Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_6CoCsp-13-2022.pdf
PDF · 140.17 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoCsp/13/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom Bratislava, Majerníková 3A, proti žalovanej: O.. P. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., H. C. XXX/X, o zaplatenie 1.474,44 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. januára 2022, č. k. 16Csp/145/2021-185, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku týkajúcom sa nároku na náhradu trov konania (III.) p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1 300 eur, spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne - zo sumy 50 eur od 26. 03. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 04. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 05. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 06. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 07. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 08. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 09. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 10. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 11. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 12. 2018 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 01. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 02. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 03. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 04. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 05. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 06. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 07. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 08. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 09. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 10. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 11. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 12. 2019 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 01. 2020 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 02. 2020 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 03. 2020 do zaplatenia, zo sumy 50 eur od 26. 04. 2020 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49,48 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Rozhodnutie právne oprel o ust. § 497, § 499 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. i) a j), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len ZoSÚ), § 39, § 41, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1 až 3, 5 a 6, § 517 ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 1 ods. 1 a 2, § 1a ods. 1, § 3 ods. 1 nariadenia
vlády č. 87/1995 Zb. (ďalej len „nariadenie“). Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 26. 04. 2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, v ktorej sa žalobca zaviazal, že poskytne žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 1 800 eur, ktorý sa mu žalovaná zaviazala vrátiť a zaplatiť odplatu pri poskytnutí finančných prostriedkov vo výške 0 eur, spolu s úrokom spojeným so spotrebiteľským úverom vo výške 20,01 % ročne vo výške 608,40 eura, t. j. zaplatiť celkovú čiastku 2 408,40 eura v 36 pravidelných mesačných splátkach vo výške 66,90 eura vždy k 25. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 25. 05. 2017. Žalovaná ako spotrebiteľ brala podľa zmluvy do úvahy, že výška RPMN bola vo výške 21,95 %. Termín konečnej splatnosti bol dohodnutý na deň 25. 04. 2020. Strany sa dohodli v zmluve na zmluvnej pokute vo výške 10 % ročne, a to v prípade, ak sa žalovaná ako spotrebiteľ dostane do omeškania s úhradou svojho dlhu. Výška priemernej RPMN predstavovala 15,12 %. Žalovaná žalobcovi nič nesplatila. Z predložených Všeobecných obchodných podmienok žalobcu zistil, že neboli individuálne dojednané a neboli podpísané žalovanou. Na základe takto zisteného skutkového stavu konštatoval, že žalovaná mala postavenie spotrebiteľa, uvedená zmluva bola spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka a predmetný úver bol spotrebiteľským úverom. Dôvodil, že žalobca si v konaní uplatňoval istinu vo výške 1 300 eur, aj napriek tomu, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške istiny 1 800 eur. Výšku istiny jednotlivých splátok zistil bez akýkoľvek pochybností numerickým výpočtom, a to vydelením sumy istiny počtom splátok (1 800 : 36), z čoho rezultoval, že výška istiny každej splátky bola vo výške 50 eur (bez úrokov). Potom mal za to, že žalobca si v konaní uplatnil len 26 splátok po 50 eur, ktorá suma istiny predstavovala 1 300 eur. Ostatné splátky (v počte 10) vo výške 500 eur si žalobca v konaní neuplatnil pravdepodobne z dôvodu ich premlčania, keďže úver nebol mimoriadne zosplatnený, preto každá splátka sa premlčuje osobitne. Zároveň si žalobca po čiastočnom späťvzatí ,ešte pred doručením žaloby žalovanej (o ktorom nerozhodoval), uplatnil zákonný úrok z omeškania z istiny nepremlčaných splátok deň nasledujúci po ich splatnosti, ako aj zmluvnú pokutu vo výške 10 % z jednotlivých už splatných splátok.
