Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_21Co-2-2023.pdf
PDF · 205.41 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., nar. X. XXXX XXXX, trvale bytom C., zastúpeného splnomocnenkyňou: Hudec s.r.o., Lazaretská 23, 811 09 Bratislava, IČO: 36 855 260, proti žalovanej: D. E., nar. XX. XXXX XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, G., zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, Potočná 191/39, 909 01 Skalica, IČO: 34048944, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 26. januára 2023 č. k. 3C/22/2018-234, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 628 ods. 1, § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); § 7 ods. 1 písm. f/ zákona č. 253/19998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení účinnom do 31.8.2018; § 180, § 181, § 333 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Skalica dňa 31.10.2018 domáhal, aby súd určil, že je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. „C“ č. 780/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 757 m2 a na ňom stojaceho rodinného domu s. č. XXX, obe nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX vedenom pre k.ú. G., okres Skalica (ďalej len „nehnuteľnosti“ alebo „sporné nehnuteľnosti“), a to v podiele 1. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou dňa 30.7.2017 (neskôr korigované na správny dátum 30.6.2017) uzavrel darovaciu zmluvu, na základe ktorej žalovanej daroval 50% spoluvlastnícky podiel na sporných nehnuteľnostiach, čím sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností. So žalovanou sa pozná od roku 2002 a od roku 2004 žili v spoločnej domácnosti, preto súhlasil v roku 2017 s jej návrhom a daroval jej 50% podiel, pričom žalovaná mu prisľúbila, že v dome bude mať právo dožitia zriadené zmluvou vo forme vecného bremena. Do podania žaloby toto právo nebolo zriadené, naopak v auguste 2018 sa na obecnom úrade pri overovaní jeho podpisu dozvedel, že nemá trvalý pobyt v rodinnom dome na adrese F. XXX/XX, G., ale je vedený ako osoba bez domova na obecnom úrade G., pričom žalovaná mu tam uviedla, že veď mu hovorila, že mu zruší pobyt. Dňa 28.8.2018 zistil u dodávateľa zemného plynu, že od 11.8.2018 nie je vedený ani ako platiteľ (zákazník), hoci dodávky plynu riadne uhrádzal. Od roku 2013 je diagnostikovaný a liečený pre depresie, od 30.8.2018 bol na liečení v psychiatrickej nemocnici, pričom žalovaná mu krátko pred nastúpením liečenia povedala, že sa už ani nemá vracať do domu. Pochopil, že jeho vzťah so žalovanou je v troskách a uvedomil si, že žalovaná mala vždy záujem len o jeho majetok a nie o neho, čo je zrejmé z jej vyššie opísaného správania. Listom z 27.9.2018
žalovanú požiadal o vrátenie daru v lehote do 3 pracovných dní z dôvodu, že správanie žalovanej k nemu vyhodnotil ako konanie hrubo porušujúce dobré mravy, keď mu je a/ odopieraná očakávaná starostlivosť v chorobe (depresie) a b/ dokonca bol vyhodený z domu potom, ako mu žalovaná zrušila trvalý pobyt. Žalovaná list prevzala dňa 5.10.2018 a dar do podania žaloby nevrátila. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo 6.2.2019 uviedla, že so žalobou nesúhlasí. Uviedla, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností, a to titulom darovacej zmluvy uzatvorenej so žalobcom dňa 30.06.2017, na základe ktorej nadobudla od neho spoluvlastnícky podiel 1 v sporných nehnuteľnostiach. Potvrdila, že žalobca s ňou žil v spoločnej domácnosti od roku 2004. Žalovaná poprela tvrdenie žalobcu, že jej daroval svoj 50% podiel s tým, že mu mala prisľúbiť, že v dome bude mať právo dožitia zriadené zmluvou (vo forme vecného bremena). Nikdy takáto dohoda medzi nimi nebola uzatvorená a ani nebol dôvod na jej uzatvorenie, ide o účelové tvrdenie žalobcu. Žalovaná ďalej uviedla, že počas spolužitia so žalobcom zistila, že žalobca si priebežne bral pôžičky, mal dlhy, z tohto dôvodu si uvedomovala, že je riziko, že môže dôjsť i k exekučným konaniam voči žalobcovi. Počas ich spolužitia došlo postupne u žalobcu k značnej zmene v jeho chovaní z dôvodu, že začal požívať vo väčšom množstve alkoholické nápoje a pod vplyvom alkoholu sa choval voči nej agresívne. Dňa 1.6.2013 ju fyzicky napadol, udrel ju do hlavy a musela byť ošetrená, pri tomto napadnutí jej vulgárne nadával, za čo bol žalobca aj priestupkovo postihnutý. Po tomto konflikte odišla zo spoločnej domácnosti od žalovaného a viac ako pol roka s ním nebývala, potom so žalobcom naďalej bývala, žalobca naďalej požíval alkoholické nápoje, súčasne pritom užíval aj lieky a naďalej sa vyskytovalo jeho agresívne chovanie voči nej. Z dôvodu pretrvávajúcich nedorozumení v rámci spoločného spolužitia a skutočnosti, že musela platiť takmer všetky poplatky spojené s užívaním ich domácnosti vrátane stravy, splácania žalobcových dlhov a zistenia, že žalobca nadväzuje známosti s inými ženami mu navrhla, aby sa vzájomne finančne a majetkovo vyporiadali za obdobie ich spolužitia. Pre pretrvávajúce nezhody navrhla žalovaná v roku 2017 opätovne žalobcovi majetkové a finančné vyrovnanie, došlo medzi nimi k jednaniu, pričom pri týchto jednaniach bol prítomný H. I. H., všetci traja sa stretli v rodinnom dome v G., kde samotný žalobca navrhol, že môžu urobiť majetkové vyrovnanie tak, že on jej daruje spoluvlastnícky podiel 1 v rodinnom dome v G. a ona mu daruje spoluvlastnícky podiel 1 v rekreačnej chate v J.. Z tohto dôvodu H. I. H. vypracoval dve vyhotovenia darovacích zmlúv tak, že ona daruje žalobcovi spoluvlastnícky podiel 1 v rekreačnej chate v J. a žalobca jej daruje svoj spoluvlastnícky podiel 1 v rodinnom dome v G.. H. I. H. prostredníctvom e-mailu dňa 29.6.2017 poslal žalobcovi uvedené darovacie zmluvy na kontrolu a pripomienkovanie, žalobca nemal žiadne pripomienky k týmto zmluvám, nežiadal ich žiadnym spôsobom doplniť príp. dopísať vecné bremeno v jeho prospech. Žalobca v žalobe účelovo neuviedol, že dňa 30.6.2017 bola uzatvorená aj ďalšia darovacia zmluva, v ktorej darovala žalobcovi spoluvlastnícky podiel 1 v nehnuteľnosti v k.ú. J.. Žalobca nikdy v nadväznosti na darovaciu zmluvu nežiadal zriadiť vecné bremeno a ona mu zriadenie vecného bremena neprisľúbila. Po podpísaní darovacích zmlúv sa vzťahy medzi ňou a žalobcom žiadnym spôsobom nezmenili, teda vždy, keď bol žalobca pod vplyvom alkoholu, tento sa choval voči nej hrubo, vulgárne sa voči nej vyjadroval. Dňa 16.7.2017 vo večerných hodinách sa žalobca opätovne choval voči nej agresívne (pod vplyvom alkoholu), vulgárne sa voči nej vyjadroval, následne do nej narážal bruchom a sácal ju takto po dome. Snažila sa ho zastaviť, keď bola pri dverách, kopol do týchto dverí tak, že ju dvere udreli do tváre, najmä však do nosa. Týmto konaním žalovaného jej bolo spôsobené poranenie na nose. Následne v skorých ranných hodinách dňa 17.7.2017 o 01.18 hod. požiadala o ošetrenie v nemocnici, ošetrujúci lekár konštatoval ľahký úraz s dobou liečenia od 17.7.2017 do 4.8.2017. Žalobca pokračoval vo vulgárnom vyjadrovaní voči nej, v druhej polovici roku 2017 ju atakoval bez toho, aby jej spôsobil poranenia, ktoré by museli byť lekársky ošetrené, napr. do nej sácal. Konanie žalobcu spôsobilo, že chcela, aby sa žalobca z rodinného domu v G. odsťahoval. Preto zrušila žalobcovi trvalý pobyt na adrese G., F. XXX/XX, k čomu dospela po tom, čo jej žalobca pri jeho vulgárnom vyjadrovaní voči nej a vyvolávaní hádok povedal, že čaká, kedy ho z trvalého pobytu odhlási, zosmiešňoval ju, tvrdil, že to neurobí, že sa bojí a pod. Ona sa ho naozaj bála a vždy, keď bola po dobu dvoch týždňov v mieste bydliska (pracovala v Rakúsku), väčšinou sa vo svojej izbe zamykala. Žalobcu prípisom z 24.4.2017 žiadala, aby nehnuteľnosť na ulici F. XXX/XX, G. vypratal do 31.5.2018, zásielku si žalobca neprevzal. Vzhľadom na pokračujúce agresívne správanie žalobcu a skutočnosť, že ďalej užíval nehnuteľnosť, zaslala žalobcovi výzvu na vypratanie nehnuteľnosti zo dňa 31.10.2018, v ktorej ho vyzvala vypratať nehnuteľnosť do 5.11.2018, o súčinnosť pri doručení výzvy požiadala Obvodné oddelenie PZ Holíč, za prítomnosti ktorých potom žalobca (bol opitý) odišiel z domu. Žalovaná taktiež uviedla, že žalobcovi nikdy neprisľúbila, že mu bude zabezpečovať starostlivosť v chorobe (depresie), žalobca netrpel žiadnym vážnym ochorením, užíval síce lieky, avšak k týmto liekom bežne požíval alkoholické nápoje, v dôsledku čoho dochádzalo k jeho agresívnemu správaniu. Vzhľadom k tomu, že ju žalobca priebežne fyzicky napádal tak, že musela byť ošetrená v nemocnici, že žalobca bol riešený
