Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_30Ek-3144-2021.pdf
PDF · 100.93 KB
Case nature
Subarea
30Ek/3144/2021
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávnenej: mal. P. D., nar. XX.X.XXXX, E. XX, XXX XX A. O., zast. zák. zástupcom: D.. N. D., nar. X.X.XXXX, E. XX, XXX XX A. O., právne zast. JUDr. Michaelou Pagáčikovou, advokátkou, so sídlom AK v Dolnom Kubíne, Radlinského 47, proti povinnému: J. D., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX I. D. XXX, právne zast. JUDr. Zuzanou Jankoviechovou, advokátkou, so sídlom AK v Považskej Bystrici, M.R. Štefánika 157/45, vedenej súdnym exekútorom, Ing. Mgr. Oľgou Hlucháňovou, so sídlom Nám. A. Hlinku, 017 01 Považská Bystrica, pod sp. zn. 56EX 605/21, o vymoženie výživného, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného voči uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica vydaného vyšším súdnym úradníkom, sp. zn. 30Ek/3144/2021 zo dňa 03.02.2022, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného z a m i e t a .
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov konania v súvislosti s konaním o sťažnosti .
odôvodnenie:
1/ Vyšší súdny úradník dňa 03.02.2022 vydal rozhodnutie, ktorým návrh povinného na zastavenie exekúcie v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a oprávnenej priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 106,31 EUR voči povinnému (výrok II.) Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 61k ods. 1 písm. a/, ods. 2, ods. 5, § 61l ods. 3 prvá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 62 ods. 1, § 76 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) a tým, že v konaní nenastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie tvrdil, že žiaden dlh na výživnom vo vzťahu k jeho maloletej dcére nevznikol, keďže spolu s manželkou, D.. N. D., žili až do 03/2020 v spoločnej domácnosti a spoločne uhrádzali všetky náklady na domácnosť a na výživu a potreby mal. detí D.. V marci 2020 sa manželka zo spoločnej domácnosti spolu s mal. deťmi odsťahovala k svojím rodičom, pričom z rodinnej „kasy“ z domu zobrala sumu 3.000.- EUR v hotovosti. Dňa 13.07.2020 zaslal manželke na jej bankový účet sumu 10.000,- EUR pre potreby maloletých detí a v dňoch 22.07.2020, 24.08.2020, 22.09.2020 a 22.10.2020 formou trvalého príkazu sumu 200,- EUR na ich výživné. Oprávnená žiadala návrh povinného ako nedôvodný zamietnuť a za vyjadrenie si uplatnila trovy právneho zastúpenia v sume 106,31 EUR. V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, bol povinný v omeškaní s úhradou výživného v sume 4.640 EUR a odvtedy neuhradil ani len časť dlhu na výživnom. Splátky, ktoré povinný uviedol, oprávnený zohľadnil už v podanom návrhu na začatie exekúcie. V roku 2021 povinný neuhradil žiadne výživné. Tvrdenie povinného, že matka oprávnenej mala údajne zobrať z rodinnej „kasy“ sumu 3.000 EUR v hotovosti označila ako nepravdivé, inak by povinný voči nej zrejme podnikol právne kroky a svoje tvrdenie by vedel podložiť relevantným dôkazom. Platbu z 13.07.2020, ktorou povinný zaslal na účet matky sumu 10.000 EUR, oprávnená považovala za platbu určenú matke v rámci ich majetkového vysporiadania za investície, ktoré D.. N. D. investovala do rodinného domu povinného v I. D. č. XXX, čo je evidentné z poznámky, ktorá je uvedená
pri identifikácii platby z predloženého výpisu z internetbankingu. Toto plnenie nezbavuje povinného rodičovskej povinnosti poskytnúť výživné svojmu mal. dieťaťu.
