Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4CoP-40-2022.pdf
PDF · 148.04 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoP/40/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Eduarda Valenčina v právnej veci navrhovateľky: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. E. XXX, zast. Mgr. Peter Troščák, advokát, Hlavná 50, Prešov, proti manželovi: F. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. D. E. XXX, zast. JUDr. Daniel Boľanovský, advokát, Slovenská 69, Prešov, v konaní o určenie príspevku pre manželku, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 30Pc/92/2018-234 zo dňa 03.05.2021 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 30Pc/92/2018-300 zo dňa 16.02.2022 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 30Pc/92/2018-300 zo dňa 16.02.2022.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
I. Predmet konania
Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala určenia manželského výživného.
II. Obsah napadnutého rozhodnutia
Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Návrh z a m i e t a.
II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.“
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Manželia hneď po uzavretí manželia začali s výstavbou rodinného domu, ktorý bol financovaný prevažne z úspor a zárobku manžela v zahraničí. Rodinný dom je dokončený, plne zariadený, obývateľný. Obaja manželia bývajú v uvedenom rodinnom dome. Manžel pracuje v zahraničí na 5-6, niekedy 8-týždňové turnusy, doma sa zdržiava po dobu jedného týždňa. Manželia deti nemajú. Manželka uviedla, že všetky náklady spojené s prevádzkou a údržbou domu uhrádza ona, pričom má nízky príjem a neostávajú jej finančné prostriedky na ďalšie jej osobné potreby. Manžel túto skutočnosť poprel, uviedol, že vždy, keď odchádza na turnus, necháva manželke doma finančné prostriedky vo výške 200 až 500, eur, pričom do apríla 2018 mala manželka neobmedzené dispozičné právo k účtu, kde prichádzali platby za ním vykonanú prácu v D.. Toto dispozičné právo manželky zrušil z dôvodu neadekvátneho správania sa manželky voči nemu, ako aj z dôvodu, že na tomto účte chýbajú, podľa jeho tvrdenia, finančné
prostriedky vo výške 30.000,-eur. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že životná úroveň oboch manželov je rovnaká. Manžel žije a pracuje v D., domov prichádza len na jeden týždeň medzi turnusmi, ktoré trvajú šesť týždňov, platí si ubytovanie, stravu a cestovné v D., kde sú náklady na živobytie vyššie ako na Slovensku. Manželka žije a pracuje na Slovensku, býva v ich spoločnom rodinnom dome, pracuje. Je pravdou, že príjem manžela je vyšší ako manželky, na druhej strane je potrebné uviesť, že takýto príjem dosahuje nielen z dôvodu výkonu práce v zahraničí, ale aj z dôvodu počtu odpracovaných hodín mesačne 280 až 300 hodín, čo nie je štandardné a nemožno očakávať takýto pracovný výkon manžela aj v budúcnosti bez toho, aby sa to prejavilo na jeho zdravotnom stave. Je zrejmé, že tento návrh manželky bol podaný aj z dôvodu vypätých vzťahov medzi manželmi, čo bolo v konaní viditeľné a preukázané. Manželka nepreukázala žiadnu snahu, aby si svoj príjem zvýšila nájdením si ďalšieho zamestnania, keďže manžel pracuje v zahraničí, teda spoločný čas trávia len minimálne, pričom zároveň nemajú deti, o ktoré by bola povinná sa starať, ak má pocit, že jej príjem nie je dostatočný na zabezpečenie jej potrieb. Manželka nemôže očakávať, že manžel bude pracovať 280 až 300 hodín mesačne počas celého manželstva, hlavne za situácie, kedy už majú zabezpečené bývanie, nemajú žiadne úvery a pôžičky, ktoré by museli splácať. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že navrhovateľka v podanom návrhu opísala svoju životnú úroveň tak, že nemá finančné prostriedky ani na zabezpečenie svojich základných životných potrieb, ako je napríklad obuv a oblečenie, ktoré je nútená kupovať si zo second handov. Na druhej strane pred podaním návrhu predala svoje osobné motorové vozidlo, pričom následne podľa jej slov, potom, čo jej bolo neodkladným opatrením priznané výživné, si kúpila na leasing nové motorové vozidlo za sumu 12.000,-eur. To, že vlastní osobné motorové vozidlo, považuje za súčasť základných životných potrieb z dôvodu, že dochádza do práce. V konaní bolo preukázané, že vzťahy medzi manželmi sú výrazne narušené, kde k narušeniu ich vzájomných vzťahov došlo potom, čo manžel zamedzil manželke prístup k jeho účtu. Navrhovateľka uvádzala, že následne všetky poplatky za dom, inkaso uhrádzala ona, čo odporca poprel. Na druhej strane je zrejmé, že odporca si sám uhrádzal všetky poplatky spojené s bývaním a stravy v D., kde chodí na turnusy 6 až 8 týždňov a následne je doma jeden týždeň. V dome býva navrhovateľka prevažnú časť roka sama, pričom toto bývanie, teda výstavba rodinného domu, bola zabezpečená prevažne z finančných prostriedkov zo strany manžela. Aj napriek nízkemu príjmu navrhovateľky oproti príjmu odporcu, ktorý je však v takej výške z dôvodu vysokého počtu nadčasových hodín, nie je v súlade s dobrými mravmi, aby náklady na bývanie v celom rozsahu znášal odporca. Manželia sú si v manželstve rovní vo svojich právach, aj povinnostiach, čo v danom prípade splnené nie je. Navrhovateľka na jednej strane poukazuje na nepomer jej príjmu a príjmu manžela, na druhej strane je potrebné uviesť, že manžel svojím príjmom zabezpečil bývanie pre oboch manželov bez toho, aby bol potrebný brať úver a tým zvyšovať výdavky rodine vo forme platenie splátok úveru. Je tu potrebné porovnávať aj časový rozsah výkonu práce navrhovateľky a odporcu v súvislosti s dosahovanou výškou príjmu. Pri posudzovaní nároku manželky na výživné zo strany manžela sa súd nemôže len obmedziť na konštatovanie rozdielu príjmu oboch manželov, ale je potrebné brať do úvahy to, ako sa každý z manželov pričinil o nadobudnutie spoločného majetku, správu