Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/36/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: SOGES WELDING - EUROWELD s.r.o., Poľovnícka 754/74, Špačince, IČO: 45 466 751, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102633315/2018 zo dňa 18.12.2018, takto

rozhodol:

I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102633315/2018 zo dňa 18.12.2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Žalovaný rozhodnutím č. 102633315/2018 zo dňa 18.12.2018 v rámci odvolacieho konania postupom podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101740770/2018 zo dňa 06.09.2018, ktorým správca dane podľa daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 16 993,03 Eur. 2. Dôvodom dodatočného určenia daňovej povinnosti bolo neuznanie odpočtu deklarovaných zdaniteľných plnení prijatých žalobcom od dodávateľa W. E. - Monti Records, Cintorínska 5, 919 35 Hrnčiarovce nad Parnou, IČO: 17669685, pretože žalobca v rámci vykonanej daňovej kontroly oprávnenosti uplatneného odpočtu dane za predmetné zdaňovacie obdobie a v rámci následného daňového konania nepreukázal, že dodanie tovaru a služby prijal na základe faktúr vystavených uvedeným dodávateľom W. E. - Monti Records. Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány oboch stupňov konštatovali, že uplatnením práva na odpočítanie dane žalobca porušil a a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pretože v rámci preverovania dodávok deklarovaných tovarov a služieb sa nepodarilo preukázať ich nadobudnutie dodávateľom žalobcu od ním deklarovaných subdodávateľov (NEOTYPE, s.r.o., ARTON s.r.o., INTERNOVA SK spol. s r.o., ESAB Slovakia, s.r.o. a MARTINEX SK, s.r.o.).

II. Rozsah a dôvody žaloby

3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj administratívneho rozhodnutia prvého stupňa z dôvodov podľa , , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. V podanej žalobe nežiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie. 4. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

5. V súvislosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym vyhodnotení zisteného skutkového stavu, vrátane jeho nesprávnej aplikácie na príslušné hmotnoprávne ustanovenia upravujúce nárok platiteľa DPH na odpočet dane, namietal žalobca aj neprimeraný prenos dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu. Z procesných pochybení žalobca vytýkal neprimeranú dĺžku daňovej kontroly, ktorá bola neúmerne dlho predĺžená na základe rozhodnutia správcu dane z dôvodu zaslania žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií, ktorú však správca dane realizoval oneskorene, až po 10 mesiacoch odo dňa začiatku daňovej kontroly, napriek tomu, že vedomosť o preverovaných obchodných vzťahoch mal správca dane už od začiatku daňovej kontroly.

6. Vo vzťahu k neuznaniu odpočtu za prijaté zdaniteľné plnenia žalobca uviedol, že hoci podľa napadnutého rozhodnutia k nepriznaniu odpočítania dane došlo pre nepreukázanie, že tovar prijal na základe predmetných faktúr a že uplatnením práva na odpočítanie dane porušil žalobca ustanovenia a , v skutočnosti z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane bolo, že preverovaním u subdodávateľov dodávateľa žalobcu nebol potvrdený nákup tovarov a služieb, ktoré dodávateľ W. E. deklaroval ako zdaniteľné plnenia dodané žalobcovi. V tejto súvislosti žalobca namietal, že daňové orgány oboch stupňov svoju argumentáciu smerovali takmer výhradne k výsledkom dokazovania zdaniteľných plnení uskutočnených medzi dodávateľom žalobcu W. E. a jeho dodávateľskými obchodnými spoločnosťami, od ktorých tovar a služby nakupoval, čím bola zo strany správcu dane na žalobcu prenesená zodpovednosť za konanie jeho dodávateľa a tiež neprimerané dôkazné bremeno.

7. Žalobca mal za to, že vyhodnotenie dôkazov v napadnutom rozhodnutí absentuje, resp. nie je dostatočné, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je celkom zrejmé, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil dôkazy a skutočnosti, a ako sa s predmetnými zisteniami vo vzťahu k dokladom predloženým žalobcom vysporiadal. Taktiež z neho nevyplýva, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nadobudnutie tovaru a služieb od dodávateľa. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva len to, na základe čoho žalovaný prijal záver, že odberateľ W. E. neprijal tovary a služby od subdodávateľov, od ktorých prijatie tovarov a služieb deklaroval. Uvedené však v žiadnom prípade nemôže byť dôkazom o tom, že žalobca neprijal od dodávateľa W. E. tovary a služby na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom.

