného prostredia tak, ako to požaduje Aarhuský dohovor. Pokiaľ žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka konania v predmetnom stavebnom konaní z titulu, že je občianskym združením, ktorého predmetom činnosti je ochrana prírody, a teda je dotknutou verejnosťou (zainteresovanou verejnosťou), ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia, odvolávajúc sa na Aarhuský dohovor, správny súd uvádza, že zmyslom a cieľom tohto dohovoru je zaručenie práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, a teda aj zabezpečenie účinnej účasti verejnosti pri prijímaní rozhodnutí, vyjadrovaní svojich stanovísk a záujmov, ktoré môžu byť relevantné k daným rozhodnutiam, čo umožňuje subjektom s rozhodovacou právomocou tieto stanoviská a námietky zohľadňovať a tým zvyšovať zodpovednosť a transparentnosť rozhodovacieho procesu, a tak prispievať k verejnému povedomiu o environmentálnych otázkach a podpore prijímaných rozhodnutí.
37. Uplatnením odôvodneného stanoviska dotknutá verejnosť v súlade s § 24 ods. 2, 3 zákona č. 24/2006 Z.z. získava postavenie účastníka konania. Účastníctvo žalobcu (ako dotknutej verejnosti) v zisťovacom konaní sporné nebolo, nakoľko prvostupňový orgán s ním konal ako s účastníkom konania a na základe ním podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie. Účastníctvom žalobcu v zisťovacom bolo súčasne naplnené aj právo žalobcu na prístup k spravodlivosti v zmysle čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktoré bolo zavŕšené podaním správnej žaloby umožňujúcej preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní správnym súdom. Informácie o predmete (jeho obsahu, resp. rozsahu) a priebehu správneho konania umožňovali žalobcovi, ako účastníkovi zisťovacieho konania, získať už zmienené špecifické procesné oprávnenia Správneho poriadku, ako sú najmä právo na súčinnosť a uplatnenie návrhov počas celého priebehu konania, na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, na nahliadnutie do spisu (§ 3 ods. 2, § 23, § 33 ods. 2 Správneho poriadku).
38. Žalobca tak mal dostatok možností na to, aby v správnom konaní, výsledkom ktorého bolo prvostupňové a napadnuté rozhodnutie, získal dostatok relevantných informácií na to, aby mohol účinne
brániť ním presadzované záujmy týkajúce sa ochrany životného prostredia. Mohol tak urobiť zákonom predpísaným procesným postupom pri využití svojich oprávnení, ktoré mu vyplývali z postavenia účastníka konania. Okrem využitia práva na podanie písomného stanoviska v zmysle § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z. a podania odvolania žalobca v priebehu správneho konania svoje procesné práva využil aj inými ppdaniami. Možno sa stotožniť so žalovaným v tom, že účelom prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručeným Aarhuským dohovorom je, aby sa verejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti životného prostredia predložiť kvalifikované pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces viedol v odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu, čo bolo v predmetnom zisťovacom konaní žalobcovi umožnené.
39. V prípade Aarhuského dohovoru sa jedná o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon, čo korešponduje s čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru. Tento neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. Žalobcom označený čl. 9 ods. 2 a 3 tohto dohovoru je zameraný na definíciu princípu práva na prístup k spravodlivosti zainteresovanej verejnosti, avšak bez dostatočnej konkretizácie obsahu práva, ktoré sa majú vo vnútroštátnom práve uplatňovať. Adresátom čl. 9 ods. 2 a 3 je Slovenská republika a samotné citované ustanovenia neobsahujú jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by boli orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle teórie „self executing“. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-240/09 z 08.03.2011, ktorý v konaní o prejudiciálnej otázke predloženej Najvyšším súdom SR (v konaní sp. zn. 5Sžp/41/2009) vo vzťahu k otázke účinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyslovil, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva Rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.02.2005, nemá priamy účinok v práve Únie“. Z uvedeného vyplýva, že bez ďalšieho len zo samotného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemožno vyvodiť záver prezentovaný žalobcom, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu Aarhuského dohovoru. Zo znenia samotného čl. 9 ods. 3 napokon vyplýva, že (navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v ods. 1 a 2) každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
40. Zákonodarca s poukazom na ust. §§ 24-27 zák. č. 24/2006 Z.z., zabezpečil implementovanie uvedenej požiadavky do vnútroštátneho právneho poriadku tak úpravou okruhu účastníkov zisťovacieho konania ako aj povoľovacích konaní, pričom súčasne týmto vo vnútroštátnom práve stanovil podmienky, za ktorých majú členovia verejnosti prístup k správnemu konaniu (postavenie účastníka konania v konaní uvedenom v 3. časti zák. č. 24/2006 Z.z. a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene. Pokiaľ ide o všeobecnú námietku porušenia čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého každá Strana sa usiluje zabezpečiť, aby úradníci a orgány podporovali a usmerňovali verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám, uľahčovali jej účasť na rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia., tieto povinnosti taktiež možno považovať za transponované do platnej právnej úpravy v zmysle uvedenej argumentácie, ktorá postupom žalovaného porušená nebola. Nebola zistená dôvodnosť ani vo vzťahu k ďalšej nekonkrétnej námietke šikanózneho uplatňovania zákona, nakoľko žalobca neidentifikoval, v čom konkrétne mala spočívať svojvôľa determinujúca šikanózne správanie prvostupňového orgánu alebo žalovaného.