políciou, nebolo vôbec reálne, aby žalobcovi poskytovala nejakú starostlivosť. V poslednom období ich spolužitia najmä v roku 2018 mala strach pred žalobcom a bála sa o svoj život z dôvodu možného fyzického útoku žalobcu voči nej. Nie je pravda, že žalobcu vyhodila z domu po tom, ako mu zrušila trvalý pobyt. Ako výlučná vlastníčka spornej nehnuteľnosti mala oprávnenie rozhodovať o tom, kto bude mať trvalý pobyt na adrese G., F. XXX/XX. Trvalý pobyt žalobcovi zrušila iba z dôvodu jeho agresívneho správania voči nej. Žalovaná trvala na tom, že neporušila dobré mravy pokiaľ žalobcu odhlásila z trvalého pobytu, žalobca mal možnosť bývania v rekreačnej chate v J.. Nemá žiadny dôvod, aby žalobcovi vrátila spoluvlastnícky podiel 1 v sporných nehnuteľnostiach. Žiadala žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania. Žalobca v replike zo 29.3.2019 potvrdil, že medzi ním a žalovanou bola dňa 30.6.2017 uzavretá i druhá darovacia zmluva, ktorou mu žalovaná darovala 50% spoluvlastnícky podiel na rekreačnej chate na E. (k.ú. J.), ide o dva samostatné právne úkony, ktoré nie sú vzájomne nijako prepojené, ani na seba vzájomne neodkazujú. Poprel, že by chcel uzavrieť darovacie zmluvy, od začiatku išlo o návrhy žalovanej, s ktorými až dodatočne súhlasil, lebo naivne veril, že sa tým ich vzťahy urovnajú a opäť budú normálne spolunažívať. Podpísanie darovacej zmluvy nevnímal ako majetkové a finančné vyrovnanie so žalovanou. Návrh uzavrieť dve samostatné darovacie zmluvy bol od počiatku len návrh žalovanej, ktorému on nerozumel. Potvrdil, že dňa 29.6.2017 od H. H. obdržal text oboch darovacích zmlúv, nebol ale vyzvaný na ich pripomienkovanie, skontroloval v nich len osobné údaje. Zotrval na tom, že bol žalovanou ubezpečovaný, že následne bude uzavretá dohoda o vecnom bremene, nevedel o tom, že to mohlo byť súčasťou darovacej zmluvy. Dôvodom, pre ktorý sa ho žalovaná usilovala presvedčiť o svojom zámere získať celý rodinný dom pre seba, bol o.i. argument, že ak bude rodinný dom napísaný na ňu, nebude môcť byť predmetom exekučných konaní proti nemu, čoho sa, ako uviedla vo svojom vyjadrení, veľmi obávala. K jej tvrdeniu, že mu nikdy neprisľúbila zabezpečovať starostlivosť v starobe uviedol, že jeho zdravotný stav vyžadujúci hospitalizácie v osobitných zariadeniach žalovaná zľahčuje spôsobom, že psychické ochorenie predsa nie je žiadne závažné ochorenie. Jeho ochorenie bolo diagnostikované už od roku 2013, t. j. pred uzavretím darovacej zmluvy. K žalovanou opísanému spoločnému incidentu v roku 2013 uviedol, že žalovaná ho vyprovokovala svojim celodenným správaním sa k nemu, podľa lekárskych správ nemala v jeho dôsledku žiadne fyzické zranenia, skutok si vydiskutovali, uzavreli, stal sa dlho pred uzavretím darovacej zmluvy, preto nemôže mať nijaký vplyv na prejednávanú vec. K žalovanou popisovanému incidentu dňa 16.7.2017 uviedol, že išlo o nešťastnú náhodu, za ktorú sa jej ihneď ospravedlnil. Žalobca poukázal na časť žalovanou predloženej správy z výsluchu žalovanej, kde žalovaná sama uvádza, že mali partnerskú krízu, ktorá v decembri 2017 už pominula, žalovaná podľa žalobcu pripustila, že išlo o jeden z tých dní, kedy sama neustále vyvolávala konflikt a odmietala rešpektovať jeho rozpoloženie a neochotu v ten deň riešiť tému, ktorú dookola predkladala. Žalovaná ho výzvou z 31.10.2018 vyzvala na vypratanie v lehote do 5.11.2018, napriek tomu ho za účasti policajtov vyhodila ešte v ten istý večer dňa 31.10.2018 (doslova ho nechala vytiahnuť z postele). Ešte predtým dňa 5.10.2018 obdržala list od jeho právneho zástupcu, ktorým bola vyzvaná na vrátenie prijatého daru v lehote do 10.10.2018, čo odmietla a k čomu sa ani nijako výslovne nevyjadrila. V tom čase bol medzi nimi už zjavný konflikt, ktorý iniciovala žalovaná svojim vyjadrením z augusta 2018, keď mu pri odchode na liečenie povedala, že sa už ani nemá vracať do domu. Žalovaná v duplike z 24.9.2020 uviedla, že spoločne požiadali H. H. o vypracovanie darovacích zmlúv, išlo o vzájomné finančné vyrovnanie za jej investície do nehnuteľností. Dlhodobo spoločne hospodárili, avšak ona splácala dlhy žalobcu. Žalobca aj počas ich vzťahu vytváral nové dlhy a tieto boli splácané z ich spoločných peňazí. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že on splácal hypotekárny úver súvisiaci s nadobudnutím tohto domu. Je pravdou, že žalobca uhrádzal jednotlivé splátky úveru, avšak na úhradu boli použité jej peniaze. Žalobca zamietol jej návrh, aby odkúpil jej spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome. Tiež mu navrhla, že ako vyrovnanie za jeho podiel v rodinnom dome, zakúpi garsónku, čo tiež zamietol. V priebehu jednania o finančnom vyrovnaní diskutovali o rôznych alternatívach, žalobca však tieto odmietol. Preto teda nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že ona od počiatku navrhovala uzatvoriť darovacie zmluvy a takto sa majetkovo vyrovnať. Išlo o vzájomnú dohodu. Žalobcovi boli darovacie zmluvy doručené v predstihu, mohol ich skontrolovať a pripomienkovať. Žalobca však uviedol, že si len skontroloval svoje osobné údaje, nie je pravdou, že by žalobca nemohol do zmlúv nijako zasiahnuť a žiadať zmeny. Žalobcovi navyše nič nebránilo poradiť sa ohľadom obsahu zmlúv s inou osobou, prípadne nechať si vysvetliť ich obsah. Nesúhlasila s tvrdením, že žalobcu ubezpečovala, že bude následne uzatvorená zmluva dohoda o zriadení vecného bremena. Toto nikdy nepovedala a nikdy sa o zriadení vecného bremena v dome nerozprávali. Základom prevodu vlastníctva na ňu v rodinnom dome v G. nebol dôvod, že by žalobcovi hrozili, resp. boli proti nemu vedené exekučné konania. Tieto skutočnosti iba brala do úvahy, že môže k takýmto konaniam dôjsť. Ak by sa obávala exekučných konaní voči žalobcovi,
určite by neuzatvorila so žalobcom darovaciu zmluvu k chate, kde je naďalej podielovou spoluvlastníčkou a prípadná exekúcia voči žalobcovi by sa v značnom rozsahu týkala aj jej. Nikdy žalobcovi nesľúbila, že sa oňho bude starať. Ak však bola nutná starostlivosť, vždy mu pomáhala a starostlivosť riadne poskytovala, a to aj potom, ako ju žalobca fyzicky napadol. Vie, že žalobca vyhľadával známosti s inými ženami. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že ho vyhodila z domu, žalovaná tvrdí, že žalobca odišiel z rodinného domu z vlastnej iniciatívy a dobrovoľne. Zároveň si odniesol aj niektoré veci z domácnosti. So žalobcom už nechcela žiť v spoločnej domácnosti, bála sa ho a žila v neustálom strachu. Sám ju opakovane vyzýval, nech mu zruší v dome trvalý pobyt, hovoril to vždy provokačne, keď sa jej vysmieval, že to nikdy neurobí, nedokáže a pod. Žiadala žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania. Žalobca v podaní z 10.6.2021 uviedol, že z vyjadrení žalovanej vyplýva, že vzájomné vyporiadanie malo byť odplatné, napriek tomu pripravila darovaciu zmluvu a pri jej podpise ho ubezpečovala, že vecné bremeno - právo dožitia mu zriadi následne. So žalovanou od roku 2004 žili v spoločnej domácnosti a boli partneri. Pomáhali si, starali sa navzájom o seba. Žalovaná je o 8 rokov staršia, už z tohto dôvodu sa často rozprávali, že sa o ňu postará, čo aj robil. Rovnako i ona sa starala o neho, čo napokon uviedla v duplike. Potvrdil, že v roku 2016 počas ich krízy 3 mesiace žil v K., nie je pravda, že by žil s nejakou svojou „známosťou“ alebo že by „vyhľadával známosti s inými ženami“. Počas bývania v K. síce odišiel dočasne z rodinného domu, nepresťahoval sa však a viaceré osobné veci v dome vedome ponechal. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, a je tu teda daný dôvod na jej zamietnutie ako žaloby nedôvodnej. Súd prvej inštancie, keďže sa jednalo o tzv. určovaciu žalobu (§ 137 písm. c/ CSP), vyhodnotil, že na strane žalobcu je naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe, pretože vyhovenie žalobe by bolo podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Žalobca sa pritom správne domáhal určenia vlastníckeho práva (nie vydania veci), keďže sa jedná o nehnuteľnú vec, súd preto podanú žalobu z procesného hľadiska vyhodnotil ako prípustnú, avšak ako vecne neopodstatnenú (nedôvodnú). Dôvodil, že medzi stranami sporu nebolo sporným, že dňa 30.6.2017 bola medzi žalobcom ako darcom a žalovanou ako obdarovanou uzatvorená písomná darovacia zmluva k spornej nehnuteľnosti. Sporovými stranami nebola ani vznesená námietka, že by predmetná darovacia zmluva z 30.6.2017 mala byť neplatnou zmluvou, súd predmetnú darovaciu zmluvu vyhodnotil ako platnú, z vykonaného dokazovania nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali opak. Na tomto závere podľa súdi nič nemení ani dôvod (motív) uzatvorenia darovacej zmluvy (čl. 4 bod 2. darovacej zmluvy), t. j. dohoda zmluvných strán v rámci vysporiadania podielového spoluvlastníctva, nakoľko motív (čo ich viedlo k uzatvoreniu zmluvy) uzatvorenia darovacej zmluvy je podľa súdu v danom prípade právne bezvýznamným. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by predmetná darovacia zmluva bola odplatnou, predmetná darovacia zmluva obsahuje obe svoje podstatné náležitosti v zmysle § 628 ods. 1 O.z., t. j. dohodu o predmete daru (t. j. sporná nehnuteľnosť) a dohodu o jeho bezodplatnosti, opak preukázaný (ani tvrdený) nebol. Následne súd prvej inštancie pristúpil k meritu sporu, t. j. či je možné žalobcu určiť (deklarovať) za spoluvlastníka spornej nehnuteľnosti. Ako vyplýva z ust. § 630 O.z., darca (v tomto prípade žalobca) sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný (v tomto prípade žalovaná) správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Týmto ustanovením je daná právna možnosť vyvolať zánik právneho vzťahu vzniknutého titulom darovacej zmluvy (darovania), a to jednostranným úkonom darcu, t. j. výzvou na vrátenie daru od obdarovaného. Na úspešné uplatnenie tohto práva darcu je však potrebné, aby bola splnená podmienka, že sa obdarovaný správa k nemu (alebo členom jeho rodiny) tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Takéto správanie nemusí trvať v čase výzvy na vrátenie daru, postačuje takéto správanie v minulosti. Hrubým porušením dobrých mravov sa pritom rozumie buď ich porušenie v značnej intenzite alebo ich sústavné porušovanie (R 88/1998). Právo darcu domáhať sa vrátenia daru pritom nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči nemu ako darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného (R 31/1999). Súčasne súdna prax sa vyjadrila, že pri posudzovaní hrubého porušenia dobrých mravov je potrebné vychádzať z princípu vzájomnosti (k tomu rozsudok NS SR sp. zn 3Cdo/218/2010 z 24.2.2011), a teda je potrebné vyhodnotiť aj správanie sa darcu, či sa tento sám nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu; v kladnom prípade by sa potom darca nemohol úspešne domáhať vrátenia daru. K platnosti právneho úkonu vrátenie daru je pritom nevyhnutné, aby darca celkom zreteľne a jednoznačne uviedol tie skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu, a to buď v predmetnej výzve na vrátenie daru alebo v podanej žalobe (k tomu uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/616/2015 z 10.12.2015),
