Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43Sa-14-2022.pdf
PDF · 119.44 KB
Case nature
Area
Subarea
43Sa/14/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobkyne: A. B. C., bytom D. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 33977-3/2017-BA zo dňa 13.6.2017, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanej sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa v konaní domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 33977-3/2017- BA zo dňa 13.6.2017, ktorým žalovaná zamietla jej odvolanie a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta č. 700-0600002217-GC09/17 zo dňa 5.1.2017 určujúce, že: „Samostatne zárobkovo činnej osobe MUDr. Daniele Struhárovej nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.3.2006.“
2. Namietala nesprávnosť právneho názoru žalovanej, podľa ktorého zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulancie vnútorného lekárstva a geriatrie ku dňu 31.3.2006 žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo, nakoľko táto bola naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vydanej Slovenskou lekárskou komorou , ktorá zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby (SZČO) na účely sociálneho poistenia. Mala za to, že rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Podľa jej názoru rozhodnutie neobsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 209 zákona o sociálnom poistení nakoľko z neho nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu bolo rozhodnuté, vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis a z odôvodnenia taktiež nevyplýva, ktorý predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu na zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o zániku poistenia s odstupom viac ako jedného roka. Sociálna poisťovňa ju naviac v rozpore s ustanovením § 3 ods.2 Správneho poriadku neupovedomila o začatí predmetného konania a neposkytla jej možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Žalobkyňa mala za to, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia jej zaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a štatistickému úradu oznámila údaje potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Nebola si vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár je oprávnením zakladajúcim status SZČO, licenciu nikdy nevyužívala a nemala na ňu žiaden príjem. V tejto súvislosti poukázala na právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený v rozhodnutí 2Sa/4/2017, podľa ktorého preskúmavané rozhodnutie žalobkyne ( v obdobnej veci) bolo vydané v rozpore so zákonom pre nesprávne právne posúdenie veci a správne orgány sa nezaoberali tým, či žalobkyňa skutočne vykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby. Výklad zákona žalovanou považuje za formalistický a nespravodlivý a nakoľko reálne samostatnú zárobkovú činnosť nevykonával, má za to, že ako poistenec nespadá pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods.1 v spojení s § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. Žalobkyňa namietala aj voči tomu, že ju správny orgán neupovedomil o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytol jej možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.
3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
4. Uvádzala, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto určenej činnosti. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo činnej osoby, t.j. ak napríklad má oprávnenie prevádzkovať živnosť, má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010, status samostatnej zárobkovo činnej osoby. Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, považujú povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenie vydané podľa osobitného predpisu a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) vydané podľa zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa bola považovaná za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ktoré bolo zrušené dňom 31.3.2006 rozhodnutím Nitrianskeho samosprávneho kraja, č. NI.:2006/102014 zo dňa 16.3.2006. V čase, kedy bolo žalobkyni zrušené povolenie prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, bola však aj držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár číslo: L1A/ NR/0694/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 10.1.2006. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe /§ 68 ods. 1 písm. a)/ vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, označovaná ako L1A, na základe ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere. Ak samostatne zárobkovo činná osoba dosiahne v predchádzajúcom kalendárnom roku príjem podľa § 6 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako ustanovuje zákon č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, vzniká jej od 1. júla kalendárneho roka povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ktoré trvá až do 30. júna nasledujúceho kalendárneho roka, kedy dochádza k opätovnému posudzovaniu príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou. Zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby je podmienený nielen nedosiahnutím príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ale aj stratou právneho postavenia samostatnej zárobkovo činnej osoby. Na základe príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý žalobkyňa dosiahla za rok 2004 (965 598,00 Sk) vzniklo žalobkyni povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.7.2005 do 30.6.2006 a keďže žalobkyňa bola držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu aj po 31.3.2006, povinné poistenie jej týmto dňom nezaniklo. Tvrdenie žalobkyne, že si nebola vedomá toho, že licencia L1A je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby, nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia a je de fakto stotožnením sa s právnym názorom žalovaného. Poukazovala tiež na to, že zákon nevylučuje súbeh poistení a nestanovuje ani lehotu, v ktorej je Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a že po prvýkrát o zániku poistenia žalobkyni rozhodla pobočka dňa 5.1.2017. Vo veci nebola a ani nemohla byť nariadená obnova konania nakoľko samotným predložením registračného listu - odhlášky nedochádza k právoplatnému ukončeniu veci týkajúcej sa zániku poistenia. Žalovaná poukázala aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 25Sa/2/2017 a 25Sa/1/2017, Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sa/16/2017 a Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/17/2017, ktorými boli žaloby v obdobných veciach zamietnuté.
5. Rozsudkom sp.zn. 43Sa/20/2017 zo dňa 17.9.2018 Krajský súd v Trnave žalobe vyhovel, žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Súčasne v konaní úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
6. Krajský súd v Trnave preskúmaval zákonnosť rozhodnutia zo dňa 13.6.2017, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta zo dňa 5.1.2017 určujúce, že žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 31.3.2006, na základe zistenia, že hoci povolenie vydané žalobkyni na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení bolo rozhodnutím Nitrianskeho samosprávneho kraja ku dňu 31.3.2006 zrušené, tento naďalej mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bola držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/NR/0694/05.
