Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/31/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu S. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. 4, XXX XX H., zastúpenej: KAIFER advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Fibichova 11, 040 01 Košice, IČO: 36 861 561, proti žalovanému: Q. X., XXX XX X. XXX, zastúpenému: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, o zaplatenie 7.830,- eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 26.05.2021, č. k. - 391 jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výroku II.

Mení rozsudok vo výroku III. tak, že náhradu trov prvoinštančného konania stranám nepriznáva.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 61,08 eur s 5 % - tným ročným úrokom z omeškania od 21.07.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 98,4 %.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa podanou žalobou žiadala priznať bezdôvodné obohatenie, keďže žalovaný užíval v rozhodnom období (26.07.2014 do 25.07.2016) nehnuteľnosti v jej vlastníctve bez právneho dôvodu a pre prípad, že by sa s touto argumentáciou súd nestotožnil, navrhla priznať opakovanú náhradu za vecné bremeno, ktorá by v podstate predstavovala totožnú výšku ako nárok uplatnený z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa argumentovala tým, že zákonné vecné bremeno nevzniklo, keďže ku dňu účinnosti bolo dohodnuté iné právo, a to na základe nájomnej zmluvy. Súd poukázal na to, že právna predchodkyňa žalobkyne M.Ž. Y. uzatvorila so žalovaným nájomnú zmluvu, predmetom ktorej boli aj nehnuteľnosti, ktoré v súčasnosti vlastní žalobkyňa. Táto zmluva bola uzavretá s účinnosťou od 19.10.2004, v zmluve bolo dohodnuté nájomné 1,- Sk za m2 až za obdobie 01.01.1992 a z výpovede z nájomnej zmluvy zo dňa 28.05.2009, ktorú podala M. Y. vyplynulo, že menovaná túto zmluvu vypovedala s polročnou výpovednou lehotou a zmluva bola ukončená k 31.12.2009, čo zmluvné strany nerozporovali. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. aj a z ktorých vyplýva, čo je zmyslom a cieľom tohto zákona, a to, že je potrebné vykladať ho teleologicky, pričom vznik vecného bremena nemožno viazať výlučne na časový okamih prvej minúty nadobudnutia účinnosti zákona, pretože by bolo nelogické pokiaľ by čo i len jeden deň existencie nejakého zmluvného vzťahu, v čase po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, zablokoval

