Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/934/2015

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu O. G., bytom P., T. XXXX/4, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Koncová & Partners, s.r.o. so sídlom v Trenčíne, Legionárska 7158/5, IČO: 47 256 907, proti žalovanému Profi Credit Slovakia, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti časti právnych úkonov a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 09. júla 2015, č.k. -92, jednohlasne, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 106,06 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu AK Koncová & Partners, s.r.o. so sídlom v Trenčíne.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8400051395 zo dňa 27.11.2012 je v časti dohody o úrokovej sadzbe a RPMN, uvedených v bode 6. zmluvy, v časti bodu 8. zmluvy o dohode o poskytnutí služby a v časti bodu 13.2. zmluvných dojednaní k tejto zmluve o možnosti uplatnenia zrážok zo mzdy neplatná. Zároveň určil, že Rozhodcovská zmluva č. 8400051395 zo dňa 27.11.2012 je neplatná. Určil, že zmluva o Revolvingovom úvere č. 8500034219 zo dňa 30.10.2013 je v časti dohody o úrokovej sadzbe a RPMN, uvedených v bode 6. zmluvy, v časti bodu 8. zmluvy o dohode o poskytnutí služby a v časti bodu 13.2. zmluvných dojednaní k tejto zmluve o možnosti uplatnenia zrážok zo mzdy neplatná. Určil, že rozhodcovská zmluva č. 8500034219 zo dňa 30.10.2013 je neplatná. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 500,- eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 489,86 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku Advokátskej kancelárii AK Koncová & Partners s.r.o..

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca so žalovaným uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere dňa 27.11.2012, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.500,- eur, a zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 30.10.2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.500,- eur. V zmysle prvej zmluvy poskytol žalovaný žalobcovi sumu 1.500,- eur s dobou splácania 24 mesiacov, výšku mesačnej splátky 103,70 eur. Celková výška, ktorú mal žalobca vrátiť bola 2.488,80 eur, RPMN bola 64,33% a ročná úroková sadzba 70%. V zmysle druhej zmluvy poskytol žalovaný žalobcovi sumu 1.500,- eur s dobou splácania 42 mesiacov, s výškou mesačnej splátky 80,37 eur. Celková čiastka, ktorú mal žalobca žalovanému vrátiť bola 3.375,54 eur, RPMN bola 69,72% a ročná úroková sadzba 70,01%. Žalobca v prípade oboch úverových vzťahov uzavrel so žalovaným dohodu o zrážkach zo mzdy v zmysle § 551 OZ. Dňa 23.11.2012 a 28.10.2013 uzavreli účastníci rozhodcovské zmluvy. Z bodu 5. oboch zmlúv vyplýva, že akékoľvek nezrovnalosti, nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo

súvisiace s ustanoveniami zmluvy o úvere porušením, ukončením, či neplatnosť zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým zo stálych rozhodcovských súdov. Podľa bodu 7. oboch zmlúv má žalobca možnosť do 14 dní písomne od zmluvy odstúpiť. Z výpisu bankových účtov bolo zistené, že dňa 28.11.2012 žalovaný previedol žalobcovi na účet 1.210,13 eur a 31.10.2013 1.284,25 eur. Dňa 18.07.2014 Stály rozhodcovský súd Victoria rozhodcovský súd v Žiline rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 1.194,40 eur s konkrétne určenou zmluvnou pokutou, úrokom z omeškania. Základom rozhodovania bol zmluvný vzťah založený zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa 27.11.2012, pričom rozsudok nadobúda právoplatnosť dňa 12.09.2014.

Súd prvého stupňa v prvom rade riešil otázku naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80c O.s.p. s tým, že dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca ako spotrebiteľ postavenie slabšej strany, v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych spoločenstiev a tiež domáca právna úprava, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov. Jeho postavenie sa stane istejším, nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi.

