Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

30S/15/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: W. F., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom: X E. L. A. E. E., F., N., Sýrska arabská republika, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, prechodne bytom A. F. XXXX/XA, XXX XX A., právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 52 791 777, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB2-176-001/2019-SK zo dňa 31.10.2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Prvostupňový správny orgán, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-3782-005/2019-PP zo dňa 05.08.2019 podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zrušil žalobcovi prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa z dôvodu, že účastník konania (žalobca) sa nezdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2018. Súčasne správny orgán prvého stupňa podľa uložil žalobcovi povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky z iného dôvodu. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že účastník konania má na území Slovenskej republiky udelený a niekoľkokrát obnovený prechodný pobyt podľa platný od 06.07.2015 do 20.07.2020. Kontrolnou činnosťou bolo zistené, že účastník konania sa nezdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2018, o čom svedčia priechodové pečiatky vyznačené v jeho cestovnom pase W. XXXXXXXXX, platnom do 04.05.2022, na ktoré správny orgán poukázal. Podľa štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku; to neplatí, ak štátny príslušník tretej krajiny uplatňuje mobilitu v inom členskom štáte. Správny orgán poukázal tiež na to, že vzal do úvahy aj ustanovenie a dospel k záveru, že prípadný zásah do súkromného a rodinného života účastníka konania nie je neprimeraný dôvodu zrušenia prechodného pobytu a je zlučiteľný s čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko

účastník konania sa počas udeleného pobytu zdržiaval na území Slovenskej republiky len veľmi krátky čas.

2. Toto rozhodnutie žalobca napadol odvolaním, v ktorom namietal nezákonnosť postupu a nedostatočne zistený skutkový stav, keď na základe pečiatok v cestovnom pase prvostupňový správny orgán posúdil porušenie povinnosti podľa a zrušil žalobcovi prechodný pobyt. Má za to, že je povinnosťou Oddelenia cudzineckej polície, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, za ktoré rozhodne nemožno považovať len „pečiatky v pase“, ktoré nie na každom hraničnom prechode colný úrad musí dávať. Oddelenie cudzineckej polície si v mnohých smeroch svoj postup celkom neodôvodnene zjednodušilo, na úkor žalobcu ako účastníka konania, v jeho neprospech a na jeho ťarchu, nerešpektujúc jeho zákonné práva garantované SR a ustanoveniami správneho prejavu vyjadrené najmä v v spojení s a správneho poriadku. Podľa názoru žalobcu mal správny orgán podať návrh na ústavný súd SR o vyriešenie predbežnej otázky, či takýto zásah nie je v rozpore s SR a medzinárodnými predpismi, ktorými je SR viazaná. Zároveň žalobca poukázal aj na dopad tejto povinnosti na príslušnosť daňovníka, považujúc ju za zásah do slobody podnikania, čo je v rozpore s Chartou základných práv EÚ. Podľa žalobcu na prejednávaný prípad je možné analogicky použiť rozhodnutie najvyššieho súdu SR zo dňa 15.04.2015, sp. zn. , nakoľko sa jedná o skutkovo a právne zhodné prípady. Skutočnosť, že podklady, ktorými Oddelenie cudzineckej polície odôvodňuje záver o porušení príslušného ustanovenia zákona, nie sú relevantnými dôkazmi, ktorými je možné podložiť dôvodnosť vydaného rozhodnutia, preukazuje aj okolnosť, že udeľovanie pečiatok o vstupoch a výstupoch do cestovných dokladov (pasov) nie je vykonávané príslušnými úradmi/orgánmi jednotným spôsobom, t.j. nie sú udeľované na všetkých hraničných priechodoch, cez ktoré je možné cestovať na územie Slovenskej republiky a preto takáto skutočnosť, t.j. evidencia pečiatok v pase nemôže obstáť ako preukázanie porušenia povinností. Poukázal tiež na to, že v čase podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území SR, t.j. ešte v roku 2015, resp. aj následných žiadostí o obnovenie jeho prechodného pobytu, povinnosť dnes zakotvená v ustanovení zákona o pobyte nebola stanovená žiadnym právnym predpisom.

3. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-176-001/2019-SK zo dňa 31.10.2019 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný opísal skutkový stav zistený prvostupňovým správnym orgánom a poukázal na skutočnosť, že účastník konania predložil ako dôkaz čestné vyhlásenie, že pri jeho cestovaní do a zo Slovenskej republiky mu neboli do jeho cestovného dokladu vždy udeľované pečiatky. Konštatoval, že s účinnosťou od 01.05.2018 zaviedol do ustanovenia písm. u), v ktorom určil povinnosť štátneho príslušníka zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku. Uvedeným zákonom účinným od 01.05.2018 zákonodarca tiež ustanovil v ako dôvod k zrušeniu prechodného pobytu porušenie povinnosti podľa citovaného zákona. Na základe uvedených účinností jednotlivých ustanovení žalovaný skúmal a hodnotil obdobie plnenia povinnosti ustanovenej v zo strany účastníka konania v dobe od 01.05.2018 do 31.12.2018. Z dikcie jednoznačne vyplýva, že zákonodarca v ustanovení striktne ukladá policajnému útvaru, v tomto prípade prvostupňovému správnemu orgánu, zrušiť prechodný pobyt. V zmysle ustanovenia je možné od postupu podľa upustiť, avšak výhradne v prípadoch, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny. Z cestovného pasu účastníka konania č. W. XXXXXXXXX je zrejmé, že účastník konania sa v Schengenskom priestore zdržiaval podľa odtlačkov priechodových pečiatok nasledovne: dňa 11.01.2018 vstup cez letecký hraničný priechod Larnaka, Cyprus, dňa 14.01.2018 výstup cez ten istý priechod, dňa 15.03.2018 vstup cez ten istý priechod, dňa 18.03.2019 výstup tiež cez letecký hraničný priechod Larnaka, Cyprus, dňa 22.05.2018 vstup cez letecký hraničný priechod Wien - Schwechat, Rakúska republika, dňa 25.05.2018 výstup cez ten istý hraničný priechod, dňa 05.07.2018 vstup cez letecký hraničný priechod Praha - Ruzyňe, Česká republika a dňa 06.07.2018 výstup cez ten istý hraničný priechod. Dňa 06.07.2018 opäť vstup cez letecký hraničný priechod Larnaka, Cyprus a dňa 08.07.2018 následne výstup cez ten istý hraničný priechod. Posledný záznam je uvedený zo dňa 11.01.2019 vstup cez letecký hraničný priechod Larnaka,

