Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/38/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Petra Dumana v právnej veci žalobcu: EURO AMA TRADE, s.r.o., so sídlom Haburská 49/A, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 46 443 754, v konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou Juristi s.r.o., Krivá 3, 040 01 Košice proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100267446/2021 zo dňa 16.2.2021, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1.

Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia číslo: 100267446/2021 zo dňa 16.2.2021, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101645883/2020 zo dňa 29.10.2020, ktorým bol žalobcovi podľa a o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určený rozdiel v sume 8 106,88 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018, nebol mu priznaný nadmerný odpočet v sume 2 393,64 eur a bola mu vyrubená daň v sume 5 713,24 eur. V rozhodnutiach správnych orgánov bolo konštatované, že správca dane nepriznal žalobcovi ako daňovému subjektu uplatnené odpočítanie dane zo sporných faktúr vystavených dodávateľmi - obchodnými spoločnosťami MARFI, s.r.o. a SBK, s.r.o. z dôvodu, že nesplnil podmienky pre odpočítanie dane ustanovené v v nadväznosti na zákona o DPH. K týmto záverom správne orgány došli na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia získaných dôkazov, nakoľko nadobudli opodstatnené pochybnosti o reálnom dodaní tovarov a služieb v zmysle sporných faktúr dodávateľmi na nich uvedených, keď žalobca neuniesol v predmetnej veci dôkaznú povinnosť, ktorý je povinný v daňovom konaní preukazovať ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti.

2.

Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako správca dane) vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie september 2018. Na podklade jej výsledkov vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. 10550937/2019 zo dňa 25.6.2019, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu číslo 102343466/2019 dňa 11.10.2019 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Na základe výsledkov zistených v ďalšom konaní, vydal správca dane ako prvostupňový správny orgán rozhodnutie

č. 101645883/2020 zo dňa 29.10.2020, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku, ktoré žalovaný rozhodnutím číslo: 100267446/2021 zo dňa 16.2.2021 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol, pričom žalobca toto rozhodnutie napadol správnou žalobou.

3.

Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane okrem iného aj z faktúr vystavených dodávateľom:

- SBK, s.r.o., so sídlom Trieda KVP1, 040 01 Košice, IČO: 36 190 527 (od 5.12.2018 došlo k zmene obchodného názvu na CONFILU, s.r.o.) v celkovej výške 2 326,88 eur na základe faktúr č. 28091818, dátum dodania 28.9.2018, základ dane 5 081,95 eur, DPH vo výške 1 016,39 eur, ďalej faktúry č. 28091819, dátum dodania 28.9.2018, základ dane 6 552,45 eur, DPH vo výške 1 310,49 eur a tiež

- obchodnou spoločnosťou MARFI, s.r.o., so sídlom Jesenná 1, 080 01 Prešov, IČO: 31 707 475 v celkovej výške 5 780 eur na základe faktúr č. 180902 s dátumom dodania 29.9.2018, základ dane 9 500 eur, DPH vo výške 1 900 eur, pričom predmetom dodania bolo zverejnenie obchodného mena spoločnosti VICOLO, s.r.o. k podujatiu FREE SUMMER 2018, na základe faktúr č. 180903, dátum dodania 29.9.2018, základ dane 11 200 eur, DPH vo výške 2 240 eur, pričom predmetom dodania bolo zverejnenie obchodného mena spoločnosti SECURITY systems s.r.o. k podujatiu FREE SUMMER 2018, na základe faktúry č. 180904 s dátumom dodania 29.9.2018, základ dane 8 200 eur, DPH vo výške 1 640 eur, pričom predmetom dodania bolo zverejnenie obchodného mena spoločnosti MIRAD, s.r.o. k podujatiu FREE SUMMER 2018.

4.

Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca ako platiteľ dane neuniesol dôkazné bremeno a vierohodným spôsobom nepreukázal, že predmetné zdaniteľné obchody z prijatých faktúr od platiteľa - obchodnej spoločnosti MARFI, s.r.o. a od obchodnej spoločnosti CONFILU, s.r.o. (do 4.12.2018 SBK, s.r.o.), zakladali vznik práva na odpočítanie dane podľa a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a to najmä, že reálne došlo k dodaniu uvedenému na predložených faktúrach. V rozhodnutí správcu dane bolo konštatované, že k výkonu daňovej kontroly boli žalobcom predložené listiny (doklady), ktorých obsah však bol v rozpore so skutkovým stavom zisteným správcom dane, a teda údaje uvedené na týchto dokladoch boli zistené ako nepravdivé. V tejto súvislosti bolo zo strany správcu dane konštatované, že samotné predloženie daňových dokladov, faktúr, účtovníctva nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak ako je deklarované faktúrami, nakoľko technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom, ale daňové doklady musia jednoznačne preukazovať skutočnosť, že daň bola uplatnená voči nemu tým platiteľom v tuzemsku, ktorý vyhotovil faktúru, a ktorý predmetné zdaniteľné obchody uskutočnil. Znamená to, že faktúry, resp. doklady samé o sebe nie sú preukázaním realizácie dodávok a akýkoľvek listinný dôkaz bez preukázania skutkovej podstaty je len tvrdenie o takejto skutočnosti. Správca dane preto preveroval túto formálnu deklaráciu uvedenú na predložených faktúrach tak, aby doklady boli odrazom reálneho zdaniteľného plnenia, a to v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty, ale aj s prihliadnutím na cieľ uznaný v Smernici Rady 2006/112/ES týkajúci sa boja proti podvodom, resp. zneužívaním práv týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. Taktiež z eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva vyplýva, že pokiaľ si platiteľ uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúry za dodanie tovaru, ktoré reálny obsah preukázaný nebol, porušil ust. zákona o DPH v spojení s ust. tohto zákona a súčasne takýmto konaním platiteľ sa dopustil porušenia zákona o DPH z dôvodu, že uplatnil právo odpočítať daň z faktúry, pri ktorej neboli splnené podmienky na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. V tejto súvislosti bolo ďalej zo strany správcu dane konštatované, že existencia práva na odpočítanie DPH závisí na splnení podmienky, že skutočne došlo k poskytnutiu zodpovedajúcich plnení. V danom prípade správcovi dane nebola preukázaná zhoda medzi skutočným dodávateľom a dodávateľom deklarovaným na faktúre, pričom všetky zistenia správcu dane vo vzájomnej súvislosti relevantne spochybnili, že deklarované dodania boli uskutočnené dodávateľom - obchodnou spoločnosťou MARFI, s.r.o. uvedeným na dodávateľských faktúrach, pričom žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt v procese kontroly a v ďalšom daňovom konaní nepreukázal opak a žiadnymi dôkazmi nepodložil fakturované obchodné transakcie. Z vykonaného dokazovania taktiež nebolo preukázané, že daňový subjekt KRÁSNA A-D, s.r.o. vykonal a dodal reklamné kampane pre daňový subjekt MARFI, s.r.o., ktorý mal následne dodať reklamné kampane pre daňový subjekt - žalobcu.

5.

Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, ktoré je v podstate totožné z hľadiska dôvodov uvedených v správnej žalobe.

6.

Žalovaný ako odvolací orgán postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku žalobcovi určený rozdiel dane v sume 8 106,88 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018, ďalej nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet v sume 2 393,64 eur a bola mu vyrubená daň v sume 5 713,24 eur.

7.

