Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_15Co-30-2024.pdf
PDF · 199.89 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/30/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vlasty Ondrejkovej a členov senátu JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Pavla Lukáča, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX Topoľčany, občan SR, 2/ D. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX E., občan SR, 3/ F. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX E., C. XXXX/XX, občan SR, zastúpení: JUDr. Peter Marko, advokát so sídlom Sv. Cyrila a Metoda 4648/5, 955 01 Topoľčany, proti žalovaným: 1/ F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX E., občan SR, zastúpený: Mgr. Katarína Šimánková, advokátka so sídlom Jesenského 230/7, 958 01 Partizánske, 2/ D. H. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., občan SR, 3/ F. G. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., občan SR, žalované v 2. a 3. rade zastúpené: AGILITA ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., so sídlom Panenská 7, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 753 510, o určenie, že do dedičstva patrí nehnuteľnosť, o odvolaní žalovaných v 1. až 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra (do 31. 05. 2023 Okresného súdu Topoľčany) č. k. TO-5C/55/2019 – 458 zo dňa 10. 05. 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. TO-5C/55/2019 – 578 zo dňa 17. 01. 2024, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovia v 1. až 3. rade m a j ú proti žalovaným 1. až 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že do dedičstva po neb. D. C., I. B., zomrelej XX. XX. XXXX patrí nehnuteľnosť v kat. úz. E. zapísaná Okresným úradom Topoľčany, katastrálny odbor na LV č. XXXX ako byt v osobnom vlastníctve s. č. XXXX na parc. č. XX, parc. č. XX, parc. č. XX pod C. XX vo vchode „C“ na 1.p, číslo bytu XX v podiely 1/1 a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu na príslušenstve v podiely 150/10 000 (I. výrok), žalobcom v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 2. a 3. rade v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením (II. výrok) a žalovaným v 2. a 3. rade uložil povinnosť zaplatiť znaleckej organizácií J. K. L., s. r. o, IČO: XX XXX XXX, so sídlom k L. XXXX/XX, C. M. C. znalečné vo výške 479,78 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (III. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 2 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, ods. 2, § 39, § 123, § 132 ods. 1, § 460, § 473 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c) Civilného sporového konania (ďalej len „CSP“) a v časti trov konania s poukazom na § 255 ods. 1, § 257 CSP. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal otázkou splnenia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby. Súdna prax zaujala stanovisko, že žaloba o určenie, že určitá nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi (žaloba o určenie dedičstva) je považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec alebo právo patrí do dedičstva
(NS SR sp. zn. 3Cdo 178/2006). Pre takéto sporové konanie je však treba všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov podľa § 77 ods. 1 CSP (NS SR sp. zn. 1Cdo 183/2009, sp. zn. 3Cdo 222/2010). V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné (uznesenie NS SR z 16. 12. 2010, sp. zn. 3 Cdo 154/2010). Vyhovujúci rozsudok požadovanému určeniu je listinou, na základe ktorej príslušná správa zapíše stav, aký tu bol pred uzavretím napadnutej darovacej zmluva a následne kúpnej zmluvy - vlastnícke právo D. C. k bytu, žalobcovia sa v takom prípade budú môcť domáhať prejednania dedičstva po poručiteľke D. C.. Stranami sporu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, musia byť všetci dedičia prichádzajúci do úvahy po poručiteľovi, a to tak na strane žalobcov alebo na strane žalovaných. Túto podmienku považoval za splnenú. Z dedičského spisu sp. zn. 13D/761/2006 vyplýva, že dedičmi po poručiteľke D. C., zomr. XX. XX. XXXX boli deti poručiteľky, a to žalobca v 1. rade ako syn poručiteľky a žalobcovia v 2. a 3. rade, ktorí sú deťmi zomr. D. C., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX a bol synom poručiteľky a žalovaná v 2. rade, dcéra poručiteľky. Žalovaná v 3. rade je dcérou žalovanej v 2. rade a je stranou konania z toho dôvodu, že bola účastníčkou právnych úkonov, ktoré sú dôvodom podania žaloby. Ako vlastník sporných nehnuteľností je zapísaný žalovaný v 1. rade v podiele 1/1-ina.
3. Súd prvej inštancie mal za preukázané naliehavý právny záujem žalobcov vo vzťahu k žalovaným na požadovanom určení, keď nehnuteľnosť je v súčasnosti zapísaná na liste vlastníctva v prospech žalovaného v 1. rade ako vlastníka, k čomu podľa žalobcov došlo na základe neplatných právnych úkonov. Predmetné určenie ovplyvní ich ďalšie postavenie v majetkovej sfére, keďže súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre dodatočné prejednanie majetku poručiteľky, ktorej sú žalobcovia v 1. až 3. rade a žalovaná v 2. rade zákonnými dedičmi.
4. S ohľadom na uvedené sa súd prvej inštancie najskôr zaoberal prejudiciálnou otázkou, ktorou je platnosť, resp. neplatnosť predmetných právnych úkonov, a to darovacej zmluvy uzatvorenej medzi poručiteľkou neb. D. C. ako darkyňou a žalovanou v 3. rade ako obdarovanou dňa 19. 08. 2004 a následne otázkou platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 01. 08. 2018 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade ako kupujúcim a žalovanou v 3. rade ako predávajúcou, ktorých predmetom bol prevod spornej nehnuteľnosti.
5. Žalobcovia v 1. až 3. rade sa domáhali určenia neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004 podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že poručiteľka nebola a nemohla byť v čase jej uzavretia schopná posúdiť následky svojho konania a posúdiť obsah a význam dotknutého právneho úkonu, pretože pre svoje ochorenie bola ľahko ovplyvniteľná. Žalovaná v 2. rade uviedla, že poručiteľka v roku 2004 na základe slobodnej vôle darovala dvojizbový byt, v ktorom bývala, jej dcére G. G.. Toto rozhodnutie urobila slobodne, vážne a pred notárom. Žalovaná v 3. rade uviedla, že darkyňa uzavrela darovaciu zmluvu na základe slobodnej vôle, pričom zmluvná voľnosť nebola ničím obmedzená a právny úkon bol vykonaný v predpísanej forme, zrozumiteľný a určitý a osvedčený na notárskom úrade. D. C. bola v čase vykonania darovacej zmluvy spôsobilá na právne úkony a nemá žiadne vedomosti, že by jej zdravotný stav nedovoľoval predmetný právny úkon vykonať. Celá žaloba je nedôvodná, pretože D. C. nebola v stave ako uvádza žalobca v 1. rade, jeho tvrdenia nie sú ničím preukázané.
6. Napriek protichodným tvrdeniam strán sporu, týkajúcich sa uzatvorenia spornej darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004, súd prvej inštancie ustanovil do konania znaleckú organizáciu J. K. L. s. r. o., ktorá vypracovala znalecký posudok č. XX/XXXX, zo záverov ktorého vyplynulo, že po psychopatologickej analýze všetkého dostupného informačného materiálu po porade znalcov a realizácií psychopatologického rozboru psychiatrickej znaleckej kauzy dospeli k zhodným, a teda jednostranným názorom znalcov znaleckej organizácie, že u darkyne D. C. sa (s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote) jednalo o prítomnosť Organickej poruchy osobnosti s rozvíjajúcou sa demenciou, pričom táto trvalá ťažká duševná porucha u darkyne podmieňovala chorobné narušenie konania, kedy sa nejednalo o slobodné konanie posudzovanej darkyne, ale o konanie, ktoré bolo chorobne podrobivé,
submisívne a následne (s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote) rozhodujúcim spôsobom bola k uzatvoreniu, resp. podpisu darovacej zmluvy dňa 19. 08. 2004 ovplyvnená dcérou, resp. vnučkou, teda obdarovanou, ktorá sa v tom čase o ňu starala. Posudzovaná za daných okolností s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nekonala slobodne. V čase pred realizáciou ako aj v čase realizácie právneho úkonu boli prítomné také faktory, ktorými boli na jednej strane najmä vysoko pravdepodobná blížiaca sa k istote chorobná sugestibilita organicky narušenej osobnosti posudzovanej a na strane druhej snaha, záujmy obdarovanej (dcéra, prípadne vnučka), ktorými mohla byť posudzovaná ovplyvniteľná a ovplyvnená, podvoľovala sa a pasívne strpela, aby takýto právny úkon zrealizovala. Posudzovaná vzhľadom na svoj psychický stav nemohla dostatočne rozumieť obsahu a právnym dôsledkom, následkom predmetného právneho úkonu, pretože týmto úkonom v princípe konala v nesúlade so svojimi celoživotnými záujmami a filozofiou, keďže zverila všetok svoj majetok len jedinému zo svojich detí, resp. vnukov, čím ďalšie deti (synov) a vnúčatá ukrátila o dedičstvo po nej, napriek tomu, že s nimi mala dobré a harmonické vzťahy. Posudzovaná s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nekonala slobode, ale bola k právnemu úkonu zmanipulovaná a pasívne ho realizovala v intenciách svojej chorobnej, organickej sugestibility a dôverčivosti. Toto jej konanie sa úplne vymyká z jej predchádzajúcej životnej línie a zvyklostí, teda považujú ho za chorobné. Posudzovaná trpela trvalou ťažkou duševnou poruchou, ktorá ju robila úplne nespôsobilou pre realizáciu predmetnej darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004.
