Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/101/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: Y.. Y. D., B. XX. Y. XXXX, O. L. P. X., W.N. XXXX/XX, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Stromová 1, IČO: 00 164 381, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03. februára 2022, č.k. - 1411, takto

rozhodol:

Odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, odmieta. Vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku uplatneného mzdového nároku zamietnutá, rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému zaplatiť žalobcovi 890,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 82,06 eur od 15. novembra 1995 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 219,73 eur od 15. decembra 1995 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 224,89 eur od 15. januára 1996 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 181,07 eur od 15. februára 1996 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 182,50 eur od 15. marca 1996 do zaplatenia, vo zvyšku uplatneného mzdového nároku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na to, že žalobca sa domáhal, aby súd určil, že výpoveď daná žalobcovi 20. novembra 1995 listom právneho predchodcu žalovaného Ústredného inšpekčného centra z 20. novembra 1995 zn. -95/Vá je neplatná, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu ušlú mzdu za obdobie od 26. októbra 1995 do 1. marca 1996 vo výške 103.016 Sk (t. j. 3.419,51 eur), určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalobcovi 15. apríla 1996 listom právneho predchodcu žalovaného z 15. apríla 1996 zn. ÚIC-189/96-Vá je neplatné a určil, že pracovný pomer založený vymenovaním dňa 1. apríla 1995, zmenený dňa 5. apríla 1995, medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom naďalej trvá. Svoju žalobu v časti o zaplatenie nároku na ušlú mzdu odôvodnil tým, že každému zaradeniu do platovej triedy a platového stupňa podľa nariadenia vlády č. o platových pomeroch zamestnancov v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánov v znení neskorších predpisov musí predchádzať dohoda o druhu práce. Výpoveď z pracovného pomeru z 20. novembra 1995 mu bola daná z dôvodu, že medzi ním a jeho zamestnávateľom Ústredným inšpekčným centrom (právnym predchodcom žalovaného - ďalej aj "ÚIC"), ktorý bol rozpočtovou organizáciou, k dohode o ďalšom jeho pracovnom zaradení nedošlo. Napriek tomu ho zamestnávateľ zaradil s účinnosťou spätne k 26. októbru 1995 do tarifnej triedy 9 a platového stupňa 7 a priznal mu tarifný plat vo výške 6 500 Sk, a to bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia alebo aspoň určenia druhu práce, i keď nedohodnutého. Na základe uvedeného má za to, že mu zamestnávateľ vytvoril prekážku v práci, a preto mu je povinný poskytnúť

náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku. Z tohto dôvodu sa domáha zaplatenia rozdielu medzi jeho zákonným mzdovým nárokom a skutočne vyplatenou mzdou. Okresný súd Bratislava III ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom z 15. júna 2016 č. k. -771 tak, že zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti výpovede z 20. novembra 1995 a o náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy, zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 15. apríla 1996, zamietol žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer založený vymenovaním 1. apríla 1995 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného naďalej trvá, a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudkom z 9. júla 2019 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch o určení neplatnosti výpovede z 20. novembra 1995, určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 15. apríla 1996 a určení, že pracovný pomer medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného naďalej trvá, potvrdil ako vecne správny a v zamietajúcom výroku o náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konštatoval, že odvolací súd vo vzťahu k zrušujúcemu výroku o náhrade mzdy uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľný a takisto spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, ak súd prvej inštancie aplikoval na vec , ktorého použitie vylučuje Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch o určení neplatnosti výpovede, okamžitého zrušenia pracovného pomeru a že pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť, a teda záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť ( ) Predmetom konania tak naďalej zostal procesný nárok žalobcu na náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy za obdobie od 26. októbra 1995 do 1. marca 1996. Poukázal na to, že žalobca sa zmenou petitu domáhal uložiť žalovanému zaplatiť mu sumu 109,89 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 109,89 eur od 15. novembra 1995 do zaplatenia, sumu 219,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 219,73 eur od 15. decembra 1995 do zaplatenia, sumu 558,64 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 558,64 eur od 15. januára 1996 do zaplatenia, sumu 648,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 648,38 eur od 15. februára 1996 do zaplatenia a sumu 574,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 574,01 eur od 15. marca 1996 do zaplatenia. Vychádzal zo zistenia, že žalobca bol riaditeľkou Ústredného inšpekčného centra vymenovaný do funkcie "námestníka riaditeľa pre úsek personálny" s účinnosťou od 1. apríla 1995, čím zároveň vznikol jeho pracovný pomer u právneho predchodcu žalovaného. Žalobca bol riaditeľkou ÚIC poverený výkonom funkcie "námestníka riaditeľa ÚIC pre úsek ekonomický" s účinnosťou od 27. mája 1995. Riaditeľka ÚIC listom zo 6. septembra 1995 odvolala žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny a súčasne ho s účinnosťou od 7. septembra 1995 poverila výkonom funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny na dobu troch mesiacov s tým, že platové náležitosti mu zostávajú nezmenené. Žalobca sa listom z 19. októbra 1995 adresovaným riaditeľke ÚIC vzdal funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický. Riaditeľka ÚIC listom z 23. októbra 1995 zrušila žalobcovi poverenie pre výkon funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny s účinnosťou od 24. októbra 1995. Riaditeľka ÚIC listom z 26. októbra 1995 odvolala žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický s účinnosťou od 26. októbra 1995. Zároveň oznámila žalobcovi, že jeho pracovný pomer zostáva zachovaný a riadi sa naďalej príslušnými ustanoveniami . Dňa 3. novembra 1995 sa uskutočnilo prerokovanie ďalšieho pracovného zaradenia žalobcu u svojho zamestnávateľa. Bolo mu ponúknuté miesto "právnik organizácie" v odbore právnych služieb. Záznam o prerokovaní nie je žalobcom podpísaný, ale uviedol doň poznámku "vyjadrím sa písomne v zmysle ". Žalobca sa v ten istý deň vyjadril tak, že ponuka zamestnávateľa "nerešpektuje zákonné skutočnosti, je nekompletná, a preto nie je možné sa k nej vyjadriť. Navyše, ponúkané miesto nie je obsiahnuté v organizačnej štruktúre organizácie, a ani v Organizačnom poriadku organizácie". Právny predchodca žalovaného listom z 20. novembra 1995 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa z dôvodu, že po odvolaní žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický z 26. októbra 1995 nedošlo medzi stranami k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu. Výpoveď bola žalobcovi doručená v ten istý deň 20. novembra 1995. Výpovedná doba začala plynúť 1. decembra 1995 a uplynula 29. februára 1996. Riaditeľka ÚIC na základe platového dekrétu z 26. októbra 1995 č. 155/95-PaM žalobcu zaradila s účinnosťou od 26. októbra 1995 do tarifnej triedy 9 a platového stupňa 7 a priznala mu podľa nariadenia vlády č. tarifný plat vo výške 6.580,- Sk. Tento dekrét bol žalobcovi doručený 30. novembra 1995, od júna 1995 bola žalobcovi vyplácaná základná mzda (tarifný plat) vo výške 8.050 Sk, osobný príplatok 3.556 Sk a príplatok za riadenie vo výške 2.000 Sk, teda spolu 13.606 Sk (t. j. 451,64 eur). Po právnej stránke takto zistený skutkový stav posúdil podľa