Na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodávateľ SBK, s.r.o. tovar dodaný daňovému subjektu nakúpil od spoločnosti MARFI, s.r.o. (tento dodávateľ - obchodná spoločnosť MARFI, s.r.o. sa na adrese zapísanej v obchodnom registri SR ako sídlo nenachádza). Z evidencie dane z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie ohľadne dodávateľa - obchodnej spoločnosti MARFI, s.r.o. vyplýva, že jeho jediným dodávateľom bola obchodná spoločnosť KRÁSNA A-D, s.r.o., pričom táto spoločnosť posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty podala za zdaňovacie obdobie január 2018; ide o spoločnosť, ktorá so správcom dane nespolupracuje a na adrese zapísanej v obchodnom registri SR ako sídlo sa nenachádza; nie je tam označenie ani poštová schránka spoločnosti, pričom konateľ tejto spoločnosti Ing. N. Y. (do 25.10.2017) túto spoločnosť nepozná, ani jej štatutárov a ani osoby vystupujúce za tohto dodávateľa. Novým konateľom sa stal občan Bulharska; N. M., pričom tento konateľ dodávateľa MARFI, s.r.o. sa vyjadril, že v rokoch 2015 až 2018 tento dodávateľ nevykonal ani neprijal žiadne zdaniteľné obchody, taktiež, že žiadne zdaniteľné obchody so spoločnosťou KRÁSNA A-D, s.r.o. sa neuskutočnili. Na základe daňovým subjektom predložených dokladov správca dane zistil, že dodávateľ MARFI, s.r.o. mal dodať kontrolovanému daňovému subjektu služby za zverejnenie obchodného mena spoločnosti MIRAD, s.r.o., Security systems s.r.o. a VICOLO, s.r.o. k podujatiu FREE SUMMER 2018, pričom odberateľovi - obchodnej spoločnosti GATUS, s.r.o. daňový subjekt následne dodal reklamnú kampaň na propagáciu loga firmy MIRAD, s.r.o., SECURITY systems, s.r.o. a VICOLO, s.r.o. v reklamnej kampani RETRO PARTY 2018; na základe zistení u spoločnosti Security systems, s.r.o. a MIRAD, s.r.o. vyplýva, že spoločnosť GATUS, s.r.o. im neboli poskytnuté služby RETRO PARTY 2018, tak ako to deklaroval daňový subjekt; spoločnosť VICOLO, s.r.o. s kontrolovaným daňovým subjektom nikdy nespolupracovala, žiadne podklady na zverejnenie obchodného mena poskytnuté neboli. Z rozhodnutia žalovaného ďalej vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať daň, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa preukáže, že zdaniteľný obchod nebol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní odvoláva na záver z rozsudku ESD vo veci PPUH Stehcemp, C-227/14, ECLI: EU: C:2015:719, tak tento rozsudok je možné aplikovať len za podmienky, že ide o totožné a zhodné veci ako aj skutočnosť, aby právny záver bol aplikovateľný aj pre tento prípad. V uvedenom rozsudku bola predmetom sporu otázka, či je možné zamietnuť zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý sa má na základe kritérií stanovených vnútroštátnou právnou úpravou považovať za neexistujúci (nespolupracoval, nekomunikoval so správcom dane). V prípade odvolávajúceho sa daňového subjektu je však situácia odlišná, pretože konateľ spoločnosti MARFI, s.r.o. vystupujúcej ako priamy dodávateľ v prípade zverejnenia obchodného mena spoločností MIRAD, s.r.o., Security systems, s.r.o. a VICOLO, s.r.o. a ako subdodávateľ v prípade dodania upomienkových predmetov sa vyjadril, že v rokoch 2015 až 2018 nevykonal ani neprijal žiadne zdaniteľné obchody. Znamená to, že ani dodávateľ SBK, s.r.o. nemohol dodať daňovému subjektu tovar, ktorý nenadobudol od spoločnosti MARFI, s.r.o., a teda ani dodávateľ MARFI, s.r.o. nemohol zabezpečiť zverejnenie obchodného mena pre dané spoločnosti, pretože vykonanie akejkoľvek činnosti N. M. - konateľ spoločnosti MARFI, s.r.o. poprel. Taktiež aj s poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 z 27. júna 2018 vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov dodávateľmi SBK, s.r.o. a MARFI, s.r.o. V tejto súvislosti žalovaný ako odvolací správny orgán konštatoval, že základným predpokladom vzniku nároku na odpočet dane je skutočnosť, že vznikla dodávateľovi daňová povinnosť. V danom prípade spoločnosť MARFI, s.r.o. ako priamy dodávateľ daňového subjektu a subdodávateľ sám svojimi vyjadreniami spochybnil pravdivosť údajov uvedených na sporných faktúrach, čím zároveň spochybnil a vyvolal oprávnené pochybnosti správcu dane v otázke nadobudnutia tovarov a služieb, teda vzniku daňovej povinnosti. Zo strany žalovaného bolo ďalej konštatované, že počas

daňovej kontroly správca dane ako prvostupňový správny orgán neuprel žalobcovi ako daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce mu z právnej úpravy ustanovenej v § 45 zákona o správe daní, pričom daňový subjekt mal dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane. V tejto súvislosti žalovaný konštatoval, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR č. zo dňa 16.12.2009, ďalej na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 18.5.2011 ako aj na judikatúru Najvyššieho správneho súdu - rozsudok č.k. -44, -119. V danom prípade žalobca ako daňový subjekt hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie tovaru, resp. služieb bolo realizované tak, ako to deklarujú sporné faktúry, pričom nebolo preukázané, že tovar bol dodaný dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach.