7. Žalované v 2. a 3. rade v písomnom vyjadrení k znaleckému posudku namietali, že nebohá neabsolvovala v roku 2004 v rozhodnom čase, či v čase pred, resp. krátko po vykonanom právnom úkone žiadne psychiatrické vyšetrenie lege artis s diagnostickým záverom podloženým viac dimenzionálnymi relevantnými podkladmi. Je evidentné, že znalci pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzali len z konziliárnych psychiatrických vyšetrení, ktoré boli vykonané dňa 27. 05. 2004 po hospitalizácií na internom oddelení nebohej a dňa 06. 04. 2004 za očnej hospitalizácie, kde bolo konštatované, že nebohá nespolupracovala. Znalec zameral svoju pozornosť na vytrhávaní čiastočných údajov zo správ lekárov a na ich základe vybudoval svoje diagnostické závery, zameriaval pozornosť iba na skutočnosti, ktoré korešpondujú so záverom posudku, t. j. na tie dôkazy, ktoré spochybňujú pamäťové schopnosti nebohej. Dovoľujú si poukázať na rozporuplnosť v znaleckom posudku, ktorý nepreukázal, rozhodne nie v zmysle lege artis Organickú poruchu osobnosti nebohej. Organická porucha osobnosti nezakladá v žiadnom prípade nespôsobilosť k právnym úkonom. Znalci zapracovali do záverov forénznej projekcii ovplyvňovanie darkyne a hodnotili dôkazy, čo je absolútne neprípustné tým, že expresis verbis znalci uvádzajú ovplyvňovanie darkyne inou osobou v súvislosti s chorobnou podrobivosťou, submisivitou, odhliadnuc od toho, že takéto chorobné zmeny ako chorobná podrobivosť, či submisivita, ako chorobná porucha správania ani nejestvujú ako psychopatologický symptóm. K týmto námietkam znalci uviedli, že psychiatrické znalecké posudzovanie nebohej je možné realizovať len nepriamo - odbornou analýzou dostupných informácií o jej psychickom stave z rôzne vierohodných svedeckých informačných zdrojov (čo posudzuje výlučne súd) a zo psychiatricky relevantných nálezov zo zdravotnej dokumentácie a ich následnou psychopatologickou syntézou. Výsledkom je potom diagnostická a forenzne psychiatrická úvaha vychádzajúca z teoretických poznatkov a klinickej erudície znalcov, ktorá je aplikovaná na konkrétny prípad s vysokou mierou pravdepodobnosti, teda nie s istotou, pretože znalec - psychiater posudzovaného nikdy priamo nevyšetroval. Iné alternatívy ako odborne interpretovať psychický stav u posudzovaného, ktorý je nebohý, neexistujú. K rozporom, na ktoré poukazujú žalované v 2. a 3. rade, týkajúce sa rozporov na strane 25-26 ZP, uviedli, že v obsahu týchto dvoch tvrdení (ak sú citované kompletne) nenachádzajú a nevidia žiadny rozpor. K námietke o absencii nestrannosti konštatovaní v ZP uvádzajú, že nikto zo znalcov sa necítil a necíti byť akýmkoľvek spôsobom vo veci zaujatý. Vo vzťahu k Organickej poruche osobnosti, ktorú iba predpokladajú, zaujímajú stanovisko, že sa vždy jedná o trvalú duševnú poruchu forenzne psychiatricky významnú. Odmietajú tvrdenie, že až preukázaná demencia od pásma stredne ťažkého zakladala pochybnosť o mentálnej kompetencii poručiteľa. Súdne- psychiatrické úvahy znalcov nie je možné považovať za právnické hodnotenie dôkazov. Ako znalci sú si plne vedomí skutočnosti, že nie sú oprávnení hodnotiť dôkazy z hľadiska právneho a takto ani dôkazy a informácie nehodnotia, avšak pri forenzne psychiatrických úvahách musia vychádzať z informácií, ktoré a nachádzajú a sú dostupné v predloženom súdnom spisovom materiály. Ktoré tvrdenia, teda či tvrdenia žalobcov alebo žalovaných sú pravdivé, resp. vierohodné posudzuje výlučne súd. V žiadnom prípade a nikde nehodnotia vierohodnosť svedeckých výpovedí, pretože si uvedomujú, že toto je výsadné právo súdu. V konečnom dôsledku je iba vecou súdu, či sa s ich forenznými psychiatrickými úvahami a závermi stotožní alebo nie. Záverom dodali, že psychiatrické posudzovanie nebohých tzv. posudzovanie po smrti (post mortem) je veľmi obtiažne. Možno vychádzať iba z informácií, ktoré sú
dostupné najmä z predloženej zdravotnej dokumentácie, ak táto existuje, posudzovaní nemuseli byť nikdy v živote psychiatricky exaktne vyšetrovaní, znalec nie je kompetentný hodnotiť vierohodnosť výpovedí zúčastnených strán sporu a svedkov, často chýbajú vierohodné informácie o psychických prejavoch posudzovaných. Pri znaleckom posudzovaní duševného stavu nebohej osoby nikdy nemôžu žiadni znalci dospieť k absolútne spoľahlivým a jednoznačným záverom, vždy totiž všetky úvahy a závery znalcov sú len v rovine pravdepodobnostnej, pretože znalci nikdy nemali možnosť posudzovaného osobne vyšetriť počas trvania života.
8. Znaleckým dokazovaním a písomným vyjadrením súdnych znalcov, nepriamo výpoveďou svedkyne H. F. D. mal súd prvej inštancie bez pochybností preukázané, že u darkyne D. C. sa (s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote) jednalo o prítomnosť Organickej poruchy osobnosti s rozvíjajúcou sa demenciou, pričom táto trvalá ťažká duševná porucha u darkyne podmieňovala chorobné narušenie konania, kedy sa nejednalo o slobodné konanie posudzovanej darkyne, ale o konanie, ktoré bolo chorobne podrobivé, submisívne a následne (s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote) rozhodujúcim spôsobom bola k uzatvoreniu, resp. podpisu darovacej zmluvy dňa 19. 08. 2004 ovplyvnená dcérou, resp. vnučkou, teda obdarovanou, ktorá sa v tom čase o ňu starala. V čase uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004 poručiteľka D. C. ako darkyňa konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. Znalci dospeli k zhodným a teda jednostranným názorom, že darkyňa D. C. za daných okolností s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nekonala slobodne. V čase pred realizáciou ako aj v čase realizácie právneho úkonu boli prítomné také faktory, ktorými boli na jednej strane najmä vysoko pravdepodobná blížiaca sa k istote chorobná sugestibilita organicky narušenej osobnosti posudzovanej a na strane druhej snaha, záujmy obdarovanej (dcéra, prípadne vnučka), ktorými mohla byť posudzovaná ovplyvniteľná a ovplyvnená, podvoľovala sa a pasívne strpela, aby takýto právny úkon zrealizovala. Posudzovaná vzhľadom na svoj psychický stav nemohla dostatočne rozumieť obsahu a právnym dôsledkom, následkom predmetného právneho úkonu, pretože týmto úkonom v princípe konala v nesúlade so svojimi celoživotnými záujmami a filozofiou, keďže zverila všetok svoj majetok len jedinému zo svojich detí, resp. vnukov, čím ďalšie deti (synov) a vnúčatá ukrátila o dedičstvo po nej, napriek tomu, že s nimi mala dobré a harmonické vzťahy. Nebohá D. C. s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nekonala slobodne, ale bola k právnemu úkonu zmanipulovaná a pasívne ho realizovala v intenciách svojej chorobnej, organickej sugestibility a dôverčivosti. Toto jej konanie sa úplne vymyká z jej predchádzajúcej životnej línie a zvyklostí, teda považujú ho za chorobné. Nebohá D. C. teda trpela trvalou ťažkou duševnou poruchou, ktorá ju robila úplne nespôsobilou pre realizáciu predmetnej darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004.
9. Podľa názoru súdu prvej inštancie nedostatok spôsobilosti na právne úkony (judikovanej alebo faktickej) v dôsledku duševnej poruchy je dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu verejnej ochrany, prihliada sa na ňu aj bez námietky, t. j. z úradnej povinnosti (ex offo) a nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje a z rovnakého dôvodu nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť. V dôsledku absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004 je potom neplatná aj následne uzatvorená kúpna zmluva uzatvorená dňa 01. 08. 2018 medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 3. rade, a to z dôvodu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má.
10. Ohľadom námietok žalovaných v 2. a 3. rade k znaleckému posudku, súd prvej inštancie uviedol, že súdni znalci bez akýchkoľvek pochybností ozrejmili námietky žalovaných v 2. a 3. rade. Znalecký posudok je jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd síce hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 191 CSP, od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdom podľa zásad § 191 CSP. Súd hodnotí presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie jeho záverov a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Hodnotenie dôkazu znaleckým posudkom teda spočíva v posúdení, či závery posudku sú náležite odôvodnené, či sú podložené obsahom nálezu, či bolo prihliadnuté ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa bolo treba vysporiadať, či závery posudku nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov a či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logiky. Z uvedeného vyplýva, že dôkaz znaleckým posudkom súd hodnotí ako každý iný dôkaz, nemôže však preskúmavať vecnú správnosť odborných záverov. Znalecký posudok č. XX/XXXX považoval súd prvej inštancie za presvedčivý, úplný vo vzťahu k zadaniu,
je v ňom logické odôvodnenie jeho záverov a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Závery posudku sú náležite odôvodnené, sú podložené obsahom nálezu, bolo prihliadnuté ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa bolo treba vysporiadať, závery posudku nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov, odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logiky. Pokiaľ by znalci chceli prijať iný záver, nepochybne by túto skutočnosť uviedli v znaleckom posudku.
