Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11C-314-2012.pdf
PDF · 120.14 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/314/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 125,00 Eur a iné s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Návrh s a z a m i e t a .
II. Odporcovi s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
III. Navrhovateľovi s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012, domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 324,54 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) U. F. pod sp. zn. súdneho exekútora EX XXXXX/XXXX. Súd však v primeranej lehote od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Navrhovateľ uviedol, že v predmetnej exekučnej veci bol exekučný súd povinný rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, a to aj v prípade, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Súd však rozhodol o žiadosti až dňa 27.01.2011, pričom exekučné konanie začalo dňa 04.08.2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, resp. došlo k omeškaniu viac ako 176 dní. Poškodenému tak vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,00 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,00 Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (zároveň uviedol, že na exekučnom súde sa dopytoval na stav konania, príp. podal sťažnosť na prieťahy v
konaní v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011) sumu 15,00 Eur, t.j. celkovo sumu vo výške 125,00 Eur. Navrhovateľ poznamenal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych, funkčných a mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vznik neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 660,00 Eur za rok, čo je 55,00 Eur za mesiac. V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 324,54 Eur pri omeškaní v trvaní 176 dní. Navrhovateľ podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval. Navrhovateľ žiadal aj náhradu trov konania.
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23.07.2013 č. k. 11C/314/2012- 24 bol návrh zamietnutý a odporcovi nebola priznaná náhrada trov konania.
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.09.2015 č. k. 8Co/223/2015-73 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania a nedal tak navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory, zistené medzi ním tvrdeným skutkovým stavom a stavom, zisteným z exekučného spisu, čo považoval za vadu konania, odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Po vrátení veci odporca v písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu žiadal tento v celom rozsahu zamietnuť, pretože navrhovateľ nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania (i keď v exekučnom konaní bol v postavení oprávneného), chýbali v nej relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať sama. Navrhovateľ neoznačil titul nároku na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny postup v podobe prieťahov. Preto nie je zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia súdu v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu, t.j. napr. či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, pričom odporca má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Navrhovateľ tiež poukázal na to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí týchto 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody boli doručené odporcovi dňa 23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Odporca poukázal na to, že napriek výzve na doplnenie žiadosti navrhovateľ neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jej nároku na náhradu škody, a preto odporca ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z.
nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. zároveň ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Odporca poukázal tiež na to, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15- dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu, čo znamená, že akýkoľvek nárok navrhovateľa, vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely Exekučného poriadku podľa Zákona č. 102/2011 Z.z.), nemá oporu v zákone. Pred 01.06.2011 ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku znelo "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". Pri tom v dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov" predstavovala explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto zákonného ustanovenia. Preto argumentácia navrhovateľa je v interpretácií toho, čo zamýšľal zákonodarca, nepravdivá a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa pred 01.06.2011 aplikovalo aj na rozhodcovské rozsudky. Odporca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje: "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)". Z uvedeného jasne vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Pri tom zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania exekučného súdu o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu tzv. spotrebiteľských zmlúv. Vzhľadom na to, že navrhovateľ poukázal aj na prieťahy v konaní, odporca odkázal na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení Zákona č. 412/2012 Z.z.), kde je explicitne uvedené, z čoho je možné výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Navrhovateľ si v tomto smere nesplnil povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a odporca vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Naviac má za to, že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu či Ústavným súdom SR (v tejto súvislosti odporca dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS 476/2012). Zároveň v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. odporca vzniesol námietku premlčania všetkých uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009 z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Navrhovateľ sa v žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 125,00 €. Pre úspešné uplatnenie nároku podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. je však nevyhnutné preukázať existenciu škody, ktorú navrhovateľ nepreukázal, a preto nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Odporca má za to, že navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň zastáva názor, že navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Od povinnosti riadne škodu preukázať neodbremeňuje navrhovateľa ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, ktorými navrhovateľ odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Tiež navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K tomu odporca uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú
osobitné a vychádzať z paušálnej sumy je nesprávna úvaha. Navyše pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa a prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. V druhom rade odporca poznamenal, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (na tento aspekt poukazuje samotná judikatúra v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Navrhovateľ poukázal aj na zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Zároveň zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo žalôb ale nevyplýva a z toho dôvodu navrhovateľ nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Navrhovateľ poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa povedomí, ktoré má navrhovateľ v súvislosti s podnikaním vytvorené, pričom v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti odporca poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostal sťažnosti od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, v ktorých sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u navrhovateľa, súvisiace najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100 %, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25 % ročne a pod. Navrhovateľ je vnímaný verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si navrhovateľ uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Z ustanovení § 5 ods. 1 a § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať taktiež príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok), pričom vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti nemožno podľa odporcu tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu. V zhrnutí svojho vyjadrenia odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinila sám spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti a pasivitou pri obhajovaní svojich práv. Odporca si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
Okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 05.04.2016. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Svoju neúčasť odporca ospravedlnil. Navrhovateľ navrhol pojednávanie odročiť na iný vhodný termín, z dôvodu, že nebola zachovaná lehota na prípravu na pojednávanie podľa § 115 ods. 2 O. s. p., pretože súd na predvolanie na pojednávanie neuviedol jeho identifikačnú značku, podľa ktorej by mohol identifikovať návrh a pripraviť sa na pojednávanie. Súd zistil, že formou elektronickej komunikácie táto značka navrhovateľovi oznámená bola. Súd k tomu dodáva, že nie je jeho povinnosťou takéto údaje vo svojich písomnostiach uvádzať, je výlučne na navrhovateľovi, aký systém ukladania dokumentov zvolí, aby sa v nich mohol orientovať. Predvolanie na pojednávanie navrhovateľ prevzal dňa 09.03.2016, teda v dostatočnom predstihu pred termínom pojednávania. Súd tak v konečnom dôsledku dôvod neúčasti navrhovateľa na pojednávaní neuznal za ospravedlniteľný. Pritom účasť účastníka konania na pojednávaní je jeho právom, ktoré v danom prípade nebolo využité. Súd posudzoval žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom a ak sa tento na pojednávanie riadne nedostavil a nepresvedčil sa, či súd vyhovie alebo nevyhovie jeho žiadosti o odročenie, musí znášať sám aj následky svojej neprítomnosti. Preto
súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy. Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, ako aj obsahu exekučného spisu Okresného súdu Trenčín v uvedenej veci, najmä žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a tiež rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj o zastavení exekúcie, vyjadrením odporcu, pričom zistil tento skutkový stav veci:
Okresnému súdu Trenčín bola dňa 14.10.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému: F. U., Y. K. 5, XXX XX K., pre vymoženie 576,00 Eur (17.352,58 Sk), istiny s príslušenstvom.
Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 14.12.2010 pod č. k. 62Er/1958/2010-9, EX 11781/2010, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.01.2011. V odôvodnení tohto uznesenia súd uviedol, že exekučný titul
- rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 04395/2010 zo dňa 03.06.2010, priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Súd zároveň poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o úvere.
Podľa poštových doručeniek súdny exekútor prevzal uznesenie okresného súdu dňa 03.01.2011 a právny zástupca oprávneného dňa 23.12.2010.
Okresný súd Trenčín následne uznesením zo dňa 29.03.2012 č. k. 62Er/1958/2010-11, EX 11781/10, právoplatným dňa 18.04.2012, exekučné konanie zastavil a zároveň súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania uznesenia exekučného súdu o zamietnutí tejto žiadosti uplynulo 61 dní.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. od 01.06.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. od 01.06.2010) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon") štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 veta druhá zákona v znení účinnom do 31.12.2012 za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 17 ods. 1 zákona v znení účinnom do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa citovaných ustanovení právnych predpisov sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v tom, že došlo k omeškaniu s vydaním rozhodnutia exekučného súdu, a to až po veľmi dlhej dobe, nie teda v primeranej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnej žiadosti tak, že 61. deň po jej doručení vydal uznesenie o zamietnutí tejto žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, resp. v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti, pri tom vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v takých exekučných konaniach, v ktorých exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola zavedená do právneho poriadku s účinnosťou od 01.06.2010 a platí aj pre exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z.z. (novely Exekučného poriadku).
Preto nie je pravdou to, čo v žalobe uvádza navrhovateľ, t.j. že došlo k omeškaniu s rozhodnutím exekučného súdu o poverení v trvaní 176 dní, nakoľko právna úprava žiadnu (procesnú, zákonnú i poriadkovú) lehotu na rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci v inkriminovanom čase neupravovala.