7. Podľa názoru krajského súdu skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobkyne na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 31.3.2006 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými. Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobkyňa zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie dňom 31.3.2006 stratila postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či jej toto postavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe .
8. V zmysle § 22 ods. 2 a § 23 ods. 2 SSP (zák. č. 162/2015 Z.z.) pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia posudzoval súd žalobu fyzickej osoby majúcej charakter žaloby v sociálnych veciach neformálne a aj nad rámec žalobných dôvodov.
9. Hoci na konanie a rozhodovanie žalovanej sa podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), platia preň ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE, vrátane práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka ako základného práva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie len pre konania súdne (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 83/93), práva na dostatočné, zrozumiteľné a logické odôvodnenie rozhodnutia, ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia.
10. Krajský súd konštatoval, že z obsahu spisového materiálu bolo zrejmé, že v danom prípade ústavné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené, ako to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobkyni pobočkou Sociálnej poisťovne oznámené a nebolo jej tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa označenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. by malo ísť o sporný prípad zániku sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaná a prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia (takmer 11 rokov!) ide o rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné, naviac, z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje citáciu ustanovení § 5 a § 21 zákona bez jeho identifikácie ( hoci z obsahu záhlavia /?/ rozhodnutia aplikovaný právny predpis nepochybne identifikovať možno, údaje o príjme žalobkyne za rok 2004 a konštatovanie existencie licencie žalobkyne L1A po dátume 31.3.2006, z čoho správny orgán bez ďalšieho vysvetlenia vyvodzoval, že žalobkyňa má postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a že jej povinné poistenie nezaniklo 31.3.2006.
11. Správny súd ďalej v rozhodnutí poukázal na to, že rozhodnutie žalovanej ako odvolacieho orgánu obsahuje širšie skutkové a právne zdôvodnenie, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia obmedzujúce argumentačné možnosti odvolateľa je však aj jeho rozhodnutie potrebné považovať za arbitrárne. Pritom argumentácia žalovanej právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 7Sžso/20/2010, v súvislosti so spôsobom začatia konania, je nedôvodnou už vzhľadom na skutočnosť, že uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vydané v skutkovo a právne rozdielnej veci, v ktorej podklady rozhodnutia správneho orgánu pochádzali od samotného účastníka správneho konania.
12. Konštatovanie žalovanej v odôvodnení rozhodnutia, že napadnuté (prvostupňové) rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti uvedené v § 209 zákona o sociálnom poistení, t.j. má dostatočne určitý a presný výrok, rozhodnutie je náležite odôvodnené a sú v ňom uvedené právne predpisy, na základe ktorých prvostupňový orgán rozhodol, je formálnym, nemajúcim oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia rozhodnutia pobočky Galanta zo dňa 5.1.2017, nezohľadňujúcim požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými údajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia. V neposlednom rade, naplnením požiadavky §209 ods.3 zákona o sociálnom poistení na to, aby výrok rozhodnutia obsahoval aj uvedenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nie je označenie § 178 ods.1 písm. a) tohto zákona, ktorý upravuje iba vecnú príslušnosť pobočky poisťovne. Nejde o hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého možno vyvodzovať zánik či nezánik povinného poistenia, o ktorom bolo rozhodnuté.
13. Čo sa týka právneho posúdenia veci, súdu v čase prvotného rozhodovania (17.9.2018) súdna prax nebola k danej problematike jednotná a ustálená, čo sa prejavovalo v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych sporoch, pričom v tom čase (17.9.2018) nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné stanovisko. Súd preto pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia (primárne je ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie občanov v nepriaznivých životných obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový odstup zjavne nebolo sledované. Aj podľa vyjadrenia žalovanej bola žalobkyňa pre účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba posudzovaná na základe rozhodnutia o vydaní povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ktoré bez pochybností je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Logickým potom je záver, že zánikom tohto povolenia dňom 31.3.2006 na základe rozhodnutia Nitrianskeho samosprávneho kraja č. NI.:2006/102014 zo dňa 16.3.2006 boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. Nie je súčasne dôvodná právna konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia „nastúpil“ iný dôvod povinného poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobkyňa v tom čase bola držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť nevykonávala a nemala z nej žiadne príjmy (podľa tvrdenia žalobkyne, ktoré nebolo rozporované).
14. Súd konštatoval, že v tom čase bola licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. dokladom, na základe ktorého bol možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j. osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaná podľa obsahu rozhodnutia nezaoberala.
15. Tento rozsudok tunajšieho súdu sp.zn. 43Sa/20/2017-78 zo dňa 17.9.2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp.zn. 7Sžsk/21/2019 zo dňa 27.4.2022.
16. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval okrem iného, že nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. Zákona začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zákona začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia konania.
17. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Žalovaná správne poukazuje na to, že takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003 Z.z. na rozdiel od napríklad Správneho poriadku neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.). To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 1 Vs 1/2019).
18. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.), teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.
19. V prerokúvanej veci pobočka v Galante už 24. novembra 2016 vyzvala žalobkyňu na opravu dátumu v odhláške, pretože zistila, že bola aj po 31. marci 2006 držiteľkou licencie L1A. Pobočka uviedla, že dňom nadobudnutia právoplatnosti licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľ nadobúda status samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobkyňa 1. decembra 2016 opravila dátum zániku poistenia v odhláške na 30. máj 2008, vzápätí požiadala o stornovanie tejto odhlášky, pretože nevykonávala činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Už v tomto okamihu bola žalobkyni daná možnosť, aby uviedla argumenty, kvôli ktorým sa domnieva, že licencia L1A nezakladá oprávnenie na výkon samostatnej zárobkovej činnosti na účely § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. Žalovaná po takmer mesiaci a pol vydala prvostupňové rozhodnutia, v ktorom uviedla, že vychádzala nielen z informácií poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, ale aj z obsahu daňového priznania žalobkyne za zdaňovacie obdobie 2004, podľa ktorého jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti bol vyšší ako zákonom stanovená hranica podľa § 21 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. Žalobkyňa mohla uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Žalobkyňa odvolanie podala a namietala v ňom len, že po zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia jej Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zrušil kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, správca dane jej zrušil aj registráciu pre daň z príjmu a že licenciu nikdy nevyužívala, ani z nej nemala príjem. Skutkový stav v súvislosti s jej držbou a s výškou príjmu za rok 2004 však nijako nespochybnila. Žalobkyni tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa k skutkovému základu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov. Za daných okolností, tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
20. Kasačný súd nesúhlasil s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám v §209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. Podľa cit. ustanovenia musí organizačná zložka žalovanej v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy akými bola vedená pri hodnotení dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých rozhodla. Pobočka žalovanej vo výroku rozhodnutia uviedla, podľa akého zákonného ustanovenia rozhodla aj s konkrétnou identifikáciou zákona č. 461/2003 Z.z., s tým že v ďalšom texte použije len skratku „zákon“. Keďže v odôvodnení rozhodnutia nepoužila ustanovenia žiadneho iného zákona, z predmetného textu je zrejmé, že tým myslela práve zákon č. 461/2003 Z.z. bez toho, aby ho za každým musela označovať názvom v plnom znení. Pobočka odkázala na § 5 a § 21 ods. 1 a 4 cit. zák. a jasne uviedla, že vychádzala z údajov poskytnutých finančnou správou o príjme žalobkyne z podnikania a inej zárobkovej činnosti za rok 2004, ktoré pomerala k hranici uvedenej v § 138 ods. 10 cit. zák. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je síce stručné, je však z neho dostatočne zrejmé, z čoho pobočka vychádzala a ako použila právne predpisy. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry (porov. rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 4Sž 116/96, 5Sž 106/01, 6Sžp 26/2011 alebo 7Sžsk 58/2020 alebo rozhodnutie tunajšieho súdu sp.zn. 5Sžk 29/2019) tvorí konanie pred prvostupňovým a odvolacím orgánom verejnej správy jeden celok, v dôsledku čoho postačí, ak sa námietkami účastníka zaoberá odvolací orgán. Ak aj prvostupňové rozhodnutie nedávalo odpovede na všetky otázky žalobkyne, podľa názoru kasačného súdu ho jednoznačne dáva preskúmavané rozhodnutie žalovanej. V dôsledku toho nemožno prijať záver, že by tieto rozhodnutia boli nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
21. Námietka žalobkyne, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu – podľa jeho názoru – zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z.z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného).
22. Podstatnou otázkou, ktorou sa podľa kasačného súdu mal zaoberať správny súd bolo predovšetkým to, či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Správny súd sa však tejto otázke venoval len okrajovo v ods. 13 a 14 svojho rozsudku, keď bez hlbšieho rozboru prevzal záver žalobkyne, že táto licencia na vznik povinného poistenia nepostačuje, čo by malo vyplývať aj z § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z.z. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp.zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp.zn. 1 Vs 3/2019.
23. V rozsudku sp.zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z.z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., na základe ktorého je lekár – držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B, a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z.), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp.zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny záver nepovažoval za ústavne neudržateľné.
24. V rozhodnutí najvyššieho správneho súdu bolo ďalej konštatované, že podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor žalobkyne, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru svedčilo okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa ktorého bola fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zákona.
25. Za tohto stavu krajský súd ako súd prvej inštancie nemá dôvod sa odkláňať od právneho záveru vysloveného kasačným súdom, ktorým je súd viazaný, keď držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie je podľa tohto ustanovenia ako aj názoru Najvyššieho správneho súdu samostatne zárobkovo činnou osobou, v ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo k 30. júnu tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12 – násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 zák.č. 461/2003 Z.z.
26. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.
27. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, keď procesne úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli, resp. podľa uvedeného ustanovenia trovy konania orgánu verejnej správy možno priznať len výnimočne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.