Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Cob-16-2022.pdf
PDF · 114.81 KB
Case nature
Area
Subarea
5Cob/16/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v spore žalobcu: S. C., K. Z. S. F. H. XXXX/ X, XXX XX C., P.: XXXXXXXX, právne zastúpeného JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom, so sídlom Kalininova 675, 066 01 Humenné, IČO: 42026938, proti žalovanému: AJDAM s.r.o., so sídlom 080 01 Župčany 261, IČO: 36 184 845, právne zastúpenému JUDr. Jánom Luteránom, advokátom, so sídlom Sabinovská 52, 080 01 Prešov, IČO: 43841996, o zaplatenie 3.725,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 18Cb/23/2021-105 zo 14. decembra 2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica ako upomínaciemu súdu a postúpeným Okresnému súdu Prešov 4. mája 2021 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 3.725,- eur s príslušenstvom. Žalobca návrh na vydanie platobného rozkazu odôvodnil tým, že v zmysle rámcovej zmluvy č. B.-T.-G.-XX/XX/XX-X z 5. marca 2020 (ďalej len „rámcová zmluva“) a na základe objednávky z 9. júna 2020 realizoval pre žalovaného elektroinštalačné práce na adrese K. O. X. K.. XX-XX, M. XXXXX v Nemecku. Zmluvne bola dohodnutá odmena vo výške 18,- eur za hodinu práce na realizovanom diele. Na základe riadne a včas vykonaných elektroinštalačných prác vystavil žalovanému 29. júna 2020 faktúru č. XX/XXXX na sumu 3.725,- eur s dátumom splatnosti 20. júl 2020. Faktúra spolu s tzv. smenovkami bola riadne doručená žalovanému, ktorý ju nikdy nespochybnil, avšak doposiaľ ju, napriek viacerým výzvam, ani čiastočne neuhradil.
2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.725,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.725,- eur od 30. júla 2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 536 ods. 1, § 546 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“). Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi v súlade s ustanovením § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka a ustanovením § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky priznal súd
žalobcovi v súlade s ustanovením § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou zabezpečujúcou pracovné príležitosti na území Nemecka. Žalobca ako živnostník v marci 2020 prejavil u žalovaného záujem o výkon činnosti na území Nemecka, kde predtým pracoval pre inú obchodnú spoločnosť. Za žalovaného v tom čase komunikoval C. Z., ktorý mu preposlal elektronickou poštou zmluvu, na ktorej bol oskenovaný podpis zástupcu žalovaného. Žalobca následne zmluvu vytlačil, podpísal a oskenovanú poslal elektronickou poštou žalovanému. Podľa vyjadrenia žalobcu súčasťou elektronickej pošty nebol žiadny informačný formulár žalovaného. Podpísaný originál zmluvy do žalovanej spoločnosti nedoručil, čo potvrdil aj zástupca žalovaného. Pri osobnej návšteve doručil iba tzv. smenovku, teda výpis odpracovaných hodín. Vysvetlenie jednotlivých ustanovení Rámcovej zmluvy, vrátane článku VIII. bod 7. nebolo podľa vyjadrenia žalobcu nikým zo strany žalovaného realizované. Po vykonaní dohodnutého diela vystavil žalovanému faktúry, ktoré žalovaný riadne zaplatil, okrem faktúry č. XX/XXXX, ktorá mu bola taktiež riadne doručená, pričom ju nespochybnil. Žalobca vo vzťahu k namietanej nesplnenej povinnosti zabezpečiť a zaslať žalovanému formulár G. (B.) vo svojom