Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/26/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: G. H. U. F., G. S. N.. C. N. XX/X, H. U. F., B.: XX XXX XXX, právne zastúpeného: JUDr. Ing. Michal Plenta, advokát, Sídlisko Okulka 19/42, Vranov nad Topľou, proti žalovanej: M. D., nar XX.XX.XXXX, bytom H. U. F., M. XXXX/XX, o vypratanie nehnuteľnosti a zaplatenie istiny 1.079,90 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k -50 zo dňa 14.09.2021 takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch III. a IV..

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu o vypratanie nehnuteľnosti a zaplatenie peňažného nároku, pričom o žalobe rozhodol takto:

„I. Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 1.079,90 € z a s t a v u j e .

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi

- úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.079,90 € od 28.01.2020 do 13.02.2020,

- úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.045,88 € od 14.02.2020 do 26.02.2020,

- úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 845,88 € od 27.02.2020 do 29.04.2020,

- úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 626,17 € od 30.04.2020 do 22.06.2020, a to do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

III. Súd žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanej vypratať a odovzdať žalobcovi byt č.XX, vchod X., poschodie: X v stavbe súpisné číslo XXXX na M. Z. vo H. U. F., stavba zapísaná na LV č. XXXX pre okres: H. U. F., obec: H. U. F., katastrálne územie: H. U. F., z a m i e t a .

IV. Súd n e p r i z n á v a nárok žalobcovi na náhradu trov konania voči žalovanej.“

2. Žalobca uplatnil nárok na zaplatenie mesačných úhrad za užívanie bytu, ktorý poskytol žalovanej a zároveň z dôvodu neplatenia týchto úhrad žiadal o uloženie povinnosti predmetný byt žalovanou vypratať.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav v tomto znení:

„Žalobca je vlastníkom X-izbového bytu č. XX nachádzajúceho sa vo vchode č. X na X. poschodí v stavbe - bytovom dome súp. číslo XXXX na ul. M. vo H. U. F., zapísaného na LV č. XXXX pre k.ú. H. U. F.. Nájomnou zmluvou zo dňa X.XX.XXXX bol predmetný byt prenajatý žalovanej na určitú dobu od X.X.XXXX do XX.XX.XXXX. Za užívanie bytu bola v nájomnej zmluve dohodnutá mesačná úhrada 212,85 €, z čoho suma 123,51 € bola dohodnutá ako nájomné a vo zvyšku išlo o preddavky na plnenie a poskytovanie z užívaním bytu. Uzavretiu tejto zmluvy predchádzala obdobná nájomná zmluva dohodnutá na určitú dobu - od októbra 2015 do decembra 2016. V nájomnej zmluve bola dohodnutá splatnosť mesačného nájomného a úhrad za služby do 5-teho dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Od začiatku nájmu žalovaná predmetné platby platila spravidla v omeškaní, avšak za obdobie XX/XXXX do XX/XXXX v riadnej výške dohodnutých platieb 212,85 € (dôkaz: opis všetkých platieb - čl. 49), neskôr po uvedenom období občas aj v nižších platbách, podľa svojich možností a schopností. Po uplynutí dohodnutej doby nájmu druhou uzavretou nájomnou zmluvou z X.XX.XXXX do XX.XX.XXXX žalovaná byt užívala bez písomne uzavretej nájomnej zmluvy, až do dňa podania žaloby, resp. do dňa vyhlásenia rozsudku. Pritom podmienky zostali identické - predovšetkým predmet nájmu a mesačné úhrady za užívanie bytu. Po podaní žaloby žalovaná celý dlh žalovaný žalobcom za úhrady v sume 1.079,90 € (dlžné obdobie kalendárnych mesiacov 8-12/2019) uhradila, na základe čoho žalobca zobral žalobu v časti zaplatenia istiny 1.079,90 € späť a súd konanie v tejto časti vo výroku I. tohto rozsudku zastavil. Medzičasom jej za kalendárne roky 2020-2021 vznikol nový dlh (podľa tvrdenia žalobcu - 1.003,69 € a podľa tvrdenia žalovanej v sume 787,71 €), ktorý ale nebol predmetom tohto súdneho sporu, nakoľko žalobca v tejto časti rozšírenie (zmenu) žaloby súdu nenavrhol. Žalovaná pracovala ako opatrovateľka v A., ale dňa 17.6.2019 ochorela a do A. už vycestovať nemohla. Dočasná práceneschopnosť jej skončila dňa 11.1.2020, od ktorého dátumu ale zostala nezamestnaná. Opätovne sa jej podarilo zamestnať až v júli 2021, po ktorom dátume uhradila celý žalobcom žalovaný dlh, na základe čoho žalobca zobral žalobu späť a súd konanie zastavil.“