majetku, starostlivosť o domácnosť, ako aj to, aké sú vzájomné vzťahy medzi manželmi. V konaní bolo zároveň preukázané, že rozhodnutím G. H. I., katastrálny odbor bol povolený vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcou A. J. a kupujúcimi I. I. a K. I., predmetom ktorej je predaj v celosti pozemku registra „C“, parcelné číslo XXX/X o výmere 2788 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie C. D. E. za kúpnu cenu 111.520,-eur. Navrhovateľka túto situáciu vysvetlila tým, že po prerušení konania bol zverejnený oznam o predaji týchto pozemkov za vyššiu cenu, aby neprejavil záujem iný kupujúci, pretože kúpna cena už bola reálne vyplatená. Súd prvej inštancie uviedol, že musí vychádzať z rozhodnutia správneho orgánu, čo vyvoláva otázky o skutočnej výške kúpnej ceny vyplatenej navrhovateľke. S ohľadom na uvedené návrh navrhovateľky zamietol, ako nedôvodný. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
Okresný súd Prešov opravným uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 30Pc/92/2018-300 zo dňa 16.02.2022 opravil číslo konania rozsudku Okresného súdu Prešov pod č. k. 30Pc/92/2018-234 zo dňa 3.5.2021, tak, že správne má znieť: " 30Pc/92/2018-234".
III. Obsah odvolania navrhovateľky
Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka. Namietala, že napadnuté výroky I. a II. nemajú relevantnú oporu vo vykonanom dokazovaní a nie sú ani riadne a dostatočne odôvodnené. Odôvodnenie súdu prvej inštancie považuje za nedostatočné (z hľadiska
právnej argumentácie), úsečné, lakonické, a prakticky totožné s odôvodnením prvšieho rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 30Pc/92/2018 zo dňa 24.7.2019 o zamietnutí návrhu navrhovateľky, a to aj napriek tomu, že tento prvší rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24CoP/3/2020 zo dňa 27.8.2020 zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok (jeho výroky I. a II.) je neodôvodnený, nepreskúmateľný, zjavne svojvoľný a arbitrárny, pretože hrubo nerešpektuje platnú právnu úpravu a rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR v otázke rozsahu a kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ako aj jeho presvedčivosti. Poukázala na skutočnosť, že jej manželstvo s odporcom bolo právoplatné rozvedené, pričom súd prvej inštancie nezohľadnil, kto inicioval rozvodové konanie – navrhovateľka, a teda logicky možno dospieť k záveru, že ak by odporca svoju nezmyselnú a ničím nepreukázanú obranu myslel vážne, potom by nepochybne on podal návrh na rozvod, keďže rozvodom by dosiahol skončenie tzv. podpornej doby nároku na manželské výživné, čo však neurobil. Ďalej namietala, že odporca nijako nepreukázal, že by uhrádzal inkaso (SIPO), pričom ak by SIPO uhrádzal odporca, nepochybne by mal k dispozícii potvrdenia o úhrade poukazu SIPO na pošte a tieto by predložil súdu. Keďže všetky poukazy SIPO uhrádzala navrhovateľka na pošte, tak je zrejmé, že práve preto sú potvrdenia o úhradách mimo dispozície odporcu. Navrhovateľke sa javí akoby súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil to, že predmetný rodinný dom je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pričom všetky náklady spojené s užívaním, prevádzkou a údržbou tohto domu uhrádza výlučne navrhovateľka zo svojho nízkeho príjmu, čo už zvýraznil aj Krajský súd v Prešove v uznesení sp. zn. 21CoP/3/2019 zo dňa 5.2.2019 (bod 13. odôvodnenia). Tiež namietala, že odporca nijako nepreukázal tvrdenia o tom, že mu na účte chýba suma 30.000,- eur, ktoré mu mala zobrať navrhovateľka. Má za to, že ak by sa toto skutočne stalo, odporca by okamžite podnikol kroky k získaniu tejto sumy späť a s navrhovateľkou by sa rozviedol. Odporca taktiež nepreukázal ani to, koľko hodín v D. musí odpracovať, aby dosiahol svoj vysoký príjem, ako aj to, že by pracoval aj cez víkendy a sviatky, a že teraz zrazu už tak veľa pracovať nemôže so zreteľom na jeho zhoršený zdravotný stav, ktorý taktiež nepreukázal. Rovnako namieta záver súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázala žiadnu snahu, aby si svoj príjem zvýšila nájdením si ďalšieho zamestnania. Ak by sa od navrhovateľky vyžadovalo, aby pracovala celé dni v 2 či 3 rôznych zamestnaniach, potom by sa podľa navrhovateľky nemal kto postarať o spoločný majetok a spoločné potreby. Poukázala tiež na skutočnosť, že motorové vozidlo odporcu bolo kúpené za cenu 32.000 - 40.000 eur, pričom cena vozidla navrhovateľky bola 12.000 eur, čiže logicky nie je možné vysvetliť, ako môže byť zachovaná rovnaká životná úroveň manželov, ak je takýto značný rozdiel len v motorových vozidlách manželov. Zdôraznila, že na zabezpečenie bývania (výstavby rodinného domu) navrhovateľka prispela značným dielom, pretože zo svojho výlučného majetku vložila pozemok na výstavbu (na ňom aj je postavený rodinný dom), kde hodnota takéhoto stavebného pozemku môže byť cca 50.000 až 70.000 eur a tiež zo svojho výlučného majetku vložila sumu cca 48.000 eur do samotnej výstavby rodinného domu, pričom finančné prostriedky odporcu pochádzali z jeho príjmu, ktorý ale patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Navrhovateľka má teda za to, že za uvedených okolností je jej prispenie značné, ak nie aj prevyšujúce prispenie odporcu, keďže manželka v konečnom dôsledku dala aj viac finančných prostriedkov, a aj všetko okolo výstavby obstarávala a zariaďovala. Opätovne poukázala na skutočnosti ohľadom predaja pozemku v C. D. E. a rozpor v kúpnych cenách. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a zaviazať odporcu, aby navrhovateľke prispieval na výživu sumou 1.000 eur mesačne odo dňa 24.11.2018 do dňa 25.7.2020, splatnou vždy do 15. dňa v mesiaci, za ktorý sa výživné platí, určil dlžné výživné so splatnosťou do 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku a tiež uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke všetky trovy tohto konania.