II. Rozsah žaloby a žalobné body

8.

Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia číslo: 100267446/2021 zo dňa 16.2.2021, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101645883/2020 zo dňa 29.10.2020 potvrdil. Ako dôvody správnej žaloby označil, že bola porušená zo strany správnych orgánov zásada prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom členských štátov európskych spoločenstiev, resp. Európskej únie, ktorá sa vzťahuje na všetky vnútroštátne orgány podľa ich pôsobnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že príslušný sudca je povinný „zabezpečiť úplnú účinnosť ustanovení komunitárneho práva“ a „z úradnej moci odmietnuť aplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, aj neskoršie, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom bez toho, aby musel žiadať alebo čakať na predbežné odstránenie takéhoto ustanovenia legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom“. Znamená to, že každý vnútroštátny sudca musí rešpektovať zásadu prednosti komunitárneho práva a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť komunitárnu normu pred vnútroštátnou odvolávajúc sa na skutočnosť, že o tom môže rozhodovať jedine Ústavný súd. Ďalej namietal, že daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom, a preto aj všetky právne akty vydané v rámci predmetnej daňovej kontroly ako aj všetky úkony je potrebné považovať za nezákonné. Taktiež aj protokol o daňovej kontrole preto nemôže zakladať povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom, ak je založený na protiprávnom postupe. Ďalej namietal porušenie povinnosti správcu dane podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, namietal porušenie povinnosti správcu dane v protokole vyhodnotiť dôkazy podľa § 47 písm. h) daňového poriadku. Tiež poukázal na to, že žalovaný ako odvolací správny orgán nepreskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu, ktorý požadoval žalobca. Tento sa k jednotlivým námietkam žalobcu vyjadril len okrajovo v zmysle potvrdenia názoru správcu dane a k niektorým námietkam sa nevyjadril vôbec. Znamená to, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje vysporiadanie sa s konkrétnymi námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní, čo znamená, že predmetné rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR je vydané v rozpore s citovaným ustanovením § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 daňového poriadku. Za tohto stavu je potrebné považovať rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné. Ďalej uviedol, že žalovaný ako aj správca dane rozhodnutia správnych orgánov opiera výlučne o skutočnosti na strane dodávateľov žalobcu - SBK, s.r.o. a MARFI, s.r.o., ktorých naviac preveroval nie v čase realizácii sporných obchodov, ale s odstupom času, pričom žalobca nemôže niesť dôkazné bremeno za týchto dodávateľov žalobcu. Tiež zdôraznil, že žalovaný ani správca dane nevysvetlil ako mal v skutočnosti prebiehať tok tovarov a služieb, pričom iba jednoducho neuznal dodávky od dodávateľov žalobcu. V tejto súvislosti uviedol, že po objednaní si služieb a tovaru u týchto dodávateľov (MARFI, s.r.o. a SBK, s.r.o.) boli nimi vyhotovené riadne faktúry, ktoré žalobca aj zaplatil. Vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti voči žalobcovi je v rozpore so zákonom, v opačnom prípade by dochádzalo k tomu, že správca dane môže prenášať dôkazné bremeno na žalobcu v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek skutočnosť tvrdenú daňovým subjektom. Taktiež namietal, že nekontaktnosť spoločnosti MARFI, s.r.o. nemôže byť žalobcovi na ťarchu, správca dane nijakým spôsobom nepreukázal, že nekontaktnosť tohto subjektu akýmkoľvek spôsobom súvisí s jeho obchodovaním so žalobcom. Ďalej

