Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Uznesenie_2C-3-2009.pdf
PDF · 87.37 KB
Case nature
Area
Subarea
2C/3/2009
Uznesenie
Okresný súd Bardejov v obchodnej veci žalobcu: HUDOS s.r.o., Priemyselná 1455/5, 085 01 Bardejov, IČO: 31 711 651, právne zastúpeného JUDr. Luciou Krausovou, advokátkou, Bernoláková 403/50, 029 01 Námestovo, IČO: 40 748 898, proti žalovanému: V. S., K.. XX.X.XXXX, P. XXXX/XX, XXX XX O. K. B., právne zastúpenému JUDr. Michalom Treščákom, advokátom, Thurzova 6, 040 01 Košice, IČO: 17 083 532, o zaplatenie 3 563,20 Eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Konanie zastavuje.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu13.10.2008 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3 563,20 Eur (107 345,- Sk) titulom úhrady uloženej pokuty za žalovaného a náhrady trov konania.
2. V priebehu konania súd vo veci najskôr vydal platobný rozkaz č. k. 4Ro/123/2008-19 z 28.11.2008, voči ktorému žalovaný podal 30.12.2008 odpor. Následne po prejednaní veci tunajší súd vydal rozsudok č. k. 2C/3/2009-122 z 22.12.2010, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 500,- Eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaného zaviazal na zaplatenie trov konania vo výške 1 372,54 Eur. Označený rozsudok bol v odvolacom konaní zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 20Co/65/2011-149 z 15.11.2011. Po doplnení dokazovania bolo o uplatnenom nároku znovu rozhodnuté rozsudkom č. k. 2C/3/2009-233 z 15.10.2013, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 3 500,- Eur, v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie trov konania vo výške 2 628,12 Eur. Aj tento, v poradí druhý rozsudok prvoinštančného súdu bol v odvolacom konaní zrušený, a to uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 21Co/129/2014-255 z 29.6.2015. S prihliadnutím na záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Prešove bolo následne konanie v období od 13.9.2016 do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bardejov, odborom kriminálnej polície, pod ČVS: 243/OVK-BJ-2011 prerušené. Označená trestná vec, pôvodne vedená Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bardejove, príkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru sp. zn. KRPZ-PO-POKP-647-001/2021 z 5.3.2021 odňatá a prikázaná Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru vo Svidníku, bola právoplatne skončená až uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Svidníku, ČVS: ORP-90/VYS-SK-2021 z 30.9.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.10.2021. Označeným uznesením bolo trestné stíhanie začaté pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona za skutok špecifikovaný v skutkovej vete tohto uznesenia zastavené z dôvodu, že skutok opísaný v uznesení o začatí trestného stíhania nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci.
3. Po skončení obdobia prerušenia súd vo veci nariadil pojednávanie najskôr na 8.4.2022, ktoré po opakovanom odročení termínu pojednávania napokon stanovil na 4.7.2022. Pred otvorením tohto pojednávania právna zástupkyňa žalobcu vzala žalobu v celom rozsahu späť. Uvedený
dispozičný procesný úkon odôvodnila dĺžkou sporu, jeho skutkovou aj právnou náročnosťou, zložitosťou dokazovania, odstupom času od spáchania priestupku žalovaným, a prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný bol dlhoročným zamestnancom žalobcu. Toto rozhodnutie označil žalobca za akt veľkorysosti voči žalovanému. Uviedol, že ho prijal napriek presvedčeniu o opodstatnenosti svojho nároku po právnej aj skutkovej stránke, keď v konaní bolo nesporne preukázané, že žalovaným došlo k porušeniu bezpečnostných predpisov v medzinárodnej kamiónovej preprave, za čo mu bola uložená sankcia, na úhradu ktorej žalovaný so súhlasom žalobcu použil jeho finančné prostriedky. Poznamenal, že uskutočnené procesné rozhodnutie učinil s vedomím, že v trestnom konaní iniciovanom žalovaným neboli zistené skutočnosti tvrdené žalovaným, keď aj znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že organizácia času počas jázd je v réžii konkrétneho vodiča, ktorý je v tejto činnosti autonómny. Predmetné znalecké dokazovanie a závery tohto trestného konania, ktorými odvolací súd podmieňoval ďalšie konanie súdu prvej inštancie, považoval za podstatnú okolnosť, ktorú odvolací súd nemohol vziať v čase svojho rozhodovania do úvahy, avšak na základe nich mohol odvolací súd dospieť aj k opačnému záveru, než ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí z 29.6.2015. Argumentoval tiež obsahom trestného nariadenia vydaného voči žalovanému vo Francúzsku, najmä skutočnosťou, že sankcia bola žalovanému uložená za prekážky pri kontrole pracovných podmienok a za poskytnutie nepravdivých informácií, ktorých sa nemohol dopustiť žalobca, ktorý sa v danom momente vo Francúzsku nenachádzal. Poukazoval tiež na skutočnosť, že žalobcovi nebola za toto konanie uložená francúzskymi orgánmi žiadna sankcia. Nároku na náhradu trov konania s ohľadom na uvedené navrhoval stranám nepriznať, keď pri tomto rozhodnutí požadoval zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajúce z ním uvádzaných argumentov.