dôležitý cieľ zákona, ktorým bolo nahradiť bezprávie stavom právnej istoty až do vykonania definitívnych úprav. Logiku má tiež názor, že niet dôvodu zakladať vecné bremeno zo zákona, ak existuje zmluva a tam, kde zmluvy niet, vzniká riziko neistoty a ako riešenie zákonodarca do budúcna upravil vznik vecného bremena, navyše aj samotný gramatický výklad tomuto názoru neodporuje, pričom slová zákona „ku dňu účinnosti zákona", len indikujú favorizovanie zmluvného vzťahu existujúceho v deň, či ku dňu účinnosti zákona. Súd nepochybne dospel k záveru, že v danom prípade v prospech vlastníka športového areálu, teda žalovaného, vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, okrem časti výmery 920 m2, vo vzťahu ku ktorej, minimálne počas rozhodného obdobia, existoval zmluvný vzťah, a to nájomná zmluva. Súd prvej inštancie zároveň nemal dôvod odkloniť sa od doterajšej súdnej praxe, v rámci ktorej súdy, či už pri nimi zriaďovaných vecných bremenách alebo aj pri rozhodovaní o finančnej náhrade za vecné bremeno priznávali jednorazovú finančnú náhradu. Súd teda zastáva názor, že musí byť rozdiel v prípade, ak niekto užíva cudziu vec bez právneho dôvodu, v takom prípade má vlastník právo na opakovanú náhradu vo forme trhového nájomného, a iný je prípad, ak niekto užíva cudziu vec oprávnene na základe vecného bremena. V tomto prípade má vlastník veci nárok na jednorazovú náhradu za zásah do jeho vlastníckeho práva a tomuto výkladu podľa súdu prvej inštancie zodpovedá aj výklad vyhlášky č. Podľa tejto vyhlášky sa pri časovo neobmedzenom vecnom bremene počíta táto náhrada podľa výhody oprávneného za 20 rokov, teda za dlhý časový úsek a je koncipovaná ako jednorazová a nie opakovaná náhrada. Ak vecné bremeno má trvať len určitý čas, potom sa pri výpočte vychádza z počtu rokov jeho trvania. Poukázal v tejto súvislosti aj na závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že nájomná zmluva, ktorú uzatvorila právna predchodkyňa a žalovaný, bola uzatvorená vo vzťahu k parcele E KN XXX/X kat. úz. X. vo výmere 4466 m2, z ktorej dvojnásobným odčlenením vznikla parcela č. XXX/X vo výmere 1553 m2. Z pôvodnej parcely bola najprv na základe darovacej zmluvy z roku 2007 odčlenená parcela vo výmere 920 m2 a následne v roku 2010 vo výmere 633 m2, čo predstavuje súčasnú výmeru parcely č. XXX/X, kat. úz. X. vo výmere 1553 m2. Výpoveď z tejto nájomnej zmluvy dala právna predchodkyňa žalobkyne výpoveďou z 28.05.2009, výpovedná doba začala plynúť 01.07.2009, uplynula 31.12.2009. Uviedol, že v čase výpovede ale už právna predchodkyňa žalobkyne nebola vlastníčkou celej parcely E KN č. XXX/X vo výmere 4466 m2, keďže časť tejto výmery, a to 920 m2 už vlastnila samotná žalobkyňa, ktorá výpoveď z nájmu nepodala, čo je nepochybné aj z textu výpovede, resp. označenia, kto výpoveď podáva. Podľa žalobkyne táto splnomocnila svoju matku na podanie výpovede aj ohľadom spornej výmery 920 m2. Túto obranu súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú, o tejto skutočnosti neosvedčila žiadne listinné dôkazy, nevyplýva to ani z textu výpovede, a teda, že by výpoveď podávala právna predchodkyňa žalobkyne aj za žalobkyňu, preto súd považoval výpoveď v časti výmery 920 m2 za neplatnú a podľa súdu nájomný vzťah k tejto časti parcely naďalej trvá tak, ako bol dohodnutý pôvodnými účastníkmi zmluvy, keďže žalobkyňa vstúpila do všetkých práv a povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy na základe zmluvy darovacej. Preto žalobkyni priznával vo vzťahu k výmere 920 m2 nájomné 1,- Sk/m2 v rozsahu 61,08 eur. Čo sa týka zostatku výmery z parcely XXX/X, teda 633 m2 + 13 m2, spolu 646 m2, v tejto časti žalobu zamietol, keďže ku dňu účinnosti vzniklo k tejto nehnuteľnosti zákonné vecné bremeno, náhrada za toto vecné bremeno je jednorazová a patrí iba subjektu, ktorý bol vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu účinnosti zákona, teda právnej predchodkyni žalobkyne, a preto žalobkyňa v tejto časti aktívne legitimovaná nie je. Zároveň zdôraznil, že žaloba bola doručená 25.07.2016, nadobudol účinnosť 01.07.2009, nepochybne teda uplynula všeobecná trojročná premlčacia lehota, ktorá plynie od dátumu, kedy bolo možné prvýkrát uplatniť nárok na finančnú náhradu za vecné bremeno, teda od XX..XXXX. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa a nasl. .

3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok zmeniť tak, aby jej žalobe v celom rozsahu bolo vyhovené, a teda, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 7.830,- eur s prísl. a uplatnila si nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nezákonný a nesprávny. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne posúdil právny titul, na základe ktorého sa domáhala v tomto konaní peňažného plnenia, keď odvolávajúc sa na judikatúru týkajúcu sa v prevažnej miere dospel k záveru, že v prospech vlastníka športového areálu vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu okrem časti výmere 920 m2, vo vzťahu ku ktorej minimálne počas rozhodného obdobia existoval zmluvný vzťah, a to nájomná zmluva. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zákonné podmienky pre vznik zákonného vecného bremena a naviac tieto nesprávne aplikoval v tejto veci, keď vyhodnotil náhradu za vecné bremeno ako jednorazovú. Z odôvodnenia rozsudku nie je možné dospieť k tomu, ako mohol mať súd za preukázané, že vecné bremeno malo vzniknúť ku dňu účinnosti