41. Žalobca ďalej namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 29 ods. 3 a13 zákona č. 24/2006 Z.z. tým, že prvostupňové rozhodnutie neobsahuje ním navrhované zmierňujúce, resp. eliminačné podmienky a nerozumel tomu, prečo sa ani jedno z ním navrhovaných opatrení nepremietlo do výroku prvostupňového rozhodnutia. Táto námietka, okrem toho, že je nekonkrétna, je v rozpore s obsahom prvostupňového rozhodnutia, ktoré okrem výroku o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z., obsahuje aj uloženie troch konkrétnych eliminačných opatrení, ktoré bol prvostupňový orgán povinný autonómne uložiť. Pokiaľ prvostupňový orgán ním zvoleným spôsobom splnil túto povinnosť, nemožno mu vyčítať porušenie zákona, nakoľko kritériá obsahu alebo formy podmienok, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, nie sú predmetom zákonného vymedzenia. Preto nemožno prvostupňovému orgánu vyčítať obsah ním stanovených eliminačných alebo zmierňujúcich podmienok. Zmierňovacie a eliminačné opatrenia vo výroku prvostupňového
rozhodnutia by žalobca konkrétne namietal vtedy, ak by odôvodnene tvrdil a preukázal, že prijaté opatrenie nedostatočne zmierňuje dopady navrhovanej činnosti na životné prostredie, resp. ich eliminuje menej účinným spôsobom, ako ním navrhnuté opatrenia. Nestačilo tak len uviesť, že nerozumie, prečo ním navrhnuté opatrenia neboli prijaté, alebo polemizovať ohľadom antagonistického postoja proti nemu. Prvostupňový orgán sa so všetkými požiadavkami plynúcimi z vyjadrenia žalobcu (teda aj s jeho návrhmi na eliminačné opatrenia, ktoré nepovažoval za vhodné) dostatočne vysporiadal v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.
42. Pokiaľ žalobca namietal, že neboli akceptované ním navrhované eliminačné alebo zmierňujúce podmienky, potrebné je poukázať na jemu známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/89/2015 z 23.02.2017, podľa ktorého: „Najvyšší súd Slovenskej republiky si záverom dovoľuje dať do pozornosti, že zo žiadneho zákona Slovenskej republiky, ani z Aarhuského dohovoru nevyplýva právny nárok občianskych združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené. Účelom prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručených týmto dohovorom je, aby sa verejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti životného prostredia predložiť kvalifikované pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces viedol v odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu (k tomu pozri bližšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sţz/1/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 8Sţz/1/2010 z 27. januára 2011)“. Vzhľadom na to, že uvedený názor najvyššieho súdu, s ktorým sa správny súd stotožňuje, v celosti zodpovedal túto námietku žalobcu, niet k nej viac čo dodať.
43. Kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 zákona č. 24/2006 Z.z. predstavujú transpozíciu prílohy č. III Smernice 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie. Preto, pokiaľ bol výrok prvostupňového rozhodnutia v zisťovacom konaní výsledkom posúdenia týchto kritérií, nemožno hovoriť o odchýlke z požiadaviek tejto smernice. Ústavný súd SR v náleze č. I. ÚS 223/09-131 z 27.05.2010 uviedol, že „účinná starostlivosť o životné prostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je každý (čl. 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne, pričom základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany) a dozor orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného prostredia. Prejavom významu požiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o životné prostredie je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o množstvo medzinárodných zmlúv, ale aj komunitárne právo, ktoré otázkam spojeným s ochranou a tvorbou životného prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, že subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa ústavy každý, Slovenská republika prijala viaceré právne záväzky smerom k zabezpečeniu účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch orgánov verejnej správy vo sfére životného prostredia. V medzinárodno-právnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z. z.; ďalej len „Aarhuský dohovor“). V zákonnej rovine ide napr. o zákon č. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, do ktorého bola implementovaná Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/ES, ako aj zákon o EIA“. Žalobca konkrétny nesúlad napadnutého rozhodnutia so zákonom č. 245/2003 Z.z. ani s uvedenými smernicami nenamietal.
44. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, odôvodnenie ktorého bolo neprimerane všeobecné a nespĺňajúce podmienku v zmysle rozsudku NS SR sp.zn. 1So/115/2010, nemalo zákonné náležitosti a nedostatočne vysvetlilo spôsob použitia správnej úvahy pri hodnotení písomného stanoviska žalobcu doručeného v priebehu zisťovacieho konania, s ktorým sa náležitým spôsobom nevysporiadalo. Podľa žalobcu v odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí absentuje akákoľvek vlastná úvaha správneho orgánu, ide iba o sumarizáciu zákonných ustanovení, bez uvedenia akýchkoľvek úvah správneho orgánu, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov. Pokiaľ žalobca nenamietal, ktoré konkrétne požiadavky zo stanoviska neboli zohľadnené, teda na ktoré nebolo prihliadnuté pri vypracovaní zámeru navrhovanej činnosti, v stanoviskách príslušných orgánov alebo ktoré nevyplývajú priamo zo zákona, nie je zrejmé, z akého dôvodu by mali byť prvostupňové a napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Správnemu súdu totiž dispozičná zásada správneho súdneho konania (§ 134 ods. 1 SSP) nedovoľuje nezákonnosť sám vyhľadávať, t.zn porovnávať obsah podaní účastníkov konania a úkonov konania s jeho výsledkom, a tým na základe vlastných
skutkových zistení hodnotiť, či došlo k dostatočnej reakcii na jednotlivé stanoviská žalobcu vo vydaných rozhodnutiach, a nahrádzať tak absentujúcu aktivitu žalobcu. Konkrétne žalobca namietal len to, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu týkajúcu sa nedoručenia kópie spisov žalobcovi, ktorá požiadavka v konaní žalobcom uplatnená nebola (žiadosť o oboznámenie s podkladmi rozhodnutia si nemožno zamieňať s požiadavkou na zaslanie kópie spisov), preto nebol dôvod na ňu reagovať.
45. Podľa § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z. ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena bude posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4. Pokiaľ sa na rozhodovanie o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z. použijú kritériá uvedené v prílohe č. 10 tohto zákona, odôvodnenie rozhodnutia o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa tohto zákona obsahuje práve odôvodnenie v zmysle týchto kritérií. Ak teda žalobca nenamietal, odôvodnenie ktorého z kritérií podľa prílohy č. 10 prvostupňové alebo napadnuté rozhodnutie neobsahuje alebo je s ním v rozpore, jeho námietka je nekonkrétna, t.zn. neumožňujúca správnemu súdu na jej základe preskúmať zákonnosť rozhodnutí. Súčasťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je detailný popis stavebno-technického riešenia jednotlivých stavebných objektov v rozsahu ozrejmujúcom zámer navrhovanej činnosti, so zameraním na povahu a rozsah navrhovanej činnosti, spôsobom zahŕňajúcim zdôvodnenie potreby navrhovanej činnosti v danej lokalite, a s posúdením ďalších požiadaviek, spôsobom súladným so štruktúrou kritérií podľa prílohy č. 10 k zákonu č. 24/2006 Z.z. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je ďalej zrejmé, že prvostupňový orgán vychádzal zo stanovísk príslušných orgánov a iných subjektov, z ktorých mu nevyplynuli žiadne skutočnosti, na základe ktorých by mohol dospieť k záveru, že navrhovanú činnosť by bolo potrebné ďalej posudzovať. So stanoviskom žalobcu k zámeru navrhovanej činnosti sa prvostupňový orgán podrobne vysporiadal na str. 13-21 prvostupňového rozhodnutia tak, že k jednotlivým požiadavkám (vrátane eliminačných opatrení) z neho plynúcim uviedol svoje stanovisko a prihliadol pritom aj na vyjadrenie navrhovateľa (ďalšieho účastníka, str. 27-29), s ktorým sa stotožnil. Vzhľadom na to, že stanovisko žalobcu bolo formulované ako požiadavky (žiadame, požadujeme), resp. jeho názory bez toho, aby bola ich opodstatnenosť osobitne odôvodnená, čo je v rozpore s ust. § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z. predpokladajúcim prejavenie záujmu verejnosti na navrhovanej činnosti podaním odôvodneného písomného stanoviska, prvostupňový orgán nemal povinnosť sa s jednotlivými požiadavkami nad rámec uvedeného osobitne argumentačne vysporiadať, a už vôbec nie spôsobom podľa predstáv žalobcu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie preskúmal v celom rozsahu, zaoberal sa aj argumentmi žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti a stotožnil sa s jeho závermi. Preto nemožno prvostupňovému a napadnutému rozhodnutiu vyčítať porušenie § 20a písm. a/ zákona č. 24/2006 Z.z.