prednese uviedol, že požiadal predchádzajúceho obchodného partnera o vydanie predmetného tlačiva, ktoré doložil žalovanému, čo zástupcovia žalovaného nenamietali, pričom po celý čas zmluvného vzťahu pre žalovaného vykonával dohodnutú činnosť a žalovaný mu zaplatil dohodnutú odmenu. Pre karanténne opatrenia sa nemohol dostaviť na Slovensko, čo spôsobilo omeškanie s dodaním tlačiva, čo však žalovanému nebránilo jeho činnosť akceptovať a aj ju zaplatiť. Až keď oznámil, že končí spoluprácu, nevyplatili mu poslednú faktúru, odkazujúc na nepredloženie tlačiva. Následne zabezpečil zaslanie tlačiva zo Slovenska a po vyplnení ho 2. júla 2020 odoslal žalovanému na dohodnutú e-mailovú adresu personálnej manažérky Z.. D., ktorá voči tomuto formuláru nemala žiadne výhrady ani požiadavky. Žalobca mal súčasne za to, že už pôvodne predložené tlačivo spĺňalo požadované kritériá, pričom zdôraznil, že v článku VIII. bod 7. rámcovej zmluvy nie je uvedené konkrétne miesto výkonu práce, alebo štát, kde bude činnosť vykonávať. Podľa jeho názoru skutočným dôvodom nezaplatenia bolo ukončenie zmluvného vzťahu a nová spolupráca s obchodnou spoločnosťou E. K., K.. Q.. X.. Konateľ žalovaného nesúhlasil s argumentáciou žalobcu k predmetnému tlačivu, ktoré, ako uviedol, nebolo vystavené so správnym dátumom, v súlade s obdobím, keď žalobca vykonával dohodnutú činnosť, nakoľko má dátum vystavenia 23. júl 2020, teda až po začatí vykonávania jeho činnosti. Preto bol žalobca na nepredloženie platného tlačiva upozornený e-mailom z 22. júla 2020 a z 23. júla 2020. V tej súvislosti bol upozornený aj na dočasné pozastavenie platby pre nedodržanie zmluvných podmienok. Žalobcom pôvodne predložené tlačivo o spolupráci s predchádzajúcim obchodným partnerom podľa štatutárneho zástupcu žalovaného nespĺňalo požadované kritéria. Keďže povinnosťou žalovaného v zmysle príslušných právnych predpisov je zabezpečiť splnenie všetkých zákonných podmienok, aby sa vyhli prípadným sankciám, vyzvali žalobcu na doloženie tejto listiny. Asi po pol roku žalobca doložil tlačivo, avšak nesprávne, a preto doposiaľ podľa názoru štatutárneho zástupcu žalovaného nedošlo k splneniu zmluvnej povinnosti. Nepamätal si však, akým spôsobom bola podpísaná zmluva so žalobcom a nevedel sa k tomu bližšie vyjadriť, pričom potvrdil, že originálom zmluvy s podpismi zmluvných strán žalovaný nedisponuje. Mal však byť poučený zamestnancami obchodnej spoločnosti o tom, akým spôsobom je potrebné vysvetľovať jednotlivé ustanovenia zmluvy. Vyplatenie odmeny žalobcovi (okrem poslednej faktúry) vysvetlil chybou v obchodnej spoločnosti v spojení so zachovaním si dobrého mena. Svedkyňa P.. Ľ. E. taktiež nebola osobne prítomná pri uzatváraní rámcovej zmluvy so žalobcom, ako to uviedla vo svojej výpovedi. Poukázala však na zaužívaný systém u žalovaného, teda že predpripravené zmluvy, objednávky a listiny sa zašlú e-mailom zmluvnej strane a potom po pripomienkovaní alebo odsúhlasení sa podpisujú. Nevedela sa však vyjadriť ako to bolo v prípade žalobcu, nakoľko to realizoval predchádzajúci kolega. Následne však so žalobcom komunikovala telefonicky aj e-mailom, avšak vzhľadom na odstup času si už presne nepamätá na obsah komunikácie. Žalobcom predložený nový formulár až od 23. júla 2020, síce pre celé Nemecko, podľa jej názoru nespĺňa požadované kritériá, a teda je nesprávny.