3. V prvom rade skúmal, či bol žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, ktorú skutočnosť žalovaná namietala, avšak nepodložila žiadnym dôkazom. Skonštatoval, že aktívna vecná legitimácia svedčala žalobcovi, pretože tento ako veriteľ poskytol žalovanej predmetný spotrebiteľský úver. Žalovaná nepoprela, že by zmluvu nepodpísala, ohľadom jej tvrdení, že jej údaje boli zneužité nepreukázala, že by podala trestné oznámenie. Vyhodnotil, že zmluva bola medzi stranami uzavretá platne. Preskúmaním úverovej zmluvy dospel k záveru, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola uvedená náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch - uvedenie odplaty podľa osobitných predpisov, ktorými sa rozumejú ustanovenia § 53 ods. 6 OZ a § 1 a 1a nariadenia vlády. Argumentoval, že odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov, pričom odplata sa vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok. Zvýraznil, že v zmluve je síce uvedená odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 0 eur, evidentne sa však nejednalo o náležitosť podľa citovaných zákonných ustanovení, keďže táto musela byť vyjadrená v percentách a musel ju tvoriť úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Dodal, že podľa § 1 ods. 3 písm. b) bodu 2. nariadenia vlády, odplatu tvoria plnenia vyjadrené v peniazoch prepočítané na percentá zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov tak, že jednorazové plnenie v peniazoch sa vydelí sumou zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov a vynásobí sa číslom 100. Výška odplaty teda činila 33,80 % (608,4 /1.800 x 100). Dal do pozornosti, že neuvedenie tejto náležitosti v zmluve, rovnako ako aj uvedenie nesprávnej hodnoty, je sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ. Potom už neskúmal či dohodnutá odplata nebola v rozpore s § 53 ods. 6 OZ. Ďalej sa zaoberal námietkou žalovanej, ktorá namietala výšku úroku, ktorý podľa jej názoru prevyšoval obvyklú odplatu na finančných trhoch. Predovšetkým posudzoval, či dojednaný úrok vo výške 20,01 % bol v súlade s dobrými mravmi, súčasne aj či nešlo zo strany žalobcu o úžernícke konanie, ktoré by mohlo byť postihnuté ustanovením § 39a Občianskeho zákonníka. Zvýraznil, že hoci maximálna výška úrokov pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nebola v čase poskytnutia úveru žiadnym právnym predpisom limitovaná a bola ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nebola ale neobmedzená. Mal za to, že dohoda o výške úrokov totiž musela byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmela sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky podstatným
spôsobom presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Uviedol, že napriek tomu, že predmetný úver bol poskytnutý nebankovým subjektom, dojednanie úrokov nemohlo výrazne prekračovať úrokové sadzby oproti bankovým subjektom. Za neprimeranú a odporujúcu dobrým mravom označil takú výšku úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dali akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca nemal nárok na dohodnuté úroky, pretože tieto boli v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 (zároveň aj podľa § 39a) Občianskeho zákonníka, pretože podľa zverejnených priemerných úrokových sadzieb na webovom sídle Národnej banky SR úroková miera úverov poskytovaných pre spotrebiteľské úvery v rozhodujúcom období 4/2017 pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti činila hodnotu 6,99 % pri úveroch od 1 do 5 rokov, pričom v zmluve bol dohodnutý úrok vo výške 20,01 %, ktorý o 186 % prevyšoval priemer úrokov na trhu pri porovnateľných úveroch. Z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu v časti úrokovej sadzby preto považoval úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v dôsledku čoho rezultoval, že žalobca mal nárok na vrátenie dlžnej istiny - t. j. sumy 1 300 eur, spolu so zákonným úrokom z omeškania a vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1 300 eur (výšku uplatnenej istiny) spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne z jednotlivých splatných splátok odo dňa nasledujúceho po ich splatnosti do zaplatenia, pričom výška úroku z omeškania bola v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého je výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba určená ECB. Lehotu na plnenie určil do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože nebol dôvod určiť dlhšiu lehotu na plnenie.