4. Na pojednávaní konanom 4.7.2022 prítomný žalovaný vyslovil so žalobcom učineným späťvzatím žaloby súhlas. Nestotožnil sa však s tvrdením žalobcu, že protiprávneho konania, za ktoré bola francúzskou dopravnou políciou uložená pokuta sa dopustil žalovaný. V tomto kontexte poukázal na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenie, a konkrétne na článok 10 bod 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 561/2006 o harmonizácii niektorých predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98 a zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3820/85 (ďalej len „nariadenie ES“), podľa ktorého za porušenie predpisov, ktorého sa dopustia vodiči podniku zodpovedá dopravný podnik a to aj vtedy, ak k porušeniu došlo na území iného členského štátu alebo tretej krajiny. Mal za to, že sporná kontrola francúzskej dopravnej polície bola vyložene zameraná na dodržiavanie tohto predpisu, teda nešlo o bežnú dopravnú kontrolu pre prípad zistenia nejakých iných dopravných priestupkov. Poukazoval na skutočnosť, že žalobca musel vedieť, že žalovaný disponuje klamlivým potvrdením o čerpaní dovolenky v priebehu 28 dní predchádzajúcich kontrole. Na prípad podľa neho dopadá aj článok 16 bod 3 písm. b) nariadenia ES, podľa ktorého potvrdenie o čerpaní dovolenky podpisuje vedúci dopravného podniku, alebo osoba, ktorá je oprávnená ho zastupovať. Preto musí byť podľa neho žalovaný zbavený zodpovednosti za pokutu uloženú policajnými orgánmi Francúzka.
5. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), žalobca môže vziať žalobu späť.
6. Podľa § 145 ods. 1 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
7. Podľa § 146 ods. 1 C.s.p., súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
8. Nakoľko žalobca zobral žalobu späť pred rozhodnutím vo veci samej, pričom žalovaný žiadne relevantné námietky voči žalobcom učinenému späťvzatiu žaloby nevzniesol, súd bez ďalšieho konanie podľa vyššie citovaného § 146 ods. 1 C.s.p. zastavil.
9. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
10. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
11. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
12. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 odsek 1 C.s.p. s použitím § 257 C.s.p., nakoľko v okolnostiach prípadu vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré strane konania, ktorej by inak nárok na náhradu trov konania patril (v danom prípade žalovanému, ktorý zastavenie konania procesne nezavinil), nepovažoval za spravodlivé takýto nárok priznať.
13. Ustanovenie § 257 C.s.p. (predtým § 150 ods. l O.s.p.) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 C.s.p.) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už relatívne ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 C.s.p. považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži ani na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 C.s.p. neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
14. V danom prípade súd zastáva názor, že výlučným prihliadaním len na úkon späťvzatia žaloby žalobcom by vo vzťahu k nárokom na náhradu trov konania nebolo možné dospieť k spravodlivému rozhodnutiu. Žalobca by totiž musel žalovanému nahradiť trovy konania napriek tomu, že za žalovaného v podstate uhradil celú pokutu (pôvodne kauciu) uloženú žalovanému francúzskou políciou dňa 21.5.2008 pri kontrole pracovných podmienok týkajúcich sa cestnej dopravy a za poskytnutie nepravdivých informácií žalovaným pri nej. Súd pritom zobral zreteľ na dĺžku sporu, jeho skutkovú a právnu zložitosť a hlavne jeho priebeh, v rámci ktorého došlo nielen pre procesné pochybenia súdu k opakovanému zrušeniu prvoinštančným súdom vydaného rozsudku. Bolo pritom nutné prihliadnuť na skutočnosť, že už v skorších rozhodnutiach vydaných vo veci bol prijatý právny záver, že žalobcom uplatnený nárok plynie z bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré vzniklo použitím finančných prostriedkov žalobcu na zaplatenie sankcie uloženej žalovanému za porušenie bezpečnostných predpisov, so súhlasom žalobcu ako jeho