Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-86-2019.pdf
PDF · 175.88 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/86/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Ševčenkova 36, 851 01 Bratislava IČO: 35 971 967, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Andrej Mojžiš, s.r.o., AK so sídlom Gen. Svobodu č. 16, 902 01 Pezinok IČO: 35 948 043, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Bajkalská 21/A, P. O. BOX 29, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0182/99/2018 zo dňa 08.04.2019, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. rozhodnutie správneho orgánu
1. Žalovaný rozhodnutím č. SK/0182/99/2018 zo dňa 08.04.2019 podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. P/0361/01/2015, zo dňa 28.02.2018, na základe ktorého bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov uložená peňažná pokuta vo výške 32.000 €, pre porušenie § 4 ods. 11 vyššie cit. zákona o ochrane spotrebiteľa.
2. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalobca ako predávajúci žiadal spotrebiteľov, aby vykonali platby za produkty dodané predávajúcim, pričom si ich spotrebitelia neobjednali (v zmysle § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zmluva uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť, pričom mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu). Nečinnosť spotrebiteľa po prijatí nevyžiadanej dodávky nemá za následok vznik akýchkoľvek nákladov ani iných povinností pre spotrebiteľa. Uvedeným konaním došlo k porušeniu § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, za ktoré ako predávajúci zodpovedá účastník konania. prvostupňový správny orgán správne právne kvalifikoval konanie účastníka konania pod § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý priamo rieši predmetné protiprávne konanie účastníka konania. Podľa § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie „žiadať alebo prijať od spotrebiteľa úhradu za dodaný výrobok, poskytnutú službu alebo poskytnutý elektronický obsah, ktorý si spotrebiteľ neobjednal. Nečinnosť spotrebiteľa po prijatí nevyžiadanej dodávky podľa prvej vety nemá za následok vznik akýchkoľvek nákladov ani iných povinností pre spotrebiteľa“.
3. Žalovaný poukazoval aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorej sa uvádza, že „účelom tohto ustanovenia je v spojitosti s § 53 ods. 8 zabezpečiť komplexnú ochranu spotrebiteľa proti nevyžiadanej dodávke tovarov alebo služieb zo strany predávajúceho. Kým Občiansky zákonník upravuje súkromnoprávny aspekt právneho vzťahu, navrhovanou úpravou sa zabezpečuje verejnoprávna ochrana spotrebiteľa. Ustanovuje sa zákaz predávajúceho žiadať od spotrebiteľa úhradu za nevyžiadanú dodávku, pričom za porušenie tejto povinnosti môže byť orgánom dozoru uložená sankcia. Ďalej sa zabezpečuje ochrana spotrebiteľa pre prípad absencie akéhokoľvek konania v prípade nevyžiadanej dodávky. Vychádza sa z predpokladu, že zodpovednosť za dodanie akéhokoľvek tovaru alebo služby v prvom rade nesie predávajúci. Nie je žiaduce, aby sa konaním predávajúceho dostal spotrebiteľ do pozície, že je povinný niečo konať alebo znášať náklady ako následok nevyžiadanej dodávky. Ustanovenie však nie je možné vykladať extenzívne tak, aby sa uplatňovalo na prípady vadného plnenia zo strany predávajúceho, ktoré spočíva v dodaní tovaru alebo služby iného, ako si objednal spotrebiteľ. Rozhodujúcou je okolnosť, že k zo strany spotrebiteľa k žiadnej objednávke nedošlo, t j. tovar alebo služba, ktorý bol spotrebiteľovi dodaný môže spotrebiteľ oprávnene považovať za neobjednaný. Dôkazné bremeno o existencii objednávky a jej obsahu znáša vždy predávajúci.“(Dôvodová správa k zákonu č. 102/2014 Z.z.)
4. Ak predávajúci niečo dodá spotrebiteľovi zadarmo, bez toho, aby si to spotrebiteľ vyžiadal nemôže od neho prijať a ani žiadať žiadnu úhradu, čo účastník konania nedodržal. Pre zodpovednosť účastníka konania ako predávajúceho je dôležitá skutočnosť, že účastník konania aktivoval vybraným spotrebiteľom - zákazníkom svoju službu bez toho, aby o ňu spotrebitelia sami prejavili záujem. V danom prípade je právne irelevantné, či bola aktivácia počas vymedzeného obdobia spočiatku bezplatná a až po uplynutí tohto obdobia vznikla pre spotrebiteľov povinnosť uhradiť mesačný paušál za službu účastníka konania (vo výške 1,90 €/mesiac). Podstatná je skutočnosť, že účastník konania ako predávajúci žiadal spotrebiteľov, aby vykonali platby za produkty dodané predávajúcim, pričom si ich spotrebitelia neobjednali. Na to, aby bolo možné považovať produkt (t.j. službu) za objednaný zo strany spotrebiteľa je nutné, aby spotrebiteľ urobil prejav vôle. Podľa názoru žalovaného však nepostačuje len tzv. omisívne konanie spotrebiteľa (opomenutie konania ako nečinnosť, mlčanie a pod.), t.j. v danom prípade nevyjadrenie nezáujmu o služby balíčka PLUS. V danom prípade je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že u účastníka konania vzhľadom na predmet a obsah vykonávanej podnikateľskej činnosti sa predpokladá, že disponuje profesionálnymi skúsenosťami, vo vzťahu k spotrebiteľom rešpektuje právnu reguláciu záväzkovo právnych vzťahov, ako aj ochranu poskytnutú ďalšími normami spotrebiteľského práva. 5. Prvostupňový správny orgán postupoval procesné správne, keď pristúpil k Zmene oznámenia o začatí správneho konania, doručenej účastníkovi konania dňa 12.02.2018, voči čomu sa mohol účastník konania vyjadriť do 8 dní. Účastník konania sa voči Zmene - Oznámenia o začatí správneho konania nevyjadril. Následne prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie zo dňa 28.02.2018, v ktorom prvostupňový správny orgán účastníka konania sankcionuje za nedodržanie zákazu žiadať od spotrebiteľov úhrady za poskytnuté služby v zmysle § 4 od s. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za dostatočne a rozsiahlo odôvodnené a nemal za to, že by došlo zo strany prvostupňového správneho orgánu k „recyklácií“ rozhodnutí. Nepovažoval za nutné vzhľadom na charakter protiprávneho konania, za ktoré je účastník konania postihovaný, aby prvostupňový správny orgán menil odôvodnenie prvostupňového správneho rozhodnutia v takom rozsahu ako požaduje účastník konania. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bolo zrejmé, akým spôsobom rozhodol, rovnako aj odôvodnenie obsahovalo logickú argumentáciu, vedúcu k myšlienke výrokovej časti. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poskytol dostatočnú skutkovú i právnu oporu enunciátu rozhodnutia, náležíte vysvetlil a odôvodnil svoj názor na prejednávanú vec a dostatočne odôvodnil, akými úvahami sa zaoberal pri určení výšky pokuty. Skutkový stav bol správne právne subsumovaný pod príslušné ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa.