8. Úvahy a hodnotenia správcu dane považuje žalobca za nejasné, nie je z nich zrejmé, čo nimi chcel správca povedať, prípadne len bez ozrejmenia konštatoval svoje závery. Taktiež v súvislosti s hotovostnými platbami správca dane nevysvetlil, prečo sú podľa jeho názoru „výpisy z peňažného účtu“ z hľadiska dôkaznej sily „preukaznejšie.“ S uvedenými námietkami sa však žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal.

9. Prípad je podľa žalobcu potrebné posudzovať a vyhodnocovať v kontexte všetkých relevantných skutočností, teda aj s prihliadnutím na materiálne dôkazy preukazujúce reálnosť dodaní tovarov a služieb. Osobitosť tohto prípadu je v tom, že dodávateľ podľa žalovaného a správcu dane neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si práva na odpočítanie dane, ale zároveň preukázal, že tovary a služby reálne dodával, a to aj žalobcovi. Nadväzne na túto skutočnosť žalobca preukázal nielen formálnymi dôkazmi (faktúry, skladová evidencia, evidencia podľa atď.), ale aj neformálnymi dôkazmi (fotokópie billboardov, lokalizačné listy umiestnenia billboardov, ukážky letákov, katalógov, grafických návrhov, obhliadka regálov atď.), že dodané tovary a služby prijal, a to práve od deklarovaného dodávateľa a zároveň preukázal, že ich použil na účely svojich zdaniteľných plnení ako platiteľ dane. Na základe vyššie uvedeného žalobca vyjadril nesúhlas s názorom, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť, resp., že bol povinný daň odviesť len z titulu jej uvedenia na faktúrach.

S uvedenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal dostatočne, keď uviedol, že ani lokalizačné listy s fotodokumentáciou reklamných billboardov nemožno považovať za dôkaz vylučujúci akékoľvek pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, a to opäť z dôvodu, že subdodávatelia nepotvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre W. E..

10. Žalobca dal do pozornosti, že skutočnosť nepotvrdenia dodávok zdaniteľných plnení subdodávateľmi tak, ako tvrdil W. E., žalovaný vyhodnotil ako rozhodnú pre správne určenie dane podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku a na jej základe prijal záver, že žalobca neprijal dodanie tovarov a služieb v takom rozsahu ako je deklarované na faktúrach vystavených dodávateľom. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal spôsob, akým žalovaný a správca dane hodnotili dôkazy, pretože tento je nesúladný s daňovým poriadkom, keďže porušenie zákonných povinností W. E. nevyhodnotili ako dôkazy porušenia daňových zákonov dodávateľom W. E., ale tieto vyhodnotili ako dôkazy porušenia žalobcom.

11. Žalobca mal za to, že v skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nebolo spochybnené dodanie tovaru a služieb od dodávateľa W. E. žalobcovi, žalovaný ako ani správca dane neuvádzajú a ani nedisponujú žiadnymi dôkazmi, ktoré by tento záver potvrdzovali. Z uvedeného dôvodu nie je zrejmé, na základe ktorých skutočností spochybňuje žalovaný dodanie predmetných zdaniteľných plnení, resp. na základe ktorých má žalovaný za nepreukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení medzi dodávateľom a žalobcom.

12. Žalobca dal do pozornosti, že zo spisového materiálu, vyjadrení žalobcu, ako aj jeho dodávateľa a z vykonaného preverovania vyplýva, že na základe uskutočnených zdaniteľných plnení medzi žalobcom a jeho dodávateľom boli vystavené faktúry, tieto boli zúčtované tak na strane žalobcu, ako aj na strane dodávateľa, daň z predmetných faktúr bola dodávateľom priznaná a odvedená, faktúry boli uhradené, dodávateľ, ako aj žalobca predmetné plnenia potvrdili. To znamená, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane, ktorá bola voči nemu uplatnená jeho dodávateľom, a to na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom, ktorý ju priznal a odviedol.

