Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20C/16/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: I.. M. Č., T.. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, XXX XX C., právne zastúpeného: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS s.r.o., so sídlom Konštantínova 3, 080 01 Prešov, IČO: 36 868 434, proti žalovanej: I.. G. Č.Č., T.. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X, XXX XX C., v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, takto

rozhodol:

bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov v celom rozsahu vysporiadava tak, že:

I. do výlučného vlastníctva žalobcu prikazuje stojanovú lampu, video a DVD prehrávač Combo,

II. do výlučného vlastníctva žalovanej prikazuje nábytok v detskej izbe, spálňovú a chodbovú skriňu,

III. do výlučného vlastníctva žalovanej prikazuje členský podiel v Bytovom družstve Prešov evidovaný pod č. XXXX k 3-izbovému bytu č. X s príslušenstvom na 1. poschodí, nachádzajúceho sa na O.. D. X, C.,

IV. náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. - 59 zo dňa 20.01.2009 súd zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k 3-izbovému družstevnému bytu č. 2, nachádzajúcemu sa na I. poschodí bytového domu, na ulici D. Č.. X D. C., žalovanú určil za výlučnú nájomkyňu bytu a člena bytového družstva bez práva žalobcu na zabezpečenie bytovej náhrady a konanie v časti o určenie povinnosti zaplatiť žalobcovi za vyporiadanie hodnoty členského podielu sumu 36.513,31 EUR vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. . Účastníkom zároveň nepriznal náhradu trov konania.

V priebehu tohto konania žalobca žiadal vyplatiť polovicu hodnoty členského podielu (bytu), ktorú účastníci ustálili na 51.900 EUR. Žalovaná nesúhlasila s touto výplatou, keďže žalobca sa vôbec nepričinil o nadobudnutie bytu a jeho udržiavanie.

Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov konania, svedkov, pripojenými spismi tunajšieho súdu sp. zn. , a oboznámením listinných dôkazov, pričom boli oboznámené: darovacia zmluva zo dňa 19.11.2005, dohoda o prevode členských práv a povinností zo dňa 31.03.2006, nájomná zmluva zo dňa 04.04.2006, zmluva o zavretí budúcej zmluvy zo dňa 21.11.1994 uzavretá medzi G. G. a N. N., doklad bytového družstva - prevod členských práv a povinností k družstevnému bytu - oznámenie zo dňa 3.4.2006, výpisy z účtu vedeného na meno V.. I. N. zo dňa

16.8.1996, 18.2.1997, 18.2.2002, 17.12.1989, 18.6.2002, 18.7.1996, 18.3.2002, 18.10.2002, 16.5.1997, 18.12.2000, 17.1.2003, 18.9.2003 a 17.10.2003, ako aj ostatný obsah spisu a zistil tento skutkový stav:

Žalobca v rámci výsluchu pred súdom poukázal na to, že s bývalou manželkou sa zosobášili v roku 1993 a samozrejme nemôže spochybňovať, že jej rodičia, im kúpili byt, za ktorí platili aj inkaso, avšak iba do času, kedy sa on v r. 1997 zamestnal, keď nastúpil po vysokej škole ako učiteľ na Obchodnú akadémiu a mal už príjem a vlastne spoločne s manželkou uhrádzali inkaso aj potreby domácnosti. Zároveň uviedol, že rodičia bývalej manželky sa sami rozhodli, že na nich prevedú byt a za týmto účelom sa všetci dostavili na bytové družstvo, kde sa podpísala dohoda o prevode bytu, resp. členských práv a povinností k bytu. Poukázal na to, že podľa jeho názoru im takto chceli pomôcť, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že mali deti. V tejto súvislosti uviedol, že on osobne nevyvíjal žiadnu iniciatívu, teda napr. nenaliehal na manželku alebo na svokrovcov. Taktiež uviedol, že pokiaľ by svokrovci mali vedomosť o tom, že bývalá manželka mala mimomanželskú známosť, určite by tento byt v marci r. 2006 neboli previedli a podľa jeho názoru až následne si vymysleli, že bola uzavretá darovacia zmluva v novembri roku 2005, pričom je nelogické, aby tento byt najprv darovali dcére v novembri roku 2005 a následne prevádzali v marci roku 2006. Žalobca poukázal na to, že sa rovnakou mierou ako manželka staral o domácnosť a o deti a je mu veľmi ľúto, pokiaľ sa bývalá manželka vyjadrila, že sa nestaral o rodinu a v tejto súvislosti nechápe, prečo po 7 rokoch od toho, ako sa im narodil prvý syn, chcela ďalšie dieťa.