, , , Zb. o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch, podľa , , nariadenia vlády č. o platových pomeroch zamestnancov v rozpočtových a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch. Konštatoval, že v poradí prvým vyhláseným rozsudkom z 15. júna 2016 č. k. -771 v časti, ktorá nebola odvolacím súdom neskôr zrušená, bol v zmysle viazaný a nadobudnutím právoplatnosti tohto rozsudku v uvedenej časti sa tento rozsudok stáva pre strany záväzným a zásadne nezmeniteľným. To znamená, že súd vyhlásený rozsudok v časti, v ktorej nadobudol právoplatnosť, už nemôže opätovne preskúmavať alebo spochybňovať jeho vecnú správnosť, ale musí z jeho záverov vychádzať. Týmto rozsudkom sa zamietla žaloba v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995, čo teda znamená, že súd vyhodnotil túto výpoveď za platný právny úkon, ktorý je spôsobilý privodiť svoje zákonom predpokladané účinky v podobe skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby. Vo vzťahu k meritu sporu uvedené znamená, že pracovný pomer žalobcu u právneho predchodcu žalovaného sa skončil (zanikol) uplynutím výpovednej doby 29. februára 1996. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie musí túto skutočnosť rešpektovať. Z uvedeného dôvodu preto nemohla obstáť námietka žalobcu o tom, že žalovaný na pojednávaní konanom v roku 2015 v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. uznal účinnosť odvolania (späťvzatia) výpovede z 20. novembra 1995, a preto sa jeho pracovný pomer neskončil, ale naďalej trvá a v tom dôsledku mu od doručenia výpovede až doposiaľ patrí náhrada mzdy. Písomné uznanie odvolania (späťvzatia) výpovede z 20. novembra 1995 zo strany žalovaného nebolo v tomto konaní o prejednávanej veci súdu preukázané a uznávací prejav odvolania (späťvzatia) tejto výpovede pred súdom v inom konaní (v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. ) takýto účinok spôsobiť nemôže, pretože posudzovanie (ne)platnosti výpovede z 20. novembra 1995 je predmetom len tohto konania, a nie konania vedeného pod sp. zn. . Výpoveď z 20. novembra 1995 bola konajúcim súdom v rozsudku z 15. júna 2016 č. k. -771 vyhodnotená ako platný a účinný právny úkon, ktorý vyvolal účinok v podobe skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby, pričom tento právny názor bol potvrdený ako vecne správny aj v opravnom konaní. Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie o tejto otázke už nadobudol (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu) právoplatnosť a zakladá tak opätovnému skúmaniu tohto procesného nároku prekážku veci právoplatne rozsúdenej (exceptio rei iudicatae). Z obdobných dôvodov nemohla obstáť ani námietka žalobcu o tom, že právny predchodca žalovaného svoju výpoveď z 20. novembra 1995 odvolal, s čím žalobca súhlasil. S touto námietkou sa už súd vysporiadal v rozsudku z 15. júna 2016 č. k. -771 tak, že dospel k záveru, že zo strany žalobcu nedošlo k prejaveniu kvalifikovaného súhlasu s odvolaním výpovede pred uplynutím výpovednej doby a za takýto súhlas nemožno považovať jeho prejav uskutočnený po cca 19 rokoch od jej odvolania. S týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku z 9. júla 2019 sp. zn. . Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že pracovný pomer žalobcu u právneho predchodcu žalovaného Ústredného inšpekčného centra vznikol na základe vymenovania podľa od 1. apríla 1995 a trval - ako už bolo uvedené - do uplynutia výpovednej doby 29. februára 1996. Preto nárok na doplatenie mzdy môže žalobcovi patriť najneskôr do 29. februára 1996 (a nie do 1. marca 1996, ako žalobca nesprávne vo svojej žalobe v pôvodnom znení uviedol). Žalobcovi bola jednostranne zamestnávateľom zmenená výška platu na základe platového dekrétu s účinnosťou k 26. októbra 1995. Na základe týchto skutočností ustálil, že rozhodné obdobie pre posúdenie nároku žalobcu na doplatenie mzdy je ohraničené trvaním od 26. októbra 1995 do 29. februára 1996, pretože v období od vzniku pracovného pomeru vymenovaním 1. apríla 1995 do 25. októbra 1995 bola žalobcovi riadne vyplácaná mzda (plat) v