13. Vo vzťahu k preverovaným zdaniteľným plneniam žalobca uviedol, že tieto neboli spochybnené, teda nebola spochybnená reálna existencia tovaru a služieb, a preto nesplnenie si daňovej povinnosti na strane dodávateľa, resp. subdodávateľov, nemôže mať podľa názoru žalobcu za následok odopretie práva na odpočítanie dane. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že pri dodržaní zásad správy daní nie je podľa jeho názoru možné ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami a ich následným dodaním. Hodnotenie dôkazov žalovaným a správcom dane je však porušením zásad správy daní, najmä zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady zákonnosti, zásady objektívnej (materiálnej) pravdy a zásady právnej ochrany.

14. Ďalej žalobca namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly, s poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“) sp. zn. dôvodil, že daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňa 13.12.2013 a ukončená bola dňa 29.09.2017. Táto bola prerušená od 23.10.2014 do 04.09.2017 z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, vo veci ktorej však správca dane zaslal žiadosť až po 10 mesiacoch od začatia daňovej kontroly napriek tomu, že vedomosť o obchodných vzťahoch žalobcu mal od začiatku daňovej kontroly. Žalobca zastal názor, že neskoré zaslanie žiadosti o MVI bolo spôsobené nečinnosťou a neodbornosťou správcu dane a následkom toho je nezákonnosť protokolu ako aj ukončenie daňovej kontroly. V tejto súvislosti žalobca napádal, že s touto jeho námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež nevysporiadal a nevysvetlil, prečo žiadosť bola správcom dane zaslaná až po tak dlhej dobe.

15. Na podporu dôvodnosti žalobného bodu napádajúceho neprimeraný prenos dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu žalobca poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku NS SR sp. zn. a z rozsudkov Európskeho súdneho dvora (ďalej aj „ESD“, príp. „SD EÚ“) v spojených veciach Optigen Ltd a spol. č. C-354/03, č. C-353/03, č. C-484/03 a č. C-439/04, z ktorých vyplýva, že odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za konanie alebo nekonanie dodávateľa, ako aj z rozhodnutí ESD č. C-80/11 a č. C-142/11, v zmysle ktorých právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu, a právo na odpočet môže byť zamietnuté len vtedy, ak sa preukáže, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu.

16. V tejto súvislosti žalobca namietal, že v prejednávanom prípade žalovaný ani správca dane neskúmal a nepreukázal vedomosť žalobcu o neplnení si povinnosti jeho dodávateľom, preukázané nebolo, že predmetnými zdaniteľnými plneniami bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v rozpore s účelom , z rozhodnutia nevyplýva ani to, že by za účasti a s vedomím žalobcu bola v preverovaných obchodoch vytvorená právo zneužívajúca situácia, ktorej cieľom by bolo získanie daňového zvýhodnenia. Žalobca argumentoval, že ako daňový subjekt nemal žiadne pochybnosti a nemohol mať podozrenie o podvodnom alebo inom konaní dodávateľa, ktoré mu preto nemôže byť kladené za vinu, dodajúc, že preto nezodpovedá za konanie tretej osoby, jej konanie nemohol ovplyvniť a nemal o ňom ani žiadnu vedomosť.

17. K pochybnostiam správcu dane týkajúcim sa dodávateľa žalobca poukazoval aj na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v rozhodnutiach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) konštatuje, že je neprijateľné, aby vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustil nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

18. Žalovaný sa podľa žalobcu s uvádzanými rozhodnutiami riadne nevysporiadal, nezdôvodnil a nevysvetlil, prečo žalobcom uvádzané rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou, do úvahy nevzal ani zásadu proporcionality, v zmysle ktorej členské štáty musia používať prostriedky, ktoré umožňujú účinne dosiahnuť cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, ale v čo najmenšej miere zasahujú do cieľov a zásad stanovených právnou úpravou Spoločenstva.

