Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6To/41/2022

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Dudíka a sudcov JUDr. Jána Slovinského a JUDr. Martina Baločka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 22. septembra 2022, v trestnej veci obžalovaného D. F. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., o odvolaní prokurátora a poškodenej Ing. G. H. proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 23.2.2022 sp.zn. takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry a poškodenej B.. G. H..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Košice I podľa o s l o b o d i l obžalovaného D. F., nar. XX. N. XXXX v Prešove, trvale bytom M., D. L. XXX/X, spod obžaloby Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. zo dňa 22. decembra 2021, podľa ktorej mal spáchať zločin podvodu podľa , Tr. zák. tým, že v Košiciach na ulici Mlynskej a na Železničnej stanici a na iných miestach, v období od januára 2017 do júla 2019, v úmysle obohatiť sa, vylákal pod rôznymi nepravdivými zámienkami od Ing. G. Š., s ktorou udržiaval vzťah, viaceré pôžičky v rôznych čiastkach, na rôzne účely, na požičané sumy jej nevystavil žiadne potvrdenie a požičané sumy, okrem sumy 980,- € jej nevrátil, o čom bol rozhodnutý už v čase vylákania peňazí, čím takto poškodenej Ing. G. Š., trvalé bytom Košice, ulica F. Č. XXXX/XX spôsobil škodu v celkovej výške 24.600,- €, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa okresný súd poškodenú B.. G. Š., nar. XX. K.M. XXXX v Gelnici, trvale bytom Košice, F. XXXX/XX, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie okresný prokurátor, a to ústne do zápisnice o hlavnom pojednávaní, ktoré aj písomne odôvodnil.

Odvolanie v zákonnom stanovenej lehote podala aj poškodená B.. G. Š..

Okresný prokurátor v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že sa s rozsudkom Okresného súdu Košice 1 zo dňa 23. februára 2022 nestotožňuje a považuje ho za nesprávny nezodpovedajúci dôkazom, ktoré boli zistené v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní. Je toho názoru, že obžalovaný D. F. sa dopustil prečinu podvodu podľa ustanovenia § 221 odsek 1, 2 Tr. zák. a to po stránke objektívnej, ako aj subjektívnej.

Obžalovaný tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom poprel spáchanie skutku, ktorý sa mu v obžalobnom návrhu kladie za vinu. Vypovedal, že poškodená mu nikdy žiadne peniaze nedala, on ich ani nežiadal a nič z toho, čo sa mu kladie za vinu, neurobil. Pripustil, že sa jej síce predstavil pod menom D. M., avšak aj poškodená sa mu predstavila pod iným menom.

Z dôkazov zabezpečených v rámci prípravného konania, ako aj v konaní na súde podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že obžalovaný sa skutku dopustil tak, ako je to uvedené v obžalobe okresného prokurátora. Je jednoznačne toho názoru, že v predmetnej veci prevažujú dôkazy svedčiace proti obžalovanému oproti dôkazom svedčiacim v jeho prospech. Obžalovaný je usvedčovaný jednak poškodenou B.. G. Š., ale aj výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi zabezpečenými v rámci prípravného konania. Tieto výpovede a listinné dôkazy možno jednoznačne označiť za priame dôkazy, pretože jasne dokazujú ako a akým spôsobom sa predmetná udalosť odohrala.

Svedkyňa poškodená B.. G. Š. vo svojej výpovedi uviedla, že s obžalovaným sa zoznámila na stránke Pokec začiatkom roka 2017, kde obžalovaný ju oslovil ako prvý. Pri prvom stretnutí sa jej predstavil ako D. M., že je zo Zadaru, kde žijú jeho rodičia i starí rodičia, matka je z Prešova, nechala ho ako malého, odišla do Nemecka a on celý čas vyrastal pri babke v Prešove, po ktorej zdedil aj byt. Obžalovaný jej uviedol, že má živnosť a pracuje pre Pamiatkový ústav v Prešove, kde pracuje ako reštaurátor umeleckých diel, je autorom projektu Šarišský hrad, pričom jej ukazoval fotky obrazov a šablí, ktoré mal reštaurovať, opisoval jej postupy, ako sa to robí. Obžalovanému prvýkrát požičala finančné prostriedky začiatkom roka 2017 až do júla 2019, celkovo asi 50 pôžičiek vo výške 24.600,- €. Finančné prostriedky pre pôžičky obžalovaného získavala z úverov. Pri odovzdávaní finančných prostriedkov bola prítomná len jej dcéra a to asi v 4-5 prípadoch v Auparku. Obžalovaný jej nikdy žiadne potvrdenie o pôžičke nedal.