, nesporne existoval medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovanou zmluvne dohodnutý vzťah na základe nájomnej zmluvy, s ktorou bol súd oboznámený a ktorá skutočnosť nebola sporná. Tieto závery pôsobia rozporuplne, zmätočne, bez riadneho vyporiadania sa s rozhodnými skutočnosťami, čo spôsobuje zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď aj napriek vedomosti o vypovedaní nájomnej zmluvy ku dňu 31.12.2009, dospel k nepochopiteľnému záveru, že nájomný vzťah v časti výmery 920 m2 medzi stranami konania trvá, resp. že výpoveď v tejto časti výmery pozemku považuje za neplatnú. Súd prvej inštancie použil nesprávny výklad , pokiaľ ide o jeho účel a zmysel, ktorým je dosiahnutie trvalého usporiadania vzťahov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, a to prostredníctvom pozemkových úprav alebo iným spôsobom vzájomného vysporiadania majetkových vzťahov prostredníctvom pozemkových úprav alebo zámennou zmluvou. Žalobkyňa považuje za neprijateľný výklad náhrady za vecné bremeno podľa tohto zákona, ako to interpretoval súd prvej inštancie, a to, že náhrada za vecné bremeno sa rieši prostredníctvom pozemkových úprav. Rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, čo zakladá dôvodný záver o arbitrárnosti a tendenčnosti rozsudku. Súd sa nevyporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami, ktoré na rozdiel od ničím nepodloženého názoru súdu osvedčujú opodstatnenosť a danosť náhrady, ktorej sa žalobkyňa domáha titulom vydania bezdôvodného obohatenia a v tejto súvislosti poukázala na viaceré rozhodnutia súdov, okrem iného aj Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. . Žalobkyňa pripomína, že ku dňu nadobudnutia účinnosti spomínaného zákona, existoval medzi stranami nájomný vzťah, táto skutočnosť nebola sporná, preto nemohli byť v predmetnej veci kumulatívne naplnené podmienky pre vznik zákonného vecného bremena podľa predpokladov tohto zákona, nemohlo tak dôjsť k vzniku zákonného vecného bremena a žalovaná obec ďalším užívaním pozemku, aj po ukončení nájomného vzťahu, sa bezdôvodne obohacovala na úkor žalobkyne. Žalovaná ku dňu účinnosti tohto zákona mohla dotknutý pozemok užívať na základe platného právneho titulu a budúcu situáciu mohla a mala primerane riešiť postupom podľa tohto zákona alebo tohto zákona. Žalovaná však k riešeniu vlastníckych a užívacích vzťahov pristúpil až v roku 2002, keď na výzvu žalobkyne a ďalších vlastníkom odstránila oplotenie v jej vlastníctve a umožnila žalobkyni a ďalším vlastníkom užívať ich pozemky. Vzhľadom k tomu, že neexistencia pre situácie, ak dôjde k zániku zmluvného vzťahu po 01.07.2009, neodporuje žiadnym právnym princípom a nevytvára neriešiteľnú situáciu, teda nebráni vykonaniu pozemkových úprav a iným postupom na vyriešenie tohto stavu, je nevyhnuté dospieť k záveru, že zákona treba vykladať za pomoci argumentu toho, že zákonné vecné bremeno nevznikne v iných prípadoch, ako len v prípadoch neexistencie zmluvného dohodnutého právneho vzťahu ku dňu 01.07.2009. Pre prípad, že by k zániku takéhoto práva došlo kedykoľvek po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, teda po 01.07.2009, nemožno povedať, že tu neexistuje právny predpis, ktorý by riešil vzťah vlastníka stavby a vlastníka pozemku, pretože týmto právnym predpisom je práve a nasl. o bezdôvodnom obohatení. Súd prvej inštancie v danej veci nevysvetlil, ku akému okamihu a prečo by malo podľa jeho názoru vzniknúť zákonné vecné bremeno v prospech žalovanej, na podklade ktorého žalobu zamietol. Pre žalobkyňu je nepochopiteľné, ako mohol súd prvej inštancie na jednej strane odkazovať na závery rozsudku KS Prešov sp. zn. a na druhej strane neopomenúť tak významný fakt, že podľa tohto rozsudku priznal odvolací súd žalobkyni finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva titulom bezdôvodného obohatenia, a to dokonca formou opakovanej náhrady. Žalobkyňa tvrdí, že výklad tohto zákona nemôže byť rozširujúci do takej miery, že nadobúda rozsah tvorby práva, ktorá je zverená zákonodarnej moci, ktorú súd nemôže nahrádzať. Uvádza, že výklad tejto právnej normy, podľa ktorého by mohlo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj ku dňu zániku existencie zmluvného práva, nepochybne presahuje teleologický výklad. Týmto postupom sa súd značne odklonil od výkladu práva a dospel až k tvorbe práva, čo je podľa platného právneho poriadku neprípustné. Takýto výklad súdu, ktorý by znamenal, že nasledujúcim dňom po zániku zmluvne dohodnutého práva a zároveň neskôr, ako po účinnosti ex lége vzniká vecné bremeno bez možnosti, aby si právny vzťah vlastník stavby a vlastník pozemku mohli dohodnúť iným vyhovujúcim spôsobom je..výkladom, ktorý odporuje zásadnej zásade súkromného práva, a to autonómie vôle a prednosti úpravy strán sporu podľa vôle pred úpravou zákonom. Pokiaľ ide o rozsudok KS Prešov sp. zn. , žalobkyňa zdôrazňuje, že proti tomuto podala dovolanie, a to z dôvodu, že Krajský súd v Prešove považoval za nosný pilier pre odôvodnenie svojho právneho názoru uzneseniu Ústavného súdu SR , ktorého nesprávnosť a neaplikovateľnosť vo veci už žalobkyňa zdôvodnila. Súd prvej inštancie teda vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že vzniklo zákonné vecné bremeno, z rozsudku nevyplýva, ako mohol súd dospieť k záveru, že vecné bremeno malo vzniknúť ku dňu účinnosti spomínaného zákona, navyše, keď v rozhodnom čase nesporne existoval medzi stranami zmluvne dohodnutý vzťah na základe zmluvy nájomnej. Súd

prvej inštancie tak nesprávne vyhodnotil zákonné podmienky pre vznik zákonného vecného bremena, tieto aj nesprávne aplikoval, keď náhradu za vecné bremeno vyhodnotil ako jednorazovú. Žalobkyňa opätovne pripomína, že finančná náhrada za užívanie pozemku jej patrí titulom vydania bezdôvodného obohatenia, však pokiaľ by sa vychádzalo z premisy, že táto náhrada by mala patriť titulom zriadenia vecného bremena, čo však rozporuje, tak aj táto náhrada by musela mať charakter opakujúceho sa plnenia. Zastáva názor, že potreba rozlišovania medzi tým, či náhrada za užívanie cudzej veci ma byť formou jednorazovej odplaty alebo opakujúceho plnenia, nemá pôvod, resp. neodvodzuje sa od toho, či to-ktoré užívanie veci je oprávnené alebo nie, ale od dĺžky trvania tohto užívania cudzej veci. Nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie, že by náhrada za vecné bremeno podľa tohto nebolo zriadiť zákonné vecné bremeno, ale definitívne usporiadať vlastnícke vzťahy aj k pozemkom, na ktorých sú umiestnené športové areály, a to prostredníctvom dohody, či pozemkových úprav, pričom zriadenie vecného bremena malo predstavovať iba dočasnú úpravu vzájomných vzťahov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, ak ku dňu účinnosti zákona chýbala súkromná právna úprava vzťahu medzi nimi. Iný výklad by znamenal, že subjekt samosprávy by nebol v žiadnom smere nútený podať návrh na pozemkové úpravy, nakoľko svoj záujem v užívaní pozemku by mal zabezpečený prostredníctvom inštitútu zákonného vecného bremena, tieto by ani nemali záujem uzatvárať nájomné zmluvy, pretože z ich strany by bolo ekonomicky výhodnejšie zriadiť zákonné vecné bremeno vo vzťahu k pozemku a poskytnúť vlastníkom tzv. jednorazovú náhradu, než zotrvať v tomto nájomnom vzťahu, či dokonca uhrádzať vlastníkom pozemku kúpnu cenu za účelom definitívneho riešenia vzťahov. Takýto výklad by však popieral účel a cieľ daného zákona, ale aj základné princípy právneho štátu. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď aj napriek vedomosti o vypovedaní nájomnej zmluvy k 31.12.2009 vyslovil záver, že nájomný vzťah v časti výmery 920 m2 naďalej trvá, resp., že v tejto časti výpoveď považuje za neplatnú. Žalovaná si bola a aj je vedomá neexistencie žiadnej platnej nájomnej zmluvy a v tejto súvislosti sa nesprávne a nedostatočne vyporiadal s jej argumentáciou. Výpoveď sa môže týkať celého predmetu nájmu a nielen jeho časti. V tejto súvislosti poukazuje žalobkyňa aj na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. , v ktorom odvolací súd priznal žalobkyni náhradu titulom bezdôvodného obohatenia s odkazom na neexistenciu nájomného vzťahu medzi sporovými stranami. Za nesprávny považuje aj výrok o trovách konania strán sporu a na základe týchto dôvodov navrhla žalobkyňa podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a zákonný. Zdôrazňuje, že aktuálne sú už všeobecne známe rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré preukazujú a potvrdzujú nesprávnosť právneho názoru žalobkyne, z ktorého vychádzala pri uplatnení žiadaného peňažného nároku.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a to okrem výroku I., v zmysle zásad vyjadrených v a nasl. (ďalej len SCP), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, že pokiaľ ide o vec samú, odvolanie žalobkyne dôvodné nie je.

6. V odvolacom konaní vyplýva z dispozičnej zásady, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov a rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

7. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

8. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. ).

9. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré odkazuje a na zdôraznenie vecnej správnosti v súvislosti s odvolacími námietkami strán dopĺňa uvedené.

10. Žalobkyňa sa v tomto konaní vo vzťahu k žalovanému domáha vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie časti jej nehnuteľnosti, na ktorom sa nachádza športový areál - futbalové ihrisko za obdobie od 26.07.2014 do 25.07.2016 v rozsahu 1566 m2 a 13 m2 titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle predpokladov a nasl. .

11. Pokiaľ ide o žalobkyňu, táto dňa 02.03.2007 uzatvorila s M. Y. darovaciu zmluvu, vklad ktorej bol povolený 29.04.2008. Predmetom darovacej zmluvy bola časť nehnuteľnosti zapísaná pôvodne na LV č. XXXX, kat. úz. X., parcela XXX/X vo výmere 4466 m2, z ktorej geometrickým plánom č. X/XXXX sa odčlenila parcela č. XXX/X vo výmere 920 m2 a táto bola predmetom spomínanej darovacej zmluvy.

12. Ďalšou darovacou zmluvou zo dňa 11.08.2010 M. Y. darovala žalobkyni novovzniknutú parcelu č. XXX/X vo výmere 13 m2 na základe geometrického plánu č. XX/XXXX a z pôvodnej parcely č. XXX/X výmera 633 m2, ktorá bola predmetom tejto darovacej zmluvy, bola pričlenená k parcele C KN XXX/ X, kat. úz. X..

Podľa o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.

Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona, obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom s vlastníctva štátu bez majekoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom, môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve.

Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona , ak sa neuplatní postup podľa ods. 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu.

Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav v tom istom katastrálnom území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním alebo formou finančnej náhrady, ak: a) v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b) ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m2,

c) ak o to požiada vlastník pozemku.

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujem k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok.

13. Súd prvej inštancie správne zistil, že právna predchodkyňa žalobkyne doručila dňa 15.06.2009 žalovanému výpoveď zo zmluvy o nájme č. X/XXXX, uzatvorenú 19.10.2004, a to z nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. X. ako parcela č. XXX/X - orná pôda vo výmere 4466 m2 so zdôraznením, že je vlastníčkou tejto nehnuteľnosti v celosti. Ako bolo už uvádzané, z tejto pôvodnej parcely registra „E" č. XXX/X, kat. úz. X., dvojnásobným odčlenením na základe vyhotovených geometrických plánov vznikla parcela C KN XXX/X vo výmere 1553 m2, stalo sa tak na základe darovacej zmluvy z roku 2007, kedy bola odčlenená parcela vo výmere 920 m2 a následne v roku 2010 parcela vo výmere 633 m2, čo predstavuje súčasnú výmeru parcely C KN XXX/X vo výmere 1553 m2, kat. úz. X.ny. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že v čase výpovede z nájmu právna predchodkyňa žalobkyne už nebola vlastníčkou celej parcely registra „E" č. XXX/X, keďže je nepochybné, že v tom čase už časť nehnuteľností vo výmere 920 m2 vlastnila žalobkyňa. Nebolo v konaní preukázané, aby žalobkyňa splnomocnila svoju právnu predchodkyňu k podaniu výpovede aj vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorej v tom čase už bola ona vlastníčkou s tým, že išlo o reálne existujúcu nehnuteľnosť parcelu označenú ako C KN XXX/X, podľa geometrického plánu č. X/XXXX. Opodstatnene preto súd prvej inštancie považoval v tejto časti výpoveď z nájmu týkajúcu sa výmery tejto nehnuteľnosti za neplatnú a priznával žalobkyni neuhradené nájomné.

14. Súd prvej inštancie ďalej správne poukázal na to, že pokiaľ ide o ostávajúcu časť výmery z parcely C KN XXX/X vo výmere 633 m2 a 13 m2 z pôvodnej parcely E KN XXX/X, kat. úz. X., ak nemá vlastník stavby dohodnuté iné právo, vzniká právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Zákonné vecné bremeno predstavuje určitú náhradu pre prípad neexistencie dohody, aby tak nastal stav právnej istoty, a to počas celej doby až po samotné konečné riešenie, teda nielen pre časový okamih prvej minúty účinnosti citovaného zákona. Zmyslom tohto právneho predpisu bolo jednoznačne iba pokryť obdobie právnej neistoty, kým sa vzťahy definitívne nevyriešia, buď konkrétnou adekvátnou náhradou alebo pozemkovými úpravami. Ak teda zmluvy niet, vzniká riziko neistoty a ako riešenie zákonodarca do budúcna upravil vznik vecného bremena.

15. Odvolací súd si uvedomuje špecifickosť predmetnej veci aj z pohľadu otázky, či sa jedná o jednorazovú alebo opakujúcu náhradu, keďže zákon o otázke náhrady za vecné bremeno mlčí. Odvolací súd preto poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2020, v ktorom Ústavný súd uzavrel, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu SR z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, pričom z tohto dôvodu Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť voči namietanému porušeniu základných práv zaručených a SR odmietol. Ústavný súd pritom poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorázová, nemá charakter opakovaného plnenia, keďže je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takéhoto pozemku došlo jedorazovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku).

16. Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa . Z. z. Ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2020, sp. zn. ).

17. Odvolací súd sa prikláňa k právnemu záveru, že ust. je potrebné teleologicky vykladať tak, že ak niet zmluvného práva, z ktorého by vyplývalo oprávnenie užívať dohodnutý pozemok, vzniká zo zákona obci právo užívať pozemok, a to na základe zákonného práva z vecného bremena. Vzniká teda samotné vecné bremeno ex lége dňom zániku existencie zmluvného práva bez ohľadu na to, či k nemu došlo pred alebo až následne po účinnosti tohto zákona.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd právne uzatvára, že iba vlastníkovi zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti alebo ku dňu zániku existencie zmluvného práva, patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena, determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (do pozornosti rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. ).

19. Súd prvej inštancie sa vzhľadom na uvádzané závery tiež správne vyporiadal aj s nedostatkom aktívnej legitimácie žalobkyne vo vzťahu k požadovanej náhrade k časti pozemku č. XXX/X vo výmere 646 m2, so zdôraznením, že táto náhrada je jednorázová a patrí vlastníkovi nehnuteľnosti v čase účinnosti citovaného právneho predpisu, resp. po zániku zmluvného práva.

20. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok vo výroku II. potvrdil ako vecne správny postupom podľa so zdôraznením, že proti výroku I. žalovaný odvolanie nepodal, v dôsledku toho tento výrok nepodliehal preskúmavaniu odvolacieho súdu, keďže odvolanie môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

21. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania strán sporu, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán, platí zásada zodpovednosti za výsledok a zásada zodpovednosti za zavinenie a náhodu, a teda ust. a nasl. . Keďže povinnosť nahradiť trovy konania sa môže v tom-ktorom konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť, ust. umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných zvláštneho zreteľa strane, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad, a či sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, prihliadne sa tiež k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu, keď je potrebné vziať zreteľ nielen na pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale musí sa uvážiť aj to, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo majetkových pomerov oprávnenej strany k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku a pod.

22. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem.

23. Odvolací súd preskúmal a zvážil okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru o potrebe aplikácie ust. pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu medzi stranami sporu. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa zohľadnil charakter prejednávanej právnej veci, okolnosti a povahu sporu, vývoj právnej argumentácie so zreteľom na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR a zároveň mal za to, že pokiaľ ide o žalovaného, jeho majetková sféra nebude použitím tohto výnimočného zákonného ustanovenia výrazne dotknutá.

24. Všetky vyššie uvedené skutočnosti v súhrne preto umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikácii . Odvolací súd preto rozsudok vo výroku III. vzhľadom na uvedené zmenil tak, že stranám nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania ( ).

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , keď vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa zohľadnil odvolací súd aj pri rozhodovaní o trovách tohto štádia konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).