uviedol, že o skutočnostiach, že tieto subjekty si riadne neplnia niektoré svoje zákonné povinnosti nemal žalobca ako daňový subjekt reálnu možnosť vedieť, pričom uvedené závery platia aj vo vzťahu k nekontaktnosti spoločnosti KRÁSNA A-D, s.r.o., ktorá ani nebola obchodným partnerom žalobcu v predmetnom zdaňovacom období. K skutočnosti ohľadne zistenia správcu dane, že spoločnosť SBK, s.r.o. má zriadené virtuálne sídlo tak tiež nemôže byť na ťarchu žalobcu, keďže z nej automaticky nevyplýva fiktívnosť činnosti takejto spoločnosti. Okrem toho skutočnosť, že táto spoločnosť má zriadené fiktívne sídlo nemá súvis s jeho obchodovaním s daňovým subjektom. Žalobca ďalej poukázal na to, že hoci daňové orgány majú v rámci svojej kontrolnej činnosti zabezpečovať dôsledné plnenie daňových povinností daňovými subjektami, nemôžu hodnotiť ich obchodné vzťahy a do týchto vzťahov nezákonne zasahovať. Za takejto situácie považoval žalovaným potvrdený postup správcu dane za nepochopiteľný (tento neakceptoval služby poskytnuté spoločnosťami MARFI, s.r.o. a SBK, s.r.o.), čím vlastne nezákonne bolo zasiahnuté do súkromnoprávneho vzťahu medzi dvoma podnikateľmi. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že objednané služby obdržal a následne ich poskytol svojím odberateľom, ktorí ich bez výhrad prijali. Ďalej poukázal na to, že predmetné obchodné vzťahy (faktúry na výstupe) správca dane nespochybnil, teda ich uznal. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že je v rozpore s logikou, aby správca dane uznal žalobcovi výstupné faktúry, na základe ktorých žalobca obdržal reálne príjmy, pričom mu neuzná vstupné faktúry, na základe ktorých obdržal tovary a služby, ktoré následne predal, bez jej získania by tovary a služby nevedel poskytnúť svojmu odberateľovi. Ďalej tvrdil, že správca dane k svojim záverom neposkytol žiadne vysvetlenie, t.j. nevysvetlil ako sa mali predmetné vzťahy podľa neho realizovať, keď neuznal poskytnutie služieb od spoločností MARFI, s.r.o. a SBK, s.r.o. Za tohto stavu považoval rozhodnutie žalovaného za neurčité a nezrozumiteľné. Žiadal preto zrušiť tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu.

III. Vyjadrenie žalovaného

9.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že správca dane na základe výsledkov preverovania z daňovej kontroly zistil porušenie ustanovení § 49 - § 51 zákona o DPH žalobcom, pretože tento nepreukázal, že tovar bol dodaný dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach. V tejto súvislosti poukázal na to, že pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane je potrebné vychádzať nielen z predložených dokladov ako formálnej podmienky pre odpočítanie dane, ale aj zo zistení, či predložením dokladom neabsentuje materiálny podklad. Okrem toho k porušeniu ustanovení daňového poriadku, resp. povinností prvostupňového orgánu žalobca neuviedol, v čom konkrétne a aké povinnosti mal prvostupňový správny orgán porušiť v priebehu daňovej kontroly, ktoré by mali za následok nezákonnosť daňovej kontroly a rovnako neuviedol, ku ktorým námietkam žalobcu sa žalovaný nevyjadril. V danom prípade žalovaný posudzoval jednotlivé deklarované obchody v nadväznosti na dôkazy predložené žalobcom, pričom tak správca dane ako aj žalovaný nespochybňujú možnosť dojednania obchodných vzťahov, avšak na ich základe sa posudzuje ich daňový dopad, t.j. či došlo k dodaniu tovaru a služieb, ďalej či z takéhoto dodania vznikla daňová povinnosť a či dodávateľ a odberateľ postupovali v medziach zákona o DPH. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na zásadné výsledky vykonaného dokazovania a to, že konateľ spoločnosti MARFI, s.r.o. vystupujúcej ako priamy dodávateľ v prípade zverejnenia obchodného mena spoločností MIRAD, s.r.o., Security systems, s.r.o. a VICOLO, s.r.o. a ako subdodávateľ v prípade dodania upomienkových predmetov sa vyjadril, že v rokoch 2015 až 2018 nevykonal ani neprijal žiadne zdaniteľné obchody. Z uvedeného vyplýva, že ani dodávateľ SBK, s.r.o. nemohol dodať žalobcovi tovar, ktorý od spoločnosti MARFI, s.r.o. nenadobudol a ani dodávateľ MARFI, s.r.o. nemohol zabezpečiť zverejnenie obchodného mena pre dané spoločnosti, pretože vykonanie akejkoľvek činnosti N. M. - konateľ spoločnosti MARFI, s.r.o. poprel. Žalovaný ďalej zdôraznil, že na základe predložených dôkazov bol vyslovený záver o existencii alebo neexistencii dôvodov pre uznanie práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. V danom prípade bolo zo strany správcu dane vykonané dostatočné dokazovanie, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, boli preverované skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, daňová kontrola bola vykonávaná v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Znamená to, že dokazovanie bolo vykonané podľa § 24 daňového poriadku v súlade so zásadami správy daní uvedenými v § 3 daňového poriadku, pričom zo zisteného skutkového stavu, ktorý zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia boli zistené