Sama poškodená uviedla, že bola citovo rozhodená po predošlom vzťahu, čo obžalovaný zneužil. Obžalovanému poskytla aj bankomatovú kartu ČSOB spolu s PIN kódom. Poškodená si robila vlastnú evidenciu pôžičiek a to tak, že jednotlivé čiastky si zapisovala, a to vždy po každej pôžičke, do mobilu a priebežne si robila aj písomné poznámky. Poskytovanie pôžičiek obžalovanému vysvetlila tým, že bola zamilovaná, zaslepená láskou,' obžalovaný jej lichotil básničkami, jednoducho naletela a hanbí sa za to. Zlom u nej nastal, keď si overovala tvrdenie obžalovaného o jeho údajnom spore na súde u sudcu Gelenekyho v Starej Ľubovni, ktorý jej údajne telefonicky existenciu takéhoto sporu poprel.

Protiprávne konanie obžalovaného je či už priamo, alebo nepriamo potvrdené aj výpoveďami svedkov E. Š. - dcéry poškodenej, C. D., G. M., B.. Ľ. M. K. L. K..

Prečinu podvodu podľa ustanovenia § 221 odsek 1, 2 Tr. zák. sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Objektom trestného činu je cudzí majetok, bez ohľadu na druh a formu vlastníctva. Majetkom sú nielen veci, ale aj pohľadávky a iné majetkové práva. Cudzím majetkom sa rozumie majetok, ktorý nepatrí páchateľovi alebo nepatrí výlučne jemu. Škodou na cudzom majetku je ujma majetkovej povahy. Ide nielen o zmenšenie majetku, ale aj o ušlý zisk. Obsahom škody môže byť peňažná suma, nejaká vec, ale aj konanie alebo opomenutie, ktoré má určitú majetkovú hodnotu. Pri závere o výške škody spáchanej vylákaním veci podvodným sľubom zaplatenia dohodnutej sumy treba vychádzať zo skutočnej hodnoty veci, a nie z výšky dohodnutej sumy. Podvodné konanie, t. j. uvedenie do omylu alebo využitie omylu, môže smerovať nielen voči poškodenému, ale aj voči inej osobe. Omyl je rozpor medzi predstavou a skutočnosťou. Omyl sa môže týkať aj skutočnosti, ktorá ešte len nastane, páchateľ však musí o omyle iného vedieť už v čase, keď dochádza k jeho obohateniu. Uvedením do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci. Môže ísť o konanie, opomenutie aj konkludentné konanie. Uvedenie do omylu môže byť ľsťou, ale môže ísť aj o nepravdivú informáciu. Pri využití omylu iného páchateľ sám k vyvolaniu omylu neprispel, ale po zistení omylu iného a v priamom vzťahu k nemu konal tak, aby na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatil.

Podľa ustanovenia každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Táto zásada vychádza z úpravy ustanovenej v článku 50 odsek 2 a v článku 40 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd. Zásada prezumpcie neviny je upravená aj v článku 6 odsek 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd. Podľa tejto zásady každý, proti komu sa vedie trestné konanie (trestné stíhanie), sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázaná vina ma rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina, a teda obvinený nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Zo zásady prezumpcie neviny vyplývajú aj pravidlá pri dokazovaní a to pravidlo "in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších

dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného, čomu zodpovedajú dôvody oslobodenia spod obžaloby, najmä dôvody uvedené v ustanovení písmeno a/ a c/ . Uvedené pravidlo sa týka len skutkových zistení, keďže vo vzťahu k právnym otázkam platí pravidlo iura novit curia (súd pozná právo). Ďalšie pravidlo, že obvinenému musí byť vina preukázaná, obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech, teda ak obvinený niektorú okolnosť nepoprie, nemožno z toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti, rovnako ak obvinený k svojmu tvrdeniu nepredloží dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie je nepravdivé, odsudzujúci rozsudok môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného, a v prípade, ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený oslobodený spod obžaloby podľa ustanovenia .