6. Každé rozhodnutie je výlučne individuálne a závisí od charakteru protiprávneho konania, závažnosti porušenia povinnosti, spôsobe a následkov protiprávneho konania. Každé správne konanie je založené na jednotnom postupe rozhodovania a preto vzájomné porovnávanie rozhodnutí, obzvlášť v danom prípade nie je na mieste. Prvostupňový správny orgán postupoval správne, keď opravil oznámenie o začatí správneho konania a vzhľadom na daný skutkový stav a právnu kvalifikáciu vydal nové rozhodnutie so zmenenou výškou pokuty, ktorá odzrkadľuje porušenú povinnosť zákona o ochrane spotrebiteľa. K výške pokuty žalovaný dodal, že prvostupňový správny orgán nevybočil pri správnej úvahe pri ukladaní výšky pokuty zo zákonných kritérií. Po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia
bolo tiež zistené, že prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré zohľadnil pri určovaní výšky postihu. Správny orgán považoval výšku uloženej sankcie za adekvátnu protiprávnemu konaniu, nakoľko v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa správny orgán je povinný uložiť predávajúcemu za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa pokutu až do výšky 66.400 €. V zmysle judikatúry rozhodovacej praxe súdov týkajúcej sa rozhodovania v správnych deliktoch (napr. NS 5Sžo/204/2010, NS 5Sžp/21/2011) orgán dozoru pri určovaní výšky sankcie prihliadol jednak na okolnosti viažuce sa na subjekt, samotný skutok a jeho následok, jednak na všetky štyri povinné hľadiska definované v ustanovení § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa t.j. najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. Výšku uloženej sankcie považuje správny orgán za primeranú zisteným skutočnostiam. Mal za to, že pri určovaní výšky pokuty zohľadnil okolnosti daného prípadu, ako aj dôvody zisteného porušenia zákona účastníkom konania. Správny orgán pristúpil k určeniu výšky postihu aj po vyhodnotení skutočnosti, že došlo k porušeniu zákazu, v zmysle ktorého predávajúci nesmie žiadať od spotrebiteľov úhrady za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali.
7. Žalovaný tiež uvádzal, že ukladanie pokút za delikty sa uskutočňuje v rámcu úvahy správneho orgánu (tzv. diskrečná právomoc) zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch hraniciach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami tohto logického uvažovanie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia), musí byť aj zdôvodnené. Správny orgán svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 32.000 €), pričom maximálne možno uložiť pokutu až do výšky 66.400 € a pri opakovanom porušení počas 12 mesiacov až do výšky 166.000 €. Z tohto rámca správny orgán nijako nevybočil, inštitút správneho úvahy nezneužil a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Pri ukladaní výšky pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pre ukladanie sankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmanom prípade nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchaniu správneho deliktu - porušeniu povinnosti stanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Nie zanedbateľná je tiež skutočnosť, že pokuta plní preventívnu funkciu aj vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností.
8. Prvostupňový správny orgán zohľadnil zmenu právnej kvalifikácie pri určovaní výšky pokuty a pokutu zmenil tak, aby zodpovedala charakteru a rozsahu porušenej povinnosti. Pri určovaní výšky pokuty prihliadal na to, že došlo k porušeniu zákazu žiadať od spotrebiteľa úhrady za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali. Správny orgán zobral do úvahy, že nedeaktivovanie služby účastníka konania zo strany spotrebiteľa, ktorú si neobjednal nesmie mať za následok vznik akýchkoľvek nákladov ani iných povinností pre spotrebiteľa. Rovnako odvolací orgán zohľadnil pri ukladaní výšky pokuty spoločenskú nebezpečnosť sankcionovaného konania, ktorá spočíva predovšetkým praktizovaním konania, ktoré je priamo v zákone o ochrane spotrebiteľa zakázané a ktoré sa dotýka obrovského okruhu spotrebiteľov, viď množstvo podnetov, ktoré boli doručené správnemu orgánu. Pri ukladaní výšky pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pre ukladanie sankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmanom prípade nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchaniu správneho deliktu. Výška sankcie je proporcionálna k dopadu a negatívnym následkom na spotrebiteľov
- došlo k vážnemu zásahu do práv spotrebiteľov. Pokuta uložená vo výške stanovenej v tomto rozhodnutí mala nielen preventívny charakter, ale aj výchovný charakter; pôsobí tak, aby nedochádzalo zo strany účastníka konania k hrubému porušovaniu zákonných povinností.
9. Žalovaný považoval skutkový stav za spoľahlivo zistený a jeho protiprávnosť za nepochybne preukázanú, správny orgán nezistil v odvolacom konaní dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. O výške pokuty rozhoduje inšpektorát SOI, ktorý podľa § 24 ods. 1 zákona za porušenie povinnosti ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 66.400 €. Podľa § 24 ods. 5 cit. zákona sa pri určení výšky pokuty prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. Pri rozhodovaní o výške pokuty bolo prihliadnuté najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť veci, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania, ktorými sú porušenie práv spotrebiteľa pri nedodržaní zákazu žiadať od spotrebiteľov úhrady za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali. Nedodržaním dobromyseľnosti a odbornej starostlivosti zo strany predávajúceho došlo k značnému zhoršeniu postavenia a právnej ochrany spotrebiteľa. Správny orgán prihliadol na
skutočnosť, že účastník konania vyššie popísaným konaním porušil povinnosť § 4 ods. 11, v zmysle ktorej predávajúci nesmie žiadať od spotrebiteľov úhradu za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali. 10. Žalovaný prihliadol aj na to, že aktivácia služby bola vykonaná celkovo až v 55.516 prípadoch. Taktiež bolo zohľadnené aj to, že účastník konania skutočne žiadal od spotrebiteľov úhradu za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali. Tiež zohľadnil, že účel sledovaný zákonom vyjadrený v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, podľa ktorého každý spotrebiteľ okrem iného má právo na informácie, na ochranu svojho zdravia a bezpečnosti a na ochranu ekonomických záujmov vzhľadom na zistený nedostatok v zákonom požadovanej miere a úrovni dosiahnutý nebol. Správny orgán má za to, že pokuta uložená vo výške stanovenej v tomto rozhodnutí je s prihliadnutím na zákonom stanovené medze a hľadiská pokutou primeranou, citeľnou a odradzujúcou, teda takou, akú ma na mysli úniové spotrebiteľské právo a zároveň pokutou zodpovedajúcou zistenému protiprávnemu stavu a charakteru porušenia zákona.
II. žaloba a námietky
11. V žalobe žalobca namietal, že z jazykového, gramatického ako aj logického výkladu znenia ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa možno vyvodiť jednoznačný právny záver, že predmetná právna norma nepostihuje samotné poskytnutie služby alebo tovaru bez objednania, ale až žiadosť o úhradu, resp. prijatie úhrady za takúto službu alebo tovar. Inými slovami, ak predávajúci poskytne spotrebiteľovi službu alebo tovar bez objednania a nežiada alebo neprijme úhradu za takúto službu alebo tovar, predávajúci sa nedopúšťa porušenia ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. Takýto výklad je taktiež v súlade s účelom zákona, ktorý má chrániť spotrebiteľov. Ochrana spotrebiteľov však nemá spočívať v zákaze im poskytovať služby alebo tovary bez objednania ale v tom, aby spotrebitelia neboli povinní za takéto služby alebo tovary platiť cenu/odplatu. Aplikujúc vyššie uvedené na prípad aktivácie balíčka Plus Žalobcom bez objednania tejto služby spotrebiteľmi, žalovaný bol povinný dôsledne rozlišovať medzi činnosťou žalobcu, ktorá nie je zákonom o ochrane spotrebiteľa zakázaná (poskytnutie služby bez objednania, t.j. aktivácia balíčka Plus), a činnosťou žalobcu, ktorú možno označiť ako porušenie predmetnej právnej normy (žiadosť o úhradu, resp. prijatie úhrady za balíček Plus).
