Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-273-2019.pdf
PDF · 183.88 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/273/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD., Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: HAL Slovakia, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 413 658, zastúpeného: advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., IČO: 36 722 758, so sídlom Špitálska 10, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 102264215/2019 zo dňa 1.10.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalovaný v záhlaví označeným rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (daňový poriadok) na základe odvolania žalobcu potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101711737/2019 zo dňa 11.07.2019, ktorým bol v zmysle § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 vo výške X XXX,XX €. 2. Včas podanou žalobou, doručenou súdu elektronicky so ZEP dňa 10.12.2019, sa žalobca domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP). 5. Správny súd verejne vyhlásil rozsudok vo veci dňa 28.6.2022. 6. Lustráciou žalobcu súdnych rozhodnutí správny súd zistil, že tunajší súd už právoplatne rozhodol vo veci rovnakých účastníkov konania, a to vo veci sp. zn. 2S/250/2019 rozsudkom zo dňa 9.12.2021. Skutkové a právne závery správneho súdu 7. Po preskúmaní žalobných námietok, stanoviska žalovaného a administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť. 8. Podľa § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP), vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 9. Správny súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj žalobnými dôvodmi (§ 134 SSP). Pokiaľ o týchto žalobných dôvodoch bolo už vo vzťahu k žalobcovi rozhodnuté v inom prípade, tak žalobcovi je známy
právny postoj správneho súdu k uvedenému problému. Opakované podávanie žalôb, ktoré sa líšia iba okruhom ďalších účastníkov, ale druhovo ide o ten istý problém, vedie k zneužívaniu zásady oficiality v súdnom konaní (§ 103 ods. 1 SSP), keď správny súd musí rozhodnúť už vo veci vyriešeného právneho problému opätovne rozsudkom. Vzhľadom na to, že v našom systéme neexistuje súdny precedens, zavádza sa aspoň možnosť skráteného odôvodnenia s odkazom na totožný rozsudok, v ktorom už bol právny problém vyriešený. Totožný predmet konania sa rozumie druhovo totožný (obdobný) predmet konania, ktorý ale nevytvára prekážku rei iudicatae alebo prekážku litispendencie. Ide o predmet konania, ktorý sa týka rovnakého právneho problému a formálne sa líši iba číslom konania (Komentár k § 140 SSP, zdroj ASPI). 10. Vo vyššie uvedenej veci (odsek 6 tohto rozsudku) správny súd správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol, s tým že žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Predmetom uvedeného konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009 vo výške XX.XXX,XX € 11. Totožnosť predmetu konania podľa § 140 SSP vo vzťahu k vyššie špecifikovanému konaniu/ rozhodnutiu je daná tým, že v konaní, v ktorom bolo vydané vyššie špecifikované rozhodnutie, bolo predmetom prieskumu tunajšieho správneho súdu rozhodnutie žalovaného, ktorými žalovaný zamietol odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu správcu dane o vyrubení rozdielu dane za iné zdaňovacieho obdobie, ako je predmetom tohto konania a žalobné námietky, ktoré boli uplatnené v konaní sp. zn. 2S/250/2019 sú takmer totožné, ako je tomu v tomto konaní. 12. V súlade s § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. správny súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 2S/250/2019 zo dňa 9.12.2021. V uvedenom konaní si podľa označeného rozsudku žalobca uplatnil nasledovné žalobné námietky: „ Svoje žalobné námietky žalobca formuloval nasledovne: „Žalovaný a Správca dane v Rozhodnutiach uviedli, že transakcia, na základe ktorej spoločnosť omega IT, s.r.o. dodala Žalobcovi Produktu, nebola ani zdaniteľným dodaním tovaru, ani zdaniteľným dodaním služieb, a z tohto dôvodu nevznikol Žalobcovi nárok na odpočet DPH. Uvedené posúdenie transakcie nie je správne (strany 9 a 10 Rozhodnutia č. 102264144/2019). Podľa § 8 odsek 1 písmeno a/ Zákona o DPH v znení účinnom v čase vykonania transakcie dodaním tovaru je o.i. prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak. Je zrejmé, že Produkty mali podobu fyzických kariet (kupónov), ktoré boli nosičmi elektronických informácií potrebných pre použitie príslušnej služby. Išlo teda o formu tzv. jednoúčelových poukazov, ktoré slúžili konečnému spotrebiteľovi na využitie elektronických webhostingových služieb (tým. že zaplatil za kartu, mohol používať webhostingové služby v cene tejto karty). Produkt bola fyzická karta, na ktorej boli nahraté elektronické údaje, ktoré umožňovali konečnému spotrebiteľovi využívať webhostingové služby poskytované spoločnosťou EAREA Ltd. Žalobca nakúpil Produkty (webkarty webka.info) za kúpnu cenu, ktorá mu bola vyúčtovaná spoločnosťou omega IT, s.r.o., ktorú následne aj zaplatil. Produkty teda boli jednoznačne fyzickým tovarom, hmotným majetkom, s ktorým bol Žalobca oprávnený nakladať ako vlastník. Správca dane mal k dispozícii vzorky Produktov a ich fyzická hmotná povaha mu musela byť zrejmá. Do 30. septembra 2019 neexistovala na Slovensku osobitná právna úprava zdaňovania jednoúčelových poukazov. Táto úprava bola do Zákona o DPH zavedená zákonom Č. 369/2018 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a ktorým bola implementovaná Smernica Rady (EÚ) 2016/1065 z 27. júna 2016, ktorou sa mení smernica 2006/112/ ES, pokiaľ ide o zaobchádzanie s poukazmi (ďalej ako "Smernica Č. 2016/1065"). Podľa recitálu 1 Smernice č. 2016/1065 je cieľom novej právnej úpravy týkajúcej sa uplatňovania DPH v prípade jednoúčelových poukazov o.i. zabránenie nezrovnalostiam, dvojitému zdaneniu alebo nezdaneniu. Podľa recitálu 2 Smernice č. 2016/1065 bolo potrebné spoločné riešenie pre poukazy, aby sa zabezpečilo, že nedôjde k nezrovnalostiam v súvislosti s poukazmi dodávanými medzi členskými štátmi. Na tento účel bolo nevyhnutné zaviesť pravidlá na objasnenie zaobchádzania s poukazmi na účely DPH.
Podľa recitálu č. 3 Smernice č. 2016/1065 sa tieto pravidlá týkajú len poukazov, ktoré je možné vymeniť za tovar alebo služby. Podľa recitálu 8 Smernice č. 2016/1065, ak možno zaobchádzanie na účely DPH priraditeľné príslušnému dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb s istotou určiť už pri vystavení jednoúčelového poukazu, DPH by sa mala uplatniť z každého prevodu vrátane vystavenia jednoúčelového poukazu.