K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca. Vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré uvádza žalobkyňa vo svojom odvolaní, uviedol, že tieto považuje za vyslovene nepravdivé, tendenčné a zištne formulované. Žalobkyňa ani zďaleka nie je v akejkoľvek materiálnej núdzi, čo bolo v konaní jednoznačne preukázané, či už výsluchom žalobkyne alebo žalovaného. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa si kúpila nové auto v hodnote 12.000 eur, čo je dôkazom opaku materiálnej núdze. Poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyňa v roku 2018 v lete absolvovala týždenný cvičebný pobyt s cvičiteľkou L. G. v M., a to v čase, kedy sa manžel vrátil z pracovného turnusu na týždeň a kedy manžel počas celého tohto týždňa vykonával stavebné práce spojené s výstavbou schodov na rodinnom dome. O manželovom termíne pobytu na Slovensku žalobkyňa dlhodobo vedela, pričom aj napriek tomu nemala záujem tráviť s manželom čas a už vôbec nie akokoľvek sa podieľať na prácach alebo na starostlivosti o manžela. Takýto stav je rovnako dôkazom o postoji žalobkyne k svojmu manželovi ako osobe, jeho práci. Takýto postoj je podľa žalovaného prejavom hlbokej neúcty, neexistencie akejkoľvek spolupatričnosti s manželom. Takýto stav ponúka dostatočne jasný obraz o miere životnej úrovne žalobkyne a žalovaného. Tvrdenie
žalobkyne, že manžel dosahuje príjem vo výške 4.500 eur (aj napriek tomu, že to niekoľkokrát zvýrazňuje vo svojom odvolaní) považuje za nepravdivé a skresľujúce. Súd prvej inštancie v odseku 5. odôvodnenia zistil z daňového priznania príjem manžela za rok 2018 v hrubom vo výške 42.186,70 eura a výdavky zo živnosti vo výške 36.548,28 eura. V odseku 6. odôvodnenia súd konštatoval, že príjem z faktúr za rok 2019 (v čase vydania Rozsudku 6 ukončených mesiacov) predstavuje 18.522,60 eura v hrubom. Hrubý príjem manžela v roku 2019 bol teda priemerne približne 3.500 eur mesačne. K tomu je potrebné uviesť, že žalovaný dosahuje mesačné výdavky z prevádzky živnosti vo výške 2.400 eur, čo vyplýva z odôvodnenia odseku 4. Hodnotenie príjmu žalovaného tak, ako ho deklaruje žalobkyňa, preto ponecháva na úvahe súdu. Vo vzťahu k správaniu sa žalobkyne voči manželovi považuje za nevyhnutné ozrejmiť súdu nasledovné: Žalobkyňa stále disponuje sumou takmer 5.000 eur z predaja starého C. M. a tiež peniazmi vo výške 30.000 eur, ktoré boli preukázané aj v súdnom konaní, pričom ich existenciu manželka nepoprela. Má za to, že je úlohou súdu, aby v takejto situácii posúdil mieru životnej úrovne žalovaného, ktorý ťažko pracuje 300 hodín mesačne v zahraničí a najmä žalobkyne, ktorá deklaruje svoju sociálnu situáciu v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Vo vzťahu k ostatným navrhovateľkou tvrdeným skutočnostiam uviedol, že táto na strane 1 až 5 odvolania uvádza všeobecné rozhodnutia nálezov ústavných súdov neviažúce sa k meritu veci. Na stranách 6 až 12 odvolania uvádza – kopíruje skutočnosti, kopíruje návrh na rozvod, neodkladné opatrenie vydané bez vykonaného dokazovania, ktoré už boli pred súdom uvádzané, ktoré odporca sporuje. Navrhovateľka sa tieto opakovane snaží prekrúcať tendenčným spôsobom. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľka predala pozemok za kúpnu cenu vo výške 111.520 eur (odsek 11. rozsudku). V konaní nebolo sporné, že navrhovateľka prijala sumu 47.300 eur na účet a časť z tejto sumy mala byť použitá aj na výstavbu. Rozdiel medzi sumou 47.300 eur a 111.520 eur predstavuje príjem manželky, ktorý sa nikdy nestal súčasťou BSM a ktorým navrhovateľka disponuje min. vo výške rozdielu vo výške 64.220 eur. Problémom, ktorý odštartoval zásadnú manželskú nedôveru bol ten, že navrhovateľka nedokladovala výdavky ňou tvrdené pri výstavbe domu, pričom je pochybné použitie sumy 47.300 eur na výstavbu domu, keďže táto vo vzťahu k manželovi tvrdila iné sumy stavebných prác a materiálov, než boli na trhu obvyklé. Rovnako táto nevedela preukázať a ani tvrdiť použitie sumy vo výške 30.000 eur, ktorá sa mala stratiť pri výstavbe domu a na čo manžel reagoval logicky zrušením dispozičného oprávnenia k účtu. Navrhovateľka má teda podľa žalovaného minimálne z rozdielu v kúpnej cene dostatok finančných prostriedkov na to, aby si financovala svoje nadštandardné finančné náklady. Navrhovateľka k rozdielu v kúpnej cene sa snaží tento vysvetliť údajným podvodom, ktorý mala realizovať vo vzťahu k naplneniu zákonných predpokladov