12. Z petitu prvostupňového rozhodnutia by sa mohlo javiť, že prvostupňový orgán za porušenie danej právnej normy považuje už samotnú aktiváciu balíčka Plus bez objednania. Keďže žalovaný prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil a plne sa stotožnil so závermi prvostupňového orgánu - možno konštatovať, že žalovaný dospel k tomu istému právnemu záveru. Žalovaný však žiadnym spôsobom v napadnutom rozhodnutí neuvádzal správnu úvahu, v čom konkrétne vidí porušenie právnej normy, t.j. z obsahu odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, či sa porušenia právnej normy mal žalobca dopustiť už zaslaním listov, aktiváciou balíčka Plus alebo až doručením faktúry spotrebiteľom po skončení kampane (t.j. obdobia, počas ktorého spotrebiteľom nevznikala povinnosť za službu platiť). V prejednávanom prípade je však potrebné dôsledne rozlišovať dva úkony žalobcu: 1/ aktivácia balíčka Plus; a 2/ žiadosť o úhradu, resp. prijatie úhrady za túto službu. Ad 1/ V súlade s vyššie uvedeným výkladom ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, samotná aktivácia balíčka Plus bez objednania nemôže byť považovaná za porušenie ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ad 2/ Keďže žalovaný nemal v konaní za preukázané, že by žalobca prijal od spotrebiteľov úhradu za službu balíčka Plus, žalobca sa ďalej zaoberal otázkou, čo je z pohľadu výkladu ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa potrebné pod týmto pojmom chápať.
13. Pre posúdenie napadnutého rozhodnutia je rozhodujúce analyzovať, čo v prípade aktivácií balíčka Plus možno chápať pod slovným spojením „žiadať úhradu“. Napadnuté rozhodnutie však v tomto smere neobsahuje žiadnu správnu úvahu, t.j. z napadnutého rozhodnutia nie je možné jednoznačne vyvodiť záver v akom úkone/v akej činnosti žalobcu žalovaný vidí „žiadosť o úhradu“. Žalobca tvrdil, že význam slova „žiadať“ je potrebné chápať ako úkon predávajúceho adresovaný spotrebiteľovi, ktorým predávajúci uplatňuje voči spotrebiteľovi určitý nárok (v tomto prípade žiada úhradu napr. formou výzvy na zaplatenie ceny). Zo znenia oznámení, ktoré žalobca spotrebiteľom zasielal (a ktoré sú súčasťou správneho spisu), jednoznačne vyplýva, že žalobca si týmito oznámeniami voči spotrebiteľom neuplatňoval žiadny nárok na úhradu, nežiadal ich o zaplatenie ceny (keďže v tom čase žalobcovi žiadny nárok na cenu ešte nevznikol). Tieto listy obsahovali výlučne informáciu o kampani (aktivovanie balíčka
Plus), dĺžke jej trvania (doba používania balíčka Plus bez povinnosti úhrady) a cenových podmienkach, ktoré začnú platiť až po skončení kampane za predpokladu, že spotrebiteľ bude naďalej službu využívať. Z týchto listov nevyplýva žiadosť žalobcu o úhradu, pretože v čase zasielania listov nebolo vôbec zrejmé, či spotrebiteľ bude aj po skončení kampane službu užívať, čo je základným predpokladom na to, aby žalobca mohol žiadať o úhradu. Tieto listy nepredstavujú právny základ pre vznik nároku na úhradu, ide výlučne o informovanie spotrebiteľov o podmienkach kampane. Navyše, samotné oznámenie o cenových podmienkach kampane v spojení s aktiváciou služby balíčka Plus nie je dôkazom toho, že žalobca skutočne po skončení kampane žiadal alebo prijal úhrady od spotrebiteľov, ktorí službu užívali naďalej.
14. Z vyššie uvedeného vyplýva, že za „žiadosť o úhradu“ je potrebné v danom prípade považovať taký úkon žalobcu urobený po skončení kampane, ktorým si voči spotrebiteľom naďalej užívajúcim službu, uplatnil nárok na cenu. Vzhľadom na to, že žalobca je platiteľom dane z pridanej hodnoty, nároky na úhradu ceny voči všetkým svojim zákazníkom môže uplatňovať (a aj tak robí) výlučne v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty formou daňových dokladov - faktúr, ktoré vystavuje (a zákazníkom doručuje) vždy na začiatku príslušného fakturačného obdobia, ktorým je spravidla kalendárny mesiac. Je teda zrejmé, že žalobca žiadal o úhradu len tých spotrebiteľov, ktorým po skončení kampane doručil faktúry. Ak teda mal žalovaný za preukázané, že žalobca vystavil a doručil faktúry za balíček Plus spotrebiteľom v počte 4 (slovom: štyri), možno dospieť k jednoznačnému právnemu záveru, že žalobca sa dopustil porušenia ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa voči 4 (slovom: štyrom) spotrebiteľom. Žalovaný mal pri rozhodovaní o uložení pokuty a jej výške zohľadňovať porušenie právnej normy výlučne vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorým žalobca aktivoval službu bez objednania a ktorých následne požiadal o úhradu (t.j. po skončení kampane ich vyzval formou doručenej faktúry na úhradu za túto službu). Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že žalovaný pochybil, keď pri určovaní výšky pokuty zohľadnil, cit: „... spoločenskú nebezpečnosť sankcionovaného konania ... a ktoré sa dotýka obrovského okruhu spotrebiteľov, viď množstvo podnetov, ktoré boli doručené správnemu orgánu.“.
15. V napadnutom rozhodnutí absentuje akákoľvek správna úvaha, v čom konkrétne žalovaný videl porušenie ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa v súvislosti s aktiváciou balíčka Plus v počte 55.516. Z napadnutého rozhodnutia nemožno dospieť ani k hmlistej predstave o tom, ktorý z úkonov žalobcu (list spotrebiteľom, aktivácia balíčka Plus, doručenie faktúr) žalovaný považuje za „žiadosť o úhradu“ a aké dôvody/argumenty ho k takémuto právnemu záveru vedú. Nepreskúmateľnosť možno vidieť i v žalobcom vytýkanej recyklácii v poradí prvého prvostupňového rozhodnutia, ktoré predchádzalo prvostupňovému rozhodnutiu potvrdenému napadnutým rozhodnutím. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán postupoval správne, keď zmenil právnu kvalifikáciu a v súvislosti s novou právnou kvalifikáciou zmenil výšku pokuty. Žalobca tvrdil, že ak prvostupňový orgán zmenil právnu kvalifikáciu, nie je možné, aby správna úvaha, ktorá ho viedla k uloženiu pokuty za predchádzajúcu právnu kvalifikáciu ostala nezmenená, osobitne ak sa podľa prvotnej právnej kvalifikácie žalobca mal dopustiť podstatne závažnejšieho správneho deliktu (agresívnej obchodnej praktiky).