Podľa ustanovenia písmeno a/ súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Rozsudok súdu o oslobodení obžalovaného spod obžaloby sa musí vždy opierať o nepochybný záver o tom, o ktorý z dôvodov uvedených pod písmenami a/ až f/ sa výrok o oslobodení opiera. Tento dôvod treba v takomto rozsudku vždy uviesť. Má to opodstatnenie aj preto, lebo obžalovaný môže odvolaním napadnúť aj výrok o oslobodení spod obžaloby, ak sa domáha oslobodenia spod obžaloby z iného dôvodu, ktorý by bol pre neho priaznivejší. Oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa tohto písmena sa uplatní vtedy, ak na základe výsledkov dokazovania, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní, súd nemôže urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený v obžalobe.

V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že obžalovaný na sociálnej sieti vystupoval pod nepravým menom ako D. M., že je zo Zadaru, kde žijú jeho rodičia i starí rodičia, matka je z Prešova, nechala ho ako malého, odišla do Nemecka a on celý čas vyrastal pri babke v Prešove, po ktorej zdedil aj byt. Obžalovaný poškodenej uviedol, že má živnosť a pracuje pre Pamiatkový ústav v Prešove, kde pracuje ako reštaurátor umeleckých diel, je autorom projektu Šarišský hrad. Samotné tieto skutočnosti svedčia o nie úplne čistých úmysloch obžalovaného pri kontaktovaní poškodenej na tejto sociálnej sieti.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že obžalovaný v rokoch 2017 až 2019 postupne a opakovane od poškodenej lákal rôzne sumy peňazí pod rôznymi zámienkami. Skutočnosť, že obžalovaný vylákal od poškodenej peniaze potvrdzuje nielen poškodená, ale ja svedkyňa E. Š. a nepriamo aj ďalší svedkovia. Skutočnosť, že obžalovaný na sociálnych sieťach vyhľadával ženské známosti potvrdila aj svedkyňa L. K., ktorej uviedol, že je talian, čo tiež svedčí o jeho nie čistých úmysloch, keď sa nepredstavil vlastným menom. Obžalovaný napriek takýmto jednoznačným dôkazom poprel, aby od poškodenej prevzal akékoľvek peniaze. Je teda nepochopiteľné, prečo súd práve v tomto prípade nevidí spáchanie prečinu podvodu zo strany obžalovaného. Riadnym preštudovaním skutkovej vety obžaloby je nepochybne jasné, že tento obsahuje všetky pojmové znaky trestného činu podvodu, tak ako to vyžaduje teória trestného práva. Odvolávanie sa na zásadu prezumpcie neviny a dodržiavanie obvyklej miery opatrnosti je len účelové posúdenie zabezpečených dôkazov s cieľom rozhodnúť podľa ustanovenia písmeno a/ . Všetky dôkazy, ktoré bolo možné zabezpečiť a ktoré v tomto konkrétnom prípade existujú boli orgánmi činnými v trestnom konaní zabezpečené. Konštatovanie, že skutok sa nestal je absolútne nesprávne, pretože aj súd konštatuje, že došlo k určitému konaniu a následku.

Vyhodnotením všetkých získaných a v spise zhromaždených dôkazov ako aj dôkazov zabezpečených na hlavných pojednávaniach jednotlivo a vo vzájomnom súhrne podľa ustanovenia má jednoznačne za to, že žalovaný trestný čin spáchal obžalovaný D. F., a že sa stal tak, ako je to uvedené v obžalobnom návrhu.

Z uvedeného vyplýva teda jednoznačný záver, že obžalovaný D. F. sa dopustil prečinu podvodu podľa ustanovenia § 221 odsek 1, 2 Tr. zák., a to po stránke objektívnej, ako aj subjektívnej.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I J spisovej značky zo dňa 23. februára 2022 a vec vrátil Okresnému súdu Košice I na nové prejednanie a rozhodnutie.

Poškodená Ing. G. H. v písomných dôvodoch odvolania uviedla, že rozsudok považuje za nesprávny vo výroku o náhrade škody, ktorý má svoj podklad v nesprávnom výroku o vine.

Má za to, že v konaní pred súdom, ktoré napadnutému výroku rozsudku predchádzalo, došlo k podstatným chybám, najmä preto, že bolo porušené ustanovenie , ktorým sa má zabezpečiť objasnenie veci. V dôsledku uvedeného prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tým k nesprávnemu výroku o vine, ktorého nesprávnosť vyústila v nesprávny výrok o nároku poškodenej na náhradu škody. Porušením uvedených ustanovení v konaní pred súdom, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku, porušil prvostupňový súd princíp zákazu denegatio iustitiae.