predaja pôdy. V tomto konaní však navrhovateľka ospravedlňuje rozdiel kúpnej ceny ňou vykonaným podvodom. Odporcovi nie je zrejmé a zrejme nemôže byť ani súdu, ktorým skutočnostiam navrhovateľky má veriť. Či má veriť skutočnostiam o podvode navrhovateľky v katastrálnom konaní, alebo sú podvodné jej tvrdenia v rámci tohto súdneho konania. Za tejto situácie, kedy navrhovateľka disponuje sumou rozdielu medzi kúpnou cenou 111.520 eur a sumou, ktorá bola poukázaná na účet vo výške 47.300 eur, teda sumou 64.220 eur, je z jeho pohľadu určenie príspevku pre manželku vylúčené, pričom uvedené je potvrdzované aj ustálenou rozhodovacou praxou. Odporca do rozvodu manželstva nedisponoval sumou, ktorú by bolo možné použiť na navyšovanie životnej úrovne manželky, keďže všetky peňažné prostriedky použil na výstavbu rodinného domu a uspokojovanie potrieb rodiny. Vo vzťahu ku skutočnostiam o trovách konania uviedol, že v konaní bol úspešný odporca, a teda vo vzťahu k absolútnej nedôvodnosti podaného návrhu súd mohol uvažovať o aplikácii ust. § 55 CMP a rozhodnúť o vzniku nároku odporcu na náhradu trov konania. Súčasne je toho názoru, že v danej situácii je dôvodné minimálne v odvolacom konaní aplikovať ust. § 55 CMP a priznať odporcovi nárok na náhradu trov konania. Nakoľko podľa žalovaného nebola od počiatku daná dôvodnosť takéhoto návrhu, navrhovateľka zatajila skutočnosti, ktoré vyšli najavo v súdnom konaní, pričom zároveň sa snažila argumentovať podvodným spôsobom, odôvodňovať svoje konanie podvodom, ktorý sa snažila v tomto konaní využiť vo svoj prospech, je preukázaný nepoctivý úmysel žalobkyne od počiatku až do skončenia tohto súdneho konania, pričom táto skutočnosť má podľa názoru žalobcu zásadný vplyv pre aplikáciu ust. § 55 CMP a teda, že s ohľadom na okolnosti prípadu je takéto rozhodnutie súdu spravodlivé, pričom takéto rozhodnutie súdu môže mať zároveň výchovný efekt vo vzťahu k takýmto účastníkom konania, ktorí buď preukazujú, že vykonali podvod a tento sa snažia ešte aj využiť v súdnom konaní ako zákonný dôkaz vo svoj prospech, alebo v konaní uvádzajú nepravdivé skutočnosti ohľadom svojej „sociálnej situácie“. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
K vyjadreniu odporcu zaslala repliku navrhovateľka. Uviedla, že vyjadrenie odporcu zo dňa 17.8.2021 je ďalším zo série zákerných útokov odporcu vo vzťahu k jej osobe, pričom sa vyznačuje nepravdivými a
ničím nepodloženými tvrdeniami, zjavným rozporom s dobrými mravmi a navyše sa snaží zdegradovať osobu navrhovateľky a vykresliť ju ako tú najhoršiu manželku, ktorá sa snaží odporcu obrať o niečo, čo jej nepatrí. Pokiaľ odporca poukazuje na to, že navrhovateľka si kúpila nové motorové vozidlo za 12.000 eur, čo je podľa jeho názoru opakom materiálnej núdze, k tomu navrhovateľka uvádza, že nové motorové vozidlo za 12.000 eur patrí do kategórie malých a lacných motorových vozidiel, pričom už v konaní pred súdom prvej inštancie predložila zmluvu a iné listiny o tom, že toto motorové vozidlo bude splácať v nízkych splátkach po obdobie niekoľkých rokoch. Navrhovateľka nikomu neuhradila sumu 12.000 eur za motorové vozidlo, ale vozidlo spláca v mesačných splátkach, pričom možnosť kúpiť vozidlo (na splátky) jej umožnilo až uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21CoP/3/2019 zo dňa 05.02.2019, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie, v zmysle ktorého bol manžel povinný platiť manželské výživné v sume 100 eur mesačne. Keďže príjem odporcu je na úrovni 4.500 eur mesačne a príjem navrhovateľky na úrovni 470 eur mesačne, čo predstavuje spoločný príjem v sume takmer 5.000 eur mesačne, potom je s ohľadom na takéto priaznivé spoločné pomery nepochybné, že základnou potrebou je aj druhé motorové vozidlo (určené pre navrhovateľku), keďže odporca si v roku 2018 obstaral (zakúpil) nové motorové vozidlo K. N. v sume takmer 40.000 eur, teda motorové vozidlo trikrát drahšie. Rovnako ani dovolenka (cvičebný pobyt) v M. v roku 2018 ako ojedinelá dovolenka za obdobie niekoľkých rokov, za sumu 259 eur nie je žiadnym luxusným výdavkom ako sa to snaží odprezentovať odporca. Navrhovateľka nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami v sume 30.000 eur, ktoré mala zobrať z účtu odporcu, čo odporca nijako nepreukázal, a taktiež navrhovateľka nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami v sume 5.000 eur za predaj starého motorového vozidla. Navrhovateľka neustále