11. Súd prvej inštancie k návrhu žalovaných v 2. a 3. rade na vykonanie dôkazu výsluchom svedka JUDr. G. F., uviedol, že tento výsluch nebolo možné vykonať z dôvodu, že svedok odoprel vypovedať vo veci a žalobcovia v 1. až 3. rade nedali súhlas na jeho vypočutie.
12. Žalovaný v 1. rade v konaní poukazoval na dobromyseľnosť žalovaného 1. rade pri nadobúdaní predmetnej nehnuteľnosti s tým, že musí byť dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva v právnom štáte poskytnutá ochrana pred iným vlastníkom, poukázal pritom na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/71/2011, podľa ktorého ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou nemo plus iuris možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akékoľvek pochybnosti zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol, pričom žalobcovia pristupovali k svojím právam nedbalo, ak od pôvodného prevodu nehnuteľnosti z roku 2004 pristupovali pasívne k ochrane svojich práv a tohto sa domáhali až po takmer 15 rokoch. Práve týmto ich konaním vytvorili priestor pre situáciu, ktorá nastala a to, že do vlastníckych vzťahov nehnuteľnosti vstúpila tretia osoba
- žalovaný 1. rade.
13. Súd prvej inštancie ohľadom otázky prelomenia zásady nemo plus iuris pri nadobúdaní nehnuteľnosti poukázal na rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 04. 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, v zmysle ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti. Základným dôvodom pre posudzovanie otázky prednosti zásady nemo plus iuris s ochranou dobromyseľného nadobúdateľa bola rozporuplnosť doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu SR. Rozhodnutie Ústavného súdu SR z januára 2021 sp. zn. I.ÚS 510/2016 rieši otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. Najvyšší súd pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné. Medzi výnimky podľa NS SR patrí: 1/ neoprávnený dedič (§ 486 OZ), 2/ obchodnoprávne vzťahy (§ 446 ObZ) 3/ konkurzné konanie (§ 93 ods.3 zákona o konkurze a reštrukturalizácií), 4/ prevod cenných papierov (§ 19 ods.3 zákona o cenných papieroch) a 5/ exekúcia (upravené nepriamo v § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku). Najvyšší súd sa vyjadril aj k otázke záväznosti a hodnovernosti údajov katastra. Aj keď dôvera v rozhodnutia orgánov štátu a verejnej moci je súčasťou princípu právnej istoty, správnosť týchto údajov nemôže byť vnímaná v každom konkrétnom prípade a právna istota môže byť prelomená konkrétnou právnou úpravou. Rozhodnutie o povolení vkladu teda nepredstavuje nevyvrátiteľnú domnienku o existencii vlastníckeho práva alebo iného zapisovaného práva konkrétnej osoby k danej nehnuteľnosti (k § 70 ods.1 katastrálneho zákona).
14. Z vyššie uvedených záverov najvyššieho súdu vyplýva, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť údaja zapísaného v katastri nehnuteľnosti o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. K zmene vlastníka prevádzanej nehnuteľnosti de iure sa okrem povolenia vkladu vyžaduje aj existencia platnej zmluvy a existencia vlastníckeho práva prevodcu. Samotná faktická zmena zápisu v katastri nehnuteľností nie je sama o sebe dostatočným podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Dobrá viera nadobúdateľa vlastníckeho práva je významná len v zákonom výslovne uvedených prípadoch. V iných prípadoch je relevantná len pre nároky podľa §126 ods. 2 a § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
15. Pre vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil, že do dedičstva po neb. D. C., I. B., zomrelej XX. XX. XXXX patrí nehnuteľnosť v kat. úz. E. zapísaná Okresným
úradom Topoľčany, katastrálny odbor na LV č. XXXX ako byt v osobnom vlastníctve s. č. XXXX na parc. č. XX, parc. č. XX, parc. č. XX pod C. XX vo vchode „C“ na 1.p, číslo bytu XX v podiely 1/1 a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu na príslušenstve v podiely 150/10 000.
16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcom v 1. až 3. rade, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal voči žalovaným v 2. a 3. rade, ktoré boli vo veci neúspešné, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, súd mal za to, že tento nedal príčinu na vedenie sporu, v čom vidí dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, pre ktorý súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, a preto žalovanému v 1. rade ako neúspešnej strane v spore povinnosť zaplatiť náhradu trov konania neuložil.
17. Záverom súd prvej inštancie rozhodol o znalečnom znaleckej organizácii J. K. L. s. r. o. tak, že žalovaným v 2. a 3. rade uložil povinnosť zaplatiť znaleckej organizácií J. K. L., s. r. o, IČO: 36 339 491, so sídlom k L. XXXX/XX, C. M. C. znalečné vo výške 479,78 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že v konaní zložili žalobcovia v 1. až 3. rade preddavok spolu v sume 750 eur na trovy dôkazu, ktorý navrhli vykonať, pričom znaleckej organizácií J. K. L., s. r. o. bolo uznesením sp. zn. 5C/55/2019 – 263 zo dňa 02. 07. 2021 priznané znalečné v sume 1 229,78 eura, vyplatené zo zálohy im bolo 750 eur a zostalo zaplatiť sumu 479,78 eura. O náhrade priznaného znalečného nepokrytého preddavkom súd prvej inštancie rozhodol v konečnom rozhodnutí.
18. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 1. a žalované v 2. a 3. rade.
19. Žalovaný v 1. rade napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a žalovanému v 1. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal stranami navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodných skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S ohľadom na určovací charakter žaloby mal za to, že v danom prípade nebola splnená základná podmienka procesnej prípustnosti podanej žaloby a to preukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení v zmysle petitu žaloby. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe je naliehavý právny záujem na určení toho, či tu právo je alebo nie je, daný iba vtedy, ak by bez takéhoto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, a to za predpokladu, že toto ohrozenie alebo túto neistotu možno odstrániť iba rozhodnutím súdu. Právny záujem však naliehavý nie je, ak sa žalobca môže, prípadne mohol domáhať svojho práva prostredníctvom iných prostriedkov ochrany práva. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že k prvotnému spornému právnemu úkonu – darovacej zmluve medzi pôvodnou vlastníčkou, neb. D. C. a žalovanou v 3. rade, došlo v auguste roku 2004. K úmrtiu pôvodnej vlastníčky – D. C. došlo XX. XX. XXXX. Žalobcovia vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti od jeho zavkladovania v katastri nehnuteľnosti v roku 2004 až do skončenia dedičského konania po nebohej D. C. nijak nenamietali. Z výpovede žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade vyplýva, že mali vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť bola prevedená a nie je predmetom dedičského konania a zároveň potvrdili, že medzi dedičmi po nebohej došlo k určitej dohode o vyporiadaní dedičstva aj v časti tejto nehnuteľnosti. Bezpochyby je možné konštatovať, že dedičia po nebohej mali možnosť, v prípade pochybností o platnosti pôvodnej darovacej zmluvy, v čase po jej uzatvorení, ako aj počas prebiehajúceho dedičského konania uplatniť právne prostriedky na odstránenie tohto údajne protiprávneho stavu. Ak ale žiadne z týchto prostriedkov nevyužili, nie je ich konanie možné posudzovať inak, ako hrubú nedbalosť voči svojim právam (a v dôsledku aj nedbalosti k právam všetkých osôb ktorých sa vlastnícke právo v budúcnosti mohlo dotýkať). Za týchto okolností považoval za neprípustné, aby podaná určovacia žaloba bola prostriedkom na nápravu práv žalobcov ohrozených ich vlastnou nedbalosťou. Zdôraznil, že konanie žalobcov, kedy ich 15 ročný pasívny prístup k ochrane svojich práv, vytvoril priestor pre ohrozenie práva tretích osôb, ktorou bol v tomto prípade dobromyseľne nadobúdajúci žalovaný v 1. rade. Žalobcovia mali možnosť domáhať sa svojich práv prostredníctvom iných právnych inštitútov, tieto však bez riadneho dôvodu nevyužili, a preto nemožno považovať naliehavý právny záujem žalobcov na určení právnej skutočnosti za osvedčený. Vo vzťahu k riešeniu prejudiciálnej otázky, ktorou bola platnosť prvotnej zmluvy medzi nebohou ako darkyňou a žalovanou v 3. rade ako obdarovanou a tiež platnosti na to nadväzujúcej kúpnej zmluvy súd uviedol, že vychádzal zo znaleckého dokazovania a tiež z výpovede MUDr. F. D.. Z výpovede svedkyne H. D. na pojednávaní dňa 21. 09.