19. S prihliadnutím na žalobné body mal žalobca za to, že skutkové okolnosti, zistené žalovaným a správcom dane, neposkytujú dostatočný podklad pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

20. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 21. Na rozdiel s tvrdeniami žalobcu uviedol, že žalobca spoľahlivým spôsobom nepreukázal dodanie fakturovaného sporného tovaru a služieb od W. E.. Žalovaný mal za to, že žalobca pri uplatňovaní svojho nároku na odpočítanie DPH musí jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že sporné tovary a služby mu boli skutočne dodané od konkrétneho označeného platiteľa DPH. Povinnosťou žalobcu v prípade existencie pochybností je predložiť relevantné dôkazy preukazujúce v prospech žalobcu skutočnosti, že sporný zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Rozsiahlym šetrením správcu dane nebolo potvrdené uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov W. E. a subdodávateľskými spoločnosťami, ktoré mali na základe faktúr dodať sporné zdaniteľné obchody. Faktúry, dodacie listy, príjemky, skladové listy, pokladničné doklady, lokalizačné listy, rôzne tlačoviny nie sú sami o sebe schopné preukázať realizáciu obchodov, samotné tieto doklady nepreukazujú, že určité plnenia boli reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľom. Samotný svedok W. E. síce tvrdil, že sporné zdaniteľné obchody nakúpil a dodal žalobcovi, avšak potom čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných zdaniteľných obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane vypovedať o sporných fakturovaných zdaniteľných obchodoch v prospech žalobcu z dôvodu nebezpečenstva trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. 22. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že ku prijatiu záveru o reálnom dodaní preverovaných zdaniteľných plnení deklarovaným dodávateľom nepostačuje len existencia vykonaným dokazovaním spochybnených sporných faktúr, skladovej evidencie, rôznych tlačovín, nekonkrétnych zmlúv či dokladov o úhrade v hotovosti. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo deklarovanou spoločnosťou. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie DPH, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom, údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu. Správca dane vykonal dokazovanie podľa § 24 daňového poriadku v súlade so zásadami správy daní, uvedenými v zákona o správe daní; záver ktorý správca dane vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami . Správca

dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 zákona o správe daní rešpektujúc povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu. 23. Ku skutkovým zisteniam žalovaný uviedol, že žalobca mal sporné zdaniteľné obchody objednať u W. E.. Sporné zdaniteľné obchody však neboli vykonané W. E. ako to potvrdil i W. E., ale mali byť vykonané subdodávateľmi, obchodnými spoločnosťami NEOTYPE, s.r.o., ARTON s.r.o., INTERNOVA SK spol. s r.o., ESAB Slovakia, s.r.o. a MARTINEX SK, s.r.o., čo sa však vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. W. E. teda nepriznal fyzické vykonanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných spornými faktúrami a subdodávatelia popreli akékoľvek obchody s W. E.. Vykonaným dokazovaním sa teda nepreukázalo, že vôbec boli sporné zdaniteľné obchody dodané deklarovaným dodávateľom. Dodanie predmetných zdaniteľných obchodov preverovanými faktúrami sa vykonaným zisťovaním nepotvrdilo a žalobca záver správcu dane o nedodaní sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom žiadnym spôsobom nevyvrátil. 24. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie DPH z dôvodu neunesenia dôkazného bremena však postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov či služieb. Skutočnosť, že niekto sporné zdaniteľné obchody dodal, ale nie je preukázané, že ich vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má viesť správcu dane k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je v danom prípade uskutočnenie, resp. zabezpečenie uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov. 25. Rozsah tovarov a služieb, ktoré mali byť žalobcovi dodané a ktorých dodanie deklarovaným dodávateľom bolo v konaní spochybnené, je deklarovaný spornými faktúrami, z čoho je zrejmý i záver správcu dane o tom, že dodanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných faktúrami (t. j. v rozsahu deklarovanom spornými faktúrami, t. j. v celkovej sume bez DPH 84 965,16 eura) sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo a správca dane nepriznal právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr vo výške, v akej bolo žalobcom uplatňované na základe sporných faktúr, t. j. v celkovej sume 16 993,03 eura. Žalovaný dal do pozornosti, že s predmetnou žalobnou námietkou sa vysporiadal v odôvodnení žalovaného rozhodnutia. 26. Podľa údajov na sporných faktúrach mali byť tieto hradené prevodným príkazom na účet v I. U. a.s. s dátumami splatnosti marec a apríl 2012. Skutočnosť, že sporné zdaniteľné obchody boli uhradené v hotovosti a to väčšina až v máji 2012, t. j. po viac ako dvoch mesiacoch po tom, ako sa mali uskutočniť, je vzhľadom k fakturovaným sumám neštandardný a v bežnej obchodnej praxi vymykajúci sa spôsob platby, čo malo za následok vznik ďalších pochybností o dodaní sporných zdaniteľných obchodov W. E.. Z uvedeného logicky žalovanému vyplýva, že nie správca dane mal vysvetľovať dôkaznú silu jednotlivých spôsobov úhrady, ale žalobca bol ten, kto mal vysvetliť, prečo neuhrádzal spôsobom požadovaným spornými faktúrami a prečo uhrádzal po lehote splatnosti s viac ako dvojmesačným oneskorením. 27. K samotnej platbe v hotovosti žalovaný uviedol, že forma platenia je jednou zo skutočností, na ktorú má žalobca dosah. V tejto súvislosti dôvodil, že forma platenia za tovar či služby v hotovosti je jednou zo skutočností, ktoré spochybňujú materiálny základ sporných faktúr v podobe dodávateľa tovaru. Takýmto spôsobom platenia si žalobca sám sťažil svoju dôkaznú situáciu, vystavenie pokladničných dokladov je pre priznanie práva na odpočítanie dane nedostačujúce, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo deklarovanou spoločnosťou a samotný dodávateľ, W. E. odoprel vypovedať ako svedok v prospech žalobcu. 28. Správca dane je v daňovom konaní príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Žalobca ako daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať podľa § 24 ods. 1 zákona o správe daní skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa a je takou skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Aj v danej veci je sporné práve to, či skutočným dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol W. E.. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol W. E., zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 29. Faktúra, doklad o jej zaplatení a iné doklady síce podporujú tvrdenie žalobcu obsiahnuté v daňovom priznaní, že práve tento dodávateľ mu tovar alebo službu dodal. Ak však správca dane pri preverovaní

týchto tvrdení narazí na skutočnosti a dôkazy spochybňujúce či popierajúce tvrdenia z predložených dokladov, je v súlade so zákonom, keď považuje tieto tvrdenia za nepreukázané a vyzýva žalobcu ako daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. 30. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany žalobcu žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR z 28.04.2011: „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa . Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ 31. Podobne v rozsudku NS SR sp. zn. z 21.09.2011: „Z dikcie jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom že predmetný tovar bol dodaný na faktúre deklarovaným dodávateľom.“ 32. Je teda zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt si musí zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že zdaniteľný obchod poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. Podstatné je, že žalobcu ako daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že tovar pre neho dodal a službu pre neho vykonal práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej voči nemu uplatnil daň. Avšak vyjadrenia deklarovaného dodávateľa, W. E. pochybnosti správcu dane o pravdivosti preverovaných tvrdení prehĺbili, keď W. E. uviedol, že sporný tovar a služby nakúpil od označených subdodávateľov, pričom títo popreli akékoľvek obchody s W. E. a po tomto zistení W. E. odoprel správcovi dane vypovedať ako svedok. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov a služieb. 33. Námietky napádajúce oneskorené zaslanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií žalovaný taktiež považuje za neopodstatnené a s poukazom na potrebu preverenia vierohodnosti žalobcom deklarovaného nadobudnutia tovaru a služieb z iného členského štátu v zdaňovacích obdobiach roku 2012 a s poukazom na využitie postupov podľa Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 správcom dane, zotrval na správnosti jeho postupu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania daňových informácií súvisiacich s predmetnou daňovou kontrolou využitím inštitútu rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly podľa v spojení s a daňového poriadku. Na podporu zákonnosti daňovej kontroly a dodržania jej zákonom stanovenej dĺžky žalobca dal do pozornosti odpoveď dožiadaného daňového orgánu iného členského štátu, z ktorej je zrejmé, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly nebola spôsobená nečinnosťou správcu dane, čoho dôkazom sú opakované urgencie správcu dane, a to zo dňa 04.02.2015, 19.06.2015, 09.11.2015, 23.02.2016, 31.05.2016, 31.08.2016, 30.11.2016, 01.03.2017 a 02.06.2017, zasielané dožiadanému daňovému orgánu.