Cyprus a následne dňa 13.01.2019 výstup cez ten istý hraničný priechod. Žalovaný v rámci odvolacieho konania preskúmal všetky dôkazové materiály, argumenty prvostupňového správneho orgánu, ako aj účastníka konania zhromaždené v rámci prvostupňového správneho konania a konštatuje, že hlavným dôkazom pre uplatnenie postupu podľa ustanovenia boli odtlačky priechodových pečiatok nachádzajúcich sa v cestovnom doklade účastníka konania, na základe ktorých je dostatočne preukázaný počet dní v skúmanom období od 01.05.2018 do 31.12.2018, v rámci ktorých sa účastník konania zdržiaval na území Schengenského priestoru. Žalovaný mal za riadne preukázané, že účastník konania sa od 01.05.2018 do 31.12.2018 preukázateľne zdržiaval na území Schengenského priestoru v súhrne iba 5 dní. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaný reagoval na jednotlivé námietky vznesené žalobcom v jeho odvolaní voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu a okrem iného uviedol, že neobstojí tvrdenia účastníka konania o tom, že nie všetky členské štáty opatrujú cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín vstupnými a výstupnými priechodovými pečiatkami, pretože v zmysle článku 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex Schengenských hraníc) sa cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a výstupe do a z Schengenského priestoru. Kódex Schengenských hraníc v článku 12 upravuje aj domnienku splnenia podmienok dĺžky pobytu. Podľa odseku 1 tohto článku, ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte, alebo ich už prestal spĺňať. Podľa odseku 2 citovaného článku domnienku uvedenú v odseku 1 možno vyvrátiť, ak štátny príslušník tretej krajiny akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom, napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov, poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. Čestné prehlásenie účastníka konania priložené k odvolaniu nie je ničím podložené a na dokazovanie nepostačuje. Ak sa stali prípady, že úradníci pečiatky do pasu účastníkovi konania nedali, on sám ich mal na túto skutočnosť upozorniť a požiadať ich, aby mu vstupnú a výstupnú pečiatku do pasu otlačili. Ustanovenie upresňuje časové rozpätie, resp. bližšie špecifikuje časové obdobie, počas ktorého je potrebné zdržiavať sa na území Slovenskej republiky v rámci už povoleného prechodného pobytu, a to z dôvodu zabezpečenia reálneho naplnenia samotného účelu povoleného pobytu priamo na území Slovenskej republiky, s cieľom zamedziť zneužívaniu povoleného pobytu na voľný pobyt v Schengenskom priestore, či na iný cieľ. Podľa ustanovenia účel prechodného pobytu vykonáva štátny príslušník tretej krajiny na území Slovenskej republiky, v danom prípade má teda účastník konania reálne vykonávať svoju podnikateľskú činnosť na našom území, a tým aj napĺňať účel pobytu. Ak teda štátny príslušník tretej krajiny, ako podnikateľ podniká väčšiu časť povoleného pobytu mimo územia Slovenskej republiky, nie je nevyhnutné, ani logické, aby takýto cudzinec mal povolený pobyt na území Slovenska, keďže sa preukázateľne zdržiava väčšinu času na území iných štátov, z územia ktorých realizuje svoje podnikateľské aktivity, a to predovšetkým v jeho domovskej krajine. Žalovaný sa zaoberal aj možnosťou aplikácie ustanovenia a zdôraznil, že uplatnenie tohto postupu je možné len v prípade, že by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu jeho zrušenia najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania. Po komplexnom preštudovaní všetkých administratívnych spisov od roku 2015 až po súčasnosť a všetkých písomností, ktoré boli k žiadostiam účastníka konania dokladané žalovaný konštatuje, že k narušeniu súkromného a rodinného života účastníka konania a jeho príbuzných nedôjde. Práve naopak, na základe zistených informácií a zo žiadosti účastníka konania vyplýva, že jeho manželka ako aj tri deti, 19,16 a 12 ročné žijú v Sýrskej arabskej republike na spoločnej adrese: 8 Azar Street Zakanya, Al Ahmat, building, Latakia, Sýrska arabská republika, ktorú na svojich žiadostiach uvádza účastník konania ako adresu trvalého pobytu. Z uvedeného je zrejmé, že účastník konania trávi celý čas (resp. prevažnú časť života) so svojou rodinou v Sýrii, ktorá s ním nemá na území Slovenskej republiky ani udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny (čo je v danom prípade taktiež otázne, pretože cudzinci podnikajúci na území Slovenskej republiky v prevažnej väčšine žiadajú pobyty pre členov rodiny). Žalovaný má za preukázané, že účastník konania svoj rodinný život nevedie na území Slovenska, ale ako už bolo konštatované v Sýrii, kde sa nachádza celá jeho rozvetvená rodina, vrátane jeho matky, otca a šiestich súrodencov. Nakoľko súkromný život účastník konania nevedie na území Slovenskej republiky, o čom svedčí aj fakt, že od 01.05.2018 do 13.01.2019 sa väčšinu času zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky, zrušenie jeho pobytu nie je neprimerané dôvodu jeho zrušenia, najmä s ohľadom na jeho súkromný a rodinný život. Rovnako nie je ohrozená ani podnikateľská činnosť účastníka konania, nakoľko túto môže naďalej úspešne aj bez udeleného prechodného pobytu vykonávať zo Sýrie, čiže

tak ako fungoval doteraz. Na územie Slovenskej republiky, resp. Schengenského priestoru, ako bolo preukázané, cestoval iba sporadicky, jeho neustály pobyt v Sýrii nenarušil chod spoločnosti, v ktorej je účastník konania konateľom, spoločnosť prosperuje aj bez jeho prítomnosti a v prípade potreby môže na územie Slovenskej republiky kedykoľvek pricestovať na krátkodobý pobyt, na základe platného cestovného dokladu a v prípade, ak sa vyžaduje, na základe udeleného víza. Berúc do úvahy skutočnosť, že účastník konania svoje podnikateľské aktivity zdarne realizoval aj z územia svojej domovskej krajiny, nakoľko sa na území Slovenska nezdržiaval väčšinu času svojho povoleného pobytu v rámci sledovaného obdobia, resp. ich môže realizovať aj prostredníctvom druhého konateľa spoločnosti BMRA s. r. o., žalovaný má za to, že zrušením jeho prechodného pobytu na území Slovenska nedôjde ani k likvidačnému zásahu do jeho podnikateľských aktivít a nie je teda nevyhnutne potrebné, aby mal na účel podnikania priamo povolený pobyt na území Slovenskej republiky. Žalovaný teda zastáva názor, že v prípade účastníka konania evidentne postačujú len sporadické krátkodobé návštevy územia nášho štátu, čo nakoniec sám dokázal svojou neprítomnosťou na Slovensku a tento fakt preukázali aj odtlačky priechodových pečiatok v jeho cestovnom doklade, z ktorého je zrejmé, že účastník konania väčšinu času trávi v domovskej krajine, v Sýrii. Pokiaľ účastník konania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2015, sp. zn. , žalovaný podotkol, že nerozumie prečo účastník konania upriamuje pozornosť na rozhodovanie v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, keď ustanovenie platí iba od 01.05.2018 a zatiaľ vo všetkých obdobných prípadoch bolo zo strany prvostupňových správnych orgánov postupované rovnako, t.j. bol pobyt cudzincom zrušený. Žalovaný považuje zistenia prvostupňového správneho orgánu za dostačujúce, podložené relevantnými dôkazmi a má za to, že skutkový stav veci bol zo strany prvostupňového správneho orgánu zistený úplne a spoľahlivo. V odvolacom konaní boli preukázané nespochybniteľné dôkazy, ktoré potvrdzujú skutočnosť, že účastník konania sa nezdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2018.

4. V zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu žalobca. Namieta, že prvostupňový správny orgán v rámci svojho oprávnenia a kompetencie stanovených nemá absolútne žiadne zákonné oprávnenie a právomoc posudzovať len na základe „pečiatok v pase“, resp. inom cestovnom doklade cudzinca, či došlo z jeho strany k porušeniu zákonom stanovených povinností. nestanovuje spôsob, na základe ktorého má byť porušenie tejto povinnosti preukázané. Prvostupňový orgán ani žalovaný sa nevysporiadali s tým, ako sa splnenie predmetnej povinnosti má posudzovať za obdobie od 01.01.2018 do 30.04.2018 a či v cestovnom doklade žalobcu boli vstupné či výstupné pečiatky v rámci tohto obdobia. Ďalej namieta, že správne orgány nerešpektovali zásady správneho konania, a to najmä zásadu materiálnej (objektívnej) pravdy, t.j. zistiť úplne, presne a zákonným spôsobom skutočný stav veci a zaobstarať si potrebné podklady pre svoje rozhodnutie, čo veľmi úzko súvisí so zásadou zákonnosti. Prvostupňový orgán si svoj postup neodôvodnene zjednodušil na úkor účastníka správneho konania, v jeho neprospech a na jeho ťarchu, nerešpektujúc jeho zákonné práva garantované SR a ustanoveniami Správneho poriadku, vyjadrené najmä v ustanovení , v spojení s ustanovením a Správneho poriadku. Žalobca tiež poukázal na zásadu predvídateľnosti správnych rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty a právneho štátu, nerešpektovanie ktorej predstavuje svojvôľu výkonu verejnej moci a úmyselné porušenie služobných povinností zakladajúce nárok na náhradu škody účastníka správneho konania. Poukázal tiež na zásadu legitímneho očakávania, keď postup orgánu verejnej moci musí byť predvídateľný. V čase podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území SR, t.j. ešte v roku 2015, resp. aj následných žiadostí žalobcu o obnovenie jeho prechodného pobytu, povinnosť zakotvená v ustanovení zákona o pobyte nebola stanovená žiadnym právnym predpisom, podľa žalobcu následná zmena podmienok platnosti či trvania jeho prechodného pobytu je v rozpore s uvedenou zásadou. V prípade žalobcu ide o osobu, ktorá sa pri vstupe na hraniciach Schengenského priestoru preukazuje platným dokladom o pobyte, pričom nie všetky hraničné priechody v rámci Schengenského priestoru postupujú v prípade vstupov a výstupov štátnych príslušníkov tretích krajín s udeleným prechodným pobytom na území členského štátu rovnako, pokiaľ ide o to, aké doklady od cudzincov vyžadujú predložiť. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný nesprávnym spôsobom aplikoval predpisy Európskej únie v rámci Schengenského priestoru, keď závery o nesplnení podmienky podľa ustanovenia vyvodil z článku 12 Kódexu schengenských hraníc, ktorý sa uplatňuje len v prípade krátkodobých pobytov cudzincov, a teda nemožno ju uplatňovať v prípade cudzincov disponujúcich právom prechodného pobytu na území členského štátu EÚ. Žalobca poukázal aj na obdobnú situáciu cudzinky Y. H., nar. XX.XX.XXXX