tieto skutkové okolnosti sú potom predmetom dokazovania a posudzovania súdom z toho hľadiska, či došlo k naplneniu predpokladov na vrátenie daru (obnoveniu vlastníctva darcu). Vychádzajúc z listinného dôkazu - výzvy na vrátenie daru zo dňa 27.9.2018, v kontexte obsahu podanej žaloby, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca kvalifikovaným spôsobom uviedol 2 skutočnosti, na základe ktorých sa od žalovanej ako obdarovanej domáha vrátenia daru, t. j. také dve skutočnosti, v ktorých žalobca vidí hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej voči nemu ako darcovi. Týmito skutočnosťami sú: odopieraná očakávaná starostlivosť v chorobe (depresie) a vyhodenie z domu potom, ako mu žalovaná zrušila trvalý pobyt. Na to, aby žaloba žalobcu bola úspešná, bolo potrebné jednak uniesť dôkazné bremeno na preukázanie existencie týchto dvoch skutočností (dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu) a následne bolo potrebné, aby tieto skutočnosti boli práve takými skutočnosťami, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako také správanie sa žalovanej ako obdarovanej voči žalobcovi ako darcovi, ktoré hrubo porušuje dobré mravy, a to s prihliadnutím na vyššie uvedené právne úvahy súdu. Čo sa týka dôvodu na vrátenie daru - odopieraná očakávaná starostlivosť v chorobe (depresie), súd túto skutočnosť nevyhodnotil ako takú, ktorú by bolo možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej k žalobcovi, vychádzal pritom zo skutkového stavu vyplývajúceho z výsluchov strán sporu, svedkov ako i niektorých listinných dôkazov. Z výsluchov samotných strán sporu vyplýva, že ich vzájomné vzťahy od určitého obdobia ich spolužitia (ešte pred uzatvorením predmetnej darovacej zmluvy) neboli dobré (naopak boli narušené zásadným spôsobom), podľa žalobcu dôvodom bolo gamblerstvo na jeho strane, čo viedlo u neho aj k zhoršeniu zdravotného stavu (potvrdené aj správou Centra pre rast osobnosti z 19.9.2022 a lekárskou správou L. I. zo 6.6.2022). Zlé vzťahy medzi sporovými stranami podľa žalovanej boli z dôvodu agresívnej povahy žalobcu, jeho správania sa k nej a fyzických a psychických útokov z jeho strany voči nej. Bez ohľadu na príčinu možno konštatovať, že medzi žalobcom a žalovanou boli ich vzájomné vzťahy narušené. Potvrdzuje to aj výpoveď svedka L. E., ako i psychologická správa L. C. zo 4.7.2019. Fyzický konflikt zo 16.7.2017, v dôsledku ktorého bola žalovanej spôsobená fraktúra nosa, potvrdil samotný žalobca, žalovaná a je preukázaný lekárskymi správami. Uvedený konflikt bol v čase po uzatvorení darovacej zmluvy (30.6.2017), t. j. v čase rozhodnom na účely ust. § 630 O.z., správanie sa žalovanej, resp. vzájomné vzťahy medzi sporovými stranami pred uzatvorením predmetnej darovacej zmluvy sú z právneho hľadiska (§ 630 O.z.) irelevantné, no môžu podporne vytvoriť podklad pre prijatie záveru o vzájomnom vzťahu darcu a obdarovanej. Na to, aby bolo možné v prípade odopretia poskytnutia starostlivosti v chorobe považovať takéto konanie práve za také, ktoré hrubo porušuje dobré mravy, je podľa súdu nevyhnutým predpokladom to, aby osoba obdarovaného bola buď o túto pomoc zo strany darcu požiadaná, čo v danom prípade naplnené nebolo, čo vyplýva priamo z výsluchu samotného žalobcu (darcu), alebo že by bolo možné z iných skutočností vyvodiť objektívnu potrebu pomoci v prospech osoby darcu obdarovaným, čo taktiež z rozsiahleho dokazovania nevyplýva. Žalobca bol osobou sebestačnou (výsluch žalovanej). Ako sa vyjadril samotný žalobca, tento skôr od žalovanej očakával iný prístup kvôli jeho chorobe, čo súd vyhodnotil tak, že nemožno (aj) v kontexte vzájomne narušených vzťahov konštatovať porušenie dobrých mravov hrubým spôsobom žalovanou, a teda nemožno sa na základe uvedeného úspešne domáhať vrátenia daru. Subjektívne mohol žalobca (darca) pociťovať správanie sa žalovanej (obdarovanej) ako správanie mimo noriem dobrých mravov, no pre prípad vrátenia daru je potrebné aby sa nejednalo len o subjektívny pocit darcu, ale aby bolo možné správanie obdarovaného objektívne vyhodnotiť ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy (pri zohľadnení princípu vzájomnosti). Z tohto dôvodu bolo potom z právneho hľadiska menej významné skutkové zistenie o požívaní alkoholu žalobcom, na ktoré poukazovala žalovaná opakovane v rámci svojej procesnej obrany. Čo sa týka druhého dôvodu na vrátenie daru, a to „vyhodenia“ žalobcu z domu potom, ako mu žalovaná zrušila trvalý pobyt, súd uviedol, že ani v tomto prípade nezistil kvalifikovaný právny dôvod na vrátenie daru. V nadväznosti na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode o zlých vzájomných vzťahoch medzi žalobcom a žalovanou súd doplnil, že z výsluchu žalovanej vyplýva, že z dôvodu strachu zo žalobcu táto spávala zamknutá v samostatnej izbe spornej nehnuteľnosti, čo len potvrdzuje narušené vzťahy medzi sporovými stranami značným spôsobom (strach žalovanej zo žalobcu). Podľa súdu daný stav vyústil do toho, že žalovaná ako výlučná vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti potom zrušila trvalý pobyt žalobcu v spornej nehnuteľnosti. Podľa súdu sa v danom prípade jedná o realizáciu jej práva vyplývajúceho z § 7 ods. 1 písm. f/ zákona č. 253/19998 Z.z., preto nemožno hovoriť o porušení dobrých mravov hrubým spôsobom, a to práve v kontexte vzájomných vzťahov medzi sporovými stranami. Tomuto rozhodnutiu žalovanej (zrušiť žalobcovi trvalý pobyt v spornej nehnuteľnosti) predchádzali viaceré vzájomné konflikty medzi stranami sporu. Súčasne súd uvádza, že zo žiadneho z dôkazov rozsiahleho dokazovania nevyplýva, že by sa žalovaná zaviazala zriadiť v prospech žalobcu vecné bremeno spočívajúce v práve dožitia žalobcu v spornej nehnuteľnosti, nevyplýva to ani z výsluchy svedka
H. H., v prítomnosti ktorého to mala žalovaná podľa žalobcu vyhlásiť, a teda že by naproti tomu zrušenie trvalého pobytu žalobcu bolo hrubým porušením dobrých mravov. Pokiaľ žalobca trval na zriadení tohto vecného bremena, mal možnosť trvať na jeho zriadení priamo ako súčasti darovacej zmluvy, a teda v prípade absencie tohto vecného bremena takúto darovaciu zmluvu nepodpisovať. Zrušenie trvalého pobytu (ako údaju evidenčného charakteru) súd v kontexte vzájomných vzťahov (konfliktov) medzi sporovými stranami vyhodnotil ako logické vyústenie daného stavu, ktoré žalovaná vykonala z obavy (strachu) zo žalobcu, aj na odporúčanie príslušníka polície, v prítomnosti ktorého (ktorých) napokon aj žalobca dňa 31.10.2018 po výzve polície opustil spornú nehnuteľnosť. Tomuto predchádzali aj písomné výzvy žalovanej na vypratanie spornej nehnuteľnosti. Záujem žalovanej na tom, aby žalobca opustil spornú nehnuteľnosť mal svoj právny podklad (výlučné vlastníctvo spornej nehnuteľnosti žalovanou) ako i faktický podklad (obava žalovanej zo žalobcu). Bez nepovšimnutia na účely hodnotenia správania sa žalovanej, ktoré malo podľa žalobcu hrubo porušovať dobré mravy nemožno ponechať aj tú skutočnosť, že žalovaná darovala 1 podiel na nehnuteľnosti v k. ú. J. (LV č. XXX), čo podľa súdu neguje prípadné len majetkové úmysly na strane žalovanej. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie preto podanú žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú a zamietol ju. Čo sa týka nariadeného neodkladného opatrenia v zmysle uznesenia OS Skalica č. k. 3C/22/2018-47 zo dňa 3.1.2019, z tohto vyplýva, že jeho trvanie bolo vymedzené do právoplatného skončenia konania vo veci samej na OS Skalica pod sp. zn. 3C/22/2018, t. j. tohto konania. Z tohto dôvodu súd napriek zamietnutiu žaloby o jeho zrušení nerozhodoval, nakoľko predmetné neodkladné opatrenie právoplatným skončením tohto konania zo zákona zanikne (§ 333 CSP). V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne tým, že žalovaná je tou stranou sporu, ktorá mala plný úspech vo veci, keďže žaloba žalobcu bola zamietnutá.