2/ Vyšší súdny úradník uviedol, že v zmysle exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 11P/162/2013 zo dňa 20.11.2013, vykonateľného dňa 19.12.2013, povinnému súd určil zaplatiť výživné na mal. P. D. vo výške 60 EUR mesačne od 01.11.2013, a to vždy do 25. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletej. Až v roku 2020 povinný uhradil splátky v sume 200 EUR dňa 22.06.2020, dňa 22.07.2020 v sume 200 EUR, dňa 24.08.2020 v sume 200 EUR, dňa 22.09.2020 v sume 200 EUR a dňa 22.10.2020 v sume 200 EUR. Tieto splátky oprávnená súdu riadne priznala už v podanom návrhu na začatie exekúcie. V roku 2021 povinný neuhradil žiadne výživné a ku dňu podania návrhu bol dlh v sume 4.640 EUR. Vyšší súdny úradník konštatoval, že podanie návrhu na vykonanie exekúcie bolo dôvodné, nakoľko je úlohou povinného strpieť exekučné konanie, ktoré sám zapríčinil občasnými a nepravidelnými úhradami, v dôsledku čoho došlo k nedoplatku na výživnom. Výživné je opakujúce sa mesačné peňažné plnenie, ktoré má spotrebný charakter, a ktoré je povinný platiť rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, alebo mu tak určil súd rozhodnutím. Spotrebný charakter výživného znamená, že výživné musí byť nielen pravidelné, ale musí byť uhradené aj v presnej výške. Povinný na pojednávaní súhlasil s vyhláseným rozsudkom a zároveň sa vzdal odvolania podľa § 157 ods. 3 OSP. Exekučným titulom neboli úhrady výživného podmienené žiadnou povinnosťou. Námietku povinného, že do 03/2020 žili v spoločnej domácnosti na adrese Dolná D. č.XXX, považoval vyšší súdny úradník za irelevantnú. V období od 01.11.2013 do 22.06.2020 povinný neuhradil ani jednu splátku na výživnom. Po preskúmaní návrhu na zastavenie exekúcie a vyjadrení povinného, zákonného zástupcu oprávnenej, dospel vyšší súdny úradník k záveru, že povinný nepreukázal dôvody, pre ktoré by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti spôsobujúce zánik vymáhaného nároku. Vyšší súdny úradník mal za preukázané, že povinný uhradil dňa 13.07.2020 na účet zákonného zástupcu oprávneného sumu 10 000 EUR, avšak zjavne nie na potreby úhrady výživného, ale podľa poznámky ku transakcii „W. I. D. XXX - Vyrovnanie pre N. D.“, z titulu majetkového vyporiadania. Jednostranné započítanie dlhu otca na výživnom resp. odpočítanie dlhu otca na výživnom z iného peňažného plnenia, ktoré otec poskytoval inej osobe (D.. N. D.) z iného právneho titulu (nie z titulu výživného ale z titulu majetkového vyporiadania) je absolútne neprípustné, dokonca sa jedná o postup v rozpore s platným právom. Povinný tvrdenie o tom, že matka oprávnenej zobrala z domu 3000 EUR ničím nepreukázal, ani nepodnikol kroky, ktoré by viedli k vypátraniu alebo odhaleniu prípadného páchateľa trestného činu krádeže. Exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať hmotnoprávnu správnosť exekučného titulu, teda preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátane postupu orgánu) vydaného v základnom konaní (tzv. materiálnu vykonateľnosť). Obsahom exekučného titulu je exekučný súd viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20Cdo/1940/2008). Vo vykonávacom konaní už súd vychádza z vykonávaného rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, pretože len vykonáva to, o čom už bolo rozhodnuté a nenahrádza súd, resp. iný orgán, v základnom konaní v jeho rozhodovacej činnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, preto v súlade s citovaným ustanovením § 61k ods. 1 písm. d) v spojení s § 61l ods. 3 prvej vety Exekučného poriadku, návrh na zastavenie exekúcie zamietol.
