Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Cb-107-2018.pdf
PDF · 94.32 KB
Case nature
Subarea
19Cb/107/2018
Uznesenie
Okresný súd Žilina v spore žalobcu: ASTOM BPS s. r. o., so sídlom Šebešťanová 253, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 36 329 304, právne zastúpený: Advokátska kancelária Juraj Seitz s.r.o., so sídlom Moyzesova 36, 040 01 Košice, IČO: 47 157 437, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, právne zastúpený: Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, advokátska kancelária so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz, Lichtenštajnské kniežatstvo, FL-0002.539.075-9, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 096 428, o zaplatenie 27.739,21 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Konanie zastavuje.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Písomnou žalobou doručenou súdu dňa 24.04.2018 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 27.739,21 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a trovy konania. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáhal titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalovaného vzniknúť tým, že žalobca uhradil žalovaným fakturované platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného (tzv. G-komponent) zavedené vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. z 11.07.2013, a to napriek tomu, že medzi žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Napriek uvedenej absencii zmluvného základu žalovaný vyfakturoval žalobcovi v období od apríla 2014 do februára 2015 poplatky za distribučnú službu (G-komponent) celkom v sume 27.739,21 eur, čím sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.
2. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok popieral, pričom mal za to, že dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, a teda dohoda o využívaní dohodnutej kapacity distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným je daná zmluvnými vzťahmi, ktoré žalobca a žalovaný uzavreli, resp. ktoré sú v platnosti. 3. Uznesením č.k. 19Cb/107/2018-266 zo dňa 12.03.2020 súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania o dovolaní podanom žalovaným proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/48/2018 zo dňa 19.09.2018, vedenom na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 4Obdo/95/2018.
4. Uznesením č.k. 19Cb/107/2018-407 zo dňa 07.01.2021 súd konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde SR pod sp.zn. Rvp 352/2020.
5. Vec sp.zn. Rvp 352/2020 bola po predbežnom prerokovaní vedená na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 167/2022. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.03.2022 tak, že ústavné sťažnosti sťažovateľov 1/ FVE Krásna, s. r. o., IČO 45
663 734, Kpt. Nálepku 19, Košice, 2/ ProSun, s. r. o., IČO: 44 999 275, Ladomerská Vieska 1030, 3/ GROUND I, s. r. o., IČO: 44 907 796, Budyšínska 38, Bratislava a 4/ My Energy SPV 4, s. r. o., IČO: 44 789 459, Votrubova 28, Bratislava, zastúpených POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Hurbanovo námestie 1, Bratislava, proti postupu a uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obdo/18/2019 z 20. novembra 2019, č.k. 1Obdo/18/2019 z 19. februára 2020, č.k. 3Obdo/15/2019 z 30. apríla 2020 a č.k. 1Obdo/13/2019 z 5. marca 2020 odmietol. Predmetné uznesenie Ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 05.04.2022, čím odpadla prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo. Súd uznesením č.k. 19Cb/107/2018-437 zo dňa 10.05.2022 rozhodol, že pokračuje v konaní.
6. Písomným podaním z 01.06.2022 doručeným súdu 08.06.2022 žalobca oznámil súdu, že na podanej žalobe netrvá, a to v nadväznosti na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.03.2022. Z uvedeného dôvodu žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. Žalobca zároveň navrhol, aby súd rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku žalobcovi, a aby trovy konania, predovšetkým trovy právneho zastúpenia, žalovanému v konaní nepriznal z dôvodu, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa, keďže ďalší priebeh konania závisel predovšetkým od posúdenia namietaných skutočností, ktoré mohli byť zvrátené skrz rozhodnutia Ústavného súdu SR.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 11.07.2022 vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby a žiadal, aby súd konanie zastavil. Zároveň žiadal, aby súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% v súlade s ust. § 256 ods. 1 CSP. K návrhu žalobcu na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 257 CSP uviedol, že z návrhu žalobcu na nepriznanie trov konania nie je celkom zrejmé, od čoho odvodzuje existenciu prípadu hodného osobitného zreteľa. Žalobca poukazuje len na právne posúdenie namietaných skutočností, ktoré mohli byť zvrátené rozhodnutiami Ústavného súdu SR. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že predmetom konania bola otázka, či existuje právny základ pre vyberanie poplatku za prístup výrobcov do distribučnej sústavy žalovaného. Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 17/2014 skonštatoval, že pokiaľ medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny je uzatvorená zmluva o prístupe, právne normy § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. predstavujú len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku. Ústavný súd SR nikdy nespochybnil legitímnosť poplatku za prístup výrobcu do distribučnej sústavy a nespochybnil ani samotný výpočet. Žalovaný od počiatku tvrdil, že žalobca má prístup do distribučnej sústavy, tento využíva a je povinný zaň platiť. Uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 167/2022 zo dňa 24.03.2022 nie je prekvapivé a stojí na právnych záveroch, ktoré sú riadne odôvodnené. Žalobca o jeho prístupe do distribučnej sústavy musel vedieť, nakoľko do nej ním vyrobenú elektrinu dodával a tak realizoval podnikateľskú činnosť. Žalovaný ďalej uviedol, že hodnota sporov vo veciach G-komponentu je niekoľko desiatok miliónov eur, pričom je zrejmé, že žalovaný bol nútený brániť svoje práva a právom chránené záujmy z dôvodu podania stoviek žalôb, čo ho stálo nemalé finančné prostriedky. Nepriznaním trov konania v tejto veci by vznikol precedens aj v ostatných súdnych konaniach vo veciach G-komponentu, čo by bolo neprimerané vzhľadom na náklady, ktoré žalovaný už musel vynaložiť. Pokiaľ však súd žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania ako strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, žalobca bude povinný zaplatiť trovy konania len vo vzťahu k tomuto súdnemu sporu. V opačnom prípade by mohol byť žalovaný vystavený riziku znášať trovy konania nielen vo vzťahu k prejednávanej veci, ale potenciálne aj vo vzťahu k iným súdnym konaniam, predmetom ktorých je tzv. G-komponent. Zároveň poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 31/2014. S poukazom na uvedené skutočnosti mal za to, že vo veci nie je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznať náhradu trov konania žalovanému, kedy niet pochýb, že žalobca podaním, ktorým vzal žalobu v celom rozsahu späť, procesne zavinil zastavenie konania. Žalobca neodôvodnil, prečo berie žalobu v celom rozsahu späť a pokiaľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 167/2022, tak v súdnej praxi nie je výnimočné, keď Ústavný súd SR na podklade sťažnosti vykoná ústavný prieskum, v dôsledku ktorého sa zmení právne posúdenie prejednávanej veci. Túto okolnosť podľa názoru žalovaného nie je možné považovať za prípad hodný osobitného zreteľa. Zdôraznil, že vo veciach G-komponentu v čase podania žaloby nebola na Najvyššom súde SR ani na Ústavnom súde SR žiadna rozhodovacia prax. Následné rozhodnutia najvyšších súdnych autorít vyzneli v prospech žalovaného, čo však nemôže ísť na jeho ťarchu.
8. Podľa ustanovenia § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
9. Podľa ustanovenia § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
10. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
11. Vzhľadom na dispozičný procesný úkon žalobcu, ktorým vzal žalobu späť v celom rozsahu skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa ust. § 168 CSP alebo pojednávanie, súd na základe ust. § 148 ods. 1 CSP výrokom I. tohto uznesenia rozhodol o zastavení konania. Pre úplnosť súd uvádza, že vzhľadom na procesné štádium, v ktorom došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby, súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v zmysle ust. § 146 ods. 1 CSP nebol potrebný, resp. na prípadný nesúhlas žalovaného by súd v tomto štádiu konania neprihliadal.
12. Podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
13. Podľa ustanovenia § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
14. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Späťvzatie žaloby je dispozičný procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého vyplýva, že na meritórnom prejednaní ním uplatneného nároku celkom alebo v určitej časti netrvá. Zákon neukladá žalobcovi povinnosť späťvzatie žaloby alebo jej časti zdôvodniť, avšak dôvody späťvzatia žaloby sú významné pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 256, prípadne § 257 CSP. V prípade zastavenia konania, ustanovenie § 256 ods. 1 CSP zásadne ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto procesne zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takom prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010, Ústavný súd SR, I. ÚS 196/09/. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska výsledku správania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 1/2014/.
16. Výnimku zo zásady zodpovednosti za procesné zavinenie na zastavení konania pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov zastaveného konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktoré pripúšťa, aby súd výnimočne nepriznal náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v konkrétnej veci tak musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to výnimočné okolnosti danej veci a existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd konštatuje, že naplnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanej veci zistené nebolo.
17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Súd konštatuje, že procesné zavinenie na zastavení konania je na strane žalobcu, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom ako dôvod späťvzatia žaloby uviedol, že na podanej žalobe netrvá v nadväznosti na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp.zn. III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.03.2022. Žalobcom tvrdené
dôvody späťvzatia žaloby zároveň vylučujú záver o procesnom zavinení žalovaného na zastavení konania, nakoľko nemožno konštatovať, že by žalobcu k späťvzatiu žaloby viedlo správanie žalovaného po podaní žaloby.
18. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že v súvislosti s návrhom na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému žalobca náležite nešpecifikoval dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti prejednávanej veci, ktoré by mali odôvodňovať v posudzovanom prípade aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. K návrhu na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému žalobca výlučne uviedol, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa, keďže ďalší priebeh konania závisel predovšetkým od posúdenia namietaných skutočností, ktoré mohli byť zvrátené skrz rozhodnutia Ústavného súdu SR. Súd uvedené tvrdenie žalobcu vníma tak, že dôvody hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach prejednávanej veci a v posudzovaní konaní o skutkovo a právne obdobných nárokoch pred ústavným súdom. Žalobcom tvrdené skutočnosti nemožno posudzovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd v zmysle ust. § 257 CSP výnimočne nepriznal náhradu trov konania žalovanému.