Samotné odovzdanie tovaru alebo samotné poskytnutie služieb za jednoúčelový poukaz by sa nemalo považovať za samostatnú transakciu. Je teda zrejmé, že nová právna úprava na základe Smernice č. 2016/1065. ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná zákonom č. 369/2018 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, zjednotila zdaňovanie tzv. jednoúčelových poukazov, medzi ktoré patria aj Produkty (webkarty, ktoré je možné vymeniť za elektronické webhostingové služby), pričom nová právna úprava bola prijatá z dôvodu rozličných výkladov, ktoré v konečnom dôsledku mohli viesť aj k nezdaňovaniu inak zdaniteľných transakcii. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zvolením režimu, keď každý prevod jednoúčelových poukazov je považovaný za zdaniteľné dodanie tovaru, bol na európskej úrovni kodifikovaný výklad, podľa ktorého sú jednoúčelové poukazy tovarom a ich predaj je zdaniteľným dodaním tovaru. Je nepochybné, že ak by neboli tieto poukazy považované za tovar aj pred touto právnou úpravou, nedošlo by k jej prijatiu v takto jednoznačnom znení. V tejto súvislosti podotýkame, že Žalovaný aj Správca dane považujú transakcie s Produktmi (webkartami) za transakcie, ktoré nepodliehajú zdaneniu (pretože si z týchto transakcii nie je možné uplatniť nárok na odpočet DPH), pričom cieľom Smernice č. 2016/1065 bolo napraviť práve neželaný stav, keď transakcie, ktoré by inak zjavne mali podliehať zdaneniu pre účely DPH, neboli v niektorých členských štátoch (vrátane Slovenska) posudzované ako zdaniteľné dodanie tovaru. Smernicu č. 2016/1065 možno teda považovať za kodifikovanie výkladu, ktorý považoval takéto transakcie za zdaniteľnú transakciu už pred jej účinnosťou. Na základe vyššie uvedených skutočnosti je teda možné dospieť k záveru, že dodanie Produktov spoločnosťou omega IT, s.r.o. Žalobcovi a následne dodanie Produktov Žalobcom spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. boli zdaniteľnými dodaniami tovaru, a Žalobca bol na jednej strane oprávnený si uplatniť právo na odpočet DPH a na druhej strane oslobodenie od DPH. Správca dane nesprávne právne posúdil povahu Produktov, ktoré boli hmotným majetkom, s ktorým boli neoddeliteľne spojené elektronické informácie slúžiace na pristúp k webhostingovým elektronickým službám. Produkt nebola samotná elektronická služba, ale hmotný prostriedok, na základe ktorého sa konečný spotrebiteľ k týmto službám mohol dostať. Na dodanie tohto typu tovaru zároveň nebola potrebná akákoľvek licencia, keďže s prevodom veci nedochádzalo k prevodu práv k predmetom duševného alebo priemyselného vlastníctva, na používanie ktorých by bola licencia vyžadovaná. Druhou možnosťou, ako pristúpiť k tejto veci je rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 3. mája 2012 vo veci Lebara Ltd. proti Commissioners for Her Majesty's Revenue and Customs, spis. zn. C-520/10'. Uvedený rozsudok riešil prejudiciálnu otázku vo vecne podobnom prípade už pred účinnosťou Smernice č. 2016/1065, ktorá sa týkala služieb telefónneho operátora ponúkajúceho telekomunikačné služby spočívajúce v tom, že distribútorovi predáva telefónne karty obsahujúce všetky informácie potrebné na uskutočňovanie medzinárodných telefonických hovorov prostredníctvom infraštruktúry, ktorú tento operátor poskytuje, a ktoré distribútor vo svojom mene a na svoj vlastný účet ďalej predáva koncovým užívateľom buď priamo, alebo prostredníctvom iných zdaniteľných osôb. akými sú veľkoobchodní a maloobchodní predajcovia (bod 21 uvedeného rozsudku) http://curia.curopa.eu/ juris.;documcnv'documcnt.jsf?docíd l223X9&dodang=SK Súdny dvor v tomto prípade dospel k záveru, že telefónny operátor, ktorý ponúka telekomunikačné služby spočívajúce v tom, že distribútorovi predáva telefónne karty obsahujúce všetky informácie potrebné na uskutočňovanie medzinárodných telefonických hovorov prostredníctvom infraštruktúry, ktorú tento operátor poskytuje, a ktoré distribútor vo svojom mene a na svoj vlastný účet ďalej predáva koncovým užívateľom buď priamo, alebo prostredníctvom iných zdaniteľných osôb, akými sú veľkoobchodní a maloobchodní predajcovia, poskytuje distribútorovi telekomunikačné služby za protihodnotu. Uvedený operátor však nevykonáva druhé poskytovanie služieb za protihodnotu koncovému užívateľovi, ktorý po tom, ako nadobudne telefónnu kartu, vykonáva svoje právo uskutočňovať telefonické hovory tým, že využíva informácie uvedené na tejto kane (bod 4.3 uvedeného rozsudku). Je potrebné zdôrazniť, že zistenia Žalobcu a Správcu dane o tom, že nebolo možné zistiť, či boli Produkty predané konečnému spotrebiteľovi, sú bez relevancie, pretože Správca dane je povinný posudzovať každú konkrétnu transakciu individuálne, a s ohľadom na to, či Žalobca ako daňový subjekt vôbec mal možnosť vedieť, či boli Produkty predané konečnému používateľovi, a či si mohol túto informáciu zabezpečiť (bod 8.9 tejto žaloby). Žalobca sa primáme zaoberal veľkoobchodným predajom a z tohto dôvodu ani nemal záujem Produkty predávať priamo spotrebiteľom alebo iným konečným zákazníkom, a ani nemohol ovplyvniť, ako s Produktmi naloží spoločnosť BOURNE SR SZOLGÁLTATÔ Kft. Správca dane ani nemôže od Žalobcu spravodlivo požadovať, aby následne kontroloval všetkých ďalších distribútorov Produktov, aby zistil, či bol Produkt naozaj predaný konečnému používateľovi. Tento prístup odporuje zásade legitímneho očakávania, ktorej účelom je umožniť zdaniteľnej osobe odhadnúť
už v okamžiku uskutočnenia obchodov daňové dopady vyplývajúce z tejto transakcie (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. marca 2016, spis. zn. 2MCdo71/2015). Žalovaný ani Správca dane vôbec nepreukázali a ani neodôvodnili, prečo by mal mať Žalobca vedomosť o tom, že Produkty nebudú predávané ďalej konečnému používateľovi, a či a na akom základe to vôbec od neho je možné spravodlivo a legitímne požadovať. A to najmä v súvislosti so zisteniami z daňovej kontroly, keď boli Správcovi dane Produkty predvedené, pričom boli funkčné a Správca dane to nijak nespochybnil. Na strane 37 protokolu z daňovej kontroly je uvedené, že "Preverovaním obchodovania s produktom "webka info" bolo zistené, že samotná "webka info" nie je tovarom, je nosičom práva pre konečného zákazníka f prijímateľa - užívateľa služby) elektronicky dodávanej služby. Kúpou "webka info" si končený zákazník zakúpi, predplatí internetové služby - webhostingové služby u anglickej spoločnosti...... Webkarta je nosičom informácie o hesle prostredníctvom ktorého je možné kartu aktivovať. Konečný užívateľ (prijímateľ služby) zaplatením za služby, získal samotnou webkartou prístupové práva (prístupový kód) k používaniu elektronicky dodávanej služby. Koncový zákazník