Rozsudok neposkytuje len pochybnosti o správnosti skutkových zistení, ktoré sa prejavili v nesprávnom výroku o vine a následne viedli k nesprávnemu výroku o nároku na náhradu škody, ale poskytuje priam istotu o nesprávnosti skutkových zistení, na základe ktorých prvostupňový súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby a ju odkázal s jej nárokom na civilný proces.

Vinu obžalovaného a jej nárok na náhradu škody jednoznačne preukazujú jednak jej výpoveď, výpoveď svedkyne E. Š., výpoveď svedkov Jozefa D., G. M. K. B.. Ľ. M., K. K. E. L. K., listiny na čl. 114-255, 302-312 a 318-371, správa sociálnej poisťovne na čl. 382-384, správa ÚPSVaR na čl. 386-387, výpis zo živnostenského registra na čl. 388, zoznam finančných čiastok na čl. 397, zmluvy o pôžičkách na čl. 398-422, záznam elektronickej komunikácie na čl. 423-458, ktoré tvoria ucelený celok.

Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že prvoinstančný súd hodnotil dôkazy v rozpore s , keď z výslovného znenia rozsudku napr. na str. 7 je nepochybné, že zoznam finančných čiastok, bankové údaje a zmluvy o pôžičkách hodnotil len jednotlivo avšak nie v súhrne s ostatnými vykonanými dôkazmi, napr. s jej výpoveďou. V odôvodnení rozsudku absentuje hodnotenie výpovede obžalovaného, prvoinstančný súd nijakým spôsobom nezohľadnil účelovosť a nedôveryhodnosť výpovede obžalovaného vo svetle jej výpovede a ostatných svedkov a na nevierohodných tvrdeniach obžalovaného vystaval oslobodzujúci rozsudok. Nesprávny postup prvoinstančného súdu spočívajúci v opomenutí povinnosti hodnotiť dôkazy aj v ich súhrne viedol prvoinstančný súd k nesprávnej, priam absurdnej akceptácii možnosti, že si všetko vymyslela. Vykonané listinné dôkazy ako aj výpovede svedkov práve jej výpoveď podporujú a dopĺňajú, a pri ich hodnotení aj ako celku bez akýchkoľvek pochybností vylučujú možnosť, že by si všetko vymyslela.

Má za to, že hodnotením dôkazov v rozpore s a nesprávnym zistením skutkového stavu došlo zároveň k porušeniu jej práva podľa SR na súdnu ochranu v adhéznom konaní.

Nesprávne vyhodnotenie dôkazov, následne nesprávne zistený skutkový stav viedli prvoinštančný súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu predmetnej trestnej veci. Z vykonaných listinných dôkazov a z jej výpovedí a svedkov je zrejmé, že obžalovaný uvádzal nepravdivé skutočnosti o sebe nielen jej ale aj ostatným svedkom, vytvoril tak nielen u nej ale aj u osôb v jej okruhu konkrétnu nepravdivú legendu o svojej osobe, ktorú potvrdzoval rôznymi fotografiami a artefaktami, pričom súčasne vybudoval priateľský a intímny vzťah s ňou, čím relevantne limitoval jej opatrnosť. Z výpovedí svedkov, z jej výpovede, ako aj z vykonaných listinných dôkazov je nepochybné, že obžalovaný o svojej osobe uvádzal nepravdivé skutočnosti o svojom zamestnaní a podnikaní, a o účele pre ktorý si od nej požičiaval peňažné prostriedky, čím ju uviedol do omylu nielen ohľadom úmyslu (ne)vrátenia peňažných prostriedkov, ktoré si od nej požičal, ale aj ohľadom účelu ich použitia a jeho schopností a možností tieto peňažné prostriedky vrátiť, čím jej spôsobil škodu, ktorá je vyčíslená v obžalobe.

Prvoinstančný súd síce poskytol rozsiahly výklad znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, taký výklad však nesprávne aplikoval na predmetnú vec. Povinnosťou prvoinstančného súdu bolo aj skúmať a zohľadniť individuálne okolnosti predmetnej veci, pritom súd pri argumentácii ignoroval skutočnosť, že obžalovaný si nielen vymyslel legendu o svojej osobe a svojich schopnostiach a možnostiach zarobiť si peňažné prostriedky, účele použitia požičaných peňažných prostriedkov, ale že dokonca použil artefakty a fotografie na jej utvrdenie o ním predstieraných skutočnostiach, a zároveň s ňou vytvoril priateľský a intímny vzťah, teda vyvolal určitú jej emocionálnu závislosť na obžalovanom.