16. Ak teda žalovaný v tom istom správnom konaní hodnotiac jeden a ten istý skutok žalobcu konštatoval, že dva zásadne iné správne delikty sú „závažné“ bez ďalšieho bližšieho odôvodnenia, nemožno to chápať inak ako tak, že žalovaný oba správne delikty považoval za rovnako závažné. Otázkou teda ostáva, aké dôvody viedli prvostupňový orgán k zmene výšky pokuty, ak mal za to, že dva zásadne iné správne delikty (porušenie ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa a agresívna obchodná praktika) sú rovnako závažné. Vzhľadom na bezmyšlienkovitú recykláciu v poradí prvého prvostupňového rozhodnutia chýba v prvostupňovom rozhodnutí a aj v napadnutom rozhodnutí akákoľvek správna úvaha, ktorá viedla prvostupňový orgán k zníženiu pokuty. Žalobca odôvodneniu žalovaného v časti týkajúce sa žalobcom vytýkanej recyklácií rozhodnutí prvostupňového orgánu vôbec nerozumel a považoval ho za zmätočné. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, cit. „... každé rozhodnutie je výlučne individuálne a závisí od charakteru protiprávneho konania, závažnosti porušenia povinnosti, spôsobe a následkov protiprávneho konania“. Ako je táto „individuálnosť“ rozhodnutí zohľadnená v oboch prvostupňových rozhodnutiach? Nepostupoval prvostupňový orgán v rozpore s týmto tvrdením žalovaného, keď napriek tomu, že jeden a ten istý skutok žalobcu kvalifikoval v každom svojom rozhodnutí ako iný správny delikt, prisúdil im rovnakú závažnosť? Ak je každé rozhodnutie výlučne individuálne, ako môže správny orgán mechanicky recyklovať svoje rozhodnutie? Je iba zmena právnej kvalifikácie dostatočným prejavom „individuálnosti“ rozhodnutí?
17. Za úsmevné považoval tvrdenie žalovaného, že nie je na mieste vzájomné porovnávanie rozhodnutí, keďže, cit.: „Každé správne konanie je založené na jednotnom postupe rozhodovania ...“. Neplatí presný opak? Práve preto, že každé správne konanie je založené na jednotnom postupe rozhodovania, je možné vzájomne porovnávať rozhodnutia vydané jedným správnym orgánom? Nie je to jednou zo základných zásad správneho konania, podľa ktorej správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely? Navyše tvrdenie žalovaného o „jednotnom postupe rozhodovania“ je v priamom protiklade s jeho tvrdením o „individuálnosti“ každého rozhodnutia. Žalovaný tak v napadnutom rozhodnutí uvádza jedno tvrdenie, ktoré zároveň v nadväzujúcej vete sám vyvracia. Bez ohľadu na vyššie uvedené žalobca zdôraznil, že osobitne v tomto prípade je porovnanie nielen prípustné, ale i žiadúce. Žalovaný si neuvedomoval, že v prejednávanom prípade nejde o dve, ale len o jedno správne konanie, v rámci ktorého správny orgán hodnotil jeden a ten istý skutok žalobcu a vydal dve prvostupňové rozhodnutia (keďže v poradí prvé rozhodnutie bolo odvolacím orgánom zrušené a vec bola vrátená na nové rozhodnutie). Argument žalovaného o dvoch správnych konaniach v tomto kontexte vyznieva ako absolútne nepochopenie matérie.
18. Žalovaný pri rozhodovaní o uložení pokuty a jej výške zobral do úvahy celkový počet aktivácií balíčka Plus bez objednania (55.516) a preto bola žalobcovi pokuta v podstatnom rozsahu uložená za činnosť, ktorá nie je zákonom o ochrane spotrebiteľa zakázaná. Keďže pokuta z prevažnej časti (v rozsahu až 99,9999%) sankcionuje konanie žalobcu, ktoré nie je zákonom o ochrane spotrebiteľa zakázané (samotné poskytnutie služby bez objednania), Žalobca tvrdil, že pokuta nie je primeraná. Inými slovami, je tu výrazný nepomer medzi počtom zistení porušenia príslušnej právnej normy (4 prípady) a žalovaným nesprávne označeným počtom údajného porušenia právnej normy (55.516 aktivácií balíčka Plus). Ak teda žalovaný pokutu uložil s prihliadnutím na celkový počet aktivácií balíčka Plus bez objednania (55.516), je zrejmé, že tak urobil v rozpore s podkladmi, ktoré si v tejto súvislosti sám obstaral a z ktorých má za preukázané porušenie právnej normy vo vzťahu k 4 (slovom: štyrom) spotrebiteľom. V tejto časti napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože žalobcovi bola prvostupňovým rozhodnutím, ktoré bolo napadnutým rozhodnutím potvrdené, uložená sankcia (pokuta) nielen za skutočné porušenie ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa (4 prípady porušenia) ale i za konanie, ktoré nie je porušením príslušnej právne normy (aktivácia balíčka Plus bez objednania).
19. Navyše žalovaný pri určovaní výšky pokuty zásadným spôsobom pochybil, keď, cit.: „Správny orgán zobral do úvahy, že nedeaktivovanie služby účastníka konania zo strany spotrebiteľa, ktorú si neobjednal nesmie mať za následok vznik akýchkoľvek nákladov ani iných povinností pre spotrebiteľa.“. Žalobca tvrdil, že žalovaný nerozumie ust. § 4 ods. 11 veta druhá zákona o ochrane spotrebiteľa a v danom prípade túto normu nesprávne aplikoval. Predmetnú vetu napadnutého rozhodnutia žalobca chápal tak, že výška pokuty zohľadňuje i náklady (iné ako je samotná cena služby), ktoré spotrebitelia budú musieť v súvislosti s deaktiváciou služby, ktorú si neobjednali, vynaložiť (resp. zohľadňuje i iné povinnosti, ktoré budú spotrebitelia nútení plniť), pričom by takéto náklady nemali vynakladať a takéto povinnosti nemali plniť. Žalobca zastával názor, že predmetnú právnu normu je však potrebné vykladať inak, a to tak, že spotrebitelia nie sú povinní v súvislosti s deaktiváciou služby, ktorú si neobjednali, vynaložiť žiadne náklady alebo plniť iné povinnosti. Inými slovami, spotrebitelia môžu ostať úplne pasívni, a táto pasivita nemôže ísť na ich úkor. Z tohto dôvodu nie je možné pri určovaní výšky pokuty brať do úvahy skutočnosti, ktoré nemôžu ani nastať, pretože vznik týchto skutočností právna norma priamo vylučuje.
III. argumenty žalovaného
20. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním v ktorom uviedol, že z výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé, aké konanie považoval za rozporné so zákonom. Vo výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia je uvedené protiprávne konanie pre ktoré je žalobca sankcionovaný: „...pre porušenie zákazu, v zmysle ktorého predávajúci nesmie žiadať od spotrebiteľov úhradu za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali...“ , ktoré je ešte k tomu aj zvýraznené. Následne po ňom je popísaný spôsob spáchania skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia predmetného zákonného ustanovenia. Žalovaný bližším popisom skutku konkretizoval
výrokovú časť, tak aby skutok nemohol byť zameniteľný s iným, tak ako to vyplýva z požiadaviek judikatúry NS SR. Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu v SR pritom opakovane zdôrazňuje účel vecného, časového a miestneho vymedzenia skutku v právnych veciach administratívneho trestania, ktorým je práve zamedzenie možnej zámeny, nejasností alebo iných negatívnych následkov súvisiacich s nekonkrétnym obsahom výrokovej časti administratívneho rozhodnutia. Skutok, ktorým sa žalobca dopustil porušenia zákonnej povinnosti rozpísaný vo výrokovej časti tak, aby nemohol byť zameniteľný s iným skutkom.