Žalovaná v rámci výsluchu pred súdom poukázala na to, že jej rodičia im kúpili byt na svoje meno v roku 1994, keďže ona ostala tehotná, museli sa zosobášiť. Byt kúpili na svoje meno preto, že manžela viacmenej nepoznali a nevedeli ako to s nimi bude. Ohľadom dohody o prevode členských práv a povinností k bytu uviedla, že pokiaľ si pamätá, tak na bytovom družstve vyzdvihla prázdny formulár, kde vypísali mená a rodičia boli overiť podpisy, pričom jej tieto doklady dali po tom, ako bola dňa 19.11.2005, čo bola sobota, u nich doma v obývačke podpísaná darovacia zmluva o prevode bytu s tým, že jej rodičia povedali, že keď bude mať následne čas, aby išla na bytové družstvo. Ona sa k tomu dostala až v marci roku 2006, čomu predchádzala hádka s manželom, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že on môže ostať bez všetkého, preto aj išli obaja na bytové družstvo. Zároveň uviedla, že v predtlači bolo uvedené „manžel“, preto bol v tejto dohode uvedený aj jej manžel. Taktiež ale uviedla, že zámerom rodičov bolo darovať byt výlučne jej. Žalovaná zároveň poukázala na to, že predmetný byt je starý, 30-ročný, ktorý nie je zrekonštruovaný a ona sama s deťmi, bez toho, aby zavolala nejakú firmu, vymenila plávajúce podlahy, pričom kúpila tie najlacnejšie a rovnako vymenila plastové okná, na ktoré jej prispeli rodičia.

Svedkyňa V.. I. N. (matka žalovanej) vypovedala, že dcére kúpili byt, pretože sa vydala, čakali dieťa a na internátoch rušili manželské bunky, preto nevie ako by boli bývali, buď osobitne alebo vôbec. Taktiež uviedla, že pokiaľ si dobre pamätá, tak dcére platili komplet nájom a inkaso do času, kým neukončila druhú materskú, pričom ona to platila zo svojho účtu a v prepočte celkovo zaplatili asi sumu 13.000 EUR. K tvrdeniu žalobcu ohľadom skutočnosti, že za byt platili iba do času, kým sa on nezamestnal, uviedla, že ona si to pamätá tak, že to platila až do času, kým neukončila dcéra druhú materskú. Zároveň uviedla, že po určitom čase sa s manželom rozhodli, že byt darujú dcére a v tejto súvislosti vypísali tlačivo, kde vypísali základné údaje, overili podpisy, ale od dcéry žiadali, aby najprv podpísala darovaciu zmluvu, ktorú aj podpísala a potom jej dali dohodu. Taktiež uviedla, že byt, resp. členský podiel kúpili za 290.000,- Sk a v rámci tejto ceny už bola zahrnutá zostatková hodnota členského podielu. Ďalej uviedla, že darovaciu zmluvu podpísali všetci naraz dňa 19.11.2015 a pokiaľ by chceli klamať, tak to mohli urobiť ešte predtým, než mali overené podpisy na dohode o prevode členských práv, pričom chceli mať na papieri to, že byt darujú dcére. Taktiež uviedla, že ani dcéra, ani bývalý zať nezaplatili v súvislosti s prevedeným bytom, resp. zostatkovou hodnotou členského podielu, ani korunu.