Pokiaľ ide náhradu skutočnej škody vo výške 125,00 Eur, spočívajúcej v nákladoch na mzdy zamestnancov, na stratu ich času, tiež správu pohľadávky, nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania, navrhovateľ žiadnym dôkazom nepreukázal výšku skutočných nákladov a ani výpočet čiastkových súm spôsobenej škody. K vyčísleným nákladom na urgencie a zisťovanie stavu konania vo výške 15,00 Eur je potrebné uviesť, že žiadne urgencie od navrhovateľa (oprávneného) či súdneho exekútora neboli obsahom spisu exekučného súdu. Nie je pravdou to, čo uvádzal navrhovateľ, teda že sa na exekučnom súde sa dopytoval na stav konania, príp. podával sťažnosti na prieťahy v konaní v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011, a to aj s poukazom na to, že exekučné konanie sa začalo až dňa 14.10.2010. Okrem toho nebola splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k jeho vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré je možné zahrnúť do náhrady trov exekučného konania a mohlo by tak dôjsť k dvojitému plneniu v prospech navrhovateľa (oprávneného). Navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a na podporu svojich tvrdení nepredložil žiaden relevantný dôkaz.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd zistil, že navrhovateľom namietaná nečinnosť exekučného súdu v trvaní 176 dní, na podklade ktorej si uplatňoval nárok na sumu 324,54 Eur, nebola preukázaná. Z oboznámených listinných dôkazov bolo zrejmé, že exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol 61. deň od jej doručenia. Navrhovateľ tiež nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného konania. V prípade, že by dochádzalo ku konaniu smerujúceho k zániku subjektu, zákonná úprava Občianskeho zákonníka, resp. iných zákonov, upravuje postup, ako si môže povinný ďalej uplatniť svoju pohľadávku, napr. v dedičskom či konkurznom konaní. Taktiež samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. súdneho exekútora, s povinným, a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní, ako aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Navrhovateľ v žalobe pri takto uplatňovanom nároku poukazoval na neskoré ukončenie procedúry. Vo vzťahu k takémuto vyjadreniu súd opätovne poukazuje jednak na rozhodnutie exekučného súdu v 61. deň od doručenia žiadosti, ako aj na neexistenciu procesnej, zákonnej či poriadkovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu. Navrhovateľ poukazoval na vyvolanie v návrhu spomenutých rizík,
avšak je všeobecne známe a počíta sa pri každom podnikaní, že existuje určité riziko podnikania. K samotnej situácií prispel navrhovateľ aj tým, že si z dvoch možných alternatív v základnom konaní vybral rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu. Ak by totiž rozhodcovský súd postupoval takým spôsobom, ako všeobecné súdy a vychádzal by zo súdnej praxe a najmä zo Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalších zákonov chrániacich spotrebiteľa, k danej situácii by vôbec nemuselo dôjsť.
Na tomto základe súd žalobu ako nedôvodnú (čo sa týka oboch uplatnených nárokov) zamietol v celom rozsahu, nakoľko žiadna škoda spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom navrhovateľovi ako oprávnenému v exekučnom konaní vzniknúť nemohla, pričom exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pri neexistencii procesnej, zákonnej i poriadkovej lehoty) v primeranej lehote, keď príslušné rozhodnutie vydal v 61. deň po jej doručení.
Pokiaľ ide návrh navrhovateľa na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie výšky škody, ktorý dňa 11.06.2014 predložila súdu prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014), súd tento dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre meritórne rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia o veci súdu umožňuje vykonať len dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení žalobkyne a nemôže ich nahrádzať. Tvrdenia žalobkyne o škode sú všeobecné po skutkovej stránke, sú vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce všeobecné tvrdenia preto nemožno znalecky ani inak preskúmať. Už v čase podania žaloby bolo povinnosťou žalobkyne produkovať všetky tvrdenia a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný. Preto súd na námietku premlčania odporcu neprihliadal.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnému navrhovateľovi, pretože žiadnu nežiadal a ani mu žiadna nevznikla.
Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému odporcovi, pretože žiadnu nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov. Ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p.). Odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, možno odôvodniť tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
- rozhodol vylúčený sudca
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť v konaní preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej)
- odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O.s.p.).