2. Proti tomuto rozsudku zjavne v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Dôvodil, že žalobou podanou dňa 31.10.2018 sa domáha určenia spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k.ú. G. titulom vrátenia daru v zmysle § 630 O.z.. Dôvodmi pre vrátenie daru je, tak ako správne ustálil prvoinštančný súd a. „vyhodenie“ ho z domu avizované dňa 30.8.2018 a realizované dňa 31.10.2018 a b. odopretie (neposkytnutie a neposkytovanie) mu očakávanej starostlivosti v chorobe (depresia). Dôvodom výkonu jeho práva v zmysle § 630 O.z., podania žaloby ako aj návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorému súd svojho času vyhovel, bolo a je predovšetkým konanie žalovanej v roku 2018, ktorá ho v čase jeho akútneho zdravotného stavu (pred nástupom na liečenie) najskôr ústne vyhodila z domu a toto vyhodenie za účasti polície následne v nočných hodinách dňa 31.10.2018 aj uskutočnila. Neposkytnutie, či neposkytovanie (odopretie) očakávanej starostlivosti je až sekundárny dôvod bezprostredne sa viažuci ku skutku „vyhodenia“ práve v čase jeho akútneho zdravotného stavu. Rozhodnutie súdu vychádza predovšetkým z nesprávneho právneho posúdenia otázky hrubého porušenia dobrých mravov zo strany žalovanej v oboch menovaných prípadoch, ktoré nemožno celkom oddeľovať. Zároveň sa domnieva, že súd – vedený svojím právnym posúdením - tiež ustálil skutkový stav nedostatočne, resp. nesprávne, t. j. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesprávne právne posúdenie vidí v nasledovných častiach napádaného rozhodnutia: Pre konštatovanie porušenia dobrých mravov a/alebo hrubého porušenia dobrých mravov nie je právne rozhodujúce, či ide o výkon práva (na základe dohody alebo zákona), ale skôr okolnosti, za ktorých k takémuto konaniu dochádza. (porovnaj napr. znenie § 3 ods. 1 O.z.) Potom predpoklad vyjadrený prvoinštančným súdom v bode 48. posl. veta na str. 18. rozsudku, podľa ktorého (samotná) skutočnosť, že dochádza k výkonu práva vylučuje možnosť kvalifikovať takéto konanie za porušujúce dobré mravy, je nesprávny. Pre právne posúdenie či došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov v súvislosti s vyhodením ho z domu považuje za rozhodujúce, ako prvoinštančný súd ustálil skutkový stav veci. Súd skonštatoval už v bode 47. rozsudku, z čoho následne vychádzal, že ich vzťahy už pred uzavretím darovacej zmluvy boli narušené zásadným spôsobom a takými ostali až do skončenia spolužitia dňa 31.10.2018, žalobca bol osobou sebestačnou, žalobca žalovanú o žiadnu starostlivosť v chorobe nežiadal, a v bode 48. rozsudku ešte doplnil že žalovaná mala z neho strach. Všetky tieto skutočnosti, ktoré prvoinštančný súd považoval za právne dôležité pri posudzovaní hrubého porušenia dobrých mravov pritom v zmysle skutkových záverov súdu existovali už pred uzavretím darovacej zmluvy. (súd podľa odôvodnenia v bode 48. v závere zohľadnil aj skutočnosť, že je spoluvlastníkom chaty v J.. Už ale nezohľadnil, že ide o rekreačnú chatu t.j. nie objekt určený na trvalé bývanie, navyše vzdialenú od jeho pracoviska viac ako 50 km). Preto by
pri hodnotení konania žalovanej nemali byť zohľadňované. Ich zohľadnenie potom rovnako hodnotí ako nesprávne právne posúdenie veci. Súd pri posudzovaní hrubého porušenia dobrých mravov pochybil aj tým, keď nezohľadňoval nové skutočnosti – t. j. také, ktoré nastali až po uzavretí darovacej zmluvy, hoci sám takýto postup (správne) uviedol. Takými podľa názoru odvolateľa sú: a. v prvom rade okolnosť, za ktorej mu žalovaná oznámila vyhodenie z domu – v deň jeho odchodu na liečenie; t. j. v čase, kedy bol jeho zdravotný stav natoľko zlý a vážny, že musel nastúpiť ústavnú liečbu, b. vysťahovanie oproti noci v pyžame a papučiach dňa 31.10.2018, c. pričom podkladom pre okamžité vysťahovanie mala byť písomná výzva (súd nesprávne uvádza písomné výzvy, hoci existencia aj doručenie výzvy z 5.2018 bola popretá – t. j. ostala sporná), podľa ktorej sa mal vypratať až do 5.11.2018, d. prísľub zlepšenia narušených vzťahov zo strany žalovanej pred pristúpením z jeho strany na darovanie, čo bolo i jeho motívom pre uzavretie darovacej zmluvy, pzn: žalovaná toto tvrdenie v konaní nerozporovala (§ 151 ods. 1 CSP), samotné konanie žalovanej, ktorá pokračovala v ich spolužití aj po uzavretí darovacej zmluvy (30.6.2017) aj prechode vlastníckeho práva k daru (2.8.2017) /intabulácia/, hoci sa ho údajne bála, e. skutočnosť, že vzájomné vzťahy zhoršovala žalovaná svojím konaním ako rôznymi narážkami na jeho osobu; t. j. vyvolávaním konfliktov, f. skutočnosť, že sa usiloval ich vzájomné vzťahy zlepšiť, g. motív žalovanej, ktorým nebol strach, ale kalkul spočívajúci v tom, že pokiaľ sama pracovala veľkú časť roka v zahraničí (Rakúsku) a teda dom užívala sporadicky, vyhovovalo jej, aby sa o dom staral a platil zaň účty, avšak pri skončení práce v zahraničí ho už nepotrebovala – tak ho vyhodila, čo napr. sama potvrdila pri opise incidentu zo 16.7.2017 polícii v decembri 2017 (t. j. s odstupom času). Úvaha a zdôvodnenie prvoinštančného súdu ohľadom dôvodu pre zrušenie mu trvalého pobytu (porovnaj úvod bodu 48. na str. 18. a 19. rozsudku) sú tiež logicky neudržateľné. Ak vlastník domu zruší trvalý pobyt osobe, ktorej sa údajne bojí, bez toho, aby ju o tom vlastník informoval, či aby bezprostredne potom túto osobu vypratal či nechal vypratať, ale naopak, ďalej pokračuje v spoločnom užívaní domu, nedokáže eliminovať strach vlastníka z tejto osoby. Potom ak žalovaná pokračovala v ich súžití aj po zrušení mi trvalého pobytu ďalších 7 mesiacov, nebolo príčinou tohto konania jej strach z neho, ale zrejme kalkul a príprava na vyhodenie, ako uviedol vyššie. Z dôvodov uvedených vyššie zároveň konštatoval, že prvoinštančný súd nesprávne zistil rozhodný skutkový stav veci. Za nesprávne právne posúdenie považuje aj záver súdu, podľa ktorého skutočnosť, že nepožiadal ani nevyzval na poskytovanie mu starostlivosti v chorobe má byť dôvodom, pre ktorý nemožno konanie žalovanej spočívajúce v neposkytnutí a neposkytovaní mu očakávanej starostlivosti (odopieraní očakávanej starostlivosti) hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Odopretie či neposkytnutie očakávanej starostlivosti chápal a chápe predovšetkým v kontexte vyhodenia ho z domu v čase jeho zhoršeného zdravotného stavu. Pojem starostlivosť vnímal a vníma najmä z psychického hľadiska podpory a spolupatričnosti, ktorú v nijakej podobe nedostal. Pokiaľ súd za uvedeného skutkového stavu zdôrazňuje okolnosť nepožiadania o pomoc, hoci určitý spôsob správania sa k osobe trpiacej depresiami vyplýva zo samotnej vedomosti o tomto ochorení, čo žalovaná preukázateľne mala, vychádza jeho rozhodnutie v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia uvedenej okolnosti. Z týchto čiastkových dôvodov považuje závery súdu za nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci vrátane nezohľadnenia skutočností, ktoré sú pre takéto posúdenie rozhodné, či dôležité. Z vyššie uvedených dôvodov sa domnieva, že konanie žalovanej voči jeho osobe dňa 30.8.2018, kedy ho v čase jeho akútneho zdravotného stavu (pred nástupom na liečenie) o ktorom vedela, najskôr ústne vyhodila z domu, a toto vyhodenie za účasti polície následne v nočných hodinách dňa 31.10.2018 aj uskutočnila, pričom si tento úkon pripravila už dňa 27.3.2018, kedy mu zrušila trvalý pobyt o čom ho ani neinformovala, pričom zároveň po celú dobu od uzavretia darovacej zmluvy až do vyhodenia ho, a i následne prijímala jeho platby za hypotéku a plyn, ktoré by inak mala platiť sama, je porušením dobrých mravov v takej intenzite, že je potrebné ho hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Rozsudok súdu preto podľa jeho názoru spočíva v nesprávnom právnom posúdení tejto skutočnosti (a v dôsledku toho tiež nesprávnych skutkových zisteniach).