4. Následne vec právne posúdil v zmysle ustanovení , , , , , , , až 4, , , , , , , ako aj článkov 21, 16, 20 a podľa , 3 a 712 .

5. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav právne posúdil tak, že medzi stranami sporu boli uzavreté nájomné zmluvy na dobu určitú, ktoré uplynuli v roku 2017 a následne sporové strany akceptovali faktický stav tak, že žalovaná s maloletou dcérou užívala predmetný byt v rozsahu pôvodne platnej nájomnej zmluvy a za toto užívanie patrí žalobcovi peňažné plnenie minimálne vo výške dohodnutej v pôvodnej nájomnej zmluve. Súd považoval výšku tejto úhrady za zodpovedajúcu spravodlivému usporiadaniu veci, pričom žalovaná tieto platby v pôvodne dohodnutej výške uhrádzala s omeškaním, respektíve čiastočne, ale snažila sa zachovať svoju platobnú disciplínu napriek sociálnym a ekonomickým problémom, ktorým čelila, a to z dôvodu, že je samoživiteľkou maloletej dcéry. Pracovala do roku 2019 ako opatrovateľka v A., pričom z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti, respektíve pandémie V. nebola schopná pokračovať v tejto práci, čo sa prejavilo na jej sociálnej situácií.

6. Súd prvej inštancie po čiastočnom späťvzatí považoval za dôvodné zaviazať žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania, ktorý žalobcovi právom patrí.

7. Vo vzťahu k vyprataniu bytu súd prvej inštancie poukázal na ústavný princíp ochrany obydlia a súkromia žalovanej, kedy je v súlade s princípom proporcionality zamietnutie žaloby o vypratanie bytu. Poukázal na to, že už pri pôvodne žalovanej sume 1.079,90 Eur takáto výška nie je proporcionálna tomu, aby žalovaná mala prísť o svoje obydlie, v ktorom býva s maloletou dcérou aj s poukazom na skutočnosť, že v priebehu konania tento dlh uhradila. Pokiaľ žalovanej vznikol dlh za nové obdobie, toto obdobie už nebolo predmetom sporu a v tomto smere ani žalobca nenavrhol zmenu žaloby. Z týchto dôvodov potom nárok uplatnený žalobcom na vypratanie bytu je v rozpore s dobrými mravmi a pokiaľ bolo preukázané, že žalovaná nemá zabezpečené iné bývanie, a preto by sa ocitla bez zabezpečenia bytu so svojou maloletou dcérou, došlo by k zásahu do jej práva na súkromie a obydlie hlavne s poukazom na skutočnosť, že žalobca je v tomto sporovom konaní zároveň aj orgánom miestnej samosprávy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že aj všeobecne záväzné nariadenie žalobcu je rozporné s dobrými mravmi, nakoľko prakticky vylučuje možnosť prenajať byt zo strany žalobcu akémukoľvek nájomcovi na dobu neurčitú, čím žalobca vedomý si inštitútu chráneného nájmu sa snaží vyhnúť svojej povinnosti, ktorú by v zmysle zákona mal pri zmluvách uzatváraných na dobu neurčitú. V