Svedok V.. N. N. (otec žalovanej) potvrdil, že dcére kúpili byt a keďže oni starnú, rozhodli sa, že to chcú vysporiadať a že byt darujú výlučne dcére, teda nie aj jej bývalému manželovi, pretože ani nebol dôvod jemu niečo darovať, pričom podľa jeho názoru je obvyklé, že rodičia darujú nejaké veci svojim deťom. Poukázal taktiež na to, že jeho bývalý zať nemá právo na to, aby mu mala byť vyplatená nejaká suma, pretože sa nijakým spôsobom nepričinili o nadobudnutie bytu, resp. jeho zveľadenie, teda absolútne ničím neprispel. Potvrdil, že ani dcéra, ani bývalý zať im za byt nič nezaplatili, a to ani za zostatkovú hodnotu členského podielu.

Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. -82 zo dňa 12.10.2007 bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, maloleté deti I.Ú. Č. Z. I. Č. boli zverené do výlučnej starostlivosti matky

a otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého I. sumou 3.500,- Sk mesačne a maloletého I. sumou 2 500,- Sk mesačne. Zároveň bol upravený styk s maloletými deťmi a súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08.12.2007. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. zo dňa 20.01.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20.2.2009, súd zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k predmetnému družstevnému bytu. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia pre súd vyplynulo, že manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené a od rozvodu manželstva neuplynula lehota 3 rokov. Do tejto doby sa manželia o celkovom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva nedohodli, neuzavreli žiadnu dohodu. Členský podiel k družstevnému bytu je majetkovým právom, ktorý patrí do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je možné ho vyporiadať samostatne, ale v rámci celkového majetku, ktorý patrí do BSM, preto súd v tejto časti nárok vylúčil na samostatné konanie. Žalovaná v rámci konania predložila súdu Darovaciu zmluvu uzatvorenú podľa § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 19.11.2005, kde darca V.. N. N. Z. V.. I. N. darovali žalovanej členský podiel pod č. 2730 k družstevnému bytu č. 2, nachádzajúcemu sa na 1. poschodí bytového domu v Prešove, na ulici Volgogradská č.2, o veľkosti 70,52 m2, 3 izby v celkovej výmere 41,40 m2, kuchyňa o výmere 13,90 m2, ostatné priestory 15,22 m2, pivnica umiestnená mimo bytu. Dohodou o prevode členských práv a povinností, ktorá bola uzatvorená podľa § 230 Obchodného zákonníka, prevádzajúci členovia N. N. a manželka I. N. previedli na nadobúdateľov G. Č. a manžela M. Č. členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu č. X, nachádzajúcom sa na 1.poschodí v C., ulica D. Č.. X, s výškou zostatkovej hodnoty členského podielu bez anuity v sume 16.593,- Sk. Podľa článku IV., bod 2, zároveň prevádzateľ a nadobúdateľ záväzne vyhlásili, že zostatkovú hodnotu členského podielu vo výške 16.593,- Sk si vyporiadajú vzájomne medzi sebou. Táto dohoda bola nadobúdateľmi (účastníkmi) podpísaná a podpisy osvedčené dňa 31.03.2006, prevádzajúci člen V.. N. N. podľa osvedčenia o pravosti podpisu ju vlastnoručne podpísal dňom 10.11.2005 a V.. I. N. ju vlastnoručne podľa osvedčenia o pravosti podpisu podpísala dňa 18.11.2005. Táto dohoda bola zároveň predložená Bytovému družstvu Prešov dňom 31.03.2006 pod č. spisu 1434. Dohodou o prevode členských práv a povinností zo dňa 21.11.1994 prevádzajúci člen G. G. previedol členský podiel k predmetnému 3-izbovému družstevnému bytu č. X, nachádzajúceho sa v C., T. O.. D. X, na nadobúdateľov a to, N. N. Z. I. I. N., rodičov žalovanej. Uvedená dohoda bola predložená Bytovému družstvu Prešov dňom 21.11.1994, pod č. spisu 1434. Dňa 04.04.2006 bola podpísaná nájomná zmluva, z ktorej vyplýva, že dňom 31.03.2006 prenechalo Bytové družstvo Prešov žalovanej I.. G. Č. do užívania družstevný byt č. 2 o veľkosti 70,52 m2, nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu v C.Š., na ulici D. Č.. X, nájomná zmluva bola uzatvorená na základe dohody o prevode členských práv a povinností zo dňa 31.03.2006, pričom z uvedenej nájomnej zmluvy vyplýva, že v súlade s ustanovením § 703 a 704 Občianskeho zákonníka, vznikol spoločný nájom bytu manželmi a spoločným nájomcom je manžel člena I.. M. Č.. Zároveň podľa článku III. ods. 2 vzniklo spoločné členstvo manželov podľa ustanovenia § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa správy Bytového družstva Prešov zo dňa 26.07.2013 družstvo vo svojej evidencii vedie účastníkov konania ako spoločných členov družstva a nájomcov a to na základe Dohody o prevode členských práv a povinností, družstvu doručenej dňa 31.03.2006. Následne rozsudkom OS Prešov č.k. -59 sa stala výlučnou členkou a nájomkyňou bytu žalovaná. Darovaciu zmluvu zo dňa 19.11.2005 družstvo vo svojej evidencii nevedie. Z listu bytového družstva zo dňa 3.4.2016 označeného ako „Prevod členských práv a povinností k družstevnému bytu - oznámenie“ vyplýva, že bytové družstvo berie na vedomie dohodu o prevode členských práv a povinností k družstevnému bytu uzavretú medzi V.. N. N. Z. I.. G. Č. podľa § 230 Obchodného zákonníka s účinnosťou od 31.3.2006. Týmto listom bol zároveň nadobúdateľ požiadaný, aby sa dostavil s občianskym preukazom na bytové oddelenie družstva k prevzatiu písomných dokladov k bytu. Z výpisov z účtu za obdobie od 16.8.1996 do 17.10.2003 predložených svedkyňou V.. I. N. vyplýva, že na účet bytového družstva č. účtu XXXXXX/XXXX (v rámci pojednávania konaného dňa 11.5.2016 bolo overené, že tento účet patrí aj doposiaľ Bytovému družstvu Prešov) boli z účtu svedkyne poukazované rôzne sumy, pričom z výsluchu svedkov, ako aj účastníkov vyplýva, že sa jednalo o platby bytovému družstvu za predmetný byt, pričom aj keď sa žalobca vyjadril, že tieto platby mali byť uhrádzané iba do r. 1997, kedy on nastúpil do zamestnania a mal platiť za byt, z týchto výpisov, ktoré boli predložené za konkrétne obdobia ako to bolo vyššie citované, vyplýva, že tieto platby boli uhrádzané z účtu svedkyne a z obsahu týchto výpisov taktiež vyplýva, že za týmto účelom bol zriadený trvalý príkaz, ktorý bol zrušený k 22.9.2003.