zamestnávateľa (pozri druhý odsek s. 10 uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 21Co/129/2014-255 z 29.6.2015) a že do realizácie dispozičného procesného úkonu žalobcu bolo vo veci vykonané rozsiahle dokazovanie navrhované oboma sporovými stranami, z ktorého je podľa názoru súdu nepochybné, že za sankciu uloženú francúzskou políciou nemožno za zodpovedného určiť len jednu zo sporových strán. Žalobca síce vystavil žalovanému potvrdenie o činnostiach podľa nariadenia ES č. 561/2006 z 18.5.2008, ktoré pokiaľ ide o výluku z činností podľa označeného nariadenia nezodpovedalo skutočnosti, čo však žalovaného nezbavovalo dodržiavať povinnosti podľa označeného nariadenia ES a ostatných s tým súvisiacich predpisov, predovšetkým dodržiavať maximálne časy jazdy a minimálne doby odpočinku, a uvedené skutočnosti pri kontrole kontrolnému orgánu uvádzať pravdivo ako aj dostatočne ich náležitým spôsobom preukázať, teda v danom prípade záznamami z analógového tachografu, ktorými žalovaný aj v kritickom momente nepochybne disponoval. Poukaz žalovaného na čl. 10 bod 3. nariadenia ES, podľa ktorého za porušenie predpisov, ktorého sa dopustí vodič má zodpovedať len dopravný podnik je nenáležitý, pretože opomína poslednú vetu tohto článku nariadenia ES, podľa ktorej možno v okolnostiach prípadu zvážiť aj dôkazy, pre ktoré nemožno rozumne brať na zodpovednosť za porušenie týchto povinností samotný dopravný podnik. Vylúčená je aj aplikácia čl. 16 nariadenia ES, ktorý sa aplikuje len na vozidlo, ktoré nie je
vybavené žiadnym záznamovým zariadením, čo nepochybne nebol daný prípad. Je nutné poukázať aj na zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/> o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý v §§ 37 a 38 predpokladá možnosť sankcionovať za porušenie povinností pri cestnej doprave nielen zamestnávateľa, ale aj vodiča. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-287/14 z 9.6.2016, v zmysle ktorého nariadenie ES nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá namiesto dopravného podniku, ktorý zamestnáva vodiča, alebo okrem neho, ukladá aj vodičovi zodpovednosť za porušenie tohto nariadenia, ktorého sa dopustil tento vodič. Teda v okolnostiach posudzovanej veci by súd v prípade, pokiaľ by bol povinný vo veci vydať meritórne rozhodnutie, bol nútený po už dosiaľ vykonanom rozsiahlo dokazovaní zvažovať dôvodnosť nároku žalobcu voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 222 Zákonníka práce v kontexte korektívu zakotveného v § 13 ods. 3 prvej vete Zákonníka práce a prípadné rozloženie zodpovednosti za uloženie pokuty za porušenie bezpečnostných predpisov v medzinárodnej kamiónovej doprave medzi obidve strany sporu a to aj s prihliadnutím na závery trestného konania vedeného najskôr Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bardejove a následne Okresným riaditeľstvom Policajného zboru vo Svidníku pod ČVS: ORP-90/ VYS-SK-2021a v ňom realizovaného rozsiahleho znaleckého dokazovania. To všetko súhrnne, ale i v jednotlivostiach súd zohľadnil pri hodnotení dôvodov, pre ktoré žalobca pristúpil napokon k späťvzatiu žaloby, dispozičný úkon ktorý v podstate svojím obsahom zodpovedá úkonu vzdaniu sa svojho nároku.
15. Vychádzajúc z uvedeného dospel súd k záveru, že v danom prípade je spravodlivé, aby v situácii, v ktorej bola sankcia uložená pôvodne žalovanému zaplatená žalobcom, za trovy vzniknuté žalovanému v konaní o vydanie náhrady za ňu, nebola žalobcovi uložená povinnosť ich náhrady. Súd tak vzhliadol vo vyššie opísaných okolnostiach prípadu predpoklady pre aplikáciu § 257 C.s.p., podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd inak procesne úspešnej strane konania nárok na náhradu jej vzniknutých trov neprizná a rozhodol tak, ako vyplýva z výroku II. tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia prostredníctvom tohto súdu (§ 362 ods. 1 C.s.p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, f) spisová značka tohto konania (§ 127 ods. 1 C.s.p.)
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy toho, kto odvolanie podal.