5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že z nesporných skutočností, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, zistil, že k uzatvoreniu rámcovej zmluvy písomnou formou medzi stranami sporu nedošlo, nakoľko si vzájomne elektronicky preposlali iba ich preskenované formy, pričom k doručeniu a podpísaniu originálu zmluvy nedošlo a žalovaný v konaní opak tejto skutočnosti ani nenamietal. Aj keď zákon pre platnosť zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka nevyžaduje písomnú formu, v prípade sporového konania musia strany, za aplikácie prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany, preukázať, čo bolo obsahom prejavov ich vôle, najmä či okrem podstatných náležitosti takéhoto typu zmluvy ich prejav vôle obsahoval aj iné vzájomné práva a povinnosti. Z dôkazov produkovaných žalobcom, ktorých dôvodnosť žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil, vyplýva, že žalobca riadne splnil dohodnutý predmet zmluvy, na základe čoho mu vznikol nárok na dohodnutú odmenu, ktorej výšku žalovaný nepoprel. Žalovaného obrana sa týkala iba námietky nepredloženia správneho formulára A1. Vystavenú faktúru č. XX/XXXX na sumu 3.725,- eur s dátumom splatnosti 20. júl 2020 žalovaný doposiaľ žalobcovi neuhradil, na rozdiel od predchádzajúcich faktúr, vystavených na základe toho istého právneho dôvodu. Zo strany žalovaného pritom v tom čase nebol uskutočnený žiaden preukázaný prejav vôle, ktorý by nejakým spôsobom preukazoval dôvod nesúhlasu s úhradou, ako to aplikoval v rámci svojej obrany v konaní. Povinnosťou sporovej strany v civilnom sporovom konaní v zmysle princípu formálnej pravdy je pritom opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa § 185 CSP môže prvostupňový súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, teda najmä tie, ktoré vedú k meritórnemu rozhodnutiu súdu, a to v súvislosti so záverom, ku ktorému súd už na základe dovtedy vykonaných dôkazov dospel. Keďže žalovaný ani v jednom zo svojich prednesov skutkové tvrdenia žalobcu, týkajúce sa sporu, ničím nespochybnil, tieto sa považujú za nesporné (§ 151 CSP), pričom žalovaný iné dôkazy preukazujúce dôvodnosť jeho obrany ani neoznačil. Žalovaný v konaní teda napriek svojmu tvrdeniu nepreukázal, že súčasťou zmluvy o dielo, preukázateľne uzatvorenej iba ústnou formou, bola aj dohoda o zabezpečení formulára G. (B.) zo strany žalobcu, na čo malo byť naviazané právo žalovaného zadržať žalobcovi akékoľvek splatné platby a ani to, že žalobca s tým súhlasil, a teda žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Vo vzťahu k obrane žalovaného zároveň súd uvádza, že podľa nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v znení neskorších predpisov, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo SZČO v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu. V súlade s tým, ak slovenský zamestnanec alebo SZČO vykonáva prácu v inom štáte Európskej únie, mal by byť sociálne poistený a aj platiť sociálne poistenie tiež v tomto štáte. Prenosný dokument A1 zahraničným inštitúciám sociálneho poistenia preukazuje splnenie podmienok zamestnancom alebo SZČO pre uplatnenie výnimky, na základe ktorej budú naďalej podliehať sociálnemu poisteniu na Slovensku. V prípade, že sa vyslaný zamestnanec alebo SZČO v zahraničí nepreukáže formulárom A1, neuplatňuje sa na neho výnimka. Zamestnanec alebo SZČO v takomto prípade podlieha právnym predpisom sociálneho poistenia štátu Európskej únie, v ktorom činnosť vykonáva. V prípade, že by zamestnanec alebo SZČO nemali so sebou formulár A1 a neboli v tej-ktorej krajine zaregistrovaní a sociálne poistení, hrozila by im za to pokuta. Pokutu by im mohli uložiť len zahraničné inštitúcie sociálneho zabezpečenia. Slovenská Sociálna poisťovňa by pokutu zamestnávateľovi alebo SZČO uložiť nemohla, keďže podanie žiadosti o vystavenie formuláru A1 je len právom a nie povinnosťou zamestnanca (resp. jeho zamestnávateľa) a SZČO. Teda aj v prípade, ak by si žalobca nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení citovaného nariadenia, hrozila by sankcia zo strany poisťovne priamo jemu a nie žalovanému.
6. Súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel z dôvodu, že žalovaný relevantným spôsobom nepreukázal, že si splnil svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi dohodnutú odmenu riadne a včas, ktorej základ ani výšku nespochybnil. Keďže žalovaný sa nezaplatením pohľadávky v lehote splatnosti vystavenej faktúry nasledujúcim dňom dostal do omeškania so splnením svojho peňažného záväzku, je povinný zaplatiť žalobcovi aj ním uplatnený úrok z omeškania.