popierala, že by získala takéto finančné prostriedky. Odporca pracuje v D. ako zvárač, pričom odporca si ako živnostník (dodávateľ) fakturuje za práce vykonané v D. voči spol. K. O., N. (objednávateľ) značne vysoké sumy aj v roku 2019, o čom má navrhovateľka vedomosť v dôsledku toho, že nedávno doma objavila viaceré faktúry, z ktorých vyplýva skutočný príjem odporcu, ktorý sa snažil pred súdom čo najviac utajiť a znížiť, o čom navrhovateľka predložila doklady (faktúry). Vzhľadom na uvedené je podľa navrhovateľky evidentné, že aj pri zohľadnení výdavkov odporcu až do sumy 1.000 eur mesačne, tomuto na jeho vlastné potreby ostáva suma minimálne 3.000 eur mesačne, ako prebytok, kde z tohto prebytku (v podobe spoločných finančných prostriedkov) sa k navrhovateľke, resp. na spoločné potreby (napr. rodinný dom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a náklady spojené s užívaním, prevádzkou a údržbou tohto domu) nedostávala ani 1 euro. V dôsledku toho navrhovateľka už od apríla 2018 žila v úplnom zúfalstve z takejto situácie, pričom po rozhodnutí súdu prvej inštancie (kedy došlo k prvému zamietnutiu návrhu) sa jej odporca čoraz viac posmieval, že ako lacno ho to vyšlo, provokoval ju a navyše jej vulgárne nadával a odkazoval, aby ona podala návrh na rozvod, pretože on ho nepodá. K fabuláciám odporcu ohľadom výstavby rodinného domu a predaju pozemku (vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky) za 111.520 eur navrhovateľka uvádza, že nie je pravda, aby rodinný dom (bývanie) zabezpečil odporca výlučne zo svojho príjmu. Pravda je taká, že navrhovateľka spolu s odporcom začali stavať rodinný dom v obci C. D. E. od roku 2016, kedy už boli manželia, pričom všetko okolo stavby zabezpečovala navrhovateľka, napr. komunikácia so stavbármi, objednávanie potrebných materiálov a prác, ako aj vyplácanie, teda vykonávanie všetkých platieb za materiál, vykonané práce a pod., a to prostredníctvom zmieneného spoločného účtu (na meno odporcu). K dokončeniu rodinného domu došlo niekedy v marci 2018, kedy bol aj skolaudovaný. Čiže rodinný dom bol postavený, vyfinancovaný a skolaudovaný už niekoľko mesiacov pred podaním návrhu na začatie tohto konania. Navrhovateľka zvýrazňuje, že rodinný dom je postavený na pozemku (na parcele č. XXXX/ XXX), ktorý patrí do jej výlučného vlastníctva, pretože daný pozemok nadobudla v roku 2005 (dávno pred uzatvorením manželstva), pričom titulom nadobudnutia je darovanie. Je teda zrejmé, že navrhovateľka poskytla pozemok na výstavbu rodinného domu, čo je nepochybne prispením k bývaniu, resp. pričinením sa o bývanie bez potreby brať hypotéku. Navrhovateľka osobitne zvýrazňuje, že odporca výslovne klame vo vyjadrení zo dňa 17.8.2021, pretože na str. 2 tvrdí, že na výstavbu rodinného domu bola použitá iba časť zo sumy 47.300 eur (z predaja pozemku), pričom odporca na pojednávaní konanom 10.3.2021 tvrdil, že na výstavbu rodinného domu bola použitá celá suma 47.300 eur. Z uvedeného vyplýva, že na zabezpečenie bývania (výstavby rodinného domu) navrhovateľka prispela značným dielom, pretože zo svojho výlučného majetku vložila pozemok na výstavbu (na ňom aj je postavený rodinný dom), kde hodnota takéhoto stavebného pozemku je značná, a tiež zo svojho výlučného majetku vložila sumu cca 48.000 eur do samotnej výstavby rodinného domu. V ďalšom navrhovateľka opätovne poukázala na skutočnosti ohľadom predaja pozemku v C. D. E., podľa nej je zrejmé, že neexistuje žiadnych ďalších cca 60.000 eur, ktoré mala dostať navrhovateľka, pričom ak bol odporca presvedčený o opaku, tak mal navrhnúť dokazovanie výsluchom svedkov, a to kupujúcich manželov I. k tomu, že koľko v skutočnosti zaplatili navrhovateľke. Vzhľadom na uvedené okolnosti a aj zabezpečené listinné
dôkazy má navrhovateľka za to, že druhá kúpna zmluva zo dňa 24.10.2016 bola uzatvorená účelovo, pretože prvá kúpna zmluva nemohla byť zavkladovaná pre nesplnenie zákonných podmienok pre predaj poľnohospodárskej pôdy. Keďže súd prvej inštancie odmietol riadne zistiť príjmy odporcu, navrhovateľka navrhla, aby si odvolací vyžiadal od odporcu všetky výpisy z jeho osobných či podnikateľských účtov od januára 2018 až do dňa 25.7.2020, ako aj vyžiadal od spol. K. O., N. všetky faktúry, ktoré jej predložil na zaplatenie odporca od januára 2018 až do dňa 25.7.2020, spolu s uvedením všetkých platieb (peňažných plnení), ktoré poskytli odporcovi od januára 2018 až do dňa 25.7.2020.
