Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/50/2022

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: J. M., nar. X.X.XXXX, bytom C. L. XXX, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária Stehura & partners, v.o.s. so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, proti žalovaným: 1/ B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. L. XXX, 2/ B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. L. XXX, právne zastúpení spoločnosťou JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r.o., so sídlom G. K. XXX, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -151 zo dňa 27. októbra 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e vo výroku III. o trovách prvoinštančného konania a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý m vo zvyšnej časti (výroky I. a II. o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sporových strán).

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom (jeho výrokom I.) okresný súd (ďalej v texte ako súd prvej inštancie) zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/ k špecifikovanej nehnuteľnosti a vyporiadal ho tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal pozemok KNC parc. č. 3019/11 ostatná plocha o výmere 354 m2 a do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - žalovaných prikázal pozemok KNC parc. č. 3019/12 ostatná plocha o výmere 78 m2.

2.Súd prvej inštancie východiskovo konštatoval, že spoluvlastníka nemožno zásadne nútiť, aby proti svojej vôli zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, pričom v súdenej veci ani jedna zo strán sporu nemá záujem na zachovaní tohto podielového spoluvlastníctva a na jeho zrušení a vyporiadaní mimosúdnom cestou sa nevedeli dohodnúť. 3.Pokiaľ nadväzne ide o možnosť reálneho rozdelenia pozemkov, zdôraznil, že samotné sporové strany navrhli, komu má byť pridelený konkrétny novovytvorený pozemok a to podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov. Žalobkyňa tiež súdu predložila geometrický plán, ktorý akceptoval kritériá určujúce pre delenie podielového spoluvlastníctva. Predložený geometrický plán preukazoval faktickú možnosť deľby parciel, keď nič nebránilo ich rozdeleniu podľa výšky spoluvlastníckych podielov ako aj funkčnosť novovytvorených parciel, pretože sú prístupné z verejnej komunikácie, pričom žalobkyňa má záujem ďalej pozemok využívať aj ako prístup k ostatným v jej vlastníctve priľahlým pozemkom, kde územný plán obce Kysucký Lieskovec parc. č. EKN 3895 ako i k nej priľahlé pozemky určil na individuálnu bytovú výstavbu tj. ako stavebné pozemky. Žalobkyňa teda navrhovala spôsob reálnej deľby tak, aby mohla ako väčšinový spoluvlastník nadobudnúť pri rozdelení predmetnej nehnuteľnosti takú výmeru pozemku, ktorá je potrebná na zabezpečenie prístupu k priľahlým pozemkom, kde má záujem realizovať výstavbu rodinného domu. Pokiaľ žalovaní v tejto spojitosti argumentovali, že žalobkyňa doposiaľ vykonávala právo prechodu k priľahlým nehnuteľnostiam cez pozemok vo vlastníctve iného subjektu, ide o prípad,

