Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Sa-12-2022.pdf
PDF · 132.32 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/12/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobcu A. A. B., bytom C. XXXX/XX, D., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 26543-3/2017-BA zo dňa 6.7.2017, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. 26543-3/2017-BA zo dňa 6. júla 2017 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 26543-3/2017-BA zo dňa 6.7.2017, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta č. 700-0600000217-GC09/17 zo dňa 4.1.2017 určujúce, že: „Samostatne zárobkovo činnej osobe A. A. B. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28.2.2006.“
2. Namietal nesprávnosť právneho názoru žalovaného, podľa ktorého zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ortopedickej ambulancie ku dňu 28.2.2006 žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo, nakoľko tento bol naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vydanej Slovenskou lekárskou komorou , ktorá zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby (SZČO) na účely sociálneho poistenia. Má za to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Podľa jej názoru rozhodnutie neobsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 209 zákona o sociálnom poistení nakoľko z neho nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu bolo rozhodnuté, vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis a z odôvodnenia taktiež nevyplýva, ktorý predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu na zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o zániku poistenia s odstupom viac ako jedného roka. Sociálna poisťovňa ho naviac v rozpore s ustanovením § 3 ods.2 Správneho poriadku neupovedomila o začatí predmetného konania a neposkytla mu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Žalobca má za to, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mu zaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že požiadal o o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a štatistickému úradu oznámil údaje potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Nebol si vedomý toho, že licencia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe v povolaní lekár je oprávnením zakladajúcim status SZČO, licenciu nikdy nevyužíval a nemal na ňu žiaden príjem. V tejto súvislosti poukazoval na právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený v rozhodnutí 2Sa/4/2017, podľa ktorého preskúmavané rozhodnutie žalobcu ( v obdobnej veci) bolo vydané v rozpore so zákonom pre nesprávne právne posúdenie veci a správne orgány sa nezaoberali tým, či žalobca skutočne vykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby. Výklad zákona žalovaným považuje za formalistický a nespravodlivý a nakoľko reálne samostatnú zárobkovú činnosť nevykonával, má za to, že ako poistenec nespadá pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods.1 v spojení s § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. Žalobca namietal aj voči tomu, že ho správny orgán neupovedomil o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytol mu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.
3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
4. Uvádzal, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto určenej činnosti. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo činnej osoby, t.j. ak napríklad má oprávnenie prevádzkovať živnosť, má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010, status samostatnej zárobkovo činnej osoby. Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, považujú povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenie vydané podľa osobitného predpisu a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) vydané podľa zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobca bol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ktoré bolo zrušené dňom 28.2.2006 rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja, č.j. TA/2006/120 zo dňa 11.1.2006. V čase, kedy bolo žalobcovi zrušené povolenie prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, bol však aj držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár číslo: L1A/ TT/0069/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 8.4.2005. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe /§ 68 ods. 1 písm. a)/ vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, označovaná ako L1A, na základe ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere. Ak samostatne zárobkovo činná osoba dosiahne v predchádzajúcom kalendárnom roku príjem podľa § 6 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako ustanovuje zákon č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, vzniká jej od 1. júla kalendárneho roka povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ktoré trvá až do 30. júna nasledujúceho kalendárneho roka, kedy dochádza k opätovnému posudzovaniu príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou. Zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby je podmienený nielen nedosiahnutím príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ale aj stratou právneho postavenia samostatnej zárobkovo činnej osoby. Na základe príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý žalobca dosiahol za rok 2004 (1 355 154,00- Sk) vzniklo žalobcovi povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.7.2005 do 30.6.2006 a keďže žalobca bol držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu aj po 28.2.2006, povinné poistenie mu týmto dňom nezaniklo. Tvrdenie žalobcu, že si nebol vedomý toho, že licencia L1A je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby, nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia a je de fakto stotožnením sa s právnym názorom žalovaného. Poukazoval tiež na to, že zákon nevylučuje súbeh poistení a nestanovuje ani lehotu, v ktorej je Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a že po prvýkrát o zániku poistenia žalobcu rozhodla pobočka dňa 4.1.2017. Vo
veci nebola a ani nemohla byť nariadená obnova konania nakoľko samotným predložením registračného listu - odhlášky nedochádza k právoplatnému ukončeniu veci týkajúcej sa zániku poistenia. Žalovaný poukazoval aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 25Sa/2/2017 a 25Sa/1/2017, Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sa/16/2017 a Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/17/2017, ktorými boli žaloby v obdobných veciach zamietnuté.
5. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 20Sa/23/2017 zo dňa 29.6.2018 žalobe vyhovel, žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a písm. g) SSP ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Súčasne súd v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
6. Podľa odôvodnenia rozsudku súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutia zo dňa 6.7.2017, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta zo dňa 4.1.2017 určujúce, že žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 28.2.2006, na základe zistenia, že hoci povolenie vydané žalobcovi na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja ku dňu 28.2.2006 zrušené, tento naďalej mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0069/05.
7. Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobcu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 28.2.2006 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými. Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobca zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie dňom 28.2.2006 stratil postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či mu toto postavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe .
8. Súd konštatoval, že hoci na konanie a rozhodovanie žalovaného sa podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), platia preň ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE, vrátane práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka ako základného práva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie len pre konania súdne (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 83/93), práva na dostatočné, zrozumiteľné a logické odôvodnenie rozhodnutia, ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia.
9. Považoval za zrejmé z obsahu spisového materiálu, že v danom prípade ústavné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené, ako to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobcovi pobočkou Sociálnej poisťovne oznámené a nebolo mu tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa označenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. by malo ísť o sporný prípad zániku sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia (takmer 11 rokov!) ide o rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné, naviac, z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje citáciu ustanovení § 5 a § 21 zákona bez jeho identifikácie (hoci z obsahu záhlavia /?/ rozhodnutia aplikovaný právny predpis nepochybne identifikovať možno), údaje o príjme žalobcu za rok 2004 a konštatovanie existencie licencie žalobcu L1A po dátume 28.2.2006, z čoho správny orgán bez ďalšieho vysvetlenia vyvodzoval, že žalobca má postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a že jeho povinné poistenie nezaniklo 28.2.2006.
10. Podľa súdu rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu obsahuje širšie skutkové a právne zdôvodnenie, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia obmedzujúce argumentačné možnosti odvolateľa je však aj jeho rozhodnutie potrebné považovať za arbitrárne. Pritom argumentácia žalovaného právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 7Sžso/20/2010, v súvislosti so spôsobom začatia konania, je nedôvodnou už vzhľadom na skutočnosť, že uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo
vydané v skutkovo a právne rozdielnej veci, v ktorej podklady rozhodnutia správneho orgánu pochádzali od samotného účastníka správneho konania.
11. Konštatovanie žalovaného v odôvodnení rozhodnutia, že napadnuté (prvostupňové) rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti uvedené v § 209 zákona o sociálnom poistení, t.j. má dostatočne určitý a presný výrok, rozhodnutie je náležite odôvodnené a sú v ňom uvedené právne predpisy, na základe ktorých prvostupňový orgán rozhodol, označil súd za formálne, nemajúce oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia rozhodnutia pobočky Galanta zo dňa 4.1.2017, nezohľadňujúcom požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými údajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia. Podľa súdu súčasne naplnením požiadavky §209 ods.3 zákona o sociálnom poistení na to, aby výrok rozhodnutia obsahoval aj uvedenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nie je označenie § 178 ods.1 písm. a) tohto zákona, ktorý upravuje iba vecnú príslušnosť pobočky poisťovne. Nejde o hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého možno vyvodzovať zánik či nezánik povinného poistenia, o ktorom bolo rozhodnuté.
12. Súd deklaroval svoj poznatok o tom, že súdna prax nie je vo vzťahu k danej problematike jednotná a ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych sporoch, pričom doposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné stanovisko. Súd preto pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia (primárne je ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie občanov v nepriaznivých životných obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový odstup zjavne nebolo sledované. Aj podľa vyjadrenia žalovaného bol žalobca pre účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba posudzovaný na základe rozhodnutia o vydaní povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia , ktoré bez pochybností je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Za logický potom súd považoval záver, že zánikom tohto povolenia dňom 28.2.2006 na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2006/120 zo dňa 11.1.2006 boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. Nie je súčasne dôvodná právna konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia „nastúpil“ iný dôvod povinného poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobca v tom čase bol držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť nevykonával a nemal z nej žiadne príjmy (podľa tvrdenia žalobcu, ktoré nebolo rozporované).
13. Podľa odôvodnenia rozsudku súd licenciu L1A považoval podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. za doklad, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j. osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia nezaoberal.
14. Tento rozsudok v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného podľa § 462 ods.1 v spojení s § 440 ods.1 písm. g) SSP zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/138/2018 zo dňa 27.4.2022.
15. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, okrem iného, že otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom SR uznesením č.k. IV.ÚS 610/2021-22 z 30.11.2021.
16. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z., konštatoval: ... "Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)). Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie)fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b)]. Pojem "povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z.z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. (ďalej aj" licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z.z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.“
17. Vo vzťahu k otázke týkajúcej sa, či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. možno považovať za oprávnenie na výkon činnosti predpokladanej v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, najvyšší súd ustálil, že ,,pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registrácia a pod.) nie je potrebný. V prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnícku starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti). V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. "návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár
- držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. v nekonaní držiteľa oprávnenia. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s
ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. l písm. c) zákona č. 578/2004 Z.z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z.
18. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1 a 3, § 227 ods. 2 písm. a), § 228 ods. 1, 2, 3 a 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z., konštatoval: ... "Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj "SZČO") na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku alebo trvania takého poistenia. V tejto súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až j) zákona č. 461/2003 Z.z. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj "povinné poistenie ") samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákona č. 461/2003 Z.z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mat' oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 310/2006 Z.z., účinnom od 01. januára 2008 do 31. decembra 2008, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. l zákona č. 461/2003 Z.z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom "a". To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mat' licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax). Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie "vyhlásenia" podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa vydala na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo "Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. "od do." túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.“
19. Vo vzťahu k skúmaniu pôvodu príjmov poistencov - lekárov, najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí uviedol, že takúto povinnosť žalovanému nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. Žalovaný v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia
vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca nezveril takúto právomoc Sociálnej poisťovne, a preto nemôže prešetrovať príjmy poistencov, a pri svojej činnosti vychádza výlučne z podkladov, ktoré zabezpečuje Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Zároveň kasačný súd v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu dodáva, že "Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej". Záverom je potrebné uviesť, že ak "lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa §5 písm. c) alebo aj podľa §5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010."
20. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Vs/3/20 19, konštatoval: ... "Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech "prebil"', nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opätovne pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Tuje potrebné osobitne zdôrazniť, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o "poistku omylu" a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 tohto odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje správnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“
21. Vychádzajúc z uvedeného a skutkových zistení, ktoré v danej veci potvrdili, že žalobca aj po vydaní rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja, ktorým žalobcovi k 28. februáru 2006 zrušil rozhodnutie o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, bol aj naďalej držiteľom licencie č. L1A1TT/0069/05 vydanej Slovenskou lekárskou komorou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v špecializovanom odbore ortopédia z 8. apríla 2005 a za predchádzajúce obdobie roku 2004 vykazoval príjem vyšší ako bola zákonom stanovená hranica. Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., keď rozhodla tak, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie 28. februára 2006, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR žalobca ako držiteľ licencie L1A mal postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. V prípade žalobcu ako držiteľa licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobca licenciu L1A nevyužíval, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
22. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd prejednal vec v neprítomnosti oboch účastníkov konania, ktorí sa pojednávania vo veci nezúčastnili a nepožiadali o jeho odročenie z dôležitého dôvodu.
23. Súd sa oboznámil s celým obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a opätovne dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
24. Podľa § 469 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) bol súd v ďalšom konaní viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku zo dňa 27.4.2022 s odvolaním sa na rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu zaujal stanovisko k otázke charakteru licencie L1A ako majúcej vplyv na právne postavenie SZČO, k otázke splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v relevantnom čase.
25. Kasačný súd obsahom svojho rozsudku zo dňa 27.4.2022 nijak nespochybnil právny názor tunajšieho súdu na obsahovú (ne)dostatočnosť odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, ktorého následkom bol záver o jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov odôvodňujúci zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
26. Súd už vo svojom predchádzajúcom rozsudku vo veci konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia žalovaného a nedostatok jeho odôvodnenia, ktorý nemôže byť konvalidovaný odôvodnením rozhodnutia súdu, spočívajúci v absencii zrozumiteľného vysvetlenia, na základe akých úvah a právnych konštrukcií dospel k záveru, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe uvádzaná v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. len ako jeden z možných základov pre výkon zdravotníckeho povolania je oprávnením na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutiu žalovaného súd súčasne vytkol, že nezohľadňuje skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nespĺňa požiadavky kladené naň ustanovením § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, najmä požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými údajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia
27. Za nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, ktorý sa týka ako prvostupňového rozhodnutia, tak aj rozhodnutia odvolacieho orgánu napadnutého žalobou, súd označil aj absenciu zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, požiadavku na ktoré naďalej považuje za opodstatnenú vzhľadom na už vyššie uvádzaný časový odstup medzi rozhodnutím a podaním odhlášky z poistenia žalobcom, ako aj na zabezpečenie predvídateľnosti ďalšieho postupu poisťovne pre účastníka konania (bolo zákonnou povinnosťou Sociálnej poisťovne rozhodnutie vo veci nezániku-zániku poistenia žalobcu vydať alebo ide o iniciatívu poisťovne smerujúcu k dosiahnutiu akého legitímneho cieľa? ide o formu opravy pochybenia v evidencii poisťovne alebo má rozhodnutie slúžiť ako podklad pre dovyrubenie poistného? alebo iné?).
28. Nakoľko kasačný súd nespochybnil správnosť záveru o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a ku zmene skutkového či právneho stavu, ktorá by mohla ovplyvniť zistenia súdu v tomto smere, iba plynutím času nemohlo dôjsť a nedošlo, nemal súd dôvod odkloniť sa od požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktorú nemožno považovať za požiadavku na odstránenie vád rozhodnutia iba formálneho charakteru bez možnosti, s prihliadnutím na kasačným súdom prezentovaný právny názor na charakter licencie L1A vyplývajúci z rozhodnutia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019, privodenia pre žalobcu priaznivejšieho rozhodnutia správneho orgánu, ale za požiadavku, ktorá zohľadňuje záujem na naplnení základného práva účastníka správneho konania na spravodlivý proces zahŕňajúceho aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poskytujúce zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné otázky konania.
29. Súd preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného opätovne zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie vo vyššie naznačenom smere, výsledkom ktorého musí byť rozhodnutie po všetkých stránkach zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim preň z ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení vzťahujúcom sa primerane aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu.
30. Právo na plnú náhradu trov konania priznal súd v konaní úspešnému žalobcovi podľa § 167 ods.1 SSP, s tým, že o výške trov bude v zmysle § 175 ods.2 rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.