V. Hodnotenie odvolacieho súdu
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam navrhovateľky odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3 umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.
Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovacím rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku prvej inštancie, s ktorým tvorí jeden celok (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/40/2018 zo dňa 18.7.2018).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho
dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty navrhovateľky v odvolaní.
Odvolací súd môže len zdôrazniť, že dôkazy, ktoré súd považuje pre svoje rozhodnutie za významné (zvyšné dôkazy, ktoré považuje za nedôležité, nepodstatné, duplicitné, neplatné resp. neúčinné, nevzťahujúce sa k veci vytriedi a nehodnotí), súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom jeho hodnotiaca úvaha musí zodpovedať zásadám logiky, vychádzať zo zisteného skutočného stavu veci, musí byť preskúmateľná odvolacím súdom. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že sa uvedeným postupom pri hodnotení dôkazov riadil. Pokiaľ súd prvej inštancie niektoré z návrhov na vykonanie dokazovania považoval za nesúvisiace s danou vecou, nadbytočné, nemajúce pre vec význam, resp. preukazujúce nesporné tvrdenia alebo už preukázané skutočnosti, bolo legitímnou možnosťou súdu prvej inštancie tieto dôkazy vytriediť a nehodnotiť ich.
Citované zákonné ust. § 71 ods. 1 upravuje vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, ktorá vzniká uzavretím manželstva a trvá do jeho zániku, bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú, alebo nie, pričom sa vyžaduje ich rovnaká životná úroveň. Znenie zákona predpokladá, že manželia si budú plniť vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, keď jej úprava súdnym rozhodnutím prichádza do úvahy len vtedy, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec, alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov. Záverom odvolací súd dodáva, že zásada rovnakej životnej úrovne manželov sa nemusí uplatniť, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Manželstvo okrem svojej právnej stránky je založené na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom. Práve z tohto dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší ako pri iných druhoch vyživovacej povinnosti. Pri určení toho, čoby sa dalo považovať za rozpor s dobrými mravmi, možno vychádzať zo Zákona o rodine, ktorý ustanovuje povinnosť manželov žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Pri rozhodovaní o určení manželského výživného sa na strane povinného preskúmavajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca pracuje v zahraničí na 5 – 6, niekedy až 8 týždňové turnusy, pričom následne prichádza domov na Slovensko, kde sa zdržiava približne týždeň. Príjem odporcu nie je možné stanoviť fixnou sumou, nakoľko výška jeho príjmu závisí od počtu odpracovaných hodín, ktoré si môže následne vyfakturovať voči spoločnosti K. O. N..
Na strane oprávnenej zákon ustanovuje hľadisko odôvodnenosti potrieb. Odôvodnenosťou treba rozumieť určenie životných nákladov, ktorých úhradu možno požadovať v rámci plnenia vyživovacej povinnosti. Vo všeobecnosti za opodstatnené potreby z hľadiska vyživovacej povinnosti je možné považovať náklady spojené s výživou, ošatením, bývaním, starostlivosťou o zdravie, ako aj náklady súvisiace s kultúrnym a športovým vyžitím a záujmami. V súvislosti s pravidelnými mesačnými výdavkami žalobkyňa uviedla, že tieto predstavujú výdavky na chod domácnosti, povinné platby súvisiace s vlastníctvom rodinného domu, jeho údržbou, prevádzkou a energiami, teda SIPO vo výške 110 eur mesačne, výdavky na stravu vo výške 200 eur mesačne, náklady na MHD vo výške 23 eur, ktoré neskôr nahradili náklady na pohonné hmoty vo výške 100 až 150 eur, ďalej výdavky na hygienické a čistiace prostriedky do domácnosti vo výške 30 eur mesačne a výdavky na lieky vo výške 15 eur mesačne.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, že odporca si zadovážil nové motorové vozidlo v hodnote 40.000 eur, pričom cena motorového vozidla navrhovateľky predstavovala 12.000 eur, a teda aj v tomto ohľadne vidno nepomer medzi životnou úrovňou navrhovateľky a odporcu, odvolací súd uvádza, že takéto veci štandardne bývajú vecou dohody medzi manželmi, ktorí sa spoločne rozhodujú o tom, kam investujú a kde sa naopak „uskromnia“, pričom uvedené je možné predpokladať len pri fungujúcom manželstve, a nie vo vzťahu, kde je naštrbená dôvera a pretrvávajúce vážne nezhody, či konflikty ako tomu je aj v prípade účastníkov tohto konania, čoho dôkazom je aj vyjadrenie navrhovateľky, z ktorého vyplýva, že keď odporca príde z turnusu v D. domov, nebýva v spoločnom rodinnom dome, ale zdržiava sa na P. ulici v I.. Investíciu do motorového vozidla v hodnote údajne 40.000 eur s ohľadom na skutočnosť, že odporca dochádza za prácou do D., a teda každý mesiac precestuje cca 1.000 km, odvolací súd považuje za dôvodnú a opodstatnenú. Je logické, že pokiaľ odporca kvôli práci pravidelne cestuje z I. do D. za a ďalší mesiac späť, pričom aj v D. využíva za účelom prepravy za prácou motorové vozidlo, investuje do vozidla vyššej triedy, ktoré sa vyznačuje aj väčšou výkonnosťou, a tiež bezpečnosťou, čo sa pochopiteľne odzrkadlí aj na cene tohto vozidla. Naopak, pokiaľ navrhovateľka používa svoje motorové vozidlo výhradne na prepravu do práce, ktorá je od miesta jej bydliska vzdialená len cca 10 km, či na nákup a pod., je dôvodné sa domnievať, že jej postačí aj vozidlo, ktoré ako uviedla, patrí do kategórie „malých a lacných“ osobných motorových vozidiel, obzvlášť, pokiaľ jej príjem nepostačuje na kúpu vozidla vyššej kategórie.
