Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Ek-378-2018.pdf
PDF · 116.38 KB
No categories available
23Ek/378/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 792 752 v konaní zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinnému: L. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX, XXX XX L., podnikajúci ako živnostník: IČO: XX XXX 995, s miestom podnikania: L. XXX, 065 XX L., v exekúcii vedenej súdnym exekútorom JUDr. Dušanom Sopkom, so sídlom exekútorského úradu Hraničná 12, 058 01 Poprad, pod č. XXXEX 159/18, o vymoženie 11.391,60 Eur s príslušenstvom, o v poradí druhom, treťom a štvrtom návrhu povinného na zastavenie exekúcie, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/378/2018 zo dňa 5. novembra 2021, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/378/2018 zo dňa 5. novembra 2021 z a m i e t a.
II. Súd oprávnenému p r i z n á v a voči povinnému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o sťažnosti vo výške 175,37 Eur, ktoré budú vymáhané na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.
odôvodnenie:
1. Dňa 05.11.2021 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod sp. zn. 23Ek/378/2018, ktorým vo výroku I. zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“), a vo výroku II. nepriznal povinnému nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 15.02.2018, domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 11.391,60 Eur s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, sp. zn. 121/12/16 zo dňa 27.12.2016, vydaného rozhodcom JUDr. Radoslavom Semanom, PhD (ďalej len „exekučný titul“). Dňa 09.05.2018 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Dušanovi Sopkovi, so sídlom exekútorského úradu Hraničná 12, 058 01 Poprad, ktorý predmetnú exekúciu vedie pod č. exekúcie 155EX 159/18. V priebehu konania predložil súdny exekútor súdu v poradí druhý návrh zo dňa 24.8.2020, tretí návrh zo dňa 9.11.2020 a štvrtý návrh zo dňa 21.2.2021 na zastavenie exekúcie. Obsahovo sú tieto návrhy podobné.
2.1. Povinný v poradí druhom návrhu zo dňa 24.8.2020, treťom návrhu zo dňa 9.11.2020 a štvrtom návrhu zo dňa 21.2.2021 na zastavenie exekúcie, namietal opätovne skutočnosti, ktoré sa týkali charakteru zmluvného vzťahu, jeho uzatvorenia ako aj jeho uplatnenia na príslušnom rozhodcovskom
súde. Ďalej bol namietaný priebeh základného konania, ako aj doterajší priebeh konania o návrhoch na zastavenie exekúcie. Zároveň v nich bol vyjadrený nesúhlas s platením akýchkoľvek trov konania a v návrhu zo dňa 24.8.2020 bol zo strany povinného uplatnený voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania v tejto právnej veci. Oprávnený sa v poradí druhom návrhu zo dňa 24.8.2020, treťom návrhu zo dňa 9.11.2020 a štvrtom návrhu zo dňa 21.2.2021 na zastavenie exekúcie nevyjadril napriek riadne doručenej výzve zo strany povereného súdneho exekútora.
2.2. Po preskúmaní v poradí druhého návrhu zo dňa 24.8.2020, tretého návrhu zo dňa 9.11.2020 a štvrtého návrhu zo dňa 21.2.2021 na zastavenie exekúcie exekučný súd pristúpil k preskúmaniu oprávnenosti a dôvodnosti začatia exekúcie ku dňu začatia exekučného konania, t.j. momentu podania návrhu na vykonanie exekúcie. Uviedol, že exekučný súd v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t.j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý návrh na zastavenie exekúcie podal. Súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku vymáhaného nároku. Ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ust. § 61k Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený, a musia byť v ňom uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Ďalej exekučný súd v napadnutom uznesení uviedol, že ako vyplýva z ustanovenia § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, povinný môže podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie, ktorý musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť a až takto podaný návrh má odkladný účinok. V neskôr podaných návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku. V každom novom návrhu na zastavenie exekúcie však povinný môže uviesť iba tie skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu. Uvedené pravidlo je prejavom koncentračnej zásady konania o návrhu na zastavenie exekúcie. Prejavom zásady koncentrácie je aj povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť povinného. Povinný musí skutočnosti uvedené v návrhu na zastavenie exekúcie preukázať relevantnými dôkazmi. Neskoršie návrhy povinného na zastavenie exekúcie už odkladný účinok nemajú, teda exekútor aj napriek podanému návrhu môže vymáhať nároky špecifikované v poverení na vykonanie exekúcie. Súd po preskúmaní obsahu v poradí druhého, tretieho a štvrtého návrhu povinného na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že návrhu povinného na zastavenie exekúcie nie je možné vyhovieť, nakoľko osoba povinná nepreukázala žiadne dôvody na zastavenie exekúcie. Súd mal preukázané, že povinný poradí druhom, treťom a štvrtom návrhu na zastavenie exekúcie nenamietal skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 3 Exekučného poriadku. S týmito tvrdeniami povinného, ktoré uviedol už v prvom návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 12.7.2018, sa súd už vysporiadal v uznesení sp. zn. 23Ek/378/2018 zo dňa 5.3.2019, o ktorom súd rozhodol tak, že tento návrh povinného zo dňa 12.7.2018 zamietol. Súd aj napriek tejto skutočnosti konštatuje, že povinný aj v ďalších návrhoch na zastavenie exekúcie opätovne namietal skutočnosti týkajúce sa vecí, ktoré mali byť uplatnené v základnom konaní. Navyše nosným argumentom povinného v návrhoch na zastavenie exekúcie je určenie, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Od tohto ďalej odvodzuje následnú argumentáciu a dôvody návrhov na zastavenie. Keďže v danom prípade bolo vyhodnotené, že sa nejedná o spotrebiteľský vzťah, aj tieto argumenty museli byť zamietnuté. Z obsahu jednoznačne vyplýva, že úver bol poskytnutý povinnému ako podnikateľovi fyzickej osobe. Povinný bol v predloženej Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 13.04.2013 riadne označený ako podnikateľský subjekt a z obsahu predloženej zmluvy ako aj ďalšej predloženej dokumentácie vyplýva, že úver mu poskytnutý bol a že účelom čerpania úveru bol nákup materiálu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné uzavrieť, že zmluvný vzťah, ako aj náväzné rozhodcovské konanie nemá charakter spotrebiteľský ale obchodno-právny. Teda na tento zmluvný vzťah sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 513/991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení. Čiže argumentácia povinného, v ktorej odkazuje a dožaduje práv týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa súd neakceptoval. O spotrebiteľský vzťah sa totižto jedná ak je zmluva uzatvorená medzi dodávateľom so spotrebiteľom. Pričom spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Rovnako je nutné uviesť, že aj v prípade zabezpečenia splnenia úveru fyzickou osobou nie je možné vyhodnotiť ako zmenu
právneho vzťahu z obchodno-právneho na spotrebiteľský len z toho dôvodu, že toto zabezpečenie bolo poskytnuté zo strany fyzickej osoby. Zabezpečovacie prostriedky sú akcesorické a teda sa vzťahujú na hlavný záväzok. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že by sa povinný v základnom konaní bránil dostupnými prostriedkami. Rovnako nebolo preukázané, že by bola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Súd teda predmetné návrhy na zastavenie exekúcie musí zamietnuť, pretože namietané skutočnosti nemôžu byť zohľadnené exekučným súdom z dôvodu, že sa jedná o skutočnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu a všetky sa vzťahujú k hlavnému argumentu - a to k charakteru zmluvného vzťahu ako spotrebiteľskému. Súd skúmal návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a mal nesporne za preukázané, že ku dňu začatia exekúcie si povinní povinnosť uvedenú vo výroku exekučného titulu nesplnili. Z uvedeného vyplýva, že exekúcia a aj exekučné konanie sa teda začali dôvodne. Povinný v ďalších návrhoch na zastavenie exekúcie nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu, pričom súd podané návrhy na zastavenie exekúcie považuje za nedôvodné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že tu nie je dôvod zastavenie exekúcie, a preto v súlade s citovaným ustanovením § 61l ods. 3 prvej vety Exekučného poriadku, návrhy povinného na zastavenie exekúcie zamietol.
3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo povinnému doručené dňa 18.11.2021 podal povinný sťažnosť, ktorá bola podaná na poštovú prepravu dňa 22.11.2021. Súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná včas.