(poznámka správneho súdu: vec je vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. ), ktorá opakovane pricestovala na územie Slovenskej republiky bez toho, aby bola do jej cestovného dokladu na príslušnom hraničnom priechode orazená vstupná pečiatka. Občania tretích krajín teda môžu vstúpiť resp. vystúpiť zo Schengenského priestoru bez toho, aby obdržali akúkoľvek vstupnú alebo výstupnú pečiatku do ich cestovného dokladu, keďže títo sa pri vstupe alebo výstupe preukazujú udelenými dokladmi o pobyte. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňového správneho orgánu trpí vadami spôsobujúcimi ich nezákonnosť, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné aj pre nedostatok dôvodov a nedostatočné odôvodnenie, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo, bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie, nemá oporu v administratívnom spise.

5. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 18.09.2020, v ktorom v celom rozsahu zotrval na skutkových a právnych dôvodoch napadnutého rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k jednotlivým žalobným námietkam a navrhol žalobu žalobcu zamietnuť podľa ako nedôvodnú. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán si zaobstaral jednoznačný a nespochybniteľný dôkaz odôvodňujúci zrušenie prechodného pobytu žalobcu a to cestovný pas vydaný na meno žalobcu číslo W. XXXXXXXXX. Zákonodarca v ustanovení taxatívne (menovite) uvádza dôvody k zrušeniu prechodného pobytu, kde jedným z dôvodov je podľa písmena d) povinnosť policajného útvaru zrušiť prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa citovaného zákona. Tiež poukázal na to, že ustanovenie je kogentného charakteru a neumožňuje policajnému útvaru iný postup, ako zrušiť prechodný pobyt, keď je naplnený ktorýkoľvek z dôvodov v ňom uvedený. Povinnosť ustanovenú v zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku zákonodarca zaviedol z potreby aplikačnej praxe, kedy štátny príslušník tretej krajiny účelovo žiada o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky z dôvodu, aby získal bezvízový styk do krajín Európskej únie, pričom reálne nevykonáva účel pobytu na území Slovenskej republiky, ani sa na území Slovenskej republiky väčšiu časť kalendárneho roka počas udeleného pobytu nezdržiava, čo aj bol žalobcov prípad. Zákonodarca v danej veci nekonkretizuje, resp. nevymedzuje spôsob preukazovania porušenia povinnosti podľa s. 1 písm. u) , z čoho vyplýva, že sú to akékoľvek preukázané skutočnosti, ktoré potvrdzujú porušenie tejto povinnosti. Žalovaný posudzoval obdobie plnenia povinnosti vymedzenej v ustanovení od 01.05.2018, teda od času keď sa táto právna úprava stala účinnou. Takýto postup bol aj jednoznačne v prospech žalobcu, pretože ako vyplýva z jeho cestovného dokladu v období po 01.05.2018 sa na území Schengenského priestoru zdržiaval menej ako polovicu zákonom stanoveného času, čo potvrdzujú priechodové pečiatky v cestovnom pase, konkrétne vstup do Schengenského priestoru dňa 22.05.2018 s výstupom 25.05.2018, vstup do Schengenského priestoru 05.07.2018 a výstup 06.07.2018, dňa 06.07.2018 opäť vstup a výstup 08.07.2018, z čoho možno konštatovať, že žalovaný prijal taký postup, aby nevznikli žiadne pochybnosti ohľadom posudzovaného obdobia a jednoznačne v žalobcov prospech. Z priechodných pečiatok v cestovnom doklade žalobcu teda jasne vyplynulo, že sa v Schengenskom priestore zdržiaval, od 01.05.2018, kedy nadobudla účinnosť novela , iba 5 dní. Prvostupňový správny orgán cudzineckej polície je jediný kompetentný orgán k posudzovaniu povinností stanovených aj následného vyvodzovania dôsledkov, teda vydávaniu rozhodnutí, ako individuálnych právnych aktov, ktoré menia, zakladajú alebo rušia právne vzťahy. Tvrdenie žalobcu, že priechodové pečiatky nie sú na hraničných priechodoch do cestovných dokladov (pasov) štátnych príslušníkov tretích krajín vždy udeľované nie je žiadnym spôsobom z jeho strany náležite preukázané, je to len jeho subjektívne tvrdenie bez akejkoľvek právnej váhy (relevantnosti) a teda toto tvrdenie nemá silu spochybniť jediný relevantný dôkaz, ktorým je jeho cestovný pas s priechodovými pečiatkami. Žalovaný však o opomenutí hraničných a colných orgánov, ktoré údajne pečiatky nedávajú vyslovuje pochybnosti, nakoľko najmä na letiskových hraničných priechodoch, pri prechode ktorých sa jedná o vstup a výstup cez vonkajšiu hranicu, dbajú na zvýšenú hraničnú a colnú kontrolu. Je ich povinnosťou tieto odtlačky dávať, túto povinnosť stanovuje článok 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“). V zmysle citovaného článku nariadenia sa cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a výstupe. Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa dáva najmä na: a) doklady s platným vízom, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom tretej krajiny prekročiť hranicu, b) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorým bolo vízum