takomto prípade by nepochybne došlo k predĺženiu ochrannej lehoty, prípadne k nutnosti skúmania či nemá takáto osoba nárok na bytovú náhradu minimálne vo forme prístrešia. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že finančné prostriedky na výstavbu týchto bytov pochádzali z dotácie Štátneho fondu, rozvoja a bývania respektíve štátu a vlastné prostriedky žalobcu boli využité len v minimálnej miere.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie , kedy súd bral do úvahy to, že žalovaná si svoje pozdĺžnosti plní aj keď v omeškaní, čo však vyplýva z jej ťaživej sociálnej situácie ako samoživiteľky malého päťročného dieťaťa, ktorá bola dlhodobo práceneschopná a z toho dôvodu aj dlhodobo nezamestnaná. Zároveň po tom čo si našla zamestnanie svoj dlh uhradila. Nepriznaním náhrady trov konania nemôže dôjsť k nepriaznivému zásahu do ekonomickej situácie žalobcu, ktorý je orgánom územnej samosprávy.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané v zákonnej lehote odvolanie žalobcom, a to proti výroku III. o zamietnutí žaloby na vypratanie a výroku IV. o nepriznaní náhrady trov konania. Odvolateľ odôvodnil odvolanie dôvodmi uvedenými v , , a . Poukázal na skutočnosť, že nájomná zmluva uzavretá na dobu určitú od 01.01.2017 do 31.12.2017 zanikla posledným dňom nájomného vzťahu. Takýto nájom možno predĺžiť len dohodou zmluvných strán, ktorá v konaní nebola preukázaná. Nie je možné súhlasiť s „faktickým nájmom“ predmetu sporu medzi sporovými stranami, nakoľko takýto inštitút nepozná. Nájomca nesplnil podmienky nájomnej zmluvy tým, že nepreukázal splnenie majetkového cenzu, neplnil podmienky dojednané v nájomnej zmluve a riadne a včas dlhodobo neplatil nájomné a služby spojené s bývaním. Poukázal na to, že nájomca nemá nárok ani na uzavretie splátkového kalendára, pričom súd prvej inštancie nebral do úvahy platby uvedené v opise karty, nakoľko súd nerešpektoval dôkazy vo forme opisu platieb, kedy je zrejmé, že žalovaná mala zlú platobnú disciplínu a pre dlh na nájomnom s ňou nemohla byť uzatvorená nová nájomná zmluva. Súhrn a prehľad týchto platieb žalobca špecifikoval za obdobie od roku 2016 do roku 2021, pričom uzavrel, že pokiaľ u žalovanej stále je evidovaný dlh nemôže s ňou byť platne uzavretá nájomná zmluva, pričom napriek tomu, že žalovaná uhradila dlžnú sumu za dlh uplatnený v žalobe, zanedbala platenie platieb za nasledujúce obdobie, pričom jej dlh sa vyšplhal do prakticky rovnakej výšky než ktorá bola uplatnená na súde. Žalobca poukázal na to, že nepochybne preukázal existenciu dlhu na strane žalovanej a zároveň z jej strany nedošlo k preukázaniu skutočností ohľadom svojho príjmu. Tento žalobca sám iniciatívne skúmať nemôže. Je však nepochybné, že žalovaná užíva byt bez platnej nájomnej zmluvy, teda bez právneho titulu, čím zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu s tým, že žalobou uplatňovaný nárok nemá spotrebiteľský charakter, pričom súd prvej inštancie vyhodnocoval dôkazy v prospech žalovanej, čím jej fakticky priznal postavenie slabšej strany. Poukázal na to, že žalovaná vypovedala bez procesného poučenia, kedy právny zástupca žalobcu nemohol klásť otázky, na ktoré by aj tak nedostal pravdivé a úplné odpovede, nakoľko žalovaná nebola vypočutá v postavení svedka.