Nesprávnym je právne posúdenie aj z dôvodu, že prvoinstančný súd pri aplikácii prevenčnej povinnosti opomenul, že tá sama osebe nevylučuje prípadnú spoločnú zodpovednosť, a teda prípadné spoluzavinenie, ktoré u niektorej zo zodpovedných osôb môže zakladať zároveň trestnoprávnu zodpovednosť. Odmieta, že by si škodu spôsobila sama porušením prevenčnej povinnosti, ako to

uviedol v rozsudku prvoinstančný súd. Naviac prevenčná povinnosť poškodeného nie je v zmysle okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť činu páchateľa. Prvostupňovým súdom aplikovanú prevenčnú povinnosť podľa majú totiž aj staršie osoby, ktorým prvostupňový súd odôvodnení rozsudku na rozdiel od nej dokonca bez ďalšieho priznáva spôsobilosť byť obeťou trestného činu podvodu.

Aj v súvislosti s výkladom prvoinstančného súdu, má za to, že nie je bežné byť vo vzťahu paranoidný a preverovať si tvrdenia o zamestnaní a podnikaní partnera, naviac za situácie, keď partner svoje lživé tvrdenia prezentuje totožne ďalším osobám, tieto dokladá fotografiami o svojej údajnej práci, artefaktami a dokonca obstará inú osobu, ktorá jeho tvrdenia o zamestnaní a podnikaní potvrdí prostredníctvom telefonického hovoru, ako v prípade obžalovaného. Nie je súkromný detektív a s ohľadom na to, že na rozdiel od obžalovaného naozaj pracovala, jej pracovné povinnosti ani neumožňovali vykonávať detektívnu činnosť smerujúcu na odhalenie podvodu tak, ako by si to predstavoval prvoinstančný súd, naviac v situácii, keď bola pod vplyvom zamilovanosti. (def.: Zamilovanosť je rýchlo vzniknúci emocionálny stav, v ktorom človek prežíva silnú túžbu až závislosť po prítomnosti druhej osoby a nadmerné šťastie v jej blízkosti. Pritom prehliada aj jej zjavné nedostatky. Verí, že pociťovanie takejto atmosféry šťastia bude trvať stále. Chybne si zamieňa tento stav za "skutočnú" (realistickú) lásku. Ide o vážny omyl, pretože zamilovanosť odznieva najneskôr približne po dvoch rokoch a návrat do reality so sebou často prináša rozpad vzťahu a vážne, súvisiace problémy (napríklad pre deti) ..... Prieskumy ukazujú, že priemerné trvanie tejto romantiky sú cca dva roky a ak ide o tajený vzťah, tak trochu dlhšie. Po jej odznení dochádza k „vytriezveniu“ a partnera začíname vidieť realisticky.

Nesúhlasí ani s tvrdením, že by nebol preukázaný ani ďalší obligatórny znak objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a to obohatenie obžalovaného. Naplnenie aj tohto znaku skutkovej podstaty trestného činu podvodu dokazuje jej výpoveď, ktorú podporuje nielen výpoveď svedkyne E. Š. ale aj vykonané listinné dôkazy.

Má za to, že predmetný skutok obžalovaného, pre ktorý prokurátor podal obžalobu v predmetnej trestnej veci, napĺňa všetky obligatórne znaky objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu podvodu a vykonané dôkazy poskytujú istotu, že obžalovaný spáchal skutok uvedený v obžalobe, spod ktorej bol rozsudkom oslobodený, a preto je nesprávny aj výrok o nároku na náhradu škody nadväzujúci na nesprávny výrok o vine.

Vzhľadom na všetko uvedené je nesprávne aj právne posúdenie zo strany prvostupňového súdu, že skutok popísaný v obžalobe má len znaky občiansko-právneho vzťahu. Takéto posúdenie činí ustanovenie obsolétnym. Pri zohľadní individuálnych okolností predmetného skutku nemožno aplikovať na predmetnú vec ani zásadu subsidiarity trestného práva.

Pre všetko uvedené navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil, a vzhľadom na to, že odvolanie v neprospech obžalovaného podal aj prokurátor, poškodená navrhuje aby odvolací súd predmetnú tresnú vec vrátil prvoinstančnému súdu k novému rozhodnutiu.