21. V petite napadnutého rozhodnutia je jasne uvedené, že žalobca nielenže aktivoval spotrebiteľom ako užívateľom služieb spoločnosti UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. prémiový balíček digitálnej televízie PLUS počas vymedzeného obdobia bezplatne, avšak je tam uvedená aj skutočnosť, že žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal úhradu mesačného paušálu za službu - Balíček PLUS vo výške 1,90 € napriek tomu, že spotrebitelia si službu neobjednali. Uvedená skutočnosť je nepochybne preukázaná v emailoch a listoch, ktoré žalobca zasielal spotrebiteľom v rámci svojej kampane (napríklad v znení: „...Po ukončení uvedeného obdobia môžete programovú ponuku balíčka PLUS sledovať naďalej, za cenu mesačného paušálu iba 1,90 €.“, „...Ak v období po budete mať záujem ďalej sledovať stanice balíčka PLUS, kliknite prosím sem, odhláste sa zo služby a 19 staníc, ktoré tento balíček obsahuje Vám budú automaticky deaktivované...“), bližšie špecifikovaných vo výroku napadnutého rozhodnutia ako aj v znení e-mailov, ktorými žalobca informoval spotrebiteľov o blížiacom sa konci obdobia voľného vysielania balíčka PLUS a o jeho následnom spoplatnení. Žalovaný orgán teda nesankcionoval žalobcu za samotné poskytnutie služby, ktoré si spotrebitelia neobjednali a ani netvrdí, že porušením ustanovenia § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebitelia je už aktivácia ako sa to snažil navodiť žalobca. Žalobca je postihovaný za to, že po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal úhradu mesačného paušálu za službu - Balíček PLUS vo výške 1,90 € napriek tomu, že spotrebitelia si službu neobjednali.
22. Žalobca berie výklad § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa striktne formalisticky a výlučne gramaticky. Je potrebné, aby nebol výklad braný len formálne, ale v zmysle účelu zákona, tak ako to má na mysli príslušná judikatúra súdov. V Náleze Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36) sa uvádza: „K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.“ Pričom z Dôvodovej správy k ustanoveniu § 4 ods.11 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že „účelom tohto ustanovenia je v spojitosti s § 53 ods. 8 zabezpečiť komplexnú ochranu spotrebiteľa proti nevyžiadanej dodávke tovarov alebo služieb zo strany predávajúceho. Kým Občiansky zákonník upravuje súkromnoprávny aspekt právneho vzťahu, navrhovanou úpravou sa zabezpečuje verejnoprávna ochrana spotrebiteľa. Ustanovuje sa zákaz predávajúceho žiadať od spotrebiteľa úhradu za nevyžiadanú dodávku, pričom za porušenie tejto povinnosti môže byť orgánom dozoru uložená sankcia. Ďalej sa zabezpečuje ochrana spotrebiteľa pre prípad absencie akéhokoľvek konania v prípade nevyžiadanej dodávky. Vychádza sa z predpokladu, že zodpovednosť za dodanie akéhokoľvek tovaru alebo služby v prvom rade nesie predávajúci. Nie je žiaduce, aby sa konaním predávajúceho dostal spotrebiteľ do pozície, že je povinný niečo konať alebo znášať náklady ako následok nevyžiadanej dodávky. Ustanovenie však nie je možné vykladať extenzívne tak, aby sa uplatňovalo na prípady vadného plnenia zo strany predávajúceho, ktoré spočíva v dodaní tovaru alebo služby iného, ako si objednal spotrebiteľ. Rozhodujúcou je okolnosť, že zo strany spotrebiteľa k žiadnej objednávke nedošlo, t.j. tovar alebo služba, ktorý bol spotrebiteľovi dodaný môže spotrebiteľ oprávnene považovať za neobjednaný. Dôkazné bremeno o existencii objednávky a jej obsahu znáša vždy predávajúci.“ (Dôvodová správa k zákonu č. 102/2014 Z.z.)
23. Na naplnenej skutkovej podstaty § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa postačuje, ak sa v emailoch a výzvach vôbec vyskytla informácia o tom, že spotrebiteľ má platiť úhradu za poskytovanie služby, ktorú si vôbec neobjednal, pričom nebolo potrebné, aby to striktne nazval žiadosť o úhradu; resp. aby mu z týchto listov, e-mailov priamo vyplývala žiadosť o úhradu ako to mal na mysli žalobca. Znenie e-mailov a listov, ktoré žalobca zasielal spotrebiteľom v rámci svojej kampane je dôležité posúdiť podľa obsahu a účelu a nie podľa názvu. T.j. účelom predmetného ustanovenia v zmysle Dôvodovej správy je zabezpečiť komplexnú ochranu spotrebiteľa pred nevyžiadanou dodávkou služieb. Žalovaný orgán zastáva názor, že je dôležitá obsahová stránka predmetných e-mailov a listov a čo tým chceli docieliť. Dôležitou skutočnosťou je teda komplexné preskúmanie faktickej situácie, ktorá nastala. Žalovaný orgán má teda za to, že predložené emaily a listy nemusia byť bezpodmienečne uvedené ako
žiadosti o úhradu, aby sa stali protiprávne. Postačuje pokiaľ je v nich uvedená požiadavka, ktorá je v rozpore so zákonom a ktorou sa žalobca dopúšťa protiprávneho konania. Pričom v správnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca vo výzvach a emailoch spotrebiteľa skúšal spotrebiteľov a žiadal od nich úhradu za službu, ktorú si neobjednali. Pričom žalobca nemôže žiadať od spotrebiteľa úhradu, ba nesmie takú úhradu od spotrebiteľa prijať. Je potrebné upozorniť aj na to, že v správnom konaní bolo preukázané, že žalobca nielen zasielal e-maily a výzvy, ale ich aj skutočne účtoval. Predávajúci po uplynutí vymedzeného obdobia účtoval úhradu mesačného paušálu za službu - Balík PLUS vo výške 1,90 € nasledujúcim spotrebiteľom: - p. RNDr. Igorovi Kudríkovi (podnet č. 1385/2015) (faktúra s dátumom vyhotovenia dňa 04.11.2015, variabilný symbol: 7226792, poradové číslo faktúry: 107443680 - Balík Plus 03.11.2015-02.12.2015), p. Ing. Luben Patorčev (podnet č. 1308/2015) (faktúra s dátumom vyhotovenia dňa 04.11.2015, variabilný symbol: 4461540, poradové číslo faktúry: 107409255
- Balík Plus 03.11.2015-02.12.2015), p. Petrovi Čintalovi (podnet č. 1307/2015) (faktúra s dátumom vyhotovenia dňa 04.11.2015, variabilný symbol: 6491753, poradové číslo faktúry: 107487145 - Balík Plus 03.11.201502.12.2015), p. Ing. Ivete Kikovej (podnet č. 1266/2015) (faktúra s dátumom vyhotovenia dňa 04.11.2015, variabilný symbol: 7120722, poradové číslo faktúry: 107441567 - Balík Plus 03.11.2015- 02.12.2015).
24. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že ak predávajúci niečo dodá spotrebiteľovi zadarmo, bez toho, aby si to spotrebiteľ vyžiadal nemôže od neho prijať a ani žiadať žiadnu úhradu, čo žalobca nedodržal. Žalovaný svoje závery opieral aj o Komentár k predmetnému ustanoveniu (www. epi.sk, autor: JUDr. Jana Drgoncová, od 01.05.2014), v ktorom sa uvádza „§ 4 ods. 11 zavádza v zákone o ochrane spotrebiteľa (v Občianskom zákonníku a iných právnych predpisoch toto právo spotrebiteľa už roky zakotvené je) významnú súčasť ochrany spotrebiteľa, ktorou je jeho ochrana pred dodávkami výrobkov a služieb, ktoré si neobjednal. V takom prípade platí zásada, že spotrebiteľ platí len za to, o čo prejavil záujem kúpiť, a že tento záujem sa prejavuje objednávkou. Ak predávajúci dodá spotrebiteľovi výrobok, poskytne mu službu alebo elektronický obsah bez prejavu vôle spotrebiteľa, nemôže žiadať od spotrebiteľa úhradu, ba nesmie takú úhradu od spotrebiteľa prijať ani vtedy, keby mu ju spotrebiteľ dával dobrovoľne. Spotrebiteľ nemá povinnosť upovedomiť predávajúceho, že prijal nevyžiadanú dodávku. Zákon ho oslobodzuje od všetkých nákladov, ako aj od zaťaženia akýmikoľvek povinnosťami, ak po prijatí nevyžiadanej dodávky spotrebiteľ zostane nečinný. Súčasťou ochrany spotrebiteľa je aj procesnoprávna ochrana. O tom, že si spotrebiteľ výrobok, službu alebo poskytnutý elektronický obsah objednal, dôkazné bremeno zaťažuje predávajúceho.“
25. Pre zodpovednosť žalobcu ako predávajúceho je dôležitá skutočnosť, že žalobca aktivoval vybraným spotrebiteľom - zákazníkom svoju službu bez toho, aby o ňu spotrebitelia sami prejavili záujem. V danom prípade je právne irelevantné, či bola aktivácia počas vymedzeného obdobia spočiatku bezplatná a až po uplynutí tohto obdobia vznikla pre spotrebiteľov povinnosť uhradiť mesačný paušál za službu účastníka konania (vo výške 1,90 €/mesiac). Podstatná je skutočnosť, že žalobca ako predávajúci žiadal následne od spotrebiteľov, aby vykonali platby za produkty dodané predávajúcim, pričom si ich spotrebitelia neobjednali. Na to, aby bolo možné považovať produkt (t.j. službu) za objednaný zo strany spotrebiteľa je nutné, aby spotrebiteľ urobil prejav vôle. Podľa názoru žalovaného orgánu však nepostačuje len tzv. omisívne konanie spotrebiteľa (opomenutie konania ako nečinnosť, mlčanie a pod.), t.j. v danom prípade nevyjadrenie nezáujmu o služby balíčka PLUS. V danom prípade je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že u žalobcu vzhľadom na predmet a obsah vykonávanej podnikateľskej činnosti sa predpokladá, že disponuje profesionálnymi skúsenosťami, vo vzťahu k spotrebiteľom rešpektuje právnu reguláciu záväzkovo právnych vzťahov, ako aj ochranu poskytnutú ďalšími normami spotrebiteľského práva. Ak by žalobca skutočne riadil platným zákonom, bezplatne by deaktivoval službu PLUS, ktorú poskytol spotrebiteľom grátis, bez toho aby požadoval jej deaktivovanie samotným spotrebiteľom - čiže úkonu ktorý nie je spotrebiteľ povinný vykonať alebo by automaticky nepredlžoval službu a za jej používanie neúčtoval poplatky.
26. Žalovaný považoval za dostatočné a správne odôvodnenie výšky pokuty, ktoré použil v rámci I. a II. správneho konania. Spoločenskú nebezpečnosť videl žalovaný v tom, že takýmto konaním, ktoré je práve v rozpore s § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa je dotknutý široký okruh spotrebiteľov, tak uviedol v odôvodnení II. stupňového správneho rozhodnutia. Žalobca nemôže svojvoľne aktivovať službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali a následne potom im ponúknuť buď možnosť deaktivovania, čiže urobenia nejakého úkonu, resp. od nich žiadať úhradu za poskytnutú službu. Pričom toto konanie sa týkalo všetkých spotrebiteľov, ktorým bola aktivovaná služba nielen tých ktorým bola doručená faktúra.
Žalovaný orgán pri určovaní výšky pokuty bral do úvahy aj skutočnosť, že žalobca svojím konaním, celkovo v štyroch vymedzených obdobiach, tj. 03.10.2015 - 02.11.2015, 28.10.2015 - 30.11.2015, 30.10.2015 - 02.12.2015 a 06.11.2015 - 10.12.2015, aktivoval spotrebiteľom svoju službu - prémiový balíček digitálnej televízie PLUS, pričom po uplynutí vymedzeného bezplatného obdobia žiadal od spotrebiteľov úhradu mesačného paušálu za službu vo výške 1,90 €, napriek tomu, že spotrebitelia si službu neobjednali. Žalovaný súčasne zohľadnil skutočnosť, že aktivácií vo vzťahu k spotrebiteľom bolo vykonaných zo strany žalobcu celkovo až 55 516. V neposlednom rade bola zohľadnená aj skutočnosť, že orgánom dozoru bolo zistené a preukázané, že žalobca v určitých prípadoch (konkrétne u štyroch spotrebiteľov) (ak spotrebitelia nedeaktivovali službu, ktorú si však ani neobjednali a pod.), skutočne účtoval úhradu mesačného paušálu za službu vo výške 1,90 € (uvedené preukazujú faktúry predložené účastníkom konania). To, že žalobca ako predávajúci žiadal spotrebiteľov, aby vykonali úhrady za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali, možno považovať za veľmi závažné, nakoľko predávajúci nesmie vznik povinnosti spotrebiteľa uhradiť službu spájať s nevyjadrením nesúhlasu s poskytovaním danej služby.
27. Orgány verejnej správy pri vydávaní rozhodnutia postupovali v súlade so zákonom a napadnuté rozhodnutia považuje za súladné s § 47 Správneho poriadku. Výroková časť spĺňa všetky podstatné náležitosti, ktoré sú nevyhnutné pre splnenie podmienky preskúmateľnosti uvedených v rozhodnutí. Výrok rozhodnutia obsahuje povinné obsahové náležitosti je formulovaný jasne a určito a žalovaný sa k jeho obsahovej stránke a určitosti vyjadril vo vyšších častiach svojho vyjadrenia. Odôvodnenie I. stupňového ako aj II. stupňového správneho rozhodnutia považuje žalovaný orgán za výstižné vyjadrenie všetkých skutočností potrebných pre posúdenie skutočného stavu veci. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, z akých skutočností vychádzal pri rozhodovaní, neobmedzil sa len na strohé uvedenie zákonného ustanovenia, ale popísal priebeh správneho konania a náležite vysvetlil a odôvodnil svoj názor. Argumenty podané v žalobe sú neodôvodnené, keďže sa v rámci správneho konania žalovaný riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu žalovaného správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia právnych predpisov. Je nevyhnutné, aby sa správny orgán vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré sú nevyhnutné pre správne posúdenie veci, nie je však potrebné na vystihnutie podstaty veci aby sa odôvodnenie zaťažovalo bezvýznamnými údajmi a úvahami, ktoré by ho robili nezrozumiteľným. Podľa názoru žalovaného orgánu odôvodnenie rozhodnutia obsiahlo všetky podstatné skutočnosti a preto je v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku.