3/ Proti uzneseniu v celom rozsahu podal povinný v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorou žiadal uznesenie vyššieho súdneho úradníka zmeniť a exekúciu zastaviť. Zopakoval, že si vyživovaciu povinnosť počas celého obdobia riadne plnil, dokonca v oveľa väčšom rozsahu ako vyplýva z exekučného titulu, keďže s matkou oprávnenej žili v spoločnej domácnosti, prispieval jej nielen na výživu maloletej, ale aj na ďalšie výdavky v domácnosti. Je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, aby bol zaviazaný duplicitne na to, čo už raz plnil. Pokiaľ by matke maloletej oprávnenej žiadnym spôsobom neprispieval na výživu dcéry od 11/2013, tak matka by už tento návrh podala oveľa skôr, nie takmer po 8 rokoch od právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu a najmä po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 OZ, ktorú skutočnosť vyšší súdny úradník pri svojom rozhodnutí vôbec nevzal do úvahy. Výživné je opakujúcim sa plnením priznaným v mesačných intervaloch, pričom platí, že úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch, ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní. Plnenie sumy 10 000 EUR si súd v rozhodnutí nekriticky osvojil z argumentácie oprávnenej, že ju nehradil pre
potreby výživného, ale podľa poznámky ku transakcii ho považoval za plnenie z titulu majetkového vyporiadania. Súd však neskúmal, či povinný a zákonný zástupca oprávnenej mali zrušené BSM za trvania manželstva. Keďže s matkou oprávneného sú stále manželia, BSM za trvania manželstva nebolo zrušené, neexistoval žiaden objektívny dôvod na akékoľvek majetkové vyporiadanie. Poznámka pri transakcii neznamená, že ide o výplatu z titulu BSM, ale o finančné prostriedky učené pre matku mal. detí na ich výživu a potreby. S poukazom na uvedené skutočnosti a právne argumenty mal zato, že v dostatočnej miere preukázal dôvody, pre ktoré po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, preto žiadal, aby súd tieto námietky preskúmal a rozhodol v súlade so zákonom.
4/ Oprávnená považovala napadnuté uznesenie po vecnej i právnej stránke za správne a zákonné. Pre zastavenie exekúcie súdom nebol naplnený žiaden zo zákonných dôvodov, tak ako ich definuje ust. § 61k Exekučného poriadku. Povinný dlhodobo zanedbáva svoju vyživovaciu povinnosť, vrátane bežného výživného. Tvrdenia povinného, že žili s matkou oprávnenej v spoločnej domácnosti a výživné riadne platil, sa nezakladajú na pravde, čo je evidentné z obsahu samotného exekučného titulu. V jeho odôvodnení súd konštatoval, že matka podala návrh na určenie výživného v čase, kedy s povinným žila v spoločnej domácnosti, ale už v tomto období otec riadne neprispieval na výživu mal. P.. Uvedené skutočnosti v občianskom súdnom konaní vôbec nerozporoval a proti rozsudku, ktorý je exekučným titulom, sa vôbec neodvolal. Samotný fakt, že rodičia v určitom období žili v spoločnej domácnosti nezbavuje povinného rodiča povinnosti starostlivosti o mal. dieťa a povinnosti prispievať na jeho výživu výživným Dôvodom pre podanie návrhu na začatie exekúcie bola skutočnosť, že v čase podania návrhu, bol povinný v omeškaní s úhradou výživného v sume 4.640 EUR a od podania návrhu na začatie exekúcie povinný neuhradil ani len časť dlhu na výživnom, ani v minimálnej výške aspoň 30 % životného minima, v súlade s ust. § 62 ods. 3 zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. v nadväznosti na príslušné ust. zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a ďalších platných právnych predpisov. Čestné prehlásenie matky povinného (teda osoby majúcej blízky rodinný vzťah k povinnému) nepovažovala oprávnená za pravdivé, ani za relevantný dôkaz, z ktorého by bolo možné objektívne preukázať poukazovanie platieb výživného v prospech oprávnenej. Povinný na preukázanie svojich tvrdení o platení výživného oprávnenej nepredložil žiaden relevantný dôkaz, napr. výpis z bankového účtu a pod. Vo vzťahu k tvrdeniu otca, že dňa 13. 