2020 však vyplýva, že pani D. C. vyšetrila prvýkrát v auguste 2005, a následne v septembri 2005, tzn. 12 a viac mesiacov po uzatvorení spornej zmluvy. Svedkyňa tiež uviedla, že vyšetrenie p. C. nebolo zamerané na zisťovanie jej spôsobilosti na právne úkony. V žiadnom prípade teda nie je možné konštatovať, že uvedená svedkyňa čo i len nepriamo prispela k potvrdeniu nespôsobilosti p. C. k právnemu úkonu v dôsledku poruchy osobnosti, v čase uzatvorenia spornej darovacej zmluvy. V tejto časti je preto nevyhnutné konštatovať, že záver súdu je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Znalecký posudok č. XX/XXXX z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria vypracovaný znaleckou organizáciou J. K. L., s. r. o. považoval za nerelevantný a rovnako nepreukazujúci nespôsobilosť nebohej k právnemu úkonu v dôsledku poruchy osobnosti, v čase uzatvorenia spornej darovacej zmluvy. Z obsahu znaleckého posudku vyplýva, že tento nemožno považovať za objektívny a nezaujatý, pretože znalci sa v rámci neho do značnej miery venovali právnej stránke veci, fakticky hodnotili skutkový stav veci a jeho závery sú v rozpore s písomnými podkladmi, z ktorých znalci vychádzali. Na preukázanie nepravdivosti tvrdení žalobcov o nespôsobilosti nebohej k právnym úkonom v dôsledku choroby v období roku 2004 bol v konaní navrhnutý výsluch svedka – advokáta JUDr. G. F., ktorý mal byť v septembri 2004 oslovený nebohou vo veci poskytnutia právnej pomoci s vyporiadaním reštitučných majetkových nárokov. Súd prvej inštancie výsluch tohto svedka nevykonal z dôvodu, že svedok odoprel vypovedať vo veci a zároveň žalobcovia nedali súhlas na jeho vypočutie. Vzhľadom k tomu, že obsahom jeho výpovede nemala byť konkrétna právna služba, ale iba okolnosti za akých k nej došlo, bol toho názoru, že neboli splnené podmienky na odopretie výpovede tohto svedka. Išlo o nesprávny postup súdu, ak nevykonal dokazovanie vyššie navrhovaného svedka. Na základe uvedeného záver súdu, podľa ktorého považuje právny úkon nebohej za absolútne neplatný podľa § 38 ods. 1, ods. 2 z dôvodu duševnej poruchy prevodkyne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Aj v prípade, ak by bolo možné považovať za správny záver súdu o danosti naliehavého právneho záujmu žalobcov a absolútnej neplatnosti prvotného právneho úkonu – darovacej zmluvy, naďalej pretrváva potreba riešenia otázky dobromyseľnosti nadobúdateľa vlastníckeho práva – žalovaného v 1. rade. V tomto smere sa súd opieral o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. 04. 2021, v zmysle ktorého je neprípustné rozširovanie ochrany dobromyseľného vlastníka nad zákonom vymedzené výnimky a stručnosti odkázal tiež na aktuálny nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 510/2016 zo dňa 19. 01. 2021. Vzhľadom na načrtnutú judikatúru Ústavného súdu SR je možné konštatovať, že odklon od uplatnenia zásady nemo plus iuris nie je v zásade vylúčený v prípade, ak sú dané výnimočné okolnosti ktoré by založili dobromyseľnosť nadobúdateľa vlastníckeho práva s následkom jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka, pričom dobromyseľnosť musí byť v každom jednotlivom prípade náležite a prísne hodnotená. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný v 1. rade pri uzatváraní kúpnej zmluvy k spornej nehnuteľnosti zachoval všetku opatrnosť – nehnuteľnosť si prehliadol na osobnej obhliadke, nechal si právny stav nehnuteľnosti preveriť sprostredkovateľom (realitnou kanceláriou), vykonal kontrolu aktuálneho listu vlastníctva, z ktorého nevyplývalo žiadne obmedzenie nehnuteľnosti. Až následne, po zhodnotení všetkých uvedených okolností, z ktorých objektívne nevyplývali pochybnosti o právnom stave nehnuteľnosti, pristúpil k podpisu kúpnej zmluvy a riadnej úhrade kúpnej ceny. V zmysle týchto okolností bola dobromyseľnosť žalovaného v 1. rade nepochybne preukázaná. Naproti dobromyseľnosti žalovaného stála už spomínaná hrubá nedbalosť žalobcov, ktorou do značnej miery prispeli k vzniku tejto spornej situácie. Žalobcovi v 1. rade (správne žalovanému v 1. rade) prináleží ochrana dobromyseľného nadobúdateľa. Aj napriek nejednotnosti rozhodovacej praxe v oblasti ochrany dobromyseľného nadobúdania vlastníckeho práva je nutné konštatovať, že súd sa nijakým spôsobom nezaoberal posúdením individuálnych okolností tohto prípadu vo vzťahu k možnosťou ochrany žalovaného v 1. rade a s týmito sa následne ani argumentačne nevysporiadal. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu má súd povinnosť svoje rozhodnutie odôvodniť, pričom odôvodnenie musí dovoľovať stranám sporu posúdenie, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Vytkol, že napadnutý rozsudok je nedostatočne zdôvodnený, nevykazuje znaky objektívnosti a presvedčivosti, čo ho robí nepreskúmateľným.
20. Žalované v 2. a 3. rade napadli odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 e), f), h) CSP a domáhali sa, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta, žalovaným v 2. a 3. rade prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalobcom uloží povinnosť zaplatiť znalečné znaleckej organizácii J. K. L. s. r. o. Na konanie o žalobe žalobcov sa vzťahuje § 175a a nasl. OSP, pričom žalobou o zaradenie majetku do dedičstva podľa § 175y OSP sa rieši spor medzi účastníkmi dedičského konania a žalovaná v 3. rade nebola účastníčkou dedičského konania. Nemožno preto akceptovať uplatnenie naliehavého právneho záujmu na určení
zaradenia majetku, ktorého sa stala výlučnou vlastníčkou na základe darovacej zmluvy. Už vôbec nemajú naliehavý právny záujem žalobca v 2. a 3. rade, ktorí takisto neboli účastníkmi dedičského konania. Podstatným znakom určovacej žaloby je preukázanie naliehavého právneho záujmu. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už došlo k jeho porušeniu. Poukázali na tvrdenie žalobcov v žalobe, že „v súvislosti s prevodom bytu na žalovanú v 3. rade sa o tejto veci so žalovanou v 2. rade vážne rozprávali a dohodli sa na tom, že z praktických dôvodov nebudú namietať neplatnosť tejto zmluvy. V prípade odpredaja predmetného bytu, sa s kúpnou cenou rozdelia rovnakým dielom všetky deti poručiteľky. Žalované v 2. a 3. rade však tento sľub nedodržali, žalobcovi v 1. rade z kúpnej ceny vyplatili spolu 1 500 eur právnym nástupcom tretieho syna F. C. – žalobcom v 2. a 3. rade nedali nič.“ Žalobca v 1. rade vo výpovedi uviedol, že žalobu, keď bolo dedičské konanie nepodávali, pretože žalovaná v 2. rade sľúbila, že ich vyplatí. Dokonca bola spísaná aj dohoda Dr. K., na ktorú žalovaná v 2. rade nereagovala. Svedok H. H. v písomnom vyjadrení uviedol, že ho H. požiadala, aby B. odovzdal obálku s peniazmi. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že žalobcovia mali ešte pred začatím dedičského konania vedomosť o tom, že nehnuteľnosť bola darovaná, pretože po smrti sa išli pozrieť do bytu a táto nehnuteľnosť nebola predmetom dedičského konania. Došlo k uzatvoreniu dohody medzi žalobcami a žalovanou v 2. rade, že žalovaná v 2. rade vyplatí žalobcov každého rovným dielom. V danom prípade tak mala byť podaná žaloba na plnenie a nie určovacia žaloba. Vzhľadom na dlhý časový úsek nekonanie zo strany žalobcov by v rámci žaloby na plnenie bola vznesená námietka premlčania, čo si žalobcovia uvedomovali, a preto sa vybrali cestou určovacej žaloby. Žalobcovia namietajú neplatnosť darovacej zmluvy, ktorú sami po smrti poručiteľky akceptovali. Uvedené namietali aj v konaní, avšak súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou nevysporiadal. Nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkou premlčania. Boli toho názoru, že naliehavý právny záujem žalobcov je daný, ak spornosť majetku sa zistila postupom podľa § 198 ods. 1 CMP. Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Topoľčany zo dňa 11. 02. 