Ďalej súd posudzoval daný právny vzťah v súlade s ust. § 52 ods. 1 - 4 OZ, § 3 ods. zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ďalej § 1 ods. 1, 2 zák.č. 129/2010 Z.z., § 53 ods. 1, 6 OZ, § 39 OZ. Potom dospel k záveru, že vo vzťahu k výške dohodnutých úrokových sadzieb, ktoré boli 70, resp. 70,01% ročne, dospel k záveru, že na internetovej stránke NBS možno zistiť úrokové sadzby podobných úverov poskytovaných obchodnými bankami v rovnakom období. Podľa týchto informácií boli úroky v novembri 2012 14,90% a v októbri 2013 15,10% ročne. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie NS SR sp.zn. ). Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval obe zmluvy v časti dohody o ročnej úrokovej sadzbe a s tým súvisiacej RPMN za neplatné. Dohodnuté úroky viac ako dvojnásobne prevyšujú úroky poskytované bankami. Možno pripustiť, že nebankové subjekty znášajú pri poskytovaní úverov vyššiu mieru rizika a možno vo všeobecnosti akceptovať vyššie úroky, avšak nie viac ako dvojnásobne oproti priemeru bánk. Je potrebné zohľadniť aj konkrétne okolnosti prípadu. V tejto veci nepostupoval žalovaný s náležitou starostlivosťou a netvrdil, ani nepreukázal, že by ho zaujímali konkrétne majetkové, finančné, osobné pomery žalobcu a teda jeho schopnosť poskytnuté úvery splácať, prípadne zamestnávateľ nebol zisťovaný ani pre účely dohody o zrážkach zo mzdy. Tento prístup žalovaného len dokumentuje jeho výhradne ekonomické záujmy, prezentované výškou dohodnutých úrokov bez ohľadu na to, či poskytnuté úvery môže dlžník splácať tak, aby ho neprimeraným spôsobom nenarušilo zásadne kvalitu jeho života. Pre dôvod rozporu s dobrými mravmi mal súd za to, že obe zmluvy sú neplatné aj v časti bodov 8.1, 8.2, teda dohody o poskytovaní služieb. Túto zmluvnú podmienku nemožno považovať za individuálne dojednanú, bola súčasťou vopred pripraveného formulára a na tom nemení nič skutočnosť, že k tejto zmluvnej podmienke nemusel žalobca pristúpiť. Takéto zmluvné podmienky sú neprimerané v neprospech spotrebiteľa, a teda neplatné. Navyše žalovaný už zaplatenú službu podmieňuje splnením ďalších podmienok dlhodobá pracovná neschopnosť a dostáva dlžníka do situácie, keď hoci za službu zaplatil, nemusí podľa zmluvy nastať situácia, kedy by o zaplatenú službu mohol požiadať.

Rovnako za neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle § 551 ods. 1 považoval súd aj body 13.2 zmluvných dojednaní. Žalobca v konaní uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 posledná veta zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nárok súd uznal za dôvodný. Žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva osobitnými predpismi a z tohto titulu má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva zodpovedá. Je nepochybné, že žalovaný ako druhá zmluvná strana je zodpovedný za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu. Súd uplatnenú výšku zadosťučinenia vo výške 500,- eur považuje za primeranú výške úveru, morálnej a majetkovej ujme žalobcu. Pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia je potrebné skúmať, či spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie spotrebiteľského práva. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Na tomto nič nemení ani fakt, že body 13.2 zmlúv sú formulované nie ako dohody o zrážkach zo mzdy, ale ako možnosť predložiť zamestnávateľovi osobitne uzavretú dohodu o zrážkach zo mzdy. Už tento postup dokumentuje nekalé praktiky žalovaného, ktorý sa snaží zmiasť klienta, obísť možné rozhodnutie tejto podmienky ako neprijateľné. Súd sa nezaoberal

platnosťou samostatných dohôd o zrážkach zo mzdy, nakoľko ho žalobca nežiadal, čo napokon mohol ťažko urobiť, keď kópiu týchto dohôd neobdržal.