opodstatnené pochybnosti vo vzťahu k deklarovaným obchodom, ktoré vo svojom rozhodnutí boli jasne formulované na základe presne identifikovaných dôkazov. V tejto súvislosti ďalej žalovaný uviedol, že správca dane nemusí dať odpoveď na všetky námietky nastolené žalobcom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základe rozhodnutia. V danom prípade tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s neuznaním práva na odpočítanie dane, pričom dospel k záveru, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonné podmienky práva na odpočítanie dane.

IV. Relevantná právna úprava a konanie na správnom súde

10.

Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 3 ods. 7 daňového poriadku daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

11.

Krajský súd v Trnave po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, pričom vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, postupom podľa v spojení s a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

12.

V prvom rade správny súd považuje za potrebné k veci uviesť, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav čo najúplnejšie. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné tiež uviesť, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu dodal, avšak použiteľný je len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú

skutočnosť. V danom prípade správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené v predložených faktúrach. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce z týchto zistení nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach. V tejto súvislosti súd k veci tiež udáva, že zo strany daňových orgánov nejde ani o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúc vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov. Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane okrem iného aj z faktúr vystavených dodávateľmi SBK, s.r.o. a MARFI, s.r.o., pričom bolo zistené, že dodávateľ SBK, s.r.o. tovar dodaný žalobcovi nakúpil od spoločnosti MARFI, s.r.o., avšak z vykonaného dokazovania správca dane zistil, že dodávateľ - obchodná spoločnosť MARFI, s.r.o. sa na adrese zapísanej v obchodnom registri SR ako sídlo nenachádza; okrem toho z predloženej evidencie dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie dodávateľa - obchodnej spoločnosti MARFI, s.r.o. vyplýva, že jeho jediným dodávateľom bola spoločnosť KRÁSNA A-D, s.r.o., avšak táto spoločnosť posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty podala za zdaňovacie obdobie január 2018, pričom táto spoločnosť zo správcom dane nespolupracuje a na adrese zapísanej v obchodnom registri SR ako sídlo sa nenachádza. Okrem toho bolo zistené, že Ing. N. Y. - konateľ spoločnosti KRÁSNA A- D, s.r.o. (tento bol konateľom do 25.10.2017), spoločnosť MARFI, s.r.o. nepozná a ani jej štatutárov a ani osoby vystupujúce za tohto dodávateľa. Novým konateľom sa stal občan Bulharska N. M., pričom konateľ dodávateľa MARFI, s.r.o. sa vyjadril, že v rokoch 2015 až 2018 tento dodávateľ nevykonal ani neprijal žiadne zdaniteľné obchody a taktiež zo spoločnosťou KRÁSNA A-D, s.r.o. sa žiadne zdaniteľné obchody neuskutočnili. Na základe takto zisteného skutkového stavu žalobca nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov dodávateľmi - obchodnými spoločnosťami SBK, s.r.o. a MARFI, s.r.o. uvedenými na sporných faktúrach, a to ani v procese daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania. Znamená to, že tak dodávateľ SBK, s.r.o. nemohol dodať žalobcovi tovar, ktorý nenadobudol od spoločnosti MARFI, s.r.o. (konateľ tejto spoločnosti vystupujúcej ako priamy dodávateľ v prípade zverejnenia obchodného mena spoločností MIRAD, s.r.o., Security systems, s.r.o. a VICOLO, s.r.o. a ako subdodávateľ v prípade dodania upomienkových predmetov sa vyjadril, že v rokoch 2015 až 2018 nevykonal ani neprijal žiadne zdaniteľné obchody), čo znamená, že ani dodávateľ - obchodná spoločnosť MARFI, s.r.o. nemohol zabezpečiť zverejnenie obchodného mena pre dané spoločnosti, pretože vykonanie akejkoľvek činnosti N. M. ako konateľ spoločnosti MARFI, s.r.o. poprel.