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania. Uviedla, že v žiadnom prípade nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza tvrdenia, ktoré v žiadnom prípade nezodpovedajú skutočnosti. Na podporu svojich tvrdení sa žalobca snažil použiť najmä slovo: vyhodený, kde toto slovo vo svojom odvolaní uviedol spolu 8 krát. Žalovaná v žiadnom prípade nesúhlasí s tým, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie malo vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia otázky hrubého porušenia dobrých mravov z jej strany v obidvoch tzv. dôvodov uvedených ako v žalobe, tak ako aj v odvolaní. Žalobca v odvolaní tvrdí, že je nesprávne stanovisko súdu prvej inštancie vyjadrené v bode
48 posledná veta na strane 18 rozsudku, kde súd uviedol, že (samotná) skutočnosť, kedy dochádza k výkonu práva vylučuje možnosť kvalifikovať takéto konanie za porušujúce dobré mravy. Žalovaná naopak trvá na tom, že súd prvej inštancie si toto svoje vyhodnotenie vzájomného vzťahu medzi ňou a žalobcom správne vyhodnotil v bode 47 svojho rozsudku, kde opísal jej vzťah so žalobcom. Správne tiež konštatoval súd prvej inštancie, že mala zo žalobcu strach. Žalobca tvrdí, že stav opísaný v bodoch 47 a čiastočne v bode 48 (že mala pred žalobcom strach), tým, že existovali už pred uzavretím darovacej zmluvy, súd prvej inštancie ich pri hodnotení jej konania nemal zohľadňovať. Takýto postup súdu žalobca považoval za nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaná však má za to, že skutočnosť, že vzťahy medzi ňou a žalobcom boli narušené a opísané v bode 47 a čiastočne v bode 48 rozsudku prvej inštancie aj po uzatvorení darovacích zmlúv je správne vyhodnotené, pretože súd prvej inštancie týmto spôsobom opisoval vzťahy medzi ňou a žalobcom. Nie je žiadny dôvod preto, aby v rozsudku prvej inštancie tieto skutočnosti neboli uvedené iba z toho dôvodu, že takýto stav v ich vzťahu bol aj pred uzavretím darovacích zmlúv. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnocoval ich vzťahy po uzatvorení darovacích zmlúv. Je však nutné konštatovať, že žalobca absolútne žiadnym konkrétnym spôsobom neodôvodnil svoje tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci súdu prvej inštancie. Preto je nutné považovať uvedené tvrdenie žalobcu za nezrozumiteľné a bez akéhokoľvek právneho významu pre toto konanie. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že pri posudzovaní hrubého porušenia dobrých mravov, súd pochybil tým, že nezohľadňoval nové skutočnosti, t. j. také, ktoré nastali až po uzavretí darovacej zmluvy. Žalovaná však trvá na tom, že súd práve naopak zisťoval pre svoje rozhodnutie najmä situáciu po uzatvorení darovacích zmlúv. Svoje právne závery následne súd prvej inštancie vyvodil práve z riešenia ich vzťahov po uzatvorení darovacích zmlúv. Žalobca tvrdí, že žalovaná mu mala oznámiť jeho tzv. vyhodenie z domu v deň keď odchádzal na liečenie do psychiatrickej liečebne v Pezinku, kedy mal byť jeho zdravotný stav taký zlý a vážny, že musel nastúpiť ústavnú liečbu. K tomuto tvrdeniu žalobcu uviedla, že ide o jeho absolútne nepravdivé tvrdenie. Žalobca nastúpil na túto liečbu dňa 30.8.2018, pričom ona v čase jeho nástupu na liečbu bola pracovne v Rakúsku a to v čase od 15.8.2018 do 6.9.2018. V prílohe pripojila Potvrdenie (Bestätigung) o časových úsekoch kedy v priebehu roku 2018 pracovala v Rakúsku. To či v akom oblečení a obutí žalobca odišiel z ich domácnosti 31.10.2018 ona nemohla ovplyvniť. Absolútne zavádzajúce je tvrdenie žalobcu o tzv. prísľube zlepšenia narušených vzťahov z jej strany pred uzatvorením darovacích zmlúv, čo malo byť motívom žalobcu pre uzatvorenie darovacích zmlúv. K tomuto tvrdeniu uviedla, že nedorozumenia v ich vzťahu vyplývali najmä z agresívneho chovania žalobcu voči nej, a to najmä v čase, keď v nadväznosti na užitie liekov požil aj alkoholické nápoje. Skutočnosť, že žalobca požíval alkoholické nápoje bolo preukázané i tým, že dňa 27.7.2017 t. j. po uzatvorení darovacích zmlúv pri kontrole príslušníkmi policajného zboru v Prešove bolo zistené u žalobcu požitie alkoholu s výsledkom 0,15 mg/l t. j. 0,3 promile alkoholu v krvi. Aj z tohto možno vyvodzovať bežné požívanie alkoholu žalobcom, v čase keď užíval lieky. Samotný žalobca potvrdil, že počas užívania liekov navštevoval pohostinské zariadenia, avšak nebolo to na dennej báze. I táto skutočnosť preukazuje jej tvrdenie, že mala strach pred žalobcom z dôvodu jeho negatívneho chovania voči nej. Z jej strany v žiadnom prípade nešlo o žiadny kalkul, ktorý mal spočívať v tom, že pracovala v zahraničí a malo jej vyhovovať to, že žalobca mal platiť za ňu účty. Aj toto tvrdenie žalobcu je nepravdivé a zavádzajúce. Poplatky za vodu a elektrinu platila ona, poplatok za plyn po určitú dobu po uzatvorení darovacích zmlúv platil žalobca. Ona žalobcu žiadala, aby podpísal Žiadosť o zmenu odberateľa plynu na odbernom mieste t. j. na adrese G., F. XXX/XX, avšak žalobca odmietol túto žiadosť podpísať. Z tohto dôvodu mailom komunikovala s dodávateľom plynu do uvedeného rodinného domu (spoločnosť Slovenský plynárensky priemysel, a.s.). Bola uzatvorená nová Zmluva o združenej dodávke plynu a následne už poplatky za plyn začala platiť ona sama. Poukázala aj na tú situáciu, že so žalobcom s finančnými prostriedkami spolu nehospodárili. Za nesprávne právne posúdenie veci žalobca považoval aj záver súdu, podľa ktorého ju žalobca nepožiadal ani nevyzval na poskytovanie starostlivosti v chorobe, ktorú mal od nej očakávať. Odopieranie tejto očakávanej starostlivosti žalobca hodnotil ako hrubé porušenie dobrých mravov v kontexte s jeho tzv. vyhodením z domu v čase jeho zhoršeného stavu. Žalobca tvrdí, že nedostal od nej starostlivosť z hľadiska psychickej podpory a spolupatričnosti. K tomuto tvrdeniu žalobcu uviedla, že nikdy žiadnym spôsobom sa so žalobcom nerozprávali o tom, že by mu mala poskytovať nejakú starostlivosť. Je preukázané samotným tvrdením žalobcu, že tento bežne požíval alkoholické nápoje, pričom užíval aj lieky, čo vyvolávalo u žalobcu stav agresie a tiež stav depresií. Aj z tohto dôvodu a konania žalobcu voči nej, bolo pre ňu psychickou úľavou, pokiaľ pracovala v Rakúsku. Keď bola v G., v čase spolužitia so žalobcom v rokoch 2017 a 2018 sa zo strachu pred jeho chovaním uzamykala vo svojej izbe.
K vysťahovaniu žalobcu z jeho rodinného domu sa podrobne vyjadrovala v priebehu dokazovania. Napriek tej skutočnosti, že bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti v obci G., ponechávala žalobcovi časový priestor, aby si našiel iné bývanie. Aj z tohto dôvodu ho odhlásila z trvalého pobytu na adrese G., F. XXX/XX až v mesiaci marec 2018. Žalobcu písomne vyzývala, aby sa vysťahoval z ich domácnosti, až po tom, čo bol odhlásený z trvalého pobytu na tejto adrese, avšak žalobca ňou zaslanú žiadosť neprevzal. Z dôvodu opakovaného agresívneho chovania žalobcu voči nej bola teda nútená požiadať o súčinnosť a pomoc políciu, aby sa žalobca z jej rodinného domu vysťahoval. V žiadnom prípade zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnym skutkovým zisteniam daného konania, čo sa snaží tvrdiť žalobca. Zo všetkých horeuvedených skutočností má jednoznačne za to, že v žiadnom prípade nedošlo z jej strany voči žalobcovi ku konaniu, ktoré by napĺňalo dôvody pre rozhodnutie súdu o tom, že by mala žalobcovi vrátiť dar, tak ako to žiada vo svojej žalobe. V žiadnom prípade nebol splnený ani jeden z dôvodov, podľa ktorých by mal súd žalobe žalobcu vyhovieť. Prílohou jej vyjadrenia bolo 13 faktúr, emailová komunikácia, Rozhodnutia o poplatku za komunálny odpad, Rozhodnutia o vyrubení dane z nehnuteľnosti za roky 2017 a 2018, 2 inkasné lístky, Zmluvy o združenej dodávke elektriny a plynu, Žiadosť o zmenu odberateľa, listina v nemeckom jazyku.
4. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že ním uvádzané odvolacie dôvody sú predovšetkým otázkami právnymi, ktoré vie odvolací súd posúdiť, čo žiada. Ak žalovaná poukazuje na 8 krát použité slovo „vyhodený“ je tomu tak preto, lebo reálne bol v noci 31.10.2018 v pyžame a papučiach za účasti polície vyhodený. Vyhodnotenie závažnosti práve tohto konania žalovanej vo vzťahu ku nemu je podstatou jeho odvolania. V zmysle prevládajúceho právneho názoru súdnych autorít: „...Súdna prax sa zjednotila na tom (rozhodnutie NS SR 5 Cdo/78/2008), že negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi alebo k jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konania v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov... Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného, možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti, to znamená, že treba brať do úvahy správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V každom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.“ (KS Košice 9 Co 448/2016 z 19.10.2017) Citoval z § 366 CSP s tým, že žalovaná v rámci vyjadrenia predkladá odvolaciemu súdu 9 rôznych listinných dôkazov bez toho, aby zdôvodnila, prečo tak činí až v rámci odvolacieho konania. Žalobca má za to, že uvedený procesný postup nie je možný, keďže nejde o žiaden z dôvodov podľa § 366 CSP; žalovaná totiž netvrdí existenciu vád prvoinštančného konania (písm. c/) a ani neexistuje dôvod podľa písm. d/, keďže žiadne z jeho skutkových tvrdení obsiahnutých v jeho odvolaní nie sú novotami. Žalovanej nič nebránilo v tom, aby uvedené dôkazy produkovala v prvoinštančnom konaní – osobitne tiež za situácie, kedy je riadne od počiatku sporu zastúpená advokátom. Žiada odvolací súd, aby na uvedené dôkazy neprihliadal a teda ich ani nevykonal. Preto – s ohľadom k procesnej ekonómii sa k ich obsahu ani nevyjadruje. Pokiaľ by mal odvolací súd za to, že tieto dôkazy vykoná, prosí o umožnenie mu na ne osobitne reagovať. Z vyššie uvedených dôvodov na podanom odvolaní v plnom rozsahu trvá.
5. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu uviedla, že s ním bola riadne oboznámená, právnym zástupcom poučená o všetkých náležitostiach a možných úkonov v rámci odvolacieho konania a pridržiava sa v celom rozsahu jej doterajších stanovísk k žalobe žalobcu. Žalobca vo svojej odvolacej replike cituje text z rozhodnutia Krajského súdu Košice 9Co/148/2016 z 19.10.2017. V danom prípade ide o právny názor k možnosti vrátenia daru v súvislosti so správaním sa darujúceho ako aj obdarovaného s ohľadom na vyhodnotenie hrubého porušenia dobrých mravov. Žalobca v tejto časti odvolacej repliky zdôraznil
vetu, kde zvýraznil text v znení: Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. K tejto časti svojej odvolacej repliky však neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by mohol súd vyhodnotiť správanie žalovanej voči žalobcovi v takom smere, že by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. Môže teda opakovane konštatovať, že nie je zrejmé z akých dôvodov zvýraznil text uvedený zhora. Z tohto dôvodu opätovne možno konštatovať, že ide o nezrozumiteľné a nepoužiteľné tvrdenie žalobcu pre dané konanie. Listiny, ktoré boli pripojené k jej vyjadreniu k odvolaniu žalobcu považovala za nutné k tomuto jej vyjadreniu k odvolaniu pripojiť t. j. ona sama trvala na tom, aby boli k jej vyjadreniu pripojené bez ohľadu na to, či a v akom rozsahu budú brané do úvahy v rámci odvolacieho konania. V odvolacej replike žalobca neuviedol žiadne skutočnosti preukazujúce jeho nárok na vrátenie daru. Z uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
6. Žalobca v podaní z 20.7.2023 uviedol, že bez potreby zaťažovať odvolací súd z procesnej opatrnosti krátko reaguje na bod 4 odvolacej dupliky, podľa ktorej má byť nezrozumiteľné prečo dáva do pozornosti odvolaciemu súdu. Hoci sa domnieva, že odkaz na uvedené je z podania zrejmý uvádza, že odkaz súvisí s podstatou jeho procesného útoku vyjadrený v bode 3. odvolania, bodoch 10 a. a b. odvolania a opäť v bode 17. odvolania. Ten istý procesný útok bol v konaní pred prvoinštančným súdom prezentovaný naposledy dňa 26.1.2023 v bode 5. písm. a. a f. písomného vyhotovenia záverečného zhrnutia.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku), odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo určenie, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. „C“ č. 780/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 757 m2 a na ňom stojaceho rodinného domu s. č. XXX, obe nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX vedenom pre k.ú. G., okres Skalica, a to v podiele 1. Predmetnom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
9. Takmer všetky podstatné tvrdenia z odvolania, týkajúce sa veci samej, žalobca uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s nimi v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje (viď nižšie).
10. Odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie (uvedeného v 43. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie), že na požadovanom určení má žalobca naliehavý právny záujem, nakoľko vyhovenie žalobe by bolo podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, tento záver nebol ani odvolaním spochybnený. Žalobca sa žalobou domáha určenia spoluvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a tvrdí, že je ich spoluvlastníkom, pričom sporné
nehnuteľnosti sú v katastri nehnuteľností v celosti zapísané na žalovanú. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému.
11. Odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza predovšetkým z nesprávneho právneho posúdenia otázky hrubého porušenia dobrých mravov zo strany žalovanej v oboch prípadoch (vyhodenie žalovaného z domu a odopretie mu očakávanej starostlivosti v chorobe zo strany žalovanej), ktoré nemožno celkom oddeľovať. Súd vedený svojím právnym posúdením tiež podľa neho ustálil skutkový stav nedostatočne, resp. nesprávne, t. j. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesprávne právne posúdenie videl konkrétne napr. v tom, že pre konštatovanie porušenia dobrých mravov a/alebo hrubého porušenia dobrých mravov nie je právne rozhodujúce, či ide o výkon práva (na základe dohody alebo zákona), ale skôr okolnosti, za ktorých k takémuto konaniu dochádza. (porovnaj napr. znenie § 3 ods. 1 O.z.) Potom predpoklad vyjadrený prvoinštančným súdom v bode 48. posl. veta na str. 18. rozsudku, podľa ktorého (samotná) skutočnosť, že dochádza k výkonu práva vylučuje možnosť kvalifikovať takéto konanie za porušujúce dobré mravy, je nesprávny. Odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, že (samotná) skutočnosť, že dochádza k výkonu práva vylučuje možnosť kvalifikovať takéto konanie za porušujúce dobré mravy (ako tvrdí odvolateľ), ale súd prvej inštancie uviedol, že sa v danom prípade jedná o realizáciu práva žalovanej vyplývajúceho z § 7 ods. 1 písm. f/ zákona č. 253/1998 Z.z., preto nemožno hovoriť o porušení dobrých mravov hrubým spôsobom, a to práve v kontexte vzájomných vzťahov medzi sporovými stranami. Ďalej odvolateľ namietal, že pre právne posúdenie či došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov v súvislosti s vyhodením ho z domu považuje za rozhodujúce, ako prvoinštančný súd ustálil skutkový stav veci. Súd skonštatoval už v bode 47. rozsudku, z čoho následne vychádzal, že ich vzťahy už pred uzavretím darovacej zmluvy boli narušené zásadným spôsobom a takými ostali až do skončenia spolužitia dňa 31.10.2018, žalobca bol osobou sebestačnou, žalobca žalovanú o žiadnu starostlivosť v chorobe nežiadal, a v bode 48. rozsudku ešte doplnil že žalovaná mala z neho strach. Všetky tieto skutočnosti, ktoré prvoinštančný súd považoval za právne dôležité pri posudzovaní hrubého porušenia dobrých mravov pritom v zmysle skutkových záverov súdu existovali už pred uzavretím darovacej zmluvy. (súd podľa odôvodnenia v bode 48. v závere zohľadnil aj skutočnosť, že je spoluvlastníkom chaty v J.. Už ale nezohľadnil, že ide o rekreačnú chatu t.j. nie objekt určený na trvalé bývanie, navyše vzdialenú od jeho pracoviska viac ako 50 km). Preto by pri hodnotení konania žalovanej nemali byť zohľadňované. Ich zohľadnenie potom rovnako hodnotí ako nesprávne právne posúdenie veci. Ani túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. Pre posúdenie dôvodnosti vrátenia daru môže byť v zásade považované iba správanie obdarovaného po poskytnutí daru (prípadne správanie obdarovaného v čase pred uzavretím darovacej zmluvy, ak o tomto správaní darca v čase uzavretia zmluvy nevedel), nevyžaduje sa však, aby negatívne správanie obdarovaného v čase doručenia žiadosti o vrátenie daru trvalo. Nebolo možné sa stotožniť s názorom odvolateľa (že všetky skutočnosti, ktoré prvoinštančný súd považoval za právne dôležité pri posudzovaní hrubého porušenia dobrých mravov v zmysle skutkových záverov súdu existovali už pred uzavretím darovacej zmluvy, preto by pri hodnotení konania žalovanej nemali byť zohľadňované), nakoľko tieto skutočnosti pretrvávali až do skončenia spolužitia strán dňa 