Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26CoCsp-31-2021.pdf
PDF · 117.26 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoCsp/31/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členiek senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobkyne: Y. X., rod. Z., nar. XX. Y. XXXX, trvale bytom I. XXX/XX, V. C., zast. advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Hlavná 13, Trnava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátkou: JUDr. Katarína Hegedüšová, Majerníkova 3/A, Bratislava, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 37Csp/21/2020 - 30 zo dňa 12. apríla 2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe Zmluvy o úvere uzavretej dňa 1.12.2008 je bezúročný a bez poplatkov.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 488, § 489 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), § 488, § 489, § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len ,,OBZ“), § 1 ods. 1, § 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere od 1.8.2008 do 31.12.2008, ďalej len ,,zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 3, § 54 Občianskeho zákonníka (účinného v znení ku dňu uzavretia zmluvy), § 251, § 255, § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,C.s.p.“).
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník dňa 1.12.2008 uzavreli zmluvu o úvere za účelom refinancovania žalobkyni skôr poskytnutého úveru inou spoločnosťou. Na základe uvedenej zmluvy sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni úver vo výške 24.000 Sk (7 96,65 eur) a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanému túto sumu zvýšenú o poplatok 22.800 Sk (756,82 eur), t. j. celkovo sa zaviazala zaplatiť sumu 46.800 Sk (1.553,48 eur) v 12 mesačných splátkach po 3.900 Sk (129,46 eur), počnúc dňom 7.1.2009. Úverová zmluva neobsahovala údaje o konečnej splatnosti úveru, o ročnej úrokovej sadzbe, o výške, počte a termínoch splátok, rozčlenené na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, o ročnej percentuálnej miere nákladov a o celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver. Na úverovej zmluve bolo krížikom označené prehlásenie žalobkyne, že „finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania“, avšak žalobkyňa vylúčila poskytnutie uvedenej informácie.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že medzi žalovaným a žalobkyňou došlo k uzatvoreniu zmluvy dňa 1.12.2007. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa mala na požadovanom určení v zmysle § 137, písm. c) C.s.p. právny záujem, nakoľko spotrebiteľ sa vždy (nie je k tomuto jeho oprávneniu žiadne obmedzenie) môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie skúmal, či sa jedná o žalobkyňu ,,spotrebiteľku“, nakoľko na úverovej zmluve síce bolo krížikom označené prehlásenie dlžníka (žalobkyne), že „finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania“, žalobkyňa však vylúčila, že takúto informáciu poskytla pri spisovaní zmluvy žalovanému (pracovníčke, ktorá zmluvu spisovala), nakoľko v tej dobe bola riadne zamestnaná, pričom uviedla, že si úver brala za účelom refinancovania poskytnutého úveru inou spoločnosťou. Súd prvej inštancie považoval spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným žalobkyni za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g), h), i) a j), a k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa vzhľadom k vyššie uvedenému už potom ani nezaoberal ďalšími žalobkyňou uvádzanými dôvodmi, pre ktoré by mala byť úverová zmluva neplatná (pričom jej neplatnosti ako celku sa žalobkyňa ani nedomáhala).
5. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100 % trov konania, keďže žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p. V odvolaní uviedol, že v súdenom spore nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o úvere zaviazal k úhrade 12 splátok vo výške 129,46 eur, pričom žalobkyni bol úver poskytnutý na účel zamestnania. Žalovaný v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení žalobkyne, že ide o úver poskytnutý na výkon podnikania, ktoré potvrdila svojím osobitným podpisom v zmluve o úvere. Skutočnosť, že žalobkyňa usúdila, že zmluvy sú pre jej osobu subjektívne nevýhodné, ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Žalovaný má za to, že uzavretie zmlúv nemalo v žiadnom prípade za následok nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Každá splátka je prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky, pričom klient je o tom informovaný ústne. V tomto prípade klient nezaplatil ani len istinu poskytnutého úveru. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov, nikde nie je zvlášť ustanovené prerozdelenie splátky. Navyše veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob započítavania, a to v prospech dlžníka. Na základe uvedeného nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákon o spotrebiteľoch hovorí o bezúročnosti a bezodplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Nakoľko nebol naplnený ani jeden z uvedených prvkov, nemožno považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Rovnako nemožno hovoriť o uvádzaní do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku, tak ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.
7. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení uviedla, že nemala žiaden dôvod uvádzať, že finančné prostriedky získané úverom využije na svoje podnikanie, nakoľko bola riadne zamestnaná, nikdy nepodnikala a ani nemienila podnikať a naďalej pracuje u toho istého zamestnávateľa, u ktorého pracovala v čase uzatvárania predmetnej zmluvy. Pracovníčke, ktorá v mene žalovaného so žalobkyňou zmluvu uzatvárala, pritom pred podpísaním zmluvy jasne uviedla, že úver, ktorý si berie, bude slúžiť na to, aby z neho uhradila svoje predchádzajúce záväzky. Súd prvej inštancie sa s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho odvolaní dostatočne vyporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( § 365 C.s.p. ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 C.s.p.), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
10. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku.
11. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
12. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
13. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
14. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.
15. Uzavretú zmluvu o úvere odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú, tak ako to uzavrel správne aj súd prvej inštancie a nespochybnil ani žalovaný. Žalovaný ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalobkyni, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných v zmluve o úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ OBZ). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je OBZ, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
16. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o konečnej splatnosti (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch), údaj označujúci výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, (§ 4 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch), ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité a na zdôraznenie ich správnosti predkladá ďalšiu argumentáciu. Odvolací súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že prevažná väčšina odvolacích námietok žalovaného je irelevantná vo vzťahu k napadnutému rozsudku.
17. Podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
18. Podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
19. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 258/2001 Z.z. a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (predchodca zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.
20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere absentujú obligatórne náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g), h), i), j), k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd podotýka, že časť obsahu zmluvy o úvere síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), čo dokonca ani nie je prejednávaný prípad. Žalovaný sa odvoláva na to, že klient je informovaný ústne o prednostne započítaných splátkach na istinu až potom na poplatok a úroky, čo však nie je dostačujúce. Bez pochybností platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy o úvere odkazom na prílohy zmluvy o úvere nestačí, pretože ak má byť súčasťou zmluvy o úvere ako prejavu vôle a ak sa s ním majú spájať právne účinky, platia pre tento obsah zmluvy o úvere rovnaké pravidlá, ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy o úvere týkajúci sa jej obligatórnych náležitostí by sa mala preto stanoviť konkrétne, určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ) priamo v písomne uzatvorenej zmluve o úvere ako dvojstranného právneho úkonu (§ 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch). V prípade poctivého prístupu veriteľa by mu nemalo nič brániť uviesť obligatórne náležitosti zmluvy o úvere priamo v zmluve o úvere. Odvolací súd zdôrazňuje, že podstatná časť povinných náležitostí zmluvy o úvere (§ 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) nie je upravená v zmluve o úvere, pritom nebol žiaden rozumný dôvod, aby žalovaný ako veriteľ neuviedol všetky povinné náležitosti do samotnej zmluvy o úvere, teda do listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis, najmä keď to zákon výslovne predpokladá. Pokiaľ ide o dojednanie o obligatórnych náležitostiach zmluvy o úvere, keďže táto musí byť uzatvorená v písomnej forme, je vylúčené, aby boli uvedené v prílohe k zmluve o úvere, ktorá nie je podpísaná účastníkmi zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou o úvere, že si prečítal aj jej prílohy a že podpisom na zmluve o úvere vyjadril s nimi súhlas, prípadne že sa jedná len o formálnu oddelenosť niektorého dojednania, opomína podľa názoru odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany o individuálnom dojednaní podmienok priamo v zmluve o úvere, pričom v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera, je potrebné poskytnúť vyššiu miery ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. Dostatočné vyváženie nerovnováhy totiž predstavuje jasne, určito a zrozumiteľne formulované zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné bremená kladené na spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu sa preto odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v písomnej forme zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie sú uvedené: - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročná percentuálna miera nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a potom je dôvodné zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez
poplatkov v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch (účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere).
21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.11.2010 sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 8.6.2006 sp. zn. I. ÚS 188/06).
22. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil skutkové ani právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené.
23. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
24. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny, keď žalovaný žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolanie opodstatnené.
25. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnom skončení veci.
27. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha / dovolací návrh / (§ 428 C.s.p.). Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).