7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 2 a priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
8. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam tvrdil, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že k uzatvoreniu rámcovej zmluvy písomnou formou medzi stranami sporu nedošlo, pretože je nepochybné, že tak žalobca, ako aj on mali vôľu uzatvoriť písomnú zmluvu v tomto znení, pričom ani žalobca nespochybnil, že podpísanú zmluvu mu poslal e-mailom (podpísanú vo forme skenu). Takéto podpísanie zmluvy však možno v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/467/2012 považovať
za konkludentné uzatvorenie zmluvy. Vzhľadom na to, že žalobca včasné vyhlásenie urobil a na jeho e-mail so zaslanou zmluvou zaslal odpoveď, prílohou ktorej bola podpísaná zmluva (vo forme naskenovanej podpísanej zmluvy - podotýka celú zmluvu, t. j. všetky strany zmluvy) považuje takéto prehlásenie za prijatie jeho návrhu zmluvy, ktorý mu e-mailom zaslal. Takisto považuje za nesporné, že z takéhoto konania žalobcu možno vyvodiť v zmysle ustanovenia § 43c Občianskeho zákonníka jeho súhlas s návrhom zaslanej zmluvy, a teda s prijatím tohto návrhu. Keďže súčasťou odpovede žalobcu neboli žiadne dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny k pôvodne zaslanému návrhu zmluvy, nie je možné jeho konanie považovať za odmietnutie návrhu zaslanej zmluvy, skôr naopak, za akceptáciu a súhlas s týmto návrhom, a to konkludentným spôsobom. To preukazuje aj skutočnosť, že žalobca 5. marca 2021 podpísal dodatok k rámcovej zmluve a objednávku a podpísané ich zaslal tiež e-mailom. Druhú objednávku z 9. júna 2020 má podpísanú v originály v písomnej forme z dôvodu, že ju žalobca podpísal v priestoroch jeho kancelárie osobne, čím potvrdil aj platnosť a existenciu rámcovej zmluvy, v ktorej mal jasne napísané pokyny o doložení formulára A1. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že z jeho strany nebol uskutočnený žiaden preukázaný prejav vôle, ktorý by nejakým spôsobom preukazoval dôvod nesúhlasu s úhradou, nakoľko v konaní predložil viacero e-mailov, ktorými vyzýval žalobcu na doloženie formulára A1. Uvedené bolo tiež súčasťou telefonického poučenia jeho zamestnancami a obsahovala to aj písomná zmluva, ktorú žalobca vytlačil, podpísal a poslal mu e- mailom. Rovnako nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že súčasťou zmluvy o dielo bola aj dohoda o zabezpečení formulára G. (A1) zo strany žalobcu, pretože práve žalobca opakovane zaslal na základe jeho výziev formulár A1, avšak bohužiaľ, tento formulár A1 nebol správne vystavený, čo vo svojej výpovedi uviedla aj ním navrhnutá svedkyňa P.. Ľ. E.. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že má za to, že k uzatvoreniu písomnej zmluvy o dielo skutočne nedošlo, a to s ohľadom na okolnosti jej uzatvorenia, a teda bolo v sporovom konaní nevyhnutné za aplikácie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany preukázať, čo bolo obsahom prejavov vôle sporových strán, a to najmä to, či okrem podstatných náležitostí ich prejav vôle obsahoval aj iné vzájomné práva a povinnosti. Z toho je teda zrejmé, že zmluva o dielo uzatvorená medzi ním a žalovaným vznikla preukázateľne iba ústnou formou a žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že obsahom prejavu vôle boli okrem podstatných náležitostí aj iné vzájomné práva a povinnosti, a to najmä dohoda o zabezpečení a predložení formulára G. (A1) z jeho strany, na čo malo nadväzovať právo žalovaného zadržať mu akékoľvek splatné platby a ani to, že s týmto zmluvným dojednaním súhlasil. Súd správne poukázal na skutočnosť, že formulár A1 zahraničným inštitúciám sociálneho poistenia preukazuje splnenie podmienok zamestnancom alebo SZČO pre uplatnenie výnimky, na základe ktorej budú naďalej podliehať sociálnemu poisteniu na Slovensku. V prípade, že by zamestnanec nemal so sebou formulár A1, hrozila by mu za to pokuta. Avšak sociálna poisťovňa by pokutu zamestnávateľovi alebo