že niekto vykonáva právo prechodu po cudzom pozemku len z dôvodu, že vlastník veci to z nejakých dôvodov trpí. Vlastnícke právo umožňuje vlastníkovi veci nakladať s ňou podľa vlastného uváženia a v danej veci žalobkyňa ako vlastník priľahlých pozemkov plánuje výstavbu domu a na novovzniknutej parcele zabezpečiť prístup k stavbe. 4.Okresný súd argumentoval, že sporný pozemok je možné rozdeliť navrhovaným spôsobom a to bez potreby zriaďovania vecného bremena v súvislosti s prístupom naň. Oba novovytvorené pozemky sú rozdelené podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu strán sporu a oba priamo prístupné z účelovej (verejnej) komunikácie. Pozemky naďalej môžu byť účelovo určené a to ako prístup k susediacim pozemkom u žalobkyne a u žalovaných na parkovanie osobných motorových vozidiel. Súd považoval tento spôsob rozdelenia predloženým geometrickým plánom za účelný aj s ohľadom na tú skutočnosť, že o zveľadenie (odstránenie krovín a náletových drevín do súčasného stavu trávnatého porastu) časti novovytvoreného pozemku pripadajúcej žalobkyni sa v prevažnej miere postaral právny predchodca žalobkyne. 5.Spôsob, akým reálnu deľbu navrhli žalovaní označil súd prvej inštancie za nevhodný, nakoľko pri tomto spôsobe deľby pozemku by bol spoluvlastníkovi (žalobkyňa) znemožnený prístup z verejnej komunikácie ako i znemožnený prístup k priľahlým pozemkov v jej vlastníctve. Navyše by pri žalovanými navrhovanom spôsobe usporiadania pomerov medzi spoluvlastníkmi bolo nutné zriadiť za náhradu vecné bremeno v prospech žalobkyne, ktoré je nevyhnutné na výkon jej vlastníckeho práva nielen ku novovytvorenej časti ale i k pozemkom priľahlým (KNC 3019/9, 2181/2). Hoci žalovaní poukazovali na nimi uzavretú nájomnú zmluvu, súd mal o prenajatí časti výmery 173 m2 dôvodné pochybnosti, keďže prenajímaná výmera je bez konkrétneho zadefinovania polohového určenia parcely a účel využitia prenájmu pozemku môžu v rozsahu nevyhnutnom žalovaní realizovať priamo pred ich rodinným domom. Zmluvu o nájme žalovaní uzavreli dňa 12.4.2019 a to na dobu určitú do 31.12.2033 tj. až po podaní tejto žaloby, čo sa javí ako ich tendenčné konanie. Napokon, samotný náčrt rozdelenia urobený žalovanými nie je dostatočným podkladom spôsobilým jednoznačne vymedziť tvar a rozmery novovzniknutých nehnuteľností ich hranicami (geometricky určiť parcely) a zadefinovať ich (polohovo určiť parcely), teda nie je spôsobilým podkladom na zápis do katastrálneho operátu. Požiadavka žalovaných, aby im súd umožnil vymerať pozemky geodetom až po zhodnotení spôsobu reálnej deľby, nie je dôvodná. Návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom za účelom zakreslenia predpokladaného rozhodnutia okresný vnímal ako motivované snahou oddialiť rozhodnutie vo veci, nakoľko žalovaní mali na zaobstaranie geometrického plánu (k ich spôsobu rozdelenia) dostatok času.

6.O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na v spojení s ustanovením 257 tak, že tento procesný nárok nepriznal žiadnej zo sporových strán, keďže predmetné rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je v záujme oboch strán sporu (žalobkyňa a žalovaných), nakoľko na základe tohto rozhodnutia sa vyporiadali vzájomné vzťahy medzi nimi. Táto povaha predmetu konania bola pre súd určujúca pri použití označeného procesného ustanovenia.

7.Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o trovách konania, podala odvolanie žalobkyňa a domáhala sa jeho zmeny v podobe priznania nároku na náhradu trov konania voči žalovaným v celom rozsahu. 8. Namietala, že v sporovom konaní (akým je i súdená vec) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci ( ). Pre zistenie úspechu alebo neúspechu v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je určujúci súdom zvolený spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Už Najvyšší súd SSR v rozbore a zhodnotení rozhodovacej činnosti súdov na Slovensku vo veciach podielového spoluvlastníctva a stanovisku občianskoprávneho kolégia republiky zo dňa 8. marca 1973, , uverejneného pod č. 54/1973 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je určujúci procesný úspech v konaní. Ak súd vyhovel návrhu a zrušil spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý bol navrhovaný, najmä ak sa žalovaní bránili alebo navrhovali, a to neúspešne, iný spôsob vyporiadania, niet v zásade prekážok, aby súd použil ustanovenie (v súčasnosti ) a aby navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania (obdobne NS SR v uznesení z 26. júla 2012, sp. zn. ). 9.S ohľadom na uvedené je podľa odvolateľky nepochybné, že v predmetnom konaní mala plný procesný úspech. Pred podaním žaloby písomne vyzvala žalovaných k vyporiadaniu dohodou, pričom im navrhla rôzne spôsoby vyporiadania. Žalovaní na jej návrh ohľadne spôsobu vyporiadania nepristúpili, pričom následne súd rozhodol plne v súlade s jej žalobným petitom.

10.Len výnimočne nemusí podľa žalobkyne súd úspešnej strane konania priznať náhradu trov konania v zmysle , ktoré ustanovenie má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia, ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek, bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany sporu. Významnými z hľadiska aplikácie sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a pod. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pre použitie ust. bola pre súd prvej inštancie určujúca len samotná povaha predmetu konania. Charakter konania o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva však nie je možné bez ďalšieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa a nepredstavuje teda dôvod pre aplikáciu (uznesenie NS SR z 9. júna 2010, sp. zn. ).