vydané členským štátom na hranici, c) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorých sa nevzťahuje vízová povinnosť. Nielen cudzinci, ale aj občania Slovenskej republiky využívajúci nielen letecký tranzit, ale aj tranzit pozemný sú povinní preukazovať sa pri vstupe a výstupe cez vonkajšie hranice (mimo Európskej únie) jedine cestovným dokladom. Každému cestujúcemu sa do cestovného pasu odtlačuje priechodová pečiatka, pokiaľ by v ojedinelom prípade došlo k situácii, že sa tak nestane, je na držiteľovi cestovného dokladu, aby si odtlačok priechodovej pečiatky od kompetentného pracovníka vyžiadal. Takže bolo výlučne na ťarchu žalobcu, aby si cestovný doklad odkontroloval a o odtlačok priechodovej pečiatky v takomto ojedinelom prípade požiadal. Príslušník hraničnej polície označí cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny v súlade s článkom 11 odtlačkom pečiatky na vstupe i výstupe, t.j. je povinný toto bezodkladne vykonať. Nie je teda v žiadnom prípade možné, aby sa práve v prípade žalobcu stalo, že túto povinnosť opomenuli zrazu viacerí kompetentní pracovníci pôsobiaci na hraničných priechodoch a to ešte v rôznom čase a období, takže námietka žalobcu je irelevantná. Žalovaný sa nezaoberal pri posudzovaní porušenia povinnosti obdobím od 01.01.2018 do 30.04.2018, teda obdobím kalendárneho roka 2018, kedy ešte nebola účinná táto právna úprava, pretože nadobudol účinnosť dňa 01.05.2018. Žalovaný tiež dal do pozornosti o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Táto domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná, na základe čoho tvrdenie žalobcu o porušení zásady legitímneho očakávania a jeho neznalosti ustanovenia neobstojí. Pokiaľ žalobca uvádza, že štátny príslušníci tretích krajín s udeleným pobytom na území členských štátov sa na vstupe a výstupe do a z Schengenského priestoru preukazujú len pobytovým preukazom a priechodové pečiatky sa do ich cestovných pasov neudeľujú, na základe čoho nie sú podľa žalobcu priechodové pečiatky dôkaz preukazujúci prítomnosť alebo neprítomnosť na území Slovenskej republiky, žalovaný uviedol, že keby bola pravdivá, tak by sa v jeho cestovnom pase nenachádzali priechodové pečiatky, na základne ktorých mu bolo preukázané porušenie povinnosti podľa . Žalobca tiež poukázal na ustanovenie článku 11 bod 1 Kódexu schengenských hraníc s tým, že odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa dáva podľa písm. c) na doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorých sa nevzťahuje vízová povinnosť. V článku 11 bod 3 Kódexu schengenských hraníc sú taxatívne vymedzené doklady, ktoré nie sú označené odtlačkom pečiatky na vstupe a výstupe z čoho vyplýva, že v prípade žalobcu je jeho cestovný pas, ktorý predkladá spoločne s pobytovým preukazom označený odtlačkom pečiatky na vstupe a výstupe. Túto skutočnosť aj potvrdzujú odtlačky priechodových pečiatok v jeho pase, na základe čoho je možné konštatovať, že priechodové pečiatky sú jednoznačným a nespochybniteľným dôkazom. Podľa žalovaného žalobca prostredníctvom svojich subjektívnych ničím nepodložených tvrdení chce vyvrátiť právnu úpravu, ktorá je aj jednoznačne potvrdená praxou prostredníctvom pečiatok v jeho cestovnom doklade. Žalobca si zrejme svoju situáciu pomýlil s úpravou v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ ES, čo sú však úplne odlišné prípady.

6. K vyjadreniu žalovaného žalobca podal repliku zo dňa 19.10.2020, v ktorej zotrval na svojej doterajšej argumentácii s tým, že žalobca viackrát preukázal, že v rámci hraničnej kontroly pri vstupe alebo výstupe z krajín Európskej únie osoba prekračujúca hranice nezíska odtlačok pečiatok do cestovného pasu. Podľa žalobcu nie je možné vydať rozhodnutie o zrušení prechodného pobytu len na podklade existencie alebo neexistencie pečiatok v cestovnom doklade, nakoľko sú tu okolnosti preukazujúce nesprávnosť záverov vyplývajúcich z takéhoto údaju, t.j. ako dlho sa žalobca zdržoval na území Slovenskej republiky, teda sú tu okolnosti spochybňujúce dôkaznú hodnotu takéhoto podkladu rozhodnutí, čo však príslušné orgány odmietajú akceptovať. Predložil tiež potvrdenie zo strany Riaditeľstva nemeckej spolkovej polície Letisko Frankfurt, že štátny príslušníci tretích krajín s povolením na pobyt v rámci EÚ majú povolený vstup do Nemecka, pričom pri vstupe neobdržia pečiatku. Poukázal tiež na to, že žalobca nemá v žiadnom právnom predpise stanovenú povinnosť domáhať sa udelenia pečiatky do jeho cestovného dokladu. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 2016/399 sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín s udeleným prechodným pobytom na území Slovenskej republiky. Žalobca žiada, aby súd jeho žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

7. Žalovaný vo včas podanej duplike zo dňa 22.04.2021, doručenej správnemu súdu dňa 26.04.2021 k replike žalobcu okrem iného uviedol, že keby bolo žalobcovo tvrdenie o neudeľovaní odtlačkov pečiatok na hraničných priechodoch pravdivé, tak by sa v jeho cestovnom pase nenachádzali priechodové

pečiatky, na základe ktorých mu bolo preukázané porušenie povinnosti podľa . V prípade E. Z. na ktorý poukázal žalobca, podľa žalovaného išlo o špecifický prípad, pretože vyššie menovaný cudzinec sám predložil správnemu orgánu dôkazy, ktoré boli v konaní posúdene ako relevantné a prípad žalobcu s ním nebol v žiadnom prípade obdobný. V žiadnom prípade nie je možné bez akéhokoľvek hodnoverného dôkazu, len na základe subjektívnych všeobecných nepodložených tvrdení spochybňovať celoplošné udeľovanie priechodových pečiatok na hraničných priechodoch do cestovných dokladov štátnych príslušníkov tretích krajín. Žalovaný tiež uviedol, že predložený email, ktorého odosielateľom bolo údajne Riaditeľstvo nemeckej spolkovej polície Letisko Frankfurt, v ktorom sa uvádza, že štátny príslušník tretej krajiny s pobytovým preukazom v krajinách Európskej únie neobdrží do cestového pasu odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe, je pre konanie irelevantný, pretože nespĺňa ani náznakom formu oficiálnej odpovede štátneho orgánu, na základe čoho tento email nie je možné považovať za relevantný dôkaz a najmä keď táto emailová správa obsahuje skutočnosť, ktorá popiera aplikáciu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice. Žalovaný ďalej uviedol, že nielen cudzinci, ale aj občania Slovenskej republiky využívajúci nielen letecký tranzit, ale aj tranzit pozemný sú povinní preukazovať sa pri vstupe a výstupe cez vonkajšie hranice (mimo Európskej únie) jedine cestovným dokladom. Každému cestujúcemu sa do cestovného pasu odtlačuje priechodová pečiatka, pokiaľ by v ojedinelom prípade došlo k situácii, že sa tak nestane, je na držiteľovi cestovného dokladu, aby si odtlačok priechodovej pečiatky od kompetentného pracovníka vyžiadal. Bolo výlučne na ťarchu žalobcu, aby si cestovný doklad odkontroloval a odtlačok priechodovej pečiatky v takomto ojedinelom prípade požiadal. Príslušník hraničnej polície označí cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny v súlade s článkom 11 Kódexu schengenských hraníc odtlačkom pečiatky na vstupe i výstupe, t.j. je povinný toto bezodkladne vykonať. Žalobcove tvrdenia o potrebe predkladania len povolenia na pobyt a nie aj cestovného dokladu sú nepravdivé. Už aj samotné tvrdenia žalobcu odporujú skutočnostiam a zabezpečeným dôkazom, pretože na jednej strane uvádza, že mu priechodové pečiatky neboli do cestovného dokladu udeľované, na druhej strane ich má v cestovnom doklade udelené. Ako vyplýva z jeho cestovného dokladu, vždy mal zaznamenaný formou priechodových pečiatok vstup aj výstup z a do Schengenského priestoru. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol žalobu zamietnuť podľa ako nedôvodnú a nariadiť vo veci pojednávanie.

8. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi bol prvýkrát udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky dňa 06.07.2015, a tento mu bol na vlastnú žiadosť viackrát obnovovaný, naposledy dňa 14.06.2019 s platnosťou do 20.07.2020. Listom pod č. PPZ-HCP-BB7-3782-001/2019- PP zo dňa 18.06.2019 prvostupňový správny orgán oznámil začatie konania o zrušení prechodného pobytu, pričom poučil žalobcu o práve podľa § 32 a § 33 zákona o správnom konaní, vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam v lehote 7 dní odo dňa doručenia oznámenia. Predmetné oznámenie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 01.07.2019. Dňa 08.07.2019 žalobca podal žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie k doručenej výzve, ktorej prvostupňový správny orgán vyhovel a lehotu predĺžil do 23.07.2019. Žalobca nevyužil svoje právo vyjadriť sa k doručenej výzve ani v predĺženej lehote. Na to bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, ktoré žalobca napadol odvolaním zo dňa 06.09.2019, doručeným prvostupňovému správnemu orgánu dňa 13.09.2019. Administratívne konanie ďalej pokračovalo vydaním napadnutého rozhodnutia tak, ako je uvedené vyššie. Súčasťou administratívneho spisu je aj fotokópia cestovného pasu žalobcu vydaného Sýrskou arabskou republikou číslo N 010991695, platný do 04.05.2022, ktorý obsahuje vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 11.01.2018 z leteckého hraničného priechodu Larnaka, Cyprus s výstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 14.01.2018 z leteckého hraničného priechodu Larnaka, Cyprus, vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 15.03.2018 z leteckého hraničného priechodu Larnaka, Cyprus, s výstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 18.03.2019 z leteckého hraničného priechodu Larnaka, Cyprus, vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 22.05.2018 z leteckého hraničného priechodu Wien - Schwechat, Rakúska republika s výstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 25.05.2018 z leteckého hraničného priechodu Wien - Schwechat, Rakúska republika, vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 05.07.2018 z leteckého hraničného priechodu Praha - Ruzyně, Česká republika s výstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 06.07.2018 z leteckého hraničného priechodu Praha - Ruzyně, Česká republika, vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 06.07.2018 z leteckého hraničného priechodu Larnaka, Cyprus s výstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 18.07.2018 z leteckého hraničného priechodu Larnaka, Cyprus a vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 11.01.2019 z leteckého hraničného priechodu Larnaka, Cyprus s výstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 13.01.2019 z leteckého hraničného priechodu Larnaka, Cyprus.

9. Krajský súd v Žiline, ako správny súd prejednal a rozhodol vec na pojednávaní konanom dňa 23.06.2022 za splnenia podmienok podľa v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorý žiadosťou zo dňa 03.06.2022 (č. l. 137 súdneho spisu) požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a dal súhlas s konaním pojednávania a s rozhodnutím vo veci v ich neprítomnosti.

10. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako i postupu týchto orgánov predchádzajúceho ich vydaniu podľa a nasl. (, ďalej ) v medziach žalobných bodov ( a ), pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol postupom podľa z nasledovných dôvodov.

11. Podľa na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase, t.j. ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku; to neplatí, ak štátny príslušník tretej krajiny uplatňuje mobilitu v inom členskom štáte.

Podľa § 36 ods. 1 písm. d) citovaného zákona policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u); to neplatní, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 29 alebo § 30 alebo ak v danom kalendárnom roku je medzi udelením pobytu a koncom kalendárneho roka menej ako 90 dní.

Podľa § 36 ods. 2 citovaného zákona ustanovenie odseku 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny.

Podľa veta prvá citovaného zákona, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.37) 37) o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Podľa § 131f ods. 1 citovaného zákona konane začaté pred 01. májom 2018, ktoré nebolo právoplatne skončené, sa dokončí podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od 01. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie.

Podľa § 131f ods. 2 citovaného zákona trvalý pobyt udelený na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2 v znení účinnom do 30. apríla 2018 sa považuje za trvalý pobyt na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 1 písm. a) v znení účinnom od 01. mája 2018.

Podľa § 131f ods. 3 citovaného zákona tolerovaný pobyt udelený podľa § 58 ods. 1 v znení účinnom do 30. apríla 2018 sa považuje za zotrvanie na území Slovenskej republiky podľa § 61a v znení účinnom od 01. mája 2018.

Podľa Článku 1 Hlavy I Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) toto nariadenie umožňuje, aby sa nevykonávala hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vnútorné hranice medzi členskými štátmi Únie. Stanovuje pravidlá, ktorým sa spravuje hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vonkajšie hranice členských štátov Únie.

Podľa Článku 2 Vymedzenie pojmov na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov: 5. „osoby, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie“, sú: a) občania Únie v zmysle Článku 20 ods. 1 ZFEÚ a štátny príslušníci tretej krajiny, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorý požíva právo na voľný pohyb, na ktorého sa vzťahuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES (21); b) štátni príslušníci tretej krajiny a ich rodinní príslušníci bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí podľa dohôd medzi Úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a týmito tretími krajinami na strane druhej požívajú práva na voľný pohyb rovnocenné právam občanov Únie; 6. „štátny príslušník tretej krajiny“ je každá osoba, ktorá nie je občanom Únie v zmysle Článku 20 ods. 1 ZFEÚ a na ktorú sa nevzťahuje bod 5. tohto článku;

Podľa Článku 3 Rozsah pôsobnosti Toto nariadenie sa uplatňuje na každého, kto prekračuje vnútorné alebo vonkajšie hranice členských štátov, a nie sú ním dotknuté: a) práva osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie; b) práva utečencov a osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu, najmä s ohľadom na zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia „non-refoulement“.

Podľa Článku 11 Označovanie cestovných dokladov odtlačkom pečiatky 1. Cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny sa systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a na výstupe. Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa dáva najmä na: a) doklady s platným vízom, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom tretej krajiny prekročiť hranicu; b) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorým bolo vízum vydané členským štátom na hranici; c) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorých sa nevzťahuje vízová povinnosť; 3. Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa nedáva: a) na cestovné doklady hláv štátov a hodnostárov, ktorých príchod bol vopred oficiálne ohlásený cez diplomatické kanály; b) na preukazy pilotov alebo osvedčenia členov posádky lietadiel; c) na cestovné doklady námorníkov, ktorí sa nachádzajú na území členského štátu, len keď tam pristane ich loď, a v oblasti prístavu, kde loď pristála; d) na cestovné doklady posádky a cestujúcich lodí na okružnej plavbe, ktoré nepodliehajú hraničným kontrolám v súlade s bodom 3.2.3 prílohy VI; e) na doklady, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom Andorry, Monaka a San Marína prekročiť hranicu; f) na cestovné doklady personálu medzinárodných osobných a nákladných vlakov; g) na cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí predložia pobytový preukaz stanovený v Smernici 2004/38/ES. Výnimočne možno na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny upustiť od označenia dokladu vstupnou alebo výstupnou pečiatkou, ak by to tejto osobe mohlo spôsobiť vážne problémy. V takom prípade sa vstup alebo výstup zaznamená na osobitnom liste s uvedením mena a čísla pasu danej osoby. Tento list sa odovzdá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. Príslušné orgány členských štátov môžu viesť štatistiku takýchto výnimočných prípadov a môžu ju poskytnúť Komisii.

Podľa Článku 12 Domnienka splnenia podmienok dĺžky pobytu 1. Ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte, alebo ich už prestal spĺňať. 2. Domnienku uvedenú v odseku 1 možno vyvrátiť, ak štátny príslušník tretej krajiny akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom, napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov, poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. V takých prípadoch: a) ak sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis, uvedú príslušné orgány, v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnou praxou, do cestovného dokladu štátneho príslušníka tretej krajiny dátum, kedy prekročil vonkajšiu hranicu jedného z členských štátov, ktoré plne uplatňujú schengenské acquis, a miesto, na ktorom ju prekročil;

b) ak sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu, vo vzťahu ku ktorému nebolo prijaté rozhodnutie, ktoré predpokladá článok 3 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2003, článok 4 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2005 a článok 4 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2011, príslušné orgány v súlade s vnútroštátnym právom a praxou uvedú do cestovného dokladu tohto štátneho príslušníka tretej krajiny dátum, kedy prekročil vonkajšiu hranicu takéhoto členského štátu, a miesto, na ktorom ju prekročil. Okrem údajov, ktoré sú uvedené v písmenách a) a b), možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytnúť formulár uvedený v prílohe VIII. Členské štáty sa navzájom informujú a informujú aj Komisiu a Generálny sekretariát Rady o svojich vnútroštátnych postupoch so zreteľom na uvádzanie údajov uvedených v tomto článku. 3. Ak domnienka uvedená v odseku 1 nebola vyvrátená, štátny príslušník tretej krajiny môže byť vrátený v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (28), a v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré je v súlade s uvedenou Smernicou. 4. Príslušné ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane uplatňuje v prípade absencie odtlačku pečiatky na výstupe.