4. Reagoval aj na námietky žalovanej, že žalobcovi vzhľadom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkosť úveru nepatrí nárok na zmluvnú pokutu vo výške 10.00 % z jednotlivých splatných splátok a uviedol, že takýto nárok by však žalobca nemal ani v prípade, ak by úver nebol považovaný za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere, čo považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo individuálne dojednané, nakoľko toto bolo predtlačené vo formulárovej zmluvy. Ďalej sa týmto nárokom s poukazom na konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd z hľadiska hospodárnosti nezaoberal. Vzhľadom na námietku žalovanej o premlčaní nároku, v prípade nároku, ktorý považovala za bezdôvodné obohatenie, považoval za potrebné ozrejmiť, že v danej veci nešlo o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nárok veriteľa na vydanie plnenia zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, kde sa uplatňuje všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Vysvetlil, že predčasné zosplatnenie úveru je sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny vrátane kapitalizovaných úrokov. Pri režime splátok premlčacia doba jednotlivých splátok začína plynúť odo dňa ich zročnosti. Pokiaľ však veriteľ využil svoje právo vyvolať predčasnú splatnosť svojej pohľadávky a využil ho v súlade s ustanoveniami § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, veriteľom vyvolaná zmena v obsahu záväzku má dôsledok predpokladaný aj v osobitných ustanoveniach o premlčaní a je nutné aplikovať ustanovenie § 103 vety druhej OZ, v zmysle ktorej ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Pretože v danom prípade neprišlo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru, teda premlčacia doba plynula od zročnosti (resp. deň nasledujúci) jednotlivých splátok, nakoľko sa naplnila hypotéza predpokladaná predmetným ustanovením len v rámci prvej vety. K ďalším námietkam žalovanej uviedol, že nebol dôvod, v prípade posudzovania nároku, prihliadať na vek žalovanej, pretože práve žalovaná mala pristupovať k plneniu zmluvných povinností zodpovedne. K ďalšej námietke, že žalobca je nebanková inštitúcia, ktorá nemá licenciu na poskytovanie úverov, uviedol, že zo zoznamu nebankových veriteľov (zverejnených na stránke NBS www.subjekty.nbs.sk/?c=1174) zistil, že žalobca disponuje licenciou na poskytovanie úverov, preto túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Námietku žalovanej o absencii vysvetlenia dôsledkov rozhodcovského konania, označil za irelevantnú, keďže v danej veci bola žaloba podaná na súd.
5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Dôvodil, že žalobcovi bola zo sumy 1 739,40 eura celkovo priznaná suma 1 300 eur, čo predstavovalo jeho úspech v konaní v materiálnom vyjadrení 74,74 % a žalovaná bola úspešná v časti o zaplatenie sumy 439,40 eura, čo predstavovalo jej
úspech 25,26 %, pričom potom celkový úspech žalobcu, ktorý bol v spore úspešnejší predstavoval 49,48 % (74,74 % - 25,26%), ktorý nárok mu priznal proti žalovanej. Uviedol, že v konaní nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, pretože tieto strany konania ani relevantne netvrdili (keďže vek nie je sám o sebe dôvodom na aplikáciu § 257 CSP), rovnako tak žiadne také okolnosti nevyplývali z obsahu spisu, alebo okolností prejednávaného prípadu. Mal za to, že žalovaná nepredložila žiadne dôkazy na to, aby mohol vyhodnotiť existenciu týchto výnimočných okolností, z ktorých by bolo možné vyvodiť, žeby dopad rozhodnutia o povinnosti nahradiť trovy konania žalobcovi mal nepriaznivý dopad na majetkovú sféru žalovanej.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP a domáhala sa jeho zrušenia a vrátenia veci na nové konanie a rozhodnutie. V dôvodoch svojho zvýraznila, že v prejednávanej veci sa prejednáva spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Namietala, že napadnutým rozsudkom bolo zasiahnuté do jej práv a právom chránených záujmov. Mala za to, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu obsahovala neprijateľné podmienky, veriteľ jej nevysvetlil dôsledky rozhodcovskej doložky, namietala premlčanie uplatneného nároku a aktívnu legitimáciu žalobcu pre neplatné postúpenie pohľadávky. Zotrvala na tvrdení, že v danej veci ide o premlčanie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, preto je potrebné aplikovať ust. § 107 OZ. Namietala tiež, že v zmluve absentovala RPMN, celkovú sumu pohľadávky označila za spornú, neurčitú, neurčitý bol i termín konečnej splatnosti, výška počet a termíny splátok istiny. Za sporné označila aj úroky a iné poplatky. Výšku RPMN a úrokov označila za rozpornú so zákonom. Napadnutý rozsudok označila za neodôvodnený, nespĺňajúci zákonné podmienky v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. Tvrdila, že veriteľ jej sumu úveru neposkytol. Zmluvu označila za neplatnú s poukazom na ust. § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi. Zvýraznila, že ak zmluva o úvere neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti, potom sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
7. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutých častiach potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení uviedol, že poskytol žalovanej úver vo výške 1 800 eur. V zmluve bola uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, preto nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade 36. splátok počnúc dňom 25. 05. 2017. Ako je v texte zmluvy o spotrebiteľskom úvere špecifikované, výška 2 408,40 eura pozostávala zo sumy istiny vo výške 1 800 eur a úroku vo výške 608,40 eura, a taktiež je uvedené, že žalovaná je povinný uhradiť celkovú čiastku 2 408,40 eura v 36. splátkach. Z uvedeného s určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Zvýraznil, že žalovaná mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa jej uzavretia, čo neučinila. K podpisu zmluvy nebola donútená, zmluvu podpísala bez nátlaku a dobrovoľne. Ďalej zvýraznil, že jednotlivými splátkami sa hradí najprv istina poskytnutého úveru a po uhradení istiny sa uhrádza zostatok z poskytnutého úveru (úroky, poplatok). Započítanie celej sumy splátky sa hradí najprv na istinu a až tak na úrok a poplatok v prospech dlžníka, pretože v prípade nezaplatenia niektorej splátky alebo omeškania dlžníka s platbou splátky dôjde skôr k zníženiu istiny, z ktorej by si žalobca ako veriteľ mohol uplatňovať zákonné úroky z omeškania. Zvýraznil, že nedošlo k premlčaniu práva, ktoré bolo žiadané v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Uviedol, že plnenie dlhu možno dohodnúť aj v splátkach. Vtedy veriteľ (žalobca) môže od dlžníka (žalovaného) žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stala splatnou (zročnou) podľa dohody. Každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, preto pre každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 101 plynie samostatne. Na základe § 565 - ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Žalobca si svoj nárok uplatnil z jednotlivých splátok, ktoré neboli zo strany žalovaného uhradené ku dňu podania návrhu na vydanie platobného rozkazu a súčasne nedošlo k premlčaniu nároku jednotlivý splátok.
8. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, v ktorom poprela tvrdenia žalobcu v celom rozsahu, neuznala pohľadávku čo do dôvodu a výšky. Zopakovala tvrdenia obsiahnuté v jej odvolaní. Namietala, že zmluva nebola zo strany žalobcu podpísaná, tvrdila bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Zmluvu ako celok označila podľa § 39 OZ za neplatnú. Uviedla, že nemá financie na splácanie úverov, pretože je dôchodkyňa.
9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odovlania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.
10. Podľa § 387 ods. 1, 2, 3 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
11. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
12. V súdenej veci sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 1300 eur, úroku z omeškania z jednotlivých splatných splátok vo výške 5 % ročne zo sumy 66,90 eura od splátky splatnej 26. 03. 2018 a nasledujúcich a zmluvnej pokuty vo výške 10 % ročne zo sumy 66,90 eura od splátky splatnej 26. 03. 2018 a ďalších, žalovanou. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26. 04. 2017 uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z. z. poskytol ako veriteľ žalovanej ako dlžníkovi bezúčelový spotrebiteľský úver 1800 eur, ktorý sa mu žalovaná zaviazala vrátiť a zaplatiť z neho odplatu 0 eur a úrok vo výške 608,40 eura s tým, že termín konečnej splatnosti bol 25. 04. 2020. Žalovaná mu mala zaplatiť celkovo sumu 2408,40 eura v 36 pravidelných mesačných splátkach vo výške 66,90 eura splatných vždy k 25. dňu v mesiaci, počnúc dňom 25. 05. 2017. Pretože žalovaná si svoj záväzok zo zmluvy riadne a včas neplnila, porušila zmluvné dojednania. Poukázal na skutočnosť, že strany sa v predmetnej spotrebiteľskej zmluve dohodli na zmluvnej pokute vo výške 10 % ročne z dlžnej čiastky, ak sa žalovaná dostane do omeškania s úhradou svojho dlhu. Žalovaná zaplatila do dňa podania žalobcovi 0 eur. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1. tohto odôvodnenia. Žalovaná napadla vyhovujúci výrok (I.) a výrok o nároku na náhradu trov konania (III.) odvolaním. Pre absenciu odvolania nadobudol zamietajúci výrok rozsudku (II.) právoplatnosť. 13. Odvolací súd považuje za potrebné úvodom sa vyjadriť k odvolacím námietkam žalovanej, konkrétne k ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP, že neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky (podmienky konania) definuje samotný Civilný sporový poriadok (§ 161 ods. 1) ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania - t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu - vada tejto podmienky je však reglementovaná samostatne v ust. § 365 ods. 1 písm. c)), procesné podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania. Určitou výnimkou je skúmanie splnenia podmienky všeobecnej miestnej príslušnosti a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktoré súd skúma len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí (§ 41 CSP). Zistenie nedostatku procesnej podmienky (ktorý je prítomný už v momente začatia konania alebo k nemu dôjde neskôr v priebehu konania) je procesnou úlohou súdu. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takéhoto nedostatku absolútne bráni súdu
v konaní a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky sa pokúsi tento nedostatok odstrániť (vlastným postupom alebo výzvou strane sporu na odstránenie nedostatku). V prípade neodstránenia odstrániteľného nedostatku súd konanie zastaví (za výnimky z tohto pravidla však v určitej miere považujeme poplatkovú povinnosť, pri nesplnení ktorej v niektorých prípadoch súd konanie nezastaví, ako aj povinné zastúpenie advokátom, pri nedostatku ktorého nebude následkom zastavenie konania, ale neprihliadanie súdu na úkony strany, čo následne vyústi do straty sporu (§ 92 ods. 2). Vadou predpokladanou v § 365 ods. 1 písm. a) tak trpí konanie v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek vyššie naznačeným nedostatkom. Ďalej žalovaná namietala vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. Ďalej uplatnila odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. d) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Žalovaná namietala i vadu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Žalovaná namietala tiež vadu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, odvolací súd uvádza, že prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d),
z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil.