V predmetnej veci súd prvotne rozhodol rozsudkom zo dňa 5.9.2013 tak, že do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal vo výroku rozsudku uvedené hnuteľné veci a taktiež členský podiel v Bytovom družstve Prešov k predmetnému bytu s tým, že žalovaná je povinná zaplatiť navrhovateľovi titulom úplného finančného vyrovnania sumu 12.975 EUR do 30.12.2014. Keďže účastníci zhodne vyhlásili, že hnuteľné veci majú nulovú hodnotu, suma 12.975 EUR predstavuje 1-inu hodnoty členského podielu, keďže súd mal za to, že v predmetnej veci existuje dôvod, na ktorý treba pri vyporiadaní majetkového spoločenstva manželov prihliadať tak, že podiely manželov nie sú rovnaké, nakoľko žalobca sa výrazne v menšom rozsahu podieľal na hospodárení domácnosti a finančnom zabezpečení rodiny a zároveň miera pričinenia na získanie a udržanie majetku v BSM bola u účastníkov tohto konania ako u bývalých manželov podstatne odlišná. Súd mal za jednoznačne preukázané, že žalovaná sa výrazne viac starala o deti pochádzajúce z manželstva, ako aj o spoločnú domácnosť. Súd teda prihliadal na to, že miera starostlivosti o spoločnú domácnosť, maloleté deti pochádzajúce z manželstva, ako aj o pričinenie o nadobudnutie spoločných vecí bola vo výrazne väčšej miere práve na žalovanej a to, titulom finančnej výpomoci práve zo strany jej rodičov. Z tohto dôvodu súd prihliadal na to, že aj v súčasnej dobe žalovaná má v starostlivosti dve deti, ktorým zabezpečuje nevyhnutnú rodičovskú starostlivosť, stará sa o nich, vychováva ich a zabezpečuje im nevyhnutné životné potreby. Preto pri riešení a posudzovaní otázky finančnej náhrady, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi titulom finančného vyporiadania BSM, súd rozhodol o tom, že je povinná vyplatiť mu iba sumu vo výške 12.795 EUR, čo predstavuje 1-inu z všeobecnej hodnoty členského podielu. Na základe odvolania oboch účastníkov, odvolací súd rozsudkom zo dňa 26.2.2014, sp. zn. rozsudok potvrdil s tým, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Na základe sťažnosti žalovanej Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. zo dňa 25.11.2014 rozhodol, že základné právo Mgr. Slávky Čančinovej vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26.2.2014 porušené boli. Zároveň rozhodol, že rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26.2.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie s tým, že Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť I.. G. Č. trovy konania v sume 511,34 EUR na účet jej právnej zástupkyne.