Podľa Článku 6 Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny 1. Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180- dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov; b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 (25), s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; 2. Na účely vykonania odseku 1 sa za deň vstupu považuje prvý deň pobytu na území členských štátov a za deň odchodu sa považuje posledný deň pobytu na území členských štátov. Obdobia pobytu povoleného na základe povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt sa nezapočítavajú do trvania pobytu na území členských štátov.

Podľa Prílohy IV Označovanie odtlačkom pečiatky 1. Cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny sa systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a výstupe v súlade s článkom 11. Špecifikácie týchto pečiatok stanovuje rozhodnutie Schengenského výkonného výboru SCH/COM-EX (94) 16 rev a SCH/Gem-Handb (93) 15 (DÔVERNÉ).

Hraničné kontroly osôb podrobne upravuje Článok 8 Kódexu schengenských hraníc.

Podľa o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Správny poriadok) správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 34 Správneho poriadku:

ods. 1: Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. ods. 2: Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. ods. 3: Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. ods. 4: Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. ods. 5: Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. ods. 6: Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.

Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

12. Prechodný pobyt v zmysle môže policajný útvar udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny len na niektorý z účelov uvedených v zákone. V prípade žalobcu to bolo na účel podnikania. Takýto prechodný pobyt na účel podnikania v zmysle sa udelí štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba, alebo koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie v pracovnoprávnom vzťahu. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia policajný útvar udelí prechodný pobyt na účel podnikania na predpokladaný čas podnikania, najviac však na tri roky. Z toho plynie, že prechodný pobyt možno udeliť vtedy, keď ide o jeho účel, ktorý je v súlade so zákonom a ktorý súčasne vyžaduje prítomnosť štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky. K tomu zodpovedajú aj povinnosti štátneho príslušníka tretej krajiny uvedené v , a to zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku; to neplatí, ak štátny príslušník tretej krajiny uplatňuje mobilitu v inom členskom štáte.

13. Žalobca okrem iného v správnej žalobe namietal i nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí žalovaného ako i orgánu prvého stupňa, preto správny súd pri skúmaní dôvodnosti tejto námietky začal posúdením obsahových náležitostí rozhodnutí správnych orgánov, zrozumiteľnosti ich odôvodnenia a u rozhodnutia žalovaného aj pokiaľ ide o mieru a kvalitu vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi žalobcu. V tej súvislosti správny súd uvádza, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 03.07.2003, nález Ústavného súdu sp. zn. z 19.05.2014). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 23.06.2004).

14. Európsky súd pre ľudské práva tiež opakovane konštatoval, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedenú judikatúru je možné aplikovať aj v prípade rozhodnutí správnych orgánov.

15. Správny súd ďalej poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 12.5.2015, z ktorého cituje: „V súvislosti s uvedeným je nutné uviesť, že súdna judikatúra na prvom mieste nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu spája s nedostatkom dôvodov, a to aj keď tento závažný argument bol účastníkmi zamlčaný (viď sp. zn. <. z 15.05.2012). Na tomto mieste je nutné opätovne spomenúť (viď aj bod č. 47) klasickú judikatúru ESĽP, najmä vo veci účastníkov García Ruiz v. Španielsko (rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej dodržiavanie pri poskytovaní súdnej ochrany ESĽP starostlivo preveruje. Podľa spomenutej konštantnej judikatúry bola nastolená trvalá požiadavku vysporiadať sa nie so všetkými, ale iba s relevantnými argumentmi účastníka konania. Z uvedenej judikatúry preto pre správne súdnictvo vyplýva záver, že: 1. na každý relevantný argument účastníka musí správny orgán primerane reagovať, tzn. vo svojom odôvodnení musí presvedčivým spôsobom ponúknuť účastníkovi konania odpoveď, či je jeho argument dôvodný, a aký záver z toho pre konanie o jeho návrhu (resp. nároku) vyplýva; 2. aj na každý irelevantný argument žiadateľa musí správny orgán reagovať minimálnym spôsobom, tzn. stručne objasniť, prečo je argument žiadateľa nedôvodný.“

16. Na základe vykonaného prieskumu správny súd dospel k záveru, že obe napadnuté rozhodnutia správnych orgánov spĺňajú atribúty náležitého odôvodnenia. Prvostupňový správny orgán zrozumiteľne opísal zistený skutkový stav ako aj dôkazy, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal, pričom podstatný dôkaz - priechodové pečiatky v cestovnom doklade žalobcu, ktorý sa stal hlavným podkladom pre rozhodnutie, aj náležite vyhodnotil. Uviedol tiež právne posúdenie veci t.j. ktorými ustanoveniami sa riadil a ako zistený skutkový stav právne posúdil. Uvedené možno rovnako konštatovať aj pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu, ktorý preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v plnom rozsahu v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 Správneho poriadku a reagoval aj na odvolacie námietky, ktorými bolo prvostupňové rozhodnutie napadnuté. Žalovaný dostatočným spôsobom, s citáciou príslušných vnútroštátnych noriem ako aj nariadenia Európskej únie vzťahujúcich sa k veci vysvetlil postup správnych orgánov, vyhodnotil dokazovanie, podrobne sa venoval hlavnej odvolacej námietke o nedostatočnom zistení skutkového stavu len na základe vstupných a výstupných pečiatok v cestovnom pase žalobcu, pričom vyhodnotil tiež dôkaz, ktorý predložil žalobca - čestné vyhlásenie, že pri jeho cestovaní do a z Slovenskej republiky mu neboli do jeho cestovného dokladu vždy udeľované pečiatky. Žalovaný poukázal tiež na absenciu návrhov žalobcu na dokazovanie z jeho strany, keď nevyužil svoje právo vyjadriť sa k doručenej výzve ani po žiadosti o predĺženie tejto lehoty. Rozhodnutie žalovaného obsahuje právne posúdenie veci nielen ohľadom právomoci správnych orgánov a splnenia dôvodov pre zrušenie prechodného pobytu žalobcu, ale žalovaný sa súčasne vysporiadal aj s časovou pôsobnosťou . Podľa názoru správneho súdu napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú zrozumiteľné, určité a obsahujú zdôvodnenie tak postupu, ako aj rozhodnutia vo veci samej, preto námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nedostatok dôvodov vyhodnotil ako nedôvodné.

17. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o nedostatku právomoci správnych orgánov, správny súd konštatuje, že je v správnej žalobe formulovaná nejednoznačne tak, že prvostupňový orgán nemal kompetenciu vyplývajúcu zo posudzovať porušenie zákonných povinností len na základe pečiatok v cestovnom doklade. Právomoc prvostupňového orgánu konať o zrušení prechodného pobytu cudzincov je daná citovaným ustanovením a pokiaľ ide o právomoc žalovaného konať v druhom stupni ako odvolací orgán na úseku pobytu cudzincov, táto vyplýva z ustanovenia Správneho poriadku, keďže neustanovuje osobitný odvolací orgán. Právomoc správneho orgánu nebolo nutné v prvostupňovom rozhodnutí osobitne odôvodňovať, keďže v rámci administratívneho konania na prvom stupni namietaná nebola. V odvolacom konaní žalovaný poukázal na ustanovenia zákonov, na základe ktorých majú správne orgány oprávnenie konať na úseku pobytu cudzincov, a teda aj rozhodovať o splnení podmienok pre zrušenie prechodného pobytu cudzinca; rozhodnutie žalovaného aj vo vzťahu k tejto námietke je riadne odôvodnené a preskúmateľné. Vo väzbe na vyjadrenie námietky posudzovania porušovania povinnosti len na podklade pečiatok bola táto námietka vyhodnotená ako námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu.