IV. Relevantná právna úprava

34. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

35. Podľa správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

36. Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

37. Podľa na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 38. Podľa daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 39. Podľa daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 40. Podľa daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 41. Podľa daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 42. Podľa daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 43. Podľa až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

44. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 45. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 46. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 47. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 48. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 49. Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. 50. Podľa predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

51. Podľa návetia dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa . 52. Podľa prvej a druhej vety daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 53. Podľa daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 54. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 55. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 56. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

57. Podľa a o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. 58. Podľa účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

V. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

59. Krajský súd v Trnave ako súd správny rozsudkom sp. zn. -118 zo dňa 18. marca 2020 petitu žaloby nevyhovel a túto podľa zamietol, žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 60. V odôvodnení rozsudku správny súd postupom podľa odkázal na skoršie rozhodnutia Krajského súdu v Trnave vo veciach tých istých účastníkov súdneho prieskumu zákonnosti, vedených pod sp. zn. zo dňa 22. januára 2020, sp. zn. zo dňa 20. novembra 2019 (uvedené rozhodnutie je založené v spise), sp. zn. zo dňa 22. januára 2020 a sp. zn. zo dňa 27. novembra 2019, ktorými za obdobných skutkových okolností vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam DPH (apríl 2012, máj 2012, jún 2012 a október 2012) správny súd žaloba žalobcu zamietol a v ktorých rovnako bolo sporným, či skutočným dodávateľom tovarov a služieb bol deklarovaný dodávateľ W. E..

VI. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom

61. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -118 zo dňa 18. marca 2020 v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“, príp. „kasačný súd“) zrušil postupom podľa rozsudkom sp. zn. zo dňa 30. marca 2022 a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 62. Kasačný súd v zmysle ustanovenia poukázal na právne závery NS SR obsiahnuté v jeho skorších rozhodnutiach sp. zn. zo dňa 25. novembra 2020, sp. zn. zo dňa 25. novembra 2020, sp. zn. zo dňa 25. novembra 2020 ako aj v rozsudkoch Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. novembra 2021 a sp. zn. zo dňa 23. februára 2022, vo veciach rovnakých účastníkov konania, týkajúcich sa vyrubenia rozdielu na DPH za obdobných skutkových a právnych okolností a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. 63. Zároveň kasačný súd v bode 40. zrušujúceho rozsudku sp. zn. zo dňa 30. marca 2022 dodal jeho zistenie ohľadom pochybenia daňových orgánov, spočívajúceho v nedostatočnom zistení skutkového stavu správcom dane, kedy tento síce na základe podania žalobcu zo dňa 15.10.2014 vykonal ústne pojednávanie s obchodnou spoločnosťou NUBIUM s.r.o. za účelom preverenia reálneho základu dodávky reklamných služieb (výroba billboardov a prenájom reklamných plôch na území západného a stredného Slovenska), avšak v nadväznosti na možnosť dôvodných pochybností o reálnom poskytnutí reklamných služieb nevypočul aj iných vlastníkov billboardov, zistiteľných z predložených fotografií, ktorými by mali byť aj obchodné spoločnosti ISPA, spol. s r.o., GRYF MEDIA, s.r.o. a pod.