Ústavný súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval, že: „Sťažovateľka v sťažnosti krajskému súdu vytýka, že sa vôbec nevysporiadal s jej námietkou uvedenou v odvolaní, a to prikázaním členského podielu bez finančného vyrovnania z dôvodu, že tento bol darovaný jej rodičmi a navrhovateľ sa pripravoval na odluku zatajovaním spoločných finančných prostriedkov, pred odchodom trval na uzavretí dohody o spoločnom nájme družstevného bytu, a keď to dosiahol, po troch mesiacoch odišiel zo spoločnej domácnosti, čo podľa jej názoru robí napadnutý rozsudok krajského súdu nepreskúmateľným a v rozpore s jej právom na spravodlivý proces. Pri právnom posúdení veci treba vo všeobecnej rovine poukázať aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26], podľa ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Treba prisvedčiť sťažovateľke, že k jej námietke krajský súd nezaujal žiadne stanovisko, a to aj napriek tomu, že túto námietku uplatnila v podanom odvolaní. K tomu treba dodať, že krajský súd nezaujal k tejto námietke stanovisko dokonca ani vo vyjadrení podanom ústavnému súdu. Ústavný súd nemá pochybnosti o tom, že uvedená námietka sťažovateľky môže mať pre posúdenie výšky finančného vyrovnania význam. Jej prípadnou aplikáciou by došlo k ustáleniu inej finančnej náhrady, než ako bolo rozhodnuté. Ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu sa s touto podstatnou