7.2020 zaslal na účet matky D.. N. D. sumu 10.000 EUR uviedla, že povinný poskytol predmetnú platbu v prospech D.. N. D. ako majetkové vyporiadanie za investície ktoré D.. N. D. investovala do rodinného domu povinného v I. D. č. XXX, čo je evidentné z poznámky, ktorá je uvedená pri identifikácii platby. Zákon o rodine nedovoľuje v zmysle žiadneho svojho ustanovenia, aby sa výživným povinný rodič zbavoval svojej vyživovacej povinnosti k mal. dieťaťu tým spôsobom, že peňažné prostriedky vyplatené matke z titulu majetkového vyporiadania de facto následne označí ako výživné a žiada jednostranné započíta výživné pre mal. dieťa do platby, ktorú poskytol matke mal. dieťaťa (teda inej osobe) z iného právneho titulu. Pokiaľ povinný mal voči matke oprávnenej pohľadávku z titulu majetkového vyporiadania v sume 10.000 EUR, je zrejmé že ide o pohľadávku matky (teda dlh otca voči matke) a teda osobou oprávnenou na prijatie peňažného plnenia je iná osoba, nie totožná s osobou oprávnenej - mal. P. D.. Tvrdenia o premlčaní považovala za nesprávne, pretože si nárok uplatnila riadne a včas. Zo strany povinného dochádzalo k dlhodobému, opakovanému a hrubému neplneniu vyživovacej povinnosti k mal. dcére. V určitých obdobiach, napr. v roku 2021 povinný neuhradil výživné vôbec, čím de facto naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy, v zmysle ust. § 207 Trestného zákona č. 305/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov. S čiastočnou úhradou výživného začal až v roku 2020 kedy poskytol na výživu 5 x platbu po 200 EUR. Následne však vyživovaciu povinnosť opätovne prestal plniť. Vzniká tak dôvodná obava že v zanedbávaní vyživovacej povinnosti môže po zastavení exekúcie pokračovať, čím by mohla byť oprávnená vystavená nebezpečenstvu, že jej riadna výživa nebude dostatočne zabezpečená a zároveň matka maloletej bude vystavená ďalšej zbytočnej záťaži spojenej s opätovným podaním návrhu na začatie exekúcie. Oprávnená preto požadovala pokračovanie vo výkone rozhodnutia formou exekúcie na zameškané výživné aj bežné výživné splatné v budúcnosti.
5/ Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6/ Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
7/ Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8/ Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a/ po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b/ exekučný titul bol zrušený, c/ je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d/ sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
9/ Po preskúmaní sťažnosti voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, zákonný sudca vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a konštatoval, že bola podaná včas, ale nie je dôvodná.
10/ Z obsahu spisu sudca zistil, že exekúcia sa vykonáva na základe rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 11P/162/2013 zo dňa 20.11.2013, ktorým súd určil povinnému (otcovi mal. oprávnenej) výživné na mal. P. (oprávnenú) po 60 EUR mesačne od 01.11.2013, ktoré výživné mal zasielať vždy do 25. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletej. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19.12.2013. Oprávnená sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhala od povinného splnenia zameškaného výživného za obdobie od novembra 2013 do augusta 2021 vo výške 4 640 EUR, a ďalej bežného výživného vo výške 60 EUR počnúc mesiacom október 2017 do budúcna.
11/ Povinný sa v sťažnosti bránil tvrdeniami, ktoré sa týkali rôznych skutočností a ktoré možno zosumarizovať na dôvody spočívajúce: 1/ vo vymáhaní výživného v rozpore s dobrými mravmi, pretože je vymáhané po uplynutí premlčacej lehoty podľa § 110 ods. 1 OZ, 2/ z dôvodu spolužitia v spoločnej domácnosti, počas ktorého obdobia plnil nielen vyživovaciu povinnosť, ale prispieval aj na ďalšie výdavky v domácnosti a nakoniec 3/ z dôvodu zániku vymáhaného nároku jeho splnením platbou zo dňa 13.07.2020 v sume 10 000 EUR.
