Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2CoPr-2-2021.pdf
PDF · 87.54 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcov 1./ M. G., D.. XX.XX.XXXX, M.G. X, XXX XX G., 2./ L.. S. U., D.. XX.XX.XXXX, F. XX, XXX XX G., obaja zastúpení JUDr. Jánom Lemešom, advokátom so sídlom v Košiciach Žižkova 19, proti žalovanému L.. M. Š., D.. XX.XX.XXXX, Ľ.. Š. XX, N., zastúpenému JUDr. Vladimírom Pochom, advokátom so sídlom Bardejov, Hviezdoslavova 3, o náhradu mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bardejov z 27.05.2021, č. k. 5Cpr/2/2014 - 261, jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetom konania je nárok žalobcov v 1. a v 2. rade na náhradu mzdy za obdobie od 01.01.2013 do 30.04.2017 v prípade žalobcu v 1. rade a od 01.01.2013 do 31.12.2015 u žalobkyne v 2. rade. Zistil, že obaja žalobcovia boli zamestnancami žalovaného, žalobca v 1. rade ako vedúci chaty, žalobkyňa v 2. rade ako generálna riaditeľka. Bolo tiež zistené, že žalovaný dal obom žalobcom neplatnú výpoveď z pracovného pomeru, o čom bolo rozhodnuté právoplatným spôsobom predchádzajúcim súdnym konaním a rovnako v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne ukončenom bol priznaný žalobcovi v 1. rade nárok nevyplatenej mzdy a náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru do 30.04.2004 a rovnako tomu bolo aj v prípade žalobkyne v 2. rade. Aj v nasledujúcom období obaja žalobcovia žiadali žalovaného o prideľovanie práce listami zo dňa 21.12.2012 a 09.10.2013. Rovnako zistil, že žalovaný na tieto požiadavky nereagoval a prácu žalobcom ďalej neprideľoval. Mal za preukázané, že vzťahy medzi stranami boli naštrbené od roku 2003, kedy žalovaný odišiel do zahraničia a jeho živnostenské oprávnenie zaniklo najneskôr k 29.02.2012. Zdôraznil, že zánikom živnostenského oprávnenia zamestnávateľa - fyzickej osoby, nezaniká pracovný pomer jeho zamestnanca a ani povinnosti zamestnávateľa z toho plynúce. Súd však v okolnostiach daného sporu skúmal osobitosti tohto prípadu a najmä to, či nárok žalobcov korešponduje s čl. 2 Zákonníka práce. Vychádzal potom zo zistenia, že žalobcovia žiadali žalovaného, ako zamestnávateľa, o prideľovanie práce a uplatnili si voči nemu svoje nároky, aj keď museli mať vedomosť, že vo firme, ktorá mal troch zamestnancov, kde každý o tom druhom vie, to nie je za daného stavu reálne možné. Žalovaný totiž žije a pracuje v zahraničí vyše 17 rokov a živnostenské oprávnenie mu zaniklo vo februári roku 2012. Súd konanie žalobcov nevyhodnotil ako úprimnú snahu pracovať u žalovaného aj v ďalšom období, pretože takouto snahou nie
je len formálny prejav o tom, že zamestnanec chce pracovať u konkrétneho zamestnávateľa, ale musí sa aj objektívne javiť, že pracovať chce. Obaja žalobcovia v rámci svojho výsluchu uviedli, že na mieste výkonu práce síce boli, avšak nevedeli uviesť bližšie podrobnosti. Žalobca v 1. rade dokonca tvrdil, že prácou tam nechodil, nebol tam možno päť až šesť rokov. Z tohto pohľadu pre súd prvej inštancie nevyznieval presvedčivo ani dôkaz žalobcu v 1. rade o tom, že prácu si nevedel nájsť kvôli svojmu zdravotnému stavu a do konania predložil len lekársku správu z januára 2021, teda z obdobia, ktoré je vzhľadom na obdobie uplatnených nárokov právne bezvýznamné. Žalobca v 1. rade tvrdil, že z dôvodu zdravotného stavu nemohol v rozhodnom období vykonávať namáhavé činnosti, a preto si nevedel nájsť prácu vo svojom odbore ako automechanik, avšak zároveň poukazoval a vymenúval činnosti, ktoré pre žalovaného vykonával a ktoré sa už na prvý pohľad nezdali fyzicky jednoduché. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že nároky žalobcov nevychádzali z ich úprimnej snahy pracovať u žalovaného a takýmto pohnútkam nemožno pripísať charakter súladnosti s dobrými mravmi. Vyzývali síce žalovaného, že má im prideľovať prácu, aj keď so zreteľom na všetky okolnosti dané u tohto zamestnávateľa museli vedieť, že to uskutočniteľné nie je. Svoje nároky voči žalovanému uplatnili aj za obdobie od januára 2013, teda po uplynutí takmer 10 rokov od momentu, čo ho prvotne požiadali o prideľovanie práce. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol a o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 257 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli rozsudok zmeniť tak, aby ich žalobe o náhradu mzdy s príslušenstvom bolo v celom rozsahu vyhovené. Súd prvej inštancie podľa ich názoru nemal prihliadať na zásadu dobrých mravov v ich neprospech, stalo sa tak v prospech strany silnejšej, a to zamestnávateľa, čo je v judikatúre pracovného práva pri dlhšom trvaní pracovného pomeru nezákonné. Súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že práve konanie žalovaného bolo po celý čas v rozpore s dobrými mravmi, keď bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná vo vzťahu k obom žalobcom a žalovaný napriek tomu žalobcom neponúkol prácu ani sa s nimi nedohodol na ukončení pracovného pomeru. Tvrdia, že o ukončení živnosti zo strany žalovaného nemali vedomosť a dozvedeli sa o tom, až v priebehu daného konania. Zároveň žalovaný doposiaľ neuhradil žalobcom z právoplatne priznaných náhrad mzdy s príslušenstvom. Okrem iného, žalovaný používal v pracovnom čase alkoholické nápoje, čo bolo príčinou zhoršenia vzťahov medzi nimi. Žalobcovia mali záujem zamestnať sa u žalovaného, nevedeli sa s ním však skontaktovať a nevedeli, kde sa nachádza. Ak by žalovaný konal v súlade s dobrými mravmi, činnosť žalovaného ako zamestnávateľa by riadne trvala. Túto skutočnosť, ktorá je podstatná, však súd prvej inštancie nezobral do úvahy. Na základe týchto dôvodov žalobcovia navrhli podanému odvolaniu vyhovieť.