námietkou sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberať a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadať. Uvedená námietka má v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný a nespochybniteľný právny záver. Na základe uvedených skutočností hodnotí ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené požiadavky nespĺňa. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje a zároveň sa stotožňuje s právnym názorom uvedeným v náleze ústavného súdu sp. zn. (na ktorý poukázala aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti), keď ústavný súd si osvojil právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. a vzťahujúcim sa aj na posudzovanú vec, podľa ktorého znenie § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní spoločnej veci prihliadajúc na to, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie i udržanie spoločnej veci, a to tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere, bez toho, aby mu uložil povinnosť, aby druhému manželovi, ktorý sa o jeho nadobudnutie a udržanie nezaslúžil, na vyrovnanie podielu zaplatil určitú finančnú čiastku. Zákon explicitne neupravuje spôsob nerovného vyporiadania, a disparita môže byť tak vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Na základe zrušenia rozsudku ústavným súdom, Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 6.5.2015 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Vychádzajúc z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -26, Ústavný súd SR sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Prešove uvedeným v jeho vyjadrení k sťažnosti (ako aj v napadnutom rozsudku), že ak právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré bolo skôr urobené v spore účastníkov o zrušenie spoločného nájmu družstevného bytu a určenia ďalšieho nájomcu a výlučného členstva v bytovom družstve podľa ustanovenia § 705 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka (v konkrétnom prípade vedeného okresným súdom pod sp. zn. ), bolo zrušené právo spoločného nájmu družstevného bytu s tým, že za výlučného nájomcu a zároveň člena bytového družstva súd určil žalovanú, nebolo prijateľné, aby v ďalšom konaní (o vyporiadanie BSM) bola otázka spoločného členstva v bytovom družstve znovu otváraná. Preto, ak rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 20. 01. 2009 bolo rozhodnuté o zrušení spoločného nájmu účastníkov konania k družstevnému bytu a došlo tým k vyporiadaniu spoločného členstva v bytovom družstve, stal sa členský podiel predmetom vyporiadania BSM. Ustanovenie § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž ani inú možnosť nepripúšťa, pretože, ak za trvania manželstva vznikne právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jednému z manželov, vznikne so spoločným nájmom družstevného bytu manželmi aj spoločné členstvo v bytovom družstve. Zákon totiž vylučuje, aby za trvania manželstva vzniklo členské právo k družstevnému bytu len jednému z manželov. Odvolací súd po zrušení skoršieho rozsudku ústavným súdom následne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zmenu napadnutého rozsudku. V prvom rade je potrebné poukázať na právne názory Ústavného súdu SR formulované v náleze sp. zn. zo dňa 13. 03. 2013 vzťahujúce sa na aplikáciu § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevyporiadal s obranou žalovanej, ktorá žiadala prikázať členský podiel

do jej výlučného vlastníctva bez finančného vyrovnania z dôvodu, že tento bol darovaný jej rodičmi a žalobca sa pripravoval na odluku zatajovaním spoločných finančných prostriedkov a pred odchodom trval na uzavretí dohody o spoločnom nájme družstevného bytu, a keď to dosiahol (31. 03. 2006) po troch mesiacoch (v júni 2006) odišiel zo spoločnej domácnosti. Odvolací súd má za to, že uvedená obrana žalovanej má pre posúdenie výšky finančného vyrovnania význam. Bude preto úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní sa s touto podstatnou námietkou žalovanej zaoberať a ústavne akceptovateľný spôsobom aj vyporiadať. K uvedenej námietke musí súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujať jednoznačný a nespochybniteľný právny záver. Za takýchto okolností je potrebné konštatovať, že napadnutý rozsudok nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z obsahu zákonného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktorého viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí, v prípadoch tzv. nevyhnutného dvojinštančného posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom, keďže v ústave o dvojinštančnosti niet zmienky (porovnaj nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. zo dňa 31. 07. 2008).“

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa § 150 Občianskeho zákonníka, pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

Súd v predmetnej veci po doplnení dokazovania a v intenciách právnych záverov vyplývajúcich z citovaného nálezu ústavného súdu, resp. rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, teda v zmysle súhlasného vyjadrenia účastníkov týmto prikázal hnuteľné veci podľa stavu ako tieto veci reálne užívajú a žalovanej zároveň prikázal členský podiel v bytovom družstve bez toho, aby jej uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi určitú finančnú čiastku ako vyrovnávací podiel. Z prvotného rozsudku prvostupňového súdu, ako aj odôvodnenia odvolacieho súdu, resp. nálezu ústavného súdu je nesporné, že členský podiel v bytovom družstve patrí do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov ako manželov (ďalej len BSM) a je predmetom vyporiadania BSM, preto súd tieto závery už bližšie v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia nerozvádza, keďže vyplývajú z pôvodných rozhodnutí.

