Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12Co-5-2022.pdf
PDF · 104.39 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/5/2022
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobcov 1/ P. P., narodeného XX. XX. XXXX a 2/ S. P., narodenej XX. XX. XXXX, obaja bytom XXX XX N. XXX, obaja žalobcovia právne zastúpení Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovaným 1/ P. P., narodenému XX. XX. XXXX a 2/ P. P., narodenej XX. XX. XXXX, obaja bytom ul. C. O. XX, XXX XX W., o zaplatenie 5.136,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 2C/35/2020-148 z 3. septembra 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Brezno (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok). Žalobcom uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o ich výške (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 5.136,91 Eur s príslušenstvom tvrdiac, že na základe ústnej nájomnej zmluvy prenechali žalovaným do užívania byt na N.XX v W. za úhradu nájomného a služieb súvisiacich s užívaním bytu. Žalovaní uhrádzali len služby súvisiace s užívaním bytu. Preto im v dôsledku neuhrádzania nájomného vznikol dlh vo výške 4.668,65 Eur, ktorý žalovaní uznali v Dohode o uznaní dlhu zo dňa 25. 06. 2017 a tento sa zaviazali zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach v minimálnej výške 160,- Eur so splatnosťou prvej splátky v mesiaci apríl 2019, pričom aktuálne je splatných 12 splátok, čo spolu predstavuje sumu 1.920,- Eur. Dohodou o uznaní dlhu sa tiež žalovaní zaviazali uhrádzať splátky pôžičky vo výške 137,24 Eur mesačne, pričom tento dlh žalovaných predstavuje sumu 2.876,80 Eur. Na základe ročného vyúčtovania služieb spojených s užívaním bytu za rok 2017, kedy byt užívali žalovaní, vznikla žalobcom povinnosť uhradiť Stavebnému bytovému družstvu Brezno nedoplatok vo výške 90,11 Eur. Žalovaní na výzvu žalobcov na úhradu nedoplatku nereagovali. Napokon žalovaní byt neodovzdali v pôvodnom stave, čím žalobcom vznikla škoda vo výške 250,- Eur, ktorú žalovaní potvrdili svojimi podpismi na zázname o vyčíslených škodách zo dňa 23. 09. 2017.
3. Súd prvej inštancie svoj záver o nedôvodnosti žaloby založil na citácii § 37 ods. 1, § 558, § 682 a § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a v podstatnom uviedol nasledovné:
„19. Žalobcovia sa v predmetnom spore domáhali voči žalovaným zaplatenia sumy 1.920 Eur a sumy 2.876,80 Eur z uzatvorenej Dohody o uznaní dlhu zo dňa 25.06.2017, ďalej zaplatenia sumy 90,11 Eur titulom nedoplatku za služby spojenými s užívaním bytu za rok 2017 a náhrady škody vo výške 250 Eur. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalovaní užívali byt žalobcov na základe ústnej nájomnej zmluvy od októbra 2001 do septembra 2017. Nájomné malo byť stanovené pevnou sumou. Aká mala byť výška tejto sumy nájomného na začiatku zmluvného vzťahu strany neuviedli, z dohody
o platení nájomného zo dňa 04.01.2012 však vyplýva, že žalovaní mali platiť nájomné vo výške 165 Eur mesačne. Za nespornú súd považoval aj skutočnosť, že žalovaní nájomné riadne neplatili. Nakoľko sa dlh žalovaných zvyšoval, žalobcovia ich požiadali o uzatvorenie písomnej nájomnej zmluvy, ktorú ale žalovaní odmietli podpísať. Dňa 25.06.2017 bola medzi sporovými stranami uzatvorená Dohoda o uznaní, ohľadom ktorej bola sporná jej platnosť, keďže žalovaní tvrdili, že túto podpísali pod nátlakom z dôvodu, že žalobcovia sa im vyhrážali vysťahovaním.
20. Uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaný veriteľovi a zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť.