19. Žaloba žalobcu v prejednávanej veci bola jednou z množstva žalôb výrobcov elektriny, ktorými uplatnili voči žalovanému v postavení prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy nárok na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponentu) zavedeného Úradom pre reguláciu sieťových odvetí Slovenskej republiky v § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorou sa stanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, uplatňovaného od 01.01.2014. Žalobca v postavení výrobcu elektriny poukazoval v konaní na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, ktorým bol vyslovený nesúlad časti ustanovenia § 26 ods. 3 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. s dotknutými ustanoveniami Ústavy SR a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, na základe záverov ktorého dovodzoval, že právny dôvod sporných platieb za prístup do distribučnej sústavy odpadol a ním uhradené platby predstavujú bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Zároveň v nadväznosti na právne závery Ústavného súdu SR vyslovené v náleze zdôrazňoval, že so žalovaným nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, preto neexistoval zákonný ani zmluvný dôvod pre fakturovanie platieb G-komponentu zo strany žalovaného. Žalobca v priebehu sporu zotrvával na tom, že G-komponent majú platiť v zmysle Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v spojení s nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 len tí výrobcovia elektriny, ktorí majú s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, pričom žalobca takúto zmluvu so žalovaným uzavretú nemá.
20. Vzhľadom na vedomosť súdu o značnom počte sporov vyvolaných výrobcami elektriny voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav na obdobnom skutkovom a právnom základe ako prejednávaná vec, súd v záujme rozhodnutia v prejednávanej veci v súlade s princípom právnej istoty zakotveným v Čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP konanie prerušil, a to najprv do právoplatného skončenia konania o dovolaní podanom žalovaným proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/48/2018 zo dňa 19.09.2018 vedenom na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 4Obdo/95/2018 a následne do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde SR pod sp.zn. Rvp 352/2020. V priebehu času došlo k vydaniu viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje aj Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 257/2020-256 zo dňa 14.12.2021 (uznesenie z 20.11.2019 sp.zn. 3Obdo/18/2019, uznesenie z 31.03.2020 sp.zn. 2Obdo/9/2019, uznesenie z 05.03.2020 sp.zn. 1 Obdo/13/2019, uznesenie z 19.02.2020 sp.zn. 1Obdo/25/2019 a uznesenie z 30.04.2020 sp.zn. 2Obdo/15/2019), ktoré vychádzajú z obdobného skutkového a právneho stavu, pričom sú založené na právnom závere, podľa ktorého zákon č. 656/2004 Z.z. podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa zákona č. 656/2004 Z.z. neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 251/2012 Z.z. V konaniach vedených na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 3Obdo/18/2019, 1Obdo/18/2019, 2Obdo/15/2019 a 1Obdo/13/2019, ktoré boli posudzované v konaní o ústavných sťažnostiach vedenom na Ústavnom súde SR pod sp.zn. III. ÚS 167/2022, Najvyšší súd SR na rozdiel od okresného a krajského súdu, ktoré konali v daných veciach v prvej a druhej inštancii, dospel k záveru, že povinnosť výrobcov elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovateľom vyplývala z § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z., a že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Najvyšší súd SR tak odlišne právne posúdil zmluvné vzťahy medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, než ich posúdili súdy prvej a druhej inštancie. Ústavný súd SR následne v uznesení III. ÚS 167/2022-250 z
24.03.2022 konštatoval, že závery Najvyššieho súdu SR v napadnutých uzneseniach nie sú arbitrárne či svojvoľné a postupom najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do rovnosti strán.
21. Podstatou sporu v prejednávanej veci bolo najmä právne posúdenie, či medzi žalobcom a žalovaným existuje právny (zmluvný) základ pre účtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaného (tzv. G-komponentu). Samotná skutočnosť resp. procesný postup súdu, ktorý v záujme naplnenia princípu právnej istoty v rozhodovaní konanie prerušil do rozhodnutia najvyššieho súdu resp. ústavného súdu v skutkovo a právne obdobných veciach, nemôže následne zakladať dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ak rozhodnutia najvyššieho a ústavného súdu vyzneli v neprospech výrobcov elektriny a oslabili ich argumentáciu v konaní, čo následne zjavne viedlo žalobcu v späťvzatiu žaloby, v dôsledku ktorého nesie procesné zavinenie na zastavení konania. Súd má za to, že vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach, odlišné právne posúdenie veci dovolacím súdom, než bola vec posúdená súdom prvej inštancie a súdom odvolacím, ani závery Ústavného súdu SR v konaní o ústavných sťažnostiach proti postupu a uzneseniam dovolacieho súdu, nemožno vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanej veci podľa ust. § 257 CSP. Podporne súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.11.2016 sp.zn. 29Cdo/704/2016, zo záverov ktorého vyplýva, že okolnosť, že jednotlivé (súdne) inštancie mali na právnu kvalifikáciu veci odlišné názory, nemôže byť použitá pre ospravedlnenie aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku (poznámka konajúceho súdu: ktorému zodpovedá § 257 CSP), nakoľko nemožno klásť na ťarchu účastníka konania skutočnosť stojacu na strane súdov.
22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (v rozsahu 100%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Samostatným uznesením rozhodne súd taktiež o žiadosti žalobcu o vrátenie súdneho poplatku za žalobu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žilina.
Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).