10. Zároveň žalobca uviedol, že úvahy súdu ohľadom špekulatívneho charakteru všeobecne záväzného nariadenia nemajú oporu v zákone a na takéto posúdenie nie je daná kompetencia súdu prvej inštancie. Poukázal na legislatívny rámec štátnej dotačnej politiky na podporu nájomného bývania s tým, že prijaté všeobecné záväzné nariadenie má základ v legislatíve, ktorá upravuje túto oblasť. Poukázal na skutočnosť, že je stanovená maximálne dĺžka trvania nájomného vzťahu, čo má prednosť pred ako lex specialis. Nárok na nájomný byt nemá subjekt, ktorý po určitom čase prestane spĺňať podmienky pre jeho poskytnutie, pričom tieto skutočnosti sú aj predmetom priebežnej kontroly. Nie je teda pravdou, že všeobecne záväzné nariadenie žalobcu šikanóznym spôsobom stanovuje a ukladá povinnosti na úkor nájomcov.

11. Zároveň žalobca žiadal o vydanie vyrubených súdnych poplatkov, nakoľko poplatková povinnosť mu vzniknúť nemala a namietol tiež použitie ustanovenia v rozhodnutí o trovách konania s tým, že jedná sa o paušalizované uplatnenie bez možnosti preskúmania takéhoto výroku. Zároveň uviedol, že prípadné potvrdenie tohto rozsudku zakladá možnosť podania dovolania. Z týchto dôvodov žiadal o to, aby odvolací súd v celom rozsahu žalobe vyhovel a zmenil napadnutý rozsudok a zaviazal žalovanú vypratať z bytu a zároveň zaviazať ju na náhradu trov konania.

12. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že nesúhlasí s odvolaním, nakoľko súd vyniesol spravodlivý rozsudok a rozhodol správne ako vo výroku III. tak aj vo výroku IV..

13. K uvedenému podaniu žalovanej žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kedy došlo k posudzovaniu obdobnej otázky, pričom je nesporné, že nájomná zmluva bola uzavretá medzi stranami sporu na dobu určitú a o tejto skutočnosti musela mať žalovaná vedomosť v čase uzavretia zmluvy. Táto nevyvinula dostatočné úsilie na riešenie svojej nepriaznivej sociálnej situácie, preto nemôže byť na ťarchu žalobcu pokiaľ si žalovaná neplní svoje povinnosti, aby strpel užívanie bytu z jej strany. Poukázal na to, že žalovaná nepreukázala, aby žiadala o využitie niektorých z nástrojov na zlepšenie svojej finančnej situácie.

14. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní v spore predložené neboli.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( , ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

18. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje ( ).

19. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

20. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces ( ) odvolací súd uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená.

21. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza , že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľky na spravodlivý proces.

22. Rovnako namietaný odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) odvolací súd zo spisu nezistil, pričom odvolateľka na žiadnu konkrétnu vadu ani nepoukazovala. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23. Odvolací dôvod podľa sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ods. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z - . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá , lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

24. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

25. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že strata obydlia, respektíve právo na obydlie nie je absolútne nedotknuteľné a pokiaľ je tento proces podrobený súdnej kontrole, nie je to ani v rozpore s právom EÚ, no v danom individuálnom prípade pri zhodnotení podľa testu proporcionality, akým spôsobom prispeli k vzniknutej situácií strany sporu, má odvolací súd za to, že aj žalovaná nezapríčinila túto situáciu, ktorá vznikla neplatením platieb spojených s užívaním bytu, nakoľko z dôvodu svojej práceneschopnosti, respektíve celosvetovej pandémie Covid-19 nemohla vykonávať prácu v A., čím stratila zdroj svojich príjmov. Správne súd prvej inštancie prihliadol na túto skutočnosť ako aj na skutočnosť, že po tom čo si našla zamestnanie snažila sa opätovne uhradiť svoj dlh. Z obsahu spisu bolo preukázané, že v predmetnom byte nebýva len žalovaná, ale aj jej maloleté dieťa, ktoré má v osobnej starostlivosti. Aj na túto skutočnosť je nepochybne nutné prihliadnuť.

27. Pri tejto kolízií garantovaných práv, a to práva žalovanej na ochranu obydlia zaručeného článkom 21 , či článkom 8 Dohovoru a na druhej strane práva žalobcu na

ochranu majetku podľa odvolacieho súdu vykonaného testu proporcionality je toto rozhodnutie legitímne v demokratickej spoločnosti ako aj sledujúce legitímny cieľ.