Podstatnou okolnosťou, ktorú bolo nevyhnutné v predmetnom konaní vyriešiť bola otázka, či je v danom prípade možné odkloniť sa od princípu rovnosti podielov, teda či konkrétne okolnosti prejednávanej veci umožňujú uplatniť tzv. disparitu podielov, ak áno, v akom rozsahu. V tomto ohľade je zásadná aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka, z ktorého prioritne vyplýva, že pri vyporiadaní BSM sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké a zároveň z tohto ustanovenia vyplýva na aké skutočnosti bude súd prihliadať pri vyporiadaní a to konkrétne, potreby maloletých detí, ako sa každý z manželov staral o rodinu a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, pričom pri určení miery pričinenia treba vziať zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. Z prvotného výsluchu žalovanej vyplynulo, že táto sa 13 rokov starala sama o deti, manžel chodil domov neskoro v noci, na domácnosť neprispieval a v byte nič neurobil. Na druhej strane z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento bol riadne zamestnaný, chodil do práce, mal príjem, ktorý použil pre potreby domácnosti a pokiaľ bola manželka na materskej, tak výlučne on zabezpečoval finančné prostriedky pre rodinu s tým, že nie je pravdou, aby sa nestaral o deti a o domácnosť. Účastníci ohľadom preukázania týchto tvrdení nenavrhli žiadne dokazovanie, pričom je zrejmé, že pokiaľ boli deti malé a žalovaná s nimi bola na materskej dovolenke, jej osobná starostlivosť o deti bola vo výrazne väčšom rozsahu, na