46. Z námietok žalobcu nie je zrejmé, aké zákonné náležitosti napadnuté rozhodnutie nemalo, z akých dôvodov nedostatočne vysvetlilo spôsob použitia správnej úvahy, resp. ktoré námietky žalobcu nezodpovedalo. K namietanej nepreskúmateľnosti možno preto len všeobecne doplniť, že za nespreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno považovať rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, ale aj ak rozhodnutie nie je odôvodnené alebo odôvodnenie trpí takými vadami, že v ňom absentujú právne závery, ktoré vyplývajú z rozhodujúcich skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. Tiež také vady, keď chýbajú skutkové dôvody. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia však nemôže spôsobiť to, že účastník konania (v tomto prípade žalobca) nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Muselo by ísť o vady v skutkových zisteniach, t.j. ak by bolo rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré v konaní neboli zisťované, alebo na dôkazoch, ktoré by boli získané v rozpore so zákonom. Vyššie uvedenými vadami napadnuté rozhodnutie žalovaného netrpí. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia nezistil žalobcom uplatnený dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúci v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatočné odôvodnenie.
47. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
48. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné, že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Úlohou správneho orgánu tak nebolo reagovať na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku v stanovisku žalobcu, ale len na tie, ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam. Prvostupňový orgán poukázal aj na to, že doručované stanoviská neuvádzali také pripomienky, ani žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné navrhovanú činnosť ďalej posudzovať za predpokladu plnenia právnych predpisov na ochranu jednotlivých zložiek životného prostredia a je možné ich uplatniť v ďalších povoľovacích činnostiach. Pripomienky vyplývajúce z dodržiavania všeobecne platných záväzných predpisov vo veci ochrany životného prostredia je navrhovateľ - ďalší účastník povinný dodržiavať pri realizácii navrhovanej činnosti, a preto neboli osobitne zapracované do výrokovej časti tohto rozhodnutia. Žalobca bude mať podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z. postavenie účastníka konania v povoľovacom konaní navrhovanej činnosti, kde bude mať priestor na uplatnenie konkrétnych námietok. Prvostupňový orgán pri rozhodovaní o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z. prihliadal na stanoviská predložené k zámeru navrhovanej činnosti a pri konečnom rozhodovaní primerane použil kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 citovaného zákona.
49. Žalobca ďalej namietal, že mu žalovaný odoprel právo na sprístupnenie podkladov, na základe ktorých rozhodoval, čím mu uprel právo n vyjadrenie k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán úkonom z 20.07.2020 a opakovane úkonom z 03.09.2020 upovedomil žalobcu o podkladoch pre vydanie rozhodnutia zo zisťovacieho konania, ktoré tvorili stanoviská príslušných orgánov, rezortného orgánu, povoľujúceho orgánu, dotknutého orgánu, dotknutej obce a iné, tak, že mu dal možnosť nahliadnuť do spisu v úradných hodinách pracovných dní s kontaktnými údajmi povereného zamestnanca, a dal mu možnosť vyjadriť sa k týmto podkladom,
spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie v termíne do 5 dní od doručenia upovedomenia. Z obsahu uvedených úkonov prvostupňového orgánu zrozumiteľne plynie, že umožnil žalobcovi vyjadriť sa k označeným podkladom rozhodnutia formou nahliadnutia do spisu v jeho priestoroch, na čo mu stanovil lehotu päť dní. Ust. § 33 ods. 3 Správneho poriadku si nemožno zamieňať s ust. § 23 ods. 1 Správneho poriadku, čo však nebráni dať účastníkovi zisťovacieho konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia tak, že sa s ich obsahom oboznámi nahliadnutím do spisu. Teda prvostupňový orgán zachoval svoju povinnosť v zmysle ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Túto povinnosť neporušil ani žalovaný, nakoľko ju nemal, pretože v čase od vydania prvostupňového rozhodnutia až do vydania napadnutého rozhodnutia do spisu nebol zabezpečený žiadny nový podklad, okrem odvolania žalobcu, ktorého podanie zahŕňalo postup v zmysle odlišného ustanovenia (§ 56 Správneho poriadku). Keďže právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia žalobca svojimi podaniami z 31.07.2020 a z 07.08.2020 využil, nemohol byť na tomto práve ukrátený.
50. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžp/3/2013 z 21.08.2013, na ktorý poukázal žalobca, plynie záver, že povinnosť správneho orgánu v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku nemožno nahrádzať poukazovaním na právo účastníka konania podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku, v tom prípade, ak správny orgán neurobí žiadny úkon, ktorým umožní účastníkovi konania uplatniť právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. To znamená, ak osobitným úkonom neumožní účastníkovi konania pred vydaním rozhodnutia oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a spôsobom ich istenia napríklad nahliadnutím do spisu. V danom prípade taká situácia zjavne nenastala. Správny súd sa plne stotožňuje s názorom, že samotné oprávnenie účastníka konania podľa z ust. § 23 ods. 1 Správneho poriadku nemôže automaticky predstavovať splnenie povinnosti správneho orgánu v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, čo by bolo v rozpore s jeho významom a účelom. Prvostupňový orgán však listom označenými úkonmi nesporne dal žalobcovi možnosť na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, t.zn. záver plynúci z označeného rozsudku najvyššieho súdu, ktorého okolnosti boli odlišné, na tento postup vzťahovať nemožno. Žalobca sa tak, vzhľadom na uvedené, domáhal súdnej ochrany svojho práva, ktoré porušené nebolo.
51. V podaní z 07.08.2020 žalobca výslovne uviedol, že súhlasí s vypracovaním projektu „Revitalizácia existujúceho HT technologického parku T.“, nakoľko mal za to, že pripomienky boli dostatočne vypracované. Pokiaľ z dispozičnej zásady uplatňovanej v správnom konaní vyplýva účastníkovi konania (žalobca) právo na robenie podaní (návrhov, stanovísk, pripomienok, námietok, vyjadrení a pod.), nesporne mu vyplýva aj právo na zmenu týchto podaní v priebehu konania (pokiaľ nejde o zákonom stanovenú koncentráciu konania, ktorá v danom prípade z platnej právnej úpravy nevyplýva). Ak z podania vyplýva odlišnosť, resp. rozpor jeho obsahu s obsahom podania časovo predchádzajúceho, ide práve o zmenu spôsobu uplatňovania ochrany práv, na ktorú je účastník konania oprávnený. Z podania žalobcu z 07.08.2020 vyplýva jeho súhlasné stanovisko s vypracovaným zámerom, z čoho možno podľa jeho obsahu vyvodiť, že ďalej netrval na predchádzajúcich podaniach, obsahom ktorých bolo v zásade jeho opačné alebo podstatne odlišné stanovisko. Prvostupňový orgán tak nemal povinnosť odôvodňovať, ako sa vyrovnal so všetkými predchádzajúcimi podaniami žalobcu, vrátane jeho návrhov na eliminačné opatrenia, čo však pre úplnosť urobil.
52. Žalobca v bode 30. správnej žaloby, vzhľadom na to, že právna teória nezjednotila názor na spôsob hájenia a presadzovania verejného záujmu životného prostredia, na čo nie je jednoznačná odpoveď ani v euróspkom či svetovom kontexte, s poukazom na rozsudok SD EÚ C-416/10 navrhol, aby správny súd využil možnosť podania prejudicionálnej otázky, keďže podstatou sporu je rôzny výklad Euróspkeho práva a Euróspkyh smerníc. Keďže žalobca návrh prejudcionálnej otázku nesformuloval, jej podanie blžšie neodôvodnil (čo zaňho správny súd nebol oprávnený urobiť), ani nenavrhol rozhodnúť o prerušení konania v zymsle § 100 ods. 1 písm. c/ SSP, tomuto návrhu nebolo možné vyhovieť.
53. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, z dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol.
54. O náhrade trov konania rozhodoval správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešní nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Správny súd nepriznal náhradu
trov konania ani ďalšiemu účastníkovi, nakoľko mu správnym súdom nebola uložená žiadna povinnosť v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy v konaní vznikli. Neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi.
55. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozhodnutie nepodpísala členka senátu Mgr. Ivana Datlová z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.