SZČO uložiť nemohla, keďže podanie žiadosti je len právom, nie povinnosťou zamestnanca a SZČO. Teda aj v prípade, ak by si svoje povinnosti nesplnil a uvedený formulár by vôbec nemal, resp. nepredložil by ho svojmu zmluvnému partnerovi, hrozila by sankcia zo strany poisťovne iba jemu, nie žalovanému. Z konanie žalovaného je zrejmé, že skutočným dôvodom nezaplatenia faktúry č. XX/XXXX z 29. júna 2020 z jeho strany je to, že ukončil so žalovaným zmluvný vzťah, nakoľko pokiaľ sa nerozhodol ukončiť so žalovaným spoluprácu, žalovaný nemal žiadny problém s úhradou faktúr za vykonané práce a nevyžadoval predloženie tohto „správneho“ formulára A1, ktorý mu už bol doložený 2. júla 2020 a žalovaný voči jeho správnosti nemal žiadne výhrady. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
10. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, nakoľko on aj žalobca mali vôľu uzatvoriť písomnú zmluvu v tomto znení, čo potvrdzuje aj fakt, že žalobca si zmluvu, ktorá mu bola doručená e-mailom 6. marca 2020, vytlačil, podpísal, naskenoval ju a spätne zaslal na e-mail Z..K., a to 6. marca 2020. Zároveň originál zmluvy a aj objednávky zaslal poštou na jeho adresu. Nanešťastie, jeho zamestnanec nie je celkom lojálny (už u neho nepracuje) a tieto zmluvy aj objednávky s veľkou pravdepodobnosťou skartoval, a nebol to ojedinelý prípad. Skartoval ich preto, že žalobca chcel konať proti zmluvne dohodnutým podmienkam, z čoho by mu následne vyplývali zmluvné pokuty, preto sa spojil s jeho zamestnancom. Tento postup zopakoval aj pri minimálne ďalších štyroch pracovníkoch, ktorí pre neho pracovali, či už na tej istej stavbe a pre toho istého klienta alebo
aj na stavbe ďalšieho klienta. Keďže tento zamestnanec už u neho nepracuje, žalobca tvrdí, že zmluvu nepodpísal. Avšak on ako aj žalobca vedia, že danú zmluvu fyzicky podpísal a prezentoval sa ňou na príslušných úradoch. Ďalšia zo skutočností, pre ktorú si je istý, že zmluva existovala, bola, že v období, keď žalobca u neho pracoval už boli sprísnené opatrenia na hraniciach medzi Slovenskom a Rakúskom a Rakúskom a Nemeckom z dôvodu vypuknutia pandémie COVID-19. Cez hranice púšťali iba ľudí pracujúcich v zahraničí a iba na špeciálne priepustky alebo na rámcovú zmluvu s príslušnou objednávkou a negatívnym testom PCR a každý musel mať už dopredu vybavené ubytovanie, ktoré musel vedieť preukázať. Bez týchto dokumentov všetkých na hraniciach otáčali, avšak žalobcu pustili na danú stavbu, pretože mal správne a platné všetky dokumenty. Ďalším faktom, že predmetné dokumenty existovali je fakt, že Sociálna poisťovňa bez nich spomínaný formulár A1 nevystaví, to znamená, že aj tam sa s danými dokumentmi musel žalobca preukázať. Preto, ak on má akceptovať fakt, že má povinnosť zaplatiť žalobcovi za práce údajne vykonané na jeho stavbe, tak potom žalobca musí akceptovať podmienky zmluvy a povinnosti z nej vyplývajúce. Nie je pravdou, že problémy kvôli nesprávnej alebo žiadnej A1 môže mať iba žalobca. Ak dôjde na stavu ZOLL kontrola a nájdu na nej pracovníka s nesprávnou A1 alebo žiadnou, potom sa ide po celom reťazci a je pokutovaný za čiernu prácu každý pracovník, on aj nemecký klient. Nehovoriac o tom, že v zmluvách s každým nemeckým klientom podpisuje povinnosť dohliadnuť, že každý pracovník nachádzajúci sa na jeho stavbe má všetky dokumenty so sebou a správne, za čo nesie zodpovednosť. Inak mu hrozia sankcie zo strany nemeckého klienta a ten mu kráti faktúry, ktoré mu vystavil. Takisto to bolo aj v prípade žalobcu, nakoľko nemohol nemeckému klientovi predložiť potrebné dokumenty. Faktúry mu boli krátené o značnú sumu, niekoľkonásobne vyššiu ako je jeho neuhradená pohľadávka. Na základe uvedených skutočností žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. K odvolacej replike žalovaného podal žalobca odvolaciu dupliku, v ktorej uviedol, že tvrdenia žalovaného, ktoré sa absolútne nezakladajú na pravde, v celom rozsahu popiera. Žalovaný doposiaľ nijakým spôsobom nepreukázal, že