64. Pokiaľ ide o právne závery vyplývajúce zo skorších rozhodnutí najvyššieho súdu vo veciach súdneho prieskumu dodatočného určenia DPH u žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobia január až december 2012, správny súd dáva príkladmo do pozornosti dôvody zrušenia rozsudku tunajšieho správneho súdu, obsiahnuté v rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 25. novembra 2020, na ktorý vo svojich dôvodoch kasačný súd v tejto veci odkázal a s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. 65. V rozsudku sp. zn. zo dňa 25. novembra 2020 kasačný súd konštatoval, že za situácie, kedy správny súd nemal ustálenú existenciu predmetného plnenia, je záver o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom predčasný, keď právnemu posúdeniu musí vždy predchádzať ustálenie skutkového stavu. Kasačný súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s argumentáciou tak sťažovateľa ako aj žalovaného, ktorí predložené dôkazy do existencie plnenia, interpretujú diametrálne odlišne a prikloniť sa na stranu interpretácie, ktorá zodpovedá skutočnému stavu veci. 66. V odôvodnení zrušujúceho rozsudku kasačný súd uviedol, že úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude ustáliť existenciu sporného plnenia a následne vec právne posúdiť s dôrazom na judikatúru najvyššieho súdu ako aj Súdneho dvora EÚ a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.

VII. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

67. Po vrátení veci tunajšiemu súdu správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia ( ), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa v spojení s vec prejednal bez nariadenia pojednávania a súc viazaný právnym názorom kasačného súdu dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 68. Závery správneho súdu označil kasačný súd za nepreskúmateľné a jeho závery o neunesení dôkazného bremena žalobcu za predčasné z dôvodu neustálenia skutkového stavu veci - existencie predmetného plnenia, v súvislosti s dokladovaním ktorého účastníci konania predložené dôkazy interpretovali diametrálne odlišne.

69. V nadväznosti na požiadavku kasačného súdu pred právnym posúdením veci ustáliť existenciu predmetných zdaniteľných plnení, t. j. existenciu tovarov a služieb, ktorých dodanie deklarujú preverované faktúry, vystavené v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2012 dodávateľom žalobcu, W. E. - MONTI Records, Hrnčiarovce nad Parnou, správny súd konštatuje, že z obsahu preskúmavaných administratívnych rozhodnutí jednoznačná odpoveď na danú otázku nevyplýva, resp. daňové orgány oboch stupňov sa na jej zodpovedanie pri vyhodnotení zisteného skutkového stavu nezamerali.

70. Z obsahu spisového materiálu v tejto súvislosti súd zistil, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia nedôvodnosť uplatnenia odpočítania dane žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia argumentoval závermi ako nepreukázanie reálneho dodania služieb dodávateľom uvedeným na faktúre, nepreukázanie, že fakturované tovary a služby boli dodané, prípadne, že k dodaniu služieb a tovarov nedošlo tak, ako to prezentoval žalobca.

71. Podobne žalovaný v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia označil za skutočnosť zásadného významu pre rozhodnutie nepreukázanie, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané W. E. na základe sporných faktúr, a že W. E. vznikla daňová povinnosť, pričom na inom mieste odôvodnenia rozhodnutia žalovaný konštatuje aj nepreukázanie, že sporné zdaniteľné obchody boli vôbec dodané.

72. Z odôvodnenia rozhodnutí pritom nie je zrejmé, či záver o nedodaní tovaru a služieb žalobcovi bol správnymi orgánmi vyvodzovaný „ iba“ zo skutočnosti, že preukázané nebolo ich dodanie W. E. jeho tvrdenými dodávateľmi, alebo aj z iných posudzovaných okolností prípadu, a ako boli v tejto súvislosti posudzované tvrdenia žalobcu a ním predkladané listinné dôkazy.

73. Spôsob odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov naznačuje, že správne orgány nerozlišovali medzi nedodaním tovaru a služieb žalobcovi a ich nedodaním práve tvrdeným dodávateľom W. E., pričom nedostatok zdôvodnenia záveru o neexistencii materiálneho plnenia oprávnene vzbudzuje domnienku žalobcu prezentovanú v obsahu jeho žaloby, že materiálna stránka veci nebola spochybnená. Z odôvodnení napadnutých administratívnych rozhodnutí taktiež nevyplýva,

či daňové orgány pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet dane z predložených faktúr nepovažujú vzhľadom na zistený skutkový stav preukázanie existencie tovaru a služieb za relevantnú, resp. že či aj v prípade existencie tovaru a služieb, za daných skutkových zistení, by nemal žalobca na odpočet dane nárok, pričom v takom prípade by bola potrebná úvaha konajúceho daňového orgánu k výkladu relevantných hmotnoprávnych ustanovení upravujúcich podmienky nároku na odpočítanie dane platiteľom podľa .