21. Preskúmaním Dohody o uznaní dlhu uzatvorenej medzi sporovými stranami súd dospel k záveru, že táto je neplatná podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z obsahu predloženej dohody vyplýva, že dlh žalovaných mal vzniknúť z dôvodu neuhrádzania nájomného za byt (čl. I.) ale tiež pre neuhrádzanie splátok pôžičky (čl. II.). Odhliadnuc od toho, že v bode I. dohody absentuje označenie nájomnej zmluvy a presná identifikácia bytu, presne nie je určená ani výška pohľadávky. Táto je určená len výškou dlhu 4.668,65 Eur, avšak nie je zrejmé za aké obdobie mal takýto dlh vzniknúť. Obdobne aj v čl. II. dohody absentuje označenie konkrétnej pôžičky, ktorá mala byť žalovaným poskytnutá. S poukazom na vykonané dokazovanie sa možno domnievať, že medzi sporovými stranami mohla byť uzatvorená zrejme ústna zmluva o pôžičke. Súd pri tejto úvahe vychádzal z toho, že žalobcovia dňa 31.03.2005 uzatvorili so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. zmluvu o splátkovom úvere č. XX, čo potvrdili i žalovaní s tým, že z časti poskytnutého úveru boli vyplatené ich dlhy. Tu je potrebné zdôrazniť, že záväzok žalobcov splácať uvedenú pôžičku banke bol ich osobným záväzkom, ale nie je vylúčené, aby sa sporové strany následne dohodli na tom, že finančné prostriedky použité na úhradu dlhov žalovaných majú žalovaní žalobcom vrátiť. Pre platnosť uznania sa však vyžaduje uvedenie právneho dôvodu vzniku pohľadávky, ktorý musí byť označený jasne a určite, aby nebol zameniteľný s iným právnym dôvodom, čo v predmetnej dohode absentuje. V tejto súvislosti súd už len okrajovo poukazuje na to, že v bode II. je neurčito vyjadrená aj suma splátky pôžičky, ktorá je číselne vyjadrená ako 137,24 Eur, ale slovom je uvedené "jednostoštyridsaťtri eur/35 centov". Na základe uvedeného súd danú Dohodu o uznaní dlhu zo dňa 25.06.2017 považoval za neplatnú pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, preto žalobcom plnenie z nej nepriznal.
22. Ďalej sa súd zaoberal nárokom žalobcov o zaplatenie sumy 90,11 Eur titulom nedoplatku za služby spojenými s užívaním bytu za rok 2017. Nedoplatok za služby spojené s užívaním bytu žalobcovia preukazovali predložením listinného dôkazu - ročného vyúčtovania. V konaní však bolo preukázané, že žalovaní neužívali byt žalobcov počas celého roka 2017, ale len do septembra. Pokiaľ vyúčtovanie sa vzťahovalo na obdobie celého roka, t.j. aj na obdobie keď už žalovaní byt neužívali, nemohol súd žalobcom priznať uplatnenú sumu 90,11 Eur. Nakoľko z listinného dôkazu nevyplýva aká bola suma nedoplatkov do septembra 2017, súd žalobcom nemohol priznať ani alikvótnu časť nedoplatku. Bolo na žalobcoch, aby v priebehu konania reflektovali na tvrdenia žalovaných o tom, že v byte nebývali počas celého roka predložením presnejšieho listinného dôkazu, napr. si od bytového družstva mohli vyžiadať výkaz nedoplatkov do 09/2017.
23. Napokon sa súd zaoberal nárokom žalobcov o náhradu škody vo výške 250 Eur. Tento nárok žalobcovia preukazovali listom zo dňa 23.09.2017. Škodu vo výške 250 Eur žalobcovia spájali s opravou bytu, ktorú sa rozhodli urobiť po odchode žalovaných, a to konkrétne opravu elektriky (100 Eur), opravu kuchynskej linky (100 Eur) a vymaľovať (50 Eur). V súvislosti s prenechaním bytu do nájmu prenajímateľ musí počítať s opotrebením bytu, ktorá prirodzene vzniká jeho užívaním. S obvyklým opotrebením bytu počíta aj Občiansky zákonník, ktorý v ust. § 682 ukladá nájomcovi v prípade skončenia nájmu povinnosť vrátiť prenajatú vec v stave v akom ju prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie. V danom prípade nebolo sporné, že žalovaní byt užívali 16 rokov. Za danú dobu sa nepochybne byt opotrebil. Opravu elektriky, kuchynskej linky či vymaľovanie súd považoval za obvyklé opotrebenie, preto ani v tomto prípade súd žalobcom uplatnenú sumu nepriznal.“
4. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalovaných v spore.