4. V podanej sťažnosti povinný žiadal zastaviť exekúciu. Povinný v sťažnosti opakovane uviedol, že rozhodcovský rozsudok vydané v spotrebiteľskej veci je ako titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy NS 145 Cdo 375/2012, premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je podľa názoru povinného odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Podľa názoru povinného oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). V celom obsahu podanej sťažnosti sa povinný dovolával postavenia spotrebiteľa bez relevantného zdôvodnenia a preukázania toho, že skutočne pri uzatváraní zmluvy vystupoval v pozícii spotrebiteľa. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012, sp.zn. 5Cdo/230/2011, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávneného, z dôvodu že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne a spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa, keďže ho nútila, v prípade podania žaloby voči nemu oprávnenou osobou na rozhodcovskom súde. Poukázal na to, že podľa jeho názoru mu bolo odňaté právo na spravodlivý súdny proces, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti, verejne a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom. Dovolával sa nespôsobilosti a neúčinnosti exekučného titulu z dôvodu, že právny úkon ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom nemôže spôsobiť platné právne účinky. Ďalej povinný uviedol, že podľa jeho názoru bolo povinnosťou súdneho exekútora informovať súd o smrti povinného 2. a o detailoch dedičského konania a záverov z toho právoplatne plynúcich. Namietol neodbornosť konania súdneho exekútora ale aj formálnosť konania vyššieho súdneho úradníka, ktorý sa podľa názoru povinného uspokojil len s podkladmi podanými v tejto veci súdnym exekútorom bez logického overovania. V ďalšej časti svojej sťažnosti povinný zmätočne poukázal na upomínacie konanie Okresného súdu Banská Bystrica a na rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka JUDr. Petra M., ktoré nemá žiadny súvis s posudzovanou vecou. Odmietol platiť akékoľvek trovy konania oprávnenému vzhľadom na svoje doteraz preukázané sociálne a finančné postavenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti povinný žiadal zastaviť exekúciu.
5. Právny zástupca oprávneného sa k podanej sťažnosti povinného vyjadril tak, že tvrdením povinného nesúhlasí a napadnuté rozhodnutie súdu považuje za vecne správne. Oprávnený zdôraznil, že exekučný súd nemožno za žiadnych okolností považovať za odvolací súd alebo dovolací súd, teda
súd, ktorý bude preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia v pôvodnom konaní. Exekučný súd je v systéme súdnej moci zaradený v jej poslednej fáze, ktorá zabezpečuje vymožiteľnosť práva. V exekučnom konaní sa právo nenachádza, iba sa vykonáva. Podľa názoru oprávneného povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie a ani v podanej sťažnosti neopiera o tvrdenia, ktoré by zakladali jeden zo zákonných dôvodov zastavenia exekúcie. Povinný mal možnosť podať opravný prostriedok v základnom konaní a vyjadriť sa k žalovanému nároku po stránke skutkovej i právnej. Povinný však možnosť namietať tieto dôvody v základnom konaní nevyužil v konaní bol nečinný a k žalobe sa nevyjadril. Zároveň nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a to napriek poučeniu o tejto možnosti v rozhodcovskom rozsudku. Učinil tak až v exekučnom konaní, čo oprávnený dôvodne považuje za účelové konanie povinného. Povinný sám svojou nečinnosťou zmaril svoje právo vyjadriť sa v rozhodcovskom konaní. Tvrdenie, že povinnému boli odopreté jeho zákonné procesné práva je podľa názoru oprávneného nedôvodné a účelové. Nevyužitie práva si podľa názoru oprávneného povinný automaticky zamieňa s jeho nemožnosťou. Exekučný súd nedisponuje právomocou riešiť okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu. Návrh na zastavenie exekúcie nepredstavuje ďalší opravný prostriedok proti exekučnému titulu a povinný by nemal mať možnosť namietať skutočnosti, ktoré opomenul a neuplatnil v základnom konaní. Exekučný súd nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu správnosť exekučných titulov, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátanie postupu orgánu) vydaných v základnom konaní (tzv. materiálna vykonateľnosť). Obsahom týchto rozhodnutí je viazaný a musí z nich vychádzať, prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To teda znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20 Cdo 1940/2008). Nerešpektovanie exekučného titulu by totiž znamenalo „neprípustnú nápravu“ vykonávaného rozhodnutia. Podľa názoru oprávneného sa súd pri rozhodovaní o návrhu (2,3,4) povinného vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami zo strany povinného. Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 10.04.2013 (ďalej aj Zmluva) nie je zmluvou spotrebiteľskou k dôvodom sme sa vyjadrili a túto skutočnosť aj preukázali vo vyjadrení k návrhu povinných na zastavenie exekúcie zo dňa 06.07. 2018. Na základe uvedeného sa v plnom rozsahu oprávnený pridržal doterajších vyjadrení a predložených dôkazov. Exekučný súd dospel k záveru, s ktorým sa oprávnený stotožňuje, a to že správne posúdil zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú medzi oprávneným a povinným ako obchodnoprávnu a nie spotrebiteľskú. Okresný súd Banská Bystrica v tomto exekučnom konaní už posudzoval zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú s povinným v rade ako dlžníkom, keď rozhodoval o prvom návrhu povinných na zastavenie exekúcie. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 23Ek/378/2018 zo dňa 05.03. 2019 potvrdil aj súd rozhodujúci o sťažnosti povinných uznesením zo dňa 20.05. 2021, ktorým sťažnosť povinných zamietol. Vo vzťahu k namietaným skutočnostiam ide o prekážku res iudicata, pretože o nich už bolo právoplatne rozhodnuté Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 23Ek/378/2018 zo dňa 05.03. 2019 v spojení s uznesením zo dňa 20.05. 2021. Tvrdenia povinného o spotrebiteľskom postavení a nesprávnosti rozhodnutia súdu sú nedôvodné. Medzi účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu žiadnej spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na to že zmluva o revolvingovom úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou ale ide o obchodnoprávny (podnikateľský) záväzkový vzťah, nie je možné posudzovať rozhodcovskú zmluvu podľa predpisov na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva spĺňa všetky náležitosti, v zmysle § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu jej uzavretia. Oprávnený nevidel žiadny dôvod neplatnosti Rozhodcovskej zmluvy. Predovšetkým oprávnený zdôrazňuje, že vzhľadom k tomu, že sa v danom prípade nejedná o rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade spotrebiteľskej zmluvy, ale na podklade obchodno - záväzkového vzťahu, exekučný súd nebol oprávnený skúmať platnosť, resp. existenciu rozhodcovskej zmluvy v sporoch nespotrebiteľského charakteru. Nakoľko zákon o rozhodcovskom konaní poskytuje účastníkovi takéhoto konania možnosť podať na príslušný súd žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, je týmto vylúčená možnosť skúmať právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012: ,,Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods.1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V tých ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) ,,vigilantibus iura scripta sunt“ (,,práva patria bdelým“ alebo ,,nech si každý stráži svoje práva“ alebo ,,zákony sú spísané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní,
pretože inak by tieto ustanovenia strácali zmysel.“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený navrhol súdu, aby napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne a oprávnenému priznal náhradu trov konania vo výške 696,18 Eur vrátane DPH.
6. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
11. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
12. Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok.
13. Podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, v neskôr podaných návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty podľa odseku 2. V poradí ďalších návrhoch na zastavenie exekúcie môže povinný namietať len skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie. Obmedzenia podľa prvej a druhej vety sa neuplatnia, ak ide o také skutočnosti, ktoré povinný bez vlastnej viny nemohol skôr uplatniť.
14. Podľa § 61l ods. 3 prvá veta Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne.
15. Po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka sudca vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nemožno považovať za dôvodnú. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie sudca uvádza, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný aj voči povinnému 2.) - B. E., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom L. XXX, XXX XX Jakubany. Povinná 2.) však v priebehu exekúcie zomrela. Dedičstvo nadobudol len jediný dedič, a to manžel povinnej 2.), ktorý je v tejto exekúcii exekvovaný ako povinný 1.). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bol v zmysle ustanovenia § 38 ods. 1 Exekučného poriadku vydaný dňa 26.08.2022 dodatok k povereniu, z ktorého vyplýva, že jediným povinným v tejto exekúcii je L. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX, XXX XX L., podnikajúci ako živnostník: C.: XX XXX XXX, s miestom podnikania: L. 166, XXX XX L.. Po upresnení pasívnej vecnej legitimácie v konaní o druhom, treťom a štvrtom návrhu na zastavenie exekúcie sudca pristupuje k prejednaniu podanej sťažnosti.
16. V prvom rade sudca ustáľuje, že podania povinného zo dňa 24.08.2020, zo dňa 09.11.2020 a zo dňa 21.02.2021 súd v poradí druhým, tretím a štvrtým návrhom na zastavenie exekúcie. Vyšší súdny úradník ich správne posúdil a správne aplikoval ustanovenie § 61k ods. 3 Exekučného poriadku
pri ich prejednaní. A teda správne postupoval, keď na vec aplikoval koncentračnú zásadu. Platná právna úprava rozhodovania o zastavení exekúcie súdom podľa § 61k Exekučného poriadku totiž obsahuje ustanovenia o koncentrácii konania, podľa ktorých exekučný súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne, ak povinný dôvody zastavenia exekúcie neuplatnil včas. Kým v návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý bol podaný v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, a teda má odkladný účinok (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku), môže povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu a ktoré by mali mať za následok zastavenie exekúcie podľa niektorého z dôvodov uvedených v § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. V každom ďalšom návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, podanom po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, už môže uvádzať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom.