12/ Súd nemohol ako relevantné posúdiť tvrdenia povinného týkajúce sa vymáhania výživného v rozpore s dobrými mravmi, po uplynutí premlčacej lehoty podľa § 110 ods. 1 OZ, ktoré uviedol až v sťažnosti. Platná právna úprava rozhodovania o zastavení exekúcie súdom podľa § 61k Exekučného poriadku obsahuje ustanovenia o koncentrácii konania (§ 61k ods. 2), podľa ktorých exekučný súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne, ak povinný dôvody zastavenia exekúcie neuplatnil včas. Koncentrácia exekučného konania sa prejavuje v tom, že povinný musí uviesť všetky skutočnosti, ktoré môžu mať za následok zastavenie exekúcie a ktoré tu boli už v čase od vzniku exekučného titulu do začatia exekučného konania, v návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom, t. j. v návrhu podanom do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas, exekučný súd na ňu neprihliadne s výnimkou skutočností, ktoré objektívne bez svojej viny nemohol uplatniť skôr (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 119/2020 z 03.03.2020). Je neprípustné v exekučnom konaní vzhľadom na jeho podstatu a účel, aby si účastník exekúcie odkladal v talóne nejaké tvrdenia a dôkazy. Skoncentrovaním obrany povinného v nových exekučných konaniach (začatých po 01.04.2017) zákonodarca chcel zrýchliť poskytovanie súdnej ochrany, teda prinútil subjekty niesť zodpovednosť za to, akým spôsobom budú svoju obranu či útok v konaní realizovať. Právna úprava povinnosti tvrdenia v rámci koncentračnej zásady pri návrhoch povinného na zastavenie exekúcie je rigorózna, a teda súd návrh podaný oneskorene zamietne i keď tu dôvod na zastavenie exekúcie je (§ 61l ods. 3 druhá veta Exekučného poriadku). Premietnutím na prejednávanú vec, námietka rozporu vykonávanej exekúcie s dobrými mravmi z dôvodu premlčania, nebola súčasťou návrhu na zastavenie exekúcie, preto ju treba považovať za „novotu“. Je bez akýchkoľvek pochýb, že otázka vymáhania nároku v rozpore dobrými mravmi nemohla nastať po uplynutí 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ale musela tu byť ešte pred začatím exekučného konania. Na taký nový dôvod obrany povinného vznesený až v rámci sťažnosti, preto nebolo možné v sťažnostnom konaní prihliadnuť. Súd ešte v súvislosti s tvrdením povinného, že vyšší súdny úradník nevzal do úvahy, že matka podala návrh na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 OZ dodáva, že bez vznesenej námietky premlčania zo
strany povinného ani nemal vyšší súdny úradník dôvod (ex offo) zaoberať sa premlčaním. Vzhľadom na vyššie uvedené nemohli mať takéto tvrdenia povinného so zreteľom na § 61k Exekučného poriadku, ktoré mohol použiť už pri podaní návrhu na zastavenie exekúcie, za následok vyhovenie sťažnosti v zmysle § 250 ods. 2 CSP.
13/ Ani ďalšie tvrdenia (ktoré síce povinný uviedol už v návrhu na zastavenie exekúcie) neboli dostatočné na preukázanie dôvodov zastavenia exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Spolužitie rodičov maloletých detí môže mať za určitých okolností za následok neúčinnosť exekučného titulu na výživné a byť dôvodom zastavenia exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku (ako skutočnosť brániaca vymáhateľnosti exekučného titulu), k čomu sa prikláňa i ustálená súdna prax (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 14.01.2010, sp. zn. 3Cdo/306/2009, R 31/1968, R 8/1982, ale napr. aj rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoE/286/2016 z 17.08.2016). Neúčinnosť exekučného titulu na výživné môže vyvolať obnovenie manželského spolužitia, a to na čas, kedy toto obnovené spolužitie trvalo. Je tomu tak z dôvodu, že na výchove a starostlivosti a zodpovednosti o maloleté dieťa participujú obaja rodičia, ktorí si spoločne plnia vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. V uvedenej veci však nedošlo k obnoveniu (manželského) spolužitia. Spolužitie medzi povinným a matkou oprávnenej tu existovalo už pred vydaním exekučného titulu, čo preukazuje nielen odôvodnenie exekučného titulu, ale i zhodné tvrdenia účastníkov, že oprávnená s matkou a otcom (povinným v exekúcii) bývali v spoločnom byte (domácnosti) až do marca 2020, kedy sa matka s oprávnenou zo spoločnej domácnosti odsťahovali. Nemožno teda dospieť k záveru, že by v tomto prípade došlo k obnoveniu spolužitia, ktoré by mohlo predstavovať skutočnosť brániacu vymáhateľnosti exekučného titulu, ale išlo o existujúce (trvalé) spolužitie už pred podaním návrhu maloletej na určenie vyživovacej povinnosti (návrhu na začatie konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul). Okresný súd Považská Bystrica, ktorý rozsudok vydal, určil povinnému vyživovaciu povinnosť preto, že neprispieval na výživu svojej dcéry a to i napriek tomu, že žili v spoločnej domácnosti. Preto bolo na povinnom preukázať svoje tvrdenia v exekúcii, že počas uvedeného obdobia (a to až do odchodu oprávnenej s matkou) prispieval na výživné maloletej oprávnenej tak ako mu to určil súd v exekučnom titule. Za taký dôkaz však nemožno považovať čestné prehlásenie matky povinného ako jeho blízkej osoby, ktoré navyše súdu predložil až v sťažnosti, a ktoré s prihliadnutím na koncentračnú zásadu nie je spôsobilé preukázať jeho tvrdenia. Výpis z účtu povinného vedený v ČSOB, a.s. sa týka obdobia po odsťahovaní sa oprávnenej a jej matky z domácnosti (od 01.07.2020), sobášny list a potvrdenie A. I. D. o pobyte nepreukazujú plnenie vyživovacej povinnosti povinným. Povinný žiadne iné dôkazy o plnení vyživovacej povinnosti počas spolužitia v spoločnej domácnosti s oprávnenou a jej matkou nepredložil, a teda nepreukázal, že by nárok na výživné od vzniku exekučného titulu do marca 2020 zanikol.