5. V zákonnej lehote podali proti rozsudku odvolanie žalobcovia 1/ a 2/. Navrhli rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. rozsudok zrušiť a vrátiť vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku platnosti dohody o uznaní dlhu zo dňa 25. 09. 2017. Podľa žalobcov nebola dohoda výsledkom ani priameho fyzického donútenia ani psychického nátlaku. Z dohody je zrejmé, čo sa ňou malo vyjadriť a aký bol jej cieľ. Konštatovanie prvoinštančného súdu o neplatnosti dohody kvôli jej nezrozumiteľnosti a neurčitosti nemožno odôvodniť tým, že v nej chýba označenie nájomnej zmluvy a presná identifikácia bytu, nakoľko ani jeden z účastníkov dohody v čase jej uzavretia nedisponoval iným bytom a tiež neexistovala iná uzavretá nájomná zmluva. Neobstojí ani záver o nepresnom určení výšky pohľadávky a ani o tom, že neplatnosť dohody zakladá absencia označenia konkrétnej pôžičky. Pokiaľ ide o nesúlad medzi číselným a slovným vyjadrením výšky splátky pôžičky, jedná sa len o zjavnú chybu v písaní. Žalovaní pritom nijak platnosť dohody v konaní nenamietali. Vo vzťahu k nedoplatku v sume 90,11 Eur prvoinštančný súd podľa žalobcov nezobral do úvahy ich tvrdenie, že po odsťahovaní sa žalovaných nebol byt trvalo obývaný, pričom požiadavka na vyčíslenie nedoplatkov zo strany bytového družstva len za určité obdobie je nereálna. Nesprávnym je napokon i záver prvoinštančného súdu ohľadne požadovaného nároku na náhradu škody. Záznam o vyčíslených škodách zo dňa 25. 09. 2017 totiž spĺňa všetky náležitosti platného uznania záväzku a žalovaní jeho platnosť nerozporovali.
6. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení navrhli odvolanie zamietnuť. Označili za nepravdivé tvrdenia E. P. obsiahnuté v žalobcami predloženom čestnom vyhlásení, pretože menovaný sa väčšinu času zdržiava v zahraničí. Osobne bol prítomný jedine vtedy, keď žalobcovia prišli vymeniť zámky a vyhrážali sa vysťahovaním. Žalovaní tiež predložili čestné prehlásenie ich syna P. P. mladšieho tvrdiac, že tento bol svedkom vyhrážania sa a vyhadzovania z bytu zo strany žalobcov.
7. V následnom vyjadrení žalobcovia uviedli, že v podanom vyjadrení žalovaní neuviedli žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by mali spôsobiť neúspešnosť odvolania.
8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcov viazaný jeho rozsahom a dôvodmi v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Odvolanie žalobcov 1/ a 2/ vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné, pretože prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil a preto sa nezaoberal všetkými právne relevantnými okolnosťami majúcimi význam pre rozhodnutie.