po zaktivovaní karty prijíma elektronicky dodávanej služby od dodávateľa služby (anglickej spoločnosti)." Z uvedeného je zrejmé, že Správca dane vykonal reálne preverenie Produktov a služieb, a používanie podmieňovacieho spôsobu v posledných Rozhodnutiach teda nie je na mieste. Buď Správca dane preveril Produkty komplexne (čomu nasvedčuje citované znenie z protokolu o daňovej kontrole), alebo nie. V druhom prípade nevykonal preverovanie dostatočne a teda nedostatočne zistil skutkový stav na to, aby mohol prijať záver o tom, že služby spojené s Produktmi boli fiktívne. Zároveň v skutkovo podobných prípadoch v danom zdaniteľnom období Správca dane akceptoval rovnaké doklady a nerozporoval ich, čoho následkom bolo rozdielne rozhodovanie. Aj v tomto ohľade Správca dane porušil zásadu legitímnych očakávaní. Záver Žalovaného, že Produkt nie je možné považovať za tovar ako taký, v jeho nominálnej hodnote predaja, pretože tato nominálna hodnota jeho predaja je protihodnotou elektronicky dodávanej služby a slovenské spoločnosti mohli iba sprostredkovať dodanie tejto služby od jej dodávateľa ku konečnému spotrebiteľovi, je nesprávny a vo výslovnom rozpore s rozsudkom vo veci Lebara. Ten v bode 27 hovorí, že "...podľa ustálenej judikatúry sa poskytnutie služieb "vykonáva za protihodnotu" v zmysle článku 2 bodu 1 šiestej smernice, a teda je zdaniteľné len vtedy, ak medzi poskytovateľom a príjemcom existuje právny vzťah, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, pričom odmena prijatá poskytovateľom predstavuje skutočnú protihodnotu za službu poskytnutú príjemcovi. Je teda nevyhnutná existencia priameho vzťahu medzi poskytnutou službou a prijatou protihodnotou..." V tomto prípade boli kúpne ceny Produktov skutočnou protihodnotou za tieto Produkty, pričom v kontexte rozsudku vo veci Lebara je zrejmé, že Produkt ako taký (webkarta wcbka.info) je neoddeliteľný od služby, na aktiváciu ktorej je určený (z hľadiska DPH ide o jednu vec). Preto nie je zrejmé, prečo Žalovaný aj naďalej trvá na tom, že Žalobca bol nejakým sprostredkovateľom nejakej služby, keď daňový režim sa vzťahuje iba na Produkt vrátane služby, nie na Produkt a s nim spojenú elektronickú službu osobitne. Tento záver Žalovaného je v rozpore s eurokonformným výkladom predpisov upravujúcich DPI! a judikatúrou európskych súdov. Žalobca si uplatnil právo na odpočet DPH vo vzťahu k transakcii, ktorú vykonal so spoločnosťou omega IT, s.r.o. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že Žalobcovi vznikol nárok na odpočet DPH zo zdaniteľnej transakcie so spoločnosťou omega IT, s.r.o., a to či už je dodanie Produktov považované za zdaniteľné dodanie tovaru (časť 3 tejto žaloby) alebo zdaniteľné dodanie služby (Časť 4 tejto žaloby), keďže išlo o riadne zdokumentované a preukázané dodanie zdaniteľného plnenia. Z administratívneho spisu vôbec nevyplýva to, čo tvrdia Správca dane a Žalovaný, že išlo len o formálny obchod, ktorému svedčia len účtovné doklady. Z obsahu administratívneho spisu je preukázané, že spoločnosť omega IT, s.r.o. predala a následne dodala Žalobcovi Produkty, ktorý ich zaplatil, a rovnako Žalobca tieto Produkty reálne dodal spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft., ktorá mu ich taktiež v plnom rozsahu (vrátane primeranej marže, t.j. zisku) zaplatila. Produkty a s nimi spojené služby boli reálne a nie fiktívne. Ostatné transakcie v reťazci sú pre posúdenie týchto konkrétnych transakcii irelevantné, keďže Správca dane je povinný posudzovať transakcie individuálne, a Žalobca ani nenesie zodpovednosť za ostatné transakcie v reťazci mimo jeho kontroly (za spoločnosťami omega IT, s.r.o. a BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft) (bližšie v časti 6 tejto žaloby). Stanovisko k ekonomickej podstate a cieľu transakcie (žalobný bod) žalovaný so Správcom dane v Rozhodnutiach uviedli, že plnenia vykonané Žalobcom nemajú ekonomický zmysel a ich cieľom bolo získanie odpočtu DPH. Táto skutočnosť nie je pravdivá a Žalovaný nesprávne skutkovo vyhodnotil obsah danej transakcie. Žalovaný ani Správca dane nespochybnili spoločnosť omega IT, s.r.o. ako dodávateľa Produktov Žalobcovi. Nespochybnili ani to, že Produkty reálne existovali a boli fyzicky dodané (bol to dôvod
odmietnutia svedeckých výpovedí navrhovaných Žalobcom). Ekonomické opodstatnenie transakcií medzi Žalobcom a spoločnosťou omega IT, s.r.o. na jednej strane a spoločnosťou BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. na druhej strane bolo preukázané tým, že Žalobca dosiahol z transakcii zisk, ktorého výška bola pre daný segment podnikania primeraná. Ekonomické opodstatnenie tejto transakcie je teda zjavné, ide o dosiahnutie zisku v štandardnom obchode v oblasti IT. Správca dane ani Žalobca nepreukázali opak, iba stále opakujú svoj nepodložený názor, že cieľom transakcie bolo získanie daňového zvýhodnenia Žalobcu (ktorého neexistenciu vyvraciame nižšie) a opierajú sa zistenia, ktoré sa týkajú subjektov, s ktorými nebol Žalobca v priamom vzťahu. Dôkazy sú založené v administratívnom spise s odvolaním Žalobcu voči Rozhodnutiu č. 101709846/2019. Správca dane dokonca počas daňovej kontroly preveroval Produktu a s nimi spojené služby a ich reálnosť, ako to vyplýva z protokolu o daňovej kontrole (bod 4.6 tejto žaloby). Správca dane tak vôbec nepreukázal, že by služba bola fiktívna a pri transakcii tak došlo k podvodnému konaniu s cieľom obohatiť sa na odpočte dane. Žalobca zároveň spoločnosti omega IT, s.r.o. v kúpnej cene Produktov zaplatil aj DPH, a teda nezískal akúkoľvek daňovú výhodu (a už vôbec nie nepovolenú). Z tohto pohľadu sa pre Žalobcu dokonca jedná o obchod s nevýhodným dopadom na Žalobcov cash flow. Keďže zdaniteľné plnenia prijaté od spoločnosti omega IT, s.r.o. sú priamo spojené so zdaniteľnými plneniami voči spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. s plným nárokom na odpočet DPH. pri ktorých Žalobca uplatnil DPH. nejde ani o neoprávnené obchádzanie daňovej povinnosti. Žalobca spoločnosti omega IT, s.r.o. riadne zaplatil za dodané Produkty. Nie je v ekonomickom záujme akéhokoľvek podnikateľa, aby zaplatil niekomu reálne plnenie, ktoré by neodrážalo recipročnú protihodnotu za dodané služby, a za niečo, čo by nebolo dodané,. Bolo by absurdné, aby Žalobca zaplatil tretej osobe sumu vo výške štvornásobku sumy, ktorú by inak získal od štátu v rámci odpočtu DPH. Dostal by sa tak do vysokej straty, čo úplne popiera záver Žalovaného, že Žalobca vykonal transakciu s cieľom získať nadmerný odpočet (pripomíname, že získané peniaze by boli len štvrtinou toho, čo zaplatil spoločnosti omega IT, s.r.o.). Správca dane ani Žalovaný nepreukázali ani neobjasnili, v čom má spočívať daňové zvýhodnenie Žalobcu alebo obchádzanie daňovej povinnosti Žalobcu. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že Správca dane ani Žalovaný nedokázali Žalobcovi úmysel vykonať daňový podvod, aj keď ich argumentácia práve k tomuto smeruje, pričom dôkazné bremeno v tejto veci leží na ich pleciach. Produkty boli reálne získané (o existencii a podnikateľských aktivitách spoločnosti omega IT, s.r.o. neexistujú pochybnosti, a nevzniesol ich ani Žalovaný, a vyplývajú aj zo zistení daňovej kontroly) a dodané, čo bolo v rámci daňového konania preukázané aj predložením dokladov o preprave prostredníctvom nezávislého prepravcu a zápisom spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. do maďarského obchodného registra a pridelením maďarského identifikačného čísla pre DPII. Spoločnosť BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. zároveň zaplatila Žalobcovi zálohovú platbu vo výške 100%. Všetky tieto skutočnosti preukazujú, že išlo o reálnu, a nie fiktívnu transakciu, ktorá spĺňala všetky náležitosti podľa Zákona o DPH na prenesenie daňovej povinnosti. Žalobca postupoval štandardne a primerane. V prípade spoločnosti omega IT, s.r.o. si preveril, že bola zapísaná do obchodného registra, a bola správcom dane zaregistrovaná ako platiteľ DPH. Výhrada Žalovaného a Správcu dane, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nebola na trhu etablovaná. lebo vznikla len tri mesiace pred vykonaním transakcie je irelevantná. Ak by ju súd akceptoval, došlo by k absurdnej situácii, že by nové spoločnosti nemohli obchodovať, pretože by neboli etablované na trhu so žiadnym tovarom alebo službami (nie len Produktov), čoho následkom by bolo, že by museli buď získať skúsenosti a etablovať sa mimo režimu DPH a predávať tovar a služby bez DPH, alebo by sa vôbec nemohli na trhu etablovať. Oba tieto predpoklady nevyplývajú ani z právnych predpisov, ani z judikatúry, a z tohto dôvodu nemôže Správca dane požadovať, aby Žalobca v rámci nejakých obchodných zvyklostí obchodoval len s etablovanými subjektmi, a týmito spôsobom preveroval ich dôveryhodnosť. Poukazujeme aj na to. že spoločnosť omega IT predložila Štúdiu uskutočniteľnosti projektu k dodávaným službám, z ktorej je zrejmé, čo je predmetom Produktov (Žiadosť o sprístupnenie informácii č. 100890884/2019). Žalobca vo vzťahu k spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. vykonal jej preverenie tak. že si overil jej registráciu pre DPH v Maďarsku, a požadoval zaplatenie zálohy vo výške 100% kúpnej ceny Produktov. Tieto skutočnosti Žalovaný ani Správca dane nerozporovali, a z tohto dôvodu sú nesporné. Je teda zrejmé, že aj predaj Produktov bol reálny a nie fiktívny. Cena Produktov bola primeraná (Správca dane ani Žalovaný ju nijak nespochybňovali). Žalobca pri predaji Produktov dosiahol zisk. čo je ekonomickou podstatou danej transakcie. Daný zisk bol dokonca primeraný. Žalovaný nesprávne aplikoval vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. pretože na ťarchu Žalobcu pripísal aj nezrovnalosti, ktoré zistil pri preverovaní subjektov, s ktorými Žalobca nebol
v priamom právnom vzťahu. Žalovaný posúdil konania týchto subjektov a následne ich porušenia daňových predpisov vyhodnotil na ťarchu Žalobcu, aj keď v konaní nebolo vôbec preukázané, že Žalobca o konaniach týchto tretích osôb vedel, alebo sa na ňom vedome, zámerne a úmyselne zúčastnil. Žalovaný tak ignoroval základnú zásadu, že pri reťazových transakciách je potrebné posudzovať každý vzťah individuálne (ak sa nepreukáže iné prepojenie medzi zapojenými subjektmi preukazujúce úmyselné podvodné konanie). Správca dane aj Žalobca majú nepochybne právo prešetrovať celý reťazec obchodov za účelom preverovania prípadných podvodov s DPH, ale výsledky tohto vyšetrovania nesmú byť bez ďalšieho pripisované na ťarchu Žalobcovi, ak sa jedná o daňové subjekty', ktoré nie sú v priamom bezprostrednom vzťahu so Žalobcom. Vzťah Žalobcu k ostatným subjektom v danom odberateľsko-dodávateľskom reťazci by bol relevantný jedine v prípade, ak by Správca dane a Žalovaný preukázali, že Žalobca bol v kontakte aj s týmito subjektmi, a vedome sa na danom procese a prípadnom podvode podieľal. To sa ale nestalo. Zároveň nie je vôbec zrejmé, prečo sa týmito subjektmi Správca dane zaoberal, keďže je zrejmé, že tieto zistenia nemajú akýkoľvek právny dopad na jeho (inak nesprávny) záver o tom, že dodanie Produktov nie je zdaniteľnou transakciou. Žalovaný ani Správca dane ďalej nemôžu od Žalobcu ako zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na Produkty, na základe ktorej požaduje vykonanie tohto nároku na odpočet, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala daným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, aby sa ubezpečila, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovým podvodom, a aby disponovala takýmito dokumentmi. Žalobca taktiež nebol povinný preverovať prvotného poskytovateľa služieb, na aktiváciu ktorých slúžili Produkty, ani to, či Produkty boli predané konečnému spotrebiteľovi. Tieto zistenia sú pre účely posudzovania Žalobcových transakcii bez akéhokoľvek právneho alebo vecného významu, pretože sa týkajú subjektov, s ktorými nebol Žalobca v právnom alebo obchodnom vzťahu. Taktiež závery Žalovaného a Správcu dane o daňových povinnostiach a daňovom režime spoločnosti EAREA Ltd., ARCADIA GROUP, s.r.o. a SLOVAK CONSULTING GROUP, a.s. sú irelevantné, pretože sa rovnako týkajú subjektov, s ktorými nebol Žalobca v právnom alebo obchodnom vzťahu. Následná nemožnosť komunikácie so spoločnosťou EARHA Ltd. (odhliadnuc od faktu, že táto spoločnosť nie je vo vzťahu so Žalobcom, a teda jej nekontaktnosť je pre prípad Žalobcu úplne nepodstatná) a spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. počas vykonávania daňovej kontroly nie sú informáciami, ktoré by samé o sebe alebo spoločne mali akúkoľvek výpovednú hodnotu pre posudzovanie transakcií, ktorých účastníkom bol Žalobca. Daňová kontrola bola vykonávaná s časovým odstupom od preverovaných transakcii, a v rámci daného časového obdobia mohli nastať rozličné skutočnosti, ktoré vôbec nesúvisia s preverovanou transakciou, a ktoré mohli spôsobiť nedostupnosť daných subjektov. Nemožnosť kontaktovania týchto subjektov počas daňovej kontroly teda hovorí len o tom, že tieto spoločnosti nebolo možné v danom čase kontaktovať, a tento fakt nie je možné prisudzovať na ťarchu Žalobcovi ako dôkaz o ekonomickej neopodstatnenosti plnení alebo ich fiktívnosti. Rozhodnutia Správcu dane a Žalovaného majú byť založené na faktoch, nie dohadoch a špekuláciách. Poukazujeme aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2010, spis. zn. 5Sžf/17/20l5, v ktorom sa súd podivil nad