Pokiaľ navrhovateľka uvádza, že kúpu nového motorového vozidla jej umožnilo uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21CoP/3/2019 zo dňa 5.2.2019, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie, v zmysle ktorého bol manžel povinný platiť manželské výživné v sume 100 eur mesačne, odvolací súd odkazuje na vyjadrenie navrhovateľky na pojednávaní, na ktorom uviedla, že splátky za nové motorové vozidlo činia 194 eur. Z uvedeného je zrejmé, že zvyšných 94 eur navrhovateľka uhrádza zo svojho príjmu. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že navrhovateľka za pohonné hmoty mesačne uhrádza sumu 100 až 150 eur, pričom výdavky na MHD uvádzala vo výške 23 eur. Za situácie, kedy navrhovateľka deklarovala, že je v stave totálnej núdze, žije na hranici biedy, oblečenie si nakupuje výhradne v second- handoch, kde sveter stojí 1, prípadne 2 eurá, je podľa odvolacieho súdu prekvapujúce, že sa navrhovateľka rozhodla pre tak riskantný krok, akým je kúpa nového vozidla, s ktorým jej vznikol záväzok uhrádzať leasingové mesačné splátky vo výške 194 eur, ku ktorým je potrebné ešte pripočítať sumu 100 až 150 eur, ktoré navrhovateľka uhrádza za pohonné hmoty, a to aj napriek tomu, že jej práca sa nachádza necelých 10 km od miesta jej bydliska a má možnosť využiť mestskú hromadnú dopravu (spoj č. XX). Potreba viazať sa na spoje mestskej hromadnej dopravy by pre navrhovateľku nemal byť problém, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že by mala mal. deti, ktoré by napr. musela v presne stanovenom doviezť, či vyzdvihnúť zo škôlky, či školy. Vlastniť motorového vozidlo nie je povinnosť, ale možnosť a so zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vlastnenie motorového vozidla nie je možné za danej situácie považovať za súčasť základných životných potrieb.
Vo vzťahu k námietkam navrhovateľky, že „odporca nijako nepreukázal, že by uhrádzal inkaso (SIPO), pričom ak by SIPO uhrádzal odporca, nepochybne by mal k dispozícii potvrdenia o úhrade poukaze SIPO na pošte a tieto by predložil súdu. Zároveň súdu prvej inštancie značne chýbalo logické uvažovanie, že pokiaľ odporca prevažnú časť roka pracoval a zdržiaval sa v zahraničí, tak reálne nemohol chodiť pravidelne na poštu uhrádzať poukazy SIPO. Navrhovateľka poukázala na to, že už v návrhu na začatie“ odvolací súd uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia nikde nie je uvedené, že by odporca osobne uhrádzal SIPO na pošte. Navyše, samotný odporca uviedol, že navrhovateľke nechával doma finančné prostriedky vo výške 200 až 500 eur, ktoré mala navrhovateľka o. i. použiť aj na úhradu SIPA. Je teda logické, že pokiaľ odporca nechával navrhovateľke hotovosť na úhradu SIPA, ktoré následne navrhovateľka použila na jeho úhradu, nemôže odporca disponovať potvrdeniami o úhrade SIPA, ale budú v dispozícií navrhovateľky, ktorá ich osobne uhrádzala z finančných prostriedkov, ktoré jej odporca nechával. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj tvrdenia navrhovateľky o absencii logického myslenia súdu prvej inštancie v tom, že pokiaľ sa odporca zdržiaval prevažnú časť roka v zahraničí, nemohol chodiť pravidelne na poštu, sú čisto účelové a tendenčné.
Pokiaľ by aj v „závere manželstva“, teda v čase, kedy v manželstve účastníkov konania už pretrvávali vážne nezhody a konflikty, či kedykoľvek v priebehu manželstva odporca nenechával navrhovateľke finančné prostriedky na úhradu SIPA, odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie, že nie je v súlade s dobrými mravmi, aby náklady na bývanie v celom rozsahu znášal len jeden z manželov, a to ani za situácie, že príjem jedného z manželov je nižší oproti príjmu druhého manžela. Je potrebné si uvedomiť, že manželia sú si v manželstve rovní, a to nielen vo svojich právach, ale aj povinnostiach. Pokiaľ odporca dlhodobo nechával navrhovateľke finančné prostriedky na úhradu celej sumy SIPA a aj úhradu ďalších výdavkov, ktoré navrhovateľke vzniknú počas jeho turnusu v D., dá sa to považovať za ohľaduplný, lojálny a ústretový krok manžela voči svojej manželke, čo však nie je možné považovať za samozrejmosť, a tiež ho nemožno dôvodne očakávať za situácie, kedy sa manželstvo nachádza vo vážnej kríze.
Vo vzťahu k námietkam navrhovateľky, že sú rozpory v tvrdeniach navrhovateľa, ktorý uvádzal, že v D. robil nákupy, ktoré vozil domov na Slovensko a súčasne tvrdil, že navrhovateľke nechával sumu 200 až 500 eur na úhradu SIPA a na nákupy, odvolací súd uvádza, že pokiaľ odporca hovoril o nákupoch v D., uvádzal, že nakupoval drogériu, pracie prášky a iné veci trvanlivého charakteru, ktoré nepodliehajú skaze. Finančné prostriedky, ktoré nechával navrhovateľke v hotovosti boli myslené na nákup potravín a ďalších vecí každodennej spotreby, ktoré by nebolo účelné a ani by nebolo možné, aby ich odporca zabezpečoval dovozom z D. raz za cca 5-6 týždňov a na dobu ďalších šiestich mesiacov. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nevidí žiadne rozpory a nezrovnalosti v tvrdeniach odporcu a túto odvolaciu námietku navrhovateľky považuje za čisto účelovú, manipulatívnu a vytrhnutú z kontextu.