druhej strane je logické, že žalobca chodil do práce a zarábal finančné prostriedky pre rodinu. Každý z účastníkov mal teda v tomto ohľade „svoju pravdu“, pričom ani súd vzhľadom na kontradiktórnosť súdneho procesu v tomto smere nevykonal ďalšie dôkazy, keďže za zásadné v prejednávanej veci považoval to, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Z vykonaného dokazovania úplne jednoznačne vyplynulo, že byt, v ktorom účastníci ako manželia bývali zakúpili rodičia žalovanej, ktorí zároveň relatívne dlhú dobu, od zakúpenia bytu cca 9 rokov, minimálne uhrádzali nájomné, resp. z výpisov z účtu matky žalovanej vyplýva, že sa jednalo o celé inkaso. V tejto súvislosti sa matka žalovanej vyjadrila, že za uvedené obdobie uhradila celkovo sumu asi 13.000 EUR, pričom z výpisu z účtu taktiež vyplýva, že niekedy, mimo platieb za byt, zaslala účastníkom aj finančnú výpomoc. Z vykonaného dokazovania taktiež nepochybne vyplynulo, že ani jeden z účastníkov, rodičom žalovanej z titulu zakúpenia bytu nezaplatil ani korunu, a to ani za zostatkovú hodnotu členského podielu, s poukazom na dohodou o prevode členských práv a povinností. Nadobudnutie bytu, v ktorom účastníci bývali, súd vyhodnotil ako výlučnú mimoriadnu zásluhu žalovanej, realizovanú prostredníctvom jej rodičov, keďže je nepochybné, že žalobca sa žiadnym spôsobom nepričinil o nadobudnutie predmetného bytu a túto skutočnosť, podľa názoru súdu, možno hodnotiť za tak výnimočnú, že je na mieste realizovať tzv. disparitu podielov a keďže žalovaný sa nijakým spôsobom nepodieľal na nadobudnutí uvedeného bytu (členských práv a povinností k bytu), preto v tomto prípade súd ani žalovanej neuložil povinnosť vyplatiť žalobcovi nejaký vyrovnávací podiel. Uvedenému záveru svedčí taktiež podiel účastníkov na udržaní spoločných vecí, pričom ako už bolo konštatované, rodičia žalovanej sa dlhodobo podieľali aj na úhrade nájomného a inkasných platieb, teda aj v tomto ohľade možno konštatovať, že o udržanie spoločných vecí sa skoro v úplnej miere, minimálne v období od zakúpenia bytu v r. 1994, čo medzi účastníkmi nebolo sporné, do r. 2003 ako to vyplýva z predložených výpisov z účtu, pričinila výlučne žalovaná, prostredníctvom svojich rodičov. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že predmetný byt počas celého užívania nebol zásadným spôsobom rekonštruovaný, okrem výmeny plastových okien, na ktoré prispeli rodičia žalovanej a plávajúcej podlahy, ktorú žalovaná vymenila svojpomocne so svojím synom s tým, že zakúpila najlacnejšiu podlahu. Jedná sa o starý byt, v ktorom neboli okrem uvedených vecí realizované, dá sa povedať žiadne úpravy, je tam pôvodná kúpeľňa, pôvodná kuchynská linka a teda dá sa konštatovať, že byt je v pôvodnom stave. V tomto ohľade ani samotný žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by mali svedčať o tom, akým spôsobom sa pričinil o udržanie spoločných vecí, teda predmetného bytu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre určenie disparity podielov pri vyporiadaní BSM je podstatná starostlivosť o rodinu a zásluhy o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku. Ako už bolo konštatované, aj keď z výsluchu žalovanej vyplynulo, že starostlivosť žalobcu o rodinu bola minimálna, tak táto skutočnosť nebola v konaní jednoznačne preukázaná, preto z nej súd nemohol bezpodmienečne vychádzať. Na druhej strane mal ale úplne jednoznačne a nepochybne preukázané, že výlučne žalovaná sa, prostredníctvom svojich rodičov, zaslúžila o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku, ktorým bol byt, ktorý účastníci obývali a táto okolnosť je natoľko významná, že súd, aj keď prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej členský podiel v bytovom družstve, neuložil jej povinnosť vyplatiť žalobcovi akúkoľvek sumu ako vyrovnaávací podiel, nakoľko mal za to, že tieto okolnosti sú natoľko výnimočné, že v danom prípade je na mieste aplikácia úplnej disparity ohľadom úhrady vyrovnávacieho podielu z hodnoty členského podielu v bytovom družstve. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že účelom tzv. disparity je spravodlivé vysporiadanie veci, pričom práve všetky okolnosti prejednávanej veci, a to aj z hľadiska ich intenzity a doby trvania, odôvodňujú záver vyplývajúci z tohto rozhodnutia.

Žalobca v konaní taktiež namietal, že pokiaľ by si žalobkyňa nebola našla mimomanželskú známosť, nedošlo by k rozvratu manželstva a teda ani k tomuto konaniu. V tomto ohľade ale súd poukazuje, a to aj s ohľadom na ustálenú judikatúru (napr. rozhodnutia NS ČR sp. zn. , ), na to, že vyrovnávací podiel jedného z manželov z titulu zaniknutého BSM nemožno znížiť iba preto, že príčinou rozvratu bol mimomanželský vzťah. Táto okolnosť by mohla prichádzať do úvahy iba v spojení s ďalšími skutočnosťami a to hlavne s ohľadom na to, že táto okolnosť by mala za následok negatívne premietnutie sa na hospodárenie so spoločným majetkom alebo ohľadom starostlivosti o rodinu. V predmetnom konaní však tieto okolnosti neboli žiadnym spôsobom preukázané, ani samotný žalobca netvrdil, aby táto okolnosť vôbec nejakým spôsobom zasiahla do majetkovej sféry účastníkov. Naopak práve žalovaná tvrdila, že žalobca sa dlhodobo nedostatočne staral o rodinu, neprispieval na domácnosť a v byte nič nerobil. K týmto skutočnostiam sa ale už súd zaujal stanovisko, tak ako je vyššie uvedené.

Podľa § 150 ods.1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia, pričom keďže je v záujem oboch účastníkov vysporiadať si svoje BSM, súd má za to, že pri takomto type konania si má každý z účastníkov sám znášať trovy konania, preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.