2008 č. 13D/761/2006 v dedičskej veci poručiteľky vyplýva, že z predbežného šetrenia bolo podľa vyjadrenia syna poručiteľky B. C. zistené, že po poručiteľke nezostal žiadny majetok hnuteľný ani nehnuteľný. Žalobca v 1. rade a ani otec žalobcov v 2. a 3. rade nenamietali spornosť majetku po poručiteľke v rámci dedičského konania, čo ani nemohli, pretože žalovaná v 3. rade bola výlučnou vlastníčkou predmetného bytu. V danom prípade tak absentuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Pokiaľ išlo o znalecké dokazovanie je zrejmé, že znalci vychádzali predovšetkým z výpovedi strán sporu, alebo svedkov, čo sa odzrkadlilo aj na záveroch, kde sa konštatuje, že nebohá pani C. bola svojou vnučkou zmanipulovaná, teda priklonili sa k vyjadreniam žalobcom. Závery vyplývajúce zo znaleckého posudku sú len predpokladané alebo pravdepodobné hraničiace s istotou. Uvedené nestačí, aby došlo k jednoznačnému konštatovaniu zo strany súdu, že nebohá bola v čase darovacej zmluvy právne nespôsobilá. Súdu prvej inštancie neprekážali neobjektívne závery prezentované znalcami v zmysle, že nebohá bola manipulovaná a že konala v nesúlade so svojimi celoživotnými záujmami a filozofiou a ani skutočnosť, že znalci sami priznali, že závery v znaleckom posudku nemôžu byť nikdy jednoznačné, ale iba predpokladané, keďže osobu nikdy osobne nevyšetrili. Spochybňujú aj záver znalcov, že posudzovaná vzhľadom na svoj psychický stav nemohla dostatočne rozumieť obsahu a právnym následkom predmetného právneho úkonu, pretože týmto úkonom konala v nesúlade so svojím celoživotnými záujmami a filozofiou, keď zverila všetok svoj majetok do rúk len jedinému zo svojich detí, resp. vnukov, čím ďalšie deti a vnúčatá ukrátila o dedičstvo po nej, napriek tomu, že mala s nimi dobré a harmonické vzťahy. Nazretím do dedičského spisu po nebohom manželovi poručiteľky možno zistiť, že otec žalobcov v 2. a 3. rade po poručiteľovi I. C. v zmysle uznesenia o dedičstve č. 1D 132/97 – 14, právoplatné dňa 17. 03. 1998, nadobudol nehnuteľnosť a to nadstavbu garáže súp. č. XXXX na parc. č. XXXX na M. ulici postavená podľa stavebného povolenia vydaného MsNV Topoľčany rozhodnutím č. 2/97 zo dňa 14. 01. 1997. Okrem toho súčasťou tohto spisu je čestné prehlásenie poručiteľky zo dňa 30. 06. 1993, v zmysle ktorého vyhlásila na svoju česť, že je majiteľkou majetkového podielu 400 000 SK z titulu reštitúcie dohodnutej s predsedom a ekonómom PD A. D. M.. Túto sumu vkladá ako záložné právo pre poskytnutie úveru pre syna Ing. C. A.. Z uvedeného vyplýva, že každý z detí poručiteľky obdržal určitý majetok či už vo forme nehnuteľnosti alebo finančných prostriedkov. Uvedené tvorilo súčasť spisu, ktorý bol odovzdaný znalcom na znalecké dokazovanie, a preto ich závery sú v protiklade s dokumentmi, nachádzajúcimi sa v spise. Zo strany súdu neboli akceptované ani námietky ohľadom vyjadrenia svedkyne N. O., ktorá podala čestné prehlásenie o tom, že nebohú pani C. opatrovala približne dva roky od 2004 do 2006. Toto tvrdenie nie je a nemôže byť pravdivé, pretože v roku 2005 nebohá žila u žalovanej v 2. rade v C.. Zo zápisnice o predbežnom vyšetrení zo dňa 11. 02. 2008 vyplýva, že poručiteľka nebola v žiadnej forme opatrovníctva. Darovacia zmluva bola overená notárom,
a teda poručiteľa musela zmluvu pred notárom aj podpísať. V prípade, že by bola do podpisu darovacej zmluvy donútená, notár by za žiadnych okolností podpis neoveril. Namietali aj nevykonanie dôkazu a to výsluch svedka JUDr. G. F., ktorému bola poručiteľkou udelená plná moc mesiac po podpise darovacej zmluvy na zastupovanie v právnej veci vyporiadania majetkových nárokov z reštitúcií voči PD A. D. M., a to za účelom preukázania, že poručiteľka nebola nespôsobilá na právne úkony, keď bola schopná komunikovať s advokátom o reštitúciách. Nestotožnili s názorom súdu prvej inštancie, ktorý tento návrh na vykonanie dôkazu zamietol, keďže žalobcovia odmietli udeliť písomný súhlas k tomu, či pozbavujú povinnosti zachovávať mlčanlivosť. Vypočutie nebolo zamerané na skutočnosti, týkajúce sa samotných reštitúcií, teda právnych úkonov vykonaných advokátom pre klienta, kde je viazaný mlčanlivosťou, ale toho, že ak si poručiteľka objednala poskytnutie právnych služieb, nemohla byť nespôsobilá na právne úkony. Preto nebola potreba písomného súhlasu všetkých rodinných príslušníkov. Právna analýza bola adresovaná na meno žalobcu v 1. rade. Darovacia zmluva bola podpísaná v súlade so zákonom, bola prejavená vôľa darkyne, ktorá bola v tom čase spôsobilá na právne úkony, darovať nehnuteľnosť vnučke žalovanej v 3. rade. S touto informáciou sa oboznámili žalobcovia tesne po smrti a podľa ich vlastného rozhodnutia sa rozhodli túto zmluvu nenapadnúť, a ani žalobou na súde, a akceptovať ju, avšak výmenou za vyplatenie podielov.
21. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a žalobcom priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Skutočnosti uvádzané žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade považovali za právne irelevantné, nedôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považovali za vecne správny a plne sa s ním stotožňujú.
22. Žalované v 2. a 3. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedli, že sa s odvolaním žalovaného v 1. rade plne stotožňujú, ktorý namietal, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem. Mali za to, že práve v dôsledku pasivity zo strany žalobcov v 1. až 3. rade trvajúcou po dobu 15 rokov a predovšetkým s ohľadom na dohodu medzi žalobcami a žalovanou v 2. rade, že nebudú napádať darovaciu zmluvu, keďže im žalovaná v 2. rade vyplatí časť obdržanej kúpnej ceny, nemôže byť žalobcom poskytnutá ochrana a priznaný naliehavý právny záujem. Na základe ústnej dohody malo dôjsť k podaniu žaloby na plnenie. Stotožňujú sa aj so spochybňovaním znaleckého posudku žalovaným v 1. rade, ktorý nemožno považovať za objektívny, pretože závery sa javia ako zaujaté, prikláňajúce sa k výpovediam žalobcom typu, že nebohá bola zmanipulované a konania v nesúlade so svojimi celoživotnými záujmami a filozofiou.
23. Žalobcovia v odvolacej replike k vyjadreniu žalovaných v 2. a 3, rade uviedli, že skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalovaných v 2 a 3. rade sú právne irelevantné, nedôvodné a naďalej zotrvávajú na svojich doterajších ústnych ako aj písomných vyjadreniach prezentovaných počas sporu.
24. Žalované v 2. a 3. rade v odvolacej duplike uviedli, že žalobcovia vo vyjadrení len uviedli konštatovanie, že sa stotožňujú s odôvodnením napadnutého rozsudku a k predmetným tvrdeniam žalovaných v 2. a 3. rade sa vecne nijakým spôsobom nevyjadrili.
25. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolacej duplike žalovaných v 2. a 3.rade uviedli, skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalovaných v 2 a 3. rade sú právne irelevantné, nedôvodné a naďalej zotrvávajú na svojich doterajších ústnych ako aj písomných vyjadreniach prezentovaných počas sporu.
26. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovanými v 1. až 3. rade (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho preskúmaní zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením treba ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
27. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
28. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
29. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a podrobne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal všetkými argumentami, ktoré strany sporu v priebehu konania uvádzali. Závery, ktoré súd prvej inštancie prijal majú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé akými myšlienkovými pochodmi sa súd riadil. Vzhľadom k vyššie uvedenému sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením a skonštatoval aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
30. V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že do dedičstva po ich právnej predchodkyni D. C., I. B., zomrelej XX. XX. XXXX patrí nehnuteľnosť v kat. úz. E. zapísaná Okresným úradom Topoľčany, katastrálny odbor na LV č. XXXX ako byt s. č. XXXX na parc. č. XX, parc. č. XX, parc. č. XX pod C. XX vo vchode „C“ na 1.p, číslo bytu XX v podiely 1/1 a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu na príslušenstve v podiely 150/10 000.
31. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/154/2010 (R3/2011) dospel k záveru, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Rovnako tak akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom tej veci. V týchto konaniach ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním).
32. S ohľadom na uvedenú ustálenú judikatúru súd prvej inštancie správne považoval za preukázaný naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení, že do dedičstva po nebohej D. C. I. B., zomr. XX. XX. XXXX patrí sporná nehnuteľnosť. Žalobcovia sú aktívne vecne legitimovaní na podanie predmetnej žaloby, keďže domáhať sa určenia, že do dedičstva po poručiteľovi patrí určitá vec, sa môže dedič a dedičmi po D. C. sú žalobcovia a žalovaná v 2. rade. Pasívne vecne legitimovaný je nesporne žalovaný v 1. rade, ktorý je evidovaný ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností. S ohľadom na skutočnosť, že prejudiciálnou otázkou v spore bolo aj posúdenie platnosti právneho úkonu darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004 uzatvorená medzi poručiteľkou ako darkyňou a žalovanou v 3. rade ako obdarovanou, ktorá predchádzala právnemu úkonu, a to kúpnej zmluve zo dňa 01. 08. 2018 uzatvorená medzi žalovanou v 3. rade ako predávajúcou a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim, treba za pasívne vecne legitimovanú považovať aj žalovanú v 3. rade.