Obžalovaný D. F. vo vyjadrení k odvolaniu prokurátora a poškodenej navrhol, aby odvolací súd v zmysle tieto ako nedôvodné zamietol. Trvá na všetkých svojich doterajších argumentoch prezentovaných v tomto trestnom konaní, pričom sa v plnej miere stotožňuje s prvostupňovým rozsudkom, ktorým bol spod obžaloby oslobodený. Prvostupňový súd logicky a vyčerpávajúco odôvodnil prokurátorom a poškodenou napadnutý rozsudok, pričom vychádzal dokazovania v zmysle návrhu obsiahnutého v obžalobe. Ani jedným dôkazom nebolo objektívne preukázané, že by sa skutok kladený obžalovanému stal , pričom odvolania prokurátora a poškodenej vychádzajú iba z fabulácií a hypotéze, bez reálneho základu vo vykonanom dokazovaní.

Trestný čin podvodu je vymedzený v () ako úmyselné konanie pri ktorom niekto obohatí seba alebo iného na škodu cudzieho majetku tým. že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu. Uvedenie poškodeného do omylu je jedným zo základných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Definíciu omylu ustálil Najvyšší súd SR, ktorý napr. v konaní pod. sp.zn. , uviedol nasledovné: "Omyl je rozpor predstavy so skutočnosťou, pričom v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí mať určitú "kvalitu" (nestačí akákoľvek nepravda) a musí byť prostriedkom

spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Je potrebné brať do úvahy aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo ktorej omyl chce páchateľ využiť." Ďalším veľmi podstatným pojmom pri trestnom čine podvodu je práve pojem miera opatrnosti. Len samotné klamstvo, či nepravdivá skutočnosť nie je sama o sebe uvedením do omylu. Podľa ustanovenia Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto ustanovenie upravuje tzv. všeobecnú prevenčnú povinnosť každej osoby, teda aj poškodeného. Každá osoba si musí počínať tak, aby nedošlo na škode na majetku. S tým súvisí práve aj obvyklá miera opatrnosti.

Obvyklá miera opatrnosti spočíva v tom, že poškodený by mal v určitých prípadoch už na prvý pohľad rozpoznať, že sa jedná o nepravdivé skutočnosti. O uvedenie do omylu by sa preto nemalo jednať v prípadoch ak poškodený zjavne nedodržal obvyklú mieru opatrnosti. Bez naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu k spáchaniu trestného činu podvodu nedôjde. pričom ich naplnenie musí byť preukázané nad rámec akýchkoľvek pochybností. za súčasného zohľadnenia princípu IN DUBIO PRO REO.

Dôvodnosť obžaloby má podľa prokurátora a poškodenej vyplývať z výpovede poškodenej, z výpovede jej dcéry, zo zoznamu údajne požičaných financií, ktorý spísala poškodená (bez akéhokoľvek potvrdenia podpisom obvineného) a z úverových zmlúv, kde ako dlžníčka figuruje poškodená.

Má za to, že dokazovaním neboli tvrdenia poškodenej žiadnym spôsobom relevantne preukázané, keď poškodená nepredložila žiadne dôkazy jednak o údajnom poskytnutí finančných prostriedkov, ani o tom, že by on realizoval akékoľvek kroky smerujúce k uvedeniu do omylu, čo samo o sebe vyvracia dôvodnosť vzneseného obvinenia.

Samotné poznámky poškodenej, označené ako Zoznam finančných čiastok, ktorými mala údajne zaznamenávať "jednotlivé pôžičky", ktoré mu mala podľa svojich tvrdení poskytovať, sú podľa obhajoby absolútne nedôveryhodným dôkazom, bez akejkoľvek výpovednej lehoty. Nie je z nich zrejmé, kedy boli spísané, komu mali byť financie tam uvedené poskytnuté, ani za akým účelom. Natíska sa otázka, že ak by tam poškodená uviedla sumu napríklad jeden milión Eur, či by prokurátor postupoval rovnako. Už z tohto pohľadu považuje samotnú obžalobu za absurdnú.

Rovnako za dôkaz v jeho neprospech nemožno považovať ani poškodenou predložené úverové zmluvy, ktoré svedčia výlučne o zadlženosti poškodenej a nepriamo z nich môže vyplývať prípadný motív poškodenej obohatiť sa na jeho úkor.