74. Vzhľadom k tomu, že súd v správnom konaní nie je súdom skutkovým a jeho úlohou nie je naprávať nedostatky skutkových zistení správnych orgánov, či už dopĺňaním dokazovania alebo dopĺňaním vyhodnotenia vykonaných dôkazov, nebolo možné súdom na základe obsahu administratívneho spisu a preskúmavaných rozhodnutí jednoznačne ustáliť otázku existencie preverovaných zdaniteľných plnení. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že v rámci prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy preskúmavané administratívne konanie nedopĺňa, ani nenahrádza činnosť správnych orgánov pri vyhodnocovaní skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o predmete správneho konania.

75. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného tak podľa zistenia súdu vzhľadom na absenciu identifikácie jednoznačného záveru o nenaplnení podmienok úspešného odpočítania dane (z dôvodu nepreukázania dodania tovaru a služieb konkrétnym dodávateľom alebo nepreukázania dodávok vôbec) a spôsobu jeho prijatia neposkytuje odpovede na všetky otázky majúce pre rozhodnutie zásadný význam, nenapĺňa požiadavky vyplývajúce pre odôvodnenie rozhodnutia z ustanovenia § 63 ods.5 daňového poriadku, ktoré sa primerane vzťahuje aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu, a porušuje tak právo účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

76. Nedostatky rozhodnutia žalovaného súčasne odôvodňujú jeho zrušenie podľa ako nepreskúmateľného pre nedostatok dôvodov a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie (súd vzhľadom na kompetencie žalovaného pri náprave pochybení prvostupňového správneho orgánu nepovažoval za potrebné v záujme dosiahnutia účelu tohto súdneho konania navrhované zrušenie prvostupňového rozhodnutia správcu dane), v ktorom správny orgán po dôslednom vysporiadaní sa s celým rozsahom nie zjavne nerelevantnej argumentácie žalobcu prijme vo vzťahu k otázke existencie materiálneho plnenia jednoznačný, dostatočne odôvodnený záver, a v súvislosti s ním aj stanovisko k oprávnenosti, príp. neoprávnenosti odpočítania dane žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období, zohľadňujúce judikatúru Súdneho dvora Európskej únie i právny názor kasačného súdu prezentovaný v jeho rozhodnutí v predmetnej veci. S ohľadom na 40. bod odôvodnenia rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. zo dňa 30. marca 2022 bude úlohou žalovaného v ďalšom konaní aj doplniť alebo zabezpečiť doplnenie dokazovania v naznačenom smere a po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach prijať záver, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že je súčasťou podvodnej schémy pri prijatí preverovaných zdaniteľných plnení.

77. Pokiaľ ide o námietku ohľadom neprimeranej dĺžky výkonu daňovej kontroly a jej nezákonného prerušenia nad rámec lehôt určených Nariadením Rady (ES) o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, správny súd dáva do pozornosti právny záver Súdneho dvora EÚ k predmetnej prejudiciálnej otázke z jeho rozsudku sp. zn. C-186/20 z 30. septembra 2021, v zmysle ktorého „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ Okrem iného Súdny dvor EÚ v bode 43 uvedeného rozsudku dôvodil, že „... nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.“

78. V ďalšom konaní bude taktiež úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkou žalobcu brojacou proti neprimeranej dĺžke výkonu daňovej kontroly a jej nezákonnému prerušeniu nad rámec lehôt určených Nariadením Rady (ES) o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, a to

aj s prihliadnutím na vyššie uvedené závery SD EÚ, vyplývajúce z jeho rozsudku sp. zn. C-186/20 z 30. septembra 2021.

79. O náhrade trov v konaní úspešného žalobcu rozhodol súd podľa s tým, že podľa o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

80. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia ( ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. ( )

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a ).