33. V prejednávanej veci je predmetom konania určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (nehnuteľnosť) patrí do dedičstva po poručiteľke, a teda, že ju poručiteľka vlastnila v okamihu smrti, ktorú žalobu v zmysle vyššie uvedeného môže uplatňovať len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka, teda len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. Žalobcovia tvrdili, že poručiteľka ku dňu svojej smrti bola vlastníčkou v žalobe špecifikovanej nehnuteľnosti, keďže darovacia zmluva, ktorú poručiteľka uzatvorila so žalovanou v 3. rade pred jej smrťou v roku 2004 je neplatná, a v nadväznosti na to je neplatná aj kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovanou v 3. rade a žalovaným v 1. rade, čím žalobcovia ako právni nástupcovia boli ukrátení o dedičské práva k predmetnej nehnuteľnosti. Zmluva bola podľa žalobcov uzatvorená v čase, kedy poručiteľka bola už psychicky natoľko chorá, že nemohla chápať význam takéhoto právneho úkonu. Okrem toho tvrdili aj to, že v súvislosti s prevodom bytu sa rozprávali so žalovanou v 2. rade a dohodli sa, že z praktických dôvodov nebudú namietať neplatnosť zmluvy a v prípade odpredaja bytu sa s kúpnou cenou rozdelia rovnakým dielom deti poručiteľky, avšak žalované v 2 a 3. rade sľub nedodržali a žalobcovi v 1. rade z kúpnej ceny vyplatili 1 500 eur a právnym nástupcom syna poručiteľky – žalobcom v 2. a 3. rade nevyplatili žiadnu sumu. V konaní bolo zistené, že predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom dedičského konania po poručiteľke. Nebolo sporným, že žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade mali vedomosť, že nehnuteľnosť bola prevedená darovacou zmluvou a nebola predmetom dedičského konania po poručiteľke. Keďže žalovaná v 2. rade vo vyjadrení k žalobe zo dňa 06. 11. 2019, vo vyjadrení zo dňa 16. 03. 2020 označila skutkové tvrdenia žalobcov v žalobe ohľadom prevodu bytu s následným vyporiadaním sa s dedičmi
poručiteľky za tvrdenia, nezakladajúce sa na pravde, nemožno akceptovať argumentáciu žalovaných v 2. a 3. rade v odvolaní, že žalobcovia mali podať žalobu na plnenie titulom dohody, ktorej uzatvorenie sama žalovaná v 2. rade, ktorá mala byť jej účastníčkou, nepotvrdila v spore, naopak poprela existenciu takejto dohody. Je preto irelevantné zaoberať sa tým, či v prípade podania takejto žaloby na plnenie, by bola dôvodná námietka premlčania, keďže predmetom sporu bola žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva. Žalobcovia s ohľadom na postoj žalovanej v 2. rade v spore ako aj pred podaním žaloby, ktorá neuznala a nepotvrdila uzatvorenie dohody o tom, že v prípade predaja bytu dôjde k vyplateniu dedičov poručiteľky, nemali inú možnosť ako podať žalobu na určenie, že vec patrí do dedičstva. Pokiaľ žalovaní namietali, že žalobcovia od skončenia dedičského konania v roku 2008 žiadnym spôsobom neriešili otázku platnosti darovacej zmluvy, v dôsledku čoho im nemá svedčať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, odvolací súd poznamenáva, že žalobcovia vychádzajúc z toho, že existuje medzi dedičmi dohoda o tom, že nebude napadnutá platnosť darovacej zmluvy a v prípade odpredaja bytu dôjde k vyplateniu dedičov rovnakým dielom, až do predaja bytu v roku 2018, nemali dôvod na to, aby akýmkoľvek spôsobom riešili situáciu vo vzťahu k predmetnému bytu a samotnej darovacej zmluve. K predaju bytu došlo v roku 2018 a napriek snahe o mimosúdne vyriešenie sporu na základe návrhu žalobcov na mimosúdnu dohodu zo dňa 12. 06. 2019, ktorá bola adresovaná žalovaným v 1. až 3. rade, na ktorú žalovaná v 2. a 3. rade žiadnym spôsobom nereagovala a žalovaný v 1. rade v odpovedi uviedol, že byt kupoval od výlučnej vlastníčky žalovanej v 3. rade za dohodnutú kúpnu cenu, predchádzajúce vlastnícke vzťahy, ani dohody medzi prípadnými inými rodinnými príslušníkmi ho nezaujímajú a odporučil, aby si tieto záležitosti vysporiadali v rodine, žalobcovia dňa 23. 09. 2019 podali predmetnú žalobu na súd prvej inštancie. Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení, že vec - nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľke. Vlastník má totiž právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Vlastník sa môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva predovšetkým návrhom na vydanie veci, návrhom na zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, ako aj návrhom na určenie vlastníckeho práva, ak na požadovanom určení má naliehavý právny záujem, pričom špecifickou žalobou v tomto smere je žaloba o určenie, že veci patria do dedičstva po poručiteľovi (vlastníkovi). Dedič má tak naliehavý právny záujem na určení, že určitá vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi proti osobe, ktorá nie je poručiteľovým dedičom.
34. Žalované v 2. a 3. rade v odvolaní tvrdili, že na konanie, v ktorom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, sa majú vzťahovať § 175a a nasl. OSP, ako aj tvrdili, že naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak sa spornosť majetku zistila postupom podľa § 198 ods. 1 CMP. Odvolací súd argumentáciu považoval za nesprávnu, keďže poručiteľke v čase smrti na základe evidencie v katastri nehnuteľnosti nesvedčalo vlastnícke právo. Na základe zápisu v katastri nehnuteľnosti bola v čase smrti poručiteľky evidovaná ako vlastníčka sporného bytu na základe darovacej zmluvy žalovaná v 3. rade. Žalovanými v 2. a 3. rade poukazované ust. § 198 ods. 1 CMP sa vzťahuje na majetok poručiteľa, o ktorom niektorý účastník dedičského konania tvrdí, že určitá vec (právo alebo iná majetková hodnota) nepatrila poručiteľovi, pričom popiera opačné tvrdenie iného účastníka konania, alebo vyjadruje nesúhlas, že dedičský súd (notár ako súdny komisár) zaradil tento majetok do súpisu. Nejde teda o situáciu, ak podľa zápisu v katastri nehnuteľnosti nesvedčí vlastnícke právo poručiteľke ku dňu jej smrti. V rámci dedičského konania tak absentuje podklad na to, aby takýto majetok bol zaradený do súpisu v rámci dedičského konania po poručiteľke. Žalobcovia tak uplatnili vhodný právny prostriedok na ochranu vlastníckeho práva poručiteľky, ktorou je žaloba o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie považoval naliehavý právny záujem žalobcov na určení, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva za preukázaný a daný a v tomto smere argumentáciu žalovaných o nedostatku naliehavého právneho záujmu posúdil ako nedôvodnú.
35. Skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, sú podľa názoru odvolacieho súdu vecne správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Keďže k posúdeniu psychického stavu človeka a k jeho spôsobilosti k právnym úkonom sú nevyhnutné odborné znalosti, správne súd prvej inštancie postupoval, keď nariadil v tomto smere znalecké dokazovanie znalcom/ znaleckou organizáciou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria.