11.V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaní žiadali napadnutý výrok potvrdiť. 12.Právny názor odvolateľky považovali za nesprávny a neaktuálny v dôsledku prelomového rozhodnutia/nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. z 10.112020 (ktorým nahradil predchádzajúcu prax seba samého aj NS ČR, ktorá hovorila presne to isté, čo tvrdí žalobkyňa). I keď slovenské súdy nie sú viazané rozhodnutiami súdov iných štátov, Ústavný súd ČR požíva medzi slovenskými súdmi nepochybne mimoriadnu autoritu, keď jeho rozhodnutia pravidelne a bez výhrad preberá slovenský Ústavný súd a aj Najvyšší súd, a následne všetky ďalšie súdy. Možno tak legitímne očakávať, ak sa tak už nestalo, že slovenské súdy zmenia či skôr zjednotia (pretože prax nie je ucelená) celkom zásadne prístup k náhrade trov konania vo veciach podielového spoluvlastníctva, ako to urobil i súd v tomto konaní. V zmysle záverov Ústavného súdu ČR ide v takomto konaní o rovnaké vlastnícke právo všetkých účastníkov (spoluvlastníkov), ktorí majú zhodné procesné postavenie (žalobcov i žalovaných) a ktorí vopred nemôžu presne predvídať konkrétne rozhodnutie súdu. Každý z odlišných návrhov jednotlivých účastníkov môže mať rozumný a presvedčivý základ a treba naň pozerať ako na prejav ústavne chráneného vlastníckeho práva. Začatie a vedenie konania pred súdom nemožno bez ďalšieho klásť na ťarchu ani žalujúcemu spoluvlastníkovi, ktorý ich inicioval, ani tomu, ktorý sa formálne ocitol na strane žalovanej. Spoluvlastníci sami nemôžu plne ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu o spôsobe vysporiadania, súd ich návrhy v tomto rozsahu nie je viazaný, ale sám rozhodne podľa zákonnej postupnosti jednotlivých spôsobov vysporiadania a v ich rámci podľa svojho vlastného uváženia (napríklad ako konkrétne bude spoločná vec rozdelená alebo komu bude prikázaná do vlastníctva a komu bude priznaná primeraná náhrada). V konaní sú pritom často dané skutočnosti umožňujúce s istou mierou presvedčivosti zdôvodniť prikázanie veci každej zo strán sporu a každý z odlišných návrhov jednotlivých spoluvlastníkov môže mať rozumný a presvedčivý základ. Ak nemôžu spoluvlastníci vopred presne predvídať konkrétne rozhodnutie súdu a ak majú všetci zhodné procesné postavenie v konaní, v ktorom sa jedná o rovnakom vlastníckom práve všetkých účastníkov, javí sa spravidla ako spravodlivé východisko pre rozhodnutie o trovách konania, aby každý zo spoluvlastníkov sám niesol svoje trovy konania a nebol povinný hradiť trovy iného spoluvlastníka, ibaže by pre to boli dané zvláštne dôvody. 13.Ďalej žalovaní citovali, že „Podle Ústavního soudu však nelze procesní úspěch účastníka odvíjet ani od výsledného ůsobu vypořádání spoluvlastnictví. Teprve ve fázi rozhodování o vypořádání zrušeného podílového spoluvlastnictví se naplno projeví charakter řízení iudicii duplicis, jehož specifika nekorespondují charakteristickým znakům civilního sporu v režimu občanského soudního řádu, a v důsledku toho je stanovování úspěchu jednotlivých účastníků ve věci pro účely rozhodnutí o nákladech řízení velmi obtížné... Soud musí účastníky (spoluvlastníky) v dané fázi řízení přestat nadále vnímat jako žalobce a žalovaného stricto sensu, přestože je tak zákon označuje. V první řadě chybí původce, který by zapříčinil zahájení řízení svým protiprávním jednáním... Pro nalezení „oběti a viníka“ či „vítěze a poraženého“ zde chybí klíčový pojmový znak - nebylo porušeno subjektivní právo, které by byl