10. Prvoinštančný súd dospel k záveru o neplatnosti dohody o uznaní dlhu datovanej dňom 25. 06. 2017 poukazujúc na jej obsahovú neurčitosť a nezrozumiteľnosť v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Odhliadnuc od toho, že tento názor prvoinštančného súdu nie je správny, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že uznanie dlhu podľa § 558 OZ je len formou zabezpečenia záväzku. Preto ak by aj uznanie dlhu bolo z určitých dôvodov skutočne absolútne neplatným právnym úkonom, neznamená to automaticky neexistenciu záväzku samotného, ako to v podstate do dôsledkov poňal prvoinštančný súd, ktorý na tom základe zamietol žalobu ohľadne prvých dvoch uplatnených nárokov (na zaplatenie nájomného v sume 1.920,- Eur a pôžičky v sume 2.876,80 Eur). Inak povedané, iba neplatnosťou dohody o uznaní dlhu nebolo možné zdôvodniť neopodstatnenosť tvrdení žalobcov 1/ a 2/, že majú voči žalovaným 1/ a 2/ pohľadávku z titulu nájomného a pôžičky. Prvoinštančný súd sa teda aj v prípade konštatovania neplatnosti dohody o uznaní dlhu mal zaoberať skutkovými tvrdeniami žalobcov o existencii ich pohľadávok voči žalovaným na nájomnom, resp. z pôžičky, čo však neurobil. Treba len poznamenať, že neexistencia písomnej formy nájomnej zmluvy sama osebe nespôsobuje jej neplatnosť podľa § 686 ods. 1 OZ a tým nezabraňuje vzniku nájmu bytu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/266/2007).
11. Pokiaľ ide o (ne)platnosť predmetnej dohody o uznaní dlhu datovanej dňom 25. 06. 2017 (č. l. 17 a nasl. spisu), v tejto je uvedené, že žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci uznávajú svoj dlh čo do dôvodu a výšky voči žalobcom 1/ a 2/ ako veriteľom, pričom v čl. I je ďalej špecifikované, že dlh vo výške 4.668,65 Eur vznikol na základe uhrádzania nájomného za byt v Brezne na ul. Rázusova 61 a podľa čl. II sa dlžníci zaviazali uhradiť dlh v mesačných splátkach po 160,- Eur mesačne s tým, že prvá splátka prebehne po
uhradení splátok pôžičky a to v mesiaci 04/2019, pričom v prípade možností je prípustné do 04/2019 uhrádzať aj nižšie splátky.
12. Za stavu kedy v konaní nebolo sporným, že žalobcovia v minulosti poskytli žalovaným do užívania jedine byt v X na Q., t. j. medzi stranami neexistoval právny vzťah týkajúci sa užívania iného bytu poskytnutého žalobcami žalovaným, nie je možné dospieť podľa § 37 ods. 1 OZ k záveru o neurčitosti a nezrozumiteľnosti dohody o uznaní dlhu v tejto časti, resp. o neplatnosti uznania dlhu ohľadne nájomného, ako to uviedol prvoinštančný súd. Výklad právnych úkonov vyjadrených slovami upravuje § 35 ods. 2 OZ a použijúc toto ustanovenie je z vyššie uvedeného textu úplne jasné a dostatočne zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ uznali svoj dlh voči žalobcom 1/ a 2/ vo výške 4.668,65 Eur, ktorý vznikol z titulu dlžného nájomného za užívanie bytu žalobcov na uvedenej ulici v N.. Žiadny vplyv na platnosť tohto prejavu vôle nemá absencia označenia nájomnej zmluvy, presná identifikácia bytu, či určenie obdobia, za ktoré dlh vznikol. Snáď už za notorietu v súdnej praxi možno v tejto súvislosti označiť zásadu preferencie platnosti právnych úkonov, zjednodušene možno povedať, že neplatnosť právneho úkonu má byť výnimkou a nie pravidlom.
13. Podľa odvolacieho súdu sa preto v tejto časti jedná o platné uznanie dlhu žalovanými 1/ a 2/ podľa § 558 OZ, ktorí v predloženom právnom úkone uznali svoj dlh čo do dôvodu (dlžné nájomné) aj výšky (4.668,65 Eur) a zaviazali sa ho uhradiť v mesačných splátkach po 160,- Eur počnúc mesiacom apríl 2019. Vo vzťahu k ďalšiemu priebehu konania odvolací súd dodáva, že uznanie dlhu podľa § 558 OZ ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Okrem toho, že uznanie dlhu zakladá plynutie novej desaťročnej premlčacej doby, je jeho procesný význam i ten, že je to práve dlžník, ktorý musí v spore preukázať (teda ponúknuť dôkazy a uniesť dôkazné bremeno), že dlh v čase uznania neexistoval alebo zanikol napríklad splnením, či inak. Nie je to teda veriteľ, ktorý musí dokázať existenciu dlhu a jeho výšku v čase uznania (inak by uznanie dlhu strácalo svoj zmysel) a to je práve význam tohto právneho inštitútu, ktorý podstatne uľahčuje postavenie veriteľa v spore prenesením dôkazného bremena na dlžníka.
14. Vo vzťahu k druhej časti dohody o uznaní dlhu zo dňa 25. 06. 2017, t. j. pokiaľ ide o jej čl. III týkajúci sa toho, že strany sa dohodli „aj na uhrádzaní splátok pôžičky vo výške 137,24 Eur (jednostoštyridsaťtri eur/35 centov) na účet v SLSP až do úplného vyrovnania“ s tým, že posledná splátka bude uhradená dňa 20. 03. 2019, odvolací súd uvádza, že v tejto časti sa nejedná o platné uznanie dlhu podľa § 558 OZ. Text právneho úkonu totiž obsahuje iba výšku splátky a pre platnosť uznania dlhu sa vyžaduje nielen uvedenie dôvodu dlhu, ale aj jeho konkrétnej výšky a toto tu absentuje. Uvedené však znamená len to, že nejde o platné uznanie dlhu. Nespôsobuje to však z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti neplatnosť dohody zmluvných strán o tom, že žalovaní 1/ a 2/ budú uhrádzať splátky pôžičky v sume 137,24 Eur, ktorá presne zodpovedá výške mesačnej splátky podľa splátkového kalendára (č. l. 113 spisu) týkajúceho sa zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 31. 03. 2015 (č. l. 114 a nasl. spisu) poskytnutom žalobcom 1/ a 2/ Slovenskou sporiteľnou, pričom samotní žalovaní napr. vo vyjadrení zo dňa 09. 10. 2020 (č. l. 62 spisu) potvrdili, že dohoda bola taká, že im splatia istinu a úroky. Do toho zapadá aj žalovanými podpísaná dohoda o platení nájomného a hypotéky datovaná dňom 04. 01. 2012 (č. l. 108 spisu). Týmito dôkazmi, tvrdeniami a z nich vyplývajúcimi skutočnosťami sa prvoinštančný súd riadne nezaoberal, nijak ich vo vzájomných súvislostiach relevantne nevyhodnotil, pri svojom rozhodovaní ich v podstate ani nebral do úvahy, pričom ak mal v tomto smere určité nejasnosti ohľadne skutkových tvrdení oboch sporových strán, mal postupovať podľa § 150 ods. 2 CSP a nie špekulovať, či sa strany následne dohodli na vrátení finančných prostriedkov použitých na úhradu dlhov žalovaných.
15. Odvolací súd ohľadne predmetnej dohody o uznaní dlhu už len dodáva, že nedostatok slobody vôle (§ 37 ods. 1 OZ) pri jej podpise musia žalovaní preukázať, nielen tvrdiť.