Rovnako výpoveď poškodenej a jej dcéry sa javia v kontexte celého dokazovania ako špekulatívne a nespôsobilé usvedčiť ho zo spáchania údajného skutku kladeného mu za vinu. Poškodená na jednej strane hovorí o (nepreukázaných) pôžičkách pre neho, na strane druhej ale žiadnym spôsobom nepreukázala snahu o riešenie veci v civilnej rovine, a to dokonca ani v podobe návrhu na mimosúdne riešenie veci. Je paradoxom, že poškodená, ignorujúc trestnoprávnu zásadu ultima ratio, riešila právnu vec spadajúcu do civilnoprávnej oblasti podaním trestného oznámenia, čo otvára otázku, či jej cieľom nebolo vyhnutie sa povinnosti úhrady súdneho poplatku za podanie žaloby a následnej povinnosti náhrady trov konania z dôvodu neúspechu v konaní (pre jednoznačné neunesenie dôkazného bremena). Takýmto spôsobom v konečnom dôsledku dochádza len k zahlcovaniu trestných súdov vecami civilnoprávnej podstaty, čo by mal už od počiatku podľa názoru obhajoby zohľadniť prokurátor ako dominus litis, "pán prípravného konania".

V zmysle princípu trestného práva ULTIMA RATIO treba odlišovať, kedy konanie strany v rámci súkromnoprávneho vzťahu vykazuje znaky trestného činu a kedy nie, dôsledkom čoho by sa ochrana uplatňovala prostriedkami civilného práva. Ak ide o občianskoprávny vzťah, je potrebné trvať na tom, aby na ochranu svojich záujmov primárne dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu. Od nich je nutné požadovať, aby postupovali obozretne a aby dodržiavali aspoň elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť v prípadoch, v ktorých sú na to ľahko dosiahnuteľné prostriedky. Ak sa poškodený sám svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohol ľahko vyvarovať, ocitol v situácii, keď v rámci súkromnoprávneho vzťahu pristúpil k neistému obchodu a vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto neistoty musí vyrovnať taktiež sám, a to s použitím súkromnoprávnych inštrumentov a v takom prípade

neprichádza do úvahy trestnoprávna represia (Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. mája 2010, sp. zn. ).

Je na mieste poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2012, sp.zn. , z ktorého vyplýva záver, že je potrebné si dávať pozor už pri vznášaní obvinenia. aby nedošlo k vzneseniu obvinenia za skutok. ktorý sa týka výhrade civilnoprávneho sporu a len zdanlivo napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR možno vyvodiť, že prostredníctvom trestného práva nemá byť konvalidovaný stav, ktorý má byť v prípade opodstatnenosti riešený v civilnom konaní.

Záverom opätovne uviedol, že kategoricky odmieta tvrdenia prokurátora a poškodenej, skutok kladený mu za vinu nespáchal a má v každom prípade za to, že spáchanie údajného skutku nemožno vyvodiť ani z vykonaného dokazovania. Akýkoľvek iný záver by bol v priamom rozpore so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci ( ), a preto žiada, aby odvolací súd odvolania prokurátora a poškodenej ako absolútne nedôvodné zamieto1.

Krajský súd na podklade takto podaných odvolaní podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, nasledovné:

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na náležité zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie v súlade s ustanovením a tieto aj správne vyhodnotil jednotlivo, i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu to ukladá ustanovenie

Z odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. okresný súd vyslovil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, existenciu ktorých skutočností pokladal vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si navzájom odporujú.

Keďže okresný súd svoje rozhodnutie náležite, logicky a presvedčivým spôsobom zdôvodnil, odvolací súd vzhľadom na celo-rozsahovú akceptáciu tohto odôvodnenia poukazuje na jeho vecnosť a správnosť, pričom zvýrazňuje najmä nasledovné reagujúc tak aj na námietky uvádzané v odvolaní okresného prokurátora.

Aj zo zistení krajského súdu vyplýva, že obžalovaný kategoricky poprel spáchanie žalovaného skutku s tým, že od poškodenej žiadne finančné prostriedky nikdy nežiadal a poškodená mu nikdy žiadne finančné prostriedky neodovzdala a tak isto mu nikdy nekúpila mobilný telefón.

Na druhej strane poškodená Ing. G. Š. vypovedala, že obžalovanému prvýkrát požičala finančné prostriedky začiatkom roka 2017 až do júla 2019, išlo celkovo o cca 50 pôžičiek vo výške uvedenej v obžalobe (cca 24.600,- Eur). Finančné prostriedky pre pôžičky obžalovanému získavala z úverov.