dohodnutej výške a v období od 1. marca 1996 žalobcovi nárok na zaplatenie mzdy (platu) už nepatrí, pretože uplynutím výpovednej doby 29. februára 1996 sa skončil jeho pracovný pomer na základe výpovede z 20. novembra 1995. Následne sa zaoberal tým, či bývalý zamestnávateľ žalobcu mohol pristúpiť k jednostrannej úprave určenia platu. Po tom, ako sa žalobca vzdal funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre ekonomický úsek a ako mu bolo zrušené poverenie pre výkon funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre personálny úsek, sa jeho pracovný pomer v zmysle ešte neskončil a zamestnávateľovi vznikla povinnosť dohodnúť sa so žalobcom o jeho ďalšom pracovnom zaradení na inú prácu. Keďže však k takejto dohode medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného nedošlo, vznikol podľa uvedeného zákonného ustanovenia výpovedný dôvod v zmysle Pokiaľ nedošlo medzi stranami k vzájomnej dohode o zmene pracovného zaradenia na inú prácu, nemohlo potom dôjsť ani k zmene dohodnutých pracovných podmienok vrátane mzdových (platových) podmienok. Dovodil, že právny predchodca žalovaného nemal žiadny zákonný titul na to, aby jednostranne zmenil (určil) platové podmienky žalobcu prislúchajúce pre pracovné zaradenie "právnika

organizácie", ktoré ale žalobca neprijal. Ak teda bola žalobcovi daná výpoveď z dôvodu podľa v spojení s , pretože k zmene pracovného pomeru nedošlo, bolo povinnosťou právneho predchodcu žalovaného až do uplynutia výpovednej doby naďalej v pôvodnom rozsahu dodržiavať svoje záväzky, ktoré mu ako zamestnávateľovi vyplývali z pracovného pomeru, a to vrátane záväzku vyplácať žalobcovi plat v dohodnutej výške (resp. výške, ktorú mal platovým dekrétom dovtedy určenú ako námestník riaditeľa pre personálny a ekonomický úsek). Ďalej sa zaoberal právnou kvalifikáciou mzdového (platového) nároku za rozhodné obdobie od 26. októbra 1995 do 29. marca 1996, a to či žalobcovi za toto obdobie patrí "náhrada mzdy" (ako tvrdí žalobca) alebo "mzda". V tejto súvislosti uviedol, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy vtedy, keď nemôže vykonávať prácu kvôli prekážke na strane zamestnávateľa. V rozhodnom období po tom, čo sa žalobca vzdal funkcie ekonomického námestníka a bol odvolaný z funkcie personálneho námestníka, nemal preukázané, že by právny predchodca žalovaného neprideľoval žalobcovi vôbec žiadnu prácu, alebo že by mu úplne znemožnil vykonávať prácu, alebo že by mu fyzicky bránil vo vstupe na pracovisko. Práve naopak, v konaní bolo vykonaných viacero listinných dôkazov, ktoré zjavne preukazujú, že žalobca v rozhodnom období do práce chodil a že mu bola práca prideľovaná a boli mu zadávané rôzne pracovné úlohy (aj keď nie v dovtedajšom rozsahu). Samotný fakt, že zamestnávateľ mu sťažoval výkon práce tým, že mu neposkytol niektoré podklady pre plnenie úloh, či zakázal ostatným zamestnancom spolupracovať s ním, ako aj fakt, že žalobca niektoré pracovné úlohy odmietol plniť so zdôvodnením, že nespadajú pod náplň dohodnutej práce z 5. apríla 1995, neznamená, že tu bola prítomná prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Z týchto skutočností a okolností uzavrel, že žalobcovi za rozhodné obdobie patrí za vykonanú prácu "mzda" (plat), a nie "náhrada mzdy". Preto žalobou uplatnený mzdový nárok právne kvalifikoval ako nárok na doplatenie mzdy za vykonanú prácu, a nie ako nárok na zaplatenie náhrady mzdy. Následne súd svoj prieskum zameral na zisťovanie výšky dohodnutej (resp. určenej) mesačnej mzdy (platu) žalobcu, ktorú považoval za preukázanú vo výške 13.606 Sk. Konštatoval, že žalobca si mzdový nárok za mesiac november 1995 uplatnil žalobou v znení jej zmeny len vo výške 219,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne od 15. decembra 1995 do zaplatenia, a keďže súd je v zmysle viazaný žalobným návrhom žalobcu a nemôže žalobný návrh prekročiť a priznať viac, než čoho sa žalobca domáha, žalobcovi mohol priznať uvedený mzdový nárok v tejto časti (t. j. za mesiac november 1995) len v takto ním uplatnenej výške. So zreteľom na