tým. prečo správca dane (žalovaný) pripisuje https:/. žalobcovi (v danom konaní) na ťarchu dôvod, že spoločnosti, ktoré boli partnermi žalobcu, nekomunikujú so správcom dane. Žalovaný ani Správca dane vôbec nezisťovali úmysel žalobcu zapojiť sa do takéhoto konania, a aj keď ho priamo neoznačili za daňový podvod z kontextu a významu dôvodov a záverov, ktoré Žalovaný so Správcom dane v Rozhodnutiach uviedli, je zrejmé, že ho za takéto podvodné konanie považovali. Žalovaný iba zjednodušene (a nesprávne) skonštatoval, že transakcie nemali ekonomický zmysel a ich cieľom bolo získanie odpočítania DPH Žalobcom, čo nie je pravdou. Žalovaný si je zjavne vedomý toho, že v prípade, ak by označil transakcie za podvodné, znášal by dôkazné bremeno, a takýmto slovičkárením sa snaží navodiť dojem, že nejde o podvod, aj keď obsah jeho záverov o údajnej ekonomickej neopodstatnenosti transakcie je inak v celom založený na údajnom podvodnom konaní žalobcu. Nie je teda možné, aby zamietnutie nároku Žalobcu na odpočet DPH bolo odôvodnené len strohým konštatovaním, že plnenie nemá ekonomický zmysel, a jeho cieľom bolo len získanie odpočtu DPH bez toho. aby Žalovaný a Správca dane Žalobcovi jednoznačne preukázali úmysel. Definícia daňového podvodu je uvedená v § 277a Trestného zákona, a opis cieľa transakcie, ako ju uvádza Žalovaný, ju splňuje. Dôležité je, že v tomto prípade išlo o skutočné transakcie so skutočnými Produktmi, čo nespochybnil ani Správca dane so Žalovaným. Dokonca mali k dispozícii aj vzorky Produktov, ktoré
mohli otestovať a preveriť tak reálnosť obchodov. Žalovaný teda na jednej strane opisuje konanie, ktoré by inak mohlo byť daňovým podvodom, a na druhej strane hovorí, že nehovorí, že ide o daňový podvod. Účelom tejto hry so slovami je zjavne to, aby Žalovaný nemusel preukazovať úmysel Žalobcu, pretože v tomto prípade leží dôkazné bremeno na ňom. Zároveň vo vzťahu k zisteniam o nemožnosti komunikácie so spoločnosťou EAREA Ltd., ktorá je prvotným dodávateľom Produktu a s ním spojených služieb, a jej predpokladanej neexistencii, ako aj nemožnosti kontaktovania spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. počas daňovej kontroly, je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 13. februára 2014 vo veci Maks Pen ĽOOD proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danäčno-osiguritelna praktika“ Sofija, predtým Direktor na Direkcija „Obžalvane i upravlenie na izpälnenicto“ Sofija. spis. zn. C-18/13. Podľa tohto rozsudku "Smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu. aby si zdaniteľná osoba odpočítala daň z pridanej hodnoty-, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade. ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť." Z administratívneho spisu ani z Rozhodnutí nevyplýva nič, čo by mohlo u Žalovaného alebo Správcu dane preukázať alebo akokoľvek podložiť závery o tom, že Žalobca mohol vedieť, že spoločnosť EAREA Ltd. neexistuje, alebo že Produkty a s nimi spojené služby sú fiktívne, alebo že ich prvotným dodávateľom alebo poskytovateľom je úplne iná osoba. Ako už bolo uvedené, a ako to vyplýva aj z daňovej kontroly. Správca dane Produkty preveril, boli mu odprezentované, a boli funkčné. Správca dane disponoval vzorkami Produktov a tieto bolo možné aktivovať aj v čase vykonania daňovej kontroly, t.j. niekoľko mesiacov po vykonaní danej transakcie. Žalovaný sa síce bráni tomu, že nikdy neoznačil transakciu za podvodnú, ale z jeho záveru, že daná transakcia nemá ekonomické opodstatnenie a bola vykonaná len za účelom získania odpočtu DPH. takýto spôsob a smer uvažovania Žalovaného jednoznačne vyplýva (bod 7.4 tejto žaloby). Ako bolo uvedené už vyššie, aj keby niektoré časti reťazca transakcií boli poznačené podvodným konaním, bolo jednoznačne preukázané, že práve transakcie medzi Žalobcom a spoločnosťami omega IT, s.r.o. a BOURNE SR SZOLGÁLT.ATÓ Kft. sa uskutočnili, funkčné Produkty boli dodané a ich ceny boli riadne zaplatené. A len o tieto transakcie v prípade Žalobcu ide, akékoľvek iné transakcie so subjektmi, ktoré nie sú vo vzťahu so Žalobcom, Správca dane ani Žalovaný nemôžu posudzovať vo vzťahu k Žalobcovi, ak mu nepreukážu zapojenie do daňového podvodu. Žalobcovi teda aj v zmysle rozsudku vo veci Maks Pen EOOD vzniklo právo na odpočet DPH, ktoré mu Správca dane so Žalovaným bezdôvodne a protiprávne odopreli. Aj v tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že účasť na daňovom podvode si vyžaduje preukázanie úmyslu, čo sa taktiež nestalo (body 7.4 až 7.6 tejto žaloby). Ako je uvedené vyššie v častiach 3 a 4 tejto Žaloby Žalovaný a Správca dane nesprávne interpretovali právne predpisy, z ktorých vychádzali pri posúdení nároku na odpočítanie dane Žalobcom pri plneniach od spoločnosti omega IT, s.r.o. Zároveň nesprávne zistili a vyhodnotili skutkový stav. pričom argumenty a dôkazy, ktoré boli vyhodnocované v neprospech Žalobcu (časti 3 až 7 tejto Žaloby), sú v priamom rozpore s právnymi predpismi a rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie. Cieľom daňovej kontroly má byť správne vyrubiť daň a nie účelovo zvyšovať daňovú povinnosť s cieľom naplniť štátny rozpočet. Tým, že nedošlo k správnemu vyrubeniu dane z vyššie uvedených dôvodov, boli porušené zásady daňového konania. Správca dane a Žalovaný porušili aj povinnosť hodnotiť dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom sú povinní prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Daňové orgány nemôžu postupovať tak, že niektoré nepriame dôkazy považujú za rozhodujúce, pretože sú v neprospech Žalobcu ako daňového subjektu, a na priame dôkazy, ktoré potvrdzujú Žalobcove tvrdenia, neprihliadajú. Protiprávne konanie Správcu dane a Žalovaného došlo dokonca do takej absurdnosti, že doklady, ktoré boli predložené Žalobcom v tomto konaní boli Správcom dane akceptované pri iných obchodných prípadoch počas daňovej kontroly v kontrolovanom období. Správca dane sa tak dopustil konania, ktoré je v rozpore so zásadami právnej istoty a proporcionality. Ďalším zásadným pochybením Žalovaného a Správcu dane je nesprávny výklad a aplikácia právnych predpisov v oblasti neuznania nároku na odpočítanie DPH z plnení od spoločnosti omega IT, s.r.o. z dôvodu, že pri dodaných službách nebol pridaný návod, neboli dodržané obchodné zvyklosti a jediným