16. Napadnuté rozhodnutie nie je správne ani ohľadne sumy 90,11 Eur, ktorá má predstavovať dlh žalovaných voči žalobcom z titulu vyúčtovania služieb spojených s užívaním bytu za rok 2017. V prvom rade nebolo správnym zistenie prvoinštančného súdu, že podľa vyúčtovania za rok 2017 bol nedoplatok 90,11 Eur. Predložená fotokópia vyúčtovania (č. l. 19 spisu) totiž nezobrazuje celý originál vyúčtovania, prekryté sú jednotlivé položky i celkový výsledok vyúčtovania a čiastka 90,11 Eur je na tomto doklade dopísaná rukou. Ako bola určená teda nie je možné zistiť, čo je ale dôležité vzhľadom na obranu žalovaných o tom, že v byte nebývali celý rok 2017 ale iba do septembra. Prvoinštančný súd mal teda aj v tomto smere postupovať podľa § 150 ods. 2 CSP a zistiť, ako žalobcovia určili túto
žalovanú sumu, či a kedy ju uhradili, či v súvislosti s ukončením užívania bytu žalovanými sa robili odpočty meračov dodávaných energií (a akých), atď., aby tak bolo možné posúdiť, či a prípadne v akom rozsahu vznikol žalobcom nárok na zaplatenie tohto dlhu žalovanými. Odvolací súd sa nestotožňuje s tým, že prvoinštančnému súdu postačovalo na zamietnutie žaloby v tejto časti (vrátane nemožnosti priznať alikvotnú časť nedoplatku) len tvrdenie žalovaných o tom, že byt užívali iba do septembra 2017 a skutočnosť, že žalobcovia nepredložili určité vyúčtovanie od bytového družstva vzťahujúce sa k uvedenému obdobiu. Odvolaciemu súdu nie je celkom zrejmé uvažovanie prvoinštančného súdu, ako by výkaz nedoplatkov do septembra 2017 preukazoval skutočnú spotrebu plnení zo strany žalovaných k uvedenému obdobiu. Prvoinštančný súd mal teda riadne zistiť skutočnú výšku nedoplatku, akým spôsobom tento vznikol, kto ho spôsobil (kto teda byt užíval a v ktorom období), či bol žalobcami uhradený a aká jeho časť pripadá na užívanie bytu žalovanými. V prípade, že by toto nebolo možné zistiť, mohol prvoinštančný súd postupovať z hľadiska spravodlivého usporiadania vzťahu sporových strán napr. tak, že by zistený nedoplatok pripadajúci na celý rok rozdelil rovnomerne na 12 mesiacov a alikvotnú časť z toho by znášali žalovaní v závislosti od počtu mesiacov užívania bytu (ak by nebolo možné určiť časť pripadajúcu na žalovaných presnejšie), keďže obe sporové strany sa mali pričiniť o to, aby v súlade s ust. § 43 OZ medzi nimi nevznikli rozpory (o to viac, že sú rodinnými príslušníkmi).
17. Čo sa týka žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody v sume 250,- Eur, prvoinštančný súd poukázal na § 682 OZ a na skutočnosť, že tieto náklady sa týkajú obvyklého opotrebenia bytu, pretože žalovaní ho užívali 16 rokov. Odvolaciemu súdu ale nie je zrejmé, na základe čoho prvoinštančný súd iba kvôli dobe užívania bytu žalovanými považoval náklady na opravu bytu - elektriky (v sume 100,- Eur), kuchynskej linky (v sume 100,- Eur) a vymaľovanie (v sume 50,- Eur) - za také, ktorými sa malo odstraňovať opotrebenie bytu, ktoré by bolo možné označiť za obvyklé. Odvolací súd jednak nenašiel v spise skutkové tvrdenia žalobcov, ktorými by boli bližšie definované tieto položky (t. j. čo konkrétne sa opravovalo v rámci elektriky, resp. kuchynskej linky) a jednak ani žalovaných, ktorí by poukazovali na to, že sa jedná o bežné opotrebenie a za to oni nezodpovedajú. Okrem toho sa prvoinštančný súd nezaoberal ani s dohodou datovanou dňom 23. 09. 2017 (č. l. 18a spisu), v ktorej sa žalovaní zaviazali, že sumu 250,- Eur ako úhradu za opravu bytu žalobcom zaplatia. I keď tu nejde o uznanie dlhu podľa § 558 OZ ako to tvrdili žalobcovia v odvolaní, z uvedenej dohody žalovaným vyplýva záväzok, že predmetnú sumu kvôli poškodeniam bytu žalobcom uhradia. Toto prvoinštančný súd nechal bez povšimnutia, hoci sa tým mal zaoberať.
18. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok prvoinštančného súdu a vrátil mu vec na nové rozhodnutie v rámci ďalšieho konania, v ktorom bude prvoinštančný súd postupovať popísaným spôsobom a odstráni vytknuté nedostatky, pričom nové rozhodnutie riadne zdôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
19. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).