Vo vzťahu k vyjadreniam navrhovateľky ohľadom kúpnej ceny za pozemok v C. D. E., pričom podľa tvrdení navrhovateľky druhá kúpna zmluva mala byť uzavretá len účelovo, odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa v plnej miere stotožňuje. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z údajov, ktoré mu poskytol správny orgán, teda z kúpnej zmluvy, na základe ktorej G. H. I., katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva vo vzťahu k pozemku registra „C“. parc. č. XXX/X o výmere 2.788 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, ktorý je zapísaný na LV č. XXX, katastrálne územie C. D. E. za kúpnu cenu 111.520 eur. Vyjadrenia navrhovateľky vo vzťahu k účelovo uvedenej vyššej kúpnej cene, oproti cene, ktorá jej mala v skutočnosti byť vyplatená, nakoľko prvá kúpna zmluva nemohla byť zavkladovaná pre nesplnenie zákonných podmienok pre predaj poľnohospodárskej pôdy, považuje odvolací súd nielen za prekvapujúce, ale doslova zarážajúce, keďže sa navrhovateľka sama otvorene hlási a priznáva k podvodu v katastrálnom konaní.
Vo vzťahu k námietkam navrhovateľky, že neboli v konaní vypočutí manželia I., ktorí by súdu ozrejmili, koľko v skutočnosti zaplatili navrhovateľke za predaj vyššie uvedeného pozemku, odvolací súd uvádza, že takýto výsluch považuje za neúčelný a nehospodárny, nakoľko sa dá viac ako dôvodne predpokladať, že vyjadrenia manželov I. nebudú v súlade s tvrdeniami navrhovateľky, keďže by sa tak sami dobrovoľne priznali k tomu, že boli účastní podvodu v katastrálnom konaní. Pokiaľ by však aj manželia I. potvrdili vyjadrenia navrhovateľky ohľadom účelovo navýšenej kúpnej cene, odvolací súd nepovažuje za dôvodné a spravodlivé, aby prihliadal na podvodné a klamlivé konanie navrhovateľky, ktoré sa udialo vo vzťahu k správnemu orgánu a ešte z toho vyvodil priaznivé dôsledky vo vzťahu k navrhovateľke.
Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľky, že sa na financovaní výstavby rodinného domu podieľala v nemalej miere, možno oveľa vyššej než odporca, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti budú podliehať prieskumu v súdnom konaní o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v ktorom budú všetky tieto skutočnosti zohľadnené.
Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľky o tom, že odporca nijako nepreukázal absenciu sumy 30.000 eur, odvolací súd uvádza, že navrhovateľka v konaní pred súdom prvej inštancie túto skutočnosť nepoprela ani inak nespochybnila.
Vo vzťahu k faktúram, ktoré navrhovateľka predložila v odvolacom konaní, a ktoré by mali preukazovať príjem odporcu až vo výške 4.000 eur, odvolací súd uvádza, že pravdou je, že rozsah vyživovacej povinnosti medzi manželmi je spolu s výživným dieťaťa najväčší, týka sa všetkých osobných potrieb, tzn. predovšetkým stravy, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia. Východiskom je rovnaká životná úroveň manželov, ktorá však neznamená mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí, ale treba vziať do úvahy konkrétnu mieru potrieb manželov danú povahou ich práce, spôsobom života, zdravotným stavom manželov a pod. V súlade s uvedenou hypotézou a aj s ohľadom na všetky skutočnosti preukázané v tomto konaní, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, zákonné a spravodlivé.
Záverom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľka doposiaľ neuviedla ako naložila s finančnými prostriedkami, ktoré získala za predaj motorového vozidla C. M., ktoré mala podľa odporcu predať za sumu 4.850 eur. Nakoľko navrhovateľka nevedela uviesť sumu, za ktorú auto predala, súd prvej inštancie správne prihliadal na sumu, ktorú uviedol odporca. Kúpa nového vozidla bola financovaná leasingom, pričom navrhovateľka uhrádza mesačne splátku 194 eur, a teda je zrejmé, že finančné prostriedky, ktoré získala za predaj starého auta nespotrebovala na kúpu nového, a teda dôvodne vyvstáva otázka, do čoho navrhovateľka investovala tieto finančné prostriedky, teda za predpokladu, že nimi ešte nedisponuje.
Ani ďalšie odvolacie námietky odporcu nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku vrátane výroku o trovách konania. Odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa §387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
V mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zásada, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku a to v zmysle § 55, umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní, zároveň je však potrebné zdôrazniť, že pre aplikáciu ustanovenia § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.
V preskúmavanej veci nevzhliadol odvolací súd spravodlivý dôvod na odklon od štandardne aplikovaného ust. § 52 CMP. Vzťahy medzi účastníkmi konania sú rozvrátené, pričom odvolací súd obom pričítal mieru zavinenia na súčasnom stave. Teda tak ako obidvaja účastníci zodpovedajú za kvalitu svojich vzťahov, tak sú povinní aj znášať svoje vlastné trovy konania.
Z tohto dôvodu odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania ako vecne správny. Vychádzajúc z rovnakého posúdenia rozhodol odvolací súd aj o trovách odvolacieho konania podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).