36. Žalovaní namietali v odvolaniach aj objektívnosť vykonaného znaleckého dokazovania. K týmto námietkam odvolací súd uvádza, že súdom nariadený znalecký posudok č. XX/XXXX bol vypracovaný znaleckou organizáciou J. K. L. s. r. o., znalecká organizácia z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, pričom znalecká organizácia vychádzala pri vypracovaní znaleckého posudku
zo zdravotnej dokumentácie poručiteľky, na základe čoho dospeli k záveru, že u poručiteľky sa (s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote) jednalo o prítomnosť Organickej poruchy osobnosti s rozvíjajúcou sa demenciou, pričom táto trvalá ťažká duševná porucha u darkyne podmieňovala chorobné narušenie konania, kedy sa nejednalo o slobodné konanie posudzovanej darkyne, ale o konanie, ktoré bolo chorobne podrobivé, submisívne a následne (s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote) rozhodujúcim spôsobom bola k uzatvoreniu, resp. podpisu darovacej zmluvy dňa 19. 08. 2004 ovplyvnená dcérou, resp. vnučkou, teda obdarovanou, ktorá sa v tom čase o ňu starala. Posudzovaná za daných okolností s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nekonala slobodne. V čase pred realizáciou ako aj v čase realizácie právneho úkonu boli prítomné také faktory, ktorými boli na jednej strane najmä vysoko pravdepodobná blížiaca sa k istote chorobná sugestibilita organicky narušenej osobnosti posudzovanej a na strane druhej snaha, záujmy obdarovanej (dcéra, prípadne vnučka), ktorými mohla byť posudzovaná ovplyvniteľná a ovplyvnená, podvoľovala sa a pasívne strpela, aby takýto právny úkon zrealizovala. Posudzovaná vzhľadom na svoj psychický stav nemohla dostatočne rozumieť obsahu a právnym dôsledkom, následkom predmetného právneho úkonu. Posudzovaná s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nekonala slobode, ale bola k právnemu úkonu zmanipulovaná a pasívne ho realizovala v intenciách svojej chorobnej, organickej sugestibility a dôverčivosti. Toto jej konanie sa úplne vymyká z jej predchádzajúcej životnej línie a zvyklostí, teda považujú ho za chorobné. Posudzovaná teda trpela trvalou ťažkou duševnou poruchou, ktorá ju robila úplne nespôsobilou pre realizáciu predmetnej darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné pochybovať o objektívnosti vypracovaného znaleckého posudku. Žalované v 2. a 3. rade namietali, že znalci vychádzali predovšetkým z výpovedi strán sporu, alebo svedkov, čo sa odzrkadlilo aj na záveroch, kde sa konštatuje, že nebohá pani Bezáková bola svojou vnučkou zmanipulovaná, teda priklonili sa k vyjadreniam žalobcov. Namietali aj to, že závery vyplývajúce zo znaleckého posudku sú len predpokladané alebo pravdepodobné hraničiace s istotou, čo nestačí, aby došlo k jednoznačnému konštatovaniu zo strany súdu, že nebohá bola v čase darovacej zmluvy právne nespôsobilá. Spochybnili aj záver znalcov, že posudzovaná vzhľadom na svoj psychický stav nemohla dostatočne rozumieť obsahu a právnym následkom predmetného právneho úkonu, pretože týmto úkonom konala v nesúlade so svojím celoživotnými záujmami a filozofiou, keď zverila všetok svoj majetok do rúk len jedinému zo svojich detí, resp. vnukov, čím ďalšie deti a vnúčatá ukrátila o dedičstvo po nej, napriek tomu, že mala s nimi dobré a harmonické vzťahy. Napriek tomu, že žalované spochybnili závery znaleckého dokazovania, nenavrhli v konaní pred súdom prvej inštancie vykonanie dôkazov, ktoré by vyvrátili skutočnosti, ktoré boli preukázané na základe znaleckého dokazovania. Výsledkom znaleckého dokazovania bolo vyriešenie odbornej otázky, na ktorú sú potrebné odborné znalosti a skutočnosťou spôsobilou vyvrátiť správnosť týchto záverov nemôže byť samotný subjektívny a laický názor žalovaných, ale ani samotné výpovede svedkov. Tieto je povinnosťou súdu hodnotiť vo vzájomných súvislostiach postupom zodpovedajúcim úprave § 191 CSP. Odvolací súd je toho názoru, že hodnoteniu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nemožno v tomto smere vytknúť žiadnu podstatnú nesprávnosť. Žalovaní ani v odvolacích námietkach nespochybnili správnosť odborných záverov znalcov, na základe ktorých súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej. V tomto prípade ide o taký druh žaloby, kedy sa žalobcovia domáhali zosúladenia skutočného a právneho stavu, t. j., aby určitý majetok mohol byť v dedičskom konaní po zosnulej osobe s tým, že zamýšľaným výsledkom sporu má byť súdom určené vlastnícke právo k majetku zosnulej osoby. V takomto konaní je nevyhnutné posúdiť spôsobilosť poručiteľky na právne úkony v čase vykonania dotknutého právneho úkonu, preto bolo potrebné vypracovanie znaleckého posudku post mortem s tým, že takéto posudky sú vždy založené na skúmaní a posudzovaní zdravotnej dokumentácie vyhotovenej za života poručiteľky. Pokiaľ by znalci na základe takejto zdravotnej dokumentácii nevedeli prijať záver o spôsobilosti poručiteľky na právne úkony, nepochybne by túto skutočnosť uviedli v znaleckom posudku. V tomto prípade však zdravotná dokumentácia umožnila prijať závery o jej nedostatku spôsobilosti k právnym úkonom, preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď pri rozhodovaní zohľadnil výsledky znaleckého dokazovania. Neexistencia lekárskych záznamov o psychiatrickom (prípadne psychologickom) vyšetrení alebo liečení poručiteľky v rozhodnom období neznamená, že súdom ustanovená znalecká organizácia vypracovala znalecký posudok bez znalosti jej zdravotnej dokumentácie. V znaleckom posudku znalci citovali zo zdravotnej dokumentácie poručiteľky a uviedli, ktoré údaje zo zdravotnej dokumentácie považovali za relevantné z hľadiska znaleckého dokazovania. Znalci dospeli k nimi uvádzaným záverom použitím odborných medicínskych metód, zohľadňujúc aj výpovede svedkov v tomto spore, ktoré znalci tiež odborne vyhodnotili v písomnom posudku. Treba dodať, že je povinnosťou súdu umožniť znalcom (psychiatrom a psychológom), aby konfrontovali
výsledky svojho odborného vyšetrenia s ostatnými výsledkami dokazovania a aby na základe tejto konfrontácie bezpečne ustálili, že účastník právneho úkonu dokázal posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť. V danom prípade znalci konštatovali, že v apríli 2004 v zázname zo psychiatrického konziliárneho vyšetrenia sa nachádza záver „vaskulárne podmienený dementný sy s poruchami orient. a správania“ s odporúčaním medikácie na pamäť (Priabene) a poruchy správania (Tiapridal) ako aj odporúčanie pokračovať v psychiatrickej liečbe a kontrole psychiatrom a následne už v máji 2004 na internom oddelení v E. bola poručiteľka opätovne konziliárne vyšetrená psychiatrom so zápisom v dekurzoch (denných záznamoch z hospitalizácie) a s nálezom „len“ organického psychosyndrómu s popisom dezorientácie časových súvislostí, výbavnosti pamäti, bradypsychizme, znížení sebestačnosti a obslužnosti a poklese kognície a pamäti.“ Z týchto dvoch psychiatrických odborných nálezov od rôznych psychiatrov v rôznom, ale relatívne následnom čase cca štvrťroka pred podpisom darovacej zmluvy je zrejmé, že u posudzovanej bola prítomná duševná porucha z okruhu Organicity, a to minimálne Organická porucha osobnosti a správania až rozvíjajúca sa demencia, ktorá sa už o rok pri následných psychiatrických a psychologickom vyšetrení aj potvrdila jednoznačne ako demencia. Išlo teda o vývoj organicity v čase, pričom zjavné a neprehliadnuteľné znaky tejto duševnej poruchy narúšajúcej rozumové, rozhodovacie a pamäťové schopnosti takto postihnutého jedinca sa prejavili a odborne psychiatricky zaznamenali minimálne v apríli 2004. To, že išlo už o vtedy významné, a teda značné prejavy svedčí samotný fakt privolania psychiatra konziliára k pacientke na somatickom teda nepsychiatrickom oddelení, a to v krátkom čase na dvoch rôznych somatických oddeleniach, pričom psychiatrické konziliárne vyšetrenie nie je štandardnou súčasťou vyšetrení na takýchto oddeleniach. Celkový psychický stav posudzovanej ako ťažký sa zisťuje psychiatricky už o rok, v auguste 2005, kedy bola opakovane podrobená psychiatrickému vyšetreniu za účelom liečby zo strany kognície a pamäti, keď znalci vychádzali z lekárskych správ o psychiatrickom vyšetrení zo dňa 17. 08. 2005, zo dňa 26. 09. 2005 a zo dňa 29. 09. 2005 a konštatovali, že z uvedeného vývoja od apríla 2004 do augusta 2005 možno vyvodiť, že psychický stav posudzovanej v priebehu roka progredoval, čo svedčí pre postupujúci rozvoj demencie ako takej, pričom nie je spätne možno určiť, jej typ, etiológiu s tým, že už pred podpisom predmetnej zmluvy sa u posudzovanej jednalo minimálne o poruchu osobnosti a správania na organickom podklade až rozvíjajúca sa demencia. Žalovaní ani v odvolacích námietkach nespochybnili správnosť odborných záverov a nepreukázali žiadnym relevantnými dôkazmi neobjektívnosť a nesprávnosť záverov znaleckého dokazovania.
37. Súd prvej inštancie správne zohľadnil aj výpoveď H. F. D., ktorá na pojednávaní dňa 21. 09. 2020 vypovedala, že nebohá bola u nej vyšetrená dňa 17. 08. 2005 v dobrovode dcéry H., ďalšie boli dňa 26. 09. a 29. 09. 2005, ktoré vyšetrenia boli robené z dôvodu liečebného na žiadosť príbuzných, ktorí chceli nastaviť p. C. na liečbu, ktorá by zredukovala zistenú demenciu. Pri prvom vyšetrení požadovala doniesť kompletnú zdravotnú dokumentáciu, žiadala neurologické, endokrinologické, CT vyšetrenie mozgu s tým, že aby tieto vyšetrenia doniesla opatrovateľka. Tieto požiadavky neboli splnené pri druhom ani treťom vyšetrení. Pri prvom vyšetrení doporučila lieky, pri ďalších vyšetreniach lieky nepredpisovala, nakoľko neboli predložené požadované vyšetrenia. V tom čase nebola informovaná, že by menovaná mala podpísať nejakú dohodu alebo právny úkon. Vyšetrenie nebolo zamerané na účel, aby zisťovala spôsobilosť na právne úkony menovanej. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti, o ktorých vypovedala svedkyňa, nepriamo potvrdzujú správnosť záverov znaleckého dokazovania, a to bez ohľadu na to, že vyšetrenie nebohej nebolo zamerané na zisťovanie jej spôsobilosti na právne úkony. V danom prípade svedkyňa poukázala na to, že podľa anamnézy príbuzných, bola nebohá nesamostatná, dezorientovaná časom, priestorom, situáciou, mala poruchy pamäti, nepamätala si predchádzajúce dni, hodiny a dôvodom vyšetrenia bola žiadosť príbuzných nastaviť nebohú na liečbu, ktorá by zredukovala zistenú demenciu. Na vyšetrenie sa dostavila v sprievode žalovanej v 2. rade, ktorá poskytla pri vyšetrení požadované informácie o zdravotnom a najmä psychickom stave nebohej, ktorý nasvedčoval tomu, čo konštatovali znalci v znaleckom posudku, že z vývoja od apríla 2004 do augusta 2005 možno vyvodiť, že psychický stav posudzovanej v priebehu roka progredoval, čo svedčí pre postupujúci rozvoj demencie ako takej s tým, že už pred podpisom predmetnej zmluvy sa u posudzovanej jednalo minimálne o poruchu osobnosti a správania na organickom podklade až rozvíjajúca sa demencia, ktoré ju robila nespôsobilou na právny úkon, a to uzatvorenie darovacej zmluvy so žalovanou v 3. rade. K námietke žalovaných v 2. a 3. rade, že znalci vychádzali z konziliárnych psychiatrických vyšetrení, ktoré boli vykonané dňa 27. 05. 2004 po hospitalizácii na internom oddelení a dňa 06. 04. 2004 za očnej hospitalizácie, odvolací súd podotýka, že uvedené lekárske správy predstavujú odborný podklad pre celkové vyriešenie odbornej otázky, na ktorú bolo znalecké dokazovanie zamerané.