uvedené, považoval žalobou uplatnený mzdový nárok za opodstatnený len v časti rozdielu medzi výškou platu, ktorá žalobcovi prináležala a výškou, ktorá mu bola skutočne vyplatená. Táto výška rozdielu za mesiace október 1995 až február 1996 bola na základe vykonaného dokazovania zistená v súhrnnej sume 890,25 eur, a preto žalobe žalobcu v tejto časti mzdového nároku ako dôvodnej vyhovel a uložil žalovanému ako právnemu nástupcovi bývalého Ústredného inšpekčného centra, ktorý bol žalobcovým zamestnávateľom, povinnosť uvedenú sumu doplatku mzdy žalobcovi zaplatiť aj spolu s ročným úrokom z omeškania v zákonom ustanovenej výške aktuálnej k prvému dňu omeškania z dlžnej sumy mzdy za jednotlivé odpracované mesiace, a to za dobu omeškania od prvého dňa po jej splatnosti až do zaplatenia. Žalobu vo zvyšku uplatneného mzdového nároku ako neopodstatnenú zamietol. O trovách celého konania súd rozhodol podľa v spojení 2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca z dôvodu, že súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a nevykonal navrhnuté dôkazy, namiesto toho vyvodil umelú skutkovú situáciu, čím neposkytol súdnu a inú ochranu v zmysle materiálneho právneho štátu a postupoval čisto formálne. Podal návrh na zmenu rozsudku na základe v zmysle , , Poukázal na podania do vydania rozsudku a na rozsudok z 15.06.2016. Uviedol, že súd už pred otvorením pojednávania vo veci samej vedel, že pôvodne žalovaný zamestnávateľa a súčasne žalovaný zamestnávateľ sú rozpočtové organizácie a že sa ne vzťahuje zákon číslo o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch. Súd pred vynesením rozsudku vedel, že dávala hlavnej školskej inšpektorke právne stanoviská k vymedzeniu jej kontrolnej činnosti, a teda súd disponuje plným dôkazom o tom, že skutočne vykonával práce uvedenou v nasledovnom 3. odseku 3. Činnosť človeka s právnickým vzdelaním v rozpočtovej organizácii upravuje nariadenie číslo Rozsudok neobsahuje pri právnom posúdení veci žiadnu zmienku o zákone číslo , a ani o nariadenie číslo Ďalej poukázal na Súd nielen aplikoval znenie neexistujúce v rozhodnom období, ale ho aj nedokázal správne, zákonným spôsobom použiť, pretože ak by súd chápal, čo napísal to, čo napísal do rozsudku, tak správny deň zániku funkcie je 20. 10. 1995, to je nasledujúci deň po dni vzdania sa funkcie. Súd vyvrátil to, čo zo zákona vyplýva. Poukázal na zmenu zo dňa 3. 4. 1995 organizačného poriadku, pracovnú náplň zo dňa 5. 4. 1995 a uviedol, že vykonával funkciu vedúceho odboru právnych služieb hlavného školského inšpektora a v centre, ako je preukázané

svedeckou výpoveďou, ktorá je nespornou skutočnosťou, z ktorej je súd povinný vychádzať. Poukázal na nariadenia vlády číslo Vytýkal súdu prvej inštancie, že konal v rozpore s judikátom Najvyššieho súdu s R sp.zn. . Poukázal na a Odvolával sa na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Poukázal na , zákona číslo a nariadenie vlády číslo Poukázal na judikát . Namietal porušenie princípu rovnosti zbraní, nezákonnosť a neústavnosť postupu súdu. Mal zato, že súd nezistil všetky skutočnosti potrebné pre spravodlivé posúdenie veci. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces, žiadal, aby mu súd oznámil kedy sudca vypočúval svedkyňu P. a prečo mu neoznámil túto skutočnosť. Súdu nič nebránilo pri prejednávaní žaloby na plnenie preskúmať určovacie rozsudky, a to aj na základe , či sú ústavne konformné, a teda zákonné, čo nie sú. Súd neprevzal právne predpisy platné pre rozpočtové organizácie do svojho rozhodnutia. Poukázal na obsah spisu sp. zn. . Mal zato, že mu vznikol nárok na náhradu mzdy, a nie mzda. Žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť z dôvodu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom a v dôsledku tohto nesprávneho rozhodnutia vo veci samej porušil jeho právo na spravodlivý proces. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že dôvody odvolania považuje za právne irelevantné a neopodstatnené, poukázal na viazanosť súdu prvej inštancie rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Rozsudok považoval za vecne správny a navrhol preto odvolanie žalobcu zamietnuť. 4. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). 5. Odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou ( ). 6. Podanie odvolania je procesným úkonom strany. Právo podať odvolanie však prináleží len tej strane, ktorej bola rozhodnutím súdu spôsobená ujma, teda v neprospech ktorej vyznelo rozhodnutie a bola ním dotknutá na svojich právach - pre posúdenie je podstatné porovnanie výsledku sporu s návrhom (nárokom) uplatňovaným v konaní. 7. Prípustnosť odvolania má totiž vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu, ktorá sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie, t.j. či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takýmto dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Posúdenie tejto subjektívnej prípustnosti odvolania predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania. 8. V danej veci ide práve o takýto prípad, keď odvolanie žalobcu smeruje (aj) proti výroku rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, a teda týmto výrokom napadnutého rozhodnutia nebola žalobcovi spôsobená žiadna ujma, v dôsledku čoho teda nebol osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania proti tejto časti rozsudku súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd odvolanie žalobcu v tejto časti odmietol, ako podané neoprávnenou osobou, a vecne prejednal odvolanie žalobcu len v rozsahu odvolania podaného žalobcom proti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku uplatneného mzdového nároku zamietnutá. Vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku nevyznel v neprospech žalobcu, a preto na podanie odvolania proti tomuto výroku žalobca z hľadiska subjektívnej stránky prípustnosti odvolania nie je oprávnený. 9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ods. ods. 1 a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia mzdového nároku za obdobie od 26.10.1995 do 1.3.1996, v intenciách právnych záverov obsiahnutých v rozsudku č.k. -934 zo dňa 09. júla 2019, ktorým odvolací súd v tejto časti zrušil jeho v poradí prvý rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých tých podstatných skutočností, ktoré boli významné pre posúdenie vzniku peňažného nároku žalobcu; predstavujúceho rozdiel medzi výškou platu, ktorý mu prináležal a výškou, ktorá mu bola skutočne vyplatená. Za týmto účelom vykonal v dostatočnom rozsahu a zákonom predpísaným spôsobom dokazovanie, zistil z vykonaných dôkazov skutočnosti, ktoré v spojení s nariadením vlády SR č. správne vyložil a svoje závery, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel; z dôvodu vzniku nároku žalobcu na doplatenie časti mzdy; aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale

tiež s poukazom na prijaté právne závery a dôsledne sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre prijatie právneho záveru. Odvolanie žalobcu nie je; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní žalobcom neboli uplatnené novoty ( ; nové rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy ako prostriedky procesného útoku), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie podrobne a vyčerpávajúco poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa , 11. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch o určení neplatnosti výpovede, okamžitého zrušenia pracovného pomeru a určenia, že pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá, v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, nadobudol právoplatnosť, a teda záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť. Nebolo preto možné sa otázkami, ktorých posúdenie bolo predmetom tohto právoplatne skončeného konania, opätovne zaoberať. Nenáležitá je námietka žalobcu, že argumentácia súdu je v rozpore s a v tejto súvislosti nedošlo tak k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Správne súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Súdu neprináležalo v tomto konaní o žalobe na plnenie preskúmavať určovacie rozsudky, či sú ústavne konformné, teda