14/ Ako posledným zásadným tvrdením povinného sa súd zaoberal otázkou zániku vymáhanej povinnosti po odchode oprávnenej a jej matky zo spoločnej domácnosti, plnením povinného dňa 13.07.2020 v sume 10 000 EUR. Len pre úplnosť sudca uvádza, že plneniami po 200 EUR, ktoré povinný uvádzal v návrhu na zastavenie exekúcie, sa už v sťažnostnom konaní nezaoberal, nakoľko tieto boli zohľadnené v návrhu na vykonanie exekúcie a povinný ich v sťažnosti ani nenamietal. Sporným je však naďalej uhradenie sumy 10 000 EUR. Dôkaz o zániku dlhu podľa príslušných hmotno-právnych ustanovení (§ 559 až § 587 OZ) zaťažuje v konaní o výkon rozhodnutia povinného (R 104/2003). Z poznámky k uvedenej transakcii (bankovým prevodom) „W. I. D. XXX - Vyrovnanie pre N. D.“ nevyplýva, že by šlo o prostriedky určené na výživu oprávnenej. Keďže platbu vykonal povinný, bolo na ňom, aby ju identifikoval tak, aby nevznikli žiadne pochybnosti o tom, na aký účel ju matke oprávnenej zasielal. Poznámka, že ide o majetkové vyporiadanie určené matke oprávnenej (nie samotnej oprávnenej), nesvedčí o tom, že mal v úmysle ňou uhradiť výživné maloletej oprávnenej. Následné tvrdenie povinného v exekučnom konaní, že medzi ním a matkou oprávnenej nebolo zrušené BSM a preto nemal dôvod ju vyplácať, neobstojí ako presvedčivý argument, že šlo o plnenie výživného. Naopak z doposiaľ účastníkmi prezentovaných skutočností, že sa matka v marci 2020 odsťahovala z domu, ako logickejšie a presvedčivejšie vyznieva argumentácia matky oprávnenej, že šlo o majetkové vyporiadanie za investície, ktoré D.. N. D. investovala do rodinného domu povinného v I. D. č. XXX. Podľa názoru súdu pritom skutočnosť, že manželstvo matky oprávnenej a povinného nebolo rozvedené a nedošlo k zrušeniu BSM, nevylučuje, že povinný nemohol vyplatiť matku oprávnenej z dôvodu uvedeného v transakcii z 13.07.2020 (vyrovnanie týkajúce sa chalupy v I. D.). Za zásadné je však v uvedenej súvislosti i to, že povinný dlhoval oprávnenej na výživnom oveľa nižšiu sumu (takmer o polovicu). Zákon o rodine stanovuje, že výživné sa má platiť v pravidelných opakujúcich sa sumách (§ 76), preto sa povinný nemôže zbaviť svojej vyživovacej povinnosti vopred jednorazovým plnením (povinnému nebola
exekučným titulom uložená povinnosť zložiť peňažnú sumu na výživné, ktoré sa stane splatné až v budúcnosti v zmysle § 64 zákona o rodine). Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že povinný nepreukázal ani v súvislosti s platbou v sume 10 000 EUR zo dňa 13.07.2020, že vymáhaný nárok splnil.
15/ Preto možno uzavrieť, že sťažnosť povinného neobsahovala také dôvody, pre ktoré by sudca napadnuté rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušil alebo zmenil. Preto sťažnosť povinného ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 CSP zamietol. O trovách sťažnostného konania rozhodol tak, že ich žiadnemu z účastníkov nepriznal, nakoľko si trovy sťažnostného konania neuplatnili.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).