38. Žalované v 2. a 3. rade v odvolaní ďalej tvrdili, že nazretím do dedičského spisu po nebohom manželovi poručiteľky možno zistiť, že otec žalobcov v 2. a 3. rade po poručiteľovi I. C. v zmysle uznesenia o dedičstve č. 1D 132/97 – 14, právoplatné dňa 17. 03. 1998, nadobudol nehnuteľnosť, a to nadstavbu garáže súp. č. XXXX na parc. č. XXXX na M. ulici postavená podľa stavebného povolenia vydaného MsNV Topoľčany rozhodnutím č. 2/97 zo dňa 14. 01. 1997. Okrem toho súčasťou tohto spisu bolo čestné prehlásenie poručiteľky zo dňa 30. 06. 1993 v zmysle ktorého vyhlásila na svoju česť, že „je majiteľkou majetkového podielu 400 000 SK z titulu reštitúcie dohodnutej s predsedom a ekonómom PD A. D. M.. Túto sumu vkladám ako záložné právo pre poskytnutie úveru pre môjho syna Ing. C. A..“ Z uvedeného podľa žalovaných v 2. a 3. rade vyplýva, že každé z detí poručiteľky obdržalo určitý majetok, či už vo forme nehnuteľnosti alebo finančných prostriedkov. Uvedené tvorilo súčasť spisu, ktorý bol odovzdaný znalcom na znalecké dokazovanie, a preto ich závery sú v protiklade s dokumentmi, nachádzajúcimi sa v spise. Uvedené skutkové tvrdenie odvolací súd posúdil ako „novotu“ v odvolacom konaní podľa § 366 písm. d) CSP, pričom ide o prostriedok procesného útoku a žalovaným v 2. a 3. rade nič nebránilo skutkovo vymedziť túto námietku ohľadom záverov znaleckého posudku v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom bolo povinnosťou žalovaných v 2. a 3. rade pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 CSP). Odvolací súd preto na túto „novotu “ neprihliadal.
39. Žalovaní uplatnili aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, keď súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz, ktorým bol výsluch advokáta JUDr. G. F., ktorému mala poručiteľka udeliť plnú moc mesiac po uzatvorení darovacej zmluvy, a to za účelom preukázania skutočnosti, že poručiteľka nebola nespôsobilá na právne úkony, ak bola schopná komunikovať s advokátom o reštitúciách. Súd prvej inštancie návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol, keďže nebol udelený písomný súhlas žalobcov ako právnych nástupcov poručiteľky na jeho výsluch v konaní. V zmysle § 23 ods. 1 zákona o advokácii je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie a povinnosti mlčanlivosti môže advokáta zbaviť klient a v prípade jeho smrti jeho právni nástupcovia, t. j. žalobcovia v 1. až 3. rade a žalovaná v 2. rade. Žalobcovia tento písomný súhlas na zbavenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť nedali. Nešlo teda o porušenie povinnosti súdu prvej inštancie, ktorý tento dôkaz nevykonal, pretože jeho postup bol plne súladný s § 23 ods. 2 zákona o advokácii a § 203 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentom žalovaných, že písomný súhlas v danom prípade nebol potrebný, keďže predmetom výsluchu nemala byť skutočnosť, týkajúca sa samotných reštitúcií, t. j. právnych úkonov vykonaných pre poručiteľku, kde je viazaný mlčanlivosťou, ale výsluch mal smerovať na preukázanie, že poručiteľka nebola nespôsobilá na právne úkony. Podľa názoru odvolacieho súdu je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o informáciách, ktoré sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnej služby od klienta alebo o klientovi. Z povinnosti zachovávať mlčanlivosť advokáta vyplýva jeho zákaz použiť dôverné informácie klienta v jeho neprospech alebo použiť alebo prezradiť dôverné informácie klienta v prospech tretej osoby. Za dôverné informácie sa považujú ústne alebo písomné informácie, o ktorých sa advokát dozvedel od klienta alebo inej osoby, ktorých prezradenie si klient neželá, alebo zverejnenie ktorých by mohlo byť na ujmu klienta. Obsahom povinnosti zachovávať mlčanlivosť sú všetky informácie o skutočnostiach, o ktorých sa advokát pri poskytovaní právnych služieb od klienta a o klientovi dozvedel. Táto povinnosť sa netýka verejne známych, notorických či bagateľných skutočností. Teda do rozsahu a obsahu povinnosti zachovávať mlčanlivosť patria nielen tie informácie, ktoré sa týkajú priamo výkonu mandátu, ale aj iné súkromné, osobné, obchodné, daňové či politické súvislosti týkajúce sa klienta. S ohľadom na skutočnosti, ktoré mali preukazované výpoveďou svedka JUDr. G. F., odvolací súd tieto považoval za také, vo vzťahu ktorým bol advokát viazaný mlčanlivosťou, keďže nešlo o ani o verejne známe, notorické či bagateľné informácie, ale o informácie týkajúce sa osoby klienta, v tomto prípade poručiteľky D. C., I. B.. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP odvolací súd tak nepovažoval za daný.
40. Vzhľadom na to, že v prípade darovacej zmluvy zo dňa 19. 08. 2004 išlo o absolútne neplatný právny úkon, súd prvej inštancie správne posúdil ako absolútne neplatnú aj kúpnu zmluvu zo dňa 01. 08. 2018. Vychádzal pritom z právnej zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.
41. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. 04. 2021, v ktorom sa vysporiadal s otázkou prelomenia zásady nemo plus iuris a s ňou súvisiacou možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa. Konštatoval, že slovenská právna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka len v zákonom stanovených prípadoch, kedy uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. V konkrétnostiach ide o ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka, ktorý poskytuje ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vecí z dedičstva nadobudnutých od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené; ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka, ktorým je chránený kupujúci, ktorý nadobúda vlastnícke právo k veci aj v prípade, že predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru (okrem prípadu kedy kupujúci vedel, že predávajúci nie je vlastníkom veci a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja); ustanovenie § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci; ustanovenie § 19 ods.3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách poskytuje ochranu kupujúcemu, ktorý nadobudol vlastnícke právo k cennému papieru, aj keď predávajúci nemal právo tento cenný papier previesť, ibaže kupujúci v čase prevodu vedel alebo musel vedieť, že predávajúci nemá právo cenný papier previesť; v znení účinnom do 31. 3. 2017 to bolo aj ustanovenie § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ktoré v exekučnom konaní vylučovalo navrátenie do predošlého stavu.
42. V zmysle záveru vysloveného veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neprichádza do úvahy, aby súdy bez existencie zákonného podkladu „rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci.“ Právna veta citovaného rozhodnutia znie: „Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.“
43. V súvislosti s citovaným rozhodnutím veľkého senátu je potrebné zdôrazniť, že veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zabezpečuje zjednocovanie právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj jednotu rozhodovania súdov nižších inštancií (§ 48 CSP) sledujúc tým naplnenie princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 2 ods. 2 základných zásad Civilného sporového poriadku; závery prijaté veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia si odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie osvojil, a preto na požiadavke skúmania dobromyseľnosti žalovaného v 1. rade ako nadobúdateľa zotrvať nemohol.
44. Keďže prelomenie zásady nemo plus iuris a nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je možné len v taxatívne vymedzených prípadoch a v prejednávanom spore o žiadnu z týchto výnimiek nešlo, odvolací súd, postupujúc v súlade s názorom najvyššieho súdu, mal za to, že nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka neprichádza do úvahy a súd prvej inštancie správne nezohľadnil argumentáciu žalovaného v 1. rade ako dôvodnú.
45. V procesnej rovine žalovaný v 1. rade považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nevysporiadanie sa individuálnych okolností prípadu vo vzťahu k ochrane žalovaného v 1. rade ako dobromyseľného nadobúdateľa a prelomeniu zásady nemo plus iuris. Vytkol, že napadnutý rozsudok je nedostatočne zdôvodnený, nevykazuje znaky objektívnosti a presvedčivosti, čo ho robí nepreskúmateľným.
46. V posudzovanej veci k namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Rozsudok spĺňa kritériá pre dostatočné odôvodnenia, keďže z rozsudku bolo zrejmé, že sa súd prvej inštancie dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore a zdôvodnil, prečo sa nestotožnil s obranou žalovaného v 1. rade v konaní, týkajúcou sa prelomenia zásady nemo plus iuris pri nadobudnutí nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, pričom nespokojnosť žalovaných s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.
47. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP).
48. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom, ktorí boli v odvolacom konaní plne úspešní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. až 3. rade v rozsahu 100 %.
49. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.