žalobce proti žalovanému nucen před soudem hájit. Vyvolání řízení je svobodnou volbou navrhovatele („žalobce“), do jehož majetkové sféry nemusel nikdo zasáhnout, a ani jej k podání žaloby přimět... Žádná z procesních stran navíc výsledkem řízení o zrušení a vypořádání spoluvlastnictví po finanční stránce neztrácí, obě odcházejí od soudu s majetkovou hodnotou (pomineme-li rozdílný vývoj inflační hodnoty nemovitostí a peněz), se kterou do něj vstoupily (ať už dobrovolně, či vynuceně). Nikdo z hlediska objemu majetku nezískává nic navíc, nikdo nic netratí...” 14.Súčasne žalovaní uviedli, že možnosti NS SR skúmať otázky náhrady trov konania sú pre novú úpravu dovolania výrazne obmedzené. Vytvorenie „ustálenej praxe“ prostredníctvom najvyšších súdnych autorít tak v praktickej rovine nie je takmer ani možné. Nie je podľa nich pravdou, že ustálenou praxou pri každom spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pred ktorýmkoľvek súdom v SR je aplikácia zásady úspechu, kde sa iba porovnáva petit s výrokom súdu. Každý takýto spor je jedinečný, nielen svojím predmetom, ale aj okolnosťami a postojmi strán sporu. Nielen konajúci súd, ale i množstvo iných súdov aplikovalo na prípad , pričom tento krok zdôvodnili.

15.Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu ( ), v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení (z tohto titulu nedotknutým ponechal meritórne výroky I. a II.) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil podľa a vec mu v rozsah zrušenia vrátil ( ) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16.Myšlienkovým konštrukciám obsiahnutým v žalovanými akcentovanom rozhodnutí Ústavného súdu ČR síce skutočne nie je možné odoprieť (tobôž namietať postavenie označeného súdu ako rešpektovanej právnej autority i v prostredí slovenskej súdnej/aplikačnej praxe) racio, na druhej strane však - odhliadnuc od nezáväznosti takéhoto rozhodnutia v slovenskom právnom prostredí, ako náležite pripúšťajú i samotní žalovaní - uvedené nič nemení na opodstatnenosti tých dôvodov, ku ktorým sa aj konajúci odvolací súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti dlhodobo prikláňa a to, že púha/samotná okolnosť, že sa v súdenej veci jedná o konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (iudicium duplex, t.j konanie, kde strany sporu „majú postavenie žalobcu i žalovaného“), bez ďalšieho (automaticky) nezakladá odklon od určujúceho princípu úspechu pri posudzovaní procesného nároku na náhradu trov konania. Pokiaľ by zákonodarca mienil takýto následok s rozoberaným charakterom/typom (tohto) konania spojiť, učinil by tak explicitnou úpravou (napr. ako v ). Inými slovami, okolnosť vyplývajúca z hmotného práva - t.j., že v takomto konaní ide o rovnaké vlastnícke právo všetkých spoluvlastníkov - bez ďalšieho nie je spôsobilá kvalifikovane negovať určujúcu procesno-právnu skutočnosť a to, že i tu, mimo rámca rozumnej pochybnosti, ide o sporové súdne konanie, z ktorého dôvodu je pri trovách takéhoto konania určujúcim princíp úspechu (a teda je namieste primárne posúdiť jeho výsledok v kontexte návrhov/postojov sporových strán). Pripustenie automatického následku (nepriznanie náhrady trov v takýchto konaniach), akého sa domáhajú žalovaní, by totiž znamenalo nemožnosť hodnotenia akýchkoľvek procesných osobitostí toho-ktorého prípadu (napríklad takých, ak žalovaná strana bráni zrušeniu/vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, vznáša neprimerané nároky, ignoruje predžalobné návrhy, postupuje v konaní obštrukčne/šikanózne apod.), čo úplne postráda základ v relevantnej (procesnej) právnej úprave.

17.Konštatované však neznamená, že výsledkom posúdenia procesného nároku na náhradu trov takéhoto konania nemôže byť výrok o ich nepriznaní ( ), založený i na širších súvislostiach/ konkrétnostiach prípadu. Pre takýto záver je však nevyhnutná komplexná a preskúmateľná úvaha o existencii dôvodov, ktoré je potrebné považovať za (výnimočné) dôvody hodné osobitného zreteľa. 18.V posudzovanej veci sa však okresný súd obmedzil len na konštatovanie, že k nepriznaniu náhrady trov ho viedla povaha konania (všeobecne) o zrušenie/vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré odôvodnenie nemôže vo svetle vyššie vymedzených úvah obstáť, preto odvolací súd pristúpil k zrušeniu napadnutého výroku. V ďalšom postupe preto súd prvej inštancie preto opätovne posúdi nárok na náhradu trov dotknutého konania s dôrazom na prioritu princípu úspechu, pokiaľ však opätovne dospeje k záveru o danosti podmienok pre aplikáciu , predostrie v tomto smere plnohodnotné vyhodnotenie relevantných skutkových/procesných okolností.

19.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.