18. Pokiaľ žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, správny súd poukazuje na skutočnosť, že právna úprava ustanovenia , podľa ktorej sa (okrem výnimiek) od štátnych príslušníkov tretej krajiny vyžaduje zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, bola do právneho poriadku SR zavedená novelou vykonanou , ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.05.2018. Prechodné ustanovenia k uvedenej novele () sa týkali len už začatých administratívnych konaní, trvalého pobytu udeleného na neobmedzený čas podľa (účinného do 30.04.2018) a tolerovaného pobytu podľa (účinného do 30.04.2018). Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k postupu pri už udelených povoleniach na prechodný pobyt je nutné vyvodiť, že povinnosť podľa sa vzťahuje aj na osoby s už udeleným prechodným pobytom, teda aj na žalobcu a to s účinnosťou od 01.05.2018. S poukazom na uvedené správny súd považuje za zákonné vyhodnotenie žalovaného, že zmenené podmienky pre zrušenie prechodného pobytu sa týkajú aj žalobcu, hoci mu bol udelený prechodný pobyt pred účinnosťou danej novely. Námietka žalobcu o porušení tzv. zásady legitímneho očakávania zo strany správnych orgánov vzhľadom na uvedenú legislatívnu zmenu je potom nedôvodná. Vzhľadom na neexistenciu zákonnej výnimky bolo povinnosťou žalobcu uvedenú podmienku splniť, pokiaľ si právo prechodného pobytu chcel udržať. Naviac prechodný pobyt bol žalobcovi dňa 05.06.2019 obnovený s platnosťou do 13.08.2020, teda jeho legitímne očakávania boli naplnené, nakoľko nedodržanie požadovanej doby pobytu nie je dôvodom na zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu podľa až 14 . Táto okolnosť je dôvodom na začatie konania o jeho zrušenie podľa , podľa ktorého správny orgán aj postupoval na základe výsledkov vlastnej kontrolnej činnosti z 29.05.2019.

19. Úvahu žalovaného, že v administratívnom konaní nebolo nutné sa zaoberať obdobím od 01.01.2018 do 30.04.2018, v ktorom právna norma zavádzajúca povinnosť pobytu na území SR v stanovenom rozsahu nebola ešte účinná, považuje správny súd za správnu. Ustanovenie ukladá povinnosť zdržiavať sa na území SR viac ako polovicu času, počas ktorého je prechodný pobyt v danom kalendárnom roku cudzincovi udelený. Vzhľadom na účinnosť právnej normy od 01.05.2018 bolo preto povinnosťou správnych orgánov skúmať, či sa žalobca zdržiaval na území SR viac ako polovicu obdobia od 01.05.2018 do 31.12.2018, prípadne či uplatňoval mobilitu v inom členskom štáte Európskej únie. Uvedené ustanovenie neukladá, aby cudzinec strávil viac ako polovicu (daného) kalendárneho roka na území SR; v takom prípade by sa správne orgány museli zaoberať aj predchádzajúcim obdobím 1.1.2018 - 30.4.2018 (je však predpoklad, že v takom prípade by zákonodarca ustanovil prechodné ustanovenie pre postup v prvom kalendárnom roku účinnosti novely). Na základe uvedeného je zrejmé, že tak žalovaný ako ani správny orgán prvého stupňa neboli povinní sa obdobím pred 01.05.2018 zaoberať ani toto obdobie po skutkovej či právnej stránke vyhodnocovať. Správny súd vo väzbe na vyššie uvedené odôvodnenie poukazuje na ust. , podľa ktorého na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy, pričom uvedené sa týka tak skutkového ako i právneho stavu.

20. Námietka žalobcu, že udelenie prechodného pobytu cudzincovi z tretej krajiny je len vyjadrením prechodného stavu bez pretrhnutia väzieb tejto osoby k miestu, kde má trvalý pobyt, a preto by udelenie prechodného pobytu nemalo danú osobu obmedzovať, považuje správny súd za absolútne irelevantnú, nakoľko zákonné podmienky pre prechodný pobyt sú stanovené jednoznačne bez možnosti iného výkladu. Správny súd tiež nezistil, že by správne orgány nenaplnili tzv. zásadu legitímneho očakávania a v obdobných veciach nerozhodovali rovnako ako tvrdil žalobca. Pokiaľ tento poukázal na zrušenie prechodného pobytu mal. E. Z. tak uvedenom konaní neboli skutkové okolnosti rovnaké; v odvolacom konaní týkajúcom sa maloletej E. bolo preukázané relevantnými dôkazmi, že sa na území SR zdržiavala požadovanú dobu. Naproti tomu v tejto veci žalobca takéto okolnosti, že v rozhodnom období sa na území v požadovanom rozsahu zdržiaval, ani len netvrdil a za týmto účelom žiadne dôkazy nenavrhol.

21. Správny súd dáva žalobcovi za pravdu v tom smere, že článok 12 Kódexu schengenských hraníc týkajúci sa domnienky splnenia podmienok dĺžky pobytu sa vzťahuje len na krátkodobé pobyty cudzincov na území členských štátov EÚ (v dĺžke max. 90 dní v rámci 180 dní podľa článku 6 uvedeného kódexu). Správny súd pri tomto výklade vychádzal najmä z odseku 2 veta prvá článku 12 uvedeného kódexu, ktorý priamo nadväzuje na ods. 1 a stanovuje možnosti vyvrátenia domnienky o nedodržaní podmienok

súvisiacich s dĺžkou krátkodobého pobytu; domnienka podľa odseku 1 sa podľa názoru správneho súdu taktiež vzťahuje len na krátkodobý pobyt upravený Kódexom schengenských hraníc. Ďalej z článku 6 uvedeného kódexu upravujúceho Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny sa v ods. 2 veta druhá uvádza, že obdobia pobytu povoleného na základe povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt sa nezapočítavajú do trvania pobytu na území členských štátov. Z uvedeného vyplýva, že Kódex schengenských hraníc rozlišuje medzi obdobím pobytu, keď sa cudzinec zdržiava na území EÚ na základe rozhodnutí orgánov členských krajín EÚ o povolení pobytu a medzi pobytom krátkodobým, na ktorý pobyt je oprávnený cudzinec priamo na základe ust. článku 3 uvedeného kódexu, za splnenia tam stanovených podmienok v maximálnej dĺžke nepresahujúcej 90 dní v rámci 180 dní. Taktiež správny súd poukazuje na bod 9) Preambuly Kódexu schengenských hraníc, podľa ktorého je potrebné stanoviť pravidlá týkajúce sa výpočtu dĺžky oprávneného krátkodobého pobytu v Únii. Cestujúcim, ako i hraničným a vízovým orgánom by prospeli jasné, jednoduché a harmonizované pravidlá vo všetkých právnych aktoch týkajúcich sa tejto otázky; úlohou Kódexu schengenských hraníc nemalo byť teda harmonizovať pravidlá pre iné typy oprávneného (povoleného) pobytu ako krátkodobého pobytu.

22. Správny orgán I. stupňa a žalovaný však svoje rozhodnutia v merite nezaložili na tom, že žalobca domnienku podľa čl. 12 Kódexu schengenských hraníc nevyvrátil, ale na porušení a na nepreukázaní splnenia stanovenej povinnosti zo strany žalobcu, čo malo za následok zrušenie prechodného pobytu podľa . Ak v rámci odôvodnenia rozhodnutia zaujal žalovaný k čl. 12 uvedeného kódexu stanovisko, bolo to len v reakcii na odvolaciu námietku žalobcu o nemožnosti vyvrátenia domnienky v dôsledku nesprávneho procesného postupu prvostupňového správneho orgánu, pričom konštatoval, že žalobcovi bola poskytnutá možnosť ju vyvrátiť. Vzhľadom k uvedenému správny súd nemohol dospieť k záveru, že žalovaný nesprávne aplikoval čl. 12 uvedeného kódexu, a teda vec nesprávne právne posúdil. Správny súd na druhej strane dáva do pozornosti žalobcu, že naďalej sa na jeho situáciu vzťahuje článok 11 Kódexu schengenských hraníc, ktorý jednoznačne stanovuje povinnosť príslušníkov pohraničnej stráže označovať cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín pri prekračovaní hraníc schengenského priestoru. Bolo preto na mieste zo strany správnych orgánov predpokladať, že cestovný doklad žalobcu bude obsahovať údaje o vstupe a výstupe žalobcu do/zo schengenského priestoru a je teda základným a najrelevantnejším dôkazným prostriedkom o dĺžke jej pobytu v schengenskom priestore. Ak správne orgány v administratívnom konaní vychádzali z domnienky správnosti priechodových pečiatok vyznačených v doklade žalobcu a tieto aj vzali za podklad rozhodnutia, keďže iné dôkazy spochybňujúce ich správnosť zistené v konaní neboli, bol takýto ich postup logický a súladný s Správneho poriadku, ktorý procesný predpis sa podľa ust. na konanie o zrušenie prechodného pobytu subsidiárne aplikuje. Správny poriadok v stanovuje, že v správnom konaní možno ako dôkaz použiť čokoľvek, čím možno preukázať skutočný stav veci, teda aj priechodové pečiatky, a to bez ohľadu na to, že nejde o postup na základe domnienky stanovenej čl. 12 Kódexu schengenských hraníc.

23. Kľúčová sporná námietka, na ktorú sa žalobca zameral v celom konaní tak pred správnymi orgánmi ako aj pred správnym súdom, bola, že vstupné a výstupné pečiatky sami osebe nepostačujú na preukázanie, či sa cudzinec na území SR (resp. EÚ) nachádzal. Možno dať žalobcovi za pravdu, že pohraničné orgány si nie vždy plnia povinnosť stanovenú čl. 11 Kódexu schengenských hraníc; uvedené vyplynulo z už spomínaného rozhodnutia správnych orgánov vo veci maloletej E. Z. ako aj z obsahu administratívneho spisu (čestné vyhlásenie o vstupe do schengenského priestoru zo dňa 11.9.2019). Uvedená preukázaná okolnosť však sama osebe nezakladá dôvodnosť námietky žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave. Správny súd poukazuje, že správny orgán si sám určuje rozsah zisťovania pokladov, ktoré si pre rozhodnutie zabezpečí (§ 32 ods. 2 veta druhá Správneho poriadku), a to z vlastnej iniciatívy alebo aj na návrh účastníka administratívneho konania. Hoci to bolo jeho právom a v jeho záujme, sám žalobca v konaní žiadne dôkazy na relevantné spochybnenie správnosti vyznačenia jeho vstupu a výstupu z/do Európskej únie v roku 2018 neprodukoval, pričom je veľmi pravdepodobné, že by takýmito disponoval (napr. letenky, cestovné lístky atď.), keby sa na území EÚ v rozhodnom období nachádzal. Vzhľadom k tomu, že žalobca žiadny dôkaz vykonať nenavrhol, bez jeho iniciatívy a súčinnosti boli možnosti správnych orgánov vykonávať dokazovanie za účelom preukázania, v akom rozsahu sa nachádzal na území SR v spornom období, značne obmedzené. Napriek tomu správne orgány nerezignovali na ďalšie úkony a na svoje zákonné povinnosti, avšak žiadne dôkazy v prospech žalobcu sa im zabezpečiť nepodarilo. Aj keď nakoniec správne orgány vyvodili skutkové závery z jediného podkladu - cestovného dokladu žalobcu, vychádzajúc zo vstupných

a výstupných pečiatok, ktoré sa tam nachádzali, je nutné konštatovať, že cestovný pas vzhľadom na povinnosť jeho predkladania pri vstupe a výstupe zo schengenského priestoru je podstatným dôkazným prostriedkom a nevyhnutným podkladom rozhodnutia. Správny súd vyhodnotil takýto postup správnych orgánov ako zákonný a súladný s požiadavkou podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku konštatujúc, že skutočný stav veci bol zistený dostatočne a má aj oporu v administratívnom spise.

24. Správny súd hodnotí ako zákonné aj následné vyhodnotenie dôkazov vykonaných v administratívnom konaní, tak jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti, na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, majúc za to, že toto hodnotenie bolo v súlade so zásadami logiky i so Správnym poriadkom. Vzhľadom k uvedenému podľa názoru správneho súdu aj vyhodnotenie Čestného prehlásenia zo dňa 06.08.2019 ako účelového dôkazu, v snahe vyhnúť sa následkom nedodržania požadovanej dĺžky pobytu, bolo súladné s úpravou § 34 ods. 5 Správneho poriadku, a teda so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a tým zákonné.

25. Na základe takéhoto vyhodnotenia dôkazov dospeli prvostupňový správny orgán i žalovaný k správnemu skutkovému záveru, že žalobca sa v období od 01.05.2018 do 31.12.2018 mohol nachádzať na území SR len v čase od 22.05.2018 do 25.05.2018, od 05.07.2018 do 06.07.2018 a opätovne od 06.07.2018 do 08.07.2018, pričom neuplatňoval mobilitu v inej krajine EÚ. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že žalobca neprodukoval žiadne tvrdenia ani nepredložil spoľahlivé dôkazy v tom smere, že by sa na území SR od 1.5.2018 do 31.12.2018 zdržiaval aj v inom ako zistenom období, prípadne sa zdržiaval v inom členskom štáte Únie. Podľa názoru správneho súdu zistený skutkový stav bol následne zo strany správnych orgánov aj správne právne posúdený ako nesplnenie zákonnej podmienky dĺžky pobytu podľa ust. , a preto začatie konania a následné rozhodnutie v merite o zrušení prechodného pobytu žalobcu v SR boli zákonné.

26. Správny súd nezistil ani rozpor napadnutého rozhodnutia s SR či Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko nebolo preukázané, že žalobca sa zdržiaval na území Slovenskej republiky v takom rozsahu, aby účel svojho pobytu nenaplnil aj bez udeleného prechodného pobytu, najmä ak na jeho doterajšiu formu aktivity postačovalo 20 kalendárnych dní v priebehu 8 mesiacov. Námietku žalobcu, že zrušenie udelenia prechodného pobytu cudzincovi a postup správnych orgánov hrubo zasiahol do ústavných a zákonných práv žalobcu, vyhodnotil správny súd takisto za nedôvodnú. Zákonné podmienky pre zrušenie prechodného pobytu a následný postup správnych orgánov sú stanovené jednoznačne bez možnosti iného výkladu s tým, že správne orgány okolnosti pre postup podľa , keď sa k zrušeniu prechodného pobytu nepristúpi, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny. V posudzovanej veci sa správne orgány relevantné skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu tejto výnimky nezistili a žalobca ich v administratívnom konaní netvrdil a ani nepreukazoval.

27. Pre úplnosť správny súd dodáva, že nemohol prihliadať na tie námietky, ktoré neboli uplatnené vo včas podanej žalobe, ale až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby, a to vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovaného (v replike žalobcu zo dňa 19.10.2020 k vyjadreniu žalovaného k žalobe zo dňa 18.09.2020.

28. Z uznesenia Ústavného súdu SR -17 z 08.03.2017 vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Taktiež podľa mnohonásobne judikovaného názoru Ústavného súdu základné práva podľa článku 46 ods. 1 , článku 36 ods. 1 listiny a práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Správny súd má za to, že predmetné rozhodnutie Ústavného súdu je plne použiteľné aj pre rozhodnutia orgánov verenej správy, t.j. ani účastník administratívneho konania nemá nárok na rozhodnutie a odôvodnenie podľa jeho predstáv a táto skutočnosť (nenaplnenie jeho očakávania) nemôže spôsobovať nezákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

29. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd vyhodnotiac námietky žalobcu v celom rozsahu ako neopodstatnené žalobu s poukazom na ust. zamietol.

30. Podľa , podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

Podľa , podľa ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov prácneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

31. O trovách konania vo vzťahu k žalobkyni súd rozhodol podľa a contrario tak, že ako neúspešnej účastníčke jej náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.