28. Práve žalobca je tým, kto nerozumie podstate správneho konania vrátane odvolacieho konania, nakoľko v prípade pokiaľ sa I. stupňové správne rozhodnutie zruší a vráti na nové konanie nemožno naňho prihliadať, nakoľko má charakter rozhodnutia, ktoré ako keby neexistovalo. Žalovaný podložil svoje závery názorom odborníkov vyjadrené v tomto znení: „Ak zruší odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového orgánu v celom rozsahu a vec mu vráti, odstráni sa podľa názoru Najvyššieho správneho súdu predmetné rozhodnutie úplne, takže prvostupňový správny orgán, keď rozhoduje o veci znovu, môže vydať i rozhodnutie vecne odlišné od svojho predchádzajúceho rozhodnutia. Nové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu po opätovnom prejednaní veci je rozhodnutím prvoinštančným a možno sa proti nemu odvolať. (Boh. A 1184/22)“ Vzhľadom na to bolo potrebné, aby I. stupňový správny orgán sa riadil právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí č. SK/0044/99/2017 zo dňa 18.12.2017; čo aj urobil a pristúpil k zmene oznámenia o začatí správneho konania, (s prihliadnutím na daný skutkový stav a právnu kvalifikáciu) a taktiež vydal nové I. stupňová správne rozhodnutie, ktoré odzrkadľuje porušenú povinnosť zákona o ochrane spotrebiteľa. V uvedenej súvislosti žalovaný orgán poukazuje na príslušnú judikatúru, o ktorú opieral svoje závery a to rozsudok NS SR č 4SŽO/23/2016, v ktorom samotný NS SR uviedol, že nové rozhodnutie môže byť obsahovo totožné so zrušeným rozhodnutím a to konkrétne: „Pri zrušení rozhodnutia a jeho vrátení na nové konanie a rozhodnutie je prvostupňový orgán viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. Tento právny názor musí byť v rozhodnutí o odvolaní jednoznačne vyjadrený v odôvodnení. Táto viazanosť platí iba za predpokladu, že počas nového prejednania nevyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré odvolaciemu orgánu neboli známe. Prvostupňový orgán je povinný vydať nové rozhodnutie vo veci s náležitosťami podľa § 47 správneho poriadku. Nevylučuje sa, že nové rozhodnutie bude/nebude obsahovo totožné so zrušeným rozhodnutím, najmä ak vyjdú najavo nové skutočnosti a dôkazy, pre ktoré sa nebude prvostupňový správny orgán stotožňovať s právnym názorom odvolacieho orgánu.“
29. Žalovaný považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za dostatočne a rozsiahlo odôvodnené a nemal za to, že by došlo zo strany prvostupňového správneho orgánu k „recyklácií“ rozhodnutí. Žalovaný orgán nepovažuje za nutné, aby prvostupňový správny orgán menil odôvodnenie prvostupňového správneho rozhodnutia v takom rozsahu ako požaduje žalobca. Prvostupňový správny orgán nebol vôbec povinný odôvodňovať, prečo sa výška uloženej pokuty v novom rozhodnutí líši od predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré bolo II. stupňovým správnym orgánom zrušené, keďže toto podľa záverov platnej judikatúry vôbec neexistuje. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite zdôvodnené. Uvedené skutočnosti boli pri ukladaní výšky pokuty dodržané.
30. Prvostupňový správny orgán zohľadnil zmenu právnej kvalifikácie pri určovaní výšky pokuty a pokutu zmenil tak, aby zodpovedala charakteru a rozsahu porušenej povinnosti. Pri určovaní výšky pokuty prihliadal na to, že došlo k porušeniu zákazu žiadať od spotrebiteľa úhrady za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali. Žalovaný zohľadnil pri ukladaní výšky pokuty spoločenskú nebezpečnosť sankcionovaného konania, ktorá spočíva predovšetkým praktizovaním konania, ktoré je priamo v zákone o ochrane spotrebiteľa zakázané a ktoré sa dotýka obrovského okruhu spotrebiteľov, viď množstvo podnetov, ktoré boli doručené správnemu orgánu. Pri ukladaní výšky pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pre ukladanie sankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmanom prípade nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchaniu správneho deliktu. Výška sankcie je proporcionálna k dopadu a negatívnym následkom na spotrebiteľov - došlo k vážnemu zásahu do práv spotrebiteľov.
31. Pokuta uložená vo výške stanovenej v tomto rozhodnutí mala nielen preventívny charakter, ale aj výchovný charakter; pôsobí tak, aby nedochádzalo zo strany účastníka konania k hrubému porušovaniu zákonných povinností. Hoci žalobca tvrdil, že konal v súlade so zákonom, o jeho protiprávnosti však svedčí množstvo podnetov, ktorými bola Slovenská obchodná inšpekcia zahltená viď. spisový materiál, v ktorých spotrebitelia poukazujú práve na to, že prečo majú platiť za niečo čosi neobjednali. Žalovaný podporne pridal výpis rozhorčenej komunikácii spotrebiteľov, ktorú nám predložili samotní podávatelia podnetov a z ktorej je možné usúdiť, že žalobca žiadal o úhradu poskytnutej služby neoprávnene. V uvedenom prípade išlo o 55.516 takýchto prípadov aktivácie balíčka PLUS, pričom nie každý spotrebiteľ si to mohol všimnúť a reagovať na dané protiprávne konanie, tak ako to uvádzali aj samotní spotrebitelia vo svojich podnetoch, že im to nebolo doručené, že si to nevšimli a pod. Takéto konanie považuje žalovaný za obzvlášť nebezpečné a je potrebné ho striktne postihovať. Nakoľko v budúcnosti by žalobca mohol svojvoľne aktivovať obdobnú službu a spoplatniť ju, avšak za oveľa vyššiu cenu, samozrejme bez súhlasu spotrebiteľov, ktorí budú mať povinnosť opäť vykonať úkon na deaktivovanie danej služby, ktorú si neobjednali, resp. hradiť vysoké poplatky za neobjednané služby.
IV. Konanie pred správnym orgánom
32. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 03.08.2022. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku.
V. Relevantné právne predpisy
33. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/> o priestupkoch v znení neskorších predpisov, Predávajúci nesmie žiadať alebo prijať od spotrebiteľa úhradu za dodaný výrobok, poskytnutú službu alebo poskytnutý elektronický obsah,12ca) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2007/250/20151101.html> ktorý si spotrebiteľ neobjednal. Nečinnosť spotrebiteľa po prijatí nevyžiadanej dodávky podľa prvej vety nemá za následok vznik akýchkoľvek nákladov ani iných povinností pre spotrebiteľa.
34. Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona, za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa28) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/20151101.html> uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2007/250/20151101.html> alebo § 26 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2007/250/20151101.html> pokutu do 66.400 €; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166.000 €.
35. Podľa § 24 ods. 5 cit. zákona, pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.
36. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
37. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
VI. Posúdenie veci správnym súdom
39. „Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.“ (NS SR spis. zn. 2Sžo/32/2014) Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou <http://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=2108584&f=3> zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny
poriadok. Je veľmi dôležité uviesť, že v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať.
40. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu ( priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchala a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. U právnických osôb sa zodpovednosť za správny delikt posudzuje bez ohľadu na zavinenie t. j. ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt. Táto koncepcia sa vzťahuje aj na zákon č. 250/2007 Z. z., kedy sa pri preukazovaní, či sa stal správny delikt odpadá zavinenie ako prvok zodpovednostného vzťahu. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu.
41. Z pripojeného administratívneho spisu, z dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vyplynulo, že opis skutku vyplývajúceho z vykonaných dôkazov bol totožný so skutkom, ako bol opísaný v napadnutých rozhodnutiach a súd nemal žiaden relevantný dôvod spochybňovať skutkové ani právne závery žalovaného. Žalobca namietal nesprávnu interpretáciu ust. § 4 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa s tým, že právna norma nepostihuje samotné poskytnutie služby alebo tovaru bez objednania, ale až žiadosť o úhradu, resp. prijatie úhrad za tovar. Preto samotná aktivácia balíčka Plus bez objednania nemohla byť považovaná za porušenie ust. § 4 ods. 11 cit. zákona. Uvedenú námietku vyhodnotil správy súd ako irelevantnú, pretože zo skutku, tak ako bol riadne preukázaný vyplávalo, že žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal od spotrebiteľov úhradu mesačného paušálu za službu balíček plus v sume 1,90 € napriek skutočnosti, že spotrebitelia si službu neobjednali. Dôkazy založene v administratívnom spise (emaily, listy) konanie žalobcu riadne preukazovali, preto interpretácia cit. ustanovenia bola zo strany orgánov verejnej správy správna. Zákon v takomto prípade chráni spotrebiteľov pred nevyžiadanou dodávkou služieb zo strany dodávateľov a definuje ho ako protiprávne konanie, za ktoré podnikateľskému subjektu hrozí sankcia. Dôležitou je pritom skutočnosť, že zo strany spotrebiteľa k žiadnej objednávke nedošlo a preto ak mu bola dodaná taká služba, dôvodne ju môže považovať za neobjednanú. Orgány verejnej správy dôsledne narábali s dôkazmi a uvádzali konkrétne prípady, kedy si žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia účtoval úhradu mesačného paušálu za poskytnutú službu. Žalovaný prijal správny interpretačný záver podľa ktorého, ak predávajúci niečo dodá spotrebiteľovi zadarmo, bez toho, aby si to spotrebiteľ vyžiadal - nemôže od neho prijať ani žiadať úhradu; čo žalobca nedodržal.
42. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd hodnotí však preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úvah a zvážení správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými obmedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V danom prípade obe napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy spĺňajú naň kladené kritéria vo všetkých aspektoch.
Treba v danej súvislosti uviesť, že závery správneho orgánu sa uskutočňujú v rámci tzv. voľnej úvahy (diskrečná právomoc), v ktorej správny orgán v zákonom stanovenom limite uplatní svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania. Podľa názoru súdu sa žalovaný ani prvostupňový orgán z takto vymedzeného rámca jeho diskrečnej právomoci neodklonili, kedy riadne dôvodili, prečo je žalobcovo konanie protiprávne a aká výška sankcie je za takéto protiprávne konanie adekvátna. V napadnutých rozhodnutia bolo definované protiprávne konanie žalobcu so zistením, že aktivoval spotrebiteľom ako užívateľom jeho služieb prémiový balíček digitálnej televízie PLUS počas vymedzeného obdobia bezplatne, kedy po jeho uplynutí žiadal úhradu mesačného paušálu za službu Balík PLUS vo výške 1,90 € napriek skutočnosti, že si spotrebitelia uvedenú službu neobjednali. Žalovaný uviedol vzory emailov a listov, ktoré boli zaslané spotrebiteľom o aktivácii predmetnej služby, spolu s podaniami spotrebiteľov, že im boli oznámenia skutočne zaslané. V úhrne malo ísť o 55.516 aktivácií Balíka PLUS vo vzťahu k spotrebiteľom. Zároveň žalovaný uviedol dôkazy preukazujúce, že žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia skutočne účtoval úhradu mesačného paušálu za službu Balík PLUS konkrétne označeným spotrebiteľom, čím porušil ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska zistenia skutkového stavu, jeho právnej kvalifikácii, správny súd nemohol akceptovať žalobcovu námietku o nezrozumiteľnosti napadnutých rozhodnutí. Orgány verejnej správy uvádzali vo svojich rozhodnutiach relevantné závery, ktoré jasne vyplývali zo zisteného skutkového stavu, rozsahu a dôsledkov protiprávneho konania žalobcu.
43. Správny súd rovnako považoval za irelevantné úvahy o „recyklácii“ predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo v administratívnom konaní zrušené druhostupňovým orgánom verejnej správy. Orgán verejnej správy neporušil svojím nasledovným postupom zákon a nemal ani povinnosť osobitne odôvodňovať zníženie výšky pokuty, resp. zmenu právnej kvalifikácie skutku v komparácii s pôvodne zrušeným prvostupňovým rozhodnutím. Rovnako nemal povinnosť pri vlastnej správnej úvahe sa zrušeným rozhodnutím zaoberať. Správny súd nemohol na základe takejto polemiky žalobcu konštatovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, pretože uložená pokuta zodpovedala zmene právnej kvalifikácie, ako aj charakteru a rozsahu porušenej povinnosti. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorá sa týkala určenej výšky pokuty za porušenie právnej povinnosti. V danom prípade sa správny súd zameral na to, či závery orgánov verejnej správy neboli arbitrárne. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a záverov uvedených v nich musel správny súd konštatovať, že správna úvaha neprekročila zákonné medze, žalovaný zohľadnil pri ukladaní sankcie spoločenskú nebezpečnosť, vychádzal pritom z tzv. generálnej a individuálnej prevencie a v neposlednom rade dôvodil proporcionalitu k dopadu a negatívnym následkom u spotrebiteľov.
44. Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak má ísť o dôvod zrušenia rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. b), podľa ktorého sa musí zrušiť rozhodnutie, ak ho vydal orgán ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Na takúto vadu musí správny súd prihliadnuť ex offo, keďže ide o neodstrániteľnú procesnú vadu pred správnym súdom, ale otázku právomoci žalovaného namietol žalobca v tomto konaní. Správny súd uvádza, že v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., orgánmi verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa sú: a) ministerstvo, b) orgány dozoru8) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/20220701> a iné príslušné orgány podľa osobitných predpisov,22d) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/20220701> c) obce. Odkaz 22d pritom upriamuje aj na § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 351/2011 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2011/351/> o elektronických komunikáciách s tým, že Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb je orgánom štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií. Tu však treba uviesť, že podľa § 6 ods. 3 písm. d) zákona č. 351/2011 Z. z. Úrad ako národný regulátor a cenový orgán v oblasti elektronických komunikácií chráni záujmy koncových užívateľov s ohľadom na kvalitu a ceny služieb. Právomoc Úradu je daná v posudzovaní kvality služby, t. j. či služba spĺňa isté charakteristiky (vlastnosti, znaky) a má schopnosť uspokojovať stanovené, resp. predpokladané potreby koncových užívateľov a v oblasti cenovej podľa zákona o cenách. Posudzovanie porušenia povinnosti podľa § 4 ods. 11 zákona č. 250/2007 Z. z. je zverené v zmysle § 20 cit. zákona Slovenskej obchodnej inšpekcii. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný orgán verejnej správy mal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný ako príslušný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neexistuje žiaden zo
zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
45. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať.
46. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).