zákonné, a to ani na základe , na ktorý žalobca poukazoval. Konajúcemu súdu rovnako nič nebránilo rozhodnúť postupom podľa a nasl. o zmene žaloby, ktorou sa uplatňuje mzdový nárok ako zákonný nárok na mzdu. 12. Súd prvej inštancie náležite poukázal v bode 7 odôvodnenia rozsudku, že vykonal dokazovanie výsluchom L.. P., ktorá bola v konaní vypočutá v postavení svedka na pojednávaniach dňa 18.01.2016 a 18.4.2016, na ktorých bol prítomný žalobca i jeho právny zástupca. Námietky žalobcu k tomuto bodu odôvodnenia rozsudku, z ktorých vyvodzoval porušenie práva na spravodlivý proces, sú tak nenáležité. Súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu poukázal na zistený skutkový stav v bode 8 odôvodnenia rozsudku a pokiaľ aj žalobca tvrdí, že vynechal dve funkcie, nepoprel tým svoje predchádzajúce tvrdenia o viazanosti zamietajúceho rozsudku z 15.6.2016. Nedôvodne žalobca namieta, že časová chronológia rozhodujúcich skutkových zistení popísaných v bode 8 odôvodnenia rozsudku vytvára fiktívny právny stav s cieľom zakryť rozhodujúce skutočnosti vyvracajúce platnosť a účinnosť skutočností 8.8. 13. Odvolací súd nezistil, že by bol postup súdu v intenciách v rozpore s ústavne súladným výkonom súdnictva (, ). Bolo na zvážení súdu prvej inštancie, či vyhovie návrhu žalobcu na spojenie vecí a ich nespojením na spoločné konanie neporušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, a uvedené nemalo za následok ani nesprávnosť skutkových a právnych záverov. 14. Súd prvej inštancie s náležitou starostlivosťou posúdil ako predbežnú otázku, či bývalý zamestnávateľ žalobcu mohol pristúpiť k jednostrannej úprave určenia platu. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie v tom, že právny predchodca žalovaného nemal žiadny právny dôvod na jednostrannú zmenu platových podmienok žalobcu v situácii, keď k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu nedošlo. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, že bolo povinnosťou právneho predchodcu žalovaného až do uplynutia výpovednej doby naďalej v pôvodnom rozsahu dodržiavať svoje záväzky, ktoré mu ako zamestnávateľovi vyplývali z pracovného pomeru, a to vrátane záväzku vyplácať žalobcovi plat v dohodnutej výške (resp. výške, ktorú mal platovým dekrétom dovtedy určenú ako námestník riaditeľa pre personálny a ekonomický úsek). Odvolací súd posúdil námietku žalobcu, že konajúci súd prekročil svoje kompetencie dopĺňaním prejavov vôle žalovaného takými skutočnosťami, ktoré tieto písomné prejavy vôle neobsahujú, ako nedôvodnú. 15. Súd prvej inštancie na základe rozsiahleho dokazovania správne skutkovo ustálil, že v rozhodnom období po tom, čo sa žalobca vzdal funkcie ekonomického námestníka a bol odvolaný z funkcie personálneho námestníka, neexistovala taká prekážka v práci na strane žalovaného, v dôsledku ktorej by žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy. Výsledky vykonaného dokazovania, na ktoré súd prvej inštancie náležite poukázal, nepreukázali, že by právny predchodca žalovaného neprideľoval žalobcovi vôbec žiadnu prácu, alebo že by mu bránil vo vstupe na pracovisko. Ustálený skutkový stav

tak umožňoval prijať spoľahlivý záver, že v rozhodnom období žalobca do práce chodil a že mu bola práca prideľovaná a boli mu zadávané rôzne pracovné úlohy. Súd prvej inštancie správnym postupom ustálil aj výšku nároku žalobcu na doplatenie mzdy za rozhodné obdobie. Napokon súd prvej inštancie náležite aplikoval , keď viazaný žalobným petitom žalobcu nepriznal žalobcovi za mesiac november 1995 mzdový nárok vo väčšom rozsahu ako v zmenenom žalobnom petite, požadoval. V danom prípade neobstojí námietka žalobcu, že bolo povinnosťou konajúceho súdu žalobcu vyzvať na úpravu žaloby v tejto časti. 16. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení relevantnosti argumentácie žalobcu, na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní, vydal svoje rozhodnutie v súlade so zákonnou úpravou. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s 255 ods. 1 , podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).