4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolania žalobcov dôvodné nie sú.
6. V odvolacom konaní vyplýva z dispozičnej zásady, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov a rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
7. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stavoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo 256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
8. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/7/2010).
9. V danej veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.
10. Je zrejmé, že v prejednávanej veci sa žalobca v 1. rade vo vzťahu k žalovanému domáha zaplatenia náhrady mzdy vo výške 19.481,40 eur s prísl. za obdobie od 01.01.2013 do 30.04.2017 a žalobkyňa v 2. rade požaduje z tohto titulu sumu 12.881,40 eur z prísl. za čas od 01.01.2013 do 31.12.2015.
11. Nebolo sporné, že v konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5C/179/2003 bolo právoplatne rozhodnuté o určení, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi v 1. rade listom z 28.07.2003 a žalobkyni v 2. rade listom zo dňa 25.07.2003, je neplatná. V ďalšom konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. 6C/3/2013, bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1. rade nevyplatenú mzdu a náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01.09.2000 do 10.08.2003 a od 11.08.2003 do 30.04.2004 vo výške 6.832,31 eur s prísl. a žalobkyni v 2. rade bola z tohto právneho titulu priznaná istina 6.791,14 eur s prísl.
12. Žalobcovia aj po tomto období listami z 21.12.2012 a 09.10.2013 žiadali žalovaného o prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy.
Podľa § 252i ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, týmto zákonom sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 01. januárom 2013.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 01.01.2013, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na to, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 2 citovaného zákona, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
Podľa tretej vety čl. 2 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
13. V druhej vete čl. 2 Zákonník práce zakotvuje pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi. Negatívnou hranicou výkonu subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať tieto
práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Dobré mravy predstavujú súbor pravidiel správania sa, vyjadrujú určitý štandard slušnosti v medziľudských vzťahoch a súčasne vymedzujú ako podmienku mravné princípy spoločenského poriadku. Predmet pracovnoprávneho úkonu sa prieči dobrým mravom, keď jeho obsah a účel je v danom mieste a v danom čase, prípadne s prihliadnutím na osoby účastníkov alebo iných subjektov pracovnoprávnych vzťahov v rozpore s všeobecne uznávanými názormi na vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou.
14. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že v prípade žalovaného vo vzťahu k obom žalobcom, išlo o malého zamestnávateľa, ktorý mal iba troch zamestnancov, a to konkrétne všetky zúčastnené strany. Žalovaný prevádzkoval v minulosti Cestovnú kanceláriu M., jeho pracovnou náplňou bolo zabezpečovanie stravovania v prevádzkovej Y. G., žalobca v 1. rade mal na starosti technické činnosti tejto prevádzky a žalobkyňa v 2. rade pôsobila ako riaditeľka - ekonómka tejto cestovnej kancelárie prevádzkovanej žalovaným, a to v priestoroch kancelárie v G. na ul. O. XX. Vzájomné vzťahy strán konania sa po roku 2003 podstatne zhoršili a žalovaný od tej doby pôsobil pracovne v zahraničí. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nehodnotí ako korektné a správne takéto konanie žalovaného, avšak v tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani postoj samotných žalobcov k prezentovanej snahe ďalej pracovať u žalovaného, a to v rozhodnom období od januára 2013, a teda v dobe viac ako 10 rokov po tom, čo ho prvotne požiadali o prideľovanie práce. Žalobca v 1. rade v tejto súvislosti uviedol, že čakal doma v G., staral sa o matku a takto mu situácia vyhovovala. Tvrdil, že prácu si síce hľadal, ale odmietal vykonávať prácu s nízkym príjmom, aj keď u žalovaného mal pôvodne dohodnutú mzdu len vo výške mzdy minimálnej, určenej príslušným právnym predpisom. Žalobcovia mali vedomosť o tom, že prevádzka Y. G. je odpredaná inému majiteľovi a uvedené sa vzťahuje aj na priestory kancelárie v G., v ktorých v minulosti pôsobila žalobkyňa v 2. rade a u ktorých došlo k ukončeniu nájmu k 01.08.2003. So zreteľom na všetky tieto okolnosti súd prvej inštancie správne posúdil, že nároky žalobcov uplatňované v tomto konaní nevychádzali z úprimnej snahy naďalej u žalovaného reálne pracovať, preto so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania žalobu opodstatnene zamietol ako nedôvodnú.
15. Za situácie, že správnemu výroku o veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania strán sporu, odvolací súd s poukazom na všetky tieto dôvody rozsudok potvrdil podľa § 387 CSP.
16. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia v 1. a 2. rade vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo na náhradu trov a žalovanému v tomto štádiu konania trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).