31.10.2018, súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutočností, ktoré tu boli od uzavretia zmluvy a výslovne uviedol, že správanie žalovanej resp. vzájomné vzťahy medzi stranami pred uzavretím predmetnej darovacej zmluvy sú z právneho hľadiska (§ 630 O.z.) irelevantné, môžu iba podporne vytvoriť podklad pre prijatie záveru o vzájomnom vzťahu darcu a obdarovanej. Vo vzťahu k rekreačnej chate súd prvej inštancie netvrdil, že ide objekt určený na trvalé bývanie, iba v kontexte hodnotenia správania sa žalovanej (ktoré malo podľa žalobcu hrubo porušovať dobré mravy) poukázal na darovanie spoluvlastníckeho podielu 1 na chate žalovanou žalobcovi, ktoré podľa súdu prvej inštancie neguje prípadné len majetkové úmysly na strane žalovanej. Odvolateľ tiež namietal, že súd pri posudzovaní hrubého porušenia dobrých mravov pochybil aj tým, keď nezohľadňoval nové skutočnosti – t. j. také, ktoré nastali až po uzavretí darovacej zmluvy, hoci sám takýto postup (správne) uviedol. Takými podľa názoru odvolateľa sú: a. v prvom rade okolnosť, za ktorej mu žalovaná oznámila vyhodenie z domu – v deň jeho odchodu na liečenie; t. j. v čase, kedy bol jeho zdravotný stav natoľko zlý a vážny, že musel nastúpiť ústavnú liečbu, b. vysťahovanie oproti noci v pyžame a papučiach dňa 31.10.2018, c. pričom podkladom pre okamžité vysťahovanie mala byť písomná výzva (súd nesprávne uvádza písomné výzvy, hoci existencia aj doručenie výzvy z 5.2018 bola popretá – t. j. ostala sporná), podľa ktorej sa mal vypratať až do 5.11.2018, d. prísľub zlepšenia
narušených vzťahov zo strany žalovanej pred pristúpením z jeho strany na darovanie, čo bolo i jeho motívom pre uzavretie darovacej zmluvy, pzn: žalovaná toto tvrdenie v konaní nerozporovala (§ 151 ods. 1 CSP), samotné konanie žalovanej, ktorá pokračovala v ich spolužití aj po uzavretí darovacej zmluvy (30.6.2017) aj prechode vlastníckeho práva k daru (2.8.2017) /intabulácia/, hoci sa ho údajne bála, e. skutočnosť, že vzájomné vzťahy zhoršovala žalovaná svojím konaním ako rôznymi narážkami na jeho osobu; t. j. vyvolávaním konfliktov, f. skutočnosť, že sa usiloval ich vzájomné vzťahy zlepšiť, g. motív žalovanej, ktorým nebol strach, ale kalkul spočívajúci v tom, že pokiaľ sama pracovala veľkú časť roka v zahraničí (Rakúsku) a teda dom užívala sporadicky, vyhovovalo jej, aby sa o dom staral a platil zaň účty, avšak pri skončení práce v zahraničí ho už nepotrebovala – tak ho vyhodila, čo napr. sama potvrdila pri opise incidentu zo 16.7.2017 polícii v decembri 2017 (t. j. s odstupom času). Ostatne uvedenú námietku o nezohľadnení nových skutočností, ktoré nastali po uzavretí zmluvy odvolací súd taktiež považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie totiž vo vzťahu k tvrdenému dôvodu na vrátenie daru „vyhodenie“ žalobcu z domu potom, ako mu žalovaná zrušila trvalý pobyt, uviedol, že nezistil kvalifikovaný právny dôvod na vrátenie daru. V nadväznosti na ním uvedené skutočnosti o zlých vzájomných vzťahoch medzi žalobcom a žalovanou doplnil, že z výsluchu žalovanej vyplýva, že z dôvodu strachu zo žalobcu táto spávala zamknutá v samostatnej izbe spornej nehnuteľnosti, čo len potvrdzuje narušené vzťahy medzi sporovými stranami značným spôsobom (strach žalovanej zo žalobcu). Podľa súdu prvej inštancie daný stav vyústil do toho, že žalovaná ako výlučná vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti potom zrušila trvalý pobyt žalobcu v spornej nehnuteľnosti. Podľa súdu sa v danom prípade jedná o realizáciu jej práva vyplývajúceho z § 7 ods. 1 písm. f/ zákona č. 253/1998 Z.z., preto nemožno hovoriť o porušení dobrých mravov hrubým spôsobom, a to práve v kontexte vzájomných vzťahov medzi sporovými stranami. Tomuto rozhodnutiu žalovanej (zrušiť žalobcovi trvalý pobyt v spornej nehnuteľnosti) predchádzali viaceré vzájomné konflikty medzi stranami sporu. Súčasne súd prvej inštancie uviedol, že zo žiadneho z dôkazov rozsiahleho dokazovania nevyplýva, že by sa žalovaná zaviazala zriadiť v prospech žalobcu vecné bremeno spočívajúce v práve dožitia žalobcu v spornej nehnuteľnosti, nevyplýva to ani z výsluchy svedka H. H., v prítomnosti ktorého to mala žalovaná podľa žalobcu vyhlásiť, a teda že by naproti tomu zrušenie trvalého pobytu žalobcu bolo hrubým porušením dobrých mravov. Pokiaľ žalobca trval na zriadení tohto vecného bremena, mal možnosť trvať na jeho zriadení priamo ako súčasti darovacej zmluvy, a teda v prípade absencie tohto vecného bremena takúto darovaciu zmluvu nepodpisovať. Zrušenie trvalého pobytu (ako údaju evidenčného charakteru) súd v kontexte vzájomných vzťahov (konfliktov) medzi sporovými stranami vyhodnotil ako logické vyústenie daného stavu, ktoré žalovaná vykonala z obavy (strachu) zo žalobcu, aj na odporúčanie príslušníka polície, v prítomnosti ktorého (ktorých) napokon aj žalobca dňa 31.10.2018 po výzve polície opustil spornú nehnuteľnosť. Tomuto predchádzali aj písomné výzvy žalovanej na vypratanie spornej nehnuteľnosti (poznámka odvolacieho súdu - i v prípade ak by bola účinne popretá existencia a doručenie výzvy z 5.2018, tak tu boli výzvy z 27.9.2018 a z 31.10.2018). Záujem žalovanej na tom, aby žalobca opustil spornú nehnuteľnosť mal svoj právny podklad (výlučné vlastníctvo spornej nehnuteľnosti žalovanou) ako i faktický podklad (obava žalovanej zo žalobcu). Bez nepovšimnutia na účely hodnotenia správania sa žalovanej, ktoré malo podľa žalobcu hrubo porušovať dobré mravy neponechal aj tú skutočnosť, že žalovaná darovala 1 podiel na nehnuteľnosti v k. ú. J. (LV č. XXX) žalobcovi, čo podľa súdu prvej inštancie neguje prípadné len majetkové úmysly na strane žalovanej. Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje. Pokiaľ odvolateľ tvrdil v odvolaní kalkul žalovanej, ktorý mal spočívať v tom, že pokiaľ sama pracovala veľkú časť roka v zahraničí (Rakúsku) a teda dom užívala sporadicky, vyhovovalo jej, aby sa o dom staral a platil zaň účty, avšak pri skončení práce v zahraničí ho už nepotrebovala – tak ho vyhodila, k tomu odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca platil dobrovoľne účty (a splácal spoločný úver, žalobkyňa inak tvrdila, že žalobca uhrádzal jednotlivé splátky úveru, avšak na ich úhradu boli použité jej peniaze, bez ohľadu na to išlo o spoločný úver) za dom a staral sa oň v čase kedy ho, ako sám uviedol, prevažnú časť roka užíval sám a dôvody ukončenia spolužitia strán súd ustálil tak ako je to vyššie uvedené, potom tvrdenia o kalkule žalovanej nemožno považovať za dôvodné, nemožno považovať za neobvyklé, že o nehnuteľnosť sa stará a platby spojené s užívaním nehnuteľností platí ten kto ju užíva. Pokiaľ poukazuje odvolateľ na ústne vyhodenie z domu v čase jeho akútneho zdravotného stavu, v čase jeho odchodu na ústavnú liečbu dňa 30.8.2018 (ktoré malo spočívať v poznámke žalovanej aby sa z liečenia nevracal do domu), odvolací súd ho vzhľadom na správanie žalobcu voči žalovanej (žalobca fyzicky útočil na žalovanú, ktorej spôsobil fraktúru nosa), ktorá mala z neho strach, nepovažoval za porušenie dobrých mravov v takej intenzite, že by ho bolo potrebné hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pokiaľ žalobca poukazoval na jeho vysťahovanie oproti noci v pyžame a papučiach za účasti polície dňa 31.10.2018, odvolací súd k tomu uvádza, že žalobca v konaní nepreukázal, že by mu bolo žalovanou bránené
v tom, aby sa pri odchode obliekol a obul. Z listiny - podanie správy Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Skalici zo dňa 4.12.2018 (č.l. 26) vyplýva, že ním polícia oznamuje zástupcovi žalobcu na základe jeho žiadosti o poskytnutie záznamov z 31.10.2018 a 1.11.2018, že „Záznamy zo služby“ sú internými písomnosťami, ktoré Policajný zbor neposkytuje tretím osobám. K udalosti týkajúcej sa žalobcu oznámili, že príslušníci OO PZ Holíč vykonali preverenie oznámenia v G., kde p. E. žiadala, aby jej bývalý partner p. A. B., ktorý nemá žiadne majetkové práva k nehnuteľnosti, opustil dom, chcela tak zabrániť prípadnému stretu záujmov s bývalým partnerom. Po príchode hliadky sa na mieste nachádzal p. A. B., ktorý bol hliadkou stotožnený a za prítomnosti hliadky bol p. E. vyzvaný, aby opustil dom, nakoľko mu predchádzajúcim majetkovým vysporiadaním zanikli všetky majetkové práva na uvedenej adrese. Pán A. B. si zbalil svoje osobné veci, odovzdal kľúče od rodinného domu a dom opustil. Podľa odvolacieho súdu je z uvedeného zrejmé, že žalobca síce na výzvu žalovanej a v prítomnosti polície (ktorú požiadala o súčinnosť žalobkyňa), avšak v zásade dobrovoľne opustil sporné nehnuteľnosti (nebol vykázaný z obydlia rozhodnutím polície). Odvolateľ namietal, že úvaha a zdôvodnenie prvoinštančného súdu ohľadom dôvodu pre zrušenie mu trvalého pobytu sú tiež logicky neudržateľné. Ak vlastník domu zruší trvalý pobyt osobe, ktorej sa údajne bojí, bez toho, aby ju o tom vlastník informoval, či aby bezprostredne potom túto osobu vypratal či nechal vypratať, ale naopak, ďalej pokračuje v spoločnom užívaní domu, nedokáže eliminovať strach vlastníka z tejto osoby. Potom ak žalovaná pokračovala v ich súžití aj po zrušení mu trvalého pobytu ďalších 7 mesiacov, nebol