cieľom bolo uplatnenie práva na odpočítanie dane a získanie nadmerného odpočtu. Žalovaný vôbec nevysvetlil, aké obchodné zvyklosti Žalobca pri danej transakcii porušil, iba skonštatoval, že konal v rozpore s nimi. Ďalej poukazujeme na to, že aj keď v prípade obchodov medzi spoločnosťou omega IT, s.r.o. a spoločnosťami ARCADIA GROUP, s.r.o. a SLOVAK CONSULTING GROUP. a.s. ide o predaj tých istých Produktov, sú to transakcie vykonané medzi inými subjektmi, ktoré môžu mať iné ekonomické opodstatnenie, a nie je preto možné tento rozsudok bez ďalšieho aplikovať na vzťahy medzi Žalobcom a spoločnosťou omega IT, s.r.o. Žalovaný sa so Správcom dane sa ďalej odvolávali len na tvrdenia zamestnancov Správcu dane, ktoré sami o sebe nie sú dôkazom. Jednak z týchto tvrdení vyplynulo, že ich Správca dane protiprávne vyhodnocoval výlučne v kontexte s transakciami so subjektmi, s ktorými Žalobca nebol v právnom vzťahu, a zároveň ich považoval za operácie, ktoré neboli vykonávané v rámci bežných činnosti, ale ich cieľom bolo uplatnenie práva na odpočítanie DPH a získanie nadmerného odpočtu. Žalobca bol v danom období spoločnosťou, ktorá obchodovala s výpočtovou technikou, fototechnikou, domácimi spotrebičmi, licenciami na software a aplikácie a s iným IT tovarom. Toto bolo Správcovi dane jednoznačne zrejmé a preukázané. Takže je jednoznačné, že obchodovanie s Produktmi bolo u Žalobcu obvyklou operáciou a obvyklým obchodom, a nie je vôbec zrejmé, na základe čoho. okrem pocitov Zamestnancov Správcu dane, dospeli Žalovaný so Správcom dane, že išlo o transakciu vymykajúcu sa bežnej činnosti, ktorej cieľom bolo niečo iné, ako dosiahnutie štandardného podnikateľského zisku. Rovnako poukazujeme aj na to, že k Produktom bol dodávaný návod a informácie o produkte a parametroch s nim spojených služieb. Tieto informácie vyplývajú aj z rozsudku Krajského súdu Bratislava z 20. apríla 2017, spis. zn. 1S/133/2012. ktorý bol vydaný vo veci spoločnosti omega IT, s.r.o. ako žalobcu a Žalovaného ako žalovaného, a ktorá sa týka transakcií medzi spoločnosťou omega IT, s.r.o. a jej dodávateľmi Produktov (odkaz na znalecký posudok č. 19/2009), pričom samotný Správca dane disponoval aj vzorkami Produktov Správca dane dokonca počas daňovej kontroly preveril skutočnosť webhostingových služieb (bod 4.6 tejto žaloby). Správca dane tak vôbec nepreukázal, že by služba bola fiktívna a pri transakcii tak došlo k podvodnému konaniu s cieľom obohatiť sa na odpočte dane. Žalovaný taktiež vôbec neodôvodnil, v čom mali spočívať obchodné zvyklosti, v rozpore s ktorými mal Žalobca pri posudzovanej transakcii konať, a v čom mala spočívať odborná starostlivosť, s ktorou mal Žalobca konať. Iba bez vysvetlenia skonštatoval, že konal v rozpore s obchodnými zvyklosťami a nekonal s odbornou starostlivosťou. Konal tak v rozpore so svojou povinnosťou riadne odôvodniť rozhodnutie vydané v daňovom konaní, pričom v tomto ohľade je rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalovaný ďalej postupoval v rozpore s § 24 odsekom 1 DP, ktorý limituje dôkazné bremeno, ktoré v daňovom konaní znáša Žalobca ako daňový subjekt. Toto ustanovenie nie je nikdy možné vykladať extenzívne (zákaz extenzívneho výkladu sa doktrinálne a v súlade s judikatúrou týka celej sféry verejného práva). Podľa § 24 odseku 1 písmena a) DP daňový subjekt preukazuje vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencii a záznamov, ktoré je povinný viesť. Toto Žalobca vykonal a Žalovaný so Správcom dane neuviedli žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala o opaku, že evidencie Žalobcu sú nevierohodné, nesprávne alebo neúplné. Podotýkame, že správca dane nemôže v daňovom konaní zaťažovať daňový subjekt preukazovaním skutočnosti, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval.“
13. Žalobca v správnej žalobe v tomto konaní uplatnil takmer totožné námietky ako vo vyššie označenom konaní. Rozdiel v žalobných námietkach je iba v zdaňovacom období, ktorého sa správna žaloba týka, a v tom, že rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo predmetom prieskumu správneho súdu v konaní sp. zn. 2S/250/2019 sa vzťahovalo aj na ďalšieho dodávateľa žalobcu. V konaní sp. zn. 2S/250/2019 sa napadnuté rozhodnutie vzťahovalo na dodávateľov omega IT, s.r.o. a DI-LA Computers, s.r.o., napadnuté rozhodnutie v tomto konaní sa vzťahuje iba na neuznanie odpočítania dane od dodávateľa omega IT, s.r.o.. 14. Vzhľadom na to, že tunajší súd už rozhodoval vo veci rovnakých účastníkov, ako sú účastníci tohto konania a predmetom dotknutého konania bol totožný predmet, ako je predmet tohto konania, správny súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom, vysloveným v skoršom rozsudku v rovnakej veci tunajšieho súdu, v súlade s ustanovením § 140 SSP poukazuje na jeho odôvodnenie, pričom zároveň z rozhodnutia sp. zn.. 2S/250/2019 zo dňa 9.12.2020 uvádza časť odôvodnenia: „74. Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je
však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
75. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
76. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf 4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
77. Pre prípad preukázania vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru je žalobca zaťažený dôkazným bremenom, že v zdaniteľnom obchode došlo od dodávateľa tovaru na žalobcu k prevodu práva reálne nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru, nie je rozhodujúce nadobudnutie právneho vlastníctva v zmysle Obchodného zákonníka k tovaru žalobcom ako kupujúcim, napríklad tvrdením o odovzdaní a prevzatí tovaru podloženým príslušnými protokolmi, ale pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/72/2015 zo dňa 11.04.2017 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR pod č. R 4/2018).
78. V prípade, že daňové orgány oprávnene a dôvodne spochybnia existenciu a pôvod tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou daňový subjekt pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak, dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami v obchodnom reťazci. Správca dane je
oprávnený v prípade spochybnenia reálneho obchodu v rámci obchodného reťazca žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosiahnutie účelu jeho hospodárskej činnosti. Správca dane má právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, ak vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť tvrdení daňového subjektu, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR pod č. R 39/2018).
79. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.
80. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.05.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House).
81. Žalobca si uplatnil nároku na odpočet DPH za príslušné zdaňovacie obdobe z dôvodu faktúr vystavených jeho dodávateľmi - spoločnosťami DI-LA Computers, s.r.o. a omega IT, s.r.o. V daňovom konaní však z dôkazov produkovaných žalobcom alebo zabezpečených správcom dane nebolo preukázané, že žalobca nadobudol tovar od ním označených dodávateľov, ktorí boli označení na predložených faktúrach.