Čo sa týka námietky vo vzťahu k veci rozhodnutej a neplatnosti rozhodcovských zmlúv súd uvádza, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci ako je exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského rozsudku nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne konštatovať rozbor rozhodcovského rozsudku so zákonom.

S prihliadnutím na § 54 ods. 1 za neprimerané je potrebné považovať rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi v rovnaký deň ako boli uzavreté zmluvy o revolvingovom úvere. Uvedené rozhodcovské zmluvy boli uzavreté v typizovanej formulárovej podobe, žalovaný ich predkladal v predtlači, dopĺňali sa len údaje o žalobcovi ako meno, bydlisko a dátum narodenia a veriteľ potom mohol na základe takejto zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ tým stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste príslušnom, v mieste svojho bydliska. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konania a to preukázateľne. Spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana neprofesionál nie je schopný v danom momente pochopiť a zvážiť všetky dôsledky predložených dokumentov. Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení výslovne vymienil žalobca a vzhľadom na charakter zmluvy nemožno dospieť k záveru, že by žalobca mal možnosť do obsahu zmlúv akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednané zmluvné podmienky je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť obsah, čo je daný prípad (§ 53 ods. 2 . Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto v oboch prípadoch považovať v celosti za neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa s prihliadnutím na § 53 ods. 1 ako aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Preto rozhodcovskú zmluvu súd vyhodnotil ako nekalú, postihujúcu sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 OZ. Ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp.zn. . Čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mal povinný právo od zmluvy jednostranne odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od jej uzavretia, súd uvádza, že od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútnej neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Znenie rozhodcovskej zmluvy nemusí odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Poukázal na nález Ústavného súdu sp.zn. zo dňa 24.05.1995.

Podľa § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ sa proti porušiteľovi môže na súde domáhať ochrany svojho práva s tým, že žalobca ako spotrebiteľ bol nútený dohodu o zrážkach zo mzdy podpísať ako súčasť formulárovej úverovej zmluvy a tým sa podrobiť vykonávaným zrážkam bez možnosti zabránenia ich výkonu. Dohodou o zrážkach zo mzdy nemožno zabezpečiť budúcu pohľadávku ako je v tomto prípade. Poukázal tiež na závery komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých praktik predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 21.01.2011 pod č. 8636/2010-110.98, 113.179.

Žalobca si tiež v konaní uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 posledná veta zák.č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia je potrebné skúmať, či spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie spotrebiteľského práva. Nemusí preukázať, že titulom porušenia spotrebiteľského práva spotrebiteľovi bola ujma skutočne spôsobená. Preto súd uplatnenú výšku zadosťučinenia vo výške 500,- eur považuje za primeranú výške úveru, morálnej a majetkovej ujme žalobcu.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p., kedy žalobcovi ako úspešnému účastníkovi bola priznaná náhrada trov konania v súvislosti s trovami právneho zastúpenia, kedy hodnota spojených veci predstavuje 1. neurčiteľná - neplatnosť zmluvy, 2. neurčiteľná - neplatnosť zmluvy 2,