by mu akákoľvek škoda vo forme krátených faktúr jeho vinou vznikla a na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy a dokonca tieto skutočnosti neuvádzal ani vo svojich skorších podaniach. Poukazuje aj na výpoveď konateľa žalovaného uskutočnenú na pojednávaní konanom 16. novembra 2021, ktorý na otázku či v súvislosti s nedodaním formulára došlo k sankciám v neprospech žalovaného odpovedal, „neviem sa vyjadriť, ale myslím, že došlo“. Má za to, že keby sa tvrdenia žalovaného o vzniku škody v súvislosti s nedodaním formulára zakladali na pravde, R. E. ako konateľ žalovaného by o tejto škode vedel a neodpovedal by na otázku o vzniku škody tak, že sa k nej nevie vyjadriť. Napriek tomu poukazuje na skutočnosť, že strana sporu zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohla uplatniť, ale neurobila tak v konaní pred súdom prvej inštancie, v dôsledku čoho má za to, že odvolací súd na tieto skutočnosti, ako aj skutočnosti a predložené dôkazy týkajúce sa údajného skartovania zmluvy zamestnancom, ktoré mohol žalovaný uplatniť už v prvoinštančnom konaní nemá prihliadať.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. § 34 CSP, v zmysle zásad ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
13. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.
14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
16. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
17. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
18. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie všetky vykonané dôkazy vyhodnotil správne a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky. Čo sa týka hodnotiacich argumentov žalovaného ohľadom uzatvorenia rámcovej zmluvy so žalobcom v písomnej forme odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že hoci zákon pre platnosť zmluvy o dielo podľa ustanovenia § 536 a nasl. Obchodného zákonníka nevyžaduje písomnú formu, v prípade sporového konania musia strany, za aplikácie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany preukázať, čo bolo obsahom prejavov ich vôle, najmä či okrem podstatných náležitostí takéhoto typu zmluvy ich prejav vôle obsahoval aj iné vzájomné práva a povinnosti, a preto považuje tieto argumenty žalovaného uvedené v odvolaní za irelevantné.
19. Ohľadom argumentácie žalovaného o nevyhnutnosti predloženia formulára A1 zo strany žalobcu a o tom, že žalobca bol upovedomený o dôsledkoch jeho nepredloženia, odvolací súd konštatuje, že aj keď je pravdou, že žalobca o svojej povinnosti doložiť formulár A1 žalovanému vedel, žalovanému nedoloženie tohto formulára neprekážalo, pretože žalobcom predložené faktúry mu uhrádzal aj bez toho a predmetnú faktúru mu neuhradil až potom, ako mu oznámil, že spoluprácu s ním končí.
20. Najpodstatnejšou skutočnosťou v posudzovanej veci je však to, že v článku VI. rámcovej zmluvy označenom ako platobné podmienky (dohodnuté medzi zmluvnými stranami) nie je splatnosť ceny za dielo podmienená doručením správneho formulára A1 žalobcom. Tu je potrebné mať na zreteli, že v priamej súvislosti s platobnými podmienkami žalobca formulár A1 žalovanému dokonca aj doručil. Žalovaný avšak tvrdil, že formulár A1 je nesprávne vyplnený. V čom však táto nesprávnosť spočívala, už žalovaný skutkovo pred súdom prvej inštancie nevymedzil konkrétnymi údajmi ktoré mali za následok nesprávnosť formulára A1. Nebolo úlohou súdu prvej inštancie v kontradiktórnom spore svojvoľne (beznávrhovo) hľadať nepresnosť alebo chybnosť týchto údajov bez toho, aby ich žalovaný v rámci svojej procesnej obrany konkrétne namietal. Teda okrem nepreukázania ním tvrdených okolností ohľadne splatnosti ceny, žalovaný pri procesnej obrane neuniesol ani bremeno tvrdenia k nesprávnosti formulára A1 a následne nemohol ohľadne tejto skutočnosti uviesť ani bremeno dôkazné.
21. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, pričom odvolanie žalovaného bolo vyhodnotené ako nedôvodné, a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).