82. Pokiaľ ide o neuznané odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa DI-LA Computers, s.r.o. táto otázka bola už predmetom posúdenia Krajským súdom v Bratislave, ktorý rozsudkom č.k. 6S/65/2013-82 zo dňa 20.11.2015, v ktorom sa správny súd stotožnil s právnymi závermi daňových orgánov, pričom tento názor potvrdil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2Sžf/18/2016 zo dňa 23.05. Žalobca v správnej žalobe prejednávanou správnym súdom v predmetnom konaní nenapadol závery daňových orgánov, že z dodávateľských faktúr od DI-LA Computers, s.r.o. nevzniklo žalobcovi právo na odpočítanie DPH v príslušnom zdaňovacom období a uvedená otázka nebola medzi účastníkmi sporná.
83. Spornou medzi účastníkmi bola otázka uplatnenia odpočtu DPH z faktúr od dodávateľa omega IT, s.r.o..
84. Správca dane po predložení listín zo strany žalobcu a po vzniku pochybností o reálnosti uskutočnenia obchodu - existencii tovaru, resp. jeho pôvode, postupoval správne a začal preverovať reálnosť dodania tovaru v rámci svojho dôkazného bremena. Správca dane správne preveroval dodávateľov žalobcu, pretože riadne označenie dodávateľa je jednou z náležitostí faktúry a slúži na verifikáciu vierohodnosti faktúry podľa § 71 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH. Správca dane dospel k záveru, že spoločnosti žalobcovi fakturovaný tovar nedodali, čím neboli naplnené podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane upravené v § 49 až § 51 zákona o DPH.
85. Predmetom dodania žalobcovi mali byť webkarty - internetové kupóny webka.info. Správny súd nemal pochybnosti o tom, že webkarty sú tovarom spôsobilým na obchodovanie, pričom uvedené akceptoval aj žalovaný. Súd však poukazuje na to, že ani žalobca ani jeho priamy dodávateľ omega IT, s.r.o. nepreukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre žalobcu. Dodávateľ žalobcu tvrdil, že bol majiteľom webkariet. Uvedené webkarty sú vlastne nositeľom elektronicky dodávanej služby, pričom samotný dodávateľ omega IT, s.r.o. nebol poskytovateľom uvedených služieb, ale poskytovateľom tejto služby mala byť spoločnosť EAREA Ltd. so sídlom vo Veľkej Británii.
86. Ako bolo ďalej v konaní zistené, dodávateľmi omega IT, s.r.o. bola spoločnosť ARCADIA GROUP, s.r.o. priamo alebo cez ďalší subjekt SLOVAK CONSULTING GROUP a.s.. Obe tieto spoločnosti boli v čase konania vymazané z obchodného registra.
87. Preverovanie vykonané u spoločnosti ARCADIA GROUP, s.r.o. bolo uzavreté s tým, že jej právo na odpočítanie dane z deklarovaných obchodov nevzniklo, pričom tento subdodávateľ žalobcu nepotvrdil uskutočnenie zdaniteľných plnení fakturovaných dodávateľovi žalobcu, ani neobjasnil žiadne skutočnosti týkajúce sa sporných obchodov.
88. Pokiaľ ide o spoločnosť SLOVAK CONSULTING GROUP a.s. jej štatutár v čase rozhodnom pre posúdenie veci Dušan Malý pred správcom dane potvrdil, že vystavil doklady za spoločnosť SLOVAK CONSULTING GROUP a.s. pre odberateľa omega IT, s.r.o. a tiež že obchod od spoločnosti ARCADIA GROUP, s.r.o., pričom do obchodovania s predmetným tovarom sa dostal po tom, ako konateľ ARCADIA GROUP, s.r.o. Tomáš Barčák hľadal financie na tento obchod. K materiálnej stránke obchodu konateľ SLOVAK CONSULTING GROUP a.s. uviedol len toľko, že predmetné webkarty mali byť nakúpené za účelom obchodnej činnosti.
89. Možno zhrnúť, že dodávateľ ani subdodávatelia žalobcu so sídlom v Slovenskej republike nemali dostatočné relevantné znalosti o deklarovanom obchode a nepreukázali reálne uskutočnenie sporného obchodu a neodstránili pochybnosti správcu dane o vzniku daňovej povinnosti na jednej strane a práve na odpočítanie dane na strane druhej.
90. Za dôležitú skutočnosť považoval súd, že žalobcom, inými subjektmi v rámci reťazca, alebo iným spôsobom v konaní nebol preukázaný pôvod tovaru (webkariet) ako jeden zo základných atribútov pre konštatovanie reálnosti daňovým subjektom deklarovaných zdaniteľných plnení (obchodných transakcií). Jednak nebol predložený žiaden doklad o pôvode tovaru a tiež to vyplýva zo zisťovania správcu dane, ktorých opisu sa súd zaoberal v ods. 6 ž 37 odôvodnenia rozsudku.
91. V daňovom konaní bol preverovaný poskytovateľ služieb súvisiacich s predmetnými webkartami, spoločnosť EAREA Ltd., ktorá bola nekontaktná a ktorá tým pádom poskytovanie služieb nepreukázala a bola spochybnená jej existencia. Prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií bolo konštatované, že spoločnosť EAREA LTD sa fyzicky vo Veľkej Británii z najväčšou pravdepodobnosťou ani nachádzala, preposielacia adresa poštovej schránky v sídle spoločnosti mala byť na Slovensku, obchodný kapitál spoločnosti mal byť zo Slovenska. Spoločnosť EAREA Ltd nebola založená vo Veľkej Británii, mala byť založená na Slovensku, a vo Veľkej Británii mala len poštovú schránku (mailbox). Najzávažnejším a pre posúdenie dôveryhodnosti celého reťazca obchodných transakcií, v rámci ktorého figuroval aj žalobca a z týchto obchodov si uplatnil odpočet DPH zaplatenej na vstupe zistením bolo, že spoločnosť EAREA Ltd. nebola registrovaná pre DPH, ani neuskutočňoval zdaniteľné dodávky vo Veľkej Británii.
92. Nedôveryhodnosti nekontaktného prvého dodávateľa webkariet a tým aj celého reťazca obchodov svedčila aj tá skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané aktivovanie služieb využiteľných prostredníctvom tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania medzi jednotlivými článkami reťazca.
93. Správca dane preveroval aj článok v reťazci firiem obchodujúcich s webkartami (internetové kupóny webka.info) nasledujúcim po žalobcovi. Žalobca mal predmetný tovar dodať s oslobodením od dane odberateľovi do iného členského štátu, a to spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft, so sídlom v Maďarskej republike. Prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií správca dane k odberateľovi BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kfl. zistil, že konateľom maďarskej spoločnosti je občan Slovenskej republiky spoločnosť je nekontaktná, pričom ani neboli k dispozícii žiadne doklady tejto spoločnosti. Odberateľ žalobcu, nemohol teda potvrdiť uskutočnenie sporného obchodu medzi ním a žalobcom.
94. Samotný žalobca svoju spoluprácu s odberateľom v administratívnom konaní vysvetľoval tak, že maďarský odberateľ mal tovar objednať na základe osobného, mediálneho a telefonického kontaktu za účelom ďalšieho predaja.
95. Celkove možno povedať, že žalobca nedisponoval informáciami o obchodovanej „komodite“ a jeho obchodných partnerov či už nachádzajúcich sa pred ním alebo po ňom v spomínanom reťazci a vysvetlenia, ktoré v daňovom konaní poskytol neboli spôsobilé vyvrátiť pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodov deklarovaných na predložených daňových dokladoch.
96. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61).
97. Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho-ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).