28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na viacero rozsudkov, ktoré vydal Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, v ktorých posudzoval otázku zásahu do práva sťažovateľov na rešpektovanie ich obydlia v situácií, keď sa jedná o ich vysťahovanie tak ako to bolo v prípade Stanková proti Slovenská republika č. 7205/02 z 09.10.2007, kedy bolo konštatované, že povinnosť sťažovateľky opustiť byt predstavovala zásah do jej práva na rešpektovanie jej obydlia aj napriek tomu, že tento sa zakladal na príslušných ustanoveniach či Exekučného poriadku. V tomto rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva poukázal na skutočnosť, že vysťahovanie sťažovateľky bez poskytnutia náhradného ubytovania nebolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a to napriek tomu, že bolo v súlade so zákonom a sledovalo legitímny cieľ. ESĽP poukázal na povinnosť mesta napomáhať svojim občanom pri zabezpečovaní základných potrieb ako aj na vytváranie podmienok pre ochranu ich maloletých detí. V tomto prípade skonštatoval porušenie článku 8 Dohovoru.

29. Rovnako v prípade Čosič proti Chorvátsko (č.28261/06 z 15.01.2009) ESĽP konštatoval, že povinnosť sťažovateľky vysťahovať sa z bytu predstavuje zásah do jej práva na rešpektovanie jej obydlia, pričom obdobný záver vyplýva tiež z rozsudku Komory z 18.07.2013 vo veci Brežec proti Chorvátsku (sťažnosť č. 7177/2010).

30. Všeobecný súd je teda pri posúdení otázky, ktorej strane sporu v konkrétnom prípade poskytnúť ochranu, často postavený pred neľahkú úlohu. Okolnosti môžu byť - a často bývajú - značne komplikované a netypické. To ho však nezbavuje povinnosti urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého riešenia. V prípade, že nie je možné zachovať maximum oboch v kolízii stojacich základných práv, je všeobecný súd povinný túto kolíziu vyriešiť v prospech toho, komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti [podobne pozri nález Ústavního soudu České republiky sp. zn. , č. 187/2010 SNaU; ďalej len „nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. “)].

31. Špeciálnu pozornosť musí všeobecný súd venovať prípadom, keď je predmetom sporu nehnuteľnosť slúžiaca pre potreby bývania, pretože v takom prípade je nepriamo dotknuté nielen právo na súkromný a rodinný život podľa a čl. 8 dohovoru, z ktorého vyplývajú tiež určité procedurálne garancie (porovnaj nález z 11. októbra 2018, bod 12), ale aj právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti zaručené . Všeobecný súd musí byť preto ostražitý v prípadoch, keď je žaloba podaná práve z dôvodu ochrany pred tvrdeným nezákonným zásahom do vlastníckeho práva k bytu uspokojujúceho základnú potrebu bývania žalobcu.

32. Ústavný súd zdôrazňuje, že účelom civilného procesu je chrániť skutočné subjektívne práva (Lavický, P. a kolektiv. Moderní civilní proces. Brno : Masarykova univerzita. 2014, str. 58). Tento cieľ - materiálnu (skutočnú) ochranu práv - musí mať súd na pamäti pri každej svojej činnosti. Všeobecný súd preto „nie je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli (substancovali) sporové strany, ale má i vlastné procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Strany tak nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení, ako v liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán“ (Števček, M., Bajánková J. in: Komentár. 2016, s. 731).