príčinou tohto konania jej strach z neho, ale zrejme kalkul a príprava na vyhodenie, ako uviedol vyššie. Z dôvodov uvedených vyššie zároveň konštatoval, že prvoinštančný súd nesprávne zistil rozhodný skutkový stav veci. Podľa názoru odvolacieho súdu je logické, že práve strach žalovanej zo žalobcu mohol byť dôvodom pre neoznámenie mu hneď zrušenia jeho trvalého pobytu (žalovaná uviedla, že k zrušeniu mu trvalého pobytu ju žalobca vyzýval s tým, že sa k tomu neodváži) a jeho bezprostredného nevypratania (podľa žalovanej išlo o postupný proces, keď bolo neudržateľné vzhľadom k agresívnemu chovaniu žalobcu voči nej, aby žil žalobca s ňou v spoločnej domácnosti, trvalý pobyt mu zrušila iba z dôvodu jeho agresívneho správania, ponechávala žalobcovi časový priestor, aby si našiel iné bývanie). Prípadnú prípravu na oprávnené vypratanie nemožno považovať za rozpornú so zákonom ani dobrými mravmi. Ani táto námietka preto nebola dôvodnou. Odvolateľ za nesprávne právne posúdenie považuje aj záver súdu, podľa ktorého skutočnosť, že nepožiadal ani nevyzval na poskytovanie mu starostlivosti v chorobe má byť dôvodom, pre ktorý nemožno konanie žalovanej spočívajúce v neposkytnutí a neposkytovaní mu očakávanej starostlivosti (odopieraní očakávanej starostlivosti) hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Odopretie či neposkytnutie očakávanej starostlivosti chápal a chápe predovšetkým v kontexte vyhodenia ho z domu v čase jeho zhoršeného zdravotného stavu. Pojem starostlivosť vnímal a vníma najmä z psychického hľadiska podpory a spolupatričnosti, ktorú v nijakej podobe nedostal. Pokiaľ súd za uvedeného skutkového stavu zdôrazňuje okolnosť nepožiadania o pomoc, hoci určitý spôsob správania sa k osobe trpiacej depresiami vyplýva zo samotnej vedomosti o tomto ochorení, čo žalovaná preukázateľne mala, vychádza jeho rozhodnutie v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia uvedenej okolnosti. Čo sa týka dôvodu na vrátenie daru - odopieraná očakávaná starostlivosť v chorobe (depresie), súd prvej inštancie túto skutočnosť nevyhodnotil ako takú, ktorú by bolo možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej k žalobcovi, vychádzal pritom zo skutkového stavu vyplývajúceho z výsluchov strán sporu, svedkov ako i niektorých listinných dôkazov. Uviedol, že z výsluchov samotných strán sporu vyplýva, že ich vzájomné vzťahy od určitého obdobia ich spolužitia (ešte pred uzatvorením predmetnej darovacej zmluvy) neboli dobré (naopak boli narušené zásadným spôsobom), podľa žalobcu dôvodom bolo gamblerstvo na jeho strane, čo viedlo u neho aj k zhoršeniu zdravotného stavu (potvrdené aj správou Centra pre rast osobnosti z 19.9.2022 a lekárskou správou L. I. zo 6.6.2022). Zlé vzťahy medzi sporovými stranami podľa žalovanej boli z dôvodu agresívnej povahy žalobcu, jeho správania sa k nej a fyzických a psychických útokov z jeho strany voči nej. Bez ohľadu na príčinu súd prvej inštancie konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou boli ich vzájomné vzťahy narušené, čo potvrdzuje aj výpoveď svedka L. E., ako i psychologická správa L. C. zo 4.7.2019. Fyzický konflikt zo 16.7.2017, v dôsledku ktorého bola žalovanej spôsobená fraktúra nosa, potvrdil samotný žalobca, žalovaná a je preukázaný lekárskymi správami. Uvedený konflikt bol v čase po uzatvorení darovacej zmluvy (30.6.2017), t. j. v čase rozhodnom na účely ust. § 630 O.z. Na to, aby bolo možné v prípade odopretia poskytnutia starostlivosti v chorobe považovať takéto konanie práve za také, ktoré hrubo porušuje dobré mravy, je podľa súdu prvej inštancie nevyhnutým predpokladom to, aby osoba obdarovaného bola buď o túto pomoc zo strany darcu požiadaná, čo v danom prípade naplnené nebolo, čo vyplýva priamo z výsluchu samotného žalobcu (darcu), alebo že by bolo možné z iných skutočností vyvodiť objektívnu
potrebu pomoci v prospech osoby darcu obdarovaným, čo taktiež z rozsiahleho dokazovania nevyplýva. Žalobca bol osobou sebestačnou (výsluch žalovanej). Ako sa vyjadril samotný žalobca, tento skôr od žalovanej očakával iný prístup kvôli jeho chorobe, čo súd vyhodnotil tak, že nemožno (aj) v kontexte vzájomne narušených vzťahov konštatovať porušenie dobrých mravov hrubým spôsobom žalovanou, a teda nemožno sa na základe uvedeného úspešne domáhať vrátenia daru. Subjektívne mohol žalobca (darca) pociťovať správanie sa žalovanej (obdarovanej) ako správanie mimo noriem dobrých mravov, no pre prípad vrátenia daru je potrebné aby sa nejednalo len o subjektívny pocit darcu, ale aby bolo možné správanie obdarovaného objektívne vyhodnotiť ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy (pri zohľadnení princípu vzájomnosti). Z tohto dôvodu bolo potom z právneho hľadiska menej významné skutkové zistenie o požívaní alkoholu žalobcom, na ktoré poukazovala žalovaná opakovane v rámci svojej procesnej obrany. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s uvedenými závermi súdu prvej inštancie. Všeobecne možno za hrubé porušenie dobrých mravov považovať porušenie značnej intenzity alebo porušovanie, ktoré možno označiť ako sústavné. Môže ísť napr. o fyzické násilie, hrubé urážky, ale aj neposkytnutie potrebnej pomoci a pod.. Ako sústavné je podľa judikatúry možné považovať najmenej trikrát opakované porušenie dobrých mravov. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, však napĺňa znaky § 630 O.z.. Hoci kvalifikovanie správania obdarovaného je treba posudzovať podľa objektívnych morálnych pravidiel, vrátane hodnotenia podľa objektívnych hľadísk, toto porušenie však nemožno posudzovať bez zreteľa na konkrétny vzťah, ktorý tu je v danom mieste a čase a aj so zreteľom na vzájomné správanie darcu a obdarovaného v ich vzájomnom vzťahu. Odvolateľ vytýka žalovanej, že mu z psychického hľadiska neposkytla podporu a spolupatričnosť v čase jeho zhoršeného zdravotného stavu, kedy ho ústne vyhodila z domu, a súdu vytkol, že túto skutočnosť nezohľadnil. To všetko za situácie, kedy žalobca fyzicky útočil na žalovanú (ktorej spôsobil fraktúru nosa, po uzavretí darovacej zmluvy), ktorá sa musela zo strachu zo žalobcu zamykať vo svojej izbe v dome, ktorého je výlučnou vlastníčkou. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom kontexte nebolo možné správanie obdarovanej/ žalovanej objektívne vyhodnotiť ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy (pri zohľadnení princípu vzájomnosti). Nie je totiž možné považovať správanie sa jednej strany k druhej za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď táto druhá strana takéto správanie vyvoláva. V danom prípade nemožno hovoriť ani o neposkytnutí potrebnej pomoci žalobcovi, pretože tento nie je na ňu zo strany žalovanej zatiaľ odkázaný, keďže je zatiaľ sebestačný, mobilný, o pomoc žalovanú nežiadal, pre depresie sa žalovaný lieči už od roku 2013. Na základe všetkého vyššie uvedeného námietku odvolateľa, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení tejto skutočnosti (a v dôsledku toho tiež nesprávnych skutkových zisteniach), považuje za nedôvodnú. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že konania žalovanej vytýkané žalobcom vo výzve na vrátenie daru a v žalobe nenapĺňajú znaky hrubého porušenia dobrých mravov v zmysle ust. § 630 O.z.. V konaní zistené správanie žalovanej voči darcovi nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov vo vyššie uvedenom zmysle ani z hľadiska intenzity, ani z hľadiska sústavnosti. Ak preto neexistoval, resp. presnejšie nebol preukázaný zákonom aprobovaný dôvod vrátenia daru, tomu zodpovedajúca požiadavka žalobcu tak v skutočnosti nemohla spôsobiť zánik právneho vzťahu z darovania. Z toho potom muselo vyplynúť tiež, že darca sa takto opätovným spoluvlastníkom sporných nehnuteľností nestal a žaloba bola bezzákladnou. Súd prvej inštancie tak rozhodol správne, ak takúto žalobu zamietol. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobcu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Odvolací súd počas odvolacieho konania nemohol prihliadať na prostriedky procesnej obrany, ktoré žalovanou doteraz (v konaní pred súdom prvej inštancie) neboli použité, nakoľko ich mohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (tzv. novoty), je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok (§ 366 CSP) a keďže žalovanou tvrdené novoty sa netýkali procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ako ani nepreukazujú, že v konaní došlo k vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie a nejde o nezavinené doterajšie nepoužitie týchto nových skutočností a dôkazov (§ 366 písm. a/ až d/ CSP), na uvedené novoty nemohol odvolací súd prihliadnuť. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu žalobcu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Nedôvodnou tak bola námietka odvolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces." Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobca), keď odvolací súd nevidel v predmetnom spore žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).
13. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. (§ 160 ods. 2 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)