13.

Treba konštatovať, že správca dane od žalobcu oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane. Správny súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. z 21.09.2011, podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný...“

14.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. -17 zo dňa

23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva právny záver: „...dôkazné bremeno je na daňovom subjekte

- žalobcovi ( v spojení s a ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený...“. Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

15.

V danom prípade podľa zistenia vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom v obsahu svojich rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil dôvody prijatých záverov, vysporiadali sa s celým rozsahom argumentácie žalobcu, ozrejmili aj dôvody nevykonania navrhovaných dôkazov, a teda vec správne právne posúdili. Podľa názoru súdu vykonané dokazovanie predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí, nepreukázalo oprávnenosť žalobcom uplatnených daňových výdavkov za nákup od deklarovaného dodávateľa.

16.

K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd dodáva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Naviac pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Toto je možné vo vzťahu k dôkaznému bremenu poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu , ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 21.04.2020).

17.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

18.

V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

19.

Možno pripustiť, že zistenia správcu dane a žalovaného spočívajú aj v okolnostiach identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúcich sa tvrdených dodávateľov žalobcu a jeho odberateľa, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko - odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených plnení a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.

20.

Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane a oslobodenie od dane uplatnil, a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

21.

Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na rozsudok sp. zn. z 31. mája 2018, v ktorom najvyšší súd okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

22.

Bolo teda potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené. Pokiaľ žalobca poukázal na právny záver z rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci PPUH Stehcemp, C-227/14, ECLI: EU: C: 2015:719, tak je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že nepreukázal v čom je zhoda skutkového stavu v predmetnej veci so skutkovým stavom uvedeným v tomto rozsudku, resp. v čom je právny záver aplikovateľný na jeho prípad. V tejto súvislosti správny súd zistil, že v uvedenom rozsudku bola predmetnom sporu otázka, či je možné zamietnuť zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý sa má na základe kritérií stanovených vnútroštátnou právnou úpravou považovať za neexistujúci (tento nespolupracoval a nekomunikoval so správcom dane). V prípade žalobcu je však situácia odlišná, pretože konateľ spoločnosti MARFI, s.r.o. vystupujúceho ako priamy dodávateľ v prípade zverejnenia obchodného mena spoločností MIRAD, s.r.o., Security systems, s.r.o. a VICOLO, s.r.o. a ako subdodávateľ v prípade dodania upomienkových predmetov, sa vyjadril, že v rokoch 2015 až 2018 nevykonal a ani neprijal žiadne zdaniteľné obchody. Za tohto stavu je potrebné konštatovať, že ani dodávateľ SBK, s.r.o. nemohol dodať daňovému subjektu tovar, ktorý nenadobudol od spoločnosti MARFI, s.r.o., a teda ani dodávateľ MARFI, s.r.o. nemohol zabezpečiť zverejnenie obchodného mena pre dané spoločnosti, pretože vykonanie akejkoľvek činnosti N. M. ako konateľ spoločnosti MARFI, s.r.o. poprel. V prípade žalobcu nejde o neexistujúcich dodávateľov,

pretože konatelia oboch dodávateľov podali pred správcom dane svoje vyjadrenia. S poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 z 27. júna 2018, daňový subjekt nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov dodávateľmi - obchodnými spoločnosťami SBK, s.r.o. a MARFI, s.r.o. Naviac súd považuje za potrebné k veci ešte zdôrazniť, že povinnosťou každej zmluvnej strany pri úprave svojich obchodných vzťahov je zabezpečiť si všetko tak, čo môže odstrániť pochybnosti a vznik rozporov, pričom tieto povinnosti zahŕňajú overiť si informácie o skutočnostiach ohľadne obchodného partnera, resp. osoby, ktorá dodávku alebo plnenie vykoná.

23.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverované plnenia dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobia, ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami, jeho rozhodnutie obsahuje zrozumiteľné a vecne správne hodnotiace úsudky, je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

24.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

25.

O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle nevznikli.

26.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasom 3:0. ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.