17. Keďže súd vyhodnotil, že podanie povinného zo dňa 24.08.2020, zo dňa 09.11.2020 a zo dňa 21.02.2021 sú návrhmi podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku, tvrdenia povinného boli limitované tým, že v nich mohol uvádzať len také skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Pre ďalšie posúdenie považoval sudca za potrebné zhrnúť, ktoré tvrdenia povinný uvádzal vo svojom prvom návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 13.07.2018 (o ktorom súd rozhodol uznesením zo dňa 05.03.2019 v spojení s uznesením zo dňa 20.05.2021). Povinný vo svojom prvom návrhu na zastavenie exekúcie tvrdil, že vzťah medzi oprávneným a povinným vyplývajúci zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý sa mali uplatniť normy spotrebiteľského práva, predloženú zmluvu považuje za formulárovú zmluvu, práva a povinnosti nepovažuje za individuálne dojednané, uvádzal, že účel poskytnutia úveru ako podnikateľského úveru nebol v skutočnosti taký ako je deklarovaný v zmluve, zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, finančné plnenia zo strany oprávneného neboli preukázané, že ich povinnému oprávnený poskytol, konanie oprávneného je zjavným zneužitím práva, ktoré nepožíva právnu ochranu, navyše je úmyselné dosahujúce trestnoprávnu rovinu.
18. O prvom návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 12.7.2018 rozhodol Okresný súd Banská Bystrica tak, že tento návrh zamietol uznesením sp. zn. 23Ek/378/2018 zo dňa 05.03.2019 v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/378/2018 zo dňa 20.5.2021. Vzhľadom k uvedenému sudca uvádza, že ohľadom charakteru zmluvného vzťahu, jeho uzatvorenia a dôsledkoch nespotrebiteľského rozhodcovského konania už bolo rozhodnuté a teda v tejto časti je potrebné sa pridŕžať záverov, ktoré sa nachádzajú v uvedených uzneseniach. Pokiaľ by uvedené nebolo rešpektované, došlo by k porušeniu zásady už rozhodnutej veci, čo je v právnom štáte neprípustné. Sudca navyše uvádza, že povinný v konaní po rozhodnutí o prvom návrhu na zastavenie exekúcie vo svojich ďalších návrhoch použil totožnú argumentáciu, ktorá vyplývala z jeho presvedčenia o tom, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský zmluvný vzťah, z ktorého vznikla vymáhaná pohľadávka. Na uvedené opätovné argumenty súd však nebude prihliadať, pretože o charaktere zmluvného vzťahu ako obchodno-právneho vzťahu už bolo rozhodnuté v konaní o prvom návrhu na zastavenie exekúcie ako aj z dôvodu aplikácie koncentračnej zásady v konaní o druhom, treťom a štvrtom návrhu na zastavenie exekúcie. Zároveň súd nemal preukázané, že v tejto časti argumentačnej línie by sa jednalo o výnimku z koncentračnej zásady, ktorá sa týka skutočností, ktoré nastali po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, príp. skutočností, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie, príp. by sa jednalo o skutočnosti, ktoré povinný bez vlastnej viny nemohol uplatniť skôr. Aplikáciou koncentračnej zásady sa zvyšuje zodpovednosť účastníkov za svoje správanie v exekúcii. Rovnaké závery je nutné aplikovať aj pri námietkach povinného, ktoré sa týkajú uplatnenia vymáhaného nároku na rozhodcovskom súde a jeho priebehu. Uvádzanie týchto tvrdení oneskorene, a teda v návrhu podanom podľa § 61k ods. 3 Exekučného poriadku je nutné považovať za tvrdenia bez právneho významu, ktoré nemôžu mať v dôsledku koncentračnej zásady uplatňovanej v exekučnom konaní za následok zastavenie exekúcie. Právna úprava povinnosti tvrdenia v rámci koncentračnej zásady pri návrhoch povinného na zastavenie exekúcie je rigorózna, a teda súd návrh podaný oneskorene zamietne i keď tu dôvod na zastavenie exekúcie je (§ 61l ods. 3 druhá veta Exekučného poriadku, v takom prípade sa povinný môže domáhať vrátenia plnenia už len žalobou podanou voči oprávnenému). Vyšší súdny úradník sa preto ani nemusel skutočnosťami o charaktere zmluvného dojednania, uplatnenia nároku na rozhodcovskom súde ako aj jeho priebehu zaoberať, práve v dôsledku aplikácie koncentračnej zásady.