33. Odvolací súd súhlasí so závermi žalobcu o tom, že pri poskytovaní týchto bytov vychádzal z príslušných výnosov Ministerstva či Zákona o štátnom fonde rozvoja a bývania ako aj zo skutočnosti, že zákon obmedzuje poskytovanie týchto bytov pre osoby, ktoré spĺňajú osobitné podmienky, no v danom prípade nemožno neprihliadnuť na individuálne okolnosti prípadu, a to skutočnosť, že žalovaná sa dostala do nepriaznivej sociálnej situácie pod vplyvom ekonomických následkov pandémie Covidu-19, pričom pokiaľ v súvislosti s touto pandémiou došlo k prerušeniu lehôt, či už podľa alebo iných predpisov, preto nepochybne aj v takomto prípade je nutné brať tieto okolnosti do úvahy aj pri poskytovaní bývania vo forme nájmu, ktoré možno predlžovať len ohraničene. Aj v režime tohto nájomného bývania podľa názoru odvolacieho súdu je dôvodné prihliadnuť na následky pandémie a v čase jej trvania brať túto skutočnosť za relevantnú pre posudzovanie prípadného nároku na vypratanie bytu.

34. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalobcu ohľadom posúdenia faktického nájmu predmetu sporu zo strany súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že možno súhlasiť so žalobcom v tom, že žalovaná nemá právny nárok na uzavretie ďalšej nájomnej zmluvy a že tento byt obývala bez platného titulu, čo však nič nemení na záveroch, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o vypratanie bytu. Rovnako tak odvolací súd nespochybňuje ani žalobcom predložené prehľady úhrad, kedy je zrejmé, že žalovaná nedodržiavala platobnú disciplínu a bola v omeškaniach s úhradou svojho splatného nájmu. Pokiaľ však v tejto súvislosti došlo k späťvzatiu žaloby a súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie príslušenstva, pričom voči tomuto výroku nebolo podané ani odvolanie a tento teda nadobudol právoplatnosť, potom vo vzťahu k prejednávanej veci sú tieto odvolacie námietky irelevantné.

35. Rovnaký záver potom sa vzťahuje aj na namietané posúdenia všeobecne záväzného nariadenia žalobcu, kedy možno súhlasiť so záverom žalobcu, že na preskúmanie všeobecne záväzného nariadenia je príslušný iný orgán než súd prvej inštancie. Ani tieto úvahy súdu však nijakým spôsobom nespochybnili správnosť rozhodnutia vo vzťahu k žalobe o vypratanie bytu. Odvolací súd zameral svoju pozornosť na riešenie merita veci a teda či v danom prípade bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu o vypratanie bytu dôvodné, respektíve nie, pričom dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil tak ako to vyplýva z bodov odôvodnenia 69 až 70.

36. Pokiaľ sa týka námietky, že žalovaná nebola vypočutá v postavení svedka a nebolo jej dané procesné poučenie o následkoch krivej svedeckej výpovede, čím malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nemôže byť považovaná za dôvodnú, nakoľko žalovaná v konaní nevystupovala v procesnom postavení svedka. Žalovaná vystupovala v procesnom postavení sporovej strany, kedy takáto strana nemôže byť poučovaná ako svedok. Týmto spôsobom nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

37. Námietka žalobcu voči vyrubeniu súdnych poplatkov nebola predmetom odvolacieho preskúmania, nakoľko ako vyplýva z napadnutého rozsudku jeho súčasťou nie je rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku, preto nemohlo byť predmetom odvolacieho prieskumu. Súdne poplatky sú vyrubované súdom osobitným uznesením, kedy voči týmto rozhodnutiam je prípustná sťažnosť, preto nemožno takého námietky preskúmavať v odvolaní proti rozsudku, ktorého súčasťou takéto rozhodnutie nebolo.

38. Odvolací súd považoval za dôvodné potvrdiť výrok IV., ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej. Dospel k záveru, že rozhodnutie o trovách konania je dostatočne preskúmateľné a odôvodnené. Aj z konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že dôvody pre aplikáciu ustanovenia spočívajú tiež v sociálnych dôvodoch strán sporu. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v podstate samotnému vzniku sporu došlo z dôvodu sociálnych problémov na strane žalovanej, ktorá stratila príjem, je samoživiteľkou, stará sa o maloleté dieťa, pričom správne tieto skutočnosti súd prvej inštancie uviedol vo svojom odôvodnení a s týmito závermi odvolací súd sa plne stotožňuje a na nich poukazuje.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s ustanovením s poukazom na skutočnosť, že úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).