Obžalovaný jej nikdy žiadne potvrdenia o pôžičke nedal, pričom mu poskytla aj svoju bankomatovú kartu ČSOB spolu aj s PIN-kódom. O každej pôžičke si viedla evidenciu, a to tak, že si pôžičky zapisovala do mobilu a robila si aj písomné poznámky. Poskytovanie pôžičiek odôvodnila tým, že bola zamilovaná, zaslepená láskou a jednoducho obžalovanému naletela.

Asi v 4 až 5 prípadoch bola v Auparku pri odovzdávaní finančných prostriedkov len jej dcéra.

Z výpovede svedkyne E. H., dcéry poškodenej vyplýva, že bola prítomná asi v 7 prípadoch pri výbere peňazí z bankomatu, ktoré jej matka následne odovzdala obžalovanému, avšak nevedela uviesť o aké sumy išlo, ale bolo to v tisícoch.

Z výpovede svedkov C. D., G. M. K. B.. Ľ. M. je zrejmé, že títo neboli prítomní pri odovzdávaní nejakých finančných prostriedkov.

Podľa § 221 Tr. zák. trestného činu podvodu sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba, alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu, alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu.

K naplneniu subjektívnej stránky podvodu spáchaného vylákaním pôžičiek sa vyžaduje, aby bolo preukázané, že páchateľ v dobe pôžičky konal v úmysle peniaze nevrátiť, lebo vedel, že peniaze nebude môcť v zmluvnej dobe vrátiť, a že uvádza veriteľa do omylu, aby sa na jeho škodu obohatil.

Podľa , ak bol v zmluve určený presný čas plnenia a zo zmluvy alebo z povahy veci vyplýva, že na oneskorenom plnení nemôže mať veriteľ záujem, musí veriteľ oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu, že na plnení trvá; ak tak neurobí, zmluva sa od začiatku zrušuje.

Z predloženého trestného spisu a z vykonaných dôkazov ale nevyplýva, aby presný čas plnenia medzi obžalovaným a poškodenou bol dohodnutý.

Nemožno preto prijať nespochybniteľný záver, že obžalovaný D. F. už v čase poskytnutia prvej pôžičky vedel, že ju v stanovenom termíne nebude môcť poškodenej vrátiť.

Pokiaľ ide o poskytnutie ďalších pôžičiek zo strany poškodenej obžalovanému, krajský súd poukazuje na vecne správne a logické závery prvostupňového súdu vyslovené v dôvodoch napadnutého rozsudku , a to pokiaľ ide o mieru opatrnosti zo strany poškodenej, keďže v zmysle ust. je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a životnom prostredí.

Samotná poškodená bola upozorňovaná svojou dcérou, aby neposkytovala ďalšie finančné prostriedky obžalovanému, keďže jej finančné prostriedky nevracia a teda nepreukázala žiadnu mieru opatrnosti.

Skutočnosť, že poškodená vyberala finančné prostriedky, ešte neznamená, že všetky finančné prostriedky obžalovaný od poškodenej aj dostal, pričom nezanedbateľný je aj fakt, že obžalovaný a poškodená mali blízky vzťah, dokonca intímneho charakteru, nešlo teda o pôžičku medzi neznámymi osobami, ako býva pravidlom.

Vzhľadom na vyššie uvedené má preto krajský súd za to, že ochrany svojich finančných záujmov sa má poškodená domáhať prostriedkami civilného práva.

Krajský súd nemá pochybnosť o správnosti zistenia okresného súdu o dôvodnosti postupu podľa , pretože na základe výsledkov dokazovania, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní nemožno urobiť jednoznačný záver, že sa stal skutok, ktorý je uvedený v obžalobe.

Podľa súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Ako vyplýva z podaného odvolania okresným prokurátorom, tento nenamieta rozsah, resp. neúplnosť vykonaných dôkazov, ale len správnosť ich vyhodnotenia okresným súdom.

V zmysle ustálenej súdnej praxe - judikatúry NS SR pokiaľ súd postupuje pri hodnotení vykonaných dôkazov dôsledne podľa , t.j. hodnotí ich podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, i v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené skutkové zistenia, nemôže ani odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s inými do úvahy predchádzajúcimi závermi.

Na základe vyššie uvedeného, ako aj ostatných zistení okresného súdu podrobne rozvedených v jeho rozhodnutí je potom správny záver tohto súdu, že výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne a nepochybne nepotvrdili, že žalovaný skutok sa stal.

Pre uznanie viny podozrenie nestačí. Vina obžalovaného musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná, čo v tomto prípade nebolo.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd o odvolaní prokurátora okresnej prokuratúry a poškodenej B.. G. Š. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.