14. Žalovaná namietala tiež, že nepadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože jeho odôvodnenie nezopodpovedá zákonom stanoveným požiadavkám. K tejto odvolacej námietke odvolací súd dodáva nasledovné.
15. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
16. Obsah práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/2008).
17. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ust. § 220 CSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje citované ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
18. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že žalovanou namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani jedna vada namietaná žalovanou v jeho odvolaní. Odvolací súd sa plne stotožňuje s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým správne žalobe vyhovel a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre tak učinil. Samotný fakt, že žalovaná sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje
neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné.
19. Odvolateľka vo svojom odvolaní opätovne namietala rovnaké skutočnosti, s ktorými sa právne a obsahovo perfektne vysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Opätovne namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie žaloby, s ktorou námietkou sa správne vysporiadal súd prvej inštancie v bode 34. odôvodnenia. Odvolací súd rovnako zastal názor, že zmluva o úvere bola uzavretá medzi stranami sporu platne a je spotrebiteľskou zmluvou. Žalobcu odvolací súd považoval za v konaní aktívne legitimovaný subjektom, nakoľko so žalovanou uzavrel úverovú zmluvu, ktorú žalovaná porušila nesplácaním poskytnutého úveru a táto pohľadáva nebola postúpená na iný subjekt. K námietke žalovanej, že zmluva o úvere obsahovala neprijateľné podmienky, preto mala byť posúdená ako bezpoplatková a bezúročná, odvolací súd dáva do pozornosti body 35. až 39 a 42. napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie správne a podrobne zdôvodnil, že v zmluve nie je uvedená náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, teda uvedenie odplaty podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 6 OZ a § 1 ods. 1 nariadenia vlády). V zmluve bola výška uvedená vo výške 0 eur, pričom po jej správnom prepočítaní súdom prvej inštancie mala byť uvedená vo výške 33,80 % (bod 35. až 37. odôvodnenia). V bode 38. - 39. odôvodnenia súd prvej inštancie tiež správne posúdil samotnú výšku úroku dohodnutého v zmluve o úvere ako rozporného s dobrými mravmi, ktoré rozhodnutie i správne odôvodnil. S ohľadom na takto uvedené závery potom vyhodnotil úver za bezúročný a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, ktoré konštatovanie zrejme žalovaná prehliadla. Ďalej sa súd prvej inštancie vysporiadal i s námietkou žalovanej, že jej veriteľ nevysvetlil dôsledky rozhodcovskej doložky. Žalobca svoj nárok uplatnil na súde a nie na rozhodcovskom súde, k rozhodcovskému konania v danom prípade neprišlo, preto táto námietka žalovanej bola súdom prvej inštancie správne vyhodnotená ako irelevantná. V bode 43. napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s námietkou žalovanej o premlčaní žalobcom uplatneného nároku, ako i s jej nárokom, ktorý považovala za bezdôvodné obohatenie. Keďže v danom prípade za jednalo o nárok žalobcu na vydanie plnenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý žalovaná čerpala, ale nič nesplatila. Nejedná sa o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade neprišlo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru a veriteľ si uplatnil nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, bolo potrebné posudzovať jeho nárok podľa ust. § 103 OZ. Pri splnení v splátkach ide vlastne o dvojakú dobu splatnosti, keďže jednak je stanovená doba plnenia (splatnosti) jednotlivých splátok a súčasne je určená i splatnosť celej pohľadávky. Ak dlžník plnil v splátkach, nezaplatenie jednej alebo viacerých splátok v čase ich splatnosti nespôsobuje bez ďalšieho splatnosť celého dlhu. Každá zo splátok totiž predstavuje samostatný dlh, ktorý veriteľ môže samostatne uplatňovať na súde. Súčasťou podmienok splatnosti jednotlivých splátok môže byť i určenie, že pre nesplnenie niektorej splátky je veriteľ oprávnený žiadať celý zvyšok pohľadávky naraz (§ 565 OZ). Ide tu tak o podmienenú výhodu splácať dlh v splátkach, ktorá spočíva v tom, že dlžník dodrží splátky. Ak dlžník nedodrží dohodu o včasnom splnení dohodnutých splátok alebo súdne rozhodnutie o povolení splátok, stráca výhodu splátok za predpokladu, že veriteľ požiada o zaplatenie celej pohľadávky, resp. nezaplateného zvyšku pohľadávky naraz. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky je v právomoci veriteľa, ktorý toto právo môže, ale nemusí uplatniť. Stratu výhody splátok musí veriteľ dlžníkovi oznámiť, prípadne i uplatniť na súde podaním žaloby. Splatnosť celej pohľadávky tak nenastala priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či toto právo uplatní, teda či vyzve dlžníka na zaplatenie celého zvyšku dlhu. Toto svoje právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody splátok je časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej splátky. Ust. § 565 OZ o strate výhody splátok je modifikované vo vzťahu k plneniu zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach od 01. 11. 2008, kedy nadobudol účinnosť zák. č. 379/2008 Z. z. tak, že veriteľ je v prípade nesplnenia niektorej splátky oprávnený požadovať od dlžníka zaplatenie celého zvyšku pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Pokiaľ ide o premlčanie splátok platí, že premlčacia doba tu začína plynúť osobitne vo vzťahu ku každej splátke odo dňa jej splatnosti a premlčacia doba ohľadne celej pohľadávky v prípade straty výhody splátok začína plynúť odo dňa splatnosti nezaplatenej splátky. Žalobca si v konaní uplatnil istinu vo výške 1300 eur, aj napriek tomu, že žalovanej poskytol úver vo výške istiny 1 800 eur (36 splátok), teda žalobca si v konaní uplatnil 26 splátok po 50 eur, ktorá suma istiny predstavuje 1 300 eur, ktoré neboli premlčané. K námietke žalovanej, že zmluva neobsahovala stanovenie konečnej splatnosti úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, odvolací súd opakuje, že zmluva medzi stranami bola uzavretá platne. Po jej
preskúmaní je nutné uzavrieť, že v zmluve sa žalovaná zaviazala zaplatiť v 36. splátkach, počnúc dňom 25. 05. 2017, sumu 2 408,40 eura, ktorá pozostávala zo sumy istiny vo výške 1 800 eur a úroku vo výške 608,40 eura, termín konečnej splatnosti bol dohodnutý na deň 25. 04. 2020, teda nebolo možné prijať záver, že by v zmluve absentovalo uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a temín konečnej splatnosti.
20. Pokiaľ žalovaná apeluje na dobré mravy, teda že zmluva bola s nimi v rozpore a z tohto titulu sa domáhala svojej ochrany ako spotrebiteľa, v závere nedá odvolaciemu súdu nepoznamenať, že ochrana spotrebiteľa neznamená jeho zbavenie sa akejkoľvek zodpovednosti za jeho činy v súvislosti s úverovým viazaním sa. Spotrebiteľ sám v prvom rade musí byť obozretný pri čerpaní úverov, zvážiť svoje možnosti a schopnosti. Samozrejme si musí byť vedomý toho, že ak si požičiava peniaze, tieto mu nie sú darované, ale ich musí splácať, teda okrem výhody čerpania finančných prostriedkov na seba preberá povinnosť tieto prostriedky v dohodnutej lehote vrátiť. Spotrebiteľ nemôže očakávať, že ak nebude svoje záväzky plniť, tak práve súd ho spod tejto povinnosti automaticky oslobodí z titulu jeho postavenia ako slabšej strany - spotrebiteľa. Súd je povinný vyniesť spravodlivé rozhodnutie, v súlade so zákonom.
21. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku týkajúcom sa nároku na náhradu trov konania (III.) potvrdil. Žalobca má nárok na vrátenie dlžnej istiny - t. j. sumy 1300 eur, spolu so zákonným úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktoré rozhodnutie správne odôvodnil, na ktoré odôvodnenie v bode 47. napadnutého rozsudku odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % vzhľadom na jeho plnú úspešnosť v odvolacom konaní. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).