98. O daňovom subjekte platí domnienka, že na základe primeraných dôvodov mohol mať podozrenie, že ide o prípad podvodu, resp. nezákonného konania, ak tovar fyzicky nevidel, neskontroloval ho, nemá dôkaz o jeho pôvode, predchádzajúcom pohybe a taktiež nemá od dodávateľa doklad o jeho vlastnostiach, prípadne kvalite. Tento predpoklad nemožno vyvrátiť preukázaním, že nevedomosť o týchto pre obchod nevyhnutných otázkach bola spôsobená okolnosťami nezávislými od nezaplatenia DPH. Okrem uvedenej možnosti je akokoľvek inak možné preukázať existenciu primeraných dôvodov pochybností.
99. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia citované vyššie).
100. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného kontraktu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľmi (resp. s odberateľom) sa reálne uskutočnili. Správny súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 ObZ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak robí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 265 ObZ právnu ochranu a pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/54/2017 zo dňa 23.01.2019).
101. Pokiaľ by aj bolo tvrdenie o dodaní tovaru žalobcovi pravdivé, nie je rozumné sa domnievať, že by obchod s cudzím prvkom a takého množstva subjektov, ktoré boli článkami predmetného reťazca, neznamenala potrebu častej komunikácie medzi zmluvnými stranami, čo by nad všetky pochybnosti zanechalo jasnú hmatateľnú stopu buď v podobe elektronickej alebo písomnej komunikácie alebo
v podobe rôznych relevantných podkladov o parametroch a množstve prepravovaného tovaru, o preskladňovaní tovaru alebo o zabezpečení tovaru.
102. Pritom takýmito údajmi by prirodzene nedisponoval len žalobca, ale musel by ich mať k dispozícii aj jeho dodávateľ alebo jeho subdodávatelia, ktorí by ich celkom isto aj daňovým orgánom predložili. Uvedené by však platilo za predpokladu, že dodávateľ žalobcovi reálne dodal tvrdený tovar, a teda by s rôznymi čiastkovými problémami zodpovedajúcimi problematike webkariet musel (mal byť) konfrontovaný. Niet pochýb o tom, že žalobca alebo jeho dodávateľ by v prípade reálneho dodania bol dostatočne informovaný o obsahu jednotlivých dodávok vzťahujúcich sa na plnenie zmluvy a disponoval by dôkazmi o oprávnenosti fakturovať dodaný tovar a tieto by správcovi dane i predložil.
103. Povinnosťou daňového subjektu je pri realizácii zdaniteľného obchodu správať sa s dostatočnou opatrnosťou, a to tak, aby aj do budúcnosti vedel preukázať materiálnu existenciu ním uskutočneného obchodu. Takýmto dôkazom je práve znalosť problematiky a disponovanie relevantnými informáciami o predmete obchodu o obchodnom partnerovi a tiež je pre tento účel povinný uchovať dôkazy (napr. listiny) o uskutočnenom obchode. Pokiaľ daňový subjekt nepristupuje k realizácii obchodu s dostatočnou opatrnosťou, vystavuje sa riziku, že mu zo strany orgánu štátu nebude daňový výdavok uznaný.
104. Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 DP opätovne pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C- 487/01 a C-7/02, Zb. s. I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). V tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočívala na daňovom subjekte
- žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu DPH i dostatočným a vierohodným spôsobom preukázal (nielen formálnymi dokladmi). Žalobca však nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby dodávateľa, nebude spochybnené.
105. Žalobcom pred daňovými orgánmi a napokon ani pred správnym súdom nebola hodnoverne osvedčená racionalita predmetného obchodovania. Reťazové posúvanie medzi množstvom článkov obchodného reťazca, ktorých počet bol minimálne 6, takého druhu tovaru ako webkarty, teda tovaru, pri ktorom sa vzhľadom na jeho charakter a dostupnosť ani neočakáva vysoká predajná marža, nemá opodstatnenie. Pri reálnom (skutočnom) obchodovaní takéto veľké množstvo participujúcich obchodníkov, z ktorých prirodzene každý chce tovar predať so ziskom, má logicky za následok také navýšenie ceny za tovar, že sa pre konečného zákazníka stane neatraktívnym (nepredajným). Preto aj s ohľadom na ostatné zistenia opísané vyššie správny súd nadobudol presvedčenie, že v prípade reálnosti žalobcom deklarovaných obchodov by schéma zahŕňajúca uvedené množstvo článkov negenerovala dosiahnutie požadovaných hospodárskych výsledkov pre podnikateľov zapojených do reťazca.
106. Žalobcovi možno vytknúť aj nedostatok opatrnosti a odbornej starostlivosti (§ 135a, § 194 ObZ) pri výbere obchodného partnera a rovnako je v danom prípade badať nedostatočné preverovanie svojich obchodných partnerov, o ktorých mal žalobca minimálnu vedomosť. Z pohľadu daňovej uplatniteľnosti, a to súd zdôrazňuje, nemôže obstáť neschopnosť žalobcu preukázať sa komunikáciou s obchodnými partnermi o dodávke, o tovare, o zmluve, o fakturácii a nedostatok (aspoň základnej) nevedomosti o obsahu obchodovania s predmetnou komoditou len dokresľuje pochybnosti o reálnosti posudzovanej obchodnej činnosti. Správny súd dospel k záveru, že z uvedených indícií by bolo v rozpore s logikou sa domnievať, že žalobca nemohol mať vedomosť o tom, že sa zúčastňuje na plneniach, ktoré môžu byť poznačené podvodom.
107. Za skutočnosť dokresľujúcu dôvodnú pochybnosť o reálnosti uskutočneného obchodu tak, ako bol fakturovaný považoval súd to, že pri východiskovom fakte preukázanom v daňovom konaní, že tovar samotný nebol bez aktivácie použiteľný, webkarty boli iba nosičom pre elektronicky dodávanú službu a žalobcov dodávateľ a ani subdodávatelia neboli poskytovateľmi uvedených služieb, pričom aktiváciu služby mohla poskytnúť ako držiteľ licencie spoločnosť EAREA Ltd., nemalo ekonomické opodstatnenie, aby s tovarom obchodovalo také množstvo za sebou idúcich spoločností. Žalobca relevantne nevysvetlil,
prečo neobchodoval priamo s držiteľom licencie, ale znižoval svoj zisk nákupom prostredníctvom iných spoločností pôsobiacimi v reťazci pred ním. Tiež nevysvetlil, prečo on sám neponúkol tovar konečným užívateľom ale ho dodal po ňom idúcemu článku reťazca na ďalšie obchodovanie.
108. V zhode s tvrdeniami žalovaného bol správny súd toho názoru, žalobca v konaní dostatočne nešpecifikoval zdaniteľné plnenia a neurobila to ani žiadna zo spoločností zúčastnených na fakturačnom reťazci vrátane žalobcom tvrdeného pôvodcu predmetného tovaru. Žalobca nepreukázal ani dodanie tovaru deklarovanému odberateľovi, čím nepreukázal, že sporné zdaniteľné plnenia použil na dodávky tovarov a služieb ako stanovuje zákon o DPH. Žalobcom produkované dôkazy spolu zo zisteniami správcu dane neodstránili pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodov prípadne o zhode medzi tokom tovarovým a fakturačným, čím nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH.
109. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného sú v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH, daňové orgány správne a podrobne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili, preto správny súd žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.“
15. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu, správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 16. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania zo súdneho spisu nevyplývajú. 17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).