19. Nad rámec uvedeného, sudca uvádza že v otázke právomoci exekučného súdu posudzovať v nespotrebiteľských rozhodcovských konaniach právomoc rozhodcovských súdov bola Ústavným súdom SR značne oklieštená (viď. napr. - IV. ÚS 22/2020 z 13.05.2020). Bolo ustálené, že v inom ako spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti, resp. neexistencie rozhodcovskej zmluvy, keďže na uplatnenie takejto námietky existujú v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní iné inštitúty. Možnosť uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmania právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Z exekučného spisu nevyplýva a stranami nebolo tvrdené, že by došlo k uplatneniu práv povinného formou podania námietok nedostatku právomoci rozhodcovského súdu (§ 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní) a ani k podaniu žaloby o zrušenie rozhodcovského súdu (§ 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Z tohto dôvodu sudca musí akceptovať predložený rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, a teda môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré by vznikli po jeho vydaní a mali za následok zastavenie exekúcie. Rovnako je sudca viazaný zisteniami, ktoré urobil rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní, ktorými sú napr. o jeho priebeh, výška priznaného nároku. Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Nadobudnutím jeho vykonateľnosti sa stáva exekučným titulom podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. A teda je uplatniteľným na vymáhanie v prípade, že nedôjde po jeho vydaní zo strany povinnej osoby k jeho splneniu.
20. Súd v tomto smere dodáva, že za skutkového stavu, keď oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, exekučný súd nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone priznaného práva. Oprávnený si v exekučnom konaní iba uplatňuje právo priznané mu vykonateľným exekučným titulom, ktoré nebolo povinným splnené dobrovoľne, t.j. realizuje svoje právo. Nekoná v rozpore s právom.
21. K ďalším tvrdeniam povinných a v súvislosti s prejavom nespokojnosti povinných s rozhodnutím predloženým exekučnému súdu ako exekučný titul, exekučný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, nie je právo na úspech v spore, resp. právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom strany sporu ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy strán sporu. Tu súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010), ktorý konštantne uvádza, že nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
22. Na základe vyššie uvedených skutočností a právnych dôvodov sudca vyhodnotil, že povinným podaná sťažnosť nebola spôsobilá privodiť zmenu rozhodnutia vydaného vyšším súdnym úradníkom, preto s poukazom na ustanovenie § 250 ods. 1 CSP rozhodol tak, že sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietol.
23. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
24. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
25. Podľa § 199e veta prvá Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene (§ 9 až 14
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov).
26. Právny zástupca oprávneného si vo svojom vyjadrení zo dňa 22.12.2021 uplatnil nárok na náhradu trov konania za 4 úkony právnej služby. Sudca preštudovaním spisu mal preukázané, že o uplatnených 3 úkonoch právnej služby bolo už právoplatne rozhodnuté uznesením zo dňa 05.03.2019 vo výške 346,74 Eur a uznesením zo dňa 20.05.2021 vo výške 174,08 Eur. Preto v tejto časti súd na návrh oprávneného neprihliadal. Vzhľadom na uvedené sudca oprávnenému priznal nárok na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k sťažnosti povinného zo dňa 22.12.2021 vo výške 175,37 Eur (1 úkon právnej služby 135,27 Eur + 10,87 Eur za režijný paušál za rok 2021 + 20% DPH). Exekučný poriadok v ustanovení § 199a ods. 1 definuje, ktoré výdavky oprávneného sa považujú za jeho trovy v exekučnom konaní, pričom v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie sú to výdavky na jeho zastupovanie. Ustanovenie § 199d ods. 1 Exekučného poriadku ďalej upravuje pravidlá ich náhrady. Oprávnený bol v konaní zastúpený právnym zástupcom (advokátom), pričom mu za vyjadrenie k sťažnosti povinného proti rozhodnutiu, ktorým bol jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý, vznikli výdavky za toto vyjadrenie. Trovy exekúcie oprávneného za vyjadrenie k sťažnosti povinného zo dňa 22.12.2021 budú vymáhané od povinného na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie vydanom po právoplatnosti uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).