Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9Co-82-2021.pdf
PDF · 173.51 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/82/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu : X. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Č.. XXXX/XX, E. F., zastúpený Legium, s.r.o., so sídlom Bukureštská 3, Bratislava, IČO: 36 867 870, proti žalovanému: Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, zastúpený JUDr. Michal Miškovič - advokátska kancelária, so sídlom Palisády 32 , Bratislava, IČO: 47 255 846 o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.februára 2020 č.k. 4C/1/2016-251 , takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu ktorou sa žalobca domáhal aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 425.056,65€ (377.150,-€ ušlý zisk + 47.906,25€ skutočná škoda) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 17.06.2015 do zaplatenia. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol, že žalovanému sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že na základe rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede sp. zn.D/2007/00279-3 zo dňa 19.04.2007, právoplatného dňa 23.05.2007, bol oprávnenej osobe X. Q. priznaný reštitučný nárok na vydanie náhradných pozemkov. Zmluvou o postúpení práv zo dňa 27.10.2009 oprávnená osoba X. Q. prevádza na žalobcu svoje práva, ktoré mu vyplývajú ako oprávnenej osobe podľa uvedeného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede, suma 47.906,25 € predstavuje odplatu ktorú žalobca zaplatil pôvodne oprávnenej osobe za nadobudnutie jej reštitučného nároku. Dňa 27.10.2009 požiadal žalobca SPF o vydanie náhradných pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve štátu, pričom žiadal vydať pozemky v katastrálnom území Č. (vyplýva zo zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom č.l. XX). K podpísaniu tejto zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom zo strany SPF nedošlo , zmluva uzavretá nebola. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 42C/361/2010-94 zo dňa 26.08.2011 a potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 527/2011-133 zo dňa 20.06.2012, mal súd za preukázané, že došlo k právoplatnému zamietnutiu žaloby, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemku reg. KN-C par. č. XXX/XXX o výmere XX XXX F.. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave zamietli žalobu práve z dôvodu nemožnosti plnenia reštitučného nároku inej ako oprávnenej osobe v rozhodnutí, keď zhodne zastávali právny názor, o nemožnosti postúpenia reštitučného nároku. Žalobca podal voči potvrdzujúcemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/527/2011-133 zo dňa 20.06.2012 ústavnú sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 517/2012 zo dňa 22.11.2012, ktorým bola ústavná
sťažnosť odmietnutá, pretože Ústavný súd SR sa stotožnil s argumentáciou Krajského súdu v Bratislave. Podľa ustanovenia ČI. IV ods. 1 Interného pokynu Generálneho riaditeľa č. 9/2009 ktorým sa upravujú zásady a postup Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní náhrad podľa zákona č. 229/1991 Zb o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a podľa zákona 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, v zmysle Nariadenia vlády č. 142/2009, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupe Slovenského pozemkového fondu pro poskytovaní náhradných pozemkov, ak oprávnená osoba postúpila právo priznané rozhodnutím na plnenie vyplývajúce z práva na náhradu celosti alebo čiastočne inej osobe podľa §524 a nasl. Občianskeho zákonníka, fond poskytne náhradu tejto osobe (postupníkovi). 1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, keď uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom SPF spočívajúcom nekonaní tohto orgánu resp. v tom, že SPF vo svojich interných predpisoch upravoval taký postup oprávnených osôb, podľa ktorého tieto mohli svoje reštitučné nároky, postúpiť na tretie osoby. V prejednávanej veci žalobca pred podaním žaloby nesporne podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Z vyjadrení žalovaného je zrejmé, že SPF nárok žalobcu neuspokojil ani čiastočne. Na základe týchto skutočností súd konštatuje, že boli splnené zákonom ustanovené podmienky nato, aby sa žalobca domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody na súde. Žalobca nesprávny úradný postup SPF najskôr odôvodňoval tým, že SPF bolo nečinné (podanie z 21.03.2016 i žiadosť o predbežné prerokovanie nároku z 16.6.2015). Žalobca pôvodne označoval za nesprávny úradný postup na strane žalovaného, neuzatvorenie návrhu zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorej obsahom bol prevod pozemku reg. KN-C par. č. XXX/XXX o výmere XX XXX F. v podiele XXXX/XXXXX nachádzajúcom sa v k. ú. Č., ktorým sa mal uspokojiť reštitučný nárok priznaný rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede č. D/2007/00279-3 zo dňa 19.04.2007 v hodnote 46.910,84 €. Z uvedeného dôvodu (nečinnosť SPF) mal vzniknúť žalobcovi i nárok na náhradu ušlého zisku i skutočnej škody. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dôvodom pre neuzatvorenie návrhu zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva (teda nečinnosti SPF ako tvrdí žalobca) bola skutočnosť, že v roku 2010 vznikla pochybnosť ohľadom možnosti plnenia reštitučného nároku postupníkovi. Žalovaný musel ako orgán verejnej správy postupovať striktne v rámci a medziach zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR; § 34 ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb), a preto musel mať 100% istotu, že pozemky bezodplatne prevádza skutočne oprávnenej osobe. Ďalšiemu postupu žalovaného pri uspokojovaní reštitučného nároku priznaného Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede preto bránila novovzniknutá neistota ohľadom oprávnenej osoby v prípade postúpenia reštitučného nároku. Pochybnosti ohľadom možnosti plnenia reštitučného nároku postupníkovi boli potvrdené právoplatnými rozsudkami Okresného súdu Bratislava V č. k. 42C/361/2010-94 zo dňa 26.08.2011 a potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 527/2011-133 zo dňa 20.06.2012, prostredníctvom ktorých došlo k zamietnutiu žaloby, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemku reg. KN-C par. č. XXX/XXX o výmere XX XXX F.. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave zamietli žalobu z dôvodu nemožnosti plnenia reštitučného nároku inej ako oprávnenej osobe v rozhodnutí, t. j. na nemožnosti postúpenia reštitučného nároku. Žalobca podal voči potvrdzujúcemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/527/2011-133 zo dňa 20.06.2012 ústavnú sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 517/2012 zo dňa 22.11.2012, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá, pretože Ústavný súd SR sa stotožnil s argumentáciou Krajského súdu v Bratislave. Žalovaný síce argumentuje, že následne došlo k vydaniu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 129/2018 dňa 30.05.2019 (tento prezentuje odlišný právny názor v otázke možnosti postúpenia reštitučných nárokov), je však nesporné, že od r. 2010 do 30.05.2019 neexistovala právna istota ohľadom možnosti plnenia reštitučného nároku inej ako oprávnenej osobe uvedenej v reštitučnom rozhodnutí, a z tohto dôvodu ak SPF v tomto období neplnil reštitučné nároky postupníkom a v prejednávanej veci neuzatvoril s žalobcom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva nedopustil sa nesprávneho úradného postupu. Z uvedeného dôvodu súd nepovažoval žalobcom vytýkanú nečinnosť SPF za nesprávny úradný postup. Pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie údajného nesprávneho úradného postupu z dôvodu nečinnosti SPF, skúmanie ďalších predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v dôsledku takto špecifikovaného nesprávneho úradného postupu súd považoval za nadbytočné.
1.2. V priebehu konania žalobca upustil od doterajších tvrdení a v podaní z 22.01.2020 už žalobca svoj nárok neodôvodňoval tým, že SPF s ním neuzatvoril zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva a ani z dôvodu, že s ním nekoná. Dôvodom uplatnenia nároku, je podľa žalobcu nová skutočnosť, a to že SPF vo svojich interných predpisoch upravoval taký postup oprávnených osôb, podľa ktorého tieto mohli svoje reštitučné nároky, postúpiť na tretie osoby, teda, že postúpenie reštitučných nárokov označil SPF za legitímny spôsob prevodu reštitučného nároku na tretie osoby, ktoré potom vo vlastnom mene mohli uplatňovať jeho splnenie voči SPF - žalobca nadobudol reštitučný nárok od pôvodne oprávnenej osoby. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a nato, že žalobca síce v rámci predbežného prerokovania odvodil svoje nároky od nesprávneho úradného postupu žalovaného, prerokovaný však bol iba nárok spočívajúci v nečinnosti SPF. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, podmienky v zmysle ust.§ 16 ods. 4 uvedeného zákona nie sú splnené, keď je zrejmé, že samotné určenie presného dôvodu v čom tkvie nesprávny úradný postup má podstatný význam pre posúdenie nároku ako takého. Ak by súd prvej inštancie však musel i na takto oneskorene špecifikovaný nesprávny úradný postup prihliadať, mal za to, že ak orgán verejnej správy na svojom webovom sídle ponúkne širokej verejnosti inštrukciu podľa ktorej postúpenie reštitučných nárokov označuje za možné, teda poskytuje verejnosti kvalifikované odborné rady a odporúčania, musí mať pre takýto postup dostatočné informácie, preto ak následne tento postup sám spochybní, nemožno takýto úradný postup považovať za správny. 1.3. Bolo nesporné, že ak by žalobca neuzatvoril podľa inštrukcie SPF Zmluvou o postúpení práv (ktorá bola následne súdmi vyhodnotená ako absolútne neplatný právny úkon) žalobca by v postavení nadobúdateľa práv nenadobudol reštitučný nárok v celkovej hodnote 46.910,84 €, pričom za nadobudnutie týchto práv by žalobca nezaplatil sumu vo výške 47.906,65 € , ktorá mu z jeho majetku preukázateľne ušla. Pokiaľ ide o skutočnú škodu jej výška 47 906,65 € nebola sporná, súd ale nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi žalobcom označenou škodou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom SPF. Žalobca tvrdí, že sa ukázalo, že Zmluva o postúpení práv zo dňa 27.10.2009 je neplatným právnym úkonom (tento právny záver vplýva i z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 42C/361/2010-94 zo dňa 26.08.2011 a potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 527/2011-133 zo dňa 20.06.2012). Žalobcovi mala z tohto neplatného právneho úkonu vzniknúť skutočná škoda 47.906,25 € ktorá predstavuje odplatu ktorú žalobca zaplatil pôvodne oprávnenej osobe za nadobudnutie jej reštitučného nároku. Uzavretím neplatného právneho úkonu s pôvodným oprávneným však žalobcovi označená škoda ešte nevznikla, vznikla mu vymožiteľná pohľadávka voči pôvodnému oprávnenému a škoda mu prípadne vznikne až v dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči pôvodnému oprávnenému. Podľa ustálenej súdnej judikatúry, nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom. Preto ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi (ustanovenia § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. V čase rozhodnutia súdu žalobca nepodal nijakú žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia proti pôvodnému oprávnenému (resp. nepreukázal že si takúto pohľadávku uplatnil a jeho nárok nemohol byť týmto spôsobom nahradený.) Existencia pohľadávky žalobcu na vydanie bezdôvodného voči vyššie uvedenému subjektu - pôvodnému oprávnenému ako postupcovi vylučuje možnosť, aby sa žalobca mohol úspešne domáhať náhrady škody voči štátu podľa zákona č.514/2003 Z.z.(napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4Cdo 199/2005 v spojení s rozhodnutím NS SR, sp. zn. 4CZ 110/84) .Taktiež Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti taktiež už konštatoval (III. ÚS 361/09), že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Nárok na náhradu škody od žalovaného by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým- aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia, (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985). Ak žalobca vo svojich písomných podania používa i argumenty, že by i napriek uvedenému, Zmluvu o postúpení práv zo dňa 27.10.2009 bolo možné považovať za platný právny úkon (odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 129/2018 dňa 30.05.2019) v žalobe ani počas konania neuviedol žiadne skutkové tvrdenia k existencii tvrdenej skutočnej škody za týchto okolností.
1.4. Ak ide o nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku prvoinštančný súd mal za preukázané, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo dokázať vznik škody vo forme ušlého zisku. Žalobca v podaní z 21.3.2016 (č.l. 11) tvrdí, že ušlý zisk vo výške 377.150,- € mu vnikol v dôsledku nečinnosti SPF, nakoľko majetok žalobcu sa nezväčšil o hodnotu nehnuteľností v návrhu zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom (žalobca pritom, predpokladá, že povinnosť uspokojenia reštitučného nároku zakladá právo na získanie konkrétneho, oprávnenou osobou určeného, pozemku, i napriek tomu že tomu tak nie je). Nečinnosť SPF však nebola vyhodnotená súdom ako nesprávny úradný postup, preto nemohlo následkom tejto nečinnosti dôjsť ani k vzniku škody. Žalobca ďalej v konaní (rozporne s pôvodnými v žalobe uvedenými tvrdeniami) argumentuje, že nesprávny úradný postup nevidí v tom, že žalovaný s ním neuzatvoril zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, avšak celý nárok na náhradu škody (ušlý zisk) vypočítava podľa hodnoty a kvality pozemkov, ktoré mali byť prevedené pripravenou zmluvou o bezodplatnom prevode. Všetky argumenty žalobcu, i napriek tomu , že tvrdí opak smerujú k tomu záveru, že pokiaľ by žalovaný s ním zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva uzavrel , a to v čase ako to navrhoval žalobca škoda by mu nevnikla. Tak ako bolo povedané nečinnosť SPF však nebola súdom vyhodnotená ako neprávny úradný postup, napokon to začal tvrdiť i žalobca a to aj napriek tomu, že jeho argumentácia je s týmto tvrdením v zjavnom nesúlade (napr. žalobca tvrdí že žalovaný nemá momentálne v ponuke žiadne náhradné pozemky nachádzajúce sa v zastavanom území obce, ktoré by bolo možné využiť na zastavanie, t. j. v súčasnosti je možné nadobudnúť ako náhradný pozemok len pozemky určené na poľnohospodárske využitie). Žalobcovi nevznikla škoda z dôvodu, že SPF bol nečinný, ak mu vnikla skutočná škoda tak z dôvodu, že nesprávnym úradným postupom žalovaného uzavrel zmluvu, ktorú by inak neuzavrel ak by bol tušil, že táto následne bude vyhodnotená ako neplatný právny úkon, pričom ide len o škodu skutočnú a nie o ušlý zisk v dôsledku absencie príčinnej súvislosti medzi vznikom tvrdeného ušlého zisku a nesprávneho úradného postupu spočívajúceho vo verejnom poskytnutí nesprávnej inštrukcie SPF podľa ktorej sa žalobca riadil . 1.4.1. Súd prvej inštancie poukázal na definíciu ušlého zisku podané najvyššími súdnymi autoritami. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR je ušlý zisk ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti)
- viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.04.2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008. Ušlý zisk možno charakterizovať tiež ako stratu konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote - viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.03.2017, sp. zn. 5 Cdo 195/2015. Žalobca bol v konaní povinný nie len tvrdiť, ale aj preukázať existenciu určitej konkrétnej, reálnej príležitosti, ktorú mal v ňou tvrdenom rozhodnom období (napr. dojednaný zmluvný vzťah), a v dôsledku ktorej by s prihliadnutím na zaužívaný chod vecí (dlhší čas existujúcu príležitosť, prípadne viaceré takéto príležitosti) reálne bez akýchkoľvek pochybnosti (s istotou) došlo k zhodnoteniu (zväčšeniu) jeho majetku v podobe prínosu, výnosu. Žalobca vznik uplatneného ušlého zisku neodvodzoval od straty určitej konkrétnej, reálne existujúcej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia jeho majetku (napr. zmluvného vzťahu), ale odvodil ho len všeobecne od hypotézy, úvahy o potenciálnej (prípadnej) možnosti dosiahnutia zisku (výnosu), ak by vlastnil pôvodné vyvlastnené, prípadne za ne vydané náhradné pozemky (konkrétne nešpecifikoval okolnosti, na základe ktorých mal k uplatnenému ušlému zisku dospieť nebyť nesprávneho úradného postupu SPF), čo však ako skutkové tvrdenie odôvodňujúce vznik nároku na náhradu uplatneného (skutočného) ušlého zisku nie je z hľadiska unesenia bremena tvrdenia vzhľadom na uvedené definície (skutočného) ušlého zisku postačujúce. Žalobca v rámci skutkových tvrdení nepoukázal na žiadnu konkrétnu reálne existujúcu príležitosť, ktorá by viedla k zväčšeniu jeho majetku o hodnotu uplatneného ušlého zisku nebyť nesprávneho úradného postupu SPF, tvrdený ušlý zisk, ktorý si žalobca uplatnil, je preto len hypotetický, a nie skutočný. Súd sa i plne stotožňuje s argumentáciou žalovaného podľa ktorej skutočnosť, že žalobca predložil výpočet určujúci hodnotu nehnuteľnosti podložený vyjadreniami a ocenením realitnej kancelárie (č.l. 94) v žiadnom prípade nezakladá nárok na priznanie náhrady škody vo forme skutočného ušlého zisku. Totiž to, že osoba nadobudne majetok v určitej hodnote ešte neznamená, že by ho v realite za danú hodnotu aj skutočne predala. Hodnota majetku je iba hypotetickým ziskom. Príkladom uvedeného je nadobudnutie veci ocenenej na 1.000.000,- €, o ktorej kúpu nemá nikto záujem, resp. existuje záujem ju kúpiť za 100.000,- €. Zatiaľ čo v prvom prípade
predstavuje ocenenie 40 000,- € hypotetický zisk vlastníka, v druhom prípade predstavuje kúpna cena 40- € zisk vlastníka, ktorý možno dôvodne očakávať (skutočný ušlý zisk). Uvedené platí aj v opačnom postavení, pretože je možné, aby sa vec s hodnotou 100.000,- € v skutočnosti predala za 1.000.000,- €. V tomto prípade by nebolo možné tvrdiť, že vlastník si môže nárokovať iba ocenenú hodnotu veci (100.000,- €) a dôvodne očakávaný zisk z predaja (1.000.000,- €), ku ktorému by s istotou došlo nebyť protiprávneho konania škodcu, si nárokovať nemôže. Z uvedeného vyplýva, že ocenenie veci je z pohľadu nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku irelevantné, pretože ušlý zisk určuje až skutočný dopyt po danej veci - ochota potenciálneho kupujúceho zaplatiť za vec konkrétnu cenu - teda až skutočná majetková transakcia. Skutočný ušlý zisk vznikne až v tom prípade, keď v dôsledku protiprávneho konania škodcu dôjde k zmareniu takej transakcie, ktorá zakladá zvýšenie majetku, napr. neuskutočnenie predaja pozemku, ku ktorému bola uzatvorená zmluva o budúcej kúpnej zmluve s budúcim kupujúcim s konkrétnou cenou. Žalobca nepredložil ani jeden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý podložiť záver o tom, že nadobudnutím pozemkov by sa jeho majetok určite zvýšil o žalovanú sumu. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť titulom nesprávneho úradného postupu žalovaného, a preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 1.5. Pokiaľ ide o vnesenú námietku premlčania, žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca sa o tvrdenej škode a škodcovi dozvedel v momente, keď žalovaný odmietol podpísať Návrh zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva, čiže dňa 13.04.2010, resp. 21.05.2010 (viď rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 42C/361/2010-94 zo dňa 26.08.2011, str. 1 až 2. Z § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že zákon na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom ustanovuje len subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá je 3 ročná a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel. O skutočnej škode sa žalobca dozvedel už z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 42C/361/2010-94 zo dňa 26.08.2011, najneskôr z rozhodnutia Krajského súdu Bratislave sp. zn. 4Co/527/2011 z 20.06.2012, žaloba bola podaná 05.01.2016 (pričom pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je relevantné, kedy oprávnený z rozhodných skutočností dospel k právnemu záveru o tom, že mu nárok vznikol, rozhodujúce sú skutkové, nie právne okolnosti (napr. uznesenie KS BB sp. zn. 14Co/484/2016, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo 1764/2009, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo 208/2012, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo 3914/2012) nakoľko však súd vyhodnotil, že skutočnú škodu si žalobca uplatňuje voči nesprávnemu subjektu, posudzovanie tejto námietky sa stalo bezpredmetným. 1.6. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C.s.p., keď žalovaný bol v konaní plne úspešný, z čoho vyplýva jeho úspech v rozsahu 100%. To v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100% trov konania, s tým, že o výške náhrady trov konania žalovaného (výrok II.), bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) C.s.p., ktoré § 2 ods. 1 zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej ako „zákon č. 62/2020 Z. z.) doplnil a žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100% alebo aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie. Žalobca zdôraznil, že v prípade ak konajúci súd počas celého konania vychádzal z toho, že uplatňuje svoj nárok z dôvodu, že s ním SPF neuzatvoril zmluvu a že s ním nekoná, ide v celom rozsah o nepochopenie podstaty žalobného návrhu. Zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré jasne vyplývajú z obsahu žaloby je zrejmé, že dôvodom na uplatnenie nároku je skutočnosť, že SPF vo svojich interných predpisoch upravoval taký postup oprávnených osôb, podľa ktorého tieto mohli svoje "reštitučné nároky" postúpiť na tretie osoby. Za týchto okolností - teda, že postúpenie reštitučných nárokov označil SPF za legitímny spôsob prevodu reštitučného nároku na tretie osoby ktoré potom vo vlastnom mene mohli uplatňovať jeho splnenie voči SPF - žalobca nadobudol reštitučný nárok od pôvodne oprávnenej osoby. Následne Okresný súd Bratislava V (čo potvrdil aj Krajský súd Bratislava) rozhodol, že postúpenie "reštitučných nárokov" zo strany oprávnených osôb na tretie osoby nie je podľa platného právneho stavu možné, teda ide o absolútne neplatný právny úkon. On teda pri svojom rozhodovaní o tom, či reštitučný nárok nadobudne a za jeho nadobudnutie zaplatí dohodnutú odplatu vychádzal z toho, že reštitučný nárok je postupiteľný, nakoľko táto možnosť priamo vychádzala z interných predpisov SPF. V rámci následného postupu pri plnení postúpeného reštitučného nároku zo strany SPF bol žalobca zo strany SPF "utvrdzovaný" v tom,
že je oprávneným nadobúdateľom práv vyplývajúcich z predmetného reštitučného nároku a to nielen v rámci ukončenia procesu výzvou na uzatvorenie zmluvy o bezodplatnom prevode, ale aj počas jeho priebehu, keď SPF so žalobcom ako s oprávneným z postúpených práv, riadne konal. 2.1. Dôvodom vzniku škody je teda skutočnosť, že SPF upravil vo svojich interných predpisoch, ktoré v tom čase boli verejne dostupné na webovej prezentácii SPF, taký postup oprávnených osôb pri plnení ich reštitučných nárokov, ktorý sa neskôr ukázal ako "nezákonný". V súlade s označeným interným predpisom SPF žalobca postupoval pri nadobudnutí reštitučného nároku od oprávnenej osoby, za tento zaplatil nadobúdaniu cenu vo výške 47.906,65 €. V súlade s uvedeným interným predpisom SPF žalobca ďalej uplatnil takto nadobudnutý nárok na plnenie u SPF, pričom SPF aj vyzval žalobcu na podpis zmluvy. Následne SPF odmietol plniť bez uvedenia dôvodu reštitučný nárok žalobcu a rovnakým spôsobom (bez uvedenia dôvodu) s ním odmietol uzatvoriť zmluvu, na podpis ktorej žalobcu skôr SPF vyzval. Týmto konaním tak bola zmarená zo strany SPF možnosť pre žalobcu nadobudnúť nehnuteľnosť v hodnote 377.155,- €, ktorá predstavuje žalobcov ušlý zisk. Pokiaľ konajúci súd vo vzťahu k ušlému zisku poukazuje na to, že z jeho strany nebola preukázaná žiadna reálna možnosť predmetnú nehnuteľnosť nadobudnúť, je potrebné konštatovať, že súd sa nedostatočne oboznámil s dôkazmi a tvrdeniami žalobcu, ktoré neboli v konaní sporné. Medzi žalobcom o pôvodne oprávnenou osobou vznikol vzťah na základe ktorého žalobca nadobudol reštitučný nárok. Reštitučný nárok je priznaný rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Následne SPF so žalobcom konal v rámci svojho postupu pri určovaní a schvaľovaní náhradných pozemkov. Po ich ustálení SPF vyzval žalobcu na podpis zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorou zmluvou je plnení reštitučný nárok a ktorú na základe tejto výzvy žalobca aj podpísal. Uvedenými skutočnosťami (rozhodnutie v správnom konaní o priznaní "reštitučného nároku", jeho postúpenie na základe usmernenia SPF na žalobcu, konanie SPF so žalobcom a v rámci neho výzva pre žalobcu na podpis zmluvy o bezodplatnom prevode a následné bezdôvodné odmietnutie SPF túto zmluvu uzatvoriť) je podľa názoru žalobcu v celom rozsahu preukázaná konkrétna - nie hypotetická - možnosť pre žalobcu uvedené pozemky nadobudnúť, ktorá vyplývala zo vzťahu medzi žalobcom o SPF, na základe ktorého mal SPF (riadneho chodu veci) tieto pozemky previesť do vlastníctva žalobcu. Žalobca poukázal na odsek 39. napadnutého rozsudku, keď uviedol, že tomuto nerozumie a výklad súdu, podľa ktorého mu ušlý zisk nevznikol nakoľko nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti mohol za uvedenú sumu predať, je v rozpore s definíciou ušlého zisku. V zmysle ustálenej výkladovej a rozhodovacej praxe je ušlým ziskom očakávané zväčšenie majetku, ktoré by nastalo nebyť škodovej udalosti. Takéto zväčšenie majetku nenastáva až predajom nadobudnutej veci (veď nadobúdateľ nemusí mať záujem vec predať, ale môže mať záujem ju držať), ale už jej samotným nadobudnutím, nakoľko už tu dochádza k zväčšeniu majetku. 2.2. Žalobca tiež namietal, že je nepochopiteľný aj záver súdu o tom, že "nečinnosť" SPF vo vzťahu k jeho nároku nie je nesprávnym úradným postupom, nakoľko v období rokov 2010 až 2019 neexistovala právna istota ohľadne možnosti plniť reštitučné nároky inej osobe ako osobe uvedenej v reštitučnom rozhodnutí. Takýto názor je v rozpore s účelom, ktorý zákonodarca sledoval reštitučnými predpismi, ktorým je zmiernenie majetkových krívd. Uvedený záver súdu je dôkazom o jeho neochote zaoberať sa podstatou veci, ktorou je svojvôľa SPF ako inštitúcie konajúcej vo verejnom záujme, nakoľko v období medzi 2010 a 2019 (t.j. keď podľa názoru súdu SPF nebol nečinný keď neplnil reštitučné nároky voči iným ako oprávneným osobám), SPF plnil v roku 2014 iný reštitučný nárok, ktorý bol viacnásobne postúpený a to priamo novému nadobúdateľovi. Z takéhoto postupu SPF je evidentný jeho selektívny prístup pri plnení záväzkov štátu. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý pre prípad, že by odvolací súd neodmietol podané odvolanie navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 4. V replike žalobca poukázal nato, že odvolanie doplnil svoje odvolanie o právnu argumentáciu v zmysle ustanovenia § 362 C.s.p. v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 62/2020 o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a žiadal aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho odvolacieho petitu. 5. V duplike sa žalovaný osobitne vyjadroval k doplneniu dôvodov odvolania, keď uviedol, že sa s stotožňuje s výrokom prvoinštančného súdu a žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov konania. Mal zato, že vzhľadom na to, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, nemohla ani vzniknúť škoda, žalovaný nie je pasívne legitimovaný, nakoľko si žalobca neuplatnil svoj nárok z bezdôvodného obohatenia pred podaním žaloby u postupcu a žalovaný vzniesol námietku premlčania. K absencii nesprávneho úradného postupu uviedol, že žalobca však predbežne prerokoval a v žalobe uplatnil iba nárok na náhradu škody spôsobenej SPF neuzatvorením zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že nárok na náhradu škody bol prerokovaný
len vo vzťahu k tvrdenej nečinnosti SPF, nemožno žalobe vyhovieť ani pre dôvody, ktoré žalobca začal dodatočne tvrdiť. Aj ak by sa SPF hypoteticky dopustilo nesprávneho úradného postupu, inak než nečinnosťou, je potrebné žalobu zamietnuť pre nesplnenie predpokladov uplatnenia nároku na náhradu škody pri výkone verejnej moci na súde. Žalovaný má za to, že sa zverejnením interných predpisov SPF, podľa ktorých sa žalobca riadil, nedopustil nesprávneho úradného postupu, aj keby boli splnené podmienky podľa § 16 ods. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nakoľko žalobca nie je zamestnancom SPF niet dôvodu, aby postupoval podľa týchto vnútorných predpisov a ani, aby s nimi spájal svoje očakávania. To, že žalobca vychádzal z predpisov, ktoré mu nie sú adresované predsa nemôže byť nesprávnym úradným postupom žalovaného. Skutočnosť, že sa žalobca v dôsledku oboznámenia sa s interným postupom SPF rozhodol pre uzatvorenie zmluvy o postúpení práv z 27.10.2009 (v texte aj „zmluva o postúpení reštitučného nároku“) s cieľom získať hodnotnejší pozemok, k čomu napokon nedošlo, nemožno považovať za príčinu vzniku škody. Žalovaný nevykonal žiaden adresný úkon voči žalovanému, na základe ktorého by žalobca mal uzatvoriť zmluvu o postúpení reštitučného nároku. Žalovaný mal zato, že SPF sa nedopustilo nesprávneho úradného postupu ani nečinnosťou, nakoľko neuzatvorenie zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti bolo právom aprobovaným konaním. SPF postupoval správne, keď zmluvu o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti neuzatvoril, nakoľko SPF nemohol s právnou istotou konať a jeho povinnosťou ako orgánu verejnej správy je postupovať v medziach zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s § 34 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách). SPF nebol povinný vo veci konať, nebol povinný uzatvoriť zmluvu o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti, a teda sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Aj pri prevodoch medzi fyzickými osobami dochádza k situáciám, kedy napriek rokovaniam napokon jedna zo strán k uzatvoreniu zmluvy nepristúpi a druhá strana si za takýchto okolností neuplatňuje ušlý zisk. 5.1. Žalovaný poukázal nato, že žalobca predčasne uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci. Žalobca má najprv uplatniť uspokojenie pohľadávky, ktorá mu vznikla neplatnosťou zmluvy o postúpení reštitučných práv. Až v prípade, ak by žalobca nebol úspešný s vymožením bezdôvodného obohatenia, je možné úspešne uplatniť nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovaný v tomto poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.05.2020, sp. zn. 6Cdo/l 84/2018 a tým, že žalobca nepreukázal neúspešné uplatnenie iného právneho titulu voči postupcovi, nesplnil ďalší predpoklad úspešného uplatnenia žaloby o nahradenie škody orgánom verejnej moci, žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Žalovaný preto namietal nedostatok pasívnej legitimácie. 5.2. Žalovaný trval na argumentácii, že žalobca nepreukázal vznik škody (najmä neuplatnenie nároku voči postupcovi) a vo vzťahu k výške škody uvádzanej ako ušlý zisk vo výške 377.150,- € uviedol, že žalobca vyjadreniami realitných kancelárii v konaní preukázal iba hypoteticky ušlý zisk. Žalovaný poukázal nato, že v občianskoprávnych vzťahoch nie je prípustný zjednodušený spôsob vyčíslenia ušlého zisku prostredníctvom tzv. abstraktného ušlého zisku, na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahov. Žalovaný nezmaril realizáciu transakcie, z ktorej mal žalobca získať kúpnu cenu vo výške 377.150,- €, ako sa snažil navodiť žalobca. Neboli teda splnené predpoklady na úspešné uplatnenie ušlého zisku žalobcom. V konečnom dôsledku neuzatvorením zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti nemohol žalobcovi ujsť zisk, nakoľko jej uzatvorením mal zaniknúť reštitučný nárok. Žalobca nespĺňa predpoklady na úspešné uplatnenie ušlého zisku, lebo v prípade odvodzovania nároku od nečinnosti SPF, nejde o ušlý zisk, pretože nejde o dôvodne očakávané zväčšenie majetku, ale o ekvivalenciu za reštitučný nárok, ktorý mal zaniknúť. Navyše tým, že v skutočnosti je nositeľom reštitučného nároku postupca by reštitučný nárok nezanikol a žalobca by sa bezdôvodne obohatil. V prípade odvodzovania nároku od zverejnenia interných prepisov a ďalšieho postupu SPF, nejde o ušlý zisk, nemožno určiť výšku ušlého zisku z údajnej hodnoty pozemkov vymedzených v neuzatvorenej zmluve pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi zverejnením interných predpisov SPF a uzavretím zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti na pozemky s vyššou hodnotou, ako predpokladá zákon č. 503/2003 Z. z. Pre neplatnosť postúpenia reštitučného nároku na žalobcu, neexistuje právny dôvod uzatvorenia zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti na žalobcu. Jej neuzatvorením zo strany SPF nemohla vzniknúť žalobcovi škoda a už vôbec nie škoda vo výške určenej podľa hodnoty pozemkov uvedených v zmluve o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti. 5.3. Žalovaný zotrval aj na námietke premlčania, keď mal zato, že nárok uplatnený žalobcom je premlčaný, pretože už uplynula trojročná subjektívna premlčania doba (§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Ak mala žalobcovi vzniknúť škoda neuzatvorením zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti, tak sa o nej a o tom, kto ju spôsobil, žalobca dozvedel už 13.04.2010 (prípadne 21.05.2010). Na určenie
vzniku nároku, sú rozhodujúce skutkové okolnosti, ak by sme aj pripustili, že sa žalobca dozvedel o vzniku škody rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 4Co/527/2011 z 20.06.2012, je jeho nárok premlčaný (rozsudok OS BA V, spis. zn. 4Co/527/2011 zo dňa 26.08.2011). Žalobca podal žalobu 05.01.2016, a teda uplynuli viac ako 3 roky od najneskoršieho momentu, kedy s úplnou istotou vedel, že mu bola tvrdená škoda spôsobená SPF (rok 2012). Uvedená argumentácia sa vzťahuje na nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci bez ohľadu na to či ho odvodí od nečinnosti SPF, momentu zverejnenia interných predpisov SPF, na základe ktorých údajne uzatvoril zmluvu o postúpení reštitučných práv v roku 2007, údajného postupu SPF voči žalobcovi a pod. Pre uplatnenie námietky premlčania žalovaným v konaní pred prvoinštančným súdom žalobe nemožno vyhovieť (bez ohľadu na ďalšie skutočnosti), prvoinštančný rozsudok je vecne správny. 5.4. Záverom žalovaný uviedol, že existujú samostatné dôvody, pre ktoré nebolo možné žalobe vyhovieť, keď tými dôvodmi je neexistencia konania, s ktorým možno spojiť vznik tvrdenej škody; neunesenie bremena tvrdenia žalobcom; neunesenie bremena dôkazu žalobcom; nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného; premlčanie uplatňovaného nároku na náhradu škody. Žalovaný nevidí ani dôvod na zrušenie rozsudku, ako navrhuje žalobca, keď žalobca viacero ním označených odvolacích dôvodov v doplnení nešpecifikoval, resp. neuviedol, v čom spočívajú. 6. K duplike žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v ktorom vyjadrení poprel všetky tvrdenia žalovaného obsiahnuté v jeho vyjadreniach. V plnej miere sa pridržiaval svojich vyjadrení uvedených v podanom odvolaní zo dňa 21.04.2020 a v odôvodnení odvolania zo dňa 15.05.2020. Žalovaný rozsiahlo argumentuje a uvádza, prečo podľa jeho právneho názoru je rozsudok v predmetnej veci vecne správny. Táto skutočnosť nie je prekvapivá, nakoľko konajúci súd prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia veľkú časť argumentácie žalovaného zo sporového konania. Žalobca sa podrobnejšie vyjadril k odvolacím dôvodom vo svojom podaní zo dňa 15.05.2020, a na týchto trvá, a to aj po doručení vyjadrenia žalovaného. Tento sa vo svojom vyjadrení pridržiava už predtým zvolenej argumentácie, ktorú však žalobca v podanom odvolaní vyvrátil. Rozsiahlosťou svojho vyjadrenia žalovaný zbytočne zahlcuje súd, a snaží sa odviesť pozornosť od skutočnosti, že je to práve žalovaný, ktorý svojou nečinnosťou, ktorá bez pochyby je nesprávnym úradným postupom, a ktorá trvá už viac ako 14 rokov, že krivda ktorá bola žalovanému spôsobená, nie je do dnešného dňa zmiernená. Z písomného odôvodnenia rozsudku konajúceho súdu nepochybne vyplýva, že súd sa nekriticky stotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorú v podstate doslovne prevzal do svojho rozhodnutia, a ďalej sa pre zdôvodnenie svojho rozhodnutia venoval už len poukazom na údajné „rozpory“ vo vyjadreniach žalobcu, namiesto toho aby ich odstránil, ak ich za rozporné považoval. 7. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobu nie je dôvodné. 8. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáha voči štátu náhrady škody vo výške 425.056,65€ (47.906,25€ skutočná škoda + 377.150,-€ ušlý zisk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 17.06.2015 do zaplatenia a to v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý podľa obsahu žaloby (č.l. 1 spisu) a žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č.l. 37 spisu) mal spočívať v nečinnosti SPF a aj v tom, že SPF vo svojich interných predpisoch postúpenie reštitučných nárokov označil za legitímny spôsob prevodu reštitučného nároku na tretie osoby, ktoré potom vo vlastnom mene mohli uplatňovať jeho splnenie voči SPF ale následne súdy rozhodli, že postúpenie "reštitučných nárokov" zo strany oprávnených osôb na tretie osoby nie je podľa platného právneho stavu možné, teda ide o absolútne neplatný právny úkon. 9. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9.1. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného od 1.1.2013 (ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z.“) , štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
9.2. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 9.3. Podľa § 17 ods.1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 9.4. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. 9.5. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. 9.6. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. 10. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa za daného skutkového a právneho stavu zaoberal splnením jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Táto zodpovednosť je objektívna, pričom jej predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú existencia nesprávneho úradného postupu, vznik ujmy, resp. škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. Odvolací súd zastáva tiež názor, že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci. Súd prvej inštancie citoval vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby a to z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie údajného nesprávneho úradného postupu týkajúceho sa nečinnosti SPF (pozri odseky 28.-30. napadnutého rozsudku) a čo sa týka ďalšieho nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody a ani vznik škody vo forme ušlého zisku (pozri odseky 36.-39. napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. 11. Žalobca v odvolaní namietal (bližšie pozri odsek 2. tohto rozsudku), že ak konajúci súd počas celého konania vychádzal z toho, že uplatňuje svoj nárok z dôvodu, že s ním SPF neuzatvoril zmluvu a že s ním nekoná, ide v celom rozsah o nepochopenie podstaty žalobného návrhu. 11.1. Odvolací súd zastáva názor, že uvedené námietky neobstoja. Ako vyplýva z odôvodnenie napadnutého rozsudku súd prvej inštancie v konečnom dôsledku skúmal a posudzoval nesprávny úradný postup SPF čo sa týka jeho nečinnosti, ktorý nemal preukázaný a preto neskúmal ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu. 11.2. Rovnako skúmal a posudzoval aj nesprávny úradný postup ktorý mal spočívať v tom, že SPF vo svojich interných predpisoch postúpenie reštitučných nárokov označil za legitímny spôsob prevodu reštitučného nároku na tretie osoby, ktoré potom vo vlastnom mene mohli uplatňovať jeho splnenie voči SPF ale následne súdy rozhodli, že postúpenie "reštitučných nárokov" zo strany oprávnených osôb na tretie osoby nie je podľa platného právneho stavu možné. V tomto prípade prvoinštančný súd dospel k záveru, že ak orgán verejnej správy na svojom webovom sídle uverejní inštrukciu podľa ktorej postúpenie reštitučných nárokov označuje za možné, teda poskytuje verejnosti kvalifikované odborné rady a odporúčania, musí mať pre takýto postup dostatočné informácie, preto ak následne
tento postup sám spochybní, možno takýto úradný postup považovať za nesprávny úradný postup a preto sa zoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Dôvodom zamietnutia žaloby, nebolo teda nesprávne vyhodnotenie nesprávneho úradného postupu ale skutočnosť, že žalobca nepreukázal splnenie ďalšieho predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to vznik samotnej škody. 12. V súvislosti so vznikom skutočnej škody vo výške 47.906,65€, žalobca v odvolaní zotrval na tom, že dôvodom vzniku škody je skutočnosť, že SPF upravil vo svojich interných predpisoch postup oprávnených osôb pri plnení ich reštitučných nárokov, ktorý sa neskôr ukázal ako "nezákonný" a skutočná škoda 47.906,25 € predstavuje odplatu ktorú žalobca zaplatil pôvodne oprávnenej osobe za nadobudnutie jej reštitučného nároku. 12.1. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že na základe rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede sp. zn.D/2007/00279-3 zo dňa 19.04.2007, právoplatného dňa 23.05.2007, bol oprávnenej osobe Pavel Spevák priznaný reštitučný nárok na vydanie náhradných pozemkov. Zmluvou o postúpení práv zo dňa 27.10.2009 oprávnená osoba Pavel Spevák prevádza na žalobcu svoje práva, ktoré mu vyplývajú ako oprávnenej osobe podľa uvedeného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede za odplatu vo výške 47.906,25 €. V zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 42C/361/2010-94 zo dňa 26.08.2011 a potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 527/2011-133 zo dňa 20.06.2012 Zmluva o postúpení práv zo dňa 27.10.2009 je neplatným právnym úkonom. Ak súd prvej inštancie za takto zisteného skutkového stavu vyvodil právny záver, že uzavretím neplatného právneho úkonu s pôvodným oprávneným však žalobcovi označená škoda ešte nevznikla, vznikla mu vymožiteľná pohľadávka voči pôvodnému oprávnenému a škoda mu prípadne vznikne až v dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči pôvodnému oprávnenému je tento záver správny a námietky žalobcu v odvolaní sú bez právneho významu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti tohto názoru súdu prvej inštancie poukazuje nato, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (okrem tej čo citoval súd prvej inštancie pozri aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 184/2018, 8Cdo 88/2017, 6Cdo 9/2016 6Cdo 27/2016, 4MCdo 3/2014, 7Cdo 16/2011 ; rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 , III. ÚS 45/2008) právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. Rovnaký právny názor je držaný aj literatúrou (pozri napr. JAKUBÁČ Róbert. Náhrada škody a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, In: Bulletin slovenskej advokácie Roč. 22, č. 10 , 2016, s. 19-26; BUDINSKÁ Lucia, Judikatúra Bezdôvodné obohatenie, 2014, s.30-31; VLHOVÁ Petra, Náhrada škody z titulu vykonania exekúcie v rozpore s právom EU; JURČOVÁ Monika a Marianna NOVOTNÁ, Náhrada škody ako prostriedok nápravy v súkromnom práve: XII. Lubyho právnické dni: medzinárodná vedecká konferencia, Praha: Leges, 2016, Teoretik). Náhrada škody z výkonu verejnej moci proti štátu (jeho prípadná zodpovednosť), nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu. Nemožno preto pripustiť, aby sa poškodený domáhal náhrady škody priamo proti štátu bez toho, aby sa aspoň pokúsili vymôcť dlžné peniaze od toho, kto sa na ich úkor, a to prípadne aj za pričinenia štátu, bezdôvodne obohatil. Vznik škody je totiž poškodený povinný preukázať, a v tomto ohľade nie je postačujúce ani len tvrdenie žalobcu, že sa na primárnom dlžníkovi ničoho nedomôže. Preto ak má žalobca pohľadávku voči subjektu a nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka) nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ktorým je existencie škody. 13. Za právne irelevantné považuje odvolací súd aj námietky žalobcu týkajúce sa ušlého zisku vo výške 377.155,- €, keď žalobca namietal záver súdu, že mu ušlý zisk nevznikol nakoľko nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti mohol za uvedenú sumu predať. Tento záver je podľa žalobcu v rozpore s definíciou ušlého zisku, keď v zmysle ustálenej výkladovej a rozhodovacej praxe je ušlým ziskom očakávané zväčšenie majetku, ktoré by nastalo nebyť škodovej udalosti. Takéto zväčšenie majetku nenastáva až predajom nadobudnutej veci (veď nadobúdateľ nemusí mať záujem vec predať, ale môže mať záujem ju držať), ale už jej samotným nadobudnutím, nakoľko už tu dochádza k zväčšeniu majetku. 13.1. V prvom rade odvolací súd poukazuje nato, že ako už uviedol súd prvej inštancie aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo
viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“. Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. Pokiaľ žalovaný nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný. (pozri napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 513/2014, 1Cdo 76/2008, 4MCdo 23/2008, 4Cdo 319/2008). Odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalobca nepreukázal skutočný ušlý zisk, ale ide v danom prípade o hypotetický ušlý zisk. Tento vychádza z tohto, že keby SPF plnil jeho reštitučný nárok a uzavrel so žalobcom ním navrhovanú Zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemku (č.l. 19 spisu) nadobudol by nehnuteľnosti v hodnote 377.150,-€ (7.543m2 x 50,-€), ktoré by mohol v budúcnosti predať. V danom prípade ale žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že mal reálnu možnosť tieto konkrétne nehnuteľnosti predať, keď naviac cena, ktorú uvádzajú realitné kancelárie žiadny spôsobom negarantuje či by bol predmetný pozemok naozaj niekto ochotný kúpiť za uvedené sumy. 13.2. Ak žalobca namietal, že ušlým ziskom je očakávané zväčšenie majetku, ktoré by nastalo nebyť škodovej udalosti, keď takéto zväčšenie majetku nenastáva až predajom nadobudnutej veci ale už jej samotným nadobudnutím tak v tomto smere odvolací súd poukazuje nato, že ak súd v inom konaní vedenom na Okresného súdu Bratislava V pod sp. zn. 42C/361/2010 právoplatne rozhodol, že pre neplatnosť postúpenia reštitučného nároku na žalobcu, neexistuje právny dôvod uzatvorenia Zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti na žalobcu, ktorým rozhodnutím boli účastníci v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. viazaný tak neuzatvorením Zmluvy o bedodplatnom prevode nehnuteľností zo strany SPF nemohla vzniknúť žalobcovi absolútne žiadna škoda vo forme ušlého zisku vo výške určenej podľa hodnoty pozemkov uvedených v zmluve o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené v prejednávanej veci žalobca existujúcimi či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, nepreukázal, že škodová udalosť (nesprávny úradný postup SPF - pozri odsek 11.2.) skutočne zasiahla do priebehu konkrétneho deja vedúceho k určitému zisku čo v konečnom dôsledku vylučuje existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnou udalosťou a ušlým ziskom, ako základnú podmienku vzniku zodpovednosti štátu za škodu. 14. Žalobca v odvolaní poukázal na nepochopiteľný záver súdu o tom, že "nečinnosť" SPF vo vzťahu k jeho nároku nie je nesprávnym úradným postupom, nakoľko v období rokov 2010 až 2019 neexistovala právna istota ohľadne možnosti plniť reštitučné nároky inej osobe ako osobe uvedenej v reštitučnom rozhodnutí 14.1. Odvolací súd sa stotožňuje zo závermi súdu prvej inštancie, že nečinnosť ako nesprávny úradný postup zo strany SPF nebol preukázaný nakoľko neuzatvorenie zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti bolo právom aprobovaným konaním. SPF postupoval správne, keď zmluvu o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti neuzatvoril, nakoľko SPF nemohol s právnou istotou konať a jeho povinnosťou ako orgánu verejnej správy je postupovať v medziach zákona a to čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s § 34 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Naviac v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V prejednávanej veci žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že zo strany žalobcu bola podaná sťažnosť na prieťahy a nečinnosť SPF a preto logicky ani nie je možné pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vychádzať z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, resp. právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej a prijať záver o nesprávnom úradnom postupe SPF čo sa týka prieťahov a jeho nečinnosti. 15. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.) vrátane výroku o náhrade trov konania o ktorom súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. vzhľadom na celkový úspech žalobkyne v konaní.
16. Záverom odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k vznesenej námietke premlčania, keďže žalovaný na tejto námietke zotrval a mal zato, že táto je dôvodná. 16.1. Odvolací súd zastáva názor, že žalobca sa vzhľadom na uplatnenú škodu z dôvodu nesprávneho úradného postupu tak ako tento nesprávny úradný postup špecifikoval dozvedel o škode dňa 9.7.2012 kedy mu bol doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 4Co/527/2011 zo dňa 20.06.2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V spis. zn. 4Co/527/2011 zo dňa 26.08.2011 ktorým bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemku reg. KN-C par. č. XXX/XXX o výmere XX XXX F.. V danom prípade by 3 ročná premlčacia lehota ktorá začala plynúť s poukazom na ustanovenia § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka dňa 10.7.2012 uplynula dňa 10.7.2015 ale lehota neplynula počas predbežného prerokovania nároku a to od podania žiadosti 16.6.2015 počas 6 mesiacov, keďže žalovaný nepreukázal kedy vyjadrenie zo dňa 26.11.2015 (č.l. 41 spisu) bolo doručené žalobcovi. Reálne preto uplynula táto 3 ročné premlčacia doba dňom 10.1.2016. Ak žaloba bola podaná na súd dňa 5.1.2016 bola podaná pred uplynutím premlčacej doby a preto nie je námietka premlčania vznesená žalovaným dôvodná. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).