3. 500,- eur primerané zadosťučinenie, hodnota úkonu predstavuje 64,54 + 1/3-ina zo 64,54 + 1/3-ina z 34,84 = 97,67 eur. Trovy právneho zastúpenia spočívali v úkonoch právnej pomoci prevzatie veci, podanie návrhu na súde, účasť na pojednávaní, vyjadrenie na súde, účasť na pojednávaní a vyhlásení rozsudku + 6x paušál 8,39 eur a spolu trovy právneho zastúpenia takto predstavujú 489,86 eur, k náhrade ktorých bol zaviazaný žalovaný, ktorý v konaní úspech nemal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu k náhrade trov konania, prípadne zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Vo vzťahu k výroku o určenie neplatnosti časti zmluvy vo vzťahu k úrokovej sadzbe a RPMN uviedol, že finančným trhom sa rozumie s subjektov finančného trhu nástrojov a transakcií s tým, že zákonodarca výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytovanie finančných prostriedkov. Porovnávacím kritériom je finančný a nie bankový trh. Odplata, ktorá bola regulovaná v zmysle ust. § 53 ods. 6 vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa. Pri porovnaní výšky odplaty s hodnotou priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola podstatne prevýšená obvyklou odplatou vzhľadom na spôsob jej určovania v korelácii s tým, že ide o odplatu na finančnom trhu, je hodnota priemernej odplaty určovanej Ministerstvom financií SR. Táto bola v rozhodnom období vo výške 46,35% a v prípade druhej zmluvy 45,94% a preto odplata dohodnutá v zmluvách túto podstatným spôsobom neprevyšovala. Vo vzťahu k absolútnej neplatnosti, teda rozporu s dobrými mravmi poukázal na tú skutočnosť, že zmluva o revolvingovom úvere je výsledkom dohody zmluvných strán, pričom súd rozpor s dobrými mravmi nekonštatuje vo vzťahu k zmluve ako dvojstrannému právnemu úkonu. Vo vzťahu k výroku určenia neplatnosti časti zmluvy o úvere v časti bodu 8. uviedol, že dohoda o poskytnutí služby je individuálne uzavretá a nejde o predpokladanú podmienku pre vznik zmluvy o úvere. Skutočnosť, že je na tej istej listine ako samotná zmluva o úvere, resp. že bola vopred formulovaná žalovaným neznamená automaticky ten záver, že nejde o individuálne dohodnutý a uzavretý právny úkon. Individuálny znamená nielen reálnu možnosť spotrebiteľa určitú podmienku formulačne ovplyvniť, ale predovšetkým možnosť spotrebiteľa dosiahnuť, že takáto podmienka sa nestane súčasťou jeho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby to zmenilo jeho postavenie oproti tomu stavu, ak by podmienku prijal. Poukázal na ust. § 93b zák.č. 483/2001 Z.z., ktorý ukladá povinnosť navrhnúť spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku s tým, že dohoda o poskytnutí služby je samostatným úkonom a jej vznik nie je podmienkou pre vznik zmluvy o úvere. Dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpisovaná, pričom dlžník podpisom tlačiva žiadosti zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky dohodu o poskytnutí služby. Súd ďalej tvrdí, že podmienky majú byť pre spotrebiteľa neprimerané, lebo sa zaväzuje zaplatiť za službu, ktorú nedostal. Ide o úpravu situácie, ktorá nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, potom by sa nedalo nahradiť nejakou zákonnou úpravou. Aj v prípade žalobcu bolo uzavretie dohody slobodné, dobrovoľné, vedel o jej význame ako aj o právach a povinnostiach z nej vyplývajúcich. Zo žiadnych ustanovení regulujúceho spotrebiteľské právne vzťahy nevyplýva právo spotrebiteľa domáhať sa napr. vrátenia odplaty za zakúpený, či nevyužitý tovar, či služby. Rovnako napadá závery súdu o neprijateľnosti zmlúv o revolvingovom úvere v čl. 13.2 s tým, že ani dohoda o zrážkach zo mzdy a ani ustanovenie, podľa ktorého sa predloží zamestnávateľovi pri omeškaní spotrebiteľa s úhradou zabezpečenej pohľadávky objektívne nemôže byť neprijateľnou podmienku, keďže odzrkadluje zákonnú úpravu tohto právneho inštitútu v rámci vnútroštátneho právneho poriadku a vyplýva zo Smernice Rady 93/13/EHS ako sekundárneho právneho aktu. Je potom vecou vnútroštátneho zákonodarcu, aby si sám stanovil podmienky, za akých je použitie tohto hmotnoprávneho inštitútu možné alebo nie. Mal preto zato, že rozsudok je nepreskúmateľný a arbitrárny pre neuvedenie dôvodov. Je nepreskúmateľné akým spôsobom súd sa zaoberal obsahom dohody o zrážkach, keď ju nemal k dispozícií a vyvodzoval závery z ustanovení zmlúv o revolvingovom úvere, ktoré nebolo možné posúdiť bez toho, aby mal k dispozícií aj dohodu o zrážkach zo mzdy. Rovnako napáda aj závery prvostupňového súdu o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy za stavu, pokiaľ súd tvrdí, že žalobca bol pri uzatváraní zmluvy v časovej a finančnej tiesni. Tieto tvrdenia nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Poukazoval na tú skutočnosť, že rovnaká rozhodcovská zmluva bola posúdená KS v Banskej Bystrici ako platná a individuálne dohodnutá (sp.zn.15Co/439/2015). Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní. K výberu rozhodcu, resp. fóru, kde sa bude spor rieši dochádza až pri podaní žaloby a tento výber robí strana podávajúcu žalobu a nie teda iba jedna zmluvná strana. Rovnako namietal aj povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500,- eur ako primeraného zadosťučinenia s tým, že ak súd poukazuje na morálne a majetkovú ujmu, jeho tvrdenie nemá oporu v žiadnom dôkaze,

pretože žalobca žiadnu majetkovú ujmu netvrdil, ani sa nedomáhal jej náhrady. Výška zadosťučinenia nie je závislá od rovnakých predpokladov, za ktorých vôbec nárok vznikne a môže byť priznaný.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k jednotlivým bodom odvolania uviedol, že vo vzťahu neplatnosti úrokovej sadzby a RPMN poukázal na tú skutočnosť, že ako porovnávacie kritérium možno zobrať do úvahy novelu OZ, ktorá stanovila, že odplata nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby bankových služieb, ktoré sú poskytované v danom odvetí, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov. Novelou za zároveň ustanovilo, že odplatu podrobnosti ustanovení odplaty v kritérií ich stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplatu ustanoví vykonávací predpis. Týmto je Nariadenie č. 141/2014 Z.z., ktoré upravuje odplatu pri spotrebiteľských úveroch a pôžičkách a mení tak Nariadenie č. 87/95 Z.z.. V zmysle ust. § 1a ods. 2, 3, ak neustanovuje inak, odplata nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne a v porovnaní s touto úpravou odplaty pri spotrebiteľských úveroch je odplata určená v napadnutých zmluvách zjavne neprimerane vysoká. Neplatnosť dohody o poskytnutí služieb je tiež jednoznačne koncipovaná v neprospech spotrebiteľa, ktorý službu ani nikdy reálne nevyužije. Dohoda nie je individuálne dojednaná, je zakomponovaná do zmluvy a jej obsah spotrebiteľ ovplyvniť nemohol. Neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy rovnako spôsobuje značnú nerovnováhu v zmluvnom vzťahu v neprospech žalobcu. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy vyplýva aj z rozsiahlej rozhodovacej činnosti súdov, ktorá stavia aj nevýhradnú rozhodcovskú doložku do polohy neprijateľnej zmluvnej podmienky. Vo zvyšku zotrvával na doterajších prednesoch a vyjadreniach, pričom za stavu, že žalovaný namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu a preskúmania právnych úkonov ich častí, avšak v rámci súdneho konania nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, ani návrh na ďalšie procesné úkony súdu.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktorý zároveň poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že podmienkou platnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 je to, aby právny úkon sa urobil slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. V opačnom prípade je právny úkon neplatný. Právny úkon je v ust. § 34 definovaný ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Základným predpokladom vzniku právneho úkonu je existencia vôle. Bez vôle preto niet ani právneho úkonu.

Z predloženej zmluvy je potom možné ustáliť, že účastníci konania uzatvorili individuálne špecifikovanú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi revolvingový úver. Touto zmluvou však v ďalšom žalovaný vopred vnútil žalobcovi aj iný úkon, než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jeho záujmu a to získanie úveru. Ako vyplýva z predtlače zmluvy, žalobca súčasne jedným a tým istým podpisom na zmluve sa podpísal aj pod tú časť predtlače listiny, ktorá sa týka absolútne iného právneho úkonu a to dohody o poskytnutí služby. Teda, ak chcel žalobca získať úver nemal na výber a musel podpísať predloženú predtlač listiny obsahujúce v sebe tiež náležitosti iného právneho úkonu. V tomto prípade sa dá usudzovať na nedostatok vôle konajúcej osoby spotrebiteľa vstúpiť do iného zmluvného vzťahu so žalovaným ako bolo primárne vo sfére jeho záujmu.

V čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere žalobcu inú vôľu, než tú ako poskytnutie revolvingového úveru nemal. Nedostatok vôle žalobcu uzatvoriť dohodu o poskytnutí služby spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ. Okrem toho konanie žalovaného pri uzatváraní dohody o poskytnutí služby má navyše znaky nekalosti, čo nie je v súlade so zásadou dobrých mravov uplatňovanou v spoločnosti.

Podľa ust. § 3 ods. 1 výkon práva a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práva a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje, je tomu tak preto, lebo dobré mravy

podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrými mravom.

Zmluva vypracovaná žalovaným predložená žalobcovi na podpis vzbudzuje zdanie ako keby jej obsahom bol jeden právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až v strede predtlačeného formulára zmluvy je pod bodom 8. spomenutá ďalšia zmluva a to dohoda o poskytnutí služby. V prípade dvoch alebo viacerých právnych úkonov obsiahnutý v jednej listine by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou, či už bankových alebo nebankových subjektov túto pluralitu týchto právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu úkonov vôbec nezvýraznil, ale naopak vyvolal dojem ako keby so žalobcom uzatvoril jeden právny úkon. Takéto konania žalovaného v bežnej praxi a zvyklostiam odporuje a preto je v rozpore s dobrými mravmi, konanie priečiace sa dobrým mravom, preto je dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 OZ.

Rovnako sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, v časti v ktorej mal zato, že predmetná zmluva je neplatná aj v časti dojednaných úrokov a v časti dohodnutej RPMN. Vo vzťahu k tejto neplatnosti odvolací súd dodáva, že podľa ust. § 53 ods. 6 OZ, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsobu a mieru zabezpečenia jeho záväzku objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitútov poskytujúce spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiace sa zásadou dobrých mravov upravenou v ust. § 3 ods. 1 OZ.

Ust. § 3 ods. 1 patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy so širokého dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovnej neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie § 3 ods. 1 alebo ust. § 39 je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu nato, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi nie je preto také konanie veriteľa, ktoré pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu nato, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svojvoľne peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojich inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrými mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v podobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytnutí úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti sa dajú akceptovať vyššie úroky, avšak nie rozhodne viac ako 100% oproti priemeru bánk. Preto vzhľadom na dohodnutú úrokovú sadzbu ako je RPMN v prejednávanej veci potom správne súd prvého stupňa uzatvoril, že sa jedná o neplatné zmluvné dojednanie pre rozpor s dobrými mravmi v súlade s § 39 OZ.

Odvolací súd nemá ani žiadne výhrady voči konštatovaniu súdu prvého stupňa vo vzťahu k neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. súčasťou typovej formulárovej zmluvy o úvere bolo aj vopred pripravené

znenie zmluvy vrátane dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca nebol žiadnym spôsobom osobitne oboznámený zo strany žalovaného o forme tohto zabezpečovacieho inštitútu, ani o jeho následkoch. Pokiaľ by sme pripustili platnosť takéhoto dojednania v zápätí by došlo k situácii, kedy by veriteľ mohol jednostranne diktovať bez akého odsúhlasenia súdom výšku dlhu, pretože zrážky zo mzdy sú určené aj na plnenia za neprijateľných zmluvných podmienok, pretože spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky v právnom vzťahu k dodávateľovi a v tomto zmysle je nerozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv naplnenia alebo, či si spotrebiteľ obráti priamo na súd so zreteľom na zabezpečenie stavu právnej istoty v tom slova zmysle, aby nebol obťažovaný hrozbou aplikácie takejto dohody o zrážkach zo mzdy, ktorej neplatnosť nikto neurčil. V tomto smere odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej sa vnútroštátne orgány aplikácie práva majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, teda výklad v súlade so smernicou tak, aby zabezpečil reálny účinok smernice bez ohľadu nato, či ustanovenie použité pri výklade majú priamy účinok. Aplikácia smernice je založená na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva, tak môže byť použitá vo všetkých horizontálnych aj vertikálnych sporoch. Podľa ustálenej judikatúry vychádza systém ochrany zavedený Smernicou 93/13 z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky na vopred pripravené predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán. Preto inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ( neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu najmä, ak existuje nebezpečenstvo, že sa v eurokonformnom procese zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad. Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom uzavretej dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie Smernice 93/13/EHS jej úžitku. Preto aj v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.

Vo vzťahu k neplatnosti rozhodcovskej zmluvy odvolací súd dodáva, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci ako exekučný titul v rozpore so zákonom , ak rozhodcovská zmluva, či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy, alebo rozhodcovskej doložky, na ktorej zakladá právomoc rozhodcovského súdu nebola vôbec uzavretá alebo uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť nezáväznosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie NS SR sp.zn. ). Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd následne oprávnený a povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, prípadne konštatovať po rozhodcovského rozsudku so zákonom. Preto odvolací súd považuje za správny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou a vzťah medzi účastníkmi bol vzťahom spotrebiteľským. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah medzi účastníkmi konania aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v danej veci je za neprimeranú potrebné považovať rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným v rovnaký deň ako účastníci uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovského súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Odvolací súd preto konštatuje, že konanie pred rozhodcovským súdom iniciuje práve veriteľ. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe jednostranne určil komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potrebné potom túto považovať v celosti za neprijateľnú spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to aj v náväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C 240/98 až C 244/98, C 40/08, C 473/00, C 243/08, C 168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 v znení platnom a účinnom v rozhodnom období. Čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej mohol žalobca od zmluvy jednostranne odstúpiť aj bez uvedenia

dôvodu do 14 dní kalendárnych dní od jej doručenia, v tomto smere odvolací súd dodáva, že od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, ak je platná, od absolútne neplatnej zmluvy sa nedá odstúpiť. Pokiaľ je zmluva od počiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že za individuálne dohodnutú zmluvu sa nepovažuje zmluva, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná a spotrebiteľ jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že spotrebiteľ mal v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť.

Vo vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu odvolací súd dodáva, že žalobca si úspešne uplatnil na súde porušenie svojho práva ako spotrebiteľa a preto má nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu, že porušenie jeho práv, prípadne povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa ako aj osobitným predpisom je spôsobilé privodiť mu ujmu ako spotrebiteľovi. Je nepochybné, že žalovaný je podnikateľom v oblasti spotrebiteľských úverov a preto má konať v súlade so zákonmi na ochranu spotrebiteľa. Keďže boli porušené práva spotrebiteľa vo vzťahu k jednotlivým zmluvným dojednaniam tak, ako bolo vyššie konštatované má v konečnom dôsledku žalobca ako spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolací súd nezistil pochybenie na strane súdu prvého stupňa vo vzťahu k výške stanového primeraného finančného zadosťučinenia a preto aj v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v spore úspešnému žalobcovi bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci a to podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu pri sadzbe 97,67 eur za úkon právnej pomoci + režijný paušál 8,39 eur, spolu 106,06 eur, k